Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/217/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu v spore žalobcu G.. D. P., A.. X.XX.XXXX, W. Q. Č. H., F..E..W. XX, XXX XX E. - F., proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o zaplatenie 4 544 313,50 Sk (150 843,57 €) s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného (za ktorého koná Slovenská republika) proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 24C/96/2016-132 zo 16.11.2017

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výrokov I. a III. M e n í rozsudok vo výrokoch I. a III. v časti tak, že určuje splatnosť prisúdenej istiny žalovanému na plnenie, a to v lehote 30 dní (ostatná časť výrokov zostáva nezmenená).

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 10 705,80 €, t.j. 322 523,- Sk v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti o zaplatenie sumy 2 676,46 €, t.j. 80 631,- Sk žalobu zamietol. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 15 024,21 €, t.j. 452 619,50 Sk v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobu v časti o zaplatenie sumy 12 477,83 €, t.j. 375 907,- Sk, ako aj sumy 6 238,91 €, t.j. 187 953,50 Sk s príslušenstvom zamietol. Žalobu v časti o zaplatenie sumy 10 018,85 €, t.j. 301 828,- Sk, ako aj sumy 5 009,43 €, t.j. 150 914,- Sk s príslušenstvom zamietol. Konanie v časti o zaplatenie sumy 10 854,31 €, t.j. 326 997,- Sk, ako aj sumy 5 427,16 €, t.j. 163 498,50 Sk s príslušenstvom zastavil. Nárok v prevyšujúcej časti vylúčil na samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o náhrade trov celého konania. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že v priebehu konania povinný G. L. bol v čase začatia exekučného konania, ako aj v čase, kedy mal exekučný súd rozhodovať o námietkach proti exekúcii, vlastníkom nehnuteľností a to parcely č. 212 o výmere 565 m2 zastavaná plocha, ako aj rodinného domu súp. č. 2 stojaceho na tejto parcele, zapísaných na LV č. XX, kat. územie S.. Tieto nehnuteľnosti darovacou zmluvou zo dňa 23.4.1997, t.j. v období, kedy exekučný súd rozhodoval o námietkach proti exekúcii, previedol na svoju dcéru N. L.. V čase, kedy bol exekučný spis na exekučnom súde z dôvodu rozhodovania o námietkach povinného proti exekúcii, súdny exekútor nesmel vykonať žiaden úkon, smerujúci k vykonaniu exekúcie niektorým zo spôsobov, upraveným v Exekučnom poriadku. Jeho povinnosťou bolo vyčkať na rozhodnutie exekučného súdu. V čase, kedy už súd o námietkach rozhodol, t.j. v čase, kedy už súdny exekútor

mohol pokračovať v exekúcii a mohol vydať exekučný príkaz na vykonanie exekúcie, povinný už týmto, exekvovateľným majetkom, nedisponoval. Predmetom vymoženia v predmetnom exekučnom konaní bola pohľadávka žalobcu vo výške 452 619,50 Sk. Hodnota vyššie špecifikovanej nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného bola určená znaleckým posudkom č. 106/97 z apríla 1997 G.. B. K. vo výške 627 878,- Sk. Z porovnania uvedených hodnôt je teda zrejmé, že povinný bol bonitným dlžníkom a nebyť prieťahov v rozhodovaní súdu, pohľadávka žalobcu bola reálne vymožiteľná. Posudzované exekučné konanie sa začalo dňa 27.5.1996 doručením návrhu oprávneného súdnemu exekútorovi, trvá už viac ako 20 rokov a doposiaľ sa neskončilo žiadnym zo spôsobov upravených Exekučným poriadkom. V konaní nebolo sporné, že žalobca doposiaľ nebol uspokojený ani len čiastočne a teda, je zrejmé, že povinný, po tom, čo sa „zbavil“ uvedenej nehnuteľnosti, ostal nesolventný, t.j. nedisponoval žiadnym exekvovateľným majetkom. Zhrnúc vyššie uvedené, súd konštatoval, že boli splnené všetky predpoklady pre záver o zodpovednosti štátu za vznik škody, pretože v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu bola zmarená vymožiteľnosť pohľadávky žalobcu, čím mu vznikla škoda vo výške pohľadávky, ktorá, nebyť nesprávneho úradného postupu, mohla byť uspokojená v celom rozsahu. Súd preto žalobe v tejto časti vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 15 024,21 €. Žalovaný uvedenú námietku založil s poukazom na ust. § 33 ods.1 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Žalovaný mal za to, že vecne pasívne legitimovaným by mal byť súdny exekútor, nie štát. Ako to však vyplynulo z uvedených záverov súdu, škoda v posudzovanej veci nebola spôsobená súdnym exekútorom, ale nesprávnym úradným postupom exekučného súdu v občianskom súdnom konaní, zakladajúcim zodpovednosť štátu podľa ust. § 1 ods.1 zákona č.58/1969 Zb. Nárok v prevyšujúcej časti (uplatnenej jednak titulom ušlého zisku a príslušenstva vo vzťahu k už priznanej náhrade skutočnej škody a jednak uplatnenej titulom náhrady škody a ušlého zisku v exekúcii vedenej proti P. N.) súd vylúčil na samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o náhrade trov celého konania.

2. V podanom odvolaní žiadal žalovaný napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, priznať náhradu trov konania. V odvolaní okrem iného žalovaný uviedol, že zo žalobného návrhu zo dňa 16.05.2005 jednoznačne vyplýva, že žalobca sa domáhal náhrady škody, ušlého zisku a nemajetkovej ujmy výlučne titulom nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie žalobca okruh škodcov rozšíril a mal za to, že nesprávneho úradného postupu sa mali dopustiť aj exekučné súdy, konkrétne Okresný súd Nové Zámky v exekúcii sp.zn. Er 187/97 a Okresný súd Prešov v exekúcii sp. zn. Er 486/97. Týmto novým titulom, t.j. nesprávnym úradným postupom súdu si však nárok na náhradu škody uplatnil, pokiaľ ide o nesprávny úradný postup Okresného súdu Prešov najskôr dňa 22.11.2016, kedy na pojednávaní žalobca uviedol, že „najzásadnejší problém vo vzťahu k exekúcii vykonávanej voči povinnému G. L. vidí v tom, že 4 roky trvalo rozhodnutie súdu o námietkach voči exekúcii“. A pokiaľ ide o nesprávny úradný postup Okresného súdu Nové zámky, tento žalobca špecifikoval až písomným podaním zo dňa 07.11.2017. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. V tejto súvislosti žalovaná vznáša námietku premlčania nárokov uplatnených žalobcom titulom nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekúcii sp.zn. Er 187/97 ako aj titulom nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prešov v exekúcii sp.zn. Er 486/97 v 3-ročnej subjektívnej premlčacej lehote, nakoľko žalobca sa o vzniku škody dozvedel najneskôr dňa 12.05.2005, kedy si u žalovanej podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom nárok žalobcu na náhradu škody sa premlčal najneskôr dňa 12.05.2008. V tomto prípade nedošlo k spočívaniu premlčacej lehoty po dobu 6-mesiacov, nakoľko v prípade nesprávneho úradného postupu nie je v režime zákona č. 58/1969 Zb. obligatórna povinnosť predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Žalovaná má za to, že nakoľko vzniesla vyššie uvedenú námietku premlčania týmto odvolaním voči rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 16.11.2017, vzniesla námietku premlčania nároku žalobcu titulom nesprávneho úradného postupu súdu v 3-ročnej subjektívnej premlčacej lehote podľa § 22 ods.1 zákona č. 58/1969 Zb. včas, nakoľko námietka premlčania je vznesená včas, ak je uplatnená v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci. Rovnaký názor ako žalovaná v otázke včasnosti uplatnenia námietky premlčania zastáva aj Najvyšší súd SR, ktorý vo svojom uznesení zo dňa 13.10.2009 sp.zn. 5Cdo/120/2009 uviedol, „námietka premlčania práva je námietkou právnou a

neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť v zmysle § 101 ods.1 O.s.p. najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie, najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Zo žiadneho ustanovenia práva hmotného alebo procesného nevyplýva, že by žalovaný musel uplatniť námietku premlčania v určitom štádiu konania; z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu až do právoplatného skončenia veci (podobne napr. Peter Vojčík a kolektív: Občiansky zákonník, stručný komentár, Bratislava, IURA EDITION, s.r.o., 2008, str. 201)“.

Vzhľadom na uvedené, nakoľko si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky a titulom nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prešov po uplynutí 3-ročnej subjektívnej premlčacej lehote podľa § 22 ods.1 zákona č. 58/1969 Zb. a žalovaná vzniesla námietku premlčania včas je evidentné, že žalobcovi nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu exekučných súdov nie je možné priznať. Ako už žalovaná uviedla, súd prvej inštancie skonštatoval prieťahy Okresného súdu Prešov, ktorý mal o námietkach povinného voči exekúcii rozhodovať od predloženia exekučného spisu na rozhodnutie o námietkach dňa 10.9.1996 až do dňa 13.11.2001, kedy Okresný súd Prešov uznesením č.k. Er 486/97-27 námietky proti exekúcii zamietol. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne poznamenal, že Exekučný poriadok neurčoval exekučnému súdu lehotu, v ktorej je povinný o námietkach proti exekúcii rozhodnúť. Zo skutkového stavu zisteného pred súdom prvej inštancie vyplýva, že povinný daroval nehnuteľnosť svojej dcére darovacou zmluvou uzavretou dňa 23.4.1997, ktorej vklad bol povolený rozhodnutím Okresného úradu Prešov, katastrálnym odborom dňa 25.4.1997. Z uvedeného je zrejmé, že povinný nebol vlastníkom nehnuteľnosti už dňa 25.4.1997 a bolo z hľadiska príčinnej súvislosti irelevantné skúmanie, či bol exekučný súd nečinný od 10.9.1996 do 13.11.2001, t. j. 5 rokov. Podstatným časovým obdobím bolo práve obdobie od 10.9.1996 do 25.4.1997, t.j. do rozhodnutia o povolení vkladu darovacej zmluvy dňa 25.4.1997, keďže týmto dňom povinný prestal byť vlastníkom nehnuteľnosti. Bolo teda úlohou súdu prvej inštancie skúmať, či žalobca preukázal, že ak by exekučný súd o námietkach povinného rozhodol v období od 10.9.1996 do 25.4.1997, t.j. v období 7 mesiacov, za situácie kedy exekučný súd nemal zákonnú lehotu na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii, bol by žalobca v exekúcii uspokojený. V tejto súvislosti však žalobca neposkytol žiadny relevantný dôkaz a súd prvej inštancie takémuto skúmaniu žalobcom uplatnený nárok ani nepodrobil. Žalovaná si tiež dovoľuje podotknúť, že v čase, keď žalobca odkúpil od pôvodného veriteľa Drevona, š.p. pohľadávku povinného G. L., t.j. zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 15.1.1998, povinný už vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti nebol, keďže ju právoplatne daroval dňa 25.4.1997, a teda žalobca dobrovoľne, na základe vlastného slobodného rozhodnutia s vedomím, že je povinný niesť podnikateľské riziko už kúpil od pôvodného oprávneného uvedenú pohľadávku, ktorá nemohla byť uspokojená predajom uvedenej nehnuteľnosti, za čo žalovaná nemôže niesť zodpovednosť. Zároveň žalovaná zastáva názor, že náhrada škody je žalobným návrhom uplatnená predčasne a súd prvej inštancie pochybil, ak žalobcovi náhradu škody vo výške 15 024,21 € priznal, nakoľko exekučné konanie sp.zn. Er 486/97 dosiaľ nie je ukončené a nie je zrejmé, či žalobca bude v exekúcii uspokojený úplne alebo aspoň čiastočne. Nie je relevantné ani tvrdenie súdu prvej inštancie ohľadom dĺžky trvania exekúcie, nakoľko nie je vylúčené, že povinný nadobudne majetok, z ktorého bude žalobca uspokojený. Uvedený názor žalovanej vychádza z ustálenej judikatúry súdov SR, v zmysle ktorej je povinnosťou poškodeného preukázať vznik škody, tzn. nielen uniesť bremeno

tvrdenia, ale aj bremeno dôkazu. „Poškodený je povinný vznik škody na svoje strane preukázať a v konaní o nároku na náhradu škody tak práve na navrhovateľovi leží dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Aby bol splnený tento zákonný predpoklad, musí škoda existovať najneskôr v dobe, kedy súd o uplatnenom nároku rozhoduje. Aj pre rozhodovanie súdu o nároku na náhradu škody, resp. i ušlého zisku totiž platí ust. § 154 OSP, ktoré stanovuje, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. To znamená, že rozhodujúci je skutkový stav veci aký je v dobe, kedy súd vyhlasuje svoje rozhodnutie a nie stav, ktorý s väčšou alebo menšou pravdepodobnosťou v najbližšej dobe nastane. Ak neexistuje škoda, resp. ušlý zisk v dobe rozhodovania súdu o uplatnenom nároku na jeho náhradu, bol nárok uplatnený predčasne, čo má za následok zamietnutie žaloby bez toho, aby bolo nutné zaoberať sa splnením ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu“ (napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 16Co/424/2012 zo dňa 30.05.2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 13Co/13/2010 zo dňa 26.05.2011, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo/2601/2010 zo dňa 25.08.2010).

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, má žalovaná za to, že nárok žalobcu na náhradu škody v exekúcii sp.zn. Er 486/97 je uplatnený predčasne, nakoľko žalobcovi zatiaľ žiadna škoda nevznikla, exekúcia nebola právoplatne skončená a nie je vylúčené, že v nej bude žalobca uspokojený. Ak teda súd prvej inštancie mal za to, že je daná príčinná súvislosť medzi ním konštatovanými prieťahmi exekučného súdu a nevymožením pohľadávky žalobcu bez toho, aby skúmal ďalšie okolnosti veci (k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti došlo po 7 mesiacoch od predloženia námietok exekučnému súdu a zároveň žalobca nemohol dôvodne očakávať uspokojenie odkúpenej pohľadávky z tohto majetku, keď ho povinný v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky medzi žalobcom a pôvodným oprávneným už nevlastnil), dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.f/ a zároveň ak súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu škody, hoci škoda zatiaľ nevznikla a žalobca môže byť v exekúcii uspokojený, nakoľko táto ešte nebola právoplatne skončená, resp. dospel k záveru, že žalobca mohol byť uspokojený z vyššie uvedeného nehnuteľného majetku povinného, dopustil sa súd prvej inštancie nesprávneho právneho posúdenia veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm h/ CSP. Zároveň súd prvej inštancie ani neposkytol žiadne vysvetlenie svojho postupu spočívajúceho vo vylúčení časti nároku žalobcu na samostatné konanie, keďže ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie len skonštatoval, že nárok žalobcu v prevyšujúcej časti, týkajúcej sa uplatneného ušlého zisku a príslušenstva a náhrady škody proti povinnému z exekúcie P. N. vylučuje na samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o náhrade trov celého konania, hoci nepochybne bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zdôvodniť a podrobne vysvetliť, na základe akých skutočností a úvah rozhodol tak, že nerozhodol meritórne o všetkých nárokoch uplatnených žalobcom. Súd prvej inštancie uvedeným postupom znemožnil žalovanej riadne argumentovať proti svojmu rozhodnutiu, čím súd prvej inštancie porušil právo žalovanej na spravodlivý proces, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.b/ CSP. Z výroku VII. napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie okrem toho, že vylúčil nárok žalobcu v prevyšujúcej časti na samostatné konanie, spojil toto nové samostatné konanie aj s rozhodnutím o náhrade trov celého konania, t.j. aj časti, o ktorej rozhodol napadnutým rozsudkom zo dňa 16.11.2017. Súd prvej inštancie však tým, že vylúči vec na samostatné konanie, nepokračuje už v pôvodnom konaní, t.j. v konaní v ktorom rozhodol o časti nároku žalobcu, ale bude rozhodovať v novom samostatnom konaní, pričom v takomto novom konaní nemôže rozhodnúť o trovách iného konania. Nakoľko súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol o časti uplatneného nároku žalobcu, javí sa tak, že má ísť o čiastočný rozsudok, ktorý predstavuje v časti rozsudok konečný, a teda mal súd prvej inštancie, keďže v prevyšujúcej časti vylúčil nárok žalobcu na samostatné konanie, rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania v časti, o ktorej už súd prvej inštancie čiastočne konečne rozhodol. Nakoľko súd prvej inštancie má rozhodovať o náhrade trov celého konania, t.j. aj konania, ktoré je napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie v časti ukončené, v samostatnom konaní má žalovaná za to, že konanie súdu prvej inštancie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.d/ CSP. Vzhľadom na uvedené žiada žalovaná odvolací Krajský súd v Košiciach, aby rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 16.11.2017, č.k. 24C/96/2016-132 v zmysle § 388 zmenil a žalobu v napadnutej časti zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania. V prípade, ak odvolací súd zaviaže žalovanú na náhradu akejkoľvek sumy, žalovaná v súlade s § 232 žiada odvolací súd, aby zmenil napadnutý rozsudok tak, aby určil na plnenie podľa rozsudku 30-dňovú paričnú lehotu. Uvedené žalovaná odôvodňuje administratívno-časovou náročnosťou úhrady danou oneskorením pri zisťovaní a vyznačovaní právoplatnosti súdnych rozhodnutí, potrebou schvaľovacieho procesu úhrady u žalovanej za účelom vykonania základnej finančnej kontroly, časovým obdobím potrebným na samotnú realizáciu úhrady ako aj výškou priznanej náhrady škody.

3. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalobca. V odvolaní uviedol, že soud véc posuzoval podlé ustanovení zákona č.58/1969 z.z., avšak žalobce tvrdí, že soud měl aplikovat zákon č. 514/2003, protože škoda vznikla na základe neprávného úředního postupu a to jak pred dnem 1.7.2004, kdy nový zákona nabyl účinnosti, tak škoda vznikala i po dni 1.7.2004 až do roku 2005, kdy byla podána žaloba. Pritom otázka, který zákon má být aplikován již byla Nejvyšším soudem SR v jeho rozhodnutí 1Cdo 107/2009 dávno vyřešena a to tak, že pokud vadný postup statutního orgánu začal pred 1.7.2004 a pokračuje i po dni 1.7.2004, je nutno na vše aplikovat zákon 514/2003 Z.z. a nikoli prekonaný zákon č.58/69 Z.z. Viz rozhodnutí NS SR 1Cdo 107/2009. Pochybení je tak na straně exekútora W. minimálné ve dvou smérech.

a)V 11/1998 obdržel oznámení žalobce o cesi pohledávek z 15.1.1998 a bylo jeho povinnosti ihned oznámit soudu změnu na míste oprávneného. To neučinil a tak došlo k zastavení exekuce aniž by žalobce byl o této skutečnosti informován. b)druhým pochybením exekútora je neinformování OS Galanta o relevantní právni skutečnosti, že v 2Ex 0313/97 je na straně oprávneného jediným oprávneným k jednání konkurzní správce T..O. Y. nikoli jako dříve do 3/1998 úpadce Drevona,s.p. -Důkazem tohoto nesprávného úředního postupu, který znamenal, že vlastné k zastavení exekuce povinného X. nemohlo dojít, protože usnesení o zastavení bylo odesláno neexistujícímu subjektu a nikoli konkurznímu správci, který jediný byl oprávnén za úpadce Drevona jednat, je také postup exekútora a konkurzního správce v další exekuci povinného F. P., kde návrh na zastavení exekuce obdržel T..W. 30.12.1998, informoval exekuční soud, jež následné exekuci PD Marhaň zastavil vuči oprávnenému správné zastoupenému konkurzn&iacu te;m správcem T..O.B.. -Ovšem i v exekuci PD Marhaň porušil T..W. správný úředni postup a neinformoval exekučni soud, že k 14.11.1998 došlo ke zmene na strane oprávněného z púvodní Drevona s.p. (ačkoli o zastaveni již žádal konkurzní správce O.š a nikoli s.p. Drevona) na žalobce na základé smlouvy z 15.1.1998. Nesprávným úřednim postupem exekútora vznikla škoda v podobě definitívní ztráty možnosti pohledávku vymoci a tedy definitívní škody 375 907,- Sk. Z hlediska této zamitavé části nároku je kličovým faktem zda žalobce neprokázal doručení oznámení o cesi ze dne 14.11.1998 s ohledem na zjišténi soudu, že v exekučním spise se tato listina nenachází. K tomu žalobce uvádi, že j iný důkazní prostředek než je soudu predložený podací arch s potvrzením pošty o odesláni doporučené zásilky exekútorovi z 14.11.1998 není ani reálné v béžném obchodním styku používán. Zrejmé poštovní zásilka nebyla pracovníky exekútorského úradu zařazena k príslušným exekučním péti spisúm v roce 1998 a exekútor se zabýval až listinou žalobcem mu zaslanou z 2.9.2002. Nemúže však být dáváno k tiži žalobce, že neprokázal doručení v roce 1998, když ani j iný prostŕedek než doporučeným dopisem o cesi exekútora informovat (s ohledem na vzdálenost mezi Ostravou a Košicemi ) neměl. Žalobce, kterému se doporučená zásilka z 14.11.1998 ani nevrátila, nemohl mít tudiž žádné pochyby o jej im případném nedoručení či nezařazení do označených péti spisú exekútora. Podlé názoru žalobce soud otázku doručení dopisu žalobce z 14.11.1998 posoudil nesprávné a v rozporu se známou judikaturou k otázce doručování. Napr. podlé rozsudku Evropského soudu pro lidská práva (dále jen „ESLP") ze dne 6.12.2005 ve véci Hornáček proti Slovensku (stížnost č. 65575/01; rozsudek je dostupný v anglickém jazyce na stránce hudoc.echr.coe.int) došlo k porušení práva na spravedlivý proces, garantovaného čl. 6 odst. 1 Úmluvy o ochrané lidských práv a základnich svobod, v pfípadé stěžovatele, který predložil doručenku zásilky odeslané soudu ve lhůtě pro podání odporu proti platebnímu rozkazu, jež měla podlé jeho tvrzení tento odpor obsahovat, nicméne podlé slovenských soudu toto své tvrzení stéžovatel neprokázal. Podle usnesení Ústavního soudu ze dne 19. 7. 2010, sp.zn. II. ÚS 2040/10 : Stejně jako v případě činnosti soudú i v případě výkonu exekuční činnosti není vztah mezi účastníky exekučního řízení a exekútorem vztahem soukromnoprávním, přičemž činnost exekútorú predstavuje výkon štátni moci, jejiž část - špecificky moci soudní - na né přenesl stát (srov. napr. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 14.6.2010, sp.zn. 33 Cdo 5127/2007, nález Ústavního soudu ze dne 25.11.2004, sp.zn. IV. ÚS 630/03, či nález Ústavního soudu ze dne 27.11.2007, sp.zn. II. ÚS l331/07). Proto „vykonává- li exekútor funkce, které by jinak byl povinen vykonat stát, resp. soud, je pri výkonu svěřen& eacute; štátni moci povinen dbát a respektovat základní práva těch osob, ve vztahu k nimž prenesenou štátni moc vykonává; stejně tak pro tyto osoby musí platit stejný štandard ochrany jako v řízení pred soudy" (usnesení Ústavního soudu ze dne 19.7.2010, sp.zn. II. ÚS 2040/10). Z uvedeného vyplývá, že stejné - výše citované - nároky kladené na soudy ohledné organizace doručených zásilek je nutno též vyžadovat v případě soudnich exekútorú a ani v případě exekučního řízení nelze po jeho účastnících požadovat, aby dokazovali obsah jimi odeslaných zásilek, pokud byly prokazatelné doručený exekútorskému úradu. V nyní posuzované věci bylo zjišténo, že exekútorskému úradu byly dne 11.12.2009 doručený dvé zásilky (podaci čísla 7219 a 7220) odeslané žalobcem. Ten tvrdil, že obsahovaly návrhy na zastavení exekuce

- v této věci, vedené pod sp.zn. 77 EX 8697/07, a ve věci vedené pod sp.zn. 77 EX 466/01, kde žalobce taktéž vystupoval jako oprávnéný. Soudy nižších stupňú nicméné dospély k závéru, že žalobce toto své tvrzení neprokázal a měly tak za to, že žalobce nikdy návrh na zastavení exekuce ve věci vedené pod sp.zn. 77 EX 8697/07 nepodal. Soudy nižších stupňú tedy ožadovaly po žalobci, aby prokázal, co

bylo obsahem zásilek doručených exekútorskému úřadu, čímž postupovaly v rozporu s výše citovanou judikaturou Nejvyššího soudu, Ústavního soudu i ESLP. Soud okresní požadoval po žalobci, aby prokázal, co bylo obsahem zásilky z 14.11.1998 doručované exekútorskému úradu T.. W. a zda tato zásilka byla doručená exek. Úradu. Soud argumentoval tim, že se dopis z 14.11.1998 ve spise exekučním nenachází a proto žalobce neprokázal doručení zásilky z 14.11.1998, ale prokázal to až dopisem v roce 2002. Žalobce tvrdí, že v tomto právním posouzení véci soud postupoval v rozporu s výše citovanou judikaturou Nejvyššího soudu, Ústavniho soudu i ESLP. Právni posouzení otázky kdy a jak bylo doručováno je proto nesprávné. Ve véci náhrady škody za zmarenou exekuci povinného Š.S. X., Škoda celkem 375 907,- Sk od 31.1.1997 2 EX 0313/97 exekútor U. W. tak je evidentní, že podobné jako u exekuci povinného X. Y. L. došlo k nesprávnému úřednímu postupu exekútora T.. W. a OS Galanta jako soudu exekučního a ke vzniku škody v kauzálnim nexu s uvedeným nesprávným úředním postupem a je po právu, aby odvolací soud zrušil odvoláním napadený rozsudek v části, kterou byl zamítnut nárok na zaplacení sumy 12 477,83 €, t.j. 375 907 Sk, jako aj sumy 6 238,91 €, t.j. 187 953,50 Sk s přísl. A sám vydal rozsudek, kterým zaváže žalovaného k povinnosti zaplatit žalobci sumu 12 477,83 €, t.j. 375 907 Sk, jako aj sumu 6 238,91 €, t.j. 187 953,50 Sk s přísl. Nebo aby zrušenou véc vrátil k dalšímu řízení k okresnímu soudu. Okrem iného aj namietal, že exekútor W. spôsobil nevymožiteľnosť pohľadávky za povinného X.N.Y. v rokoch 1997 až 1999 svojou nečinnosťou (v roku 1999 totiž bezdôvodným návrhom exekúciu zastavil, čo súčasne neoznámil exekučnému súdu). Svoj nesprávny úradný postup potom zvýraznil i nečinnosťou v rokoch 2004 až 2016, žalobca vyžiadal zálohu 5.000,- Sk, ktorú nikdy ani nevyúčtoval, totiž jediným štatutárnym zástupcom bol od marca 1998 konkurzný správca U.. O. za Drevona v konkurze a keďže bolo zaslané zastavenie exekúcie neexistujúcemu subjektu svojou nečinnosťou a zamlčaním zastavenie exekúcie spôsobil definitívne prekročenie 10 ročnej premlčacej lehoty exekučného titulu z roku 1996.

4. V replike na odvolanie žalovaného, žalobca na č.l. 173-174 poukazuje na to, že nič promlčeno nebylo a není. Žalovaná staví námítku promlčení jednak opozdené - tuto neuplatnila béhem řízení u obvodního soudu dávno v letech 2005-2017 a jednak zcela bezdůvodné. Žalovaná by ráda oddélila vadnou činnost exekútora od vadné činnosti exekučního soudu, ale pomíjí, že oba tyto subjekty jsou orgány štátni moci a oba tyto orgány se podílely svým vadným postupem na vzniku škody, která zcela zjevné vznikla v kauzálním nexu s nesprávným úředním postupem obou téchto orgánu. Žalovaná odmítá nést odpovédnost za zjevné průtahy a vady, kými oba štátni orgány řízení zatížily a zapříčinily vznik škody na strane žalobce. Její úvahy o promlčení jsou pouhou snahou zbavit se odpovédnosti za vzniklé škody. Tvrzení žalované, že OS Nové Zámky se nedopustil vadného postupu, když odeslal usnesení o zastavení exekuce na adresu původního oprávneného Drevona š.p. v likvidaci, nemůže obstát a ukazuje na nepochopení základního princípu existence štátu - to je dosažení spravedlnosti. Vada exekútora i soudu zde navíc byla dokonce dvojitá. Primárne mělo být usnesení zasláno žalobce jako novému oprávnenému. Sekundárni vada spočívá v nezaslání usnesení ani konkurznímu správci O.Š.E., který jediný byl kompetentní za Drevonu š.p. v likvidaci po prohlášení konkurzu jednat. Žalobce doložil zákonným způsobem cesi pohledávky postupní smlouvou s úředné ověřeným podpíšem statutárního orgánu Drevona š.p. v likvidaci a povinností jak exekútora, tak exekučního soudu bylo tuto relevantní právni skutečnost neignorovat, exekútor byl povinen o cesi neprodlené informovat exekuční soud. Žalovaná přehlíží, že oba statní orgány svým vadným postupem zapříčinily zastavení exekuce - aniž se to mohl kdy žalobce vůbec dozvédét. Žalovaná přehlíží že exekútor ješté po zastavení exekuce vyžadoval od žalobce zálohu 5.000 Sk, kterou v letech 2004-2018 dosud ani nevyúčtoval. Byl to exekútor, kdo utvrzoval žalobce, že exekuce je v behu a on má právo na zálohu... ač se spolupodílel na vzniku škody svým vadným postupem.

5. Okrem iného je nesprávne aj vylúčenie časti žaloby na samostatné konanie, hoci nebol na to relevantný dôvod. Žalovaná namieta, že svojim krokom súd v časti žaloby akceptoval stanovisko ESĽP opakovane Európskym súdom judikované, že primeranou dobou pre reparačné konanie je doba asi niekoľko mesiacov, súd vo veci 24C/96/2016 trvá od mája 2005, čo znamená že už 13 rokov, a súd len akceptoval neprimeranosť dĺžky konania v časti žaloby, čo do skutkového tvrdenia (nesprávne uvedené, že to namietala žalovaná, poznámka odvolacieho súdu). Preto v tejto replike uviedol žalobca, že odvolacie námietky žalovanej sú subjektívneho rázu bez opory v zákone a bez riadnych argumentov.

6. Podaním zo dňa 9.7.2018 oznámil odvolaciemu súdu žalobca, že vo veci sp.zn. 5Co/217/2018 žiada vzhľadom na dĺžku konania prejednať odvolanie odvolacím súdom už v 3. kvartáli 2018.

7. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 a rozsudok v jeho výrokoch ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.

8. Aj keď žalobkyňa v odvolaní výslovne neoznačila odvolacie dôvody, skutočnosti v odvolaní uvedené sa dajú podradiť pod odvolací dôvod upravený v § 365 ods.1 písm. f) a h) CSP.

9. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, tzn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.

10. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti a pravdivosti.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) spočíva aj v tom, že procesným postupom alebo aj rozhodnutím súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu CSP, ale aj kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie, právo na preskúmanie rozhodnutia.

12. Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký a medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

13. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len SR) opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod č. 460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov), Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zák. č. 23/91 Zb.) a Čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č. 209/92 Zb. a č. 102/99 Z.z.) je aj právo na korektné odôvodnenie.

14. Podľa čl. 46 ods.1 úst. zák. 460/1992 Zb. (ďalej len SR) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 47 ods.3 Ústavy SR všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

16. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

17. Podľa čl.6 ods.1,2 strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Súd zohľadňuje špecifické potreby strán sporu vyplývajúce z ich zdravotného stavu a sociálneho postavenia.

18. Podľa § 220 ods.2 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

19. Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru

- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil.

20.

K žalobcom vymedzenej odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy aj v súvislosti s článkom 5 ods.1 a ods.5 Dohovoru i keď nárok na odškodnenie s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.mája 2007 sp.zn. 4 Cdo 177/2005 uverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. R 13/2009. Vec prejednávajúci senát sa nestotožňuje s právnymi závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 177/2005, podľa ktorých zákon č. 58/1969 Zb. neumožňuje náhradu nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím.

Keďže zákon č. 58/1969 Zb. vo svojich ustanoveniach nedefinuje právny pojem „škoda“, je potrebné podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb. subsidiárne vychádzať z ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda, a to, čo poškodenému ušlo - ušlý zisk. Vo všeobecnosti sa v rovine právnej teórie a praxe považuje za škodu ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Skutočná škoda predstavuje takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného, oproti stavu pred škodnou udalosťou a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Za ušlý zisk sa považuje ušlý majetkový prospech spočívajúci v nezväčšení majetku poškodeného, ktoré by bolo možné (nebyť škodnej udalosti) dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich náhradu škody sa nemajetková ujma neodškodňuje, s výnimkou škody spôsobenej niektorým trestným činom korupcie (§ 442 ods. 2 Občiansky zákonník) a pri odškodnení bolesti poškodeného a sťaženia spoločenského uplatnenia pri škode na zdraví (§ 444 Občianskeho zákonníka). Nárok na náhradu škody zaručuje nielen vnútroštátna právna úprava - zákon č. 58/1969 Zb., vykonávajúci článok 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj článok 5 ods. 5 Dohovoru. V zmysle tohto článku Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie práva niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody bolo v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom tohto nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 5 Dohovoru. Právna úprava premlčania, podľa ktorej sa právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené. Podľa všeobecnej (vo vzťahu k zák. č. 58/1969 Zb.) právnej úpravy Občianskeho zákonníka (§ 101) premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Odvolací súd dospel k záveru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka; premlčacia doba začala plynúť nasledujúcim dňom po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu, po nadobudnutí právoplatnosti uznesení.

21. Odvolací súd k jednotlivým námietkam strán sporu v odvolaní poukazuje predovšetkým na primeranú dobu, v ktorej rozhodoval súd prvej inštancie, pretože napr. uznesením zo dňa 28.7.2015 bol činný v tak problematickej veci (sp.zn. 24C/20/2006) a týmto uznesením bolo prerušené konanie o zaplatenie 4 544 313,50 Sk z dôvodu neskončeného dedičského konania po nebohom odporcovi v 2.rade U.. U. W. vedeného na OS Košice I pod sp.zn. 24C/300/2011. Námietky v odvolaní žalobcu sú neopodstatnené a sú nepodstatné ani v časti, v ktorej namietal, že v tak problematickej veci náhrady škody proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, bola časť nároku vylúčená na samostatné konanie. Civilný sporový poriadok, ktorého účinnosť nadobudla po 1.júli 2016 (nový Civilný procesný kódex) vymedzuje precízne preskúmanie rozsudku odvolacím súdom aj spôsobom verejného vyhlásenia rozsudku, keďže rozsah odvolaní oboch strán sporu bol nesporný, odvolací súd sa zameral na nesprávny úradný postup, pretože podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb. jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá predpokladá súčasné splnenie základných podmienok je táto objektívna zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Súd prvej inštancie správne odôvodnil rozsudok, lebo porušenie právnej povinnosti, existenciu škody a zároveň aj príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a existencie škody žalobca preukázal sčasti. Je len samozrejmé, že pri rozhodovacej činnosti štátneho orgánu, ako aj pri činnosti, pri ktorej nerozhoduje, môže dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu a to z hľadiska oneskoreného vydania rozhodnutia v dôsledku porušenia určených alebo primeraných lehôt alebo jeho vydania, keďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v určenej lehote.

22. Je precízne argumentačné vysvetlenie súdom prvej inštancie, ktoré odôvodňovali výroky, ktorými bola žaloba zamietnutá. Bolo správne uzavreté, že exekučný súd sa v exekučnej veci proti povinnému F. X. dopustil nesprávneho úradného postupu a keďže žalobca sa o zastavení exekúcie nedozvedel, bolo potrebné sa stotožniť s návrhom žalobcu, keď výška škody sa určovala úvahou súdu na úrovni 80% pohľadávky, ktorá bola predmetom vymoženia v exekučnom konaní, t.j. v 10.705,80 € (322.523,- Sk).

23. Aj ďalší nárok proti povinnému G. L. zakladá zodpovednosť štátu za náhradu škody, lebo zákon neurčoval konkrétnu lehotu na rozhodnutie súdu o námietkach proti exekúcii, avšak rozhodovanie

exekučného súdu o námietkach proti exekúcii trvalo viac ako 5 rokov (§ 50 ods. 4 Ex por.) a išlo o spis exekučný spisovej značky Er/486/97.

24. Ďalším predmetom vymoženia v exekučnom konaní bola pohľadávka žalobcu vo výške 452 619,50 Sk, nehnuteľnosť vo vlastníctve povinného podľa znaleckého posudku K. vo výške 627 878,- Sk, exekučné konanie začalo v roku 1996 a trvalo viac ako 20 rokov, ani čiastočne nebol uspokojený oprávnený, preto boli splnené zákonné predpoklady pre priznanie žalovaného na zaplatenie 15 024,21 € a námietka žalovaného s poukazom na § 33 ods.1 Ex.por., že za to zodpovedá exekútor nie je opodstatnená, lebo škoda nebola spôsobená súdnym exekútorom, ale nesprávnym úradným postupom.

25. Odvolací súd len pripomína, že podľa ustálenej súdnej praxe vzťah exekútora ku účastníkom exekučného konania so zreteľom na náhradu škody je z hľadiska právneho postavenia súdneho exekútora riešený uznesením Najvyššieho súdu SR 4Cdo/41/2009 z 25.3.2010, keďže exekútor v exekučnom konaní plní úlohy štátneho orgánu, právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej moci sa exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, preto na súdneho exekútora, ktorý vykonáva exekučnú činnosť (alebo zlyháva v nej) treba hľadieť, že exekučným poriadkom a subsidiárne Civilným sporovým poriadkom jemu zverený výkon verejnej moci v rozsahu ustanovenom zákonom. Z hľadiska § 33 ods.1 Exekučného poriadku v riešenom spore zaujal súd prvej inštancie správny záver, lebo súdny exekútor v prípade, ak osobitný zákon neustanovuje inak, zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona, zodpovednosť exekútora za škodu ním spôsobenú alebo jeho zamestnancami v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti podľa Ex.por. je v § 33 ods. 1 tohto poriadku upravená ako objektívna zodpovednosť bez ohľadu na jeho zavinenie, exekútor sa môže zbaviť zodpovednosti, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré od neho možno požadovať (pojem vynaloženie všetkého úsilia je možné podoprieť každou možnou starostlivosťou, ktorá by bola za daných podmienok sa vyvinula, aby sa zabránilo vzniku škody, protiprávne konanie alebo opomenutie exekútora, prípadne jeho zamestnanca súvisiace s činnosťou podľa Ex.por. príčinná súvislosť medzi týmto konaním alebo opomenutím a vznikom škody, v riešenom spore nebola preukázaná, pričom predpoklady vzniku zodpovednosti má preukazovať poškodený, súdny exekútor sa nemôže zodpovednosti zbaviť, t.j. neexistuje žiadny deliberačný dôvod, ktorý by vylúčil zodpovednosť, ak sú splnené predpoklady jej vzniku (porovnaj rozhodnutie NS SR zo 14.1.2010 sp.zn. 3Cdo/58/2009, ako aj 4Cdo/138/2008.

26. Odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax aj ohľadne premlčania a odvolanie žalovaného je absolútne neopodstatnené. Nie je možné akceptovať ani odvolaciu námietku, že je daný dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a ani, že nárok žalobcu je premlčaný. Náhrada škody nebola uplatnená predčasne a aj keď konanie sp.zn. Er/486/97 dosiaľ nie je ukončené ako tvrdí v odvolaní žalovaný to neznamená, že žalobca nemá právo na náhradu škody. Podľa § 442 ods. 1 Obč.zák. sa uhrádza skutočná škoda a to poškodenému, čo ušlo, avšak ušlý zisk žalobca nepreukázal v tomto konaní.

27. Odvolací súd zmenil rozsudok v časti a to pri splnení povinnosti žalovaného, pretože požadoval dlhšiu lehotu na plnenie žalovaný z hľadiska akceptácie služobného postupu na ministerstve pri zabezpečení finančných prostriedkov. Podľa § 232 ods.2,3,4 CSP, zákon č. 160/2015 Z.z. v znení neskorších predpisov, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak.

28. Lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

29. Ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia (§ 232 ods.3 .

30. Odvolací súd podľa § 388 neakceptoval lehotu na plnenie vyhovujúcich častí rozsudku v prvom a treťom výroku rozsudku súdu prvej inštancie 3 dni, ale predĺžil túto lehotu, ktorá je zákonná a účel povinnosti splniť svoju platobnú povinnosť voči žalobcovi bude splnená a ani žalobca neutrpí žiadnu ujmu predlžením lehoty. Je treba si uvedomiť, že v tak závažnom spore, bolo preskúmaných

niekoľko nesprávnych úradných postupov, exekúcií, súd prvej inštancie nemohol postupovať inak aj so zreteľom na sťažnosti podávané žalobcom, ale rozsudkom o celom predmete konania z väčšej časti rozhodol, pričom o náhrade trov celého konania rozhodne vo vylúčenej časti konania, čo je správne rozhodnutie. Podľa rozsudku súdu prvej inštancie 3-dňová lehota by bola likvidačná z hľadiska zabezpečenia finančných prostriedkov pre žalovaného, avšak administratívno-časová náročnosť úhrady pri vyznačovaní právoplatnosti súdnych rozhodnutí a pre prípad potreby schvaľovacieho procesu úhrady u žalovanej, podľa názoru odvolacieho súdu postačí 30-dňová lehota, ktorá je paričnou lehotou na splnenie povinností v rozsudku.

31. Odvolací súd preto čiastočne zmenil rozsudok vo vyhovujúcich výrokoch I. a III. Napokon odvolací súd k žalobcovej strane sporu dopĺňa, že na obchodnom úseku je evidovaných viacero jeho sporov, pričom sa žalobca dlhodobo pohybuje na hrane zákona.

32. Podľa § 396 nerozhodovalo sa o trovách odvolacích, keďže o týchto rozhodne súd prvej inštancie.

33. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.