Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/70/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu P. banka, a.s., so sídlom V., Y. O. C.: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou E. s.r.o., so sídlom V., Y. O. XA, C.: XX XXX XXX, proti žalovanému M. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom mesto P., o zaplatenie 1937,90 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 27. júna 2017, č.k. 5Csp/59/2016

- 62 takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti a výrokovej časti o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalovaný n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1516,21 eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1516, 21 eur od 21.09.2015 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol a rozhodol, že žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania vo výške 56,48 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 1937,90 eur ako nezaplatenej istiny, dlžných úrokov z istiny do predčasnej splatnosti úveru vo výške 148,56 eur, bankových poplatkov za upomienky 29,65 eur, zmluvného úroku vo výške 25,12% ročne zo sumy 1937,90 eur od 08.09.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1937,90 eur od 21.09.2015 do zaplatenia a trov konania na tom základe, že dňa 31.07.2014 účastníci konania uzatvorili zmluvu o úvere Dobrá pôžička, súčasťou ktorej boli obchodné podmienky žalobcu a sadzobník poplatkov. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu o úvere dobrá pôžička, a to dňa 01.08.2014, z ktorej vyplýva, že žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 2000 eur s dohodnutou pevnou sumou úrokovej sadzbou 25,12% ročne, s výškou mesačnej splátky 46 eur z toho anuitná splátka je 46 eur, ktorá pozostáva z istiny a úroku z úveru, pri 120 ich mesačných splátkach s dátumom konečnej splatnosti úveru 10.07.2024, pri RPMN 28,23%, pri priemernej RPMN na trhu 17,94%, pri celkovej čiastke úveru 5072,57 eur , pri splatnosti prvej splátky 10.08.2014 splatnej vždy k 10. dňu v mesiaci. Z dôvodu, že žalovaný neplácal úver riadne a včas, žalobca vyzval žalovaného listom zo dňa 21.08.2015 č.l.10 spisu na plnenie v lehote 15 dní od jeho doručenia s upozornením na zosplatnenie nároku, výzva bola bezpredmetná, preto žalobca úver zosplatnil k 07.09.2015. Žalobca si uplatnil nesplatenú istinu 1937,90 eur, úrok z istiny 148,56 eur ako súčet zmluvného úroku a zákonného úroku z omeškania z istiny od momentu poskytnutia úveru do momentu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, bankové poplatky za upomienky 29,65 eur, zmluvný úrok vo výške 25,12% z dlžnej istiny od 08.09.2015 do zaplatenia, zákonný úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne z dlžnej istiny od 21.09.2015 do zaplatenia. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa §52 ods. l, 2, 3, 4, § 54 ods. 2 Občianskeho

zákonníka; § 11 písm. a/, b/, d/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje nesprávny údaj o celkovej čiastke spojenej s úverom, keď žalovaný mal splácať úver v 120-ich splátkach po 46 eur, potom celková výška úveru je správne 5520 eur a nie 5072,57 eur a preto zmluva o úvere zo dňa 01.08.2014 obsahuje aj neprávnu RPMN, ktorá je uvedená vo v spotrebiteľskej zmluve výške 28,13% a správne má byť správne 28,52% v neprospech spotrebiteľa, pričom vysvetlenie žalobcu, že informačný systém žalobcu zaokrúhlil výšku mesačnej splátky na celé eurá nahor, výsledkom čoho bolo rozpočítanie celkovej požadovanej čiastky úveru na požadovaný počet splátok, pričom splátka, ktorá nedosiahla výšku pevnej mesačnej splátky bola určená ako posledná tak, že výška 1.až 110 mesačnej splátky bola 46 eur, výška 11. mesačnej splátky v poradí 111 v hodnote 12,57 eur, výška 112-120 splátky je 0 a po splatení 111. splátky v hodnote 12,57 eur by žalobca vystavil žalovanému oznámenie o splatení pohľadávky a tento preplatok by bol žalovanému vrátený. Vzhľadom, že tieto tvrdenia žalobcu zo spotrebiteľskej zmluvy vôbec nevyplývajú z písomnej spotrebiteľskej zmluvy, ale z nej jednoznačne vyplýva, že žalovaný sa zaviazal splácať úver v 120-ich splátkach po 46 eur, čo je celková suma úveru 5520 eur, pričom tvrdenia žalobcu priamo zo spotrebiteľskej zmluvy nevyplývajú, nie je v nej zakotvený taký sled splátok, ako uvádza žalobca vo svojom vyjadrení, ale jasne sa v zmluve uvádza, že žalovaný sa zaviazal splácať úver v 120-ich mesačných splátkach po 46 eur, teda zo zmluvy o úvere zo dňa 01.08.2014 jednoznačne vyplýva, že žalobca sa zaviazal na úver splácať sumu 5520 eur a nie 5072,57 eur, lebo žiadnemu zníženiu splátky vzhľadom na výpočet softvéru dohodnuté medzi účastníkmi písomne nedošlo, pričom zmluva o úvere musí mať obligatórne písomnú formu a v tejto písomnej zmluve nie je žiadna zmienka o 111 ako poslednej splátke úveru vo výške 12,57 eur ako uvádza žalobca a potom splátky od 112. po 120. splátku by boli splátky fiktívne vo výške 0 eur čo je pre spotrebiteľa zavádzajúce a súd nemôže takéto vysvetlenie žalobcu považovať za akceptovateľné, lebo je v príkrom rozpore s písomným dojednaním priamo v zmluve o úvere. Súd použil výklad pre spotrebiteľa priaznivejší v zmysle § 54 ods.2 Občianskeho zákonníka vychádzajúc priamo z písomného dojednania zmluvy o úvere, ktorý mal spotrebiteľ splácať v 120-ich mesačných splátkach po 46 eur splatných k 10. dňu v mesiaci čo je celková výške úveru 5520 eur a nie 5072,57 eur ako uvádza zmluva o úvere, teda v zmluve bola nesprávne uvedená RPMN vo výške 28,23% a správne má byť uvedená 28,52% v neprospech spotrebiteľa, lebo práve RPMN určuje výhodnosť úveru na trhu pre spotrebiteľa, ide o rozhodujúci údaj- obligatórna náležitosť § 9 ods.2 písm. g/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, teda nesprávna výška RPMN znamená v zmysle § 11 ods.1 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročnosť úveru. Súd preto posúdil spotrebiteľský úver ako bezúročný, preto má žalobca právo len na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda toho, čo od žalobcu obdržal, čo je suma 2000 eur mínus to, čo žalovaný na úver zaplatil t.j. 483,79 eur, čo je suma 1516,21 eur s 5,05% od 21.09.2015 do zaplatenia, t.j. odo dňa 21.09.2015 do zaplatenia tak, ako si žalobca uplatnil. Žalobcovi nevzniklo právo ani na bankové poplatky, ktoré neboli individuálne dojednané priamo v zmluve o úvere, ale vyplývajú jednostranne so Sadzobníka poplatkov žalobcu bez toho, aby ich výšku mohol žalovaný ako spotrebiteľ ovplyvniť, pričom vyjednávacia sila žalovaného na ich výške je len iluzórna a podľa špecifikácie žalobcu išlo o bankové poplatky za upomienky vo výške 29,65 eur, ktoré majú charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods.4 písm. a / a k/ Občianskeho zákonníka a v zmysle § 53 ods.5 Občianskeho zákonníka sú tieto poplatky absolútne neplatné aj keď vychádzajú jednostranne zo sadzobníka žalobcu, ktorý si účtoval poplatky za upomienky vo výške 29,65 eur, pričom podľa sadzobníka poplatkov za l. upomienku si mohol žalobca podľa sadzobníka účtovať sumu 9,96 eur a za 2. upomienku dokonca až 24,90 eur, čo je neprimerane vysoká suma, ktorá je jednostranne účtovaná bankou, nebola individuálne zmluvne dohodnutá a nezodpovedá skutočným nákladom banky na poštovné náklady, preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je absolútne neplatná, súd preto žalobu žalobcu v časti poplatkov za upomienky vo výške 29,65 eur ako nedôvodnú zamietol. Taktiež súd žalobu zamietol nad sumu 1516,21 eur do sumy 1937,90 eur, v časti poplatkov za upomienky v sume 29,65 eur a v časti úrokov v sume 148,56 eur, ktorý tvorí súčet zmluvného a zákonného úroku z omeškania od poskytnutia úveru do jeho zosplatnenia pre posúdenie úveru ako bezúročného. Žalobca úver predčasne zosplatnil k 07.09.2015, preto mu ani za predpokladu, že by úver nebol bezúročný nevzniklo právo na zaplatenie úroku z úveru vo výške 25,12% ročne odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru t.j. od 08.09.2015 do zaplatenia a v tejto časti je jeho žaloba nedôvodná. s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS476/2012 zo dňa 18.09.2012, lebo podľa ustálenej súdnej praxe -uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 143/1998 vyplýva, že dohodnuté úroky patria len do splatnosti dlhu a od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver Ústavného súdu je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahom medzi účastníkmi konania. Splácanie

úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa navrhovateľ odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vlády č. 87/1995 Z.z.. a subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, preto zmluvné dojednanie, podľa ktorého má žalobca aj v prípade predčasnej splatnosti úveru má nárok okrem úrokov z omeškania aj na úroky z úveru je neplatné v rozpore s § 53 ods.4 písm. k/ Občianskeho zákonníka na škodu veriteľa a je nekalou zmluvnou podmienkou, ktorá je neplatná. Súd vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol, teda nad sumu 1516,21 eur do 1937,90 eur s 5,05% úrokom z omeškania ročne zo sumy nad 1516,21 eur do 1937,90eur a priznal žalobcovi úrok z omeškania od 21.09.2015 do zaplatenia do zaplatenia tak, ako si v konaní uplatnil. Tiež súd zamietol úrok z istiny vo výške 148,56 eur ako súčet zmluvného úroku a zákonného úroku z omeškania z istiny od momentu poskytnutia úveru do momentu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, lebo súd posúdil úver ako bezúročný a až po zosplatnení vzniklo žalobcovi právo na úrok z

omeškania a pre bezúročnosť úveru nemožno žalobcovi priznať úrok z úveru do predčasnej splatnosti úveru. Žaloba žalobcu je preto dôvodná v časti o zaplatenie sumy 1516.21 eur s 5,05% úrokom z omeškania ročne od 21.09.2015 do zaplatenia. žalobca si úrok z omeškania od zosplatnenia úveru / k zosplatneniu došlo 07.09.2015 t.j. od 08.09.2015 do 20.09.2015, lebo si tento nárok v konaní neuplatnil. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 OSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v spore čiastočne úspešný v istine 1516,21 eur, pričom si uplatnil istinu 1937,90 eur súd priznal náhradu trov konania podľa úspechu v spore vo výške 56,48%, keď sa úspech žalobcu odvíja od istiny, pričom žalobca mal úspech v konaní 78,24% mínus neúspech 21,76% je 56,48% čistý úspech žalobcu v konaní. Podľa § 262 ods.2 o trovách konania rozhodne po právoplatnosti konania vo veci samej vyšší súdny úradník samostatným uznesením.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Súd uviedol, že údaj o RPMN je nesprávny v neprospech spotrebiteľa. S uvedeným tvrdením súdu žalobca nesúhlasil. V čase uzatvorenia zmluvy informačný systém žalobcu umožňoval vyčísliť výšku mesačnej splátky len na celé eurá nahor. Ak žalobca požadoval dobu splácania úveru v trvaní 120 mesiacov, informačný systém žalobcu zaokrúhlil výšku mesačnej splátky na celé eurá nahor. Výsledkom tohto procesu bolo rozpočítanie celkovej požadovanej čiastky úveru na požadovaný počet splátok, pričom splátka, ktorá nedosiahla výšku pevnej mesačnej splátky bola určená ako posledná, resp. predposledná a posledná bola určená vo výške 0 Eur. Žalobca dodal, že výška RPMN je určená správne a nepožadoval od vyššie plnenie, ako je uvedené v zmluve o úvere. Z predloženej dokumentácie súdu muselo byť zrejmé, že žalobca by pri riadnom splácaní úveru požadoval len dohodnutú výšku celkových nákladov tak, ako sa v zmluve o úvere zaviazal. Akékoľvek plnenie prijaté v nad rámec zmluvy o úvere by zakladalo bezdôvodné obohatenie. Súd pri výpočte RPMN nepostupoval podľa ust. § 19 zákona o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, ale vychádzal pravdepodobne z nezáväznej informatívnej kalkulačky RPMN portálu sme.sk dostupnej na internete. Uvedená kalkulačka ad 1) neaplikuje všetky potrebné parametre a ad 2) počíta na základe novej právnej úpravy, ktorá platí až od 23.12.2015. Zmluva o úvere bola uzatvorená 01.08.2014. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Revúca zo dňa 16.09.2016 sp. zn. 8C/304/2015. Pokiaľ by aj, čo žalobca popiera, výška nákladov predstavovala sumu násobku počtu a výšky splátok, v čase uzatvorenia zmluvy o úvere by bola RPMN taká, ako je uvedená v zmluve o úvere, prípadne dokonca nižšia. Nižšia RPMN nemôže byť v žiadnom prípade považovaná za neprospech spotrebiteľovi a preto zmluva o úvere nemôže byť určená za bezúročnú a bez poplatkov. Pre vyjadrenie celkovej čiastky zákon používa len všeobecný vzorec súčtu výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Ďalší spôsob výpočtu zákon neukladá. Záver súdu tak vychádza z jeho osobného predpokladu, nie je však podložený žiadnym dôkazom, že by v danom prípade naozaj celková výška nákladov bola v zmluve o úvere uvedená nesprávne. Súd totiž neposudzoval, akú sumu skutočne žalobca od žalovaného požadoval. Žalobca ďalej tvrdil, že súd nesprávne aplikoval ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorých má spotrebiteľ povinnosť hradiť úrok len do času splatenia úveru (napríklad ust. § 13 ods. 3 alebo ust. § 16 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch). Mal za to, že súd nesprávne vykladá predmetné ustanovenia. Pokiaľ by zákonodarca mal na mysli len situácie, v ktorých sa spotrebiteľ nedostane do omeškania, v danom ustanovení by to bolo bez pochybností uvedené. Logický výklad týchto ustanovení jednoznačne preukazuje záver, ktorý je vyvoditeľný aj z obchodnoprávnej úpravy, že dlžník je povinný platiť úroky až do úplného zaplatenia dlhu. Pokiaľ tak platí, že dlžník je povinný platiť zmluvný úrok vo vzťahu k jednotlivej splátke až do času jej riadneho splatenia, nie je dôvodný taký výklad, že v prípade zmeny splatnosti jednotlivej splátky (zosplatnenie úveru), povinnosť platiť zmluvný úrok až do času riadnej úhrady dlžnej sumy zanikla. Veriteľ zosplatnením úveru získa získava právo disponovať celou sumou požičaných peňazí, avšak s tým neodpadá jeho obmedzenie práva na dispozíciu s istinou úveru, nakoľko k takémuto odpadnutiu obmedzenia dôjde až celkovým splatením úveru. Takýto výklad by bol až absurdný, keďže privedením stavu predčasného zosplatnenia úveru z dôvodu porušenia povinnosti dlžníka, by sa postavenie dlžníka zvýhodnilo, v porovnaní s jeho postavením v prípade, ak by povinnosť neporušil. Podľa jeho názoru, takýto výklad nie je prípustný. Navyše, súd prvej inštancie odmietnutím priznania zmluvného úroku konal v rozpore správnou zásadou, že nikto nemôže mať prospech zvláštneho protiprávneho konania. Ak však zosplatnením úveru dlžník získa nedôvodnú výhodu v tom, že nie je povinný platiť zmluvný úrok, hoci táto skutočnosť je následkom protiprávneho konania dlžníka, súd prvej inštancie konal v rozpore s uvedenou právnou zásadou. Súd zároveň žalobcovi zamietol nárok na uplatnené poplatky v sume 29,65 eur. Žalovaný v zmysle bodu 3.5 zmluvy svojím podpisom potvrdil, že sa oboznámil jednak so

všeobecnými obchodnými podmienkami, obchodnými podmienkami a taktiež Sadzobníkom poplatkov. Sadzobník poplatkov bol neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Účtované poplatky nie sú neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko predstavujú primerane sumy, ktoré museli byť žalobcom vynaložené z dôvodu, že žalovaný odmietol plniť riadne. Záver súdu o tom, že žalobcovi nepatria poplatky z dôvodu, že úkony boli vykonané len v záujme dodávateľa a dlžníkovi sa neposkytlo protiplnenie, je podľa názoru žalobcu právne nesprávny. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci, resp. zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 zákona CSP, keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem v spojení § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti a vo výrokovej časti o náhrade trov konania je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 z nasledovných dôvodov: 5. Podľa § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie.

6. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

7. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

8. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 01.08.2014 zmluvu o úvere

- „dostupná pôžička“ (ďalej len „zmluva o úvere“) na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 2000,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 120-ich mesačných splátkach, pričom výška bola 46,- eur. Dátum prvej splátky bol stanovený do 10.08.2014. Výška úrokovej sadzby v zmluve o úvere bola 25,12 % ročne. RPMN bola 28,23 % a priemerná RPMN 17,94%. Dátum konečnej splatnosti bol stanovený na deň 10.07.2024. Ako celková čiastka úveru bola uvedená suma 5072,57 Eur. V zmluve nebolo dohodnuté poistenie.

9. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že v zmluve o úvere je nesprávne uvedený údaj o celkovej čiastke úveru, keď správne má byť uvedená suma 5520,- eur (46,- eur x 120 mesiacov), pričom v zmluve žalobca uvádza sumu 5072,57 eur. Žalobca v odvolaní namietal, že informačný systém žalobcu zaokrúhlil výšku mesačnej splátky na celé eurá nahor. Výsledkom tohto procesu bolo rozpočítanie celkovej požadovanej čiastky úveru na požadovaný počet splátok, pričom splátka, ktorá nedosiahla výšku pevnej mesačnej splátky bola určená ako posledná, resp. predposledná a posledná bola určená vo výške 0 Eur. 10. Odvolací súd považuje tento právny záver súdu prvej inštancie o nesprávne uvedenej celkovej výške úveru za správny a odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. Zo zmluvy o úvere vyplýva, že počet splátok je 120 a výška splátky je 46,- eur. Pokiaľ by žalobca vychádzal z iného počtu splátok, mal uvedené v zmluve o úvere uviesť nižším počtom splátok, resp. splátok v inej výške. Žalobca v zmluve neuviedol, že posledná splátka mala byť v nižšej hodnote ako bola dohodnutá výška splátok, a preto je potrebné vychádzať z pôvodného údaja o výške splátok a ich počte uvedenom v zmluve o úvere. Odvolací súd tak ustálil, že celková výška úveru z predmetnej zmluva o úvere mala byť uvedená v sume 5520 eur ako uviedol aj súd prvej inštancie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu tak ide o nesprávne stanovenie celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom a tým aj nesprávne určenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť tak, ako to definuje § 2 písm. g/, h/ zákona č. 129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch, čím je priemernému spotrebiteľovi poskytnutý klamlivý údaj o celkovej sume "preplatenia" úveru. V predmetnej zmluve tak ani podľa odvolacieho súdu nebola správne uvedená ani náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

11. Pre správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov bolo postačujúce, ak súd prvej inštancie zistil, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba čo i len jedna z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, pretože uvedený zákon nepredpokladá kumulatívne nesplnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok vymenovaných v ust. § 9 ods. 2, aby úver bolo možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Preto ak vzhľadom na vyššie uvedené bolo zistené, že zmluva o úvere neobsahuje správne uvedenú celkovú výšku úveru, treba považovať takýto úver za bezúročný a bez poplatkov pre absenciu náležitosti uvedenej v § 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch.

12. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti týkajúcej sa uplatneného zmluvného úroku vo výške 25,12% po zosplatnení úveru a poplatkov v sume 29,65 eur, vzhľadom na vyššie uvedený záver o bezúročnosti a bez poplatkovosti predmetného úveru, bolo by nadbytočné zaoberať sa uplatneným nárokom žalobcu na tieto zmluvné úroky a poplatky, keďže v prípade, že ide o úver bezúročný a bez poplatkov, žalobca na tieto nemá nárok a je potrebné vrátiť len nesplatenú istinu úveru. Odvolací súd preto vyhodnotil aj tieto námietky žalobcu ako nedôvodené. 13. Vzhľadom na uvedené, keďže predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

14. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods.1, § 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný. Žalovanému však žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli a tieto nevyplývali ani z obsahu spisu, a preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .