Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25CoP/34/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: L. F., nar. X.XX.XXXX, bytom ako matka, v konaní zastúpené procesným opatrovníkom: Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Trnave, so sídlom J. Bottu 4, Trnava, dieťa rodičov - matky: F. Q., nar. X.X.XXXX, adresa K., O. X a otca: J. F., nar. X.X.XXXX, adresa K., V. XX, zastupeného advokátom: JUDr. Tibor Sanák, so sídlom Trnava, Nám. SNP 2, o návrhu matky na zvýšenie výživného, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 33P/57/2016-111 zo dňa 27.11.2017 v spojení s opravným uznesením č. k. 33P/57/2016-117 zo dňa 7.12.2017, t a k t o

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v celom rozsahu r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom 1. rozhodol, že mení rozsudok Okresného súdu Trnava, č. k. 28P/32/2007 - 41 zo dňa 5.12.2008, v časti týkajúcej sa výšky výživného na maloletého L. F., nar. X.XX.XXXX tak, že povinnosť otca prispievať na výživu maloletého L. F., nar. X.XX.XXXX sa zvyšuje zo sumy 109,- Eur mesačne na sumu 300,- Eur mesačne, vždy do 10. dňa v mesiaci vopred, k rukám matky odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku; výrokom 2. vo zvyšku návrh matky zamietol a výrokom 5. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 a 3 Zákona o rodine, ako i § 52 Civilného mimosporového poriadku. Súd vychádzal zo zistených skutočností, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, že rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 28P/32/2007 - 41 zo dňa 9.7.2008 súd zveril maloletého L. do osobnej starostlivosti matky a otca zaviazal platiť na výživu maloletého L. sumu 3.000,-Sk. Pokiaľ ide o matkou navrhované zvýšenie výživného, súd zistil, že matka je poberateľkou prídavku na maloleté dieťa, v čase začatia konania bola evidovaná ako uchádzač o zamestnanie. Následne matka maloletého začala vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť na základe živnostenského oprávnenia, okrem maloletého L. má ešte vyživovaciu povinnosť k maloletému J. a žije v prenajatom byte. Pokiaľ ide o otca, tento sa nezúčastnil pojednávaní, v elektronickej podobe zaslal súpis svojich výdavkov, ktoré ale nepreukázal, pričom v čase začatia konania nebolo zrejmé, či otec je osoba zamestnaná alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Po vykonaných lustráciách v živnostenskom registri, v Sociálnej poisťovni a v obchodnom registri mal súd preukázané, že otec nie je zamestnancom na území Slovenskej republiky, nie je živnostníkom, nie je poberateľom sociálnych dávok. Otec uviedol, že pracuje v sektore závislom od počasia, krajinu ani zamestnávateľa neuviedol. Uviedol čistý príjem vo výške 7,15 Eur/hod., čo predstavuje mesačne po zdanení v čistom cca 1.320,- Eur. Mesačné výdavky otec uviedol vo výške 1.108,48 Eur spolu s ročnými výdavkami po prepočte na mesiac vo výške 358,21 Eur; celkové výdavky otca sú podľa jeho tvrdenia a prepočtu súdom vo výške 1.466,69 Eur. Z uvedeného vyplýva, že výdavky otca prevyšujú príjem otca. Súd mal preukázané, že otec je ženatý, má manželku a maloletú dcéru, a

preto na jeho príjmoch a výdavkoch ako rodine sa aktívne podieľa aj jeho súčasná manželka. Z lustrácie príjmu manželky otca, X. F. v Sociálnej poisťovni, mal súd preukázané, že priemerný zárobok manželky otca za obdobie od 11/2016 do 9/2017 je vo výške 457,- Eur. Pokiaľ ide o výdavky maloletého, tieto súd ustálil ako výdavky matky spojené s výchovou maloletého za účelom zabezpečovania jeho sústavnej a dôslednej starostlivosti o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin vo výške 448,84 Eur, keď matka vyčíslila výdavky maloletého vo výške 550 až 590,- Eur. Súd neprihliadol na výdavky, ktoré neboli súdu zdokladované ako sú otázka bývania rodiny a teda nájom časti domu u otca, ktoré matka uvádzala vo výške 80,- Eur od podania návrhu, spolu s pomernou úhradou sietí ako je elektrina, vodné a stočné, poplatky za komunálny odpad, dane a pod., ktoré ale matka neuviedla. Súd neprihliadol ako na dôvodný výdavok matky sporenie vo výške 30,-€, nakoľko toto súdu nebolo preukázané, tento výdavok nie je ani nevyhnutný a podľa neskoršieho tvrdenia matky ide o sporenie otca, teda výdavok otca maloletému. Na výdavok vynakladaný v minulosti - atletiku maloletého - ktorý v čase rozhodovania súdu už nebol aktuálny, súd taktiež neprihliadol.

3. Následne súd prvej inštancie dospel k záveru, že otcovi za posledných deväť rokov, kedy bola súdom naposledy určená povinnosť otca prispievať na výživu maloletého L., vznikli nové, vyššie, nie nevyhnutné výdavky: a to vo výške 212,97 Eur mesačne so splácaním hypotéky, keď z listu vlastníctva č. XXXXX k 3 izbovému bytu na V. ulici XX v K. mal súd preukázané, že otec dňa 26.3.2013 nadobudol do osobného vlastníctva byt, ktorý podľa vlastného tvrdenia refinancoval v roku 2016 v H. B., a. s. so zriadením záložného práva v prospech záložného veriteľa. Ďalej otcovi vznikol výdavok vo výške 300,- Eur mesačne, keď otec uviedol, že je vlastníkom motorového vozidla značky KIA Ceed, ktoré je zaťažené leasingom s danou mesačnou splátkou. A nakoniec otcovi vznikol tretí nie nevyhnutný výdavok vo výške 1.000,- Eur ročne, keď uviedol, že dcére platí za tri mesiace logopedickú škôlku spolu s ročným poplatkom a benzínom v danej výške. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je pritom ich zákonná povinnosť, pričom pohľadávka oprávneného maloletého dieťaťa je prednostnou pohľadávkou, ktorú si povinná osoba musí splniť skôr, než si bude plniť svoje ďalšie záväzky. V zmysle § 75 ods. 1 veta druhá zákona o rodine, súd prihliadne na neprimerané majetkové riziká, ktorý povinný na seba berie, ktoré ak súd neposúdi ako nevyhnutné, na takéto sumy neprihliadne a výšku výživného určí zo sumy, ako by k ich vynaloženiu nedošlo. Príjem novej rodiny otca je podľa tvrdenia otca a preukázaného priemerného príjmu jeho manželky vo výške 1.777,- Eur v čistom a výdavky rodiny vo výške 1.466,- Eur vrátane už plateného výživného v sume 110,- Eur na maloletého L.. Mesačne vynakladá otec viac ako 600,- Eur na splátky hypotéky k bytu, leasingu auta a logopedickej škôlky druhého dieťaťa. Výdavok spojený s údržbou elektrospotrebičov vo výške 265,- Eur taktiež nemožno nadradiť nad povinnosť vyživovať maloleté dieťa.

4. Prvoinštančný súd tak uzavrel, že vyhodnotením dôvodnosti tvrdených výdavkov otca je v jeho možnostiach prispievať na výživu maloletého L. sumou 300,- Eur mesačne, ktorá suma zodpovedá odôvodneným potrebám maloletého L. a dosahuje cca 17% čistého príjmu otcovej druhej rodiny, s poukazom na to, že otec bol a je schopný brať na seba záväzky, ktoré pritom nie sú prednostného charakteru v porovnaní s výživným. Súd preto rozhodol o zvýšení povinnosti otca prispievať na výživu maloletého L. sumou 300,- Eur mesačne. Túto povinnosť určil súd otcovi od právoplatnosti rozsudku. Súd návrh matky zvýšiť povinnosť otca prispievať na výživu sumou 300,- Eur mesačne od podania návrhu na začatie konania zamietol, nakoľko pri rozhodovaní o výške zvýšenej vyživovacej povinnosti otca súd vychádzal z odôvodnených a riadne preukázaných výdavkov maloletého v čase rozhodovania súdu, nie v čase podania návrhu, keď v čase podania návrhu matka výdavky na výživu maloletého nešpecifikovala, tieto súdu v návrhu nepreukázala a povinnosť tvrdenia a preukázania tvrdení si splnila až počas pojednávania 23.10.2017 a 27.11.2017.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 52 CMP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania; navrhovateľka náhradu trov konania ani nežiadala priznať.

6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie otec maloletého dieťaťa a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a aby vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci. Po citovaní §§ 35 a 36 odvolateľ skonštatoval, že súd prvej inštancie nepostupoval dôsledne v zmysle týchto zákonných ustanovení a preto nesprávne rozhodol. Zásadná chyba súdu spočíva v tom, že vykonal pojednávanie vo veci bez jeho prítomnosti, napriek tomu, že vedel, že s návrhom matky na zvýšenie výživného vo výške 300,- Eur mesačne na maloletého nesúhlasí a že túto sumu považuje za neprimeranú. Okresný súd požiadal

o odročenie pojednávania e-mailom ako aj poštou zaslanou, ktoré sa malo konať dňa 23.10.2017. Súd dospel k záveru, že pojednávanie sa konať môže, pretože žiadosť o odročenie bola súdu doručená až 18.10.2017, t.j. dva týždne po tom, čo bol upovedomený o termíne pojednávania. Rovnako ani ďalšieho pojednávania, ktoré sa konalo dňa 27.11.2017 sa nemohol zúčastniť z pracovných dôvodov. Pracuje v Nemeckej spolkovej republike ako zamestnanec, kde sú vysoké požiadavky na pracovnú disciplínu. Musí sa preto podriadiť svojmu zamestnávateľovi v celom rozsahu a pokiaľ ho zamestnávateľ neuvoľní, nemôže prísť na Slovensko za žiadnych okolností. Má za to, že týmto postupom bol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Ďalej súdu zaslal všetky svoje jestvujúce výdavky. Išlo všetko o zdokladovateľné výdavky, ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, súd tieto výdavky do rozsudku uviedol, ale žiadnym spôsobom ich nezohľadnil. Na druhej strane zohľadnil všetky náklady na maloletého v plnom rozsahu ako ich uvádzala matka aj keď mnohé z týchto nákladov boli sporné. Napríklad náklady na atletický kurz a plavecký kurz, ktoré nie sú vôbec dané, nakoľko maloletý tieto kurzy nenavštevuje, minimálne jeden rok. Súd tiež mal zohľadniť to, že t.č. je už 6 rokov ženatý, s manželkou, s ktorou žije v spoločnej domácnosti a s ktorou má jedno maloleté dieťa - Z., nar. X.XX.XXXX, na ktorú si plní vyživovaciu povinnosť v rozsahu 100,- Eur mesačne. Manželka pracuje ako predavačka s priemerným príjmom cca 350,- Eur čistého. Navrhovateľka má okrem ich spoločného syna ešte ďalšie dieťa z nemanželského vzťahu, s ktorým otcom nežije v spoločnej domácnosti, ktorý sa však podieľa na všetkých úhradách na stravovanie, berie si obidve deti na víkendy k sebe domov, z čoho je potom zrejmé, že matka s maloletým nemá až také výdavky, ako ich uvádza v konaní. Sám kupuje pre maloletého L. veci nad rámec základného výživného v rozsahu 50,- Eur mesačne, bloky si ale neodkladal. Ide o zakúpenie oblečenia, zaplatenie kurzu angličtiny, plaveckého kurzu, atletický krúžok. Taktiež súd nezohľadnil jeho výdavky spojené s prácou, dochádzaním do práce a s výkonom práce. Tiež neboli zohľadnené jeho výdavky v súvislosti s jeho aktuálnou rodinou, t.j. výživné na manželku, na maloletú dcéru Z., výdavky na bývanie, výdavky v súvislosti s hypotekárnym úverom, výdavky v súvislosti s lízingom na motorové vozidlo a jeho poistenie, výdavky na spotrebný úver, ktorý si zobral na zariadenie bytu. Matka maloletého L. je podľa jej tvrdenia podnikateľkou a má príjem vo výške 750,- Eur mesačne. Sama si platí zdravotné poistenie, má stredoškolské vzdelanie, žije u svojho otca s tým, že aj s deťmi žije na prvom poschodí rodinného domu v K..

7. Matka maloletého odvolací návrh nepodala, k odvolaniu otca podala písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že je prekvapujúce, že otec na jednej strane tvrdí, že od decembra 2017 nebude mať prácu a bude žiadať o zníženie výživného a na druhej strane využíva platené služby advokáta a jedinú aktivitu, ktorú vynaložil v súvislosti so svojím synom je, že sa odvoláva proti zabezpečovaniu svojho syna. Otec uviedol, že je v zimných mesiacoch buď nezamestnaný, alebo prepustený, z čoho aj logicky vyplýva, že má dostatok voľného času na stretnutie so synom, o ktorého ale očividne nejaví hlbší záujem. Domnieva sa, že nakoľko je otec občan Slovenskej republiky, je povinný rešpektovať a riadiť sa našimi zákonmi a nemyslí si, že by po oznámení nemeckému zamestnávateľovi o uvoľnenie z dôvodu súdneho pojednávania vo veci výživného, mu tento neumožnil dostaviť sa na súd. Otec si zrejme neuvedomuje aké sú náklady na starostlivosť o takmer dospelého syna a že došlo k podstatnej zmene pomerov na strane maloletého, ktorý má 15 rokov a teda jeho výdavky spojené s uspokojovaním potrieb aj s ohľadom na celkový nárast životných nákladov (infláciu) vzrástli v súvislosti s jeho fyzickým rastom na oblečenie, obuv, stravu, hygienické potreby atď. Zároveň predpokladá, že ako otec, tak i jeho manželka uzatvárali manželstvo s vedomím, že otec má vyživovaciu povinnosť voči maloletému. Zdôrazňuje, že otec jej mladšieho syna J., na ktorého otec poukázal, tento má zákonnú povinnosť starať sa o maloletého J., nie o maloletého L.. Nežije v jednej domácnosti s pánom A. a odmieta tvrdenie, že by výdavky na stravu maloletého L. znášal otec maloletého J.. Odmieta tvrdenie otca, že by platil na maloletého 50,- Eur nad rámec základného výživného, či už do jej rúk alebo k rukám syna. Odmieta tvrdenie, že synovi kupuje nejaké oblečenie. Rada by poukázala aj na princíp potencionality príjmov, so zdôraznením, že pokiaľ otcovi súčasné zamestnanie neprináša očakávania, resp. potrebný zisk, keďže za posledné tri roky musel meniť trikrát zamestnávateľa z dôvodu krachu, resp. nedostatku práce, je namieste hľadať si prácu v inom pracovnom pomere. Zároveň sám otec vo svojich výdavkoch preukázal, že si žije nadštandardne a tým aj dieťa má právo podieľať sa na jeho životnej úrovni. Pokiaľ ide o zakúpené vozidlo otca na lízing, tento si nemusel kupovať nové auto, ale zánovné. Momentálne žije v rodinnom dome svojho otca, kde býva so synom v samostatnej bytovej jednotke na prvom poschodí, ktorá pozostáva z jednej obývačky spojenej s kuchyňou, z jednej spálne, jednej detskej izby a kúpeľne spojenej s toaletou. Všetky výdavky spojené so zaopatrením detí hradí výlučne ona.

8. V ďalšom svojom písomnom podaní zo dňa 8.2.2018 otec prostredníctvom právneho zastúpenia uviedol, že pokiaľ matka poukazuje na to, že od septembra 2017 on nebude mať prácu a bude žiadať o zníženie výživného na 50,- Eur, je to skutočnosť, ktorá vyplýva zo sezónnosti jeho práce. Kategoricky nesúhlasí s tvrdením matky, že o syna nejaví hlbší záujem, pretože od nového roka ho nekontaktoval ani raz a nie to, aby sa s ním ešte stretol. Znova musí opakovať, že svojho syna má nadovšetko rád a pokiaľ sa s ním v nejakom období nekontaktuje, tak je to zásadne vždy z objektívnych dôvodov. Navyše bola to práve matka, ktorá sa rafinovane postarala o to, aby si s maloletým nemohol budovať vzťah tak, ako je to bežné v prípade dobrých rodinných vzťahov. Pokiaľ aj matka tvrdí, že si neuvedomuje aké sú náklady na starostlivosť o takmer dospelého syna zdôrazňuje, že okrem maloletého L. má aj dcéru Z. (6-ročnú) a vie koľko starostlivosti má jeho manželka s maloletou dcérou a aké sú náklady spojené s jej výchovou a výživou. V každom prípade však potreby L. sú limitované jeho príjmom, ako aj ďalšími nevyhnutnými výdavkami, aby ekonomicky prežil a tak si mohol naďalej plniť vyživovaciu povinnosť na L.. Pokiaľ ide o tvrdenia matky, ktorá spochybňuje výdavky X. A., ktoré má v súvislosti aj so starostlivosťou o L. v čase víkendov, poukazuje, že s pánom A. bol v kontakte a ten mu uviedol, že má pomerne presne rozčlenené výdavky na J. a na L. počas ich pobytu každý víkend v B.. Pokiaľ matka nevie, že dáva synovi peniaze nad rámec bežného výživného, tak je to chyba matky, že nemá prehľad a nevie čo sa deje. Predkladá doklady o zaplatení jazykového kurzu angličtiny pre L. v sume 327,77 Eur za obdobie od decembra 2010 do júna 2011. Pokiaľ ide o kurz plavecký, tu dával peniaze priamo k rukám L.. Sám bol nútený zabezpečiť pre svoju rodinu byt, čo si matka zrejme neuvedomuje a pokiaľ sa týka aj jej výhrad ohľadne kúpy vozidla na lízing, tak nové motorové vozidlo si kúpil preto, že sa obával pri kúpe ojazdeného vozidla možnosti vzniku porúch, ďalších neplánovaných nákladov na údržbu a opravu a keďže nemal peniaze v hotovosti, tak volil cestu splácania motorového vozidla na lízing. Pokiaľ aj matka poukazuje na jeho nadštandardný život, tak okrem uvedených výdavkov v súvislosti s lízingom a hypotékou na byt má celkové dlžoby vo výške 60.000,- Eur, spolu s ďalším spotrebným úverom a to nie je dobré. Tieto zdrvujúce skutočnosti súd prvej inštancie nezohľadnil.

9. Matka k vyjadreniu otca zaslala svoje písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že tvrdenie otca, že by synovi zakazovala alebo bránila kontaktu s otcom považuje za absurdné a čisto účelové. Vždy, keď otec prejavil záujem o stretnutie so synom vopred, tak syn zostal doma a trávil čas s otcom. Skutočnosť, že otec neprispieva pravidelne nad rámec výživného má od svojho syna, s ktorým komunikuje na dennej báze, takže ani toto tvrdenie nemá subjektívny charakter, nie je vymyslené, ako sa otec mylne domnieva. Podotýka, že tieto častejšie kontakty o stretnutie so synom nastali až po obdržaní zásielky zo súdu o zvýšení výživného. Nerozumie prečo otec neustále poukazuje na X. A., keď nie je jeho zákonnou povinnosťou starať sa o maloletého L.. K ďalším vyjadreniam otca sa už nevyjadruje, nakoľko jej prídu zavádzajúce a nezmyselné. Ďalej poukazuje na novú skutočnosť, že z organizačných dôvodov prišla o prácu. Podotýka, že dieťa má nárok na rovnaký životný štandard, rovnaký spôsob života ako rodiča, ktorému je vyživovacia povinnosť uložená. Otec by si mal konečne uvedomiť, že nežiada podporu pre seba, ale pre syna, o ktorého existencii bol upovedomený predtým, ako nastali jeho súčasné životné podmienky a mal preto s nimi rátať.

10. Procesný opatrovník maloletého samostatný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu otca vo svojom písomnom vyjadrení uviedol nakoľko zvýšenie výživného je v najlepšom záujme maloletého, od posledného rozhodnutia súdu o výživnom uplynul pomerne dlhý čas, čo odôvodňuje zvýšenie výdavkov v starostlivosti o maloletého, odporúča napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť a odvolanie otca zamietnuť.

11. Ďalšie podania účastníkov v odvolacom konaní podané neboli.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - účastníkom, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), h) v spojení s § 62 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. účinného od 1.7.2016 Civilného mimosporového poriadku - ďalej len , preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 a dôvodmi odvolania (§ 66 , s prihliadnutím na prípadné vady konania iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 , bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 ,

postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku, v dôsledku čoho je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušiť a vec mu podľa § 391 ods. 1 vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý v danom prípade ani nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dodržal zákonom stanovený procesný postup a o zvýšení výživného (jeho výške) pre maloletého určenom platiť otcovi rozhodol správne.

14. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 48 ods. 2, vety prvej ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

17. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

18. Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania ( pozri I. ÚS 22/03).

19. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

20. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

21. Základným právom účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti (tiež čl. 38 ods. 2 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, obdobne čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Civilný mimosporový poriadok zabezpečuje toto právo vo vytvorenom zákonnom rámci tak, že ukladá súdu, ak zákon nestanovuje inak, aby nariadil na prejednanie

veci samej pojednávanie, ak tento zákon neustanovuje, že vec sa môže prejednať bez pojednávania, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná; predvolanie sa doručuje tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní predo dňom, keď sa má pojednávanie konať (§ 33 . Podľa § 31 súd síce môže pokračovať v konaní i keď sú účastníci nečinní, avšak na rozdiel od konania sporového ale nečinnosť účastníka konania nemôže bezprostredne ovplyvniť výsledok konania. Verejný záujem na kvalifikovanej ochrane práv a právom chránených záujmov v konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku, ktorým je i predmetné konanie o zvýšenie výživného pre maloleté dieťa, vyplývajúci z ich špecifického charakteru sa prejavuje v povinnosti súdu pokračovať v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Nečinnosť účastníka možno identifikovať ako jeho pasívne správanie (nerealizuje procesné práva, nereaguje na výzvy súdu, neplní si procesné povinnosti). Pasivita môže v sebe subsumovať aj nedostavenie sa na pojednávanie. To, že zákonné ustanovenie nevylučuje pokračovanie v konaní, a to aj v prípade pasivity účastníka konania, samo osebe nevylučuje, aby súd v prípade, že budú dané dôvody pre uloženie poriadkového opatrenia podľa § 102 CSP, uložil takémuto účastníkovi poriadkovú pokutu. Rovnako sa nepriaznivý následok spočívajúci v nečinnosti účastníka môže prejaviť v možnosti súdu uložiť mu povinnosť nahradiť tzv. zavinené trovy konania. Napokon pasivita účastníka môže viesť aj k tomu, že súd uskutoční pojednávanie v jeho neprítomnosti. Zo všeobecnej úpravy § 180 vyplýva, že ak sa účastník, ktorý bol riadne predvolaný nedostaví na pojednávanie a nepožiadal o jeho odročenie (§ 183 , zakladá to fakultatívnu možnosť postupu súdu konať v jeho neprítomnosti. Všeobecné východiská pre konanie pojednávania v neprítomnosti účastníka konania treba v mimosporovom procese konfrontovať s predmetom konania, pretože v niektorých konaniach takýto priebeh pojednávania môže byť v rozpore s účelom a základnými princípmi sledovanými právnou normou v týchto veciach.

22. Z obsahu spisu bolo zistené, že súd prvej inštancie určil na prejednanie veci pojednávanie na deň 23.10.2017, na ktoré predvolal otca elektronicky emailom. Otec doručil súdu emailom dňa 18.10.2017 podanie, ktorým požiadal o odročenie pojednávania, nakoľko v danom termíne má byť pracovne odcestovaný v zahraničí. Predmetná žiadosť bolo súdu doručená aj poštou dňa 24.10.2017. Súd prvej inštancie vec na uvedenom pojednávaní prejednal len s matkou maloletého a procesným opatrovníkom, keď dôvod uvedený otcom v jeho žiadosť o odročenie pojednávania nepovažoval za dôležitý (zápisnica z pojednávania zo dňa 23.10.2017 - č.l.67 spisu). Ďalší termín pojednávania súd určil na deň 27.11.2017, s tým že otec bol opätovne predvolávaný elektronicky s výzvou na zdokladovanie svojich majetkových a zárobkových pomerov. Súdu prvej inštancie bolo dňa 24.11.2017 opätovne doručené ospravedlnenie otca z neúčasti i na uvedenom pojednávaní, s tým že zahraničný zamestnávateľ nevyhovel jeho požiadavke o voľný deň a zároveň súdu zaslal aj plán práce. Dňa 2.11.2017 bolo súdu predložené emailové podanie otca, v ktorom popísal svoje výdavky a chronológiu svojho zamestnávania sa za posledné 3 roky. Na pojednávaní dňa 27.11.2017 súd vec prejednal bez prítomnosti otca, ktorý sa síce ospravedlnil z neprítomnosti, ale o odročenie pojednávania nepožiadal a vo veci meritórne rozhodol.

23. Súd prvej inštancie pritom prejednaním veci na pojednávaní dňa 23.10.2017 v neprítomnosti otca, ktorý požiadal o odročenie pojednávania, nerešpektoval ustanovenie § 183 ods. 4 CSP, podľa ktorého súd rozhoduje o návrhu na odročenie pojednávania. Ak súd posúdi návrh na odročenie pojednávania ako nedôvodný, čo bol i daný prípad, následne postupuje procesne podľa § 183 ods. 4 tak, že účastníka, ktorý o odročenie pojednávania žiada musí o tom bez zbytočného odkladu upovedomiť a to elektronicky (emailom), čo súd prvej inštancie neurobil. Súd prvej inštancie si tiež neuvedomil, že vzhľadom na charakter tohto konania, ktorá právna vec sa týka maloletého dieťaťa, konkrétne vyživovacej povinnosti otca naň, i keď konštatoval nečinnosť otca aj tým, že sa nedostavil ani na ďalší termín pojednávania určený na deň 27.11.2017, z neúčasti na ktorom sa síce ospravedlnil ale nepožiadal o odročenie pojednávania, vyžadovala povinnosť súdu ďalej pokračovať v konaní a pokúsiť sa zabezpečiť účasť otca na pojednávaní, na ktorom ho vypočuje cez uloženie poriadkového opatrenia podľa § 102 CSP, určite však za stavu dostatočne nezistených pomerov na strane otca, a bez jeho vypočutia nemal splnené zákonné podmienky pre meritórne rozhodnutie vo veci, z čoho potom nepochybne vyplýva jeho predčasnosť.

24. V zmysle § 389 ods. 1 písm. b) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

25. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona, zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia okrem iných je i existencia vady konania, ktorá sa prejavila v takom nesprávnom procesnom postupe, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní. Medzi čiastkové práva, ktoré tvoria obsah práva na spravodlivý proces patrí okrem iných aj právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé prejednanie veci. V danom prípade tým, že súd prvej inštancie nedodržal zákonný postup tým, že prejednal vec bez účasti otca maloletého a jeho vypočutia v konaní, došlo k vážnemu porušeniu práva na spravodlivý proces v podobe porušenia práva na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci za účasti strany. Takéto závažné pochybenie, keď súd konal bez prítomnosti otca maloletého, nemôže účinne napraviť až súd v druhej inštancii. Takýto intenzívny zásah do práva na spravodlivý proces, vzhľadom na jeho povahu a intenzitu, nie je možné v odvolacom konaní napraviť.

26. Odvolací súd už len z uvedeného dôvodu musel napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) zrušiť a podľa § 391 ods. 1 vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

27. Pre ďalší priebeh konania odvolací súd považuje za potrebné súdu prvej inštancie dať do pozornosti tiež nasledovné:

28. Civilný mimosporový poriadok identifikuje rozsah zisťovania skutkového základu (podkladu) rozhodnutia tak, že súd je povinný zistiť v konaniach podľa tohto zákona, akým je aj predmetné konanie, skutočný stav veci, ktorý je mierov čo najbližšieho priblíženia sa hmotnoprávneho rozsahu práv, povinností a právom chránených záujmov (§ 35 . Pri zisťovaní skutočného stavu veci súd nie je obmedzený zákonnou ani sudcovskou koncentráciou (§ 34 . Súd je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci (§ 36 Dôkazné bremeno teda má súd, a to bez ohľadu na to či konanie začal ex offo, alebo na návrh. Treba pritom zdôrazniť, že ani v mimosporových konaniach táto procesná aktivita súdu, suplujúca pasivitu účastníkov, nemôže byť vnímaná absolútne. Súd supluje aktivitu účastníkov vtedy a v takej miere, aká je potrebná na zistenie skutočného stavu veci. Predmetnou zásadou sa ale súd prvej inštancie dostatočne neriadil, predovšetkým pokiaľ ide o zisťovanie príjmu otca maloletého (výživným povinného), keď dostatočným spôsobom nezisťoval, v prvom rade cez výsluch otca, ďalej aj prostredníctvom jeho zamestnávateľa, prípadne i zamestnávateľov, u ktorých otec od poslednej úpravy výživného pracoval, ktorých označenie, ako aj ich adresa je zistiteľná, známa, súd ju (ich) od otca ani nežiadal, pričom súd vedel, že otec v súčasnosti pracuje v Nemecku (predchádzajúcich zamestnávateľov otca ani nezisťoval). V prípade zmeny zamestnania je potrebné tiež skúmať, či sa rodič vzdal bez vážneho dôvodu výhodnejšieho zamestnania alebo zárobku, a teda skúmať dôvody, ktoré ho viedli k strate na príjmoch alebo majetku. Podľa uvedené je potom potrebné postupovať aj vo vzťahu k dôkladnému zisťovaniu príjmu matky od poslednej úpravy v´ýživného, ktorá sa tiež musí podieľať na výžive maloletého, tu samozrejme so zohľadnením jej osobnej starostlivosti o maloletého.

29. V zmysle súdom prvej inštancie aplikovaného ustanovenia § 78 Zákona o rodine i v spojení s ustanovením § 231 CSP, dohody i súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery, resp. ak sa podstatne zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a trvanie dávok, pričom zmena rozsudku je prípustná od času, keď došlo k zmene pomerov. Hmotno-právnou podmienkou pre zmenu predchádzajúceho súdneho rozhodnutia o výživnom je teda zmena pomerov, ktorá musí byť podstatná a musí sa týkať okolností, ktoré odôvodňujú výšku výživného za podmienky, že sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase predchádzajúceho rozhodnutia (takéto porovnanie z odôvodnenia napadnutého rozsudku tiež nevyplýva). Zmena pomerov pritom môže byť odôvodnená buď subjektívne - okolnosťami na strane povinného, resp. na strane oprávneného, alebo objektívne - vývojom životných nákladov.

30. Prvoinštančný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal zo zistení, že otec dosahuje príjem ním tvrdený, ktorý si ale neosvedčil, príjem otca pritom môže byť i vyšší, navyše pokiaľ súd sám v odôvodnení rozsudku konštatuje, že otcom popísané mesačné výdavky prevyšujú ním tvrdený príjem z pracovného pomeru. Súd pritom do príjmu otca pre účely určenia výživného neprípustne započítal aj príjem jeho manželky, ktorá ale výživovou vo vzťahu k maloletému L. povinná nie je, to že manželka otca pracuje môže byť zohľadnené len vo vzťahu k jej podielu na nákladov spoločnej domácnosti, ktorú s otcom maloletého zdieľa. Súd tiež opomenul zohľadniť, že z príjmu otca musí byť zabezpečená aj výživa jeho

ďalšieho dieťaťa, v akej miere ju súd prvej inštancie zohľadnil z odôvodnenia jeho rozhodnutia rovnako nevyplýva. Uvedené potom platí aj vo vzťahu k matke maloletého L., len ktorá spolu s jeho otcom má voči maloletému vyživovaciu povinnosť, preto námietka otca, že časť nákladov maloletého sú hradené otcom jeho brata J., čo má byť zohľadnené pri určení jeho vyživovacej povinnosti je irelevantná. 31. Namiesto uvedeného v predchádzajúcom odseku sa súd zbytočne podrobne zaoberal všeobecnými výdavkami dieťaťa a jeho rodičov. Z charakteru výživného ako dávky zročnej do budúcnosti vyplýva, že nemožno všetky výdavky preukázať, keďže budú vznikať až v budúcnosti. Navyše je aj nemožné, aby boli všetky preukázané, súd ale musí zhodnotiť, či ich špecifikácia sa nevymyká realite vzhľadom na okolnosti daného prípadu. Odvolací súd pritom vychádzajúc z poznatkov zo súdnej praxe, je názoru, že nie všetky výdavky oprávnenej ako i povinnej osoby, najmä pokiaľ ide o bežné a nevyhnutné výdavky, musia byť exaktne preukázané, najmä ak ide o skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, pričom v prípade bežných výdavkov na stravu, oblečenie, hygienické potreby sú takéto skutočnosti súdu známe z jeho činnosti, ako aj všeobecne známe. Zároveň treba vychádzať zo zásady rovnakej životnej úrovne rodičov a detí.

32. Odvolací súd dáva súdu prvej inštancie do pozornosti i to, že z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že v prípade vyživovacej povinnosti zamestnaného rodiča možno stav primeranosti výživného príjmu rodiča vyjadriť ako podiel mesačného výživného oprávneného na mesačnom príjme povinného v rozpätí 25 - 30%, pričom v rámci tohto podielu musí zohľadnené výživne pre všetky osoby výživou na povinného odkázané, tu potom aj výživné pre maloletú Z. pochádzajúcu zo súčasného manželstva otca maloletého L..

33. Zároveň je potrebné, aby sa súd dôkladne vyporiadal aj so skutočnosťou, odkedy výživné pre maloletého určí, keď zo spisu je zrejmé, že konanie v predmetnej veci sa začalo dňa 2.12.2016, matka výživné žiadala priznať od 1.12.2016, v zmysle ustanovenia § 77 ods. 1 Zákona o rodine, možno výživné priznať odo dňa začatia súdneho konania, spätne najdlhšie na dobu troch rokov, avšak len ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa (spätné určenie výživného, i keď len o jeden deň matka dôvodmi hodnými osobitného zreteľa nezdôvodňovala). Súd prvej inštancie pritom z nepochopiteľných dôvodov, zvýšil vyživovaciu povinnosť otca až od právoplatnosti rozsudku s absurdným odôvodnením, že pri rozhodovaní o výške zvýšenej vyživovacej povinnosti otca súd vychádzal z odôvodnených a riadne preukázaných výdavkov maloletého v čase rozhodovania súdu, nie v čase podania návrhu, keď v čase podania návrhu matka výdavky na výživu maloletého nešpecifikovala, tieto súdu v návrhu nepreukázala a povinnosť tvrdenia a preukázania tvrdení si splnila až počas pojednávania 23.10.2017 a 27.11.2017. Tu odvolací súd opakovane zdôrazňuje vyšetrovací princíp vzťahujúci sa na predmetné konanie ako i skutočnosť, že už len s prihliadnutím na časový odstup 10 rokov od vydania rozhodnutia o výživnom majúceho sa tu zmeniť a pre nepopierateľný nárast potrieb dieťaťa, v čase pôvodného rozhodovania vo veku šesť rokov a v čase rozhodovania o zmene vo veku 15 rokov, jednoznačne potvrdzovali oprávnenosť požiadavky matky dieťaťa na zvýšenie výživného. 34. Prvoinštančný súd tak nezameral svoje dokazovanie dôsledne na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností, nevyhnutných pre rozhodnutie o výživnom pre maloletého L., čo bude musieť v ďalšom konaní napraviť. 35. Povinnosťou súdu prvej inštancie, viazaného vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 , bude v ďalšom konaní uskutočniť výsluch otca, čo by pre ďalší priebeh konania už nemalo byť problémom, keďže otec sa medzičasom dal právne zastúpiť, zabezpečiť si i ďalšie dôkazy (§ 35 a § 36 potrebné pre komplexné posúdenie možností, schopností, majetkových a príjmových pomerov oboch rodičov, odôvodnených výdavkov maloletej, ako aj výdavkov rodičov na ostatné ich maloleté deti, vykonané dôkazy riadne vyhodnotiť, následne s použitím príslušných hmotnoprávnych ustanovení vo veci výživného pre maloletého L. opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s § 220 ods. 2 odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov konania, včítane náhrady trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 a § 58 .

36. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 .

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .

Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (§ 38 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.). Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.). Podľa štvrtej časti (§ 370 až 391) sa postupuje pri výkone rozhodnutia, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia (§ 376 ods. 1 . Súd môže nariadiť výkon rozhodnutia aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 . Podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých upravuje vyhl. MS SR č. 207/2016 Z.z.