Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_27Co-80-2018.pdf
PDF · 127.19 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/80/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcov 1/ O. T., nar. XX.XX.XXXX, občan SR, bytom J. nad J., A. Y. č. XXXX/XX a 2/ C. J., nar. XX.X.XXXX, občianka SR, bytom J. nad J., A. Y. č. XXXX/XX, obaja právne zastúpení I.. G. C., advokátom so sídlom v J. nad J., O. č. XXX/X proti žalovanému : B. W. s.r.o. so sídlom v P., I. M. č. XXX/X, W.: XX XXX XXX, právne zastúpená I.. I. T., advokátom so sídlom v P. P., E. č. 9, o neplatnosť odstúpenia od zmluvy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 8. novembra 2017, č.k. 14C/152/2016-77, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žalobcovia 1/, 2/ majú proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd vo výroku I. určil, že odstúpenie žalovaného z 30.08.2016 od kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcami 1/, 2/ (ako kupujúcimi) a žalovaným (ako predávajúcim), predmetom ktorej je pozemok parcela reg. "C" č. XXX/2 - záhrada vo výmere XXX m2 v podiele 1/1 v k. ú. J., obci J., okres P., je neplatné. Výrokom II. rozhodol, že žalobcovia 1/, 2/ majú proti žalovanému právo na náhradu trov konania vo výške 100 %, s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 137 písm. c/ CSP, § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 38 ods. 1, 2, § 40 ods. 3, § 43 ods. 1, 2, 3, § 46 ods. 1, 2, § 48 ods. 1, § 49 Občianskeho zákonníka. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že dňa 17.08.2016 boli vyhotovené dve kúpne zmluvy, ktoré boli (podľa obsahu, spôsobu členenia textu na odseky a typu písma) jednoznačne vyhotovené totožnou osobou. Kúpnou zmluvou predávajúci - žalobca 1/ predával kupujúcemu D. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. č. XXX - spoločníkovi spol. C. s.r.o. (synovi I.. I. T. - advokáta žalovaného a zároveň konateľa spol. C. s.r.o. so sídlom v K. č. XX, W.: XX XXX 599) pozemok CKN par.č. 168/1-záhradu o výmere 756 m2 zapísanú na LV č. XXX k.ú. J. za kúpnu cenu 1.300,- eur. Rozhodnutím Okresného úradu P., katastrálny odbor pod V 5363/2016 dňa 31.08.2016 došlo k povoleniu vkladu vlastníckeho práva v prospech D. T., ktorý parcelu neskôr odpredal konateľovi spol. D., s.r.o. W.. E. E.. Zaplatenie kúpnej ceny nebolo preukázané. Ďalšou kúpnou zmluvou predávajúci - C. s.r.o., so sídlom K. č. XX, W.: 47 532 599 predávala kupujúcim - žalobcom 1/ a 2/ pozemok Q. par.č. XXX/X-záhradu o výmere 950 m2 zapísanú na LV č. XXXX v k.ú. J. za kúpnu cenu 1.300,- eur. Rozhodnutím Okresného úradu P., katastrálny odbor pod V 5337/2016 dňa 20.9.2016 bolo rozhodnuté o prerušení vkladového konania, pretože právny predchodca žalovaného písomne dňa 02.09.2016 od kúpnej zmluvy (bez udania dôvodu) odstúpil, s čím žalobcovia 1/ a 2/ písomne nesúhlasili a zmluvné strany boli správnym orgánom odkázané na podanie žaloby na súd. Predávajúci obdržal kúpnu cenu vo výške 1.300,- eur, o čom svedčí písomná kvitancia (na čl. 7 spisu), opatrená podpisom JUDr. I. T.. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia 1/ a 2/ preukázali
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy, ktorej predmetom je parc. č. XXX/X v k.ú. J., pretože bez takéhoto určenia bude ich právo neisté a nedôjde k zmene zápisu vlastníckeho práva spornej parcely v prospech žalobcov 1/ a 2/ na katastri nehnuteľností napriek tomu, že za spornú parcelu zaplatili kúpnu cenu. Najskôr sa súd prvej inštancie zaoberal námietkami žalovaného ohľadne neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorá je predmetom odstúpenia v dôsledku toho, že táto nebola vlastnoručne podpísaná žalobkyňou 2/ ale išlo o napodobenie jej podpisu žalobcom 1/, čo dosvedčila svedkyňa Natália E. (spoločníčka spol. C. s.r.o.). I.. T. v tejto veci nemohol svedčiť ako svedok, pretože v spore vystupoval v procesnom postavení advokáta žalovaného. Písomná forma právneho úkonu predpokladá existenciu 2 náležitostí - písomnosti (spočívajúcej v tom, že obsah právneho úkonu je zachytený v texte listiny) a podpisu konajúcej osoby, ktorý musí byť na rozdiel od textu samotnej písomnosti - zásadne vlastnoručný. Ak teda zmluvu podpísala namiesto v nej uvedenej osoby (t.j. v nej označeného účastníka) iná osoba, ktorá napodobnila podpis v zmluve označeného účastníka, je zrejmé, že nešlo o vlastnoručný podpis konajúcej osoby a predmetná zmluva nemôže byť platná. Podpisom totiž nebola prejavená vôľa onej osoby byť zmluvnou stranou, ani vôľa osoby, ktorá zmluvu podpísala, konať za ňu ako jej splnomocnenec (rozhodnutie 26 Cdo 3363/2008 NS ČR). Žalobkyňa 2/ však v konaní pred súdom prvej inštancie uznala svoj podpis na spornej zmluve za pravý a pravosť jej podpisu potvrdil aj žalobca 1/. Jediným spôsobom, ako vyvrátiť vzájomne si odporujúce tvrdenia žalobkyne 2/ a svedkyne bolo nariadenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru písmoznalectvo, ktoré sa však s účinnosťou od 01.07.2016 (od nadobudnutia účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok, ďalej len CSP) vykonaná len na návrh strany (§ 185 ods.1 a § 207 ods. 1 CSP), ktorý sa spája s povinnosťou zložiť na takýto dôkaz preddavok (§ 253 ods. 1, 3 CSP) alebo na preukázanie tvrdených skutočností mohol žalovaný predložiť súkromný znalecký posudok (§ 209 ods.1,2 CSP). Dôkazné bremeno podľa článku 8 CSP nesie strana, ktorá niečo tvrdí, teda žalovaný a keďže dôkaz znalcom nenavrhol, súkromný znalecký posudok preukazujúci falšovanie podpisu nepredložil, súd prvej inštancie mal za to, že svoje tvrdenie o napodobenine podpisu žalobkyne 2/ žalobcom 1/ nepreukázal. Súd prvej inštancie uznal podpis žalovanej 2/ na spornej zmluve za pravý a za platnú považoval celú zmluvu, pretože obsahovala podstatné náležitosti (označenie zmluvných strán, oprávnenie s nehnuteľnosťou nakladať, dohoda o predmete a cene) a bola vyhotovená v písomnej forme. Za platnú ju z tohto dôvodu zjavne považoval aj samotný právny predchodca žalovaného, keď od nej písomne odstúpil, pretože len od platne uzatvorenej zmluvy sa dá odstúpiť. Občiansky zákonník ukladá možnosť odstúpenia od zmluvy pre vady právneho úkonu, ktoré sú predvídané v ust. § 49 Občianskeho zákonníka. Odstúpenie pritom predstavuje jednostranný adresovaný právny úkon oprávneného účastníka, v ktorého dôsledku - ak sú splnené zákonom predvídané podmienky (zmluva uzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok), pričom oprávnený účastník od zmluvy odstúpil a tento ním prejavený právny úkon bol doručený druhému účastníkovi ) dochádza k právnemu účinku predpokladanému v ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, k zrušeniu zmluvy s právnymi účinkami ex tunc, teda spätne od doby, kedy bol právny úkon urobený, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo dohodnuté inak. Pritom údaj o dôvode odstúpenia je imanentnou súčasťou každého jednostranného odstúpenia od právneho úkonu; bez uvedenia tohto údaja nemožno pokladať jednostranné odstúpenie od právneho úkonu za perfektné a nemôže mať za následok sledované právne účinky (rozhodnutie sp. zn. 30 Cdo 1233/2011 NS ČR). Právny predchodca žalovaného spol. C. s.r.o. odstúpil od spornej kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bola CKN parc. č. XXX/X v k.ú. J. bez udania dôvodu. V konaní pred súdom ako dôvody odstúpenia uviedol uzatvorenie zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok s tým, že pod tlakom splatnej pohľadávky pre spol. D., s.r.o. , na ktorú chýbali finančné prostriedky prijal ponuku žalobcu 1/, podpísal ním vypracovanú zmluvu a pozemok mu odpredal za nízku kúpnu cenu 1.300,- eur, hoci trhová cena bola 19.000,- eur (dňa 14.12.2016); a v čase overovania podpisu na spornej zmluve bol pod vplyvom alkoholu, čo ho činilo na taký úkon neschopným. Z nálezu ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 154/2008 (ZSP č. 47/2010) v súlade s ustálenou judikatúrou a praxou všeobecných súdov ústavný súd pod pojmom „tieseň“ rozumie taký hospodársky, sociálny, alebo psychický stav, ktorý na konajúceho dolieha takým spôsobom a takou závažnosťou, že urobí právny úkon , ktorý by inak neurobil alebo u dvojstranných dojednaní by úkon neuzavrel. Tieseň musí mať základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, musí byť pre ňu daný objektívny dôvod a súčasne sa musí stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej osoby tak, že koná vo svoj neprospech. Tieseň pritom nemožno chápať ako jednorazový akt, ale aj v širších súvislostiach ako dlhodobý proces , ktorého výsledkom bolo to, že fyzická osoba ako vlastník urobila úkon, ktorý by inak neurobila. Tak ako požiadavku „tiesne“ treba aj požiadavku „nápadne nevýhodných podmienok“ posudzovať vždy v konkrétnom prípade s prihliadnutím na konkrétne okolnosti. Takáto požiadavka môže byť splnená aj v prípade, ak kúpna cena zodpovedala dobovým cenovým predpisom. V tomto prípade súd prvej inštancie neuveril tvrdeniu
konateľa pôvodného žalovaného, že ho k podpisu spornej kúpnej zmluvy za kúpnu cenu 1.300,- eur dohnal nátlak neodbytného žalobcu 1/, ktorý chcel kúpiť parc. č. XXX/X - záhradu v k.ú. J., aby tam podnikal, eventuálne staval dom. Tieto tvrdenia žalovaného neboli nijako preukázané. Žalobca 1/ totiž podobnú parcelu na stavbu domu už vlastnil a to č. 168/1 - záhradu o výmere 756m2, ktorú kúpil za cenu 3.780,- eur. Bol to žalovaný, ktorý sa dostal do finančnej tiesne, o čom svedčia ním predložené doklady; ktorý sa snažil speňažiť jediný majetok - sporný pozemok CKN parc. č. XXX/X v k.ú. J. a očividne nemal žiadneho iného kupca, ktorý by bol ochotný vyplatiť ako kúpnu cenu za záhradu ním proklamovaných 19.000,- eur, čo bola podľa neho v čase podpisu zmluvy reálna trhová hodnota takéhoto pozemku. Z výsluchu žalobcu 1/ je zrejmé, že kúpna cena 1.300,- eur nebola dojednaná za celú parcelu 159/2 v k.ú. J. ale v skutočnosti sa reálne platil iba rozdiel vo výmere medzi parcelami XXX/X o výmere 950 m2 a parcelou 168/1 o výmere 756 m2, o čom svedčí iba jedná kvitancia preukazujúca zaplatenie 1.300,- eur žalobcom 1/; čiže kúpna cena bola reálne zaplatená len žalobcom 1/ vo výške 1.300,- eur za 194 m2, čo je 6,70€/ m2. Kúpna cena bola dosiahnutá dohodou medzi stranami; čo potvrdil samotný JUDr. I. T. a nebolo preukázané, že ho niekto nútil zmluvu takéhoto obsahu podpísať. Z kópie SMS správy zo dňa 16.08.2016, ktorú predložil samotný konateľ pôvodného žalovaného (čl. 41) spisu vyplýva, že dňa 16.08.2016 sa dožaduje zaslania rodného čísla žalobcu 1/ a žalobca 1/ v ten istý deň o 12:10 hod. odpisuje „ ... posielame Vám RČ ....a poprosím Vás o dopísanie priateľky na kúpnu zmluvu C. J. rod. Y. ..“ Z obsahu tejto správy logicky vyplýva, že ak by žalobca 1/ vyhotovoval sporné kúpne zmluvy , ktoré by stiahol z internetu, nemalo by zmysel posielať konateľovi pôvodného žalovaného vlastné osobné údaje a údaje žalobkyne 2/, aby ich dopísal na kúpnu zmluvu. Je teda zrejmé, že konateľ pôvodného žalovaného klamal, ak tvrdil, že sporné zmluvy vyhotovoval žalobca 1/. Pokiaľ obsah zmluvy pripravoval samotný konateľ právneho predchodcu žalovaného ako celok , je zrejmé, že do nej uvádzal aj kúpnu cenu, takže sa nemohol dovolávať skutočnosti, že ho niekto nútil zmluvu takéhoto obsahu podpísať, ak jej prípravu mal od počiatku vo vlastnej réžii a len od neho záviselo, či sporný podpis (podmienka vkladu do katastra nehnuteľností) na zmluve dá overiť a aká kúpna cena bude v zmluve uvedená. Súd prvej inštancie neuveril konateľovi predchodcu žalovaného JUDr. I. T. , že mal nedostatok vôle uzatvoriť tento právny úkon a overiť vlastný podpis na spornej kúpnej zmluve pre nadmerné požitie alkoholu. Z jeho konania, potvrdeného žalobcom 1/ a svedkyňou L. E., naopak vyplýva, že dňa 22.08.2016 (v deň prinesenia sporných kúpnych zmlúv na pracovisko žalobcu 1/) konal premyslene a racionálne, s jednoznačným cieľom vyriešiť finančné problémy spoločnosti C. s.r.o. tak, aby spoločnosti zostal pozemok parc.č. 159/2 v k.ú. J. ako aj kúpna cena 1.300€ a jeho syn D. T. nadobudol parcelu č. 168/1 v k.ú. J. bezodplatne; čo je v rozpore s obsahom dojednaných zmluvných záväzkov (žalovaný 1/ nemal v úmysle svoj pozemok darovať ale predať) s dobrými mravmi ako aj so zásadami poctivého obchodného styku. Z výpovede svedkyne L. E. vyplýva, že konateľ právneho predchodcu žalovaného JUDr. I. T. jej v inkriminovaný deň zavolal s požiadavkou, aby ho odviezla na pracovisko žalobcu 1/. D. E. vypovedala, že ho vyzdvihla v B. ( nie v K., ako tvrdil JUDr. T.), kde popíjali , zmluvy mal u seba, svoj podpis už mal overený a 3 zmluvy eventuálne aj návrh na vklad sa odovzdali vo vestibule žalobcovi 1/ a JUDr. T. (nadmerne intoxikovaný alkoholom) neopomenul ani prevziať kúpnu cenu 1.300€ a vystaviť žalobcovi 1/ vlastnoručným podpisom opatrenú kvitanciu. Okamžite na ďalší pracovný deň t.j. 02.09.2016 nasledujúci po povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech D. T. (dňa 31.08.2016) JUDr. Klimčo v mene spol. C. s.r.o. od zmluvy na predaj parcely č. 159/2 bez udania dôvodu odstúpil a prevzatú kúpnu cenu nevrátil. Súd prvej inštancie teda vzhľadom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, že žalovaným v konaní nebolo preukázané, že kúpnu zmluvu uzavrel v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok (pričom oba predpoklady museli byť naplnené súčasne) neodstúpil od kúpnej zmluvy po práve a k zrušeniu zmluvy preto nedošlo (rozhodnutie 30Cdo 546/2008 NS ČR). Súd prvej inštancie žalobe žalobcov 1/ a 2/ preto vyhovel. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok ) podľa pomeru úspechu vo veci. Žalobcovia 1/ a 2/ mali v konaní úspech, preto im priznal ich náhradu v plnej výške.
2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne, aby rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Súdu prvej inštancie vytýkal, že nevypočul svedkov, ktorých v konaní navrhol, odmietol vypočuť k veci ako svedka i ako stranu JUDr. I. T. z dôvodu, že tento v spore vystupoval v procesnom postavení advokáta žalovaného. Menovaný nekonal na pojednávaniach ako konateľ (štatutárny orgán) žalovanej strany, ale ako jej zástupca (advokát). Namietal ďalej, že súd prvej inštancie v zápisnici z pojednávania nerozlišoval medzi konaním JUDr. I. T. vo vlastnom mene a konaním v zastúpení. Ani ostatných svedkov, ktorých navrhol v konaní vypočuť, nevypočul, bez akéhokoľvek skutkového zdôvodnenia, čím mu znemožnil uniesť dôkazné bremeno. Pokiaľ súd
prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa 2/ uznala v konaní pred súdom podpis na spornej zmluve za svoj a pravosť jej podpisu potvrdil aj žalobca 1/ namietal, že nejde o uznanie podpisu pred na to zmocneným orgánom štátu, ale len o naplnenie povinnosti tvrdenia strany. Tvrdenia strán však samé o sebe nemôžu priniesť záver, že sú pravdivé, pokiaľ tu nie je produkovaný dôkaz o ich pravdivosti, a to naviac za okolností, že toto tvrdenie je namietané opozičným tvrdením žalovaného a preukázané priamym svedkom úkonu L. E.. V tejto súvislosti namietal interpretáciu Článku 8 CSP o dôkaznom bremene. Mal za to, že v danom prípade je potrebné tvrdiť a dokázať existenciu pravosti podpisu žalobkyne 2/ a nie neexistenciu pravosti. Mal za to, že dôkazné bremeno je na strane žalobcov a nie na strane žalovaného. Nestotožňoval sa tiež s konštatovaním súdu, že ...“záplatnú zmluvu považoval zjavne aj samotný právny predchodca žalovaného, keď od nej písomne odstúpil, pretože len od platne uzatvorenej zmluvy sa dá odstúpiť“. Uviedol, že tento záver nemá žiadnu oporu vo vykonaných dôkazoch. Skutočnosť, že len od platne uzatvorenej zmluvy sa dá platne odstúpiť sa nijako nedotýka motívov a pohnútok sporovej strany. Aj žalovaná strana vediaca, že iba od platne uzavretej zmluvy sa dá platne odstúpiť, tak môže urobiť „pre istotu, pre všetky prípady“. Toto vedomie nič nemení na relevantnosti jej právneho úkonu. V tejto súvislosti sa nestotožnil ani so záverom súdu, že údaj o dôvode odstúpenia je imanentnou súčasťou odstúpenia. V uvedenej súvislosti poukazoval na ust. § 48 Občianskeho zákonníka a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.06.2009 sp. zn. 4Cdo/111/2008. Pokiaľ súd prvej inštancie citoval nález Ústavného súdu v Košiciach, v tejto súvislosti namietal žalovaný nepreskúmateľnosť a nedôvodnosť rozsudku, nakoľko súd prvej inštancie nečiní z neho žiadane závery a neaplikuje ho na skutkový stav veci. Pokiaľ súd prvej inštancie na viacerých miestach konštatuje, že tvrdenia žalovaného neboli nijaké preukázané, trval na tom, že tvrdenia preukázané boli a mal za to, že súd prvej inštancie opomenul, že neumožnil žalovanej strane toto dôkazné bremeno uniesť, keď bezdôvodne odmietol vykonať navrhnuté dôkazy. Súdu prvej inštancie ďalej vytýkal, že sa mimo meritum veci zaoberal otázkou, že nebolo preukázané, že JUDr. T. niekto nútil zmluvu takéhoto obsahu podpísať, že zmluvu údajne vypracoval JUDr. T. a pod.. Akceptoval jednostranne iba tvrdenia žalobcu, nie však žalovaného. Poukazoval na to, že súd prvej inštancie vychádzal z domnienok a nie z faktov a dôkazov, z ktorých je povinný čerpať. Zdôrazňoval, že zmluva je výsledkom dohodovacieho procesu a zmluvou sa stane až posledným podpisom na jej návrhu. Dovtedy sa nejedná o zmluvu, ale len o množstvo dohôd (o predmete, o cene, o splatnosti, o subjektoch a podobne), a tak to bolo aj v danej veci. Nie je rozhodujúce, kto ako prvý komu zaslal prvý návrh. Tento návrh mnohokrát koloval od žalobcu k žalovanému. Zmluvou by sa však bol stal až podpísaním zo strany žalovanej 2/, ktorá ho však nikdy nepodpísala, preto tu o zmluvu vôbec nejde. Dôvodil, že žalovaný nikdy netvrdil, že ho niekto nútil zmluvu podpísať, ako to opakovane odvodzuje súd. Namietal argumentáciu súdu prvej inštancie, že JUDr. T. konal racionálne ... aby spoločnosti zostal pozemok 159/2 aj kúpna cena zaň a jeho syn D. T. nadobudol parcelu 168/1 bezodplatne ..., čo je v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodné styku... s tým, že jednak D. T. riadne zaplatil kúpnu cenu žalobcovi, a jednak žalovaný priamo v odstúpení riadne vyzval žalobcov, aby uviedli čísla účtov, na ktoré im žalovaný ihneď poukáže plnenie. Súdu prvej inštancie vytýkal, že si nedal ani len námahu zistiť, či D. T. je vôbec synom JUDr. I. T., a ako v ostatných otázkach vychádzal aj v tomto smere iba z tvrdenia žalobcov. Opomenul, že vo veci sa nejedná o obchodnoprávny vzťah, a preto sa tu nemôžu uplatňovať zásady poctivého obchodného styku a že prípadné porušenie dobrých mravov by muselo byť preukázané a riadne odôvodnené. Mal za to, že z výpovede svedka L. E. súd abstrahoval len tie skutočnosti, ktoré podporujú jeho stanovisko.
3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrili žalobcovia, ktorí navrhli potvrdenie napadnutého rozsudku. Poukazovali na to, že štatutárny zástupca právnickej osoby, ktorá je stranou sporu je vypočúvaný vždy v zmysle § 195 CSP (výsluch strany, nie výsluch svedka). JUDr. I. T. bol tak štatutárnym zástupcom (konateľom) pôvodného žalovaného (spoločnosti C., s.r.o.), ako aj jej právneho nástupcu (spoločnosti B. W., s.r.o.). Navyše I.. I. T. bol zároveň právnym zástupcom žalovaného, a preto nemohol byť vypočutý v procesnom postavení svedka. V tejto súvislosti poukazovali najprv na uznesenie Ústavného súdu SR z 19.01.2017, sp. zn. IIÚS 58/2017. Konštatovanie súdu prvej inštancie o osobnej prítomnosti žalovaného, resp. že za žalovaného je prítomný I.. I. T. považujú za správne, keďže stranou v spore je právnická osoba a tá sa nemôže „dostaviť“ a nemôže byť „vypočutá“. Pokiaľ ide o nevypočutie ostatných svedkov navrhnutých žalovaným uviedli, že bolo v právomoci okresného súd posúdiť, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, pričom záver o nevykonaní navrhovaných dôkazov bol riadne odôvodnený. Navrhnuté dôkazy považovali za nadbytočné a právne bezvýznamné, pričom by došlo len k zbytočnému odročeniu pojednávania a tým k predlžovaniu samotného konania, čo je v rozpore so zásadami rýchlosti a hospodárnosti konania (čl. 17 CSP). Pokiaľ ide o dôkaz pravosti podpisu žalobcu 2/ na kúpnej zmluve, stotožnili sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v konaní bolo dostatočne a
hodnoverne preukázané, že podpis Martiny J. na kúpnej zmluve je jej vlastnoručným podpisom. Okrem toho, že tak uviedol pri výsluchu žalobca 1/, potvrdil to a svoj vlastnoručný podpis opoznal aj žalobca 2/. Ak žalovaný v rámci procesnej obrany tvrdil, že podpis na zmluve nie je vlastnoručným podpisom žalobcu 2/, toto svoje tvrdenie bol povinný preukázať. Ide o tzv. presúvanie dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného. Žalovaný mohol na preukázanie svojho tvrdenia navrhnúť dôkaz - v danom prípade jedine znalecký posudok znalca z odboru písmoznalectva (takýto návrh však žalovaný v konaní nepodal, a teda dôkazné bremeno, že podpis na zmluve nie je vlastnoručným podpisom žalobcu 2/, neunieslo). Trvali na tom, že žalobca 1/ nikdy neobdržal žiadnu peňažnú sumu 1.300,- eur od D. T. (syna I.. I. T.). So D. T. sa žalobcovia 1/, 2/ v súvislosti s oboma prevodmi nikdy osobne nestretli, ani inak nekontaktovali a žalobca 1/ nikdy od D. T. ani od I. T. nedostal žiadne peniaze. To potvrdila aj svedkyňa L. E., ktorá pri výsluchu na pojednávaní dňa 08.11.2017 výslovne uviedla, že I.. I. T. žiadne peniaze žalobcovi 1/ nevyplatil. Jediný kto v súvislosti s oboma prevodmi zaplatil sumu 1.300 eur bol žalobca 1/ - túto sumu v hotovosti vyplatil I.. I. T. a jednalo sa o rozdiel medzi cenou oboch „zmieňaných“ pozemkov, vzhľadom na ich rozdielnu výmeru. Žalobcovia považujú za správne konštatovanie súdu, že uzavretú kúpnu zmluvu považoval za platnú zjavne aj právny predchodca žalovaného, keďže od nej písomne odstúpil, hoci odstúpiť sa dá len od platne uzatvorenej zmluvy. Uviedli, že je jedno, aké boli motívy a pohnútky sporovej strany. Faktom zostáva, že ak by žalovaný (ktorého štatutárnym zástupcom je osoba s právnickým vzdelaním), rozporovala platnosť zmluvy, neodstupoval by od nej, ale by ju napádal pre jej absolútnu neplatnosť. Pre daný spor považujú za bezpredmetné, či dôvod na odstúpenie mal byť v písomnom odstúpení žalovaného od kúpnej zmluvy výslovne uvedený alebo nie. Žalovaný nemal žiadny dôvod pre odstúpenie od zmluvy, keďže ho do písomného odstúpenia neuviedol a až následne v priebehu konania sa snažil nejaké zákonné dôvody „napasovať“, keďže v samotnej zmluve nebola dohodnutá možnosť jednostranného odstúpenia. V konaní nebola preukázaná tieseň, ani nápadne nevýhodné podmienky, na ktoré jednoznačne účelovo poukázal žalovaný. Trvali na tom, že návrh kúpnej zmluvy, zapracovaním údajov do nej, vytlačenie zmluvy - teda úplne kompletné vyhotovenie kúpnych zmlúv od počiatku až po podpis zabezpečoval výlučne JUDr. I. T.. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že súd si nedal ani len námahu zistiť, či D. T. je vôbec synom I.. I. T. a ako v ostatných otázkach vychádzal aj v tomto smere iba z tvrdenia žalobcu, poukazovali na ust. § 151 ods. 1 CSP s tým, že táto skutočnosť nebola spornou a preto nebol žiadny dôvod, aby z nej súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nevychádzal. Zároveň uviedli, že hoci k prevodu pozemku zo strany žalobcu 1/ došlo iba z dôvodu, že mu mal byť prepísaný iný pozemok, žalovaný sa pri akejkoľvek zmienke ohľadne druhého prevodu tejto téme vyhýbal a na otázky ohľadne druhej kúpnej zmluvy, jej vypracovania, kúpnej ceny, následného prevodu na tretiu osobu a podobne sa úplne vyhýbal, resp. si nepamätal, alebo opakovane konštatoval, že to nesúvisí s prejednávanou vecou, hoci podľa ich názoru to s vecou súvisí a dokresľuje to celkovú situáciu, v akej došlo k obom prevodom. Uviedli, že výsledkom je, že rodina žalovaného má oba pozemky naďalej vo vlastníctve (považujú za irelevantné námietky žalovaného, že sa jedná o samostatnú právnickú osobu, resp. že druhý pozemok syn JUDr. I. T. previedol na tretiu osobu) a žalobca 1/ je bez pozemku aj bez peňazí. Žalobca 1/ to považuje za nehoráznu drzosť a neuveriteľnú nespravodlivosť. Žalobcovia ďalej uviedli, že sa môžu len domnievať, či takýto „scenár“ nebol dopredu pripravený. Aj napriek návrhu žalobcu 1/, aby oba prevody boli riešené jednou zmluvou, žalovaný toto odmietol a na pojednávaní zdôvodnil, že sa nejednalo o totožné subjekty, ani totožné predmety. Pritom toto nie je dôvodom, prečo by oba prevody nemohli byť v jednej zmluve - boli by tak viac chránené práva žalobcov 1/ a 2/ a zároveň by sa ušetril aj správny poplatok za návrh na vklad do katastra nehnuteľností. Na otázky ohľadne dôvodu zaplatenia zrýchleného správneho poplatku za druhý prevod alebo ohľadne zlúčenia pôvodného žalovaného s terajším žalovaným, JUDr. I. T. odmietol odpovedať. Dcéra I.. I. T. D. T. odpredala sporný pozemok pôvodnému žalovanému, hoci to bola práve ona, ktorá v pôvodnom návrhu kúpnej zmluvy mala sporný pozemok odpredať priamo žalobcovi 1/ a následne z nevysvetliteľných dôvodov previedla D. T. pozemok na spoločnosť C. s.r.o. (pritom jej konateľ JUDr. I. T. si na tento prevod v krátkej dobe pred sporným prevodom na pojednávaní nespomína).
4. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť.
5. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu
mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám ust. § 220 ods. 2 CSP. Námietky žalovaného uvedené v podanom odvolaní preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.
6. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok a vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež, či postupom súdu nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. či tu nie je existencia takej vady, ktorá by bola spôsobilou mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/ CSP).
7. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo vyhovené nároku, ktorý strana sporu žalobou uplatnila, či pre ktoré bol tento zamietnutý, je pre tieto veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie. Pokiaľ nie sú tieto faktory vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.
8. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (teraz § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, teda mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.
9. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/ Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).
10. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie rozhodnutia v napadnutej časti obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa všetky vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že žalobca sa s názorom súdu
prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.
11. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k odňatiu možnosti stranám sporu konať pred súdom, od 01.07.2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nebola zistená ani tzv. iná vada konania, spôsobilá viesť k záveru, že jej následkom došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci a odvolacím prieskumom nebola zistená ani žiadna vada, týkajúca sa procesných podmienok.
12. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ďalšie odvolacie námietky žalovaného smerujú proti ním tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie na ktorých založil svoje rozhodnutie, čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie, uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
13. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov súdom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
14. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
15. Odvolací súd zdôrazňuje, že vždy je nevyhnutné vychádzať z konkrétnych skutkových zistení v každom, súdom prejednávanej veci. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť. V danom prípade sa súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý žalobe vyhovel a určil, že odstúpenie žalovaného od predmetnej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami je neplatné a to z dôvodov, ktoré podrobne uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia.
16. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
17. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovia, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní majú proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).