Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/716/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Kataríny Javorčíkovej, v spore žalobcov: 1. Z. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. nám. 2, G., 2. maloletá D. S. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. nám. 2, G., zastúpená žalobcom v 1. rade ako zákonným zástupcom, obaja zastúpení advokátkou JUDr. Evou Kubaskou, so sídlom Miletičova 3/a, Bratislava, proti žalovanej: S. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. nám. 1, G., zastúpenej advokátom Mgr. Júliusom Ernekom, so sídlom Skuteckého 23, Banská Bystrica, o náhradu škody, o odvolaniach žalobkyne v 2. rade a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 02.06.2014, č. k. 41C/327/2013-63, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 02.06.2014, č. k. 41C/327/2013-63 v napadnutých častiach (výroky III. a V.) p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade 20,- eur, spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 8,75 % ročne, odo dňa 10.09.2012 až do zaplatenia dlžnej sumy, a to v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšku návrh žalobcu v 1. rade zamietol (výrok II.). Návrh žalobkyne v 2. rade zamietol v celom rozsahu (výrok III.). Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi v 1. rade trovy konania v sume 10,28 eur titulom trov právneho zastúpenia, v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok IV.). Žalobkyni v 2. rade uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v sume 173,99 eur titulom trov právneho zastúpenia a v sume 31,- eur titulom súdneho poplatku, v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok V.).

2. Z odôvodenia rozsudku vyplýva, že návrhom doručeným súdu dňa 15.03.2013 sa žalobcovia v 1. a 2. rade domáhali voči žalovanej náhrady škody, žalobca v 1. rade vo výške 34,49 eur a žalobkyňa v 2. rade vo výške 521,15 eur, spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 8,75 % ročne od 10.09.2012 do zaplatenia zažalovanej istiny. Návrh odôvodnili tým, že dňa 16.09.2010 vydalo Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava rozhodnutie, ktorým bola žalovaná uznaná vinnou z priestupku, pretože mimo chovného priestoru nezabránila, aby jej pes, ponechaný bez dozoru a bez náhubku, pohrýzol dňa 27.03.2010 žalobkyňu v 2. rade. V súvislosti s týmto zranením jej vznikla škoda na zdraví vo výške 521,15 eur, čo je bodové ohodnotenie bolestného podľa lekárskeho posudku. Žalobcovi v 1. rade, ktorý sa ako zákonný zástupca žalobkyne v 2. rade (je jej otcom) postaral o zdravotné ošetrenie dcéry, vznikla škoda 34,79 eur ako súčet nákladov na cestovné, na dopravu osobným motorovým vozidlom 5,15 eur, čo je hodnota spotrebovaných pohonných hmôt, parkovné 0,66 eur, poplatok v nemocnici 2 x po 1,99 eur, poplatok za vystavenie lekárskeho posudku 5,- eur a poplatok za poradenskú psychologickú konzultáciu 20,- eur.

3. Žalovaná v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 12.08.2013, č. k. 26 Ro 835/2013-21, vzniesla námietku premlčania práv žalobcov a rozporovala aj preukázanie škody s tým, že zo žiadneho z predložených dokladov nevyplýva príčinná súvislosť medzi nákladmi a poškodením zdravia žalobkyne v 2. rade. Na pojednávaní dňa 02.06.2014 uznala žalovaná nárok žalobcu v 1. rade v časti náhrady škody 20,- eur ako poplatku súvisiaceho s poradenskou konzultáciou žalobcov u psychológa.

4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že dňa 16.09.2010 rozhodol primátor hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy ako príslušný správny orgán tak, že uznal žalovanú vinnou, pretože dňa 27.03.2010 nezabránila, aby ňou vedený pes mimo chovného priestoru, ponechaný bez dozoru a bez náhubku, pohrýzol maloletú žalobkyňu medzi ukazovákom ľavej ruky, čím jej spôsobil zranenia, pre ktoré musela byť lekársky ošetrená. Maloletá bola v sprievode jej otca (žalobcu v 1. rade), ktorý ju viedol za ruku. Z priestupkového spisu súd tiež zistil, že poškodený žalobca v 1. rade a poškodená žalobkyňa v 2. rade si v správnom konaní uplatnili i náhradu škody, ktorú žalovaná nezaplatila. Otec maloletej žiadal pre ňu bolestné 536,- eur podľa lekárskeho posudku o bolestnom, vystavenom dňa 15.06.2010 MUDr. Máriou Kerdíkovou, a vo svojom mene náhradu nákladov súvisiacich s prepravou dcéry na lekárske ošetrenie a poplatky predchádzajúce samotnému ošetreniu v rozsahu

- 10,- eur za spotrebu pohonných hmôt použitím osobného motorového vozidla, 0,66 eur za parkovné pred Detskou fakultnou nemocnicou v Bratislave dňa 27.03.2010, 2 x po 1,99 eur poplatky za ošetrenie maloletej v pohotovostnej chirurgickej a infekčnej ambulancii v Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave a 5,- eur za poplatok lekárke MUDr. Márii Kerdíkovej z 15.06.2010 za vypracovanie lekárskeho posudku o bolestnom maloletej. Okrem toho žiadal pre maloletú dcéru aj náhradu nemajetkovej ujmy 2.000,- eur, pretože táto po napadnutí psom žalovanej má zo psov strach a v noci sa strháva zo spánku. Konajúci priestupkový orgán v označenom rozhodnutí zo 16.09.2010 odkázal poškodených s ich nárokom na náhradu škody a nemajetkovej ujmy na konanie pred príslušný súd. Rozhodnutie prevzal žalobca v 1. rade dňa 11.10.2010. Dňa 22.10.2010 podal žalobca v 1. rade vo svojom mene a v mene maloletej dcéry proti nemu odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie priestupkového orgánu v časti jeho výroku o nepriznaní náhrady škody a nepriznaní nemajetkovej ujmy. Odvolanie s celým spisom bolo dňa 31.01.2011 postúpené Krajskému súdu v Bratislave, ktorý o ňom začal konať pod sp. zn. 3Sp 3/2011. Na pojednávaní dňa 12.06.2012 Krajský súd v Bratislave vyhlásil v tejto veci uznesenie č. k. 3Sp/3/2011-29, ktorým konanie o odvolaní žalobcov zastavil z dôvodu späťvzatia ich návrhu. Žalobca v 1. rade toto rozhodnutie prevzal dňa 19.07.2012, proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sa neodvolal, a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 04.08.2012.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, § 444, § 100 ods. 1, § 106, § 112 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len , a dospel k záveru, že deň 11.10.2010 je dňom, kedy sa žalobcovia najneskôr dozvedeli o tom, kto zodpovedá za škodu, nimi uplatnenú v priestupkovom konaní. Od tohto dňa im začala plynúť dvojročná premlčacia doba na uplatnenie ich nárokov na náhradu škody súdnou cestou, ktorá uplynula 11.10.2012. Návrhy podali žalobcovia na súd až dňa 15.03.2013. Vzhľadom na žalovanou dôvodne vznesenú námietku premlčania súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v 2. rade zamietol v celom rozsahu. Žalobu žalobcu v 1. rade zamietol súd prvej inštancie v rozsahu sumy 14,79 eur, a priznal mu len náhradu škody vo výške 20,- eur, vzniknutú mu zaplatením poplatku v psychologickej poradni dňa 25.07.2012, nárok ktorý žalovaná nerozporovala a súhlasila s ním. Súčasne s priznanou istinou uložil súd žalovanej i povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne odo dňa 10.09.2012 podľa výzvy na plnenie doručovanej žalovanej dňa 04.09.2012.

6. O trovách konania v časti návrhu žalobcu v 1. rade rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v znení platnom a účinnom do 30.06.2016 (ďalej len OSP) s tým, že pomer úspechu žalobcu v 1. rade bol 57 % a žalovanej 43 %. Žalobcovi v 1. rade preto priznal náhradu trov konania - trov právneho zastúpenia v sume 10,28 eur (14 % zo 100 %).

7. O trovách konania, v časti návrhu žalobkyne v 2. rade, rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 OSP s tým, že žalovaná bola v tejto časti úspešná v plnom rozsahu. Trovy jej vznikli zaplatením súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu v sume 31,- eur a právnym zastúpením. Trovy právneho zastúpenia - odmenu a náhrady, súd žalovanej priznal vo výške 173,99 eur vrátane DPH za 4 úkony právnej služby. Advokát žalovanej si uplatnil náhradu za 6 úkonov právnej služby (prevzatie

a príprava zastúpenia dňa 02.09.2013, spísanie podania na súd - odporu proti platobnému rozkazu dňa 04.09.2013, porada s klientkou dňa 10.03.2014, účasť na pojednávaní bez prejednania veci dňa 11.03.2014, porada s klientkou dňa 30.05.2014, účasť na meritórnom pojednávaní dňa 02.06.2014). Z týchto úkonov súd žalovanej nepriznal náhradu za 2 úkony právnej služby - porady advokáta s klientkou, lebo tieto v kontexte priebehu konania nepovažoval za účelne vynaložené. Čo sa týka náhrady cestovného advokáta z miesta sídla jeho advokátskej kancelárie v Banskej Bystrici do Bratislavy, súd tento nárok ako nepreukázaný nepriznal. Zdôraznil, že právny zástupca žalovanej bol súdom predvolaný na pojednávanie z adresy ním označeného pracoviska v Bratislave - Trnavská cesta, na tejto adrese súdne zásielky prevzal a z tejto adresy aj právny zástupca doručoval súdu poštovú korešpondenciu (odpor proti platobnému rozkazu, vyčíslenie trov konania - pošta Bratislava 212), pričom miestne prepravné po Bratislave je zahrnuté v režijnom paušále.

8. Rozsudok bol doručený žalobcom prostredníctvom ich advokátky dňa 19.06.2014 a žalovanej prostredníctvom jej advokáta dňa 18.06.2014.

9. Proti rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa v 2. rade, aj žalovaná.

10. Žalobkyňa v 2. rade v odvolaní namietla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že žalovaná v prvostupňovom konaní vzniesla námietku premlčania, nakoľko späťvzatím odvolania vo veci prejednávaného priestupku nedošlo k zastaveniu plynutia premlčacej lehoty. Túto prvostupňový súd vyhodnotil ako účinnú a ďalej sa už vecnou stránkou nároku na náhradu škody nezaoberal a návrh žalobkyne v 2. rade z uvedeného dôvodu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania. I keď žalobkyňa v 2. rade s uvedeným vyhodnotením námietky premlčania nesúhlasí, pripúšťa možnosť, že sa odvolací súd stotožní s názorom žalovanej a pripustí premlčateľnosť nároku žalobkyne. Prvostupňový súd pochybil, keď sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom, že jej nárok je premlčaný a keď neposudzoval a vôbec sa nezaoberal otázkou, či námietka premlčania nie je podaná v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 OZ, teda v rozpore s dobrými mravmi. Na podporu svojich tvrdení žalobkyňa v 2. rade poukázala na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 718/11 zo dňa 26.06.2012, na rozsudky Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25Cdo/538/2008 zo dňa 19.02.2009 a sp. zn. 25Cdo/1839/2000, ako aj na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky k danej téme, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9Co/459/2011. Podľa žalobkyne, námietka premlčania v jej konkrétnom prípade bola uplatnená v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná je v plnom rozsahu zodpovedná za vznik zranení žalobkyne spôsobených tým, že žalovaná ponechala svojho psa na voľnom priestranstve bez dozoru a náhubku, pričom žalobkyňa sa nevedela útoku vzhľadom na svoj vek (1,5 roka) v čase útoku účinne brániť, a teda je zodpovedná i za vznik škody na zdraví, ktorý si v konaní uplatnila. Uplatnenie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko jej následok je neprimerane tvrdý z hľadiska dobrých mravov a etických princípov spoločnosti. Vzhľadom na uvedené žiadala, aby odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti a zaoberal sa otázkou dobrých mravov vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania, ako aj samotnou námietkou, a aby odvolaniu žalobkyne vyhovel tak, že rozhodnutie v napadnutej časti zruší a vec vráti na nové konanie a rozhodnutie a prizná žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

10.1. Odvolanie bolo doručené žalovanej prostredníctvom jej advokáta dňa 01.08.2014, ktorý sa k nemu písomne vyjadril podaním doručeným súdu dňa 14.08.2014. S tvrdením žalobkyne, že uznanie nároku premlčania žalovanej zo strany súdu je v rozpore s dobrými mravmi, nemožno v žiadnom prípade súhlasiť. Tvrdenia žalobkyne, že v súvislosti s uznaným nárokom premlčania možno hovoriť o šikane, jednoznačne nemôžu pred súdom obstáť. Šikanózny výkon práva smeruje k poškodeniu práva druhého účastníka, pričom má charakter veľmi závažného zneužitia subjektívneho práva. Dochádza k nemu len v prípade, ak ide o zásah do práva iného účastníka konania bez právneho dôvodu pri výkone subjektívneho práva. Judikatúra v tomto smere síce priniesla niekoľko prípadov, v rámci ktorých bolo uplatnenie nároku premlčania v konečnom dôsledku uznané v rozpore s dobrými mravmi, avšak v daných prípadoch išlo o vyššie uvedené zneužitie daného subjektívneho práva, pričom v mnohých týchto prípadoch sa o premlčanie úmyselne pričinil sám účastník konania, ktorý následne námietku premlčania vzniesol. V prejednávanej právnej veci je zrejmé, že žalovaná právo vzniesť námietku premlčania nemohla zneužiť, a to z dôvodu, že nijakým spôsobom neovplyvňovala žalobkyňu v 2. rade a nijakým spôsobom sa nepričinila o skutočnosť, že návrh na začatie konania bol podaný oneskorene. V danom prípade bolo výslovne na žalobkyni v 2. rade, resp. jej právnom zástupcovi, aby svoj nárok uplatnili v lehote stanovenej zákonom. Tvrdenie, že žalobca v 1. rade nevedel, že berie odvolanie výslovne

späť, nemožno považovať za právne relevantné. V zmysle uvedeného je zrejmé, že pri prihliadaní na dobré mravy v prípade premlčania sú rozhodujúce iba okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená, a nie okolnosti a dôvody, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný. Odopretím práva uplatniť námietku premlčania dochádza zo strany súdu k výraznému zásahu do princípu právnej istoty. V zmysle uvedeného má žalovaná za to, že okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania nároku uplatnená, nerozporujú s dobrými mravmi ani minimálnou intenzitou. Žiadala preto odvolací súd, aby rozsudok v napadnutej časti vo výroku samej potvrdil.

10.2. Vyjadrenie žalovanej bolo doručené žalobkyni v 2. rade prostredníctvom jej advokátky dňa 07.09.2017, ktorá naň reagovala odvolacou replikou zo dňa 19.09.2017. Uviedla, že zotrváva na svojom odvolaní, aj dôvodoch, pre ktoré ho podala. Opätovne uviedla dôvody, pre ktoré považuje uplatnenie námietky premlčania za rozporné s dobrými mravmi. Pretože odvolacia replika žiadnu novú argumentáciu žalobkyne v 2. rade neobsahovala, odvolací súd nepovažoval za potrebné doručiť ju žalovanej.

11. Žalovaná svojím odvolaním napadla V. výrok rozsudku o trovách konania. Namietla, že rozhodnutie vo výroku o trovách konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko súd neaplikoval žiadne ustanovenie, na základe ktorého rozhodol o znížení trov konania. Žalovaná sa domnieva, že súd nesprávne rozhodol o znížení trov konania a neodôvodnene priznal trovy konania vo výške odlišnej od trov konania uplatňovaných žalovanou v podaní zo dňa 03.06.2014. Čo sa týka nepriznania cestovného súdom, žalovaná poukázala na to, že z ustanovenia § 17 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. vyplýva, že pre uznanie cestovného je relevantné sídlo advokáta, a nie jeho pracovisko. Záver súdu o tom, že právny zástupca bol súdom predvolaný na pojednávanie z adresy pracoviska v Bratislave a na tejto adrese si zásielky prevzal, alebo skutočnosť, že poštovú korešpondenciu doručoval súdu z Bratislavy, ešte nemení skutočnosť, že v dňoch, kedy sa uskutočnili pojednávania v Bratislave, sa právny zástupca nachádzal v Banskej Bystrici a cestoval do Bratislavy výlučne za týmto účelom. Vyčíslené trovy konania týkajúce sa cestovného, nemožno nepriznať len preto, že právny zástupca žalovanej má v Bratislave pracovisko. Súd sa v odôvodnení neoprel ani len poukázaním na žiadne ustanovenie zákona, týkajúce sa náhrady cestovného. Obmedzil sa len na konštatovanie, že cestovné nepriznáva z dôvodu existencie pracoviska právneho zástupcu v Bratislave. Svoje rozhodnutie teda riadne a vyčerpávajúco nezdôvodnil, čím porušil právo žalovanej na spravodlivé súdne konanie. Podľa žalovanej je rozhodnutie prvostupňového súdu v tejto časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, z čoho nepochybne vyplýva záver, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Prvostupňový súd mal o trovách konania, týkajúcich sa náhrady cestovného, rozhodnúť v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení so zákonom č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách a OSP, a priznať žalovanej ako úspešnému účastníkovi náhradu všetkých účelne uplatnených trov konania. Rozsah zníženia trov v danom prípade je odporujúci dobrým mravom a žalovaná považuje za nespravodlivé, neodôvodnené a neprimerané, aby žalobkyňa neznášala trovy procesne plne úspešnej žalovanej, ktoré jej vznikli vrátane trov právneho zastúpenia v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 OSP. Žiadala preto odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zmenil v časti rozhodnutia o trovách konania tak, že žalovanej prizná náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 387,15 eur, a rovnako aj náhradu trov odvolacieho konania.

11. 1. Odvolanie žalovanej bolo doručené žalobkyni v 2. rade prostredníctvom jej advokátky dňa 11.08.2014, ktorá sa k nemu písomne nevyjadrila.

12. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti nový procesný predpis - zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016 (ďalej len . Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

13. Vzhľadom k tomu, že odvolania boli podané pred 01.07.2016, t. j. za účinnosti OSP, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 postupoval v zmysle ust. § 470 ods. 2 CSP. Po preskúmaní odvolacích námietok žalobkyne v 2. rade a žalovanej dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné. Obe odvolateľky vo svojich odvolaniach neuviedli žiadne také vecné a právne dôvody, ktoré by privodili pre ne priaznivé rozhodnutie.

14. Vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, a preto odvolací súd prejednal obe odvolania bez nariadenia pojednávania, a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 svoj rozsudok vo veci verejne vyhlásil dňa 10.07.2018.

15. Odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (do 30.06.2016 - § 212 ods. 1 OSP), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe kvalitatívnu, aj kvantitatívnu stránku, teda sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie preskúmaval len v rozsahu (§ 379 a z odvolacích dôvodov (§ 380 , obsiahnutých v podaných odvolaniach. Predmetom odvolacieho prieskumu tak bola správnosť len výrokov III. a V. napadnutého rozsudku.

16. Obe odvolateľky ako odvolaciu námietku uviedli, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

17. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

18. Čo sa týka odvolania žalobkyne v 2. rade, rozsudok súdu prvej inštancie dostatočne jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne relevantné otázky, pre ktoré nebolo možné priznať žalobkyni v 2. rade jej nárok na náhradu škody. Odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie o premlčaní jej nároku za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. S odôvodnením napadnutého rozsudku sa preto odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu (§ 387 ods. 2 .

19. Žalobkyňa v 2. rade považuje svoj prípad za výnimočný, kedy by súd nemal pre rozpor s dobrými mravmi prihliadať na námietku premlčania vznesenú žalovanou.

20. Podľa § 3 ods. 1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

21. Citované ustanovenie Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť.

22. K problematike vzťahu premlčania a výkonu práv v rozpore s dobrými mravmi vyjadrila názor právna veda, ako aj judikatúra Najvyššieho súdu SR, na ktorú odvolací súd v ďalšom texte poukáže, tiež k nej opakovane zaujal stanovisko aj Ústavný súd SR.

23. „Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania tým zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 10 ods. 1 tretia veta . Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napríklad výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia, škody a pod. Dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať

za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.“ (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01.05.2005, sp. zn. 1 Cdo 148/2004 (publikovaný v ZSP 30/2005)

24. „Podľa názoru ústavného súdu vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby.“ (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.04.2011, sp. zn. II. ÚS 176/2011)

25. „Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je, aby oprávnený subjekt (veriteľ) pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v ustanovenej premlčacej dobe, teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie, keď až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa, a tak sa do záväzkových právnych vzťahov účastníkov vnáša právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú; alebo inak povedané, že právo patrí bdelým). Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny postup - obranu dlžníka proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo; na druhej strane možnosť tejto námietky donucuje (vedie) veriteľa k včasnému vykonaniu svojho práva. Ide tu o predvídané právne postupy účastníkov záväzkových právnych vzťahov, ktoré zodpovedajú účelu premlčania. Nemožnosť priznať oprávnenému subjektu premlčané právo nastane až vtedy, keď sú splnené tieto skutočnosti: a) uplynie právnym predpisom vymedzeného času (premlčacia doba), b) nevykonáva sa právo oprávneným subjektom v priebehu takto vymedzenej doby, c) povinný subjekt v rámci súdneho konania o uplatnenom práve účinne vznesie námietku premlčania.“ (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.07.2009, sp. zn. 1MCdo/8/2008)

26. Treba tiež zdôrazniť, že ak chce účastník súdneho konania (teraz strana sporu), voči ktorému sa námietka premlčania uplatnila, vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mal by tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať.

27. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalovaná vzniesla námietku premlčania už pri svojom prvom úkone - v odpore proti platobnému rozkazu (č.l. 22 spisu). Odpor žalovanej bol žalobcom doručený prostredníctvom ich advokátky dňa 22.11.2013, ale na námietku nijako nereagovali, rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi neuplatnili. Aj na prvom pojednávaní vo veci, konanom dňa 02.06.2014, ponechali námietku premlčania vznesenú žalovanou na vyhodnotenie súdom bez toho, aby na rozpor s dobrými mravmi akokoľvek poukázali. Počas celého konania pred súdom prvej inštancie nenamietali rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi a nepreukazovali ani špecifické okolnosti, pre ktoré by bolo možné uprieť žalovanej výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku. Súd prvej inštancie preto nemal dôvod posudzovať, či vznesenú námietku premlčania nemožno považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.

28. Až v odvolaní proti rozhodnutiu prvoinštančného súdu žalobkyňa v 2. rade tvrdí, že uplatnenie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko jej následok je neprimerane tvrdý z hľadiska dobrých mravov a etických princípov spoločnosti, pričom za špecifické okolnosti, pre ktoré by súd nemal na námietku premlčania prihliadať, považuje to, že žalovaná je v plnom rozsahu zodpovedná za vznik zranení žalobkyne, ako aj nízky vek žalobkyne, ktorý jej v čase útoku psa znemožnil sa voči nemu účinne brániť.

29. Tieto okolnosti však odvolací súd nepovažuje za také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi, t.j. pre ktoré by bolo možné uprieť žalovanej výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku žalobcov. Žalobkyňa v 2. rade, aj keď maloletá, je zastúpená svojim zákonným zástupcom - otcom, ktorému nič nebránilo (ani prebiehajúce priestupkové konanie voči žalovanej), aby nárok na náhradu škody uplatnil na súde včas, v dvojročnej premlčacej dobe. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na zásadu občianskeho súdneho konania - „vigilantibus iura“ („každý nech si stráži svoje práva“). Žalobcovia si márne uplynutie premlčacej doby zavinili sami, žalovaná na tom nemala žiaden podiel. Odvolací súd preto konštatuje, že v konaní neboli preukázané také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Námietka žalobkyne v 2. rade o nesprávnom právnom posúdení veci nie je dôvodná.

30. Pokiaľ žalobkyňa v 2. rade v odvolaní odkazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 26.06.2012, sp. zn. I. ÚS 718/11, treba uviesť, že uvedený prípad nemá nič spoločné s prejednávanou vecou v tomto konaní. Uverdené rozhodnutie sa týkalo veci, kde súd po vznesení námietky premlčania zo strany štátu uznal za dôvodnú námietku jej rozporu s dobrými mravmi z dôvodu, cit.: „Pokud žalovaný liknavě postupoval při zadání tohoto posudku a nebyl dostatečně důrazný v procesu jeho zpracování, je namístě, aby nesl majetkové následky vyvolané takovým postupem, postupem podlamujícím důvěru ve stát jako společenství občanů.“ Uvedený prípad zjavne nemá nič spoločné s prejednávanou vecou v tomto konaní.

31. Čo sa týka odvolania žalovanej voči výroku o trovách konania (výrok V. rozsudku), ktorá namieta nesprávne právne posúdenie náhrady trov a nepreskúmateľnosť rozhodnutia v napadnutej časti, ani toto nepovažuje odvolací súd za dôvodné. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia o trovách konania bol súd prvej inštancie presvedčivý.

32. Podľa § 142 ods. 1 OSP platilo, že účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Súd prvej inštancie toto zákonné ustanovenie správne aplikoval, aj ho správne vyložil. Nemožno tiež opomenúť potrebu aplikovať aj ďalšie zákonné princípy a podmienky priznania náhrady trov konania. Jednou z týchto podmienok je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník (strana sporu) domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne. Čo sa týka účelnosti vynaložených trov konania, podľa názoru odvolacieho súdu, je ju potrebné posudzovať vždy ad hoc. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo samotného cieľa právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne, ako aj procesné) možnosti na obranu záujmov klienta.

33. Podľa § 137 OSP platilo, že medzi trovy konania patria okrem iného aj hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov. Hotovými výdavkami boli nepochybne aj cestovné výdavky spojené s účasťou zástupcu účastníka na pojednávaní.

34. Neobstojí námietka o nepreskúmateľnosti rozhodnutia v napadnutej časti. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že dva úkony právnej služby (porady advokáta s klientkou) považoval súd za neúčelné, a preto žalovanej ich náhradu nepriznal. Rovnako dostatočne zrozumiteľne súd prvej inštancie odôvodnil, prečo žalovanej nepriznal nárok na cestovné jej advokáta z Banskej Bystrice do Bratislavy.

35. Je nesporné, že advokátska kancelária advokáta žalovanej má sídlo v Banskej Bystrici. Rovnako je nesporné, že v čase prejednávania veci na súde prvej inštancie mal tento advokát aj pracovisko v Bratislave, na ktorom aj aktívne vykonával svoju advokátsku prax. Svedčí o tom celá jeho korešpondencia so súdom v tejto veci z adresy v Bratislave, z adresy jeho pracoviska v Bratislave bol aj predvolávaný na súdne pojednávania, súdne zásielky si osobne preberal. Napriek tomu vo vyčíslení trov právneho zastúpenia (zaslaného z Bratislavy dňa 03.06.2014) si advokát nárokoval aj cestovné z Banskej Bystrice do Bratislavy v súvislosti nielen s účasťou na pojednávaniach, ale aj v súvislosti s poradami so svojou klientkou.

36. V odvolaní advokát žalovanej tvrdí, že v dňoch, kedy sa uskutočnili pojednávania, sa nachádzal v Banskej Bystrici a do Bratislavy cestoval výlučne za týmto účelom. Z obsahu spisu pritom vyplýva,

že o termínoch pojednávaní vedel s dostatočným časovým predstihom, keď predvolanie na termín 11.03.2014 si prevzal dňa 13.01.2014, a predvolanie na termín 02.06.2014 si prevzal dňa 28.03.2014.

37. Odvolací súd nemá dôvod pochybovať o tvrdeniach advokáta žalovanej, že v deň pojednávaní cestoval do Bratislavy zo svojho oficiálneho sídla v Banskej Bystrici. Nepovažuje však za spravodlivé, aby žalobkyňa v 2. rade musela žalovanej nahradiť aj toto cestovné. Žalovaná si sama zvolila advokáta sídliaceho v Banskej Bystrici (hoci mal advokát pracovisko v Bratislave, skutočnosť o jeho sídle vyplývala z plnej moci, ktorú advokátovi udelila). Žalovaná si musela byť vedomá toho, že v prípade neúspechu, bude musieť advokátovi nahradiť všetky výdavky súvisiace s právnym zastupovaním, teda aj vysoké cestovné advokáta. Vzhľadom na možnosť súdu pri existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznať celkom alebo sčasti náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania (§ 150 OSP), nemohla žalovaná ani legitímne očakávať, že v prípade úspechu v konaní, jej budú celé trovy právneho zastúpenia automaticky nahradené protistranou.

38. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II.ÚS 736/12 zo dňa 02.10.2013, cit.: „Podle čl. 37 odst. 2 Listiny má každý právo na právní pomoc v řízení před soudy, jinými státními orgány či orgány veřejné správy, a to od počátku řízení. Svobodu volby advokáta, plynoucí z takto vymezeného základního práva na právní pomoc, ovšem nelze vnímat jako zcela bezbřehou. V tomto řízení měli oba účastníci bydliště v Ostravě a spor se týkal rekonstrukce bytu nacházejícího se v Ostravě. Všechna jednání prvostupňová i odvolací se konala v Ostravě, přičemž o místní příslušnosti nebylo od samého počátku řízení nejmenších pochyb. Volba advokáta z úplně opačného konce republiky je proto nepřiměřená. Jelikož nešlo ani o spor nějakým způsobem mimořádně náročný či komplikovaný, což by mohlo takto zvláštní volbu advokáta stavět do jiného světla. V takovém případě měl soud aplikovat výkladové ustanovení § 2 OSŘ, podle něhož soudy dbají mimo jiné na to, aby práv nebylo zneužíváno na úkor fyzických a právnických osob. Každopádně prostředky vynaložené vedlejší účastnicí na přesun advokáta přes celou republiku v situaci, kdy jen v Ostravě působí desítky advokátů, které mohla oslovit, nebyly potřebnými k účelnému bránění jejích práv, jak to má na mysli § 142 odst. 1 OSŘ. Měla proto tento náklad nést ze svého.“ 39. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania, ktoré má žalobkyňa v 2. rade nahradiť žalovanej, považuje preto odvolací súd za spravodlivé a súladné so zákonom. Námietka žalovanej o nesprávnom právnom posúdení náhrady trov je nedôvodná.

40. Pretože súd prvej inštancie rozhodol o návrhu žalobkyne v 2. rade vecne správne, a rovnako vecne správne rozhodol o povinnosti žalobkyne v 2. rade nahradiť žalovanej trovy konania, odvolací súd rozsudok v napadnutých častiach (vo výrokoch III. a V.) podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

41. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

42. Žiadna strana sporu nebola v odvolacom konaní úspešná, a preto odvolací súd žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 .