Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Csr/1/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v spore žalobcu: C. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T., ul. C. XXXX/X, zastúpený S.. Šimonom Cibulkom, advokátom so sídlom v Trenčíne, ul. Hodžova 53, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Pribinova 25, IČO: 35792752, zastúpený zástupcom: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Pribinova 25, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sudcom JUDr. Erikom Kačmárom, takto

rozhodol:

I. Súd z r u š u j e rozhodcovský rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu, zriadeného Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov z.z.p.o., vydaný dňa 29.11.2016 pod spisovou značkou: 141/04/16.

II. Žalobcovi súd p r i z n á v a proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

Okresnému súdu Trenčín bola dňa 17.02.2017 doručená žaloba žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáha, aby súd zrušil rozhodcovský rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu, zriadeného Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov z.z.p.o., vydaný dňa 29.11.2016 pod spisovou značkou: 141/04/16, ďalej aj ako „rozhodcovský rozsudok“. Túto žalobu odôvodnil tým, že žalobca je žalovaným v rozhodcovskom rozsudku. Ako účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania sa touto žalobou domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku v zákonnej lehote troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku. Rozsudok ukladá žalobcovi na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX povinnosť zaplatiť PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. sumu 2.165,08 eur, zmluvnú pokutu, úroky z omeškania, náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky, trovy rozhodcovského konania a trovy právneho zastúpenia. Žalobca má za to, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve, resp. samotnej rozhodcovskej zmluvy, na ktorú poukazuje rozhodcovský súd je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods.5 Občianskeho zákona neplatná. Rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol je súčasťou neprehľadného textu splývajúceho s ostatnými zmluvnými podmienkami. Rozhodcovská doložka znemožňovala žalobcovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a musí ho v prípade sporu alebo sporných nárokov podrobiť výlučne rozhodcovskému konania a tým mu odoberať možnosť brániť svoje právo pred všeobecným súdom. Z uvedeného dôvodu rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukazuje na prílohu Smernice 93/13/EHS, v zmysle ktorej neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá bráni spotrebiteľovi v uplatňovaní práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa zmluvný vzťah riadi malo spočívať v inej zmluvnej strane. Podľa toho je teda neprijateľné, aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok na riešenie sporov akejkoľvek spotrebiteľskej zmluvy. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy reálne vopred vzdal práva

na účinnú právnu ochranu a rozhodcovský rozsudok iba formálne prebral argumenty žalujúcej strany a nevyporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu práv vyplývajúcich pre spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy. Na základe uvedeného je preto možné jednoznačne konštatovať, že rozhodcovské konanie v rámci predmetného spotrebiteľského sporu nezaručuje porovnateľné procesné práva so súdnym konaním a spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a v povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako slabšej procesnej strany. Rozhodcovská zmluva je neplatná od začiatku, rozhodca nemohol rozhodnúť na základe neplatnej rozhodcovskej doložky a existujúca, ale neplatná rozhodcovská zmluva, nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. V zmysle zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní namieta, že: 1. rozhodcovským rozsudkom sa rozhodlo o veci, ktorá je vylúčená zo spotrebiteľského rozhodcovského konania, 2. v konaní nebol správne zistený skutkový stav tým, že stály rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, 3. stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, 4. rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dňa 21.10.2016 bolo Okresným súdom Trenčín vydané uznesenie sp. zn. 17Csp/78/2016, ktorým súd nariadil neodkladné opatrenie, ktorým súd uložil žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. zdržať sa výkonu práva na zrážky zo mzdy vyplývajúcich z Dohody o zrážkach zo mzdy a tiež zakázal zamestnávateľovi žalobcu vykonávať zrážky zo mzdy v prospech PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Týmto konaním je konanie o určenie neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy. Táto dohoda sa priamo týka Zmluvy o revolvingovom úvere, ktorá je titulom, na základe ktorého rozhodcovský súd uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť sumu 2 165,08 eur s prísl. Zmluva o revolvingovom úvere č. 8400045459, ktorá je podkladom pre rozhodcovský rozsudok, nespĺňa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Príslušenstvo k pohľadávke vo forme zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania je v rozpore splatnou a účinnou legislatívou o spotrebiteľských úveroch. Z dôvodu absencie údajov v Zmluve, a teda že PROFI CREDIT Slovakia s.r.o. porušil svoje povinnosti vyplývajúce z § 9 ods.2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné aplikovať ustanovenie §11 ods. 1 písm. b) tohto zákona, podľa ktorého sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti uvedené v §9 ods. 2 písm. a) až 1), s), z) a aa). Rozhodcovský súd toto ustanovenie vo svojom Rozsudku opomenul, neaplikoval ho, v dôsledku čoho nesprávne rozhodol, čím hrubo poškodil žalobcu. Rozhodcovský súd nijakým spôsobom nezohľadnil, že v čase vydania Rozhodcovského rozsudku už žalovaný PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. prijal na základe vykonaných zrážok čiastočnú úhradu svojej pohľadávky. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní vychádzal z takých ustanovení Zmluvy o revolvingovom úvere, ktoré sú v zmysle konštantnej judikatúry slovenských súdov neplatné a priznal na základe akýchto ustanovení žalovanému plnenie, na ktoré nemá nárok.

2.1 Na doručenú žalobu reagoval žalovaný udelením plnej moci na jeho zastupovanie právnemu zástupcovi, ktorý dňa 22.03.2017 súdu doručil písomné vyjadrenie k žalobe, v ktorom uviedol, že žalovaný popiera tvrdenia žalobcu a uvádza vlastne skutočnosti ohľadom sporného zmluvného dokumentu. Rozhodcovská zmluva (a nie doložka, ako nesprávne uvádza žalobca) je samostatným právnym úkonom, ktorého existencia nebola podmienkou uzavretia úverovej zmluvy. Ide o samostatnú zmluvu a listinu, ktorá nie je súčasťou inej zmluvy a ktorá nemôže predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobca vo svojej argumentácii opomenul, že z bodu 2 rozhodcovskej zmluvy výslovne vyplýva, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere a súčasne, že dlžník nie je povinný prijať návrh danej rozhodcovskej zmluvy. Z právnych dôsledkov bodu 7 rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že dlžník môže odstúpiť od rozhodcovskej zmluvy v lehote 14 kalendárnych dní od jej uzavretia. Uplatnením tohto práva môže dlžník bez ohľadu na postoj veriteľa dosiahnuť zánik rozhodcovskej zmluvy, bez toho, aby to malo vplyv na trvanie zmluvy o revolvingovom úvere. V tejto súvislosti poukázal na uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8CoE/4/2014 zo dňa 31.01.2014 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. lCoE/328/2013 zo dňa 10.12.2013. Rovnako poukázal aj na rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 13Co/l 11/2014, zo dňa 1.10.2015 ktorý posudzoval rozhodcovskú zmluvu totožného znenia ako je rozhodcovská zmluva v tejto veci. Krajský súd v Prešove dospel k záveru, že povinný (spotrebiteľ) mal právo výberu a konštatoval, že: „Tak ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd zastáva názor, že účastníkmi Zmluvy o revolvingovom úvere bola dňa 28.10.2011 uzatvorená individuálnym spôsobom osobitná rozhodcovská zmluva“. Z formulácie rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že spory zo zmluvy o revolvingovom úvere môžu byť riešené buď v

konaní pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Zmluva neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania pri riešení sporov. Z jej obsahu je zrejmé aj to, že konanie pred rozhodcovským súdom je len alternatívne, a teda sa nevyžaduje od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou. Uplatňuje sa len vtedy, ak sa nepristúpi k riešeniu veci pred všeobecným súdom. Spotrebiteľ a dodávateľ nie sú nijako limitovaní pri podaní žaloby. K výberu rozhodcu dochádza až pri podaní žaloby. Tento výber robí strana podávajúcu žalobu - nie teda iba jedna zmluvná strana. Obe zmluvné strany majú v zmysle úpravy ich vzájomného vzťahu rovnaké práva a nie je možné hovoriť o žiadnej nerovnováhe. Ochrana spotrebiteľa smeruje k tomu, aby zmluvné strany mali rovnakú možnosť a postavenie v rovnakej, resp. porovnateľnej situácii. Ak je v pozícii žalobcu spotrebiteľ, potom aj on určuje fórum rozhodovania sporu, a v prípade voľby rozhodcovského konania rozhodcovský súd. Ak bude žalobu podávať spotrebiteľ, bude v procesnej pozícií žalobcu, a teda jemu bude patriť právo voľby medzi štátnym súdom a rozhodcovským konaním. Samotný fakt, že rozhodcovské konanie začne na základe žaloby veriteľa, nie je daný uzavretím rozhodcovskej zmluvy. Vyplýva z toho, že zo strany spotrebiteľa dôjde k porušeniu zmluvných povinností. Pritom spotrebiteľ nie je zbavený v rámci ochrany spotrebiteľa povinnosti splniť dobrovoľne prevzaté záväzky, v tomto prípade splatiť poskytnutý úver s úrokom za jeho poskytnutie. Je mylné a v rozpore s právnou úpravou, ak sa stotožňuje možnosť výberu medzi rozhodcovským konaním a situáciou, kedy žalobu podáva dodávateľ. Ak však má spotrebiteľ postavenie žalovaného, ani v konaní pred štátnym súdom si nemôže zvoliť, na ktorý súd bude žaloba podaná, alebo či bude podaná v rámci rozhodcovského konania. Aj v konaní pred štátnym súdom sa žalovaná strana musí podrobiť začatému konaniu, nakoľko dispozícia so žalobou podľa platnej úpravy žalovanému nepatrí. Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva teda nespĺňa predpoklad neprijateľnej zmluvnej podmienky. Tvrdenia žalobcu o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka sú v rozpore s daným ustanovením. Právna úprava relevantná v čase uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy (v ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka) určila, že za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

2.2 Žalovaný ďalej vo svojom vyjadrení poprel dôvodnosť tvrdení žalobcu, že stály rozhodcovský súd preskúmal skutkový stav a predložené listinné dôkazy a nezistil žiadne porušenie právnych predpisov v oblastí spotrebiteľského práva, pričom k danej veci sa podrobne vyjadril vo svojom odôvodnení. Rozhodcovský rozsudok zaväzuje na plnenie, o ktorom bolo rozhodnuté v konaní založenom vzájomnou dohodou zmluvných strán. Jeho samotný obsah pritom vyplýva z následkov porušenia povinností žalobcu zo zmluvy o revolvingovom úvere. Predmetom rozhodcovského konania bolo zaplatenie peňažnej sumy titulom nesplnených záväzkov zo zmluvy o revolvingovom úvere. Z právneho hľadiska išlo teda o majetkový spor, ohľadne ktorého je možné uzavrieť súdny zmier. Súčasne nešlo o žiadny prípad, ktorý je v zmysle zákona ako predmet konania vylúčený z prejednávania a rozhodovania v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský rozsudok zaväzuje žalobcu na peňažné plnenie, ktorého nárok bol v rozhodcovskom konaní riadne právne a skutkovo zdôvodnený, čo potvrdzuje aj výrok rozhodcovského rozsudku. V predmetnom rozsudku boli zohľadnené všetky relevantné právne predpisy vydané za účelom ochrany spotrebiteľa. Žalobca uvádza, že Zmluva o revolvingovom úvere číslo 8400045459 neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti úveru. Zmluva o úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej ako žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu/zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, ale aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy tvoria aj zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 13 neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a prílohy tvoriace súčasť úverovej zmluvy (článok 7., ods. 7.1 písm. g) zmluvných dojednaní). Z ustanovenia článku 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva, že Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Z ustanovenia článku 9.1 zmluvných dojednaní vyplýva, že Zmluva o RÚ je uzavretá na dobu neurčitú s tým, že revolving sa uskutoční za podmienok stanovených touto Zmluvou. Deň splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čím je splnená požiadavky vyplývajúca z uvedeného zákonného ustanovenia. Na podporu uvádzaného poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 13Co/111/2014, ktorý ohľadne významu oznámenia veriteľa ako súčasti zmluvy súd uviedol: „V zmysle čl.7 zmluvných dojednaní predstavuje zároveň toto oznámenie neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Podľa vôle zmluvných strán teda toto oznámení tvorí súčasť zmluvy uzavretej medzi jej účastníkmi. Vychádzajúc z počtu splátok, ich splatnosti je logické, že exaktný údaj o konečnej splatnosti úveru je zhodný s dátumom splatnosti poslednej splátky.“ Okrem uvedeného

rozhodnutia Krajského súdu v Prešove poukazuje na to, že aj Súdny dvor EU vo veci C-42/15 uviedol, že uvedený údaj je možné uviesť v akomkoľvek dokumente tvoriacom zmluvu. „Článok 10 ods. l a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči." Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam je v prípade predmetnej zmluvy termínom konečnej splatnosti dátum 16.12.2015 (vyplýva z Oznámenia o schválení úveru, zaslanom dlžníkovi). Predmetné oznámenie zároveň obsahuje aj údaj o dátume splatnosti prvej splátky.

2.3 Žalovaný záverom uviedol aj to, že žalobca uvádza, že príslušenstvo pohľadávky vo forme zmluvnej pokuty a zákonných úrokov z omeškania je v rozpore so Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Zmluvná pokuta vo výške 0,065 % denne má byť nezákonnou. V zmysle ustanovenia § 53b ods. 1 účinného v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého, ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu, sankcie za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa spolu nesmú byť vyššie, ako ustanoví vykonávací predpis. Uvedené ustanovenie je vo vzťahu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ špeciálnym ustanovením, a teda ustanovením s aplikačnou prednosťou. Podľa spomenutého ustanovenia sa pre spotrebiteľské zmluvy, predmetom ktorých je požičanie peňažných prostriedkov, zaviedol osobitný režim maximálnej výšky sankcií. Túto maximálnu výšku stanovilo označené ustanovenie odkazom na vykonávací predpis (ktorým je v tomto prípade ust. § 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.). Uplatnený nárok na zmluvnú pokutu a úrok z omeškania môžu podľa výslovnej úpravy dosiahnuť trojnásobok úrokovej sadzby úroku z omeškania. Ak sa tak stane, tak od daného dňa je možné uplatňovať len zákonný úrok z omeškania. Zákonodarca právnou úpravou pripustil a predpokladal situáciu, že sankcie za omeškanie (t. j. úrok z omeškania, pokuty, penále a pod.) môžu byť dohodnuté jednak popri sebe za rovnaké porušenie povinnosti riadne splácať úver, a jednak dosiahnuť trojnásobok úrokovej sadzby úroku z omeškania. Preto stanovil, že od dosiahnutia danej hranice, teda keď súčet všetkých sankcií bude rovnaký ako suma poskytnutých peňažných prostriedkov, je možné uplatniť len zákonný úrok z omeškania. V čase uzavretia zmluvy bol úrok zo meškania vo výške 9 % ročne. Zákonodarca tak právne aproboval a predpokladal situáciu, že sankcie za omeškanie (t. j. úrok z omeškania, pokuty, penále a podobne) môžu dosiahnuť trojnásobok úrokovej sadzby úroku z omeškania, t. j. v tomto prípade 27 % ročne, pri zmluvnej pokute vo výške 0,065 % denne (ktorá predstavuje 23,725 % ročne). Na základe tejto skutočnosti maximálna povolená výška zmluvných sankcií dojednaná v zmluvách logicky nemohla byť prekročená, nakoľko rozhodcovský rozsudok po zohľadnení zmluvnej sankcie uvedenej v bode 14 ods. 14.1 Zmluvných dojednaní zaväzuje iba na zákonnú časť úrokov z omeškania.

2.4 Ako jediný dôkaz navrhol vyžiadať príslušný rozhodcovský spis od stáleho rozhodcovského súdu za

3. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca replikou zo dňa 07.04.2017, v ktorej uviedol, že napriek tomu, že podľa žalovaného je rozhodcovská zmluva samostatným právnym úkonom, je podľa názoru žalobcu neplatná. Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v konaní vystupoval ako žalovaný nevyužil možnosť odstúpiť od tejto zmluvy, je irelevantná. Súd má v tomto konaní skúmať, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Medzi stranami je nesporné, že na zmluvu o úvere, ako aj na rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú v ten istý deň medzi tými istými účastníkmi je potrebné aplikovať aj právne normy právneho poriadku chrániace spotrebiteľa. V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V danej veci je za neprimeranú podmienku potrebné považovať rozhodcovskú zmluvu, na podklade ktorej si rozhodcovský súd v danej veci založil svoju právomoc, uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným. Uvedená rozhodcovská zmluva bola uzavretá vo formulárovej

podobe, ktorú predkladal žalovaný žalobcovi v predtlači, nebola individuálne dojednaná, keď jej obsah žalobca nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa len identifikačné údaje žalobcu a číslo a dátum uzatvorenia zmluvy o úvere. Výber z alternatív riešenia sporu spočíval na žalovanom. Veriteľ potom mohol na základe tejto rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Sám žalovaný, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej formulárovej podobe, jednostranne určil, ktorému rozhodcovskému súdu bude vec predložená, a to rozhodcovskému súdu so sídlom vzdialenom od bydliska žalobcu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú zmluvu, na poklade ktorej si rozhodcovský súd v danej veci založil právomoc, je potrebné vyhodnotiť ako nekalú podmienku, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platnom a účinnom v rozhodnom období. V tomto smere poukázal na judikatúru Krajského súdu v Trenčíne v exekučných konaniach vo veciach s totožnou osobou žalovaného, na základe obdobných Rozhodcovských zmlúv (napr. uznesenie z 28.9.2016, sp. zn.: 8Coe/67/2016, uznesenie z 20.9.2016, sp. zn.: 16CoE/159/2016. Žalobca ďalej v replike uviedol, že čo sa týka ustanovenia rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorého mohol žalobca od zmluvy odstúpiť, tak od zmluvy možno odstúpiť len v prípade, že je platná. Od absolútne neplatnej zmluvy sa odstúpiť nedá. Žalobca trvá na dôvodoch, ktoré uvádza v žalobe, najmä na opomenutie ustanovení o ochrane spotrebiteľa Rozhodcovským súdom. Zásadne nesúhlasí s názorom, že termín konečnej splatnosti bol náležite určený a tým boli aj splnené požiadavky vyplývajúce zo zákonného ustanovenia. Na podporu argumentácie predložil v prílohe Oznámenie žalobcovi od Národnej banky Slovenska zo dňa 1.6.2016, ktoré sa týka iného zmluvného vzťahu. Národná banka Slovenska ako orgán dohľadu žalovaného tu vyslovila záver, že zmluva neobsahujúca konkrétne vyjadrenie dátumu konečnej splatnosti je bezúročná a bez poplatkov. Na tieto skutočnosti však Rozhodcovský súd neprihliadol, dôkazy vyhodnotil v neprospech spotrebiteľa.

4. Na repliku žalobcu reagoval žalovaný duplikou zo dňa 27.04.2017, v ktorej uviedol, že otázka, či rozhodcovská zmluva je alebo nie je predformulovaná, je z pohľadu jej platnosti či prijateľnosti bez právneho významu. Žiadne zákonné ustanovenie neurčuje, že podmienkou platnosti akejkoľvek spotrebiteľskej zmluvy je to, aby jej obsah mohol spotrebiteľ aj ovplyvniť v tom smere, že v nej niečo môže zmeniť, zrušiť a podobne. Podľa tvrdenia žalobcu sa uzavretá rozhodcovská zmluva nepovažuje, za individuálne dohodnutú podmienku nakoľko jej obsah je predformulovaný a spotrebiteľ/žalobca mal možnosť len ju odmietnuť alebo prijať bez toho, aby mohol zmeniť jej obsah. Takéto posúdenie by bolo zjednodušujúce, a nezohľadňuje základný znak zmluvného práva, t.j. že návrh na uzavretie zmluvy predkladá jedna strana. Je zároveň logické a pochopiteľne, že formuláciu rozhodcovskej zmluvy pripraví dodávateľ. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súd ČR vo veci III. ÚS 3725/13 z 10.04.2014 (tzv. kauza bankových poplatkov). Žalovaný hneď v úvode rozhodcovskej zmluvy uviedol, že uzavretie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzavretia zmluvy o úvere a teda poskytnutia úveru. Rozhodcovská zmluva obsahuje poučenie o tom, čo jej uzavretie znamená, čo je jej dôsledkom a rovnako aj informáciu o možnosti od nej odstúpiť. Pokiaľ žalobca poukazuje na dôvod neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy daný tým, že pokiaľ veriteľ na základe rozhodcovskej zmluvy uplatní ako prvý svoje nároky v rozhodcovskom konaní, a v dôsledku toho spotrebiteľ sa musí podriadiť rozhodcovskému súdu, potom podľa názoru žalovaného ide o nepresné a po právnej stránke nesprávne závery. V zmysle takto prijatého záveru by potom dodávateľ nikdy nemohol začať ako prvý rozhodcovské konanie. Takýto názor, ktorý prezentuje žalobca, je nesprávny z dvoch základných dôvodov. Prvým je ten, že neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy sa hodnotí na základe skutočnosti, ktorá nastáva po jej uzavretí - a to momentom podania žaloby rozhodcovskému súdu v rozhodcovskom konaní. Keďže neprijateľnosť znamená absolútnu neplatnosť právneho úkonu, je neprípustné, aby dôvod tejto neplatnosti nastával s okolnosťou, ktorá v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy je neistá (nemusí nastať) a dodatočne. Začatie rozhodcovského konania objektívne nemôže byť dôvod neplatnosti a neprijateľnosti. Druhým je to, že nie je opodstatnené a ani racionálne, aby zákonodarca pri tvorbe a prijatí zákona výslovne upravil v zákone možnosť začatia spotrebiteľského rozhodcovského konania voči spotrebiteľovi, hoci podľa žalobcu by taký postup mal byť neprípustný. Na základe zákona č. 335/2014 Z.z. je možné začať rozhodcovské konanie proti spotrebiteľovi aj na základe rozhodcovskej zmluvy uzavretej pred účinnosťou daného zákona (§ 73 ods. 4 zákona). Na podporu tohto záveru žalovaný uviedol aj to, že rovnaká rozhodcovská zmluva bola opakovane posúdená ako platný právny úkon. Napríklad Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 17Co/919/2015

uvádza podrobné zdôvodnenie (aplikovateľné aj vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu). Rovnako tak aj Krajský súd v Bratislave v uznesení sp. zn. 21CoE/211/2016 zo dňa 28.06.2016. Vo zvyšnej časti tejto dupliky zopakoval argumentáciu z vyjadrenia k žalobe (vo vzťahu k údaju o konečnej splatnosti úveru).

5. Na prejednanie veci samej súd nariadil pojednávanie, na ktoré predvolal právnych zástupcov oboch sporových strán. Z neúčasti na pojednávaní sa vopred ospravedlnil právny zástupca žalovaného. Právny zástupca žalobcu sa pojednávania zúčastnil. Celkovo boli vykonané dve pojednávania.

6. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že žalobca zotrváva na podanej žalobe. V prvom rade poukazuje na dojednanie rozhodcovskej zmluvy ako na neprijateľnú zmluvnú podmienku. Táto zmluva bola vyhotovená na predtlačenom formulári, jej obsah nemohol žalobca ovplyvniť. Konal pri uzatváraní tejto zmluvy a zmluvy o revolvingovom úvere z rovnakého dňa vo finančnej tiesni. Rozhodcovská zmluva mu nebola riadne vysvetlená, ani následky, ktoré z nej plynú. Na základe tejto zmluvy si žalobca vyberá, či bude žalovať spotrebiteľa na všeobecnom súde, alebo rozhodcovskom súde. Väčšinou je žalobcom dodávateľ. V druhom rade poukazuje na to, že Rozhodcovský súd neprihliadol na skutočnosť, že v zmluve o revolvingovom úvere nebol uvedený deň konečnej splatnosti úveru, čo je podľa zákona o spotrebiteľských úveroch nevyhnutnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak v rozhodcovskom rozsudku priznal aj úroky a poplatky v rozpore s týmto zákonom. V žalobe v článku 2, v bode 2 sa uvádza, že Rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, čím bolo myslené, že Rozhodcovský súd nezohľadnil čiastočnú úhradu žalobcu ako spotrebiteľa, avšak je pravdou, že žalobca ako žalovaný v rozhodcovskom konaní nepreukazoval čiastočnú úhradu dlhu a bol pasívny. Tento dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku preto nie je nosným dôvodom. Čo sa týka dôvodu, že sa rozhodlo vo veci, ktorá je vylúčená zo spotrebiteľského rozhodcovského konania, žalobca mal na mysli, že sa rozhodlo na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovský súd v predmetnom rozhodcovskom konaní neprihliadol na skutočnosť, že úver, na základe ktorého bol vydaný Rozhodcovský rozsudok je potrebné považovať v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch a to podľa § 11 odsek 1 písm. a) v spojení s § 9 odsek 2 písm. f) za bezúročný a bezpoplatkový, pretože v úverovej zmluve absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru, resp. úverov. Tento údaj musí byť uvedený konkrétnym dňom, a nie je možné aby si dlžník, spotrebiteľ vyvodzoval tento údaj z iných údajov uvedených v zmluve. V danom prípade z údaju o počte a termíne splátok úveru, ktoré boli uvedené ako 42/16. V tomto smere poukazuje na judikatúru súdov, pomerne obsiahlu, z nej najmä na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 5Co/22/2018 z 11.04.2018, v ktorom krajský súd v prípade rovnakého žalovaného v obdobnom type úveru konštatoval, že údaj o konečnej splatnosti úveru má byť uvedený konkrétnym dátumom. Rozhodcovský súd teda neprihliadol na všeobecné záväzné právne predpisy, ktoré poskytujú ochranu spotrebiteľovi a veriteľovi priznal celé ním požadované plnenie, aj napriek tomu, že mu právo na žiadne poplatky a úroky nepatrí.

7. Na vykonaných pojednávaniach súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to: č. l. 5 Rozhodcovský rozsudok, č. l. 22 Rozhodcovská zmluva, obsah Rozhodcovského spisu doručeného súdu Rozhodcovským súdom dňa 19.04.2018 a to konkrétne originály doručeniek k Rozhodcovskému rozsudku, výzva na podanie žalobnej odpovede a originál doručenky, oznámenie o zosplatnení, zmluva o revolvingovom úvere, zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere. Na základe takto vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav, ktorý na základe citovaných ustanovení právnych predpisov následne aj právne posúdil.

8. Na základe žaloby žalovaného zo dňa 17.02.2017, prebehlo pred Slovenským arbitrážnym súdom, zriadeným pri Asociácii Slovenských arbitrážnych súdov z.z.p.o., rozhodcovské konanie vedené pod spisovou značkou: 141/04/16. Jeho výsledkom bolo vydanie rozhodcovského rozsudku zo dňa 29.11.2016, ktorého zrušenia sa žalobca podanou žalobou domáha. Predmetom rozhodcovského konania bola uplatnená pohľadávka žalovaného voči žalobcovi v sume 2.165,08 eur s príslušenstvom, na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8400045459 z 29.05.2012, (ďalej aj ako „úverová zmluva“), na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý jednorazovo spotrebiteľský úver vo výške 1.500 eur s úrokom vo výške 70.01 % ročne. Žalovaný bol v rozhodcovskom konaní ako žalobca plne úspešný. Rozhodcovské konanie prebehlo a rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej dňa 29.05.2012 medzi sporovými stranami, v ktorej bol žalovaný označený ako „veriteľ“ a žalobca ako „dlžník“. Podľa jej znenia akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8400045459, s porušením, ukončením či neplatnosťou tejto zmluvy budú riešené cestou príslušného

súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým z tam uvedených stálych rozhodcovských súdov. Žalovaný je obchodná spoločnosť, ktorá v rámci svojho predmetu podnikania má oprávnenie na poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov.

9.1 Podľa § 2 ods.1 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom do 30.06.2016, ďalej len „zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní“, spotrebiteľským sporom je spor medzi dodávateľom (zákonný odkaz na § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a spotrebiteľom (zákonný odkaz na § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka) vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Spotrebiteľské spory môžu byť v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní rozhodované len na základe spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy podľa § 3 a len spotrebiteľská rozhodcovská zmluva podľa § 3 môže založiť právomoc stáleho rozhodcovského súdu v spotrebiteľských sporoch.

9.2 Podľa § 3 ods.1 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, spotrebiteľská rozhodcovská zmluva je dohoda medzi dodávateľom a spotrebiteľom o tom, že spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú zo spotrebiteľskej zmluvy alebo s touto spotrebiteľskou zmluvou súvisia, rozhodne v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní určený stály rozhodcovský súd zapísaný v zozname podľa § 18 a určený v tejto spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluve.

9.3 Podľa § 53 ods.4 písm. r/ Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

9.4 Podľa § 45 ods.1 písm. e/ zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou proti druhému účastníkovi na súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 3 alebo je tu iný dôvod neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy.

Podľa § 45 ods.1 písm. i/ zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou proti druhému účastníkovi na súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu.

9.5 Podľa § 45 ods.1 písm. l/ zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou proti druhému účastníkovi na súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9.6 Podľa § 46 ods.1 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi spotrebiteľského rozhodcovského konania.

9.7 Podľa § 2 písm. a), b), d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 30.11.2011 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

9.8 Podľa § 7 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za

splnenú, ak je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo cennými papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3.

9.9 Podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

9.10 Podľa § 9 ods. 2 písm. f/, k/ zákona o spotrebiteľských úveroch okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

9.11 Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

10.1 Žalobca sa žalobou domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku z viacerých dôvodov, a to, že : 1. rozhodcovským rozsudkom sa rozhodlo o veci, ktorá je vylúčená zo spotrebiteľského rozhodcovského konania, 2. v konaní nebol správne zistený skutkový stav tým, že stály rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, 3. stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa (úverová zmluva, ktorá je podkladom pre rozhodcovský rozsudok nespĺňa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, preto je úver bezúročný a bez poplatkový, čo rozhodcovský súd nekonštatoval, čím hrubo poškodil žalobcu.) 4. rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10.2 Ďalej namietal to, že dojednanie rozhodcovskej zmluvy je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods.5 Občianskeho zákona neplatná (z dôvodu, že znemožňovala žalobcovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a musí ho v prípade sporu alebo sporných nárokov podrobiť výlučne rozhodcovskému konania a tým mu odoberať možnosť brániť svoje právo pred všeobecným súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a v procesné práva so súdnym konaním a spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a v povinnostiach vo vzťahu k dodávateľom a v neprospech spotrebiteľa ako slabšej procesnej strany.).

10.3 V priebehu konania žalobca upustil od argumentácie, že rozhodcovským rozsudkom sa rozhodlo o veci, ktorá je vylúčená zo spotrebiteľského rozhodcovského konania, a že v konaní nebol správne zistený skutkový stav tým, že stály rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil dôkazy. Argumentáciu obmedzil na neplatnosť Rozhodcovskej zmluvy a na to, že stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, a že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

11.1 Súd po vykonaní dokazovania, po posúdení argumentácie sporových strán a aplikácii citovaných zákonných ustanovení vec právne posúdil nasledovne:

11.2 Právo domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku je upravené v ustanovení § 45 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Podľa § 46 ods.1 tohto zákona je možné podať žalobu o zrušenie spotrebiteľského rozhodcovského rozsudku v lehote 3 mesiacov odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Je zrejmé, že žalobca túto podmienku splnil, pretože podal žalobu na súd dňa 17.02.2017 a napadnutý rozhodcovský rozsudok bol vydaný dňa 29.11.2016. Táto okolnosť nebola medzi sporovými stranami ani sporná. Preto súd pristúpil ku skúmaniu vecnej dôvodnosti žaloby, teda práva domáhať sa zrušenia napadnutého rozhodcovského rozsudku.

12.1 Ako prvou sa súd zaoberal tým, či Rozhodcovská zmluva je neplatným právnym úkonom, a to na základe argumentácie žalobcu. Pri tomto posúdení vzal do úvahy aj obranu žalovaného, ktorá sa týkala tejto časti žaloby. Súd po posúdení Rozhodcovskej zmluvy konštatuje, že sa jedná o platný právny úkon. V tejto súvislosti súd uvádza, že tvrdenie žalobcu o tom, že Rozhodcovská zmluva znemožňovala žalobcovi zvoliť si spôsob riešenie prípadného sporu a že sa musí v prípade sporu alebo sporných nárokov podrobiť výlučne rozhodcovskému konania, je v zjavnom rozpore so znením Rozhodcovskej zmluvy, ktorá je podpísaná žalobcom. Ako vyplýva z jej znenia, žalobca sa so žalovaným dohodli, že spory, nezrovnalosti alebo nároky vyplývajúce alebo súvisiace s úverovou zmluvou budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým z nasledujúcich stálych rozhodcovských súdov podľa rokovacieho poriadku týchto stálych rozhodcovských súdov. Z uvedeného teda nevyplýva, že jedinou možnosťou riešenia sporov bolo rozhodcovské konanie. Práve naopak nebola vylúčená možnosť sporiť sa na všeobecnom súde. Ustanovenie § 53 ods.4 písm. r/ Občianskeho zákonníka tak na daný prípad nedopadá.

12.2 V prípade Rozhodcovskej zmluvy nemožno uvažovať ani o akomsi nanútenom právnom úkone, resp. ako o úkone, ktorý je súčasťou iného právneho úkonu. Jedná sa totiž o samostatnú zmluvu a z jej znenia jednoznačne vyplýva, že žalobca ako dlžník vyhlasuje a svojím podpisom potvrdzuje, že súhlasí s uzatvorením tejto rozhodcovskej zmluvy. Veriteľ vyhlásil, že uzatvorenie tejto rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere medzi veriteľom a dlžníkom. Dlžník nie je povinný prijať návrh tejto rozhodcovskej zmluvy zo strany veriteľa, pričom vyhlasuje, že o tejto skutočnosti bol zo strany veriteľa jasne a zrozumiteľne informovaný. V Rozhodcovskej zmluve sa takisto nachádza prehľadné a jasné poučenie, že dôsledkom uzatvorenia tejto rozhodcovskej zmluvy je možnosť riešenia sporov vyplývajúcich alebo súvisiacich s ustanoveniami zmluvy o revolvingovom úvere s číslom zmluvy totožným ako je číslo rozhodcovskej zmluvy, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ v rozhodcovskom konaní. Spory môžu byť riešené aj v súdnom konaní. Výber jednej z alternatív riedenia sporov spočíva na žalobcovi.

12.3 Ak aj žalobca po podpísaní nechcel, aby táto Rozhodcovská zmluva ostala účinnou, a bol ňou viazaný, mohol podľa jej výslovného znenia od tejto zmluvy odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu do štrnástich kalendárnych dní od uzavretia tejto zmluvy. Zmluva by tak bola zrušená. Nič také však neurobil a argumentuje neplatnosťou tejto zmluvy až po tom, čo porušil svoj záväzok splácať úver. V tejto časti dôvodov žaloby, resp. rozhodovania, sa súd stotožňuje s argumentáciou (obranou) žalovaného uvedenou v bode 2.1 a bode 4 tohto odôvodnenia, podporenou aj judikatúrou a považuje ju za správnu a znovu ju v tejto časti odôvodnenia neuvádza.

13.1 Ako druhou rozhodujúcou okolnosťou sa súd zaoberal tým, či v namietanom rozhodcovskom konaní, ktoré vyústilo do vydania napadnutého Rozhodcovského rozsudku, došlo k takým pochybeniam, že stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, resp. že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Po posúdení Rozhodcovského rozsudku a úverovej zmluvy súd konštatuje, že tomu tak je a žaloba je v tejto časti dôvodná. Vzhľadom na tento záver bolo potrebné napadnutý Rozhodcovský rozsudok zrušiť v zmysle § 45 ods.1 písm. i/ a písm. l/ zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.

13.2 Rozhodcovský súd pochybil ak priznal žalovanému (žalobcovi v rozhodcovskom konaní) právo na úroky a poplatky z úverovej zmluvy. Po posúdení jej obsahu súd konštatuje, že úver poskytnutý na základe predmetnej úverovej zmluvy je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

13.3 K otázke, či je potrebné v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere aj presný údaj o konečnej splatnosti úveru zaujal právny názor aj odvolací súd konajúceho súdu, teda Krajský súd v Trenčíne, a to napr. v rozsudku z 30.01.2018 sp. zn. 27Co/310/2017, keď uviedol (v prípade bankového úveru), že: „takýto údaj má byť uvedený konkrétnym dátumom konečnej splatnosti úveru, teda dňom, mesiacom a rokom. Nie je postačujúce, že si dlžník - spotrebiteľ dokáže uvedený termín odvodiť od iných v zmluve uvedených údajov (napr. počet splátok, termín ich splatnosti a pod.). Ak zákonodarca určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti obsahovať isté náležitosti (medzi nimi aj termín konečnej splatnosti úveru), je úlohou dodávateľa tieto údaje vo svojom návrhu zmluvy jasne a zrozumiteľne uviesť tak, aby sa ich mohol spotrebiteľ priamo z návrhu dozvedieť bez toho, aby si ich musel odvodzovať od

iných údajov, často skrytých v neprehľadnej zmäti zmluvných podmienok.“ K rovnakému záveru dospel aj iný senát Krajského súdu v Trenčíne v rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 11.04.2018 sp. zn. 5Co/22/2018, keď uviedol, že: „údaj o konečnej splatnosti úveru má byť uvedený konkrétnym dátumom konečnej splatnosti úveru, teda dňom, mesiacom a rokom. Nie je postačujúce, že si dlžník - spotrebiteľ dokáže uvedený termín odvodiť od iných v zmluve uvedených údajov, všeobecných podmienok, ktoré sú rozsiahle a uvedené malým, pre priemerného spotrebiteľa ťažko čitateľným písmom. Ak zákonodarca určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má pod sankciou bezúročnosti a bez poplatkovosti obsahovať isté náležitosti /medzi nimi aj termín konečnej splatnosti úveru/ je úlohou dodávateľa tieto údaje vo svojom návrhu zmluvy jasne a zrozumiteľne uviesť tak, aby sa ich mohol spotrebiteľ priamo z návrhu dozvedieť bez toho, aby si ich musel odvodzovať od iných údajov, často skrytých v neprehľadnej zmäti zmluvných podmienok.“

13.4 Súd sa stotožňuje s vyššie uvedenými právnymi názormi a na doplnenie uvádza, že požiadavka na uvádzanie konečnej splatnosti úveru bola zavedená zákonom č. 568/2007 Z. z., pričom podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu bolo cieľom novely zákona najmä zvyšovanie informovanosti spotrebiteľov. Zákonodarca tak zaviedol obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorých nedostatok v niektorých prípadoch má za následok, že takto postihnutú zmluvu sankcionuje následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Jedným z nich je aj údaj o konečnej splatnosti úveru, či údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Súd takisto poukazuje aj na to, že nie je možné považovať za riadne uvedenie podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ak sú uvedené v inej listine ako je samotná úverová zmluva.

13.5 Okrem tohto nedostatku v právnom posúdení rozhodcovského súdu na úkor spotrebiteľa - žalobcu, ktorý má za následok zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods.1 písm. i/ zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (rozhodnutie v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa), trpí tento rozhodcovský rozsudok aj inou nesprávnosťou, ktorú je možné považovať za nesprávne právne posúdenie. Ak aj rozhodcovský súd nevyhodnotil predmetný úver za bezúročný a bezpoplatkový, ako platné dojednanie o úroku považoval úrok vo výške 70.01 % ročne. Vo vzťahu k takejto výške úroku (výrazne viac ako 50 % ročne) súd uvádza, že takýto úrok je v zmysle už ustálenej a notoricky známej judikatúry súdov Slovenskej republiky v rozpore s dobrými mravmi. Teda nie je možné úspešne sa domáhať úroku v uvedenej výške. Rozhodcovský súd však takto vec právne neposúdil. V tejto súvislosti súd uvádza, že rozhodcovský súd vzal do úvahy RPMN vo výške 66 %, avšak je zjavné, že RPMN vo výške 66 % nezodpovedá úveru, ktorý bol poskytnutý za úrok 70,01 % ročne. RPMN totiž nemôže byť nižšia ako samotný ročný úrok.

13.6 Záverom súd poukazuje aj na to, že rozhodcovský súd neskúmal, či žalovaný ako veriteľ, si splnil aj povinnosť podľa § 7 ods.1 zákona spotrebiteľských úveroch (posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver) a či v dôsledku nesplnenia si tejto povinnosti bol žalovaný oprávnený požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods.2 zákona spotrebiteľských úveroch).

13.7 Neobstojí teda obrana žalovaného, že boli zohľadnené všetky relevantné právne predpisy vydané za účelom ochrany spotrebiteľa.

14.1 Podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

14.2 Podľa § 262 ods.1, ods.2 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

14.3 O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku, pretože žalobca bol v konaní plne úspešný. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia a to na Okresnom súde Trenčín. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. O odvolaní bude rozhodovať Krajský súd v Trenčíne. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vyššie uvedenú vadu, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.