Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27Co/11/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: B., právne zastúpený J., za účasti intervenienta na strane žalobcu: B., proti žalovanému: T., právne zastúpený R., o určenie neplatnosti záložnej zmluvy, eventuálne o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 27. júna 2017, č.k. 14C/148/2015-134, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á proti žalobcovi a intervenientovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalobcovi a intervenientovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému povinnosť spoločne a nerozdielne 100% trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 151a, § 151b ods. 1, 2, 3, § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podanou žalobou sa žalobca pôvodne domáhal, aby súd určil, že záložná zmluva uzatvorená medzi žalobcom ako záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom, predmetom ktorej je zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX, vedenom Okresným Úradom Y., katastrálny odbor pre okres Y., obec Y., kat. územie Y., v znení jej dodatku zo dňa 14.01.2014 je neplatná. Žalobca uviedol, že ako záložca uzatvoril s odporcom ako záložným veriteľom záložnú zmluvu zo dňa 11.11.2013, predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Y., katastrálny odbor pre okres Y., obec Y., kat. územie Y., a to k: parcele č. KN-C XXXX/X- zastavané plochy a nádvoria o výmere 299 m2, parcele č. KN-C XXXX/X- zastavané plochy a nádvoria o výmere 406 m2, parcele č. KN-C XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 86 m2, parcele č KN-C XXXX/XXX - ostatné plochy o výmere 44 m2, - parcele č. KN-C XXXX/XXX - ostatné plochy o výmere 158 m2 a stavbe súp. č, XXX - predajňa, postavenej na parcele č. KN-C XXXX/ X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 406 m2. Podľa čl. II. bodu 2.3. Záložnej zmluvy záložné právo na nehnuteľnostiach malo zabezpečovať budúcu pohľadávku žalovaného voči veriteľovi, ktorú predstavovala výška finančnej zábezpeky vloženej žalovaným na účet žalobcu podľa bodu 2.2. tejto zmluvy z dôvodu splnenia podmienky účasti na obchodnej verejnej súťaži zverejnenej v Obchodnom vestníku č. 135/2013 zo dňa 16.7.2013 (ďalej aj ako „OVS“) zo strany žalovaného. OVS vyhlásil žalobca a jej predmetom bolo predkladanie návrhov na uzatvorenie zmluvy o dielo na uskutočnenie stavebných prác. Nakoľko žalobca sa dlhodobo zdržuje v zahraničí, poveril zabezpečením činností spojených s N. R.. E. Q., avšak tento nebol v jeho mene oprávnený podpísať Záložnú zmluvu ani jej prípadné dodatky. Túto skutočnosť preukazuje i to, že Záložnú zmluvu podpísal sám žalobca. R.. E. Q. mal ako poverená osoba taktiež prístup k bankovému účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX, vedenému v B. P.., na ktorý mala byť zaslaná zábezpeka. Žalovaný, ktorý N. vyhral, zaslal na bankový účet podľa čl. II. bodu 2.3. Záložnej zmluvy

sumu vo výške 69.327,13 EUR. Keďže však Záložná zmluva nemala podstatné náležitosti (nebola v nej určená najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje), Okresný úrad Y., katastrálny odbor dňa 12.12.2013 prerušil konanie o povolení návrhu na vklad a vyzval účastníkov Záložnej zmluvy, aby odstránili nedostatky, a to dodatkom k Záložnej zmluve v lehote 30 dní, inak by konanie zastavil. K uzatvoreniu Dodatku k Záložnej zmluve došlo dňa 14.01.2014, a to v čase keď bol žalobca v zahraničí, teda nemohol tento dodatok fyzicky podpísať. Žalobca do konca roka 2013 ohľadom N. komunikoval s R.. E. Q., ktorý N. zabezpečoval, pričom tento žalobcu ubezpečil, že všetko je v poriadku. Keď sa žalobca dozvedel o prerušení katastrálneho konania, snažil sa skontaktovať so žalovaným, pričom tohto žiadal, aby neprevádzal žiadne peniaze na jeho účet, kým sa všetko riadne nevybaví a žiadal ho, aby sa skontaktoval s R.. E. Q., nakoľko sa s ním nevedel telefonicky spojiť a na mail mu neodpovedal. Žalobca až následne zistil, že žalovaný už medzičasom zaslal na bankový účet sumu vo výške 69.327,13 EUR, pričom v danom čase sa už na tomto bankovom účte nenachádzala. Ako vyplýva z pohybov na účte, tak R.. E. Q. vybral z bankového účtu sumu v celkovej výške 69.426,73 EUR viacerými výbermi v čase od 21.11.2013 do 30.12.2013. Posledné výbery boli realizované v B.. Žalobcovi sa nepodarilo do dňa podania žaloby s R.. E. Q. skontaktovať. Skutočnosť, že zo strany R.. E. Q. mohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu sprenevery preukazuje taktiež upovedomenie o vznesení obvinenia zo dňa 20.02.2015. Žalovaný so späťvzatím návrhu na vklad nesúhlasil. Vyzval žalobcu k vráteniu sumu 69.327,73 eur. Následne zaslal žalobcovi odstúpenie od návrhu na uzatvorenie zmluvy o dielo zo dňa 04.04.2014. V súčasnosti je stále na LV č. XXXX pre kat. územie Y. vedené záložné právo na nehnuteľnostiach v prospech žalovaného, ktoré bolo zavkladované na základe Dodatku k Záložnej zmluve. Nehnuteľnosti majú hodnotu viac ako 240.000 EUR, pričom pohľadávka žalovaného nedosahuje sumu 64.000 EUR. Na základe Záložnej zmluvy je žalovaný oprávnený vykonať záložné právo i priamym predajom, čím by mohlo dôjsť k škode na majetku žalobcu. I v súčasnosti je ohrozené jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa primárnym petitom domáhal určenia neplatnosti záložnej zmluvy. Mal za to, že primárnemu žalobnému návrhu (petitu) vyhovieť pre nedostatok naliehavého právneho záujmu nebolo možné, preto sa ďalej zaoberal eventuálnym návrhom (petitom). V tomto prípade považoval naliehavý právny záujem na požadovanom určení za daný (išlo o určenie neexistencie práva) a v prípade, že by súd eventuálnemu súdnemu návrhu vyhovel, na jeho podklade by mohol katastrálny úrad vykonať výmaz záložného práva z listu vlastníctva. Zbavenie nehnuteľnosti ťarchy bolo cieľom, ktorý žalobca nepochybne sledoval, keď žalobu podával, v tomto prípade teda jeho žaloba rieši otázku praktického života. Súd prvej inštancie uviedol, že sa zaoberal v ďalších úvahách existenciou záložného práva na nehnuteľnostiach, platnosť záložnej zmluvy, na základe ktorej toto záložné právo vzniklo, riešil ako prejudiciálnu otázku. Uviedol, že žalobca v konaní tvrdil, že záložná zmluva zo dňa 11.11.2013, v znení jej dodatku zo dňa 14.1.2014 je neplatná. Jej neplatnosť vyvodzoval z toho, že zmluva v znení pred vyhotovením dodatku neobsahovala podstatné náležitosti (nebola v nej určená najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje). Tieto náležitosti mali byť do zmluvy doplnené dodatkom zo dňa 14.01.2014, ktorého platnosť však žalobca spochybňuje na základe toho, že tvrdí, že podpis na dodatku nie je jeho. Súd prvej inštancie konštatoval, že v zmysle Čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku právna istota (pozn. súdu: ako jeden zo základných princípov civilného procesu) je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Mal za to, že súd prvej inštancie nemôže konať v rozpore s citovaným princípom. Je povinný poznať ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a v jej intenciách realizovať svoju rozhodovaciu kompetenciu. Súd preto poukazuje na rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúcu sa výkladu právnych úkonov s tým, že Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach podrobne rozoberá kritéria, ktoré sa majú uplatniť. Napríklad konštatoval, že: ...právny formalizmus orgánov verejnej moci a nimi vznášané prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle)...direktívy, ktoré dáva zákonná úprava sudcovi pri výklade zmluvných ustanovení, keď sa jednoznačne stanoví priorita skutočnej vôle účastníkov zmluvy nad formálnym prejavom tejto vôle. Aj podľa platného Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale hlavne tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom... priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou (I. ÚS 242/07). Ak sú v zmluve použité

formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany (I. ÚS 243/07). ... rešpekt a ochranu autonómie vôle je potrebné považovať za elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu. Rovnako dôležitým princípom je zásadná (nie však bezvýnimočná) ochrana tej osoby, ktorá uskutočnila právny úkon v dôvere v určitý, jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Ten, kto vyvolal určité konanie, sa v zásade nesmie ex post dovolávať vád jednotlivých úkonov, ktoré sám spôsobil. Uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v rámci akéhokoľvek sociálneho styku s nimi je základným predpokladom fungovania komplexnej spoločnosti. ... Rovnako tak sa ani nikto nemá dovolávať výhody z vlastného protiprávneho konania (nemo turpitudinem suam allegans auditur). (IV. ÚS 15/14). Súd prvej inštancie rozhodol, že z uvedených citácii vyplýva, že ústavný súd sa pri výklade právnych úkonov pridržiava najmä týchto princípov: 1. Princíp zmluvnej voľnosti, 2. Priorita skutočnej vôle účastníkov právneho úkonu, 3. Priorita výkladu, ktorý uprednostňuje platnosť zmluvy pred jej neplatnosťou, 4. Ochrana dobrej viery konajúcej osoby a 5. Princíp, že nejasné pojmy a formulácie v zmluve je potrebné vykladať v neprospech toho, kto ich použil. Súd prvej inštancie mal za to, že v zmysle ustanovenia § 151b Občianskeho zákonníka, musia byť v záložnej zmluve určené (ako jej esenciálne náležitosti): 1. pohľadávka, ktorá sa záložným právom zabezpečuje a 2. záloh (predmet záložného práva). Pokiaľ záložná zmluva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky, určí sa v zmluve najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. Zabezpečiť záložným právom možno aj budúcu pohľadávku. Konštatoval, že v texte záložnej zmluvy zo dňa 11.11.2013 (v spise na č.l. 5 a nasl.) naozaj nie je uvedená konkrétna suma (v číselnom, resp. peňažnom vyjadrení) zabezpečovanej pohľadávky. Musel teda skúmať, či záložná zmluva mala všetky základné náležitosti už pri jej uzavretí dňa 11.11.2013, resp. či tieto boli doplnené až dodatkom zo dňa 14.01.2014. Súd prvej inštancie aplikoval uvedené princípy aj na záložnú zmluvu, ktorú uzatvorili strany sporu. Uviedol, že záložná zmluva bola uzavretá v dôsledku toho, že žalovaný vyhral obchodnú verejnú súťaž vyhlásenú žalobcom. Žalovaný sa tejto súťaže zúčastnil v dobrej viere. Ako obchodná spoločnosť zaoberajúca sa stavebníctvom chcel získať ďalšiu zákazku, ktorá sa navyše v čase vyhlásenia súťaže javila žalovanému ako pomerne lukratívna. Jednou z podmienok súťaže bolo zloženie zábezpeky vo výške 5% z ponúknutej ceny diela na účet vyhlasovateľa (žalobcu). Podmienkou obchodnej verejnej súťaže tiež bolo, že súťažné návrhy sa predkladali v zalepenej obálke, konkrétne ponuky boli teda voči ostaným subjektom, s výnimkou hodnotiteľov, utajené, čo bola podstata súťaže, keďže hlavným kritériom úspešnosti uchádzačov bola najnižšia cena. V zmysle súťažných podmienok malo kritérium ponúkanej ceny diela váhu až 70 bodov zo 100. Vyhodnotenie súťaže bolo žalovanému oznámené až dňa 25.11.2013. V čase uzatvárania záložnej zmluvy dňa 11.11.2013 teda nebolo možné, aby obe zmluvné strany poznali výšku ponúknutej ceny diela. V prípade, ak by už v čase uzatvárania zmluvy bola známa presná, v peňažnej sume vyjadrená výška zabezpečovanej pohľadávky, Obchodná verejná súťaž by bola zmarená. To bolo nepochybne zrejmé obom zmluvným stranám a ani jedna zo strán nemala záujem na tom, aby bola výška ceny diela, resp. od nej odvodená suma zábezpeky zverejnená už v čase podpisu záložnej zmluvy. Súd prvej inštancie zdôraznil, že podmienky Obchodnej verejnej súťaže určil žalobca, ktorý rovnako vypracoval aj text zmluvy. Žalovaný tieto podmienky akceptoval, dodržal a v dobrej viere postupoval v súlade s nimi. Podľa názoru súdu, s ohľadom na znenie Čl. II. zmluvy, bodov 2.2 a 2.3 bolo v čase podpisu záložnej zmluvy obom zmluvným stranám jasné, čo je zabezpečovanou pohľadávkou a aká je jej hodnota. Vzhľadom na okolnosti existujúce v čase uzatvorenia záložnej zmluvy nebolo možné určiť zabezpečovanú pohľadávku peňažnou sumou a ani jedna zo strán nemala na tom v tom čase záujem. Výška zabezpečovanej pohľadávky je určená čo najpresnejšie, ako to v tom čase bolo možné urobiť, s prihliadnutím na všetky okolnosti. Citované ustanovenia zmluvy podľa názoru súdu obsahujú všetky potrebné údaje, ktoré postačovali na to, aby bolo možné pohľadávku nepochybne identifikovať. Zároveň ju bolo možné bezprostredne po vyhlásení výsledkov obchodnej verejnej súťaže určiť aj peňažnou sumou. Vôľa zmluvných strán bola v čase uzavretia zmluvy určitá, nepochybná a zodpovedala obsahu zmluvy, ktoré je ako dvojstranný právny úkon prejavom tejto vôle. Súd prvej inštancie mal za to, že zmluvné strany v čase uzavretia záložnej zmluvy jednoznačne dospeli k dohode o jej podstatných náležitostiach. Preto považuje záložnú zmluvu v znení tak, ako bola podpísaná dňa 11.11.2013 za platnú. Intervenient v konaní poukázal aj na znenie čl. II. bodu 2.6. Záložnej zmluvy. Uvedenú formuláciu považoval za všeobecnú a podľa neho je záložná zmluva neplatná aj vzhľadom na túto formuláciu. Súd prvej inštancie konštatoval, že formuláciu obsiahnutú v uvedenom ustanovení nepovažuje za neštandardnú, vyplýva z nej, že záložné právo bude trvať až do úplného uspokojenia pohľadávky, vrátane nákladov na jej vymáhanie (tieto náklady tvoria v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho

zákonníka príslušenstvo pohľadávky). Z dokazovania vyplynulo, že žalobca ako záložca mal v čase uzavretia zmluvy voči žalovanému len jednu pohľadávku, uvedená skutočnosť bola obom zmluvným stranám zrejmá a nebolo medzi nimi pochýb, o ktorú pohľadávku sa jedná. Súd prvej inštancie záverom konštatoval, že napriek tomu, že Okresný úrad Y., katastrálny odbor, rozhodnutím zo dňa 12.12.2013 prerušil konanie o návrhu na vklad záložného práva, keďže zaujal právny názor, že záložná zmluva neobsahuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky, jeho právny názor nie je pre súd záväzný. Súd prvej inštancie sa s ním nestotožnil a dodal, že postup katastrálneho úradu považuje za príliš formalistický. Na základe všetkých uvedených dôvodov, súd prvej inštancie považoval záložnú zmluvu za platnú, z ktorého dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol. Dôvodil, že návrh žalobcu na vykonanie dôkazov, a to výsluch svedka S.. X. a nariadenie znaleckého dokazovania z odboru písmoznalectva zamietol, nakoľko oba navrhované dôkazy sa týkali žalobcom namietanej platnosti dodatku k záložnej zmluve zo dňa 14.01.2014. Keďže dospel k záveru, že záložná zmluva je platná aj bez dodatku, nebolo potrebné vykonávať dokazovanie týkajúce sa tohto dodatku, bolo by to nadbytočné a nehospodárne. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 252 ods. 1, 2 CSP. Vzhľadom na to, že žalovaná bola v konaní plnom rozsahu úspešná, súd jej priznal proti žalovanému nárok na náhradu 100% trov konania. Trovy je povinný znášať žalobca ako neúspešná strana sporu a spoločne s ním aj intervenient, ktorý v spore vystupoval na jeho strane. O konkrétnej výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti rozsudku vydá vyšší súdny úradník.

2. Proti rozsudku (so súhlasom žalobcu) podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie intervenient, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie po doplnení dokazovania zmenil tak, že žalobe vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu 100% trov konania žalobcovi. Súdu prvej inštancie vytýkal, že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. e/ a h/ . Uviedol, že žalobca sa primárnym petitom domáhal určenia neplatnosti záložnej zmluvy, ktorý na pojednávaní dňa 02.02.2016 zmenil na žalobu tak, že popri pôvodnom návrhu sa eventuálne domáhal určenia, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom. Zbavenie nehnuteľností ťarchy bolo cieľom, ktorý žalobca sledoval, a ktorý podporil aj intervenient. Keďže sa súd zaoberal existenciou záložného práva na nehnuteľnostiach riešil ako prejudiciálnu otázku platnosť záložnej zmluvy. Žalobca vyvodzoval neplatnosť zmluvy v znení pred vyhotovením dodatku z toho, že zmluva neobsahoval podstatné náležitosti (nebola v nej určená najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje). Tieto chýbajúce náležitosti mali byť do zmluvy doplnené dodatkom zo dňa 14.01.2014. Súdu prvej inštancie vytýkal, že na pojednávaní konanom dňa 11.03.2016 uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci, a to aj čo sa týka záložnej zmluvy v znení bez dodatku zo dňa 04.01.2014 s tým, že súd má za to, že táto zmluva nie je platná, keďže v nej nie je uvedená výška zabezpečovanej pohľadávky a ani maximálna výška istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. Zmenou právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie došlo podľa názoru intervenienta k bezvýnimočnej ochrane žalovaného, a tým k porušeniu princípu právnej istoty, ako jedného zo základných princípov civilného procesu, teda stavu, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Súd prvej inštancie nespochybnil, ale ani nebral do úvahy skutočnosť, že žalobca sám nespôsobil vady záložnej zmluvy, nezneužil proti žalovanému tieto vady potrebné aj súdom prvej inštancie. Žalobca sa zásadne ohradil voči tvrdeniam žalovaného, že sa mal spoločne s R.. E. Q. dopustiť voči nemu podvodného konania, ktoré malo spočívať v tom, že mali snahu vylákať od žalovaného sumu vo výške 69.426,73 eur. Nie je pravdou, že by mal žalobca záujem uviesť žalovaného do omylu, ale je to práve on, kto bol podvedený zo strany R.. E. Q.. Z tohto dôvodu podal sám trestné oznámenie na R.. E. Q., voči ktorému bolo vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery. Intervenient ďalej uviedol, že správny orgán Okresný úrad v Y., kat. odbor, povolil vklad záložného práva až po predložení Dodatku č. 1 zo dňa 14.01.2014 nepodpísaným a ani katastru nepredloženým žalobcom a na základe urgencie žalovaného. K vzniku záložného práva tak došlo až na základe právneho úkonu, pravosť ktorého bola spochybnená. Podpísaním Dodatku č. 1 zo dňa 04.01.2014 sa žalovaný stotožnil s názorom správneho orgánu a uznal, že v záložnej zmluve absentuje podstatná náležitosť, keď bola doplnená najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, a to nie vo výške zloženej zábezpeky, ale vo výše 69.327,13 eur vrátane DPH. Intervenient mal za to, že správne mal správny orgán a aj prvostupňový súd vyvodiť, že záložná zmluva je neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Dôvodil, že absolútna neplatnosť záložnej zmluvy nastala priamo zo zákona (ex lege) a súd (alebo iný štátny orgán) na ňu prihliada aj bez návrhu. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že predmetnému právnemu úkonu - záložnej zmluve chýba zo strany žalovaného aj podstatná náležitosť prejavu vôle, a to vážnosť. Z dokazovania vykonaného súdom, a to z výpovede konateľa žalovaného S.. I. B., práve na pojednávaní dňa 11.03.2016 vyplýva, že zmluvu

nečítal, nemal záujem nakladať s nehnuteľnosťami žalobcu, ani s nimi obchodovať. Takéto stanovisko zastáva doteraz. V čase súťaže, aj v čase uzavretia zmluvy a dodatku so žalobcom nekomunikoval, komunikoval s Q. a s S.. P., ktorý zabezpečoval veci pre S.. X., v čase podpisu dodatok k zmluve, tento nebol podpísaný žalobcom. Z písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 12.07.2015 tiež vyplýva, že nemá záujem podieľať sa na predaji pozemkov žalobcu, zdôrazňuje, že žalobca nikdy nemal záujem o nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom záložnej zmluvy. V podanom odvolaní intervenient spochybňoval aj opodstatnenosť výroku, ktorým bol zaviazaný k náhrade 100% trov konania spoločne a nerozdielne so žalobcom, bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení podanému odvolaniu intervenienta navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Trval na tom ,že záložná zmluva zo dňa 11.11.2013 je riadne uzatvorená a platná zmluva so všetkými predpísanými náležitosťami, a to bez ohľadu na dodatok. V záložnej zmluve zo dňa 11.11.2013 bola jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností vyjadrená hodnota zabezpečovanej pohľadávky, ktorá ma vzniknúť v budúcnosti. Považoval za nesprávny výklad intervenienta, že iba presné číselné vyjadrenie hodnoty je možno považovať za hodnotu pohľadávky. Takýto výklad považoval za extrémny, formalistický, nemajúci oporu v právnej teórii a súdnej praxi, v zmluvných záväzkoch a ani v tom, čo strany danou zmluvou sledovali. Uviedol, že zo správania, jednania, ako aj konania strán bola zrejmá ich vôľa, vedomosť o budúcej pohľadávke, ako aj o jej hodnote, ktorej číselné vyjadrenie sa stalo známe až v budúcnosti a v súlade so zmluvou nepochybným spôsobom. Záložná zmluva určovala hodnotu zabezpečovanej pohľadávky, ktorej presná číselná suma bola zrejmé zo spôsobu vyjadrenia tejto hodnoty. Prerušenie konania o povolenie vkladu záložného práva správnym orgánom nemá žiaden vplyv na posúdenie platnosti či neplatnosti záložnej zmluvy. K tvrdeniu intervenienta o tom, že v záložnej zmluve chýba podstatná náležitosť prejavu vôle, a to vážnosť uviedol, že intervenient náležitosti právnych úkonov nesprávne vykladá. Zo žiadneho vyjadrenia žalovaného nevyplýva, že by nechcel, alebo nevedel o tom, že za účelom zabezpečenia svojej pohľadávky uzatvára záložnú zmluvu, práve naopak. Bolo požiadavkou žalovaného mať zabezpečené zo strany žalobcu, že v prípade, pokiaľ sa dielo nebude realizovať, budú mu vrátené finančné prostriedky, jedna z foriem bolo záložné právo. Záložné právo je inštitút, jeho cieľom je predovšetkým zabezpečenie pohľadávky, a to tak, aby toto zabezpečenie vplývalo na vôľu a snahu dlžníka splniť svoj záväzok včas a riadne. Hlavným cieľom záložného práva je jeho zabezpečovacia funkcia a až keď dlžník neplní dobrovoľne potom môže plniť aj funkciu uhradzovaciu. Žalovaný pristúpil k realizácii výkonu záložného práva až potom, ako sa uskutočnili všetky pokusy o úhradu záväzku mimo uspokojenia zo zálohy ako neúspešné a žalobca nepreukázal žiadnu skutočnú snahu o čo i len čiastočnú úhradu jeho záväzku. Poukazoval na to, že oznámeniu o začatí výkonu záložného práva predchádzala totožná žaloba o určenie neplatnosti záložnej zmluvy, kde súd prvej inštancie vyjadril právny názor o jej platnosti, bez ohľadu na dodatok a pred otvorením pojednávania navrhol účastníkom mimosúdne vyriešenie sporu. Uviedol, že aj zo súčasného konania žalobcu je zrejmá snaha uzatvoriť mimosúdnu dohodu a vysporiadať záväzok zabezpečený záložným právom, za týmto účelom bol žalovanému zo strany žalobcu zaslaný návrh na mimosúdnu dohodu. Žalobca dokonca nepodal ani vo veci odvolanie, vedomý si svojej povinnosti, ako aj neúčelnosti daného konania. Je teda zrejmé, že žalobca má záujem nepredlžovať toto konanie, ako aj záujem splniť svoj záväzok zabezpečený záložným právom. Odvolanie intervenienta považuje za nedôvodné, pretože intervenient nie je osobou oprávnenou podať odvolanie týkajúce sa samotného konania. Žalobca odvolanie nepodal a z jeho konania je zrejmé, že nechce pokračovať v konaní formou odvolacieho konania.

4. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť.

5. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní intervenientom (so súhlasom žalobcu) vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám ust. § 220 ods. 2 CSP. Námietky intervenienta uvedené v podanom odvolaní preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie

vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 poukazuje.

6. Posúdením obsahu odvolania je zrejmé, že odvolacie námietky intervenienta smerujú proti neprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje zamietajúce rozhodnutie (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) a v konečnom dôsledku v uplatnení odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. e) (nedostatočne zistený skutkový stav v dôsledku nevykonania navrhovaných dôkazov).

7. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 . Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

8. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

9. Vyhodnotenie potencionálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania, je úlohou a doménou súdu. K naplneniu odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. e/ tak môže dôjsť vtedy, ak súd zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, keďže tým sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, ktorá jeho vykonanie navrhla, čo sa môže nespravodlivo premietnuť v neunesení jej dôkazného bremena.

10. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie z dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver o nedôvodnosti uplatneného nároku, v dôsledku čoho žalobe nevyhovel a vzhľadom na plný úspech žalovaného v spore, tomuto priznal plný nárok na náhradu trov konania (§ 255 ods. 1 .

11. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež podrobne a presvedčivo odôvodnil, v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené.

Skutočnosť, že žalobca sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

12. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 aby nadbytočne neopakoval pre strany známe fakty posudzovanej veci spolu s právnymi závermi súdu prvej inštancie.

13. Pokiaľ intervenient namietal nevykonanie navrhovaných dôkazov, a to menovite výsluch svedka S.. X. a nariadenie znaleckého dokazovania z odboru písmoznalectva, jeho odvolacie námietky nepovažuje odvolací súd za dôvodné. Súd prvej inštancie dôvodil, že návrh žalobcu na vykonanie dôkazov, výsluch svedka S.. X. a nariadenie znaleckého dokazovania z odboru písmoznalectva zamietol, nakoľko oba navrhované dôkazy sa týkali žalobcom namietanej platnosti dodatku k záložnej zmluve zo dňa 14.01.2014. Keďže dospel k záveru, že záložná zmluva je platná aj bez dodatku, nepovažoval za potrebné vykonávať dokazovanie týkajúce sa tohto dodatku, toto by bolo nadbytočné a nehospodárne. S takýmto názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. 14. Pokiaľ odvolateľ namietal, že na pojednávaní konanom dňa 11.03.2016 súd uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci, podľa ktorého mal za to, že zmluva je neplatná a zmenou právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie došlo k bezvýnimočnej ochrane žalovaného, a tým k porušeniu princípu právnej istoty, odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že na pojednávaní konanom dňa 27.06.2017 súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na závery, ktoré vyplývajú z judikatúry Ústavného súdu SR, na ktorú poukázal a ich aplikáciu na doposiaľ vykonané dokazovanie, dospel k právnemu záveru, že záložná zmluva uzatvorená medzi stranami dňa 11.11.2013 je platná, keďže strany vedeli čo je zálohou a aká pohľadávka sa záložnou zmluvou zabezpečuje. Ani túto odvolaciu námietku odvolací súd preto nepovažuje za dôvodnú.

15. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že požiadavka spravodlivosti procesu neznamená vždy úspech jednotlivca vo veci, nie je teda zárukou, že vec bude rozhodnutá v prospech žalobcu. Rozhodnutie, ktoré má z konania vzísť, má byť nielen zákonné, ale má byť aj spravodlivé a nie priaznivé pre žalobcu len pre to, že vec predložil k rozhodnutiu. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahuje podľa názoru odvolacieho súdu dostatok skutkových a právnych záverov pre zákonné, ale aj spravodlivé rozhodnutie a odvolací súd nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecných a záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Pokiaľ odvolateľ namietal, že záložná zmluva neobsahuje podstatné náležitosti záložnej zmluvy v zmysle § 151b ods. 2,3 Obč. zákonníka, odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že záložná zmluva určovala hodnotu zabezpečovanej pohľadávky, ktorej presná číselná suma bola zrejmá zo spôsobu vyjadrenia tejto hodnoty. Nemožno ponechať bez povšimnutia okolnosti, ktoré existovali v čase uzavretia záložnej zmluvy, a to tú skutočnosť, že v tom čase nebolo možné určiť zabezpečovanú pohľadávku peňažnou sumou, avšak pohľadávku bolo možné identifikovať nepochybne, vôľa zmluvných strán bola v čase uzavretia zmluvy určitá, nepochybná, zodpovedala obsahu zmluvy, strany sa na obsahu a podstatných náležitostiach zmluvy dohodli. Potrebné je zdôrazniť, že vždy je nevyhnutné vychádzať z konkrétnych skutkových zistení v každej prejednávanej veci. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve cez zákon spravodlivosť rozpoznať.

16. Nedôvodne tiež odvolateľ namieta nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania. V sporových konaniach sa v súvislosti s náhradou trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. V tomto prípade vo vzťahu k zamietajúcemu rozhodnutiu bol žalobca, na ktorého strane vystupoval intervenient, neúspešný a naopak, žalovaný mal vo veci plný úspech (tak ako to konštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia), z ktorého dôvodu potom patrí žalovanému plná náhrada trov konania v súlade s § 255 ods. 1 CSP.

17. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 potvrdil. Intervenient v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal, a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

18. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že priznal nárok na ich náhradu žalovanému vo vzťahu k žalobcovi a intervenientovi v rozsahu 100% vzhľadom na jeho plný úspech v odvolacom konaní.

19. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .