Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_4Co-131-2018.pdf
PDF · 106.8 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/131/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: SBD-P Pezinok, IČO: 00 596 787, so sídlom Majakovského 35, Pezinok, zastúpený JUDr. Ing. Jaroslavom Kováčom, bytom Lihoveckého 1855/4, Zvolen, proti žalovaným: 1/ Z. K., N.. XX.XX.XXXX, A. X. XX, W., 2/ V. K., N.. XX.XX.XXXX, A. X. XX, W., obe zast. advokátom Mgr. Jurajom Trokanom, so sídlom Vajanského 10, Trnava, o vypratanie bytu, na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 9. mája 2017, č.k. 8C 208/2014-71, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť do 15 dní od právoplatnosti rozsudku vypratať družstevný byt č. XX na X. poschodí, vchod XX bytového domu na X. L. XX, súp. č. XXXX v W., ktorý je zapísaný na LV č. XXXX katastrálnym odborom Okresného úradu Pezinok, pre okres Pezinok, obec Pezinok, kat. úz. W. (ďalej len „byt“), bez náhrady, a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca je vlastníkom vyššie uvedeného družstevného bytu. Nájomný vzťah k bytu pôvodne vznikol medzi H. K. a Poľnohospodárskym družstvom Bratislava - vidiek, keď v tom čase žil H. K. v manželstve s P. K., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX. H. K. zanikol nájomný vzťah dňom 31.07.2010 na základe výpovede z nájmu z bytu zo dňa 22.04.2010, ktorá mu bola doručená dňa 27.04.2010. Zistil tiež, že napriek výpovedi z nájmu a skončeniu nájmu H. K. byt užíval až do svojej smrti, teda do XX.XX.XXXX, a po jeho smrti byt užívajú jeho deti, žalované 1/ a 2/. Mal za preukázané, že byt bol teda pôvodne predmetom nájomného vzťahu s rodičmi žalovaných 1/ a 2/, keď bol rozhodnutím žalobcu zo dňa 25.07.1986 uznesením č. 134/P/86 pridelený H. K. s manželkou Alenou, ktorej nájom bytu zanikol dňa XX.XX.XXXX, kedy zomrela, a H. K. zanikol nájom bytu dňom 31.07.2010 na základe výpovede z nájmu bytu. Vyhodnotil, že tieto skutočnosti medzi stranami neboli sporné, a rovnako nesporné bolo aj zistenie, že H. K. v byte býval až do svojej smrti (XX.XX.XXXX) a po jeho smrti v ňom ostali bývať žalované 1/ a 2/. Uviedol, že žalobca sa domáhal vypratania predmetného bytu voči žalovaným 1/ a 2/ z dôvodu, že byt užívajú bez právneho dôvodu, hoci mali dostatok času na to, aby si zaobstarali vlastné bývanie. Žalobca poukázal na to, že i keď žalované užívajú byt bez právneho dôvodu, nežiadal od nich nájomné, ktoré obyčajne žiada od užívateľov v takýchto prípadoch, a to vzhľadom na ich sociálne postavenie. Uviedol, že za celé obdobie od nich žiadal iba nájomné, ktoré platia iní nájomníci v družstevnom byte, a ktoré pokrýva len skutočné náklady za spotrebované služby, energie a prevádzku bytu, takže k žalovaným sa správal ústretovo a sociálne, avšak nemôže ďalej trpieť
stav spočívajúci v bezprávnom užívaní, keď vyčíslil, že ku dňu 20.01.2015 mali dlh na úhradách za služby spojené s užívaním bytu vo výške 2.761,50 eur. Žalované argumentovali tým, že im vznikol nájomný vzťah k bytu, i keď nie na základe písomnej zmluvy, ale tým, že žalobca im predpisoval k úhrade platby za užívanie bytu, ktoré už majú ku dňu 09.05.2017 uhradené. Žalobca nesúhlasil, keď zdôraznil, že nájom v družstevnom byte môže vzniknúť iba medzi bytovým družstvom ako prenajímateľom a fyzickou osobou ako nájomcom, a to iba v prípade, ak je nájomca členom družstva, čo vyplýva z jeho stanov. Poukázal tiež na to, že žalovaným neúčtoval trhové nájomné, ale len takzvané znížené nájomné za služby spojené s užívaním bytu. Zotrval na tvrdení, že medzi ním a žalovanými nedošlo k odovzdaniu a prevzatiu bytu ani k vzniku nájomnej zmluvy.
3. Vec posúdil právne podľa ust. § 685 ods. 1 a 2, § 34, § 35 ods. 1 a 3 a § 126 ods. 1 Obč. zák. a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Uviedol, že žalované tvrdili, že im bez písomnej zmluvy vznikol nájomný vzťah tým, že od nich žalobca žiadal platenie úhrad za užívanie bytu, ktoré oni platili a ku dňu vyhlásenia rozhodnutia mali všetky platby zaplatené, pričom však bližšie nezdôvodnili, ktorým dňom im mal k bytu vzniknúť nájomný vzťah, ani či sa malo jednať o nájomný vzťah individuálny alebo o spoločný nájom, keď v tejto súvislosti ani nenavrhli vykonať žiadne dokazovanie. Nezaložili ani prehľad platieb, ktoré platili za užívanie bytu napriek tomu, že od tejto skutočnosti ako jednej z podstatných odvíjali vznik nájomného vzťahu, ktorý mal vzniknúť konkludentne. Nepopreli ani tvrdenie žalobcu, že nájom mohol vzniknúť iba medzi ním ako vlastníkom družstevného bytu a prenajímateľom a nájomcom, ktorý musel byť podľa stanov členom stavebného bytového družstva, a netvrdili, že sa stali, a akým spôsobom, členkami družstva. V tejto súvislosti zdôraznil, že z ust. § 685 ods. 2 Obč. zák. vyplýva, že nájomnú zmluvu o nájme družstevného bytu možno uzavrieť za podmienok upravených v stanovách bytového družstva. Poukázal tiež na to, že žalobca poprel, že by prejavil vôľu uzavrieť so žalovanými nájomný vzťah. Potvrdil len, že im zasielal vyúčtovania odrážajúce iba skutočné náklady, ktoré žalované v súvislosti so službami spojenými s užívaním bytu spotrebovali tým, že byt užívali vrátane príspevku do fondu údržby a opráv. Vysvetlil, že Občiansky zákonník síce umožňuje konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy, avšak k perfektnému uzavretiu zmluvy môže dôjsť len za predpokladu, že tento konkludentný spôsob prejavu vôle nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel v danom prípade žalobca prejaviť. Vyhodnotil, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by takýmto konkludentným spôsobom došlo k prejavu vôle smerujúcej k uzavretiu vzniku nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/, naopak, pokiaľ žalované tvrdili, že ich prejav vôle uzavrieť nájomný vzťah bol okrem iného daný i tým, že platili úhrady za užívanie bytu, z vyjadrenia žalovanej 1/ zo dňa 16.12.2004 vyplýva, že tzv. nájomné zhruba od novembra 2013 prestala platiť. Ani z prejavu vôle žalobcu, ktorý po zániku nájomného vzťahu s H. K. a po jeho smrti trpel užívanie bytu žalovanými 1/ a 2/ s ohľadom na ich sociálnu situáciu a skutočnosť, že sa v tomto období žalovanej 1/ narodilo dieťa, nemožno vyvodiť jeho vôľu uzavrieť so žalovanými nájomný vzťah. Po právnej stránke zistený skutkový stav vyhodnotil ako užívanie bytu žalovanými 1/ a 2/ bez právneho dôvodu, keďže im nikdy nevznikol právny vzťah titulom nájmu. Ich právo užívať predmetný byt bolo v minulosti odvodené od práva H. K. užívať tento byt, ktoré však zaniklo výpoveďou z nájmu bytu ku dňu 31.07.2010 a smrťou H. K. dňom XX.XX.XXXX zanikli i akékoľvek bytové náhrady. Preto s poukazom na ust. § 126 ods. 1 Obč. zák. uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť vypratať predmetný byt v lehote 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, keď prihliadol i na dĺžku súdneho konania a poukázal na to, že žalobca podal žalobu o vypratanie bytu dňa 31.07.2014, a teda uplynul dostatočne dlhý čas na to, aby si žalované vzhľadom na svoju situáciu zadovážili vlastné bývanie. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a vzhľadom na plný úspech žalobcu v spore mu priznal plnú náhradu konania.
4. Proti tomuto rozsudku podali žalované 1/ a 2/ včas odvolanie a žiadali napadnutý rozsudok zrušiť alebo zmeniť a žalobu zamietnuť. Nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie, že byt užívali bez právneho dôvodu, keď uviedli, že žalovaná 1/ už v odpore voči rozkazu na plnenie uviedla, že za užívanie bytu platila nájomné, čo potvrdil aj žalobca vo vyjadrení zo dňa 20.01.2015. Mali za to, že byt užívajú na základe riadnej nájomnej zmluvy, ktorú užívaním bytu a platením všetkých úhrad predpísaných žalobcom so žalobcom uzavreli. Argument žalobcu, že im účtoval iba znížené nájomné nie je vo veci uzavretia nájomnej zmluvy podstatný, nakoľko nájomné je náležitosťou nájomnej zmluvy bez ohľadu na jeho výšku. Ak súd prvej inštancie uviedol, že nenavrhli vykonať dokazovanie ohľadom prehľadu ich platieb, poukázali na to, že tieto tvrdenia uviedli na pojednávaní dňa 09.05.2017 a súd ich mal podľa ust. § 150 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 C.s.p. považovať za nesporné, keďže ich protistrana nepoprela. Uviedli, že na pojednávaní dňa 09.05.2017 rozporovali aj skutočnosť, že nájom môže podľa stanov vzniknúť iba medzi vlastníkom bytu a členom bytového družstva, a to tým, že porušenie stanov
družstva nemôže mať za následok neplatnosť právnych úkonov voči tretím osobám (§ 13 ods. 4 Obch. zák.). To, že nájomné sa od novembra 2013 prestalo platiť, je pravdou len počas určitého obdobia a ku dňu pojednávania dňa 09.05.2017 uviedli, že majú riadne uhradený nájom vrátane minulých nedoplatkov, čo žalobca nerozporoval. Nepovažovali za správne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, pretože z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že nezohľadňoval všetky ich skutkové tvrdenia, a nesúhlasili ani s právnym posúdením veci, keď zotrvali na názore, že došlo k platnému uzavretiu nájomnej zmluvy so všetkými potrebnými náležitosťami (teda zmluvnými stranami, predmetom nájmu a odplatou - nájomným). Súdu prvej inštancie tiež vytkli odôvodnenie výroku rozhodnutia dĺžkou konania, čo nepovažovali za správne, pretože za dĺžku konania nemôžu niesť zodpovednosť. Namietali aj rozhodnutie o trovách konania.
5. Žalobca navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, keď zdôraznil, že žalované od počiatku užívajú byt bez právneho dôvodu a k vzniku nájmu a trvaniu nájmu bytu žalovanými nikdy nedošlo. Uviedol, že žalované mali vzhľadom na svoj vek (v roku 2010 mali 24 a 26 rokov) a na právnu skutočnosť (smrť otca H. K. a prejednanie dedičstva po ňom) vedomosť o tom, že nájom družstevného bytu ich otcom zanikol na základe výpovede z nájmu družstevného bytu k 31.07.2010 a následne ich otec H. K. bol vylúčený z družstva. Vedeli o tom, že sa jedná o družstevný byt aj na základe prejednania dedičstva po ich matke v roku 2008. Po nebohom otcovi nezdedili žiadny členský podiel v družstve. Obe vedeli o tom, že nemajú písomnú zmluvu o nájme bytu, že nemajú právny dôvod, aby v tomto byte bývali po smrti otca a vedeli o tom, že družstvo s nimi neuzatvorí nájomnú zmluvu. Navyše žalované zneužívali družstvo tým, že dlhodobo nehradili náklady, ktoré vznikali družstvu v súvislosti s ich užívaním družstevného bytu, a až na základe žaloby o vypratanie začali platiť za služby a energie, ktoré odoberali bývaním v družstevnom byte. Za zavádzajúce a nepatričné považoval vydávať za cnosť žalovaných to, že platili (aj to nie vždy riadne) úhrady za služby spojené s užívaním bytu. S poukazom na ust. § 685 ods. 1 a 2 Obč. zák., keď podľa ods. 2 možno nájomnú zmluvu o nájme družstevného bytu uzavrieť za podmienok upravených v Stanovách bytového družstva, citoval čl. 24 zo svojich stanov, z ktorého vyplýva, že nájom družstevného bytu môže vzniknúť len členovi družstva, a aj to len na základe rozhodnutia predstavenstva o pridelení bytu, na základe dohody o prevode členských práv a povinností a na základe dohody o výmene bytu, a že nájomná zmluva musí mať písomnú formu. Zdôraznil, že ani jedna z týchto podmienok vzniku nájmu družstevného bytu nebola u žalovaných splnená, a preto ani nemohol vzniknúť nájom družstevného bytu žalovanými, u ktorého zákon predpokladá isté špecifiká, keďže v zákone odkazuje na stanovy bytového družstva. Uviedol, že trvanie existencie práva nájmu družstevného bytu je okrem iného zviazané s existenciou členstva nájomcu v konkrétnom bytovom družstve. I keď Občiansky zákonník nepredpisuje pre platnosť nájomnej zmluvy žiadnu formu, v ust. § 685 ods. 2 odkazuje na stanovy družstva, ktoré expressis verbis stanovujú, že nájomná zmluva družstevného bytu musí byť uzavretá písomne, a tak je písomná forma nájomnej zmluvy potrebná k vzniku nájmu. Zdôraznil, že písomná zmluva uzavretá nebola, a preto ani nemohol vzniknúť nájom bytu žalovanými. S poukazom na Občiansky zákonník, ktorý všeobecne k bytom stanovuje, že ak sa nájomná zmluva neuzavrela písomne, vyhotoví sa o jej obsahu zápisnica, uviedol, že ani takáto zápisnica so žalovanými neexistuje, preto nemohol ani vzniknúť nájom predmetného bytu. Zotrval na tvrdení, že ani konkludentne nájomná zmluva nevznikla, keď uzavretie nájomnej zmluvy konkludentne predpokladá, že existuje konkludentný prejav vôle, a to ako na strane prenajímateľa tak aj na strane nájomcu, ktorý smeruje k uzavretiu nájomnej zmluvy o nájme určitého bytu. Družstvo nikdy konkludentným spôsobom neuzavrelo nájomnú zmluvu so žalovanými, pretože by prišlo do rozporu so Stanovami družstva a ani nemalo záujem uzavrieť nájomnú zmluvu, a to najmä s nečlenmi družstva, čo by sa priečilo jeho povahe. Uviedol, že má vzhľadom na stanovy so všetkými nájomcami družstevného bytu uzavreté písomné nájomné zmluvy. Poukázal na to, že ani žalované nemali záujem uzavrieť nájomnú zmluvu konkludentne, keďže neexistuje žiadny písomný dôkaz, že žalované chceli uzavrieť nájomnú zmluvu k bytu. Nesúhlasil s odvolacou námietkou žalovaných, že došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy tým, že za užívanie bytu platili nájomné, keď nepovažoval za cnosť povinnosť platiť za to, čo dostávali. Uviedol, že platenie nájomného nemá vplyv na vznik nájomnej zmluvy, keďže z jeho strany nebol nikdy prejavený záujem uzavrieť so žalovanými nájomnú zmluvu. Záverom poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej za konkludentný prejav vôle nemožno pokladať mlčanie potencionálnych účastníkov tohto vzťahu poprípade dlhodobé užívanie bytu a podobne (rozsudok NS ČR sp. zn. 26Cdo 436/2004), platenie nájomného, platenie úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu, ani okolnosť, že v evidenčných listoch boli žalovaní vedení ako nájomcovia bytu (rozsudok NS ČR sp. zn. 26Cdo 212/2005, 26Cdo 2388/2005, 26Cdo 2863/2005).
6. Žalované 1/ a 2/ sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadrili.
7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1/ a 2/ nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
8. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
9. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobe žalobcu o vypratanie bytu bez náhrady vyhovel. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, ktorého výsledky aj náležite v súlade s ust. § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Podrobne sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol zrozumiteľný, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti nároku žalobcu na vypratanie bytu. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť pochopiteľné, logické, a tiež spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovaných.
11. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne ustálil, že žalobca (družstvo) je vlastníkom vyššie špecifikovaného družstevného bytu, že otcovi žalovaných 1/ a 2/ nájom bytu skončil výpoveďou z nájmu dňom 31.07.2010, a že po jeho smrti (XX.XX.XXXX) predmetný byt užívajú žalované 1/ a 2/. Napokon, tieto skutočnosti ani neboli v konaní sporné. Správne tiež vyhodnotil a právne posúdil, že žalované užívajú byt bez právneho dôvodu, teda neoprávnene, a preto aj rozhodol správne, ak žalobe žalobcu o vypratanie bytu vyhovel. Podrobne sa zaoberal aj argumentáciou žalovaných, ktoré tvrdili, že byt užívajú na základe nájomnej zmluvy uzavretej so žalobcom konkludentne tým, že platili úhrady za užívanie bytu požadované žalobcom, ako aj argumentáciou žalobcu, ktorý poprel, že by niekedy prejavil vôľu uzavrieť so žalovanými nájomnú zmluvu, ktorú naviac môže podľa jeho stanov uzavrieť len písomne a s členom družstva (pričom žalované členkami družstva nie sú) a potvrdil len to, že im zasielal vyúčtovania skutočných nákladov za služby spojené s ich užívaním bytu vrátane príspevku do fondu údržby a opráv bytu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti vysvetlil, že i keď Občiansky zákonník umožňuje uzavretie nájomnej zmluvy aj konkludentne, z vykonaného dokazovania nemal za preukázané, že by k prejavu vôle smerujúcej k uzavretiu nájomnej zmluvy medzi stranami sporu došlo takýmto konkludentným spôsobom. Všetky svoje úvahy v tomto smere aj vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil v odôvodnení svojho rozhodnutia a odvolací súd s jeho záverom o nepreukázaní konkludentne uzatvorenej nájomnej zmluvy súhlasí.
12. Žalované v odvolaní zotrvali na svojej argumentácii, ktorou sa podrobne zaoberal už súd prvej inštancie a na tvrdení, že byt užívajú na základe riadnej nájomnej zmluvy, ktorú so žalobcom uzavreli užívaním bytu a platením všetkých ním predpísaných úhrad, pričom nájomné a ostatné úhrady mali ku dňu vyhlásenia rozsudku zaplatené. Ak žalobca poukazoval na to, že nájom môže podľa jeho stanov vzniknúť iba medzi ním a členom družstva, uviedli, že porušenie stanov družstva nemôže mať za následok neplatnosť právnych úkonov voči nim ako tretím osobám. Žalobca v konaní konkludentné uzatvorenie nájomnej zmluvy poprel. Odvolací súd v súvislosti s argumentáciou žalovaných v prvom rade konštatuje, že nie je možné vylúčiť, že žalobca, teda družstvo, sa rozhodne uzavrieť nájomnú zmluvu s osobou alebo osobami, ktoré nie sú členmi družstva. V takom prípade nie je potom možné takýto vzťah posudzovať podľa ustanovení vzťahujúcich sa na družstevné byty. Ustanovenie § 685 ods. 2 Obč. zák. predpokladá, že podmienky vzniku nájomnej zmluvy k družstevnému bytu upravia stanovy družstva, avšak nečlen družstva nie je stanovami družstva viazaný. V posudzovanej veci žalované, ktoré v konaní nepreukázali, že sú členkami družstva, tvrdili, že nájomnú zmluvu uzavreli so žalobcom konkludentne užívaním bytu a platením všetkých ním predpísaných úhrad.
13. Nakoľko vyriešenie (spornej) otázky týkajúcej sa konkludentného vzniku a existencie nájomného vzťahu medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovanými ako nájomcami bolo základom pre rozhodnutie o nároku žalobcu na vypratanie bytu, považoval odvolací súd za potrebné venovať sa prioritne tejto otázke. Odvolací súd, ako už uviedol vyššie, sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že medzi žalobcom a žalovanými ku konkludentnému uzatvoreniu nájomnej zmluvy nedošlo. Na zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia považuje za potrebné uviesť, že uzavretie nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom predpokladá existenciu konkludentného prejavu vôle, a to tak na strane žalobcu ako prenajímateľa, ako aj na strane žalovaných ako nájomcov, ktorý jednoznačne smeruje k uzavretiu nájomnej zmluvy o nájme vyššie uvedeného bytu. Konkludentným prejavom vôle smerujúcim k uzavretiu zmluvy na strane žalobcu ako prenajímateľa však nie je jeho mlčanie, alebo skutočnosť, že trpí užívanie bytu žalovanými a prijíma za užívanie platby (rozh. NS ČR 26Cdo 1277/2005). I keď nájomná zmluva nemusí byť uzatvorená písomne a prejavy vôle smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy môžu byť vyjadrené aj nevýslovne, teda konkludentne, musia byť však urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chceli účastníci úkonu prejaviť (§ 35 ods. 1 Obč. zák.). Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom preto nevyhnutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu ako na strane prenajímateľa, tak aj na strane nájomcu (rozh. NS SR sp. zn. 5Cdo 266/2007). Odvolací súd konštatuje, že vôľa uzavrieť nájomnú zmluvu mohla byť v posudzovanej veci vyjadrená konkludentne len na strane žalovaných, avšak aj to len v teoretickej rovine a vychádzajúc z ich tvrdenia, hoci o skutočnom prejave ich vôle uzavrieť so žalobcom nájomnú zmluvu má odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie vzhľadom na ich správanie počas užívania bytu vo vlastníctve žalobcu vážne pochybnosti. Žalované, ktoré si boli vedomé, že byt užívajú bez nájomnej zmluvy, platili totiž úhrady za užívanie bytu požadované žalobcom nepravidelne, od novembra 2013 neplatili vôbec a dlžoby doplatili až v priebehu konania o vypratanie bytu pred súdom prvej inštancie. Z takéhoto ich správania skutočne nie je možné reálne usudzovať o ich prejave vôle uzavrieť so žalobcom nájomnú zmluvu, a to podľa ich tvrdenia tým, že byt užívali, a že za jeho užívanie platili požadované úhrady. Žalobca konkludentné uzatvorenie nájomnej zmluvy poprel a uviedol, že nikdy konkludentným spôsobom nájomnú zmluvu so žalovanými neuzavrel a o uzavretie nájomnej zmluvy s nimi ako nečlenmi družstva ani nemal záujem, pretože je to v rozpore s jeho stanovami. Uviedol, že užívanie bytu žalovanými vzhľadom na ich sociálnu situáciu len trpel, pričom im zasielal vyúčtovania skutočných nákladov za služby spojené s ich užívaním bytu vrátane príspevku do fondu údržby a opráv bytu, keď nevidel dôvod na to, aby žalované nezaplatili ani za služby a energie, ktoré spotrebovali. I keď žalobca užívanie bytu žalovanými trpel a prijímal od nich úhrady (aj to nepravidelne, keď v čase podania žaloby o vypratanie bytu mu žalované nič neplatili), nemožno toto jeho správanie vyhodnotiť ako prejav jeho vôle uzatvoriť s nimi nájomnú zmluvu k bytu, ani ako mlčky daný súhlas s uzatvorením takejto zmluvy. Prejaveniu vôle navonok totiž predchádza vnútorný myšlienkový proces, teda prijatie konkrétneho rozhodnutia, ktoré sa má navonok prejaviť, ktorý na strane žalobcu absentuje. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 7MCdo 12/2011 judikoval, že ak je prejav vôle uskutočnený mlčky (konkludentne), uplatňuje sa pravidlo, ktoré dovoľuje naň prihliadať len pokiaľ sú vylúčené akékoľvek pochybnosti o tom, že tu vôľa je a tiež i to, aká je táto vôľa. V posudzovanom prípade však z vyjadrení žalobcu aj zo žaloby o vypratanie bytu zo dňa 31.07.2014 nepochybne vyplýva, že žalobca nesúhlasil a ani v súčasnosti nesúhlasí s užívaním bytu žalovanými a považuje ho za neoprávnené, bez právneho dôvodu, z čoho vyplýva záver, že na jeho strane nikdy neexistoval vnútorný myšlienkový proces, na
základe ktorého by prijal rozhodnutie uzatvoriť so žalovanými zmluvu o nájme bytu a neexistovala ani jeho vôľa uzatvoriť takúto zmluvu. Naopak, podaním žaloby výslovne prejavil svoj nesúhlas s užívaním bytu žalovanými a domáhal sa ochrany pred ich neoprávneným užívaním bytu. Keďže nebola daná vôľa žalobcu, ako základný predpoklad každého právneho úkonu, ku konkludentnému uzavretiu nájomnej zmluvy k bytu medzi stranami nedošlo.
14. Vychádzajúc z uvedeného považoval odvolací súd odvolaciu námietku žalovaných, podľa ktorej došlo medzi stranami sporu k platnému konkludentnému uzavretiu nájomnej zmluvy k bytu, za nedôvodnú. Keďže nájomný vzťah medzi stranami nikdy nevznikol a žalované byt naďalej bez právneho dôvodu užívajú, čím neoprávnene zasahujú do vlastníckeho práva žalobcu k bytu, je jednoznačne daný dôvod žalobcom uplatneného nároku na vypratanie tohto bytu. Námietkou žalovaných, že súd prvej inštancie odôvodnil výrok rozhodnutia dĺžkou konania, čo nepovažovali za správne, sa odvolací súd nezaoberal, pretože žalované nevyjadrili nesúhlas s výrokom rozsudku, podľa ktorého sú povinné byt vypratať do 15 dní od jeho právoplatnosti, a lehotu na splnenie povinnosti uloženú súdom prvej inštancie nenamietali ani nerozporovali, nesúhlasili len s odôvodnením tohto výroku, pričom odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 C.s.p.).
15. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak o nároku na náhradu trov konania rozhodol pri plnom úspechu žalobcu v spore podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., vec posúdil po právnej stránke správne a aplikoval aj správne zákonné ustanovenie. Odvolací súd už len dodáva, že o výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
16. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalobcovi, plne úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).