Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/201/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobkyne M. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom v K. K., W. č. XXXX/X, zastúpenej JUDr. Oskarom Chnápkom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Komenského č. 3, proti žalovaným: 1/ M.. M. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom v J., L. č. XX, zastúpený právnym zástupcom Karkó s.r.o., IČO: 50158121, so sídlom v Žiline, Sad na Studničkách č. 1029/32, v mene ktorého pred súdom koná Mgr. Richard Karkó, advokát a konateľ, 2/ Q. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom v K. K., I. č. XX, a 3/ O.. M. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom v K. K., I. č. XX, žalovaní 2/ a 3/ zastúpení JUDr. Jozefom Švarcom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Horná č. 41, o zaplatenie 12.839,80 € s príslušenstvom, o odvolaniach žalovaného 1/ a žalovanej 3 proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 17C/181/2006-567 zo dňa 13.12.2016 v znení opravného uznesenia č.k. 17C/181/2006-653 zo dňa 14.06.2017, ako súdu prvej inštancie, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia vo výroku o uložení povinnosti žalovaným 1/ a 3/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 9.635,50 € s príslušenstvom (druhý výrok) a vo výroku o poplatkovej povinnosti žalovaných 1/ a 3/ (tretí výrok) p o t v r d z u j e.

Rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia vo výroku o trovách konania (piaty výrok) m e n í tak, že žalovaní 1/ a 3/ sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalobkyni trovy konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 50 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania pred súdom prvej inštancie.

Žalovaní 1/ a 3/ sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne voči žalovanému 2/ zamietol (prvý výrok), žalovaným 1/ a 3/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 9.635,50 € spolu s úrokmi z omeškanie vo výške 7 % ročne od 24.04.2006 do zaplatenia do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia (druhý výrok), žalovaným 1/ a 3/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne na účet A. O., a.s. zaplatiť sumu 578,10 € do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia (tretí výrok), v prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne zamietol (štvrtý výrok) a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 1/2 (piaty výrok).

1.2 Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 18.10.2006 domáhala zaplatenia sumy 12.839,80 € (386.812,- Sk) z titulu náhrady škody pozostávajúcej z nároku na náhradu bolesti v sume 473,02 € (14.250,- Sk), z nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 9.455,29 € (284.850,- Sk) a z nároku na uhradenie nákladov liečenia spojeného so škodou na zdraví v sume 2.911,50 € (87.712,- Sk); škoda mala žalobkyni vzniknúť dňa 21.10.2004 v príčinnej súvislosti so stomatologickým zákrokom v zubnej ambulancii M.. Q. I., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX; súd prvej inštancie mal preukázané, že uvedený stomatológ žalobkyne (poručiteľ) zomrel a ako dedičia v prvej dedičskej skupine prichádzali do úvahy žalovaní 1/, 2/, 3/; žalovaný 2/ z dedičstva nič nenadobudol a ani nebol povinný do dedičstva nič vrátiť, t.j. žalovaný 2/ z dedičstva nenadobudol žiadne aktíva, nezodpovedá ani za dlhy poručiteľa a preto žalobu žalobkyne voči žalovanému 2/ zamietol pre nedostatok jeho pasívnej legitimácie; súd prvej inštancie vychádzal z názoru, že hodnota bodu pre rok 2004 od 01.08.2004 do 31.12.2004 predstavovala sumu 9,54 € (287,30 Sk); po podaní znaleckého posudku M.. V. I., R.., znalca z odboru zdravotníctva a farmácia, odvetvie chirurgia a stomatológia a jeho doplnení nebolo v konaní sporné bodové ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 105 bodov; k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo v roku 2004, kedy hodnota 1 bodu predstavovala 9,54 € krát 105 bodov predstavuje sumu 1.002,- € (30.170,- Sk); súd prvej inštancie preto žalobe žalobkyne vyhovel čo sa týka bolestného čiastočne vyhovel a žalovaných 1/ a 3/ zaviazal spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 1.002,- €, nakoľko mal jednoznačne preukázané a to znaleckým posudkom č. XX/XXXX v znení jeho dodatku M.. V. I., že k poškodeniu na zdraví žalobkyne došlo jednoznačne nesprávnym, neodborným, nešetrným a za použitia veľkej sily neprimeraným stomatologickým výkonom M.. Q. I. dňa 21.10.2004; súd prvej inštancie konštatoval, že aj napriek vykonanému znaleckému dokazovaniu a doplneniu znaleckého dokazovania, zostala v konaní naďalej sporná otázka nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne ohľadne jej psychickej traumy po neodbornom, nešetrnom a neadekvátnom stomatologickom výkone M.. Q. I., ktoré znalec M.. K. K. ohodnotil počtom bodov 600; na základe vykonaného dokazovania a to znaleckého dokazovania M.. K. K. s pribratím konzultantky M.. L. M. súd prvej inštancie aj v tejto časti žalobe žalobkyne vyhovel a žalovaných 1/ a 3/ zaviazal na zaplatenie sumy 5.722,- €, t.j. 600 x 287,30 Sk, čo predstavuje 172.380,- Sk (5.722,- €) nakoľko mal jednoznačne preukázané, že žalobkyňa utrpela psychickú traumu tak, ako je uvedené v znaleckom posudku M.. K. K. v dôsledku neadekvátneho zákroku M.. Q. I. dňa 21.10.2004, čo malo nepriaznivé dôsledky na jej rodinný, spoločenský a pracovný život; nakoniec sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala aj zaplatenia sumy 2.911,50 € ako nákladov spojených s liečením, o čom predložila súdu jednotlivé pokladničné doklady; žalovaní spochybňovali náklady spojené s liečením a to najmä položku 13 ako platbu za kovokeramický mostík, avšak v danom prípade súd na ich nesúhlas s touto položkou ani inými položkami neprihliadol, nakoľko žalovaní v konaní neuniesli dôkazné bremeno a žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázali inú hodnotu kovokeramického mostíka, resp. inej zubnej náhrady ani ostatných ako neúčelne vynaložených nákladov a v tomto smere ani nenavrhli doplnenie dokazovania; súd preto aj v tejto časti žalobe žalobkyne vyhovel a žalovaných 1/ a 3/ zaviazal spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 2.911,50 €, nakoľko mal za to, že žalobkyňa predložením jednotlivých pokladničných dokladov preukázala a splnila si tak dôkaznú povinnosť o výške nákladov spojených s liečením; súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1/ a 3/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni celkovú sumu 9.635,50 €, ktorá pozostáva z bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 1.002,- €, zo sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 5.722,- € a z vynaložených nákladov spojených s liečením v sume 2.911,55 €; nakoľko dospel k záveru, že hodnota jedného bodu predstavuje 9,54 € (287,30 Sk) a nie 316,50 Sk, ako to uplatnila žalobkyňa, v prevyšujúcej časti jej žalobu zamietol; súd prvej inštancie uviedol, že nevyhovel návrhu žalovaného 1/ a nenariadil opätovné znalecké dokazovanie znalcom z odboru klinická psychológia dospelých a to z dôvodu, že znaleckým posudkom č. X/XXXX v znení jeho dodatku znalca M.. K. K. bolo dostatočným spôsobom preukázané, že žalobkyňa pred ošetrením u M.. I. dňa 21.10.2004 netrpela duševnou poruchou; žalobkyňa sa súčasne domáhala zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 7 % ročne zo žalovanej sumy od 24.04.2006 do zaplatenia a súd prvej inštancie v tejto časti žalobe žalobkyne vyhovel s tým, že žalovaní 1/ a 3/ sa dostali do omeškania dňom 24.04.2006 tým, že žalobkyni neuhradili škodu na základe výzvy žalobkyne zo dňa 19.01.2006.

1.3 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 2 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, 2 až 4 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 437/2004 Z. z.“) v spojení s § 444, § 449, § 470 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka; o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. podľa pomeru úspechu vo veci a keďže „žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia

sumy 12.839,80 € a súd jej priznal zaplatenie sumy 9.635,50 € teda vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu vo veci rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobkyni priznal nárok v rozsahu 1/2“; o poplatkovej povinnosti žalovaných 1/ a 3/ rozhodol podľa § 2 ods. 2 a § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch“) a keďže „žalobkyňa je v konaní od poplatkovej povinnosti oslobodená, preto na zaplatenie súdneho poplatku zaviazal žalovaných, pričom výšku súdneho poplatku určil v zmysle položky 1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov z priznaného nároku žalobkyne ako ceny predmetu konania, 6 % zo sumy 9.635,50 €“.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný 1/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 31.01.2017 (č.l. 596-600 spisu); rozsudok napadol v rozsahu výrokov o uložení povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 9.635,50 € s príslušenstvom (druhý výrok) a výroku o poplatkovej povinnosti (tretí výrok); vyjadril názor, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); v prvom rade nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k nároku žalobkyne na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý súvisí s údajnou psychickou traumou, ktorá mala byť žalobkyni spôsobená stomatologickým výkonom M.. Q. I.; poukázal na to, že súd prvej inštancie sa v celom rozsahu stotožnil so znaleckými posudkami č. X/XXXX a č. X/XXXX, v ktorých M.. K. uviedol, že stomatologický výkon mal u žalobkyne viesť k vzniku tzv. inej špecifikovanej úzkostnej poruchy, ktorú znalec bližšie necharakterizoval; ako však vyplýva zo znaleckého posudku č. X/XXXX, ktorého súčasťou bol záznam z psychologického vyšetrenia žalobkyne vykonaného M.. L. M., klinickou psychologičkou, žalobkyňa trpí tzv. histriónskou poruchou osobnosti, ktorou trpela už pred stomatologickým výkonom, ktorý mal podľa M.. K. spôsobiť žalobkyni úzkostnú poruchu; v tejto súvislosti poukázal na to, že prejavy histriónskej osobnostnej poruchy spočívajú najmä v plytkej a labilnej afektivite, sebadramatizácii, teatrálnosti, prehnaných citových prejavoch, sugestibilite, egocentrizme, rozmaznanosti, absencii ohľadu voči druhým, ľahkej zraniteľnosti citov a neprestajnej snahe o uznanie, vzrušenie a pozornosť (definícia podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb); túto skutočnosť znalec M.. K. vo svojom znaleckom posudku nevzal vôbec do úvahy a žiadnym spôsobom sa nezmienil, že žalobkyňa v čase poskytnutia stomatologického výkonu takouto osobnostnou poruchou trpela, ale len konštatoval, že žalobkyňa nebola pred stomatologickým výkonom psychiatricky liečená, čo však samo osebe neznamená, že žiadnou duševnou poruchou netrpela; vyjadril názor, že vzhľadom na závery M.. M. je pritom možné dôvodne predpokladať, že úzkostné stavy, ktoré sa u žalobkyne objavili po stomatologickom výkone M.. I., majú priamu súvislosť s poruchou osobnosti, ktorou žalobkyňa trpela pred týmto ošetrením, nakoľko tento typ osobnostnej poruchy objektívne spôsobuje prehnanú precitlivenosť, emočnú zraniteľnosť a sebadramatizáciu; v konečnom dôsledku sa preto javia závery znalca M.. K., z ktorých v celom rozsahu vychádzal aj súd prvej inštancie, ako nesprávne a to najmä vo vzťahu k bodovému hodnoteniu „psychickej ujmy“, ktorú mala žalobkyňa utrpieť; súd prvej inštancie sa s týmito podstatnými skutočnosťami v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nezaoberal, čo má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dokazovanie na vplyv osobnostnej poruchy žalobkyne na jej psychický stav po stomatologickom výkone, keď bez vyriešenia tejto otázky jednoducho nie je možné ustáliť, že tzv. iná špecifikovaná úzkostná porucha žalobkyne vznikla len a výlučne v príčinnej súvislosti so stomatologickým výkonom; je predsa zrejmé, že ak nejaká osoba trpí osobnostnou, resp. inou duševnou poruchou, jej predispozícia na vznik ďalšej psychickej poruchy je celkom iná ako u zdravého človeka, rovnako psychicky zdravá osoba vníma celkom odlišne možné zdravotné komplikácie a ich následky, vrátane následkov estetického charakteru; vyjadril názor, že posudzovanie sťaženia spoločenského uplatnenia súvisiaceho s psychickou poruchou spôsobenou v dôsledku prežitia stresovej situácie, nemôže byť rovnaké pri psychicky zdravej osobe a pri osobe, ktorá v čase takejto stresovej situácie už trpí osobnostnou, resp. inou duševnou poruchou; je otázne, či osoba, ktorej vznikla psychická porucha celkom alebo čiastočne v príčinnej súvislosti s jej inou duševnou poruchou, má vôbec nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom M.. K. tieto otázky vo svojich znaleckých posudkoch vôbec nezodpovedal; nesúhlasil s rozsudkom ani vo vzťahu k nároku žalobkyne na náhradu nákladov spojených s liečením; zdôraznil, že predmetom náhrady môžu byť len účelne vynaložené náklady spojené s liečením, pričom účelnosť vynaložených nákladov preukazuje poškodený; konkrétne

špecifikoval, ktoré z priznaných nákladov nemôžu byť považované za vynaložené účelne (odstránenie zubného kameňa, vypracovanie študijného modelu a jeho vyhodnotenia, vyhotovenie šablóny na bielenie zubov, bielenie zubov, odstránenie zubných povlakov, kovokeramický mostík zhotovený zo zlata a platiny a trikrát nadštandardné služby); argumentoval, že bielenie zubov predstavuje čisto estetickú záležitosť, zubný kameň a zubný povlak nevznikol v súvislosti so zákrokom M.. I., zhotovenie mostíka zo zlata a platiny je vysoko nadštandardným stomatologickým úkonom, pričom nepochybne existovali aj lacnejšie a účelnejšie varianty riešenia zdravotného problému žalobkyne, keď ani u ostatných uvedených položiek nie je možné zistiť ich účelnosť; vyjadril názor, že dôkazné bremeno na preukázanie účelnosti vynaložených nákladov zaťažovalo v celom rozsahu žalobkyňu a účelnosť vynaložených nákladov spojených s liečením nie je možné preukázať len predložením príjmových dokladov; nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie o priznaní úrokov z omeškania žalobkyni; poukázal na to, že predmetné konania bolo viac ako 4 roky prerušené, preto by bolo v rozpore s dobrými mravmi, aby bol zaviazaný na zaplatenie úrokov z omeškania aj za obdobie, počas ktorého bolo konanie prerušené z dôvodu prebiehajúceho dedičského konania nakoľko dĺžku dedičského konania nemohol objektívne žiadnym spôsobom ovplyvniť a skončenie dedičského konania bolo pre rozhodnutie súdu smerodajné, keď tieto skutočnosti súd prvej inštancie pri rozhodovaní žiadnym spôsobom nezohľadnil; na základe uvedeného navrhol zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.2 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala aj žalovaná 3/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 30.01.2017 (č.l. 592-595 spisu) v spojení s jeho doplnením písomným podaním zo dňa 27.02.2017 (č.l. 621-623 spisu); rozsudok napadla v rozsahu výrokov o uložení povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 9.635,50 € s príslušenstvom (druhý výrok), výroku o poplatkovej povinnosti (tretí výrok) a výroku o nároku na náhradu trov konania (piaty výrok); vyjadrila názor, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), keďže podľa nej súd prvej inštancie dostatočným spôsobom neprihliadol na všetky okolnosti prípadu, komplexne a dostatočne nepreskúmal a nevyhodnotil výsledky dokazovania vo vzájomných súvislostiach a nezohľadnil všetky potrebné zákonné kritériá potrebné pre rozhodnutie; súd prvej inštancie neprihliadol na celý rad skutočností a okolností spojených s udalosťou zo dňa 21.10.2004, ktoré neboli podrobne skúmané a vyhodnotené, čo do následkov vyústilo do nesprávneho právneho posúdenia nároku žalobkyne a sekundárne viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď do pozornosti treba dať súhrn ich výhrad a námietok spolu so žalovaným 1/ v priebehu konania, ktoré determinujú dôvody jej odvolania; primárnou odvolacou námietkou je napriek záverom znaleckých posudkov to, že nie je s absolútnou istotou preukázaný kauzálny nexus medzi konaním (stomatologickým výkonom) M.. Q. I. a vzniknutými zdravotnými komplikáciami žalobkyne po ošetrení dňa 21.10.2004, pretože v konaní bol preukázaný veľký časový odstup od tohto ošetrenia a následných ošetrení žalobkyne počnúc dňom 18.11.2004, kedy sa na vzniku zdravotných komplikácií mohli podieľať aj iné náhodné javy, čo má úzku súvislosť s tým, že náklady spojené s liečením nemožno považovať za priamo úmerné a proporcionálne vzniknutému poškodeniu chrupu; vyjadrila názor, že nebol zohľadnený stav chrupu žalobkyne pred zákrokom dňa 21.10.2004 a skutočnosť, či všetky náklady žalobkyne boli účelne a cielene vynaložené na sanáciu chrupu po ošetrení dňa 21.10.2004, napr. sklokeramický mostík zo zlata a platiny a bielenie zubov, čo je potrebné považovať za nadrozsah potreby a navyše cena mostíka bola neúmerne navýšená; súd prvej inštancie ďalej neskúmal a nevyhodnotil ďalšiu namietanú okolnosť, že u žalobkyne nebola po 21.10.2004 zaznamenaná a objektivizovaná žiadna symptomatika duševných porúch, ktoré by vznikli výlučne pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a boli by takej intenzity a rozsahu, ktoré by bolo možné klasifikovať ako ťažké alebo nezvratné, nenapraviteľné, spôsobujúce žalobkyni pracovné, spoločenské, či iné komplikácie a že nebol zásadne ovplyvnený jej zdravotný stav, pracovný život a podobne; žalobkyňa nebola a nie je žiadnym spôsobom hendikepovaná, venuje sa permanentne podnikateľskej činnosti, aj po inkriminovanej udalosti viedla bez akýchkoľvek zdravotných, či iných obmedzení predajňu s dámskym odevným sortimentom a doplnkami, z tohto dôvodu ako manažérka tejto prevádzky veľa cestuje a v osobnej oblasti vedie normálny rodinný život bez akýchkoľvek hendikepov, pričom žalobkyňa nepreukázala opak; aj úzkostná porucha demonštrovaná žalobkyňou a klasifikovaná znalcom M.. K. ako iná špecifikovaná úzkostná porucha sa u žalobkyne žiadnym spôsobom neprejavuje, samotná porucha osobnosti žalobkyne je podľa psychologičky M.. M. z hľadiska štrukturácie a čŕt osobnosti prítomná už pred 21.10.2004; poukázala na paradoxný stav, keď na jednej strane súd prvej inštancie hlavne s prihliadnutím na závery znaleckého dokazovania M.. K. bezhranične akceptuje, že žalobkyňa

trpela a trpí úzkostnou poruchou, hoci v bežnom živote nemá žalobkyňa žiadne funkčné obmedzenia a nie sú u nej žiadne stopy ochorenia, ktoré by ju vylučovali v činnostiach bežného života alebo pracovného procesu; nie je vonkoncom preukázané, že v dôsledku udalosti zo dňa 21.10.2004 je žalobkyňa psychicky postihnutá, pretože žije normálnym životom bez akéhokoľvek obmedzenia alebo znemožnenia spoločenského, kultúrneho alebo športového života a činností; za nesprávne považovala aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o povinnosti zaplatiť prisúdenú sumu spolu s úrokmi z omeškania, pretože od podania žaloby do vyhlásenia rozsudku ubehla doba 10 rokov bez toho, že by na tomto stave mala nejaký podiel v podobe subjektívnych a neodôvodnených obštrukcií a prieťahov; zdôraznila, že pri zodpovednosti dedičov za dlhy, resp. záväzky poručiteľa M.. Q. I. je zodpovednosť dedičov obmedzená ustanovením § 470 Občianskeho zákonníka a úroky z omeškania za dobu smrti dlžníka nie sú sankciou za omeškanie dedičov so splnením záväzku, ktorý do smrti poručiteľa nebol známy, resp. priznaný súdnym rozhodnutím (v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/2409/2009 zo dňa 28.06.2011); predmetom zodpovednosti dediča za poručiteľove pohľadávky sú len povinnosti, ktoré vznikli do okamihu smrti poručiteľa a ktoré smrťou nezanikli; záväzok poručiteľa, ktorý po jeho smrti prechádza na dedičov, nemožno považovať za záväzok dedičov (žalovaných 1/ a 3/), lebo títo sa z časového hľadiska nemohli dostať do omeškania dňom 24.04.2006 tým, že žalobkyni neuhradili škodu na základe výzvy žalobkyne, lebo odo dňa doručenia výzvy nárok žalobkyne neuznali čo do dôvodu a výšky aj s vyslovením právnych dôvodov neakceptovania nároku žalobkyne, preto požadovať od nich úroky z omeškania nie je spravodlivé, pretože okrem uvedených dôvodov nemohli ovplyvniť dĺžku dedičského konania a navyše nemohli sa dostať do omeškania, pretože subjektívne nezavinili vydanie rozhodnutia o prerušení konania; na základe uvedeného navrhla zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle zamietnutia žaloby žalobkyne v napadnutom rozsahu, resp. zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.3 Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 22.02.2017 (č.l. 620 spisu) k odvolaniam žalovaných 1/ a 3/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že žalovaní 1/ a 3/ v zásade len zopakovali svoje výhrady, ktoré uplatňovali aj pred súdom prvej inštancie, pričom neuvádzajú žiadne skutočnosti, ktoré by mali vplyv na zrušenie alebo zmenu rozhodnutia; pokiaľ ide o namietané nevykonanie navrhovaného dôkazu zdôraznila, že v znaleckom posudku č. X/XXXX znalca M.. K. K. M. je jednoznačne uvedené v odpovedi na otázku č. 1, že mechanizmus vzniku duševných porúch podmienených stresovou udalosťou zahŕňa priamu súvislosť s touto udalosťou a nesúvisí s prípadnými predchádzajúcimi ochoreniami; je jednoznačné, že psychická porucha bola spôsobená stomatologickým ošetrením M.. I.; vyjadrila názor, že znalec M.. K. pri vypracovaní znaleckého posudku prihliadol na závery jej psychologického vyšetrenia u M.. M. a tieto zapracoval do znaleckého posudku; ďalej vyjadrila názor, že príčinná súvislosť medzi stomatologickým výkonom a jej zdravotnými komplikáciami bola jednoznačne a bez pochýb preukázaná a to jednak vo vzťahu k bolestnému ako aj k sťaženiu spoločenského uplatnenia prostredníctvom podaných znaleckých posudkov; pokiaľ žalovaní osobitne napádajú nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s liečením na podporu svojich tvrdení opätovne nenavrhujú vykonanie žiadnych dôkazov; odvolacie dôvody vo vzťahu k úrokom z omeškania považovala za irelevantné odôvodnené len subjektívnym názorom žalovaných 1/ a 3/ bez opory v zákonných ustanoveniach; vyjadrila názor, že dĺžka dedičského konania, resp. súdneho konania, nemôže byť na jej ťarchu vo vzťahu k úrokom z omeškania a trovám konania; na základe uvedeného navrhla potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu.

2.4 Vyjadrenie žalobkyne doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalovaného 1/ dňa 17.03.2017 (č.l. 628a spisu) prostredníctvom elektronickej pošty a právnemu zástupcovi žalovanej 3/ do vlastných rúk dňa 21.03.2017 (č.l. 630 spisu) prostredníctvom pošty obidvom so stanovenou lehotou na vyjadrenie. Žalovaní 1/ a 3/ na výzvu súdu žiadnym spôsobom nereagovali.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaniach podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolaní podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaniach podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia vo výroku o uložení povinnosti žalovaným 1/ a 3/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 9.635,50 € s príslušenstvom (druhý výrok) a vo výroku o poplatkovej povinnosti žalovaných 1/ a 3/ (tretí výrok) podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

4.3 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

4.4 Odvolania žalovaných nie sú dôvodné.

4.4.1 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaných 1/ a 3/ ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne dôvodnosti žaloby žalobkyne v napadnutom rozsahu, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. na tieto v plnom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd osobitne zdôrazňuje, že pri viazanosti dôvodmi odvolania sa nezaoberal skutočnosťou, že prisúdená suma s príslušenstvom bola žalovaným 1/ a 3/ ako dedičom M.. Q. I. uložená spoločne a nerozdielne, pretože túto skutočnosť žalovaní v podaných odvolaniach nenamietali.

4.4.2 Žalovaná 3/ v podanom odvolaní spochybnila splnenie jedného zo zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti ich právneho predchodcu za škodu na zdraví žalobkyne, keď nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie o preukázaní príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou ako protiprávnym úkonom (stomatologický zákrok zo dňa 21.10.2004) a škodou na zdraví žalobkyne, pričom osobitne poukázala na skutočnosť, že medzi stomatologickým výkonom zo dňa 21.10.2004 a následnými ošetreniami žalobkyne počnúc dňom 18.11.2004 je značný časový odstup; v tomto smere je však podľa odvolacieho súdu zo skutkových okolností prejednávaného sporu zrejmé, že už samotný právny predchodca žalovaných bezprostredne po vykonaní plánovaného stomatologického zákroku (odstránenie medzerníka) vykonal ďalšie stomatologické úkony, za účelom odstránenia vzniknutého stavu, preto tvrdenie žalovanej 3/ o uvedenom časovom odstupe nie je správne; z dokazovania vyplynulo, že všetky ďalšie stomatologické zákroky žalovanej len nadväzovali na stomatologický zákrok zo dňa 21.10.2004 za účelom odstránenia jeho následkov; preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom (stomatologický zákrok zo dňa 21.10.2004) a škodou na zdraví žalobkyne je daná; príčinnú súvislosť ako jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu je potrebné v tomto smere chápať ako priamu väzbu javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorej jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok); o vzťah príčinnej súvislosti ide ak je medzi protiprávnym úkonom a škodou vzťah príčiny a následku; otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; príčinná súvislosť je kategória prírodná a spoločenská, má objektívnu povahu; pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala, pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite; atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho; aj podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania vyplynulo, že bezprostrednou príčinou vzniku škody na zdraví žalobkyne bol stomatologický zákrok zo dňa 21.10.2004 vykonaný právnym predchodcom

žalovaných non lege artis (resp. vitius artis), ktorý záver vyplynul predovšetkým zo znaleckého posudku č. XX/XXXX zo dňa 30.06.2013 v znení jeho doplnenia zo dňa 10.10.2015 znalca M.. V. I., R.., ktorý jednoznačne konštatoval, že právny predchodca žalovaných pri stomatologickom zákroku (odstránenie medzerníka) nezvolil správny postup potrebný na jeho odstránenie, ale neštandardný postup, ktorý nebol v súlade s vtedy dostupnými poznatkami lekárskej vedy, ktorý nemal byť u žalobkyne použitý s tým, že v prípade zvolenia správneho postupu by poškodenie zdravia žalobkyne nevzniklo; preto aj podľa odvolacieho súdu bola preukázaná príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody na zdraví žalobkyne (ako jeden z predpokladov zodpovednosti právneho predchodcu žalovaných za škodu).

4.4.3 Žalovaní 1/ a 3/ v podaných odvolaniach nesúhlasili s priznaním náhrady škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne; v podstate argumentovali, že žalobkyňa podľa psychologického vyšetrenia Mgr. L. M. (konzultant znalca M.. K. K., M.) už pred škodovou udalosťou trpela poruchou osobnosti, ktorá mohla mať vplyv na jej prežívanie následkov škodovej udalosti a súčasne, že následky škodovej udalosti sa žiadnym spôsobom neprejavujú na jej bežnom súkromnom a pracovnom živote; podľa § 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z., sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh; podľa § 4 ods. 2 druhá veta zákona č. 437/2004 Z. z., sadzby bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sú ustanovené v prílohe č. 1 v II. a IV. časti; podľa § 10 ods. 1 druhá veta zákona č. 437/2004 Z. z., pri určovaní bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia sa hodnotí závažnosť poškodenia na zdraví a predpokladaný vývoj následkov; podľa § 10 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., ak je sadzba bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia ustanovená rozpätím bodov, pri hodnotení sa prihliada aj na to, do akej miery jednotlivé následky spolu súvisia alebo sú už v sebe obsiahnuté; ak možno očakávať priaznivý vývoj vzhľadom na intenzitu alebo trvanie následkov, použije sa počet bodov pri dolnej hranici rozpätia; podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní riadil uvedenými zásadami; znalec MUDr. K. K., M. v znaleckom posudku č. X/XXXX zo dňa 25.02.2013 a v jeho doplnení č. X/XXXX zo dňa 20.07.2016 dospel k záveru, že pred stomatologickým zákrokom dňa 21.10.2004 sa žalobkyňa neliečila na žiadnu z duševných porúch a v priamej príčinnej súvislosti so stomatologickým zákrokom dňa 21.10.2004 vznikla u žalobkyne duševná porucha (iná špecifikovaná úzkostná porucha), ktorá ju obmedzovala v pracovnom aj rodinnom živote (úzkostlivosť, opakované myšlienky a spomienky na stomatologický zákrok s následným zvýšením napätia, úzkosti, výkyvmi nálad, opakovanými nepríjemnými snami, neistota, pokles sebaistoty a spokojnosti s vlastným výzorom, obavy ísť medzi ľudí, kratší čas trávený v práci z dôvodu úzkosti a neistoty), pričom vhodnou farmakologickou a psychoterapeutickou liečbou je možná úprava tejto poruchy; odborný charakter znaleckého posudku obmedzuje možnosti súdu vykonať jeho prieskum, pretože posúdenie kritérií na posúdenie existencie úzkostnej poruchy žalobkyne a jej príčin vyžaduje odborné vedomosti, ktorými súd nedisponuje; znalecký posudok hodnotí súd v zásade len z hľadiska splnenia zákonných náležitostí a z hľadiska, či jeho závery zodpovedajú vzhľadom na použitú metódu pravidlám formálnej logiky; v tomto smere dospel odvolací súd k záveru, že odvolacie námietky žalovaných nie sú dôvodné; samotná existencia poruchy osobnosti žalobkyne (nie duševnej poruchy) pred stomatologickým zákrokom zo dňa 21.10.2004 z logického hľadiska nevylučuje záver znalca o následnom vzniku duševnej poruchy žalobkyne (iná špecifikovaná úzkostná porucha); predmetný psychologický posudok konzultantky M.. L. M. slúžil znalcovi len na vylúčenie, že žalobkyňa netrpí v dôsledku stomatologického zákroku posttraumatickou stresovou poruchou; v tomto smere je potrebné rozlišovať pojmy porucha osobnosti a duševná porucha, resp. iná nešpecifikovaná úzkostná porucha a posttraumatická stresová porucha, ktoré nemajú rovnaký obsah; prípadné výraznejšie prežívanie prežitých udalostí zo strany žalobkyne vzhľadom na jej osobnosť nespôsobuje nemožnosť vzniku znalcom diagnostikovanej úzkostnej poruchy, pretože ako uvádza znalec v znaleckom posudku „mechanizmus vzniku duševných porúch podmienených stresovou udalosťou zahŕňa priamu súvislosť s touto udalosťou a nesúvisí s prípadnými predchádzajúcimi ochoreniami“; zaradenie diagnostikovanej duševnej poruchy medzi vážne duševné poruchy (položka 255 sadzobníka bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia) súvisí s odborným hodnotením znalca, ktoré súd nemôže preskúmať; bodové rozpätie tejto položky je 260 až 1300 (nie ako uviedol znalec 1560, avšak túto skutočnosť žiadny z odvolateľov nenamietol); bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne v rozsahu 600 bodov je tak v dolnej polovici rozpätia a zjavne nevybočuje zo zásad stanovených právnou úpravou; rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje odvolací súd v tomto rozsahu za vecne správne.

4.4.4 Žalovaní 1/ a 3/ v podaných odvolaniach nesúhlasili ani s priznaním uplatnených nákladov spojených s liečením žalobkyne; nebolo sporné, že vynaloženie uplatnených nákladov spojených s liečením žalobkyňa preukázala predložením príjmových pokladničných blokov; podľa obsahu podaného odvolania zostala sporná samotná účelnosť ich vynaloženia; pojem účelne vynaložených nákladov spojených s liečením vykladá súdna prax v širšom zmysle (R 26/1982), keď za liečebné náklady považuje nielen náklady na samotnú liečbu poškodeného, ale aj náklady vynaložené na zlepšenie jeho zdravotného stavu a zlepšenie života po poškodení zdravia na porovnateľnú úroveň pred jeho poškodením; účelnosť nákladov sa posudzuje podľa toho, či boli vynaložené na liečebné úkony alebo lekárske zákroky vďaka ktorým sa poškodený vyliečil úplne alebo aspoň prispeli k zlepšeniu jeho zdravotného stavu; z obsahu spisu podľa odvolacieho súdu vyplýva, že uplatnené liečebné náklady žalobkyne boli vynaložené na liečebné úkony a lekárske zákroky, ktoré sledovali odstránenie následkov škodovej udalosti na zdraví žalobkyne a zlepšenie jej zdravotného stavu do podoby pred škodovou udalosťou; už zo znaleckého posudku č. XX/XXXX zo dňa 30.06.2013 znalca M.. V. I., R.. vyplýva, že ku dňu vyšetrenia absolvovala žalobkyňa množstvo stomatologických zákrokov, ktoré znalec nehodnotil ako esteticky rušivé, žiadnym spôsobom nespochybnil potrebu ich vynaloženia, naopak vzhľadom na to, že zdravotný stav žalobkyne nehodnotil ako ustálený nevylučoval nutnosť ďalších stomatologických zákrokov (odpoveď na otázky č. 14 a 15); samotná žalobkyňa na pojednávaní dňa 16.04.2015 (č.l. 419 spisu) podala vysvetlenie k jednotlivým uplatneným položkám nákladov spojených s liečením aj pokiaľ ide o účelnosť vynaloženia niektorých z nich (odstránenie zubného kameňa z dôvodu čistoty v ústnej dutine pred založením dočasného mostíka, bielenie zubov z dôvodu farebného zosúladenia s náhradou, kovokeramický mostík zo zlata a platiny z dôvodu alergie žalobkyne na kobalt a nikel), ktoré odvolací súd považuje za dostatočné na preukázanie účelnosti ich vynaloženia; preto sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že pokiaľ žalovaní s týmto vysvetlením nesúhlasili mali v súlade s prechodom dôkazného bremena povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom po nadobudnutí účinnosti nového procesného poriadku dňa 01.07.2016 súd prvej inštancie na uplatnenie prostriedkov procesného útoku, resp. prostriedkov procesnej obrany strany osobitne vyzval; rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje odvolací súd aj v tomto rozsahu za vecne správne.

4.4.5 Nakoniec žalovaní 1/ a 3/ v podaných odvolaniach nesúhlasili ani s priznaním úrokov z omeškania žalobkyni v podstate s odôvodnením, že takýto nárok nie je súčasťou nároku proti ich právnemu predchodcovi (poručiteľovi) a súčasne, že nemohli ovplyvniť dĺžku konania o dedičstve (prerušenie konania), resp. dĺžku samotného konania v prejednávanom spore; v tomto smere však odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rovnako tieto skutočnosti (dĺžku konania) nemohla ovplyvniť ani samotná žalobkyňa; zo spisu nevyplýva podklad pre záver, že dĺžka konania bola spôsobená výlučne zavinením niektorej z procesných strán; dĺžka konania bol spôsobená predovšetkým nevyhnutnosťou vykonať dokazovanie vo vzťahu uplatneného nároku; z hľadiska prejednávaného sporu je potrebné zdôrazniť, že omeškanie žalovaných 1/ a 3/ s plnením peňažného dlhu nastalo až po smrti ich právneho predchodcu a to po doručení výzvy žalobkyne na zaplatenie zo dňa 19.01.2006 (§ 563 Občianskeho zákonníka), ktorej riadne doručenie žalovaným vyplýva zo spisu (č.l. 36-39 spisu; č.l. 48-51 spisu) a nebolo ani sporné; úroky z omeškania vzniknuté po smrti dlžníka (poručiteľa) nie sú súčasťou dedičstva, ale ide o omeškanie samotných dedičov (žalovaných 1/ a 3/) s plnením peňažného dlhu, ktorý na nich prešiel z poručiteľa, pričom výška úrokov z omeškania nie je v tomto prípade obmedzená cenou nadobudnutého dedičstva v zmysle § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/2409/2009 zo dňa 28.06.2011 a uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo/3566/2011 zo dňa 16.04.2013 a sp. zn. 32Cdo/4303/2011 zo dňa 29.07.2013); napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je preto aj v tomto smere správne.

4.4.6 Výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o poplatkovej povinnosti žalovaných 1/ a 3/ je tiež vecne správny; nakoľko žalobkyňa bola osobne oslobodená od platenia súdnych poplatkov zo zákona (§ 4 ods. 2 písm. ch/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania žaloby), v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej prešla v rozsahu vyhovenia žalobe poplatková povinnosť na žalovaných, ktorí neboli od poplatku oslobodení (§ 2 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch), ktorí sú povinní súdny poplatok spoločne a nerozdielne (§ 2 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch per analogiam) zaplatiť Slovenskej republike na účet prevádzkovateľa systému (A. O., a.s.); proti výške súdneho poplatku žalovaní osobitne nenamietali.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalovaní podané odvolanie ťažiskovo odôvodnili tým, že v prejednávanom spore dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj právne posúdenie veci vo vzťahu k dôvodnosti žaloby žalobkyne v napadnutom rozsahu však považuje odvolací súd za správne (body 4.4.1 až 4.4.6 odôvodnenia). Odvolací súd nezistil ani žalobcom tvrdené vady konania a procesné pochybenie spočívajúce v nevykonaní navrhnutého dôkazu potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), keď dospel k záveru, že táto odvolacia námietka nie je dôvodná, pretože jednak rozhodovanie o tom, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná je výlučne v kompetencii procesného súdu, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nenariadiť vykonanie navrhnutého dôkazu v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil (bod 67 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) a ostatné vykonané dokazovanie bolo dostatočným podkladom pre rozhodnutie vo veci samej.

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správne potvrdil.

8. Odvolací súd na základe podaného odvolania a súčasne ako závislý výrok (§ 379 písm. a/ C.s.p.) preskúmal aj výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania (piaty výrok) a dospel k záveru o nevyhnutnosti jeho zmeny podľa § 388 C.s.p., podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie; súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. správne podľa výsledku konania priznal nárok na náhradu trov konania vo veci pomerne úspešnejšej žalobkyni rozsahu 1/2; nakoľko však vo výroku o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie nevyjadril, vo vzťahu ku komu má žalobkyňa nárok na náhradu trov konania a ako majú títo náhradu trov konania plniť, zostal výrok o trovách konania v tejto podobe nevykonateľný; preto bolo podľa názoru odvolacieho súdu nevyhnutné tento výrok zmeniť a uložiť žalovaným 1/ a 3/ spoločne a nerozdielne povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 50 %; z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie do povinnosti ich náhrady (pozri aj bod 9 odôvodnenia). O samotnej výške náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že pri viazanosti dôvodmi odvolania sa osobitne nezaoberal výškou priznaného nároku na náhradu trov konania (50 %), proti ktorej neboli zo strany žalovaných vznesené žiadne námietky (odvolanie proti výroku o trovách konania výslovne podala len žalovaná 3/, žiadne dôvody odvolania však nešpecifikovala, žalovaný 1/ výslovne výrok o trovách konania nenapadol a vo vzťahu k nemu bol výrok odvolacím súdom preskúmaný len ako závislý výrok), pri viazanosti dôvodmi odvolania však odvolací nie je oprávnený v neprospech protistrany sám vyhľadávať dôvody odôvodňujúce zmenu prípadne zrušenie rozhodnutia, pretože by to bolo v rozpore s princípom rovnosti procesných strán a právom na spravodlivý proces.

9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobkyňa bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná, priznal jej odvolací súd proti žalovaným 1/ a 3/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu; z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia

o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

10. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).