Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/57/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu U., zastúpeného J., proti žalovanému T., o zaplatenie 2.808,81 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 14. decembra 2017, č.k. 3C/80/2016 - 69, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.782,28 eura a úroky z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 2.436,98 eura od 06.02.2016 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98%. V odôvodnení uviedol, že žalobca P. P., a.s. sa žalobou doručenou súdu dňa 18.04.2016 voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 2.436,98 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že dňa 03.09.2012 uzatvoril žalobca P. P., a.s. ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o spotrebnom úvere č. XXX XXX, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 3.860,- eur na bežnom účte č. XXXXXXXXXX/XXXX s dohodnutou fixnou úrokovou sadzbou do konečnej splatnosti úveru vo výške 17,19 %. Žalovaný sa zaviazal splatiť poskytnutý úver pravidelnými 60-timi anuitnými splátkami vo výške 96,33 eur k 20.dňu príslušného mesiaca, pričom prvá splátka bola dohodnutá na deň 20.10.2012 a konečná splatnosť na deň 20.09.2017. Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) bola dohodnutá vo výške 20,41 % a priemerná RPMN 21,68 %. Žalovaný si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy neplnil riadne a včas, preto žalobca pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, a to ku dňu 25.08.2015. Zároveň vyzval žalovaného na zaplatenie splatnej pohľadávky vrátane príslušenstva vo výške 2.480,17 eura do 24.08.2017 s tým, že ak dlh nevyrovná v tejto lehote, odo dňa nasledujúceho bude povinný zaplatiť aj úroky z omeškania. Žalobca si uplatňuje pohľadávku vo výške 2.808,81 vyčíslenú ku dňu 05.02.2016, ktorá pozostáva z istiny 2.436,98 eura, úrokov z úveru 69,72 eura a úrokov z omeškania 302,11 eura. Tiež si uplatnil úroky vo výške 17,19 % zo sumy 2.436,98 eura od 06.02.2016 do zaplatenia. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 497, § 499 Obchodného zákonníka; § 1 ods. 2, § 2 písm. d), zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; § 52 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania súd žalobe čiastočne vyhovel, keď mal v tejto časti preukázanú jej dôvodnosť. Pôvodný veriteľ uzatvoril so žalovaným zmluvu o spotrebnom úvere, ktorá bola uzavretá za účinnosti zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách, na ktorú sa vzťahujú normy spotrebiteľského práva, keďže ju uzatvoril žalovaný ako spotrebiteľ, ktorý nekonal v rámci predmetu

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Uvedená zmluva je typickou spotrebiteľskou zmluvou vzhľadom na právnu povahu strán sporu. Na základe zmluvy poskytol veriteľ žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 3.860,- eur s dohodnutou fixnou úrokovou sadzbou do konečnej splatnosti úveru vo výške 17,19 %. Žalovaný sa zaviazal splatiť poskytnutý úver splácať pravidelnými splátkami po 96,33 eura. Žalovaný si neplnil svoje povinnosti splácať úver riadne a včas, preto veriteľ vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 25.08.2015, ktorú skutočnosť oznámil žalovanému listom zo dňa 06.08.2016. Ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti predstavovala pohľadávka žalobcu spolu s príslušenstvom 2.480,17 eura, ktorú bol žalovaný povinný zaplatiť do 24.08.2015. Keďže žalovaný preukázateľne túto sumu žalobcovi neuhradil, súd v tejto časti uplatnený nárok považoval za skutkovo i právne opodstatnený a v tejto časti žalobe vyhovel. Súd žalobcovi priznal podľa § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a § 3 za použitia ust. § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj úroky z omeškania v uplatnenej výške zo sumy 2.436,98 eura od 06.02.2016 do zaplatenia a vo vyčíslenej výške 302,11 eura od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti do 05.02.2016. Pokiaľ ide o nárok na úhradu uplatnených zmluvných úrokov z úveru vyčíslených ku dňu 05.02.2016, ako i zmluvných úrokov vo výške 17,19 % ročne zo sumy 2.436,98 eura od 06.02.2016 do zaplatenia, súd v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vychádzal z toho, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru zo strany veriteľa zmluva o spotrebiteľskom úvere zaniká. Zánikom zmluvy zanikajú práva a povinnosti zmluvných strán v nej uvedené. Spotrebiteľovi vzniká povinnosť vrátiť nesplatenú istinu a splatné úroky, ktorých výška sa ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje. V prípade omeškania spotrebiteľa s vrátením týchto prostriedkov je spotrebiteľ povinný platiť výlučne úroky z omeškania, avšak nie riadne úroky. Nakoľko v danom prípade ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, podľa názoru súdu žalobcovi zmluvné úroky odo dňa účinkov zosplatnenia nepatria. V tomto smere súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. ÚS IV. 476/2012 z 18.9.2012, z ktorého vyplýva, že Ústavný súd SR súhlasil s názorom odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnuté úroky z úveru nevzniká, iba právo na úroky z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi zmluvy. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1 tak, že úspešnejšiemu žalobcovi priznal nárok na pomernú náhradu trov konania vo výške 98 % (úspech žalobcu 99 % - úspech žalovaného 1 %) k čomu súd dospel nasledovne. Žalobca si žalobou uplatnil nárok na zaplatenie istiny vo výške 2.808,81 eura (2.436,98 eura dlžná istina + vyčíslené úroky z istiny 69,72 eura a úroky z omeškania vo výške 302,11 eura), súd mu priznal istinu vrátane príslušenstva, teda úrokov vo výške ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, teda 2.480,17 eura a úroky z omeškania vyčíslené ku dňu 05.02.2016 vo výške 302,11 eura, vo zvyšnej časti, teda v časti 26,66 eura žalobu zamietol (2.808,81

- 2.782,28 eura). O výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku, a to jeho zamietajúcej výrokovej časti vo výroku II. a vo výroku III. o náhrade trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Napadnutý rozsudok považuje za nesprávny a odôvodňuje odvolanie tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že podľa čl. 5 ods. 4 druhá veta zmluvy o úvere: „Vznikom povinnosti platiť Úrok z omeškania, povinnosť Dlžníka platiť dohodnuté úroky nezaniká.“ V uvedenom ustanovení zmluvy o úvere je explicitne vyjadrená povinnosť dlžníka zaplatiť úroky z nesplateného úveru odo dňa jeho prvého čerpania až do dňa jeho skutočného zaplatenia, v súlade s § 502 a § 503 zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“). Legitímnosť žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie úrokov vyplýva prima facie zo samotného znenia § 502 a § 503 ObZ, bez potreby duplicitných dojednaní v zmluve o úvere. Argumentácia súdu prvej inštancie sa nesprávne opiera o uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 476/2012. Ústavný súd sa SR v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 476/2012 nezaoberal prípustnosťou paralelného úročenia istiny úverovej pohľadávky popri úrokoch z omeškania, ale namietaným porušením základných práv konkrétnej sťažovateľky. Navyše záver súdu prvej inštancie o zániku zmluvy je absurdný a scestný. Vyhlásením predčasnej splatnosti úveru zmluva o úvere nezaniká, mení sa iba otázka splatnosti jednotlivých častí pohľadávky (splátok). Nezaniká teda ani záväzok dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky spolu s dohodnutým úrokom až do skutočného vrátenia peňažných prostriedkov veriteľovi (§ 503 ods. 1 . Zmluva o úvere naďalej trvá aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, pričom dlžník naďalej

disponuje s poskytnutými peňažnými prostriedkami. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.10.2014, sp. zn. 3Obdo/67/2013, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.06.2007, sp. zn. 33Odo/657/2005, sp. zn. 33Cdo/1401/2014 zo dňa 24.07.2014, sp. zn. 33Odo/518/2003 zo dňa 25.09.2003 ako i ďalšiu judikatúru krajských súdov. Mal za to, že povinnosť dlžníka platiť za poskytnuté peňažné prostriedky úroky je limitovaná splatnosťou úveru. Jazykovým výkladom druhej vety § 503 ods. 3 možno jednoznačne dospieť k záveru, že dlžník je povinný platiť úroky až do skutočného vrátenia peňažných prostriedkov. To znamená, že simultánne úročenie pohľadávky po splatnosti peňažného záväzku úrokom z omeškania a súčasne úrokom podľa § 502 nie je zákonom vylúčené. Je zrejmé, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré plnia celkom odlišné funkcie. Úrok, ako zmluvne dojednaná cena úveru v zmysle § 502 za poskytnutie peňažných prostriedkov dlžníkovi, a úrok z omeškania, ako zákonom predpokladaná sankcia za omeškanie dlžníka s plnením peňažného záväzku v zmysle § 369 (resp. § 517 pokiaľ je dlžníkom spotrebiteľ). Okamihom splatnosti úveru, resp. vyhlásením predčasnej splatnosti úveru v nadväznosti na porušenie dlžníkovej povinnosti splatiť poskytnutý úver riadne a včas, nemôže dôjsť k zániku práva veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok. Právny záver súdu prvej inštancie nezohľadňuje, že protiprávny stav vyvolal žalovaný svojím nezodpovedným správaním, ktorého prirodzeným následkom je sankcia. Keďže k uhradeniu pohľadávky žalobcu nedošlo, žalobca uplatnil voči žalovanému jediný sankčný mechanizmus v podobe tzv. straty výhody splátok, a to predčasným zosplatnením úveru. Povinnosť platiť úroky z omeškania je pritom predpokladaným zákonným sankčným mechanizmom. Pretrvávajúci stav, keď žalovaný naďalej užíva (nevracia) poskytnuté finančné prostriedky a žalobca s nimi fakticky nedisponuje, nie je dôvodom na nepriznanie zmluvne dohodnutých úrokov. Zdôraznil, že inštitút úroku je v právnej doktríne SR a ČR dlhodobo interpretovaný ako cena za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov. Preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania (bez ohľadu na termín splatnosti úveru), t.j. do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi. V tejto súvislosti poukázal na viaceré názory v právnej teórii, pričom na záver uviedol, že vzhľadom na prezentované doktrinálne závery a rozhodovaciu prax nemožno v danom prípade akceptovať údajnú neprípustnosť paralelného úročenia istiny úverovej pohľadávky žalobcu úrokom z omeškania a súčasne riadnym zmluvným úrokom. Opačným výkladom dochádza ad absurdum k neodôvodnenému zvýhodneniu žalovaného v neprospech žalobcu. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 17,19 % ročne zo sumy 2.436,98 € od 06.02.2016 do zaplatenia a úroky vo výške 26,66 € a prizná žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti vo výroku II. a v súvisiacom výroku III. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdiť.

5. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu, v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá v časti týkajúcej sa zmluvného úroku vo výške 17,19 % ročne z dlžnej istiny od 06.02.2016 zaplatenia, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania, a preto výrok, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, ktorý odvolaním žalobca nenapadol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť.

5. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti týkajúcej sa zmluvného úroku vo výške 17,19 % ročne z dlžnej istiny 2.436,98 eur od 06.02.2016 zaplatenia, súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobcovi neprináležia zmluvne dohodnuté úroky z úveru vo výške 17,19% ročne z istiny, ale len úroky z omeškania. Poukázal na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej patria úroky iba do splatnosti úveru a od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úrok z omeškania. Vyslovil názor, že v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

6. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

7. Uzavretý zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným na základe zmluvy o úvere zo dňa 03.09.2012 je potrebné aj podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať ako spotrebiteľský vzťah. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že na základe zmluvy o úvere poskytol žalobca žalovanému úver vo výške 3.860,- eur s dohodnutou pevnou sumou úrokovej sadzby 17,19% ročne, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 60-tich splátkach splatných k 20. dňu v mesiaci vo výške 96,33 Eur od 20.10.2012 do 20.09.2017 pri RPMN 20,41 %, pri priemernej RPMN 21,68 %. Vzhľadom k tomu, že žalovaný si neplnil svoju povinnosť vyplývajúcu z uzatvorenej zmluvy o úvere, žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 25.08.2015. 8. Odvolací súd má za to, že v predmetnej veci súd prvej inštancie správne uzavrel, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Po zosplatnení úveru je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver súdu prvej inštancie je správny, pretože nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, a preto niet ani dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V prípade mimoriadnej splatnosti tak veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi. Nemá preto právo na úroky ako odplatu za užívanie istiny, keďže dlžník ju už užívať nemôže.

9. Jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014).

10. Zosplatnením úveru nastáva predčasná splatnosť úveru, dochádza teda k zmene pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý. Po zosplatnení úveru sa dlžník, pokiaľ v určenej lehote neuhradí dlh, dostáva do omeškania a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. Odvolací súd preto uzavrel, že v predmetnej veci má žalobca nárok po zosplatnení len na úroky z omeškania a nie na dohodnuté zmluvné úroky, ako uviedol aj súd prvej inštancie.

11. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný. Žalovaný si však žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a tieto mu nevyplývali ani z obsahu súdneho spisu. Odvolací súd preto žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .