Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoPr/4/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu - sudcov JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v spore žalobcov: 1/ Mgr. A. C., nar.XX.X.XXXX, bytom S. XXXX/XX, XXX XX T., 2/ PhDr. Mgr. K. C., nar.XX.X.XXXX, bytom E. XXX/X, XXX XX T., 3/ PhDr. S. U., nar. XX.X.XXXX, bytom U. XXXX/XX, XXX XX C., 4/ G. E., nar.XX.X.XXXX, bytom R. XX, XXX XX T., 5/ Ing. P. F., nar. X.XX.XXXX, bytom ul. A. N. XXXX/XX, XXX XX T., všetci zastúpení: JUDr. Pavol Szabó, LL.M., advokát, so sídlom Lazaretská 3/A, 811 08 Bratislava, IČO: 45709386, substitučne: GHS Legal s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Lazaretská 3/A, 811 08 Bratislava, IČO: 47232544, proti žalovanému: Mesto Žilina, IČO: 00 321 796, so sídlom Námestie obetí komunizmu 1, 010 01 Žilina, v zastúpení právne Advokátska kancelária Karkó s.r.o., so sídlom Sad na Studničkách 1029/32, 010 01 Žilina, o zaplatenie 111.494,43 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcov a na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. -409 zo dňa 23.6.2020 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie:

- vo výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni v rade 1/ sumu vo výške 16.255,15 eur spolu s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 16.255,15 eur počnúc dňom 2.2.2019 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

- vo výroku II. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni v rade 2/ sumu vo výške 8.302,84 eur spolu s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 8.302,84 eur počnúc dňom 2.2.2019 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

- vo výroku III. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi v rade 3/ sumu vo výške 15.529,40 eur spolu s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 15.529,40 eur počnúc dňom 2.2.2019 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

- vo výroku IV. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni v rade 4/ sumu vo výške 10.546,85 eur spolu s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 10.546,85 eur počnúc dňom 2.2.2019 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

- vo výroku V. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi v rade 5/ sumu vo výške 10.800,93 eur spolu s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 10,800,93 eur počnúc dňom 2.2.2019 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

- vo výroku VI., v ktorom súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

N e d o t k n u t ý m z o s t á v a rozsudok vo výroku VII., v ktorom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti v ktorej žalobcovia zobrali žalobu späť.

Rozsudok v časti výroku VIII. o nepriznaní práva na náhradu trov prvoinštančného konania vo vzťahu medzi žalobcami v rade 1/, 3/, 5/ a žalovaným p o t v r d z u j e .

Rozsudok vo zvyšnej časti výroku VIII. o náhrade trov prvoinštančného konania vo vzťahu medzi žalobcami v rade 2/, 4/ a žalovaným m e n í tak, že:

- žalobkyni v rade 2/ p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 39%,

- žalobkyni v rade 4/ p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 42,3 %.

Žiadnej zo strán sporu n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Ružomberok ( ako súd prvej inštancie aj ako okresný súd ) odvolaním napadnutým rozsudkom - v jeho výrokoch (I., II., III., IV., V.) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov konkrétnu sumu istiny i s určeným príslušenstvom - úrokmi z omeškania. V tej časti, v ktorej žalobcovia zobrali žalobu späť, konanie súd zastavil (výrok VII.) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok VI.). Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok VIII.).

2. Dokazovaním nesporne zistil, že všetci žalobcovia boli zamestnaní u žalovaného : žalobkyňa v rade 1/ v pozícii - vedúca oddelenia organizačného odboru vnútorných vecí s tým, že odo dňa 25.10.2018 bola poverená riadením odboru vnútorných vecí, žalobkyňa v rade 2/ v pozícii - vedúca odboru sociálneho, zdravotného a bytového, žalobca v rade 3/ v pozícii - vedúci oddelenia informácií a zahraničných vecí, žalobkyňa v rade 4/ v pozícii - vedúca odboru stavebného, žalobca v rade 5 / v pozícii - prednosta mestského úradu. Žalovaný so žalobcami ukončil pracovný pomer dohodou ku dňu 1.2.2019. Primátor mesta Mgr S. U. pre mzdovú učtáreň vydal dňa 14.1.2019 pokyn na vyplatenie mimoriadnej odmeny pre žalobkyňu v rade 1/ vo výške 5-násobku jej priemerného mesačného zárobku, dňa 7.1.2019 pokyn na vyplatenie mimoriadnej odmeny pre žalobkyňu v rade 2/ vo výške 4-násobku jej priemerného mesačného zárobku, dňa 7.1.2019 pokyn na vyplatenie mimoriadnej odmeny pre žalobcu v rade 3/ vo výške 5-násobku jeho priemerného mesačného zárobku, dňa 7.1.2019 pokyn na vyplatenie mimoriadnej odmeny pre žalobkyňu v rade 4/ vo výške 5-násobku jej priemerného mesačného zárobku, dňa 31.1.2019 pokyn na vyplatenie mimoriadnej odmeny pre žalobcu v rade 5/ vo výške 3-násobku jeho priemerného mesačného zárobku. Ku skončeniu pracovného pomeru žalobcov dohodou došlo na základe žiadosti primátora mesta Žilina po komunálnych voľbách v roku 2018. Podanou žalobou sa žalobcovia domáhajú voči žalovanému peňažného plnenia titulom nároku na vyplatenie priznanej „ mimoriadnej odmeny „. Súd vzhľadom na nastolenú spornosť stranami riešil/ aj posúdil otázky : či majú žalobcovia nárok na vyplatenie takejto odmeny a v akej výške by im mali byť tieto odmeny vyplatené.

3. V rovine právnej okresný súd postupoval podľa ust. , , , , ods. 3, zo 6. novembra 2003 o výkone práce vo verejnom záujme v platnom znení v aplikácii s ustanoveniami , , , , , , , podľa zo 7. novembra 2003 o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení, konkrétne znenie aplikovaných ustanovení právnych predpisov aj zacitoval v písomnom vyhotovení rozsudku (v bode 30).

4. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd ustálil, že žalovaný poskytol žalobcom odmeny za kvalitné vykonávanie pracovných činností, poskytnutie tejto odmeny bolo viazané na ukončenie pracovného pomeru dohodou, nakoľko žalovaný nemal záujem naďalej zamestnávať žalobcov na svojom pracovisku. Žalovaný nezospornil skutočnosť, že práve on požiadal žalobcov v rade 1/ až 5/, aby podpísali jednak žiadosti o ukončenie pracovného pomeru dohodou, aj samotnú dohodu, čo sa udialo súbežne v deň kedy ukončenie pracovného pomeru so žalobcami žalovaný prejednával. Žalobcovia po prísľube vyplatenia odmien v násobkoch ich priemerných zárobkov, dohody podpísali, uviedli v žalobe aj vo svojich vyjadreniach, že tento nárok považovali za tzv. odchodné, s touto charakteristikou ich nároku okresný súd nesúhlasil, argumentujúc tým, že vo svojich ustanoveniach nespája s dohodou o skončení pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu nárok na tzv. odchodné, následne tak žalobcami v žalobe vymedzený peňažný nárok okresný súd právne kvalifikoval ako „ odmenu „ podľa čl. 2 ods. 2 písm. b/ Poriadku odmeňovania zamestnancov Mesta Žiliny. Obranu žalovaného, že odmena žalobcom nebola priznaná v súlade s čl. 16 Poriadku odmeňovania platným v čase jej priznania, pretože bol vydaný iba interný pokyn pre učtáreň a z tohto dôvodu ide o úkon neplatný, ktorý svojim rozhodnutím žalovaný následne zrušil, - okresný súd neuznal, mal za to, že táto skutočnosť

nemôže byť zamestnancom na škodu pokiaľ v dobrej viere boli ochotní na žiadosť zamestnávateľa ukončiť pracovný pomer bez udania dôvodu, ale za prísľubu finančného zadosťučinenia. Ani jeden zo žalobcov neuviedol a žalovaný to nevyvrátil, že by oni boli iniciátorom ukončenia pracovného pomeru, naopak všetci potvrdili, že mali záujem naďalej zotrvať ako zamestnanci žalovaného. Hoc podľa poriadku odmeňovania odmeny zamestnancom v súlade s ust. Z.č. navrhoval prednosta mestského úradu, v posudzovanom prípade sa ale jednalo o mimoriadne odmeny vyplácané mimo určené obdobie ( ) a žalovaný nepreukázal, že by požiadal žalobcu v rade 5/ (pôsobiaceho v pracovnej pozícii prednostu mestského úradu) o vypracovanie návrhu na odmeny, navyše aj so žalobcom v rade 5 žalovaný ukončil pracovný pomer dohodou v rovnakom čase ako s ostatnými žalobcami. Poriadok odmeňovania účinný u žalovaného od 1.1.2019 v žiadnom svojom článku nevylučoval, že by mimoriadne odmeny nemohol priznať samotný primátor. Pokiaľ tak urobil iba interným pokynom, ktorý následne považoval za neexistujúci resp. neplatný právny úkon, okresný súd dôrazom odkázal na právny význam ust. v spojení s , , upravujúce inštitút právnych úkonov, ich právnu charakteristiku a ich následným pretavením do rozhodovania aj v tejto veci vyhodnotil za určujúce nasledovné súvislosti : a.) žalovaný nevyvrátil ani žiadnym dôkazom nespochybnil tvrdenia žalobcov v rade 1/ až 5/, že dohody o skončení pracovného pomeru podpísali až po tom, čo žalovaný prejavil vôľu vyplatiť im príslušné násobky priemerných zárobkov ako odmeny, b) prejav vôle žalovaného smerujúci k vyplateniu odmien, je úkonom, ktorý urobil slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne ( ), c.) pokiaľ následne vyhlásil tento úkon za neplatný resp. neexistujúci, toto nemôže byť žalobcom v rade 1/ až 5/ na ujmu, keďže žalovaný nepreukázal a to ani výpoveďami svedkov, že neplatnosť právneho úkonu spôsobili žalobcovia ( ). Navyše, žalovaný túto skutočnosť nepreukázal ani v prípade žalobkyne v rade 1/, o ktorej tvrdil, že listiny pripravovala sama a nemal vedomosť o tom v akej výške majú byť odmeny priznané, podľa názoru súdu totiž nič nebránilo žalovanému v tom aby interný pokyn, v ktorom nebola uvedená presná výška odmeny nepodpísal a dal vypracovať nový s uvedením presných súm. Prvoradým záujmom žalovaného ale bolo ukončenie pracovného pomeru so žalobcami v rade 1/až 5/, preto im nemôže byť na ujmu to, že žalovaný vo veci nekonal s odbornou starostlivosťou. Žalovaný rozhodol o priznaní mimoriadnych odmien pre žalobcov v rade 1/až 5/ s určením konkrétnej výšky a to násobku ich priemerných zárobkov. Rozhodnutie zamestnávateľa o priznaní odmien má preto tzv. konštitutívny účinok, čo znamená, že takýmto rozhodnutím sa odmena ako nenárokovateľná zložka mzdy, zmenila na nárokovateľnú.

5. Predmetom sporu bola aj otázka z akej výšky priemerného zárobku sa malo vychádzať (keď žalobcovia priemerný zárobok vyčíslili z ich miezd podľa predložených listinných dôkazov- výplatných pások, ktoré zahŕňali aj mimoriadne odmeny vyplatené v mesiaci 10/2018 a 11/2018 a žalovaný namietal, že tento ich výpočet nie je v súlade s ust. , pretože žalobcom boli odmeny vyplácané za celý rok 2018) čo súd riešil v medziach čl. 1 ods. 4 Poriadku odmeňovania účinného u žalovaného od 1.1.2019 a podľa ust. . Podľa názoru okresného súdu žalovaný preukázal listinnými dôkazmi ( pokyny na vyplatenie mimoriadnych odmien zo dňa 31.10.2018 a 28.11.2018 ), že odmeny žalobcom v mesiaci 10/2018 a 11/2018 boli vyplatené za celý rok 2018, preto pri vyčíslení priemerného zárobku je potrebné postupovať podľa ust. . Súd si osvojil pre účely tohto sporu vyčíslenie priemerného zárobku žalovaným ako správne u : žalobkyne v rade 1) vo výške 3.251, 03 eur, žalobkyne v rade 2/ vo výške 2.075,71 eur, žalobcu v rade 3/ vo výške 3.105,88 eur, žalobkyne v rade 4/ vo výške 2.109,37 eur a žalobcu v rade 5/ vo výške 3.600,31 eur. Žalovaným predložené vyčíslenie priemerných zárobkov sa žalobcovia usilovali spochybniť opierajúc sa o listinu vypracovanú daňovým poradcom Ing. O. D. - vyčíslenie priemerných zárobkov v uvádzanej listine okresný súd neakceptoval, dôvodil, že menovaná vychádzala iba z výplatných pások za obdobie 10 -12/2018, neuvádzala výpočet akým spôsobom k jednotlivým sumám dospela a nie je zrejmé či tieto vypočítala v súlade s ust. . Nakoľko vyčíslenie priemerného zárobku nemôže byť v rozpore so zákonom a výšku vyčíslenú žalovaným žalobcovia v rade 1/ až 5/ hodnoverne nespochybnili, v tejto súvislosti nenavrhli iný dôkaz, súd vychádzal z výpočtu priemerného zárobku zamestnávateľa a žalobcom priznal uplatňovaný nárok voči žalovanému podľa násobku priemerných zárobkov, ktorý žalovaný určil v internom dokumente pre vyplatenie odmien.

6. Žalovaný nevyplatil žalobcom priznané mimoriadne odmeny v lehote splatnosti, nasledujúcim dňom po ukončení pracovného pomeru žalobcov sa dostal do omeškania, z uvedeného dôvodu podľa žalobcom popri istine priznal okresný súd aj úroky z omeškania od

2.2.2019 vo výške 5% ročne ( vo výške prípustnej v zmysle Nariadenia vlády SR č. v spojení s ).

7. Náhradu trov konania strán sporu posudzoval podľa , v spojení s , po konštatácii približne rovnakého čiastočného úspechu každej sporovej strany, žiadnej z nich náhradu trov konania nepriznal.

8. Čo do výrokov I. až V. a VIII. sa odvolal v zákonnej lehote žalovaný, v ich rozsahu sa domáha zmeny rozsudku v rámci nej žiada zamietnutie žaloby. Totožne ako pred súdom prvej inštancie tvrdí, že pri priznaní odmeny žalobcom prípisom primátora adresovaným mzdovej učtárni bol porušený čl. 16 ods. 2 Poriadku odmeňovania Mesta Žiliny, pre úkon priznania odmeny žalobcom neboli splnené podmienky. Vytýka okresnému súdu, že v rozpore s konštatovaným zistením nedodržania postupu podľa čl. 16 ods. 2 Poriadku odmeňovania mesta priznal žalobcom uplatnený nárok. Podľa názoru žalovaného v súdenom prípade nešlo o to, že by bol právny úkon neplatný a z tohto dôvodu by zamestnancom vznikla škoda ( ), ale o to, že potrebné právne úkony neboli uskutočnené vôbec, hoc pre vznik nárokov na mimoriadnu odmenu boli nevyhnutné. Je veľký rozdiel medzi situáciou, keď bol uskutočnený právny úkon neplatný a zamestnanec by mal bez vlastnej viny niesť následky jeho neplatnosti a situáciou, keď právny úkon bol potrebný, ale ani len nebol uskutočnený (v danom prípade právne úkony podľa čl. 16 ods. 2 Poriadku odmeňovania). Poriadkom odmeňovania predpokladané podmienky pre vznik finančných nárokov na mimoriadnu odmenu neboli splnené, tak táto zamestnancom nemohla vzniknúť. Nárok na mimoriadnu odmenu je založený ( konštituovaný ) jeho priznaním postupom podľa článku 16 ods. 2 Poriadku odmeňovania (schválením písomného návrhu prednostu primátorom) príkaz mzdovej učtárni na základe neexistujúceho právneho titulu žiadne práva/ povinnosti nekonštituuje, jeho realizáciou by došlo iba k bezdôvodnému obohateniu žalobcov na úkor žalovaného.

9. Podľa žalovaného úvahy súdu o tom, že nesplnenie podmienok vzniku nároku zamestnancov na mimoriadnu odmenu nemôže byť zamestnancom na škodu sú v kontexte prejednávanej veci zjavne zmätočné, pretože súd žalobcom finančné nároky titulom náhrady škody vôbec nepriznal, ale priznal ich vyslovene titulom nároku na mimoriadne odmeny (hoc neboli pre to splnené podmienky).

10. Pokiaľ súd za základ nároku považuje listinu primátora mesta adresovanú mzdovej učtárni mesta ako pokyn na uskutočnenie plnenia, z uvedeného interného prípisu nemôžu vzniknúť nikomu žiadne práva a povinnosti a je úplne jedno, či ide o právny úkon platný alebo neplatný. Podstatné je , či vznikol alebo nevznikol žalobcom nárok voči žalovanému na plnenie, ktorý si uplatnili na súde a ktorého časť prvostupňový súd žalobcom priznal. Žalobcovia vedeli alebo museli vedieť (na rozdiel od primátora mesta podpisujúceho prípis mzdovej učtárni), že bez splnenia náležitostí čl. 16 ods. 2 Poriadku odmeňovania im mimoriadna odmena nemôže byť priznaná a vyplatená, o tomto svedčí aj pracovné zaradenie žalobcov, všetci boli vedúci odborov mestského úradu a žalobca 5/ bol prednosta mestského úradu, naviac, žalobkyňa 1/ sama zabezpečovala zo svojej pracovnej pozície (vedúca odboru vnútorných vecí) vypracovanie týchto prípisov ako aj ukončenie pracovných pomerov so všetkými žalobcami. Z povahy veci ako aj z preukázaných skutkových okolností je podľa žalovaného jednoznačné, že primátor podpisoval prípisy mzdovej učtárni v dobrej viere, že tak môže urobiť/ naopak bolo priamo v pracovnej náplni žalobkyne 1/ ako vedúcej odboru vnútorných vecí a žalobcu 5/ ako prednostu, aby boli dodržiavané zákonné a administratívne postupy, teda žalobkyňa 1/ a žalobca 5/ priamo spôsobili a sú zodpovední za to, že podmienky pre nároky na mimoriadnu odmenu v zmysle prípisov mzdovej učtárni nikdy nenastali a z titulov svojich funkcií o tom minimálne museli vedieť. Poriadok odmeňovania vylučoval, aby primátor samostatne a svojvoľne priznal zamestnancom mimoriadne odmeny (práve článok 16 ods. 2 Poriadku odmeňovania). Poriadok odmeňovania je predpisom, ktorý nahradzuje , ktorý by sa u Mesta inak aplikoval, čiže ide o dokument, ktorý pri odmeňovaní zamestnancov verejnoprávneho subjektu je potrebné bezvýhradne dodržiavať. Poriadok odmeňovania bráni tomu, aby primátor svojvoľne, jednostranne a bez kontrasignácie iných osôb ním predpokladaným postupom udeľoval zamestnancom mesta mimoriadne odmeny, takéto obmedzenie je práve jeho účelom a tiež, aby verejné prostriedky boli vynakladané iba dovoleným spôsobom.

11. Odvolanie čo do zamietajúceho výroku (VI.) a do bezprostredne súvisiaceho výroku o náhrade trov prvoinštančného konania (výrok VIII.) uplatnili aj žalobcovia, v uvádzaných výrokoch sa domáhajú zmeny rozsudku, žiadajú žalobe vyhovieť aj vo zvyšnej časti a priznať náhradu trov konania v celom rozsahu.

Vyjadrili súhlas s právnym posúdením základu ich nároku súdom, nesúhlasili ale so zamietnutím žaloby čo do zvyšku uplatneného nároku, keď podľa názoru žalobcov okresný súd vychádzal z nesprávnej výšky ich priemerných zárobkov. Výšku ich nároku mal odvodiť od výplatných pások z januára a februára 2019, mal ako určujúce vziať do úvahy (čo neurobil) práve tieto listiny podľa žalobcov preukazujú ako žalovaný v skutočnosti vnímal mimoriadne odmeny zo štvrtého kvartálu 2018, teda ich vnímal ako jednorazové mimoriadne odmeny, ktoré sa neviažu na dlhšie ako štvrťročné obdobie práce. Žalobcovia výrazne namietajú vyčíslenie priemerného zárobku - vypracované žalovaným odvolávajúc sa na ust. , keď považoval mimoriadne odmeny vyplatené v rozhodujúcom období za odmeny vyplatené za celý rok a preto do priemerného zárobku započítal iba časť mimoriadnych odmien pripadajúcu na mesiace október, november a december, teda na rozhodujúci štvrťrok. Podľa nich je nepochopiteľné a nelogické, prečo by sa priemerné zárobky vychádzajúce z rovnakého rozhodujúceho obdobia mali počítať dvoma rôznymi spôsobmi, narúša to ich právnu istotu ako slabšej sporovej strany. Namietajú postup súdu aj v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania striktne zásadou úspechu strán vo veci podľa , keď súd nezohľadnil, že tvorili samostatné (procesné) spoločenstvo, teda každý z nich konal sám za seba, úspech každého z nich v spore bol väčší, ako jeho neúspech. Navyše, vystupujú v spore ako fyzické osoby/bývalí zamestnanci stojaci voči právnickej osobe/ich bývalému zamestnávateľovi, v ich majetkových pomeroch v porovnaní s majetkovými pomermi žalovaného sú enormné rozdiely a nemožno ich zrovnávať, tieto skutočnosti súd mal zohľadňovať ako dôvody hodné osobitného zreteľa a postupovať podľa pri rozhodovaní o trovách konania. Žalobou dosiahli prakticky to čo im aj tak patrilo. Zamestnávateľ si voči nim svoju povinnosť dobrovoľne nesplnil, museli ho žalovať, ich nároky boli ukrátené o výdavky, ktoré museli vynaložiť na podanie žaloby a domáhanie sa súdnou cestou toho, čo mal žalovaný plniť sám od seba. Napokon pri vyčíslení ich priemerných zárobkov vychádzali z výplatných pások, ktoré obdŕžali od žalovaného, od toho sa následne odvíjala výška žalovanej sumy, ako aj výška súdneho poplatku.

12. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobcovia argumentovali výsledkom vykonaného dokazovania, ktoré preukázalo, že žalovaný sám odmeny im prisľúbil, tie vyšli z jeho iniciatívy v súvislosti s ukončením ich pracovného pomeru. Tieto listiny boli jednostranné právne úkony im/ žalobcom doručené zo strany žalovaného. Existencia prejavu vôle žalovaného zachytená aj v listinách je nesporná, aj existencia vôle žalovaného odmeny vyplatiť s vidinou zastretia „rýchlych“ organizačných zmien v rámci jeho zamestnaneckých štruktúr. Úvahy žalovaného o neexistencii nároku na vyplatenie mimoriadnych odmien preto považujú za mylné a stotožňujú sa v tomto smere s rozsudkom okresného súdu. Žalovaný sa snaží zavádzajúco vytvoriť dojem, že právne úkony, ktoré súd posudzoval mali byť úkony v zmysle článku. 16 Poriadku odmeňovania, teda návrhy prednostu na udelenie odmien, avšak je zrejmé, že týmito úkonmi boli rozhodnutia primátora označené ako „Vyplatenie mimoriadnej odmeny“. Listina označená ako „Vyplatenie mimoriadnej odmeny“, ktorú žalovaný pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru im/žalobcom doručoval (právna perfektnosť jednostranného právneho úkonu) je nepochybne takým rozhodnutím zamestnávateľa, ktoré mení túto nenárokovú zložku mzdy na nárokovú. Poriadok odmeňovania ani žiadny iný právny predpis pritom neustanovuje formu takéhoto rozhodnutia. Rozhodnutie by teda mohlo byť spravené aj ústne a malo by všetky právne účinky. Pokiaľ by aj súd nevyhodnotil tento dokument ako platný právny úkon (čo však vyhodnotil), potom predstavuje uvedený dokument minimálne písomný záznam o právnom úkone - rozhodnutí zamestnávateľa o priznaní odmeny, ktorý bol urobený ústne, avšak taktiež platne. Žalobcovia nesúhlasia s odvolacou námietkou v ktorej žalovaný sa bránil tým, že primátorovi neboli podané návrhy na mimoriadne odmeny zo strany prednostu ( žalobcu v rade 5 ) a z uvedeného dôvodu nebol dodržaný Poriadok odmeňovania. Práve naopak, podľa žalobcov vyplynulo z výsledku dokazovania, že primátor opomenul informovať žalobcu v 5/ rade o svojom rozhodnutí pracovný pomer s nimi ukončiť a neinformoval ho ani o svojom rozhodnutí im mimoriadne odmeny vyplatiť a preto takýto návrh ani nemohol pripraviť, avšak žalovaným tvrdenú skutočnosť ako to konštatoval vo svojich záveroch aj okresný súd nemožno pričítať na ťarchu im/ žalobcom, ktorí sa ako zamestnanci navyše nachádzajú v slabšej pozícii. Navyše, žalobca v rade 5) vo svojom výsluchu dňa 28.1.2020 uviedol, že v prípade bežných odmien prideľovaných počas roka ich zvykol navrhovať práve on, pričom následne boli schválené primátorom, avšak čo sa týka odmien vyplácaných zamestnancom v súvislosti so skončením ich pracovného pomeru, ide o odmeny mimoriadne, ktoré podľa jeho slov išlo „mimo neho“, pretože ich primátor dohadoval individuálne s konkrétnym zamestnancom, a išlo o historicky zaužívaný spôsob vyplácania mimoriadnych odmien. Pokiaľ by aj boli rozhodnutia o priznaní odmien posúdené ako neplatné z dôvodu, že žalovaný nedodržal postup podľa článku 16 Poriadku odmeňovania, zakladá to zodpovednosť za škodu spôsobenú žalovaným. Skutočnosť, že došlo k porušeniu Poriadku odmeňovania dáva

žalovaný za vinu im/žalobcom, najmä keď uvádza, že žalobkyňa v rade 1/ zabezpečovala vypracovanie dohôd o skončení pracovného pomeru aj prípisy a preto by mala postupovať v súlade s Poriadkom odmeňovania,- uvedeným tvrdením podľa žalobcov žalovaný sa snaží zbaviť sa zodpovednosti za nepostupovanie podľa Poriadku odmeňovania aj poukázaním na administratívnu povinnosť žalobkyne v 1/ rade, ktorá sa ale riadila pokynmi žalovaného a nebola povinná skúmať, či tak žalovaný urobil po tom, čo mu to bolo oficiálne písomne navrhnuté v súlade s článkom 16 Poriadku odmeňovania. Žalobkyňa 1/ dokumenty ani nevypracovávala, len odovzdala informáciu od primátora personálnemu referátu, kde už dokument vypracovávali príslušné zamestnankyne. Primátor mesta očividne nepostupoval s primeranou a obvyklou odbornou starostlivosťou, aká sa od jeho pozície očakáva a navyše sa to alibisticky snažil počas konania „zvaliť“ na nich/žalobcov. Považujú preto odvolanie žalovaného za nedôvodné a navrhujú, aby odvolací súd rozhodol v zmysle ich odvolania.

13. Žalovaný v ďalšej písomnej reakcii k vyjadreniu žalobcov k jeho odvolaniu a k odvolaniu žalobcov (vyjadrenie na č.l. 502 spisu) v podstate opakoval svoje odvolacie argumentácie, opakovane zdôraznil zodpovednosť žalobcov v rade 1 a 5 ako profesionálnych zamestnancov úradu (prednosta, vedúca odboru vnútorných vecí ) zároveň aj v pozícii prijímateľov mimoriadnych odmien. Zastáva zároveň názor, že nie je možné založiť vznik predmetného nároku na predpoklade, že primátor mesta je priamo zodpovedný za správne koncipovanie administratívnych dokumentov a dodržanie Poriadku odmeňovania a naopak, že za toto vôbec nezodpovedajú profesionálny dlhoroční zamestnanci mesta, ktorí to majú v náplni práce a dennodenne sa týmto záležitostiam venujú. Zotrvával tiež na svojom výpočte - vyčíslení priemernej mesačnej mzdy u každého žalobcu vychádzajúc z ust. . Keďže odmeny žalobcom za október 2018 a november 2018 boli písomne priznané pokynmi z 31.10.2018 a 28.11.2018, kde je expressis verbis uvedené, že sú im tieto mimoriadne odmeny poskytnuté za rok 2018, z čoho potom vyplýva, že priemerná mesačná mzda sa vo vzťahu k týmto odmenám určuje za 4. kvartál 2018 podľa ods.- 7 alikvotne. Poznamenal tiež, že súčasný primátor mesta odmeny za 10/2018 a 11/2018 žalobcom nepriznával, bolo to vo funkčnom období predchádzajúceho primátora mesta. Návrhy na priznanie odmien aj v tomto prípade pripravovali vedúci zamestnanci úradu (t.j. žalobkyňa 1/ a žalobca 5/), títo sami formulovali priznanie mimoriadnych odmien „za rok 2018“ a takto im boli aj skutočne priznané. Paradoxom a súčasne dôkazom o tom, že žalobcovia veľmi dobre poznali Poriadok odmeňovania je súčasne to, že mimoriadne odmeny za 10/2018 a 11/2018 boli priznané v absolútnom súlade s článkom 16 Poriadku odmeňovania.

14. V následnej písomnej reakcii žalobcovia zdôraznili legitimitu svojho nároku na odmeny aj napriek nedodržaniu článku 16 Poriadku (samotným žalovaným). Akcentujú tiež, že predmetný nárok možno jasne odvodiť z listín pomenovaných ako „Vyplatenie mimoriadnej odmeny“ demonštrujúci určitý a zrozumiteľný prejav slobodnej a vážnej vôle, resp. rozhodnutia žalovaného mimoriadne odmeny udeliť. Tieto listiny nesú pečiatku žalovaného a podpis primátora ako jeho štatutárneho zástupcu im doručené osobne primátorom, čo predstavuje naplnenie perfektnosti tohto jednostranného právneho úkonu konštitujúceho ich nárok. Slobodný prejav vôle udeliť mimoriadne odmeny potvrdil vo svojej výpovedi aj primátor na prvostupňovom súde. Pripomínajú i aplikačnú prax zo súdov slovenskej a českej republiky, v rámci ktorej už bolo ustálené, že nenárokovateľná zložka mzdy sa jej priznaním zo strany zamestnávateľa stáva nárokovateľnou. Rozhodnutie, či bude nenárokovateľná zložka mzdy zamestnancovi priznaná závisí výlučne na úvahe zamestnávateľa. Po jej priznaní je zamestnávateľ povinný túto zložku mzdy príslušnému zamestnávateľovi poskytnúť (odkazujú na rozhodnutie NS SR , tiež rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23.6.2005, sp. zn. ). Rozhodnutie zamestnávateľa o priznaní odmeny nemožno zrušiť, ak to neumožňuje vnútorný mzdový predpis napr. rozsudok NS ČR zo dňa 8.11.2004, sp. zn. , R 28/2005 Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk 3/2005.

15. Podľa žalobcov pochybenie zamestnávateľa nemôže byť na ťarchu zamestnancom. Za porušenie postupu, ktorý si sám stanovil zamestnávateľ môže zodpovedať iba zamestnávateľ, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že nedodržanie toho postupu aj fakticky zapríčinil zamestnávateľ - neinformovaním žalobcu v 5/ rade a zároveň, že sa to vzhľadom na dlhodobo zaužívanú prax pri iniciatíve zamestnávateľa ukončiť so zamestnancom pracovný pomer ani nevyžadovalo, keďže pri odmenách udeľovaných v súvislosti so skončením pracovného pomeru s konkrétnym zamestnancom tento návrh prednosta nepredkladal. Navyše pri žalobcovi v 3/ a 5/ rade sa návrh v zmysle Poriadku odmeňovania ani nevyžadoval, primátor bol totiž ich priamym nadriadeným. Podľa žalobcov je podstatná iniciatíva pre vyplatenie odmien, ktorá vychádzala z vôle primátora žalovaného, ktorý chcel uskutočniť rýchlu

personálnu obmenu v jeho zamestnaneckých štruktúrach (ako sám uviedol, z politických dôvodov) a prísľubom mimoriadnych odmien ( vo výške odstupného podľa počtu odpracovaných rokov u zamestnávateľa v zmysle a Kolektívnej zmluvy) dosiahol naplnenie tohto cieľa. Žalovaný po dosiahnutí svojho zámeru dáva vlastné pochybenie za vinu im/ žalobcom, čo navyše zneužíva aj na odopretie ich nároku. Zotrvávajú na svojom odvolaní aj čo do výšky uplatneného nároku.

16. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací ( , ďalej iba „CSP“), po zistení že odvolanie v zákonom stanovenej lehote podali obidve procesné strany, proti rozhodnutiu ktorému je odvolanie prípustné, odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupujúc podľa v spojení s rozsudok súdu prvej inštancie v meritórnych výrokoch (výrok I. až VI.) potvrdil podľa , z dôvodu vecnej správnosti. V časti výroku VIII. o nepriznaní práva na náhradu trov prvoinštančného konania vo vzťahu medzi žalobcami v rade 1/, 3/, 5/ a žalovaným rozsudok okresného súdu potvrdil taktiež podľa ods. l a vo zvyšnej časti výroku VIII. o náhrade trov prvoinštančného konania vo vzťahu medzi žalobcami 2/, 4/ a žalovaným podľa zmenil v znení uvádzanom vo výrokových vetách. Rozsudku sa nedotýkal vo výroku VII. odvolaním nenapadnutom.

17. Krajský súd po oboznámení sa s obsahom spisu, obsahom odvolaním napadnutého rozhodnutia a postupom súdu ktoré predchádzalo vydaniu meritórneho rozsudku, obsahom odvolacích argumentácií oboch strán sporu, ich písomných podaní, ktoré predkladali v štádiu odvolacieho konania, vyhodnotil ich odvolanie smerované do meritórnych výrokov (výrok I. až VI. rozsudku) za v celom rozsahu nedôvodné. V dotknutých výrokoch si osvojil skutkové zistenia súdu prvej inštancie vyplývajúce z relevantného rozsahu vykonaného dokazovania a osvojil si aj jeho právny záver konštatujúci základ žalobného nároku. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že okresný súd pri právnom posúdení veci ( žalobného nároku ) zohľadnil v rovine komplexnej celú škálu na seba naväzujúcich individuálnych skutočností/ okolností podstatných pre meritórne uzavretie sporu a vychádzal zo správne aplikovaných ustanovení súvisiacich právnych predpisov, ktoré v rozhodnutí aj konkrétne zacitoval - odvolací súd na nich v celom rozsahu odkazuje. Obe strany sporu namietali v odvolaní nesprávne právne posúdenie veci obhajujúc správnosť svojho právneho názoru, rozhodovacia prax vyšších súdnych autorít ale už uzavrela, že do práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo, aby súd rozhodoval podľa ich želaní a predstáv. Do práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie nepatrí ani právo účastníkov, aby súd vykonal všetky dôkazy, ktoré strany sporu súdu označia a predložia. Ktoré dôkazy budú v spore vykonané je vecou súdu, súd rozhodne ktoré z označených dôkazov vykoná a vykoná tie, ktoré sú z hľadiska meritórneho riešenia podstatné a významné a takéto dôkazy v dôkaznej fáze konania vykonal v predmetnom spore aj okresný súd.

18. V súdenej veci predmetom rozhodovania bol nárok pracovno-právny, hoc žalobcovia vystupujú v nej ako slabšie strany naďalej je významný sporový charakter konania, v ktorom sporné a nesporné skutočnosti je nutné ustáliť a ich vyhodnotiť, takto postupoval aj okresný súd. Žalobcovia sú bývalými zamestnancami žalovaného, ktorí pôsobili vo významných riadiacich pozíciách až do ukončenia ich pracovného pomeru na základe dohody so žalovaným ku dňu 1.2.2019 za ktorého ako zamestnávateľa konal primátor mesta - štatutárny zástupca. Ukončenie pracovného pomeru so žalobcami na základe dohody o skončení pracovného pomeru inicioval a aktívne nastolil po komunálnych voľbách v roku 2018 už nový primátor, ktorý za zamestnávateľa pracovné rokovania o podmienkach skončenia pracovného pomeru dohodou s každým žalobcom individuálne prejednal, čo napokon vyústilo aj do uzavretia pracovno-právneho dokumentu - dohody o skončení pracovného pomeru s každým žalobcom, ktorým sa cítili byť jej strany aj viazané. Ďalšou nepochybne preukázanou skutočnosťou bolo, že predmetom rokovaní žalobcov a žalovaného - ako zamestnávateľa v zastúpení primátorom bolo aj priznanie mimoriadnej odmeny pri ukončení pracovného pomeru. Primátor Mesta svoje rozhodnutie o priznaní odmeny každému zo žalobcov deklaroval písomne, keď prikázal mzdovej učtárni v prípade každého žalobcu vyplatiť odmeny ( v určenom násobku priemerného mesačného zárobku ) v zmysle článku 16 ods. 2 Poriadku odmeňovania, táto písomnosť bola zároveň každému žalobcovi aj doručená.

19. Poriadok odmeňovania zamestnancov Mesta Žilina ( viď aj listinný dôkaz na č.l. 158 spisu ) bol vydaný v zmysle ) o Obecnom zariadení v znení neskorších predpisov v nadväznosti na Z.č. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dňa 9.11.2018 a bol účinný aj ku dňu ukončenia pracovného pomeru so

žalobcami. Označený poriadok odmeňovania má charakter interného pracovno-právneho dokumentu zamestnávateľa, ktorým boli určené aj konkrétne pravidlá odmeňovania zamestnancov. Poriadok odmeňovania v článku 16 ods. 2 písm. a/ zakotvilo „poskytnutie odmeny schvaľuje primátor mesta na základe písomného návrhu príslušného vedúceho zamestnanca so stanoviskom prednostu mestského úradu, ak ide o zamestnancov uvedených v článku 3 ods. 3 tohto Poriadku odmeňovania“. Žalovaný namietal, že pre priznanie odmeny žalobcom neboli splnené podmienky vymedzené v čl. 16 ods. 2 písm. a ) keďže absentoval návrh/ stanovisko prednostu mestského úradu ( žalobcu v rade 5). Odvolací súd primárne konštatuje, že primátor bol oprávnený poskytnutie odmeny v zmysle uvádzaného článku schváliť aj pre žalobcov, čo aj schválil ako to potvrdzuje aj obsah jeho „ tzv. príkazného listu„ dané na vyplatenie odmeny každému zo žalobcov mzdovej učtárni. Ak vo vzťahu ku všetkým žalobcom v procese priznania odmeny primátorom Mesta (v rámci realizovania jeho oprávnení) chýbal formálno-procesný prvok/návrh prednostu - ako to vytýka žalovaný, to ale nespochybňuje podľa názoru odvolacieho súdu vo vzťahu ku žalobcom výsledkovo to najpodstatnejšie „materiálny obsah“ schválenie odmeny primátorom Mesta, prejavená vôľa navyše obsahovo totožne premietnutá aj do písomnej listiny primátora adresovanej mzdovej učtárni žalovaného na vyplatenie odmeny žalobcom.

20. Poriadok odmeňovania zamestnancov Mesta Žilina bol vydaný v zmysle o Obecnom zriadení v znení neskorších predpisov v nadväznosti na o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dňa 9.11.2018, hoc ešte bývalým primátorom Mesta Žilina, avšak ide o natoľko významný interný pracovnoprávny dokument s obsahom ktorého sa mal primátor konajúci za žalovaného minimálne oboznámiť, poznať aspoň dikciu článku Pracovného poriadku v zmysle ktorého postupoval. Odvolací súd pochybuje o tom, že by primátor Mesta hoc pôsobiaci v tejto významnej funkcii krátku dobu tento interný dokument nepoznal, nepoznal jeho konkrétny článok podľa ktorého žalobcom odmeny schvaľoval o to viac keď osobne s každým z nich interné rokovania osobne viedol. Prípadnú neznalosť ustanovení označeného odmeňovacieho dokumentu štatutárom žalovaného nie je možné vyhodnotiť v neprospech žalobcov - zamestnancov, ktorí vzhľadom na výsledok rokovaní zamestnávateľa s nimi aj v otázke odmeňovania nemali dôvod ani pochybovať o prejavenom skutočnom úmysle zamestnávateľa im odmeny priznať v súvislosti s ukončením ich pracovného pomeru dohodnutým spôsobom, zároveň i deklarované aj v písomnej podobe - v príkaze primátora mzdovej učtárni - im tiež doručenom. Úsilie žalovaného pripísať zodpovednosť za nesplnenie podmienok priznania odmeny podľa čl. 16 ods. 2 písm. a.) Poriadku odmeňovania žalobcom ( hoc aj niektorému z nich ) odvolací súd hodnotí za odvolaciu obranu irrelevatnú a z uvedeného dôvodu ju ani neakceptoval.

21. V súhrne všetkých súvislostí odvolací súd konštatuje, že žalobcovia sa dôvodne voči žalovanému domáhajú podanou žalobou vyplatenia odmeny a ako dokazovanie preukázalo nárokovateľnej zložky mzdy.

22. Pri ustálení výšky priemerného mesačného zárobku u každého žalovaného, odvolací súd totožne ako okresný súd si osvojil výpočet predložený žalovaným - zodpovedajúci hmotnoprávnym kritériám ust. - v danej časti už iba odkazuje na písomné odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu.

23. Priznanie úrokov z omeškania každému žalobcovi popri istine ako dôsledok preukázaného omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu bolo náležité a v súlade s ust. v spojení s ust. Nariadenia Vlády SR č.

24. V sporovej veci sa riadi rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania účastníkov primárne zásadou úspechu/ neúspechu v spore vyjadrené procesne v ust. . Záver súdu prvej inštancie vo vzťahu medzi žalobcami 1,3,5 a žalovaným o nepriznaní nároku na náhradu trov prvoinštančného konania ani jednému z nich zohľadňuje pomer ich úspechu / neúspechu ako prevažne rovnaký. V tejto časti rozsudok okresného súdu odvolací súd aj potvrdil. Vo vzťahu ale medzi žalobkyňami v rade 2 a 4 a žalovaným pomerovaním ich úspechu/ neúspechu ( , ) odvolací súd zistil, že sú splnené podmienky priznania nároku na náhradu trov prvoinštančného konania žalobkyniam v rade 2 a 4 voči žalovanému v rozsahu ich čistého úspechu. Žalobkyňa v rade

2 voči žalovanému uplatnila nárok na peňažné plnenie vo výške 11.946,12 eur a súd jej priznal plnenie vo výške 8.302, 84 eur, ohľadne svojho nároku bola úspešná v rozsahu 69,50 %, neúspešná v rozsahu 30,50 % čo na druhej strane zodpovedá úspechu žalovaného, tak čistý úspech žalobkyne 2 v spore zodpovedá rozsahu 39 % ( 69,50 % - 30,50 % ). Žalobkyňa v rade 4 uplatnila peňažné plnenie vo výške 14.785,85 eur, bolo jej priznané peňažné plnenie 10.546, 85 eur, čo predstavuje jej úspech v spore v rozsahu 71,32 % a neúspech po zaokrúhlení 29 % čo na druhej strane znamená úspech žalovaného, čistý úspech žalobkyne v rade 4) tak zodpovedá 42,3 % ( 71,32 % - 29 % ). Uvedený záver viedol odvolací súd k zmene rozsudku v časti výroku o náhrade trov prvoinštančného konania, keď žalobkyniam v rade 2 a 4 priznal voči žalovanému predmetný procesný nárok v rozsahu ich čistého úspechu.

25. Odvolací súd nezistil splnenie podmienok pre rozhodovanie o náhrade trov prvoinštančného konania aplikáciou ust. . Zohľadnil primárne sporový charakter riešeného prípadu v ktorom podstata rozhodovania o trovách konania spočíva v zásade úspechu/ neúspechu strán v spore, v ktorom sa síce právny základ nároku preukázal ale pokiaľ ide o výšku priznaného nároku bolo rozhodované v zmysle obrany ktorú prezentovala strana žalovaná - súdy si osvojili správnosť jeho výpočtu. Iba všeobecný odkaz žalobcov na to, že sú v spore slabšou stranou, ďalej že ich majetkové pomery sú neporovnateľné s majetkovými pomermi žalovaného ešte nezakladá automaticky základ pre rozhodovanie podľa .

26. Podľa v spojení s krajský súd nepriznal žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania, plne úspešná ohľadne podaného odvolania totiž nebola ani jedna procesná strana.

27. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody), čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia uznesenia v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

Podľa dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa neplatí v prípadoch vymedzených v .