Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_12Er-3939-2010.pdf
PDF · 98.66 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
K3-12Er/3939/2010
Uznesenie
Okresný súd Košice - okolie v exekučnej veci na návrh oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti povinnému: B. J., narodený XX.XX.XXXX, bytom K. XXX, XXX XX K., zastúpený JUDr. Ladislav Mikluš, advokát, so sídlom Stará Baštová 2/II, 040 01 Košice, vedenej na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, o vymoženie 734,85 Eur istiny s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd vyhlasuje exekúciu za n e p r í p u s t n ú .
II. Súd exekúciu z a s t a v u j e .
III. Povinnému sa p r i z n á v a náhrada trov konania.
IV. Súdny exekútor má voči oprávnenému p r á v o na náhradu trov exekúcie.
odôvodnenie:
1. Oprávnený sa podaným návrhom domáhal nariadenia exekúcie na vymoženie peňažnej pohľadávky vo výške 734,85 Eur istiny s príslušenstvom od povinného na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie zo dňa 20.08.2010 sp. zn. R. - XXXX.
2. Súd v konaní vydal poverenie na vykonanie exekúcie č. XXXX XXXXXX *. zo dňa 20.12.2010, na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.
3. Dňa 07.01.2013 doručil právny zástupca povinného Okresnému súdu Košice - okolie návrh označený ako ,, Návrh na odklad exekúcie, Návrh na zastavenie exekúcie". Povinný vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie uviedol, že v konaní pred rozhodcovským súdom, na základe ktorého bol vydaný exekučný titul, nemohol ovplyvniť výber rozhodcu, ktorý rozhodoval v tomto rozhodcovskom konaní. Zároveň uviedol, že rozhodcovská doložka bola vopred naformulovaná v štandardnej zmluve, teda nemohol ovplyvniť jej obsah. V podaní uviedol, že obsahom rozhodcovskej doložky bola neprijateľná podmienka, podľa ktorej ak rozhodcovské konanie vyvolá dodávateľ, tak samu musí druhá strana (spotrebiteľ) podrobiť, a tak riešiť spor pred rozhodcovským súdom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol povinný exekúciu zastaviť v celom rozsahu.
4. Podľa § 243h ods. 1 prvá veta zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
5. Podľa ustanovenia § 36 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom do 31. marca 2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekútor však môže začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie (§ 44).
6. Podľa ustanovenia § 243b ods. 1 Exekučného poriadku v platnom znení, exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
7. Podľa ustanovenia § 243b ods. 2 Exekučného poriadku v platnom znení, ustanovenia § 36 ods. 8 až 13, § 46 ods. 3 až 7 a § 60 ods. 2 sa použijú aj na konania začaté pred 1. novembrom 2013.
8. Podľa ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v platnom znení, o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.
9. Podľa ustanovenia § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní v platnom znení“), ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.
10. V danom prípade sa exekučné konanie začalo dňa 30.11.2010, súd teda pri svojom rozhodovaní postupoval podľa Exekučného poriadku v znení platnom do 31. októbra 2013 a v rozsahu citovaného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v platnom znení podľa Exekučného poriadku v platnom znení a podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).
11. Podľa ustanovenia § 44 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, je tuzemský rozhodcovský rozsudok, rozhodcovský rozsudok vydaný na území Slovenskej republiky.
12. Podľa ustanovenia § 45 ods. 1 až 3 zákona o rozhodcovskom konaní:
(1) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov 16) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
(2) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
(3) Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
13. Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom do 31. októbra 2013 (ďalej len „Exekučný poriadok v znení platnom do 31. októbra 2013“), exekúciu možno vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
14. Súd v priebehu konania z pripojených listinných dôkazov, najmä rozhodcovského rozsudku, predloženej Žiadosti o vydanie súkromnej kreditnej karty VISA a Všeobecných obchodných podmienok, zistil nasledovné:
15. Právny predchodca oprávneného Tatra banka, a.s. vydal žalovanému kreditnú kartu č. XXXXXX spolu so zmluvne definovaným balíkom. Vzhľadom na povahu účastníkov predmetnej zmluvy, súd posúdil predmetný zmluvný vzťah ako spotrebiteľský, keďže právny predchodca oprávneného pri
uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel predmetnú zmluvu s povinným, ktorý je fyzickou osobou - nepodnikateľom. Vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka, ktorý ako lex generalis spotrebiteľa definuje odlišne a širšie ako ustanovenie § 3 odsek 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, a vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v § 2 odsek 1 písmeno a/ a § 23a v tom čase účinného zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa treba vzhľadom na postavenie povinného ako spotrebiteľa, t.j. osoby, ktorá pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zrejmé tak z obsahu zmluvy ako aj označenia povinného v nej (povinný je označený identifikačnými znakmi typickými pre fyzické osoby- nepodnikateľov, t.j. menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu) uzavrieť, že v prípade Zmluvy o vydanie súkromnej kreditnej karty a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu č. XXXXXX zo dňa 08.11.2002 ide bez akýchkoľvek pochybností o vzťah spotrebiteľský, a ako na taký preň platia normy na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté tak vo vnútroštátnych právnych predpisoch, ako aj v právnych aktoch Európskej únie.
16. Podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. O ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia Zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, (§ 52 až 60 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov) sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.
17. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy o bežnom účte (ďalej len „Občiansky zákonník“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
18. Podľa ustanovenia § 52 odsek 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia Zmluvy, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
19. Podľa ustanovenia § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
20. Podľa ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
21. Podľa ustanovenia § 53 odsek 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia.
22. Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
23. Podľa ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
24. Podľa ustanovenia § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
25. Vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa (Hlava III článok 98 Charty základných práv Európskej únie) totiž nekončí pri spotrebiteľských úveroch. Široká ochrana spotrebiteľov je garantovaná smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách, ktoré sa spotrebiteľom predkladajú tak, že sú predformulované a spotrebiteľ spravidla ich obsah nemení. Ak spotrebiteľ pri takejto zmluve neprijíma službu alebo nekupuje tovar na obchodnú činnosť alebo iné podnikanie,
prináleží mu ochrana touto smernicou a nemusí pritom ísť o spotrebiteľský úver. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami z úradnej moci súdu sa týka rozmanitých zmluvných vzťahov vrátane úverov, ktoré nemožno zaradiť do kategórie spotrebiteľských úverov.
26. Podľa ustanovenia článku 6 odsek 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len Smernica Rady 93/13/EHS) členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
27. Podľa článku 3 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
28. Podľa prílohy Smernice č. 93/13/EHS ods. 1 písm. q), neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
29. Spotrebiteľské zmluvy sú typické tým, že ich o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a opakovane uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov (spotrebitelia) s tým, že dodávateľ ako navrhovateľ zmluvy vopred v návrhu stanovuje obsah týchto zmlúv a stanovuje aj podmienky ich realizácie. Návrh zmluvy býva často pripravený na predtlačených tlačivách, spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť ich obsah, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu. Pre spotrebiteľskú zmluvu je teda charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, pričom nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť.
30. Súd preskúmal aj Žiadosť o vydanie súkromnej kreditnej karty VISA č. XXXXXX zo dňa 08.11.2002 ako aj predložené Všeobecné obchodné podmienky Tatra banky, a.s., kde v bode 4.9.1 Rozhodcovská doložka a riešenie sporov, je uvedené: „Banka a klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave (ďalej „Rozhodcovský súd“), a to podľa Štatútu s Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Rozhodnutie Rozhodcovského súdu bude záväzné pre banku aj klienta, pričom banka a klient, pričom banka a klient sa zaväzujú v stanovených lehotách splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom náleze.“
31. Exekučný súd je toho názoru, že v danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu alebo rozhodcovskú doložku. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je občianskeho zákonníka neplatná. Zároveň súd poukazuje na skutočnosť, že nešlo o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré by povinný, teda spotrebiteľ, bol zvlášť upozornený, ktoré by bolo s povinným zvlášť dojednané, on by bol s týmto ustanovením zmluvy súhlasil a prejavil by svoj súhlas podpisom. Podpis na predmetnej zmluve nemožno, podľa názoru tunajšieho súdu, považovať zároveň aj za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť je nevyhnutné jej individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný.
Povinný sa tak bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdal vopred svojich práv čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
32. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená ( ZSP č.15/1997 ).
33. Vychádzajúc z ustanovení Exekučného poriadku nemôžu byť pochybnosti o oprávnení exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Z ustanovenia § 57 odsek 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začatú exekúciu zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku ], alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku], alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku], pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu. Ako konštatoval aj Ústavný súdu SR v uznesení č. II. ÚS404/2010-16 zo dňa 30.9.2010 „...exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začatú exekúciu zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení).“ Ako vyplýva z uznesenia Krajského súdu Prešov z 31.1.2012, sp. zn. 9Co/2/2011 „... v rozhodcovských veciach má exekučný súd takúto povinnosť okrem iného aj vtedy, ak sa vymáha plnenie nemožné, právom nedovolené alebo plnenie v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 45 odsek 2 zákona o rozhodcovskom konaní. O plnenie v rozpore s dobrými mravmi ide aj v prípade, ak sa vymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Účastníci exekučných konaní sa môžu dôvodne spoliehať na objektívne právo a na to, že ak existuje zákonná povinnosť súdu zastaviť exekúciu aj bez návrhu, súd v žiadnom prípade nedovolí vykonať exekúciu na plnenia z podmienok, ktoré spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach naviac v neprospech slabšieho účastníka zmluvy. Najmä na strane priemerných subjektov práva je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že nepoukážu na neprijateľné zmluvné podmienky“. Uvedené potvrdzuje i Najvyšší súd v uznesení zo dňa 21.3.2012, sp. zn. 6Cdo 1/2012, v ktorom sa konštatuje, že „...princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“, alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach.
34. Na základe vyššie uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a táto je v rozpore s ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy ako aj v rozpore s ustanovením smernice 93/13/EHS. Zároveň takto dojednaná rozhodcovská doložka je v rozpore s dobrými mravmi. Súd preto exekúciu postupujúc podľa § 57 odsek 1 písmeno g) v spojení s § 58 odsek 1 Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Oprávnený sa môže svojich práv domáhať len inými právnymi prostriedkami, napr. žalobou na plnenie.
35. Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
36. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. 37. Podľa § 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP), ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 38. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 39. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 40. O trovách konania strán (účastníkov) súd rozhodol podľa § 9a ods. 1 EP, § 256 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP tak, že povinnému priznal náhradu trov konania. Na náhradu trov konania má právo povinný, pretože zastavenie konania zavinil oprávnený, ktorý podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorý trpí právnymi vadami. O výške náhrady trov exekúcie rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po ich vyčíslení zo strany súdneho exekútora (§ 262 ods. 2 CSP). 41. O trovách exekúcie súdneho exekútora súd rozhodol podľa § 9a ods. 1 EP, 200 ods. 5 EP, § 262 ods. 1 CSP tak, že súdny exekútor má voči oprávnenému právo na náhradu trov exekúcie., Exekútor vykonal vo veci exekučnú činnosť, preto má právo na náhradu trov exekúcie, ktoré mu pri jej vykonávaní vznikli. Exekúcie bola zastavená zavinením oprávneného, ktorý podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorý trpí právnymi vadami, preto má súdny exekútor právo na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému - podľa § 203 ods. 1 EP. O výške náhrady trov exekúcie rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po ich vyčíslení zo strany súdneho exekútora (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, proti ktorého rozhodnutiu uznesenie smeruje.
Podľa ustanovenia § 363 Civilného sporového poriadku v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ustanovenia § 127 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie: a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje, a e) podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.