Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/17/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu W. A. B., a.s., so sídlom D., S. XX, J.: XX XXX XXX, proti žalovanému W. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., XX.augusta XX/X, o zaplatenie 1.751,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 24. augusta 2017, č.k. 11Csp/57/2017-44, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

V napadnutej výrokovej časti týkajúcej sa splatnosti priznanej istiny s príslušenstvom napadnutý rozsudok z m e ň u j e tak, že žalovaný je povinný zaplatiť priznanú istinu s príslušenstvom, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.751,60 eur, úrok 67,34 eur, úroky z omeškania 0,64 eur, úrok z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatenej istiny 1.751,60 eur od 20.08.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatených úrokov 67,34 eur od 20.08.2016 do zaplatenia, a to všetko v mesačných splátkach po 100 eur od 01.11.2017, vždy do 25-teho dňa, v tom-ktorom mesiaci až do úplného zaplatenia, pod stratou výhody splátok. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Vychádzal zo zistenia, že W. banka B., a.s. uzatvorila dňa XX. apríla 2014 ako banka s W. C. ako klientom Úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXXX podľa § 497 Obchodného zákona. Podľa účelu, banka poskytla klientovi úver vo výške 2.000 eur, išlo o druh úveru a to pôžičku na bezúčelový úver. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 1 ods. 1, 2, § 2, § 9 ods.1, 2 z. č. 129/2010 Z. z. - o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie posúdil predmetnú Zmluvu o úvere ako zmluvu spotrebiteľskú podľa z. č. 129/2010 Z. z. - o spotrebiteľských úveroch a o pôžičkách a posúdil vzťah medzi stranami sporu ako občianskoprávny vzťah, kde základom záväzkového vzťahu je zákon o spotrebiteľských úveroch platný v čase uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy. Zákon č. 129/2010 Z. z. je právnym predpisom, ktorý upravuje osobitný typ zmluvy vo všeobecnosti a zmluvy o spotrebiteľských úveroch predstavuje samostatný druh súkromnoprávnych zmlúv a nie iba jeden špecifický druh zmluvy o úvere. Na tomto základe nič nemení skutočnosť, že podľa predmetnej zmluvy bola táto uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákona. Táto zmluva je teda spotrebiteľskou zmluvou, má písomnú formu a vyplýva z nej, že bola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným a nevyplýva z nej, že žalovaný pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom žalobca vychádzajúc z predmetu jeho činnosti konal v rámci svojej obchodnej činnosti.

Napokon podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákona je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Súd vykonal dokazovanie navrhovanými dôkazmi zo strany žalobcu, tieto jednotlivo vyhodnotil, vyhodnotil ich i vo vzájomných súvislostiach, pričom z označených dôkazov mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu zmluvy o úvere, v zmysle ktorej žalobca poskytol žalovanému ako svojmu klientovi úver vo výške 2.000 eur, ale fyzicky mu bola pripísaná na účet len suma 1.940 eur s tým, že žalobca uviedol v zmluve, že ide o druh úveru a to pôžičku, bezúčelový úver s úrokovou sadzbou 12,90 % ročne, ide o úrok, ktorý je za poskytnutie úveru, tento úver sa žalovaný zaviazal splácať v mesačnej splátke vo výške 29,69 eur, v zmluve je uvedená prvá splátka splatná 17.04.2014 a posledná splátka 18.03.2014 s tým, že počet splátok bol 120. V zmluve je uvedená aj výška RPMN 15,42 %, priemerná RPMN 18,87 % a celková čiastka, ktorú mal klient zaplatiť je 3.662,80 eur. Žalovaný dlh nesplácal včas a riadne, o čom svedčí prehľad splátok, pričom aj žalovaný sám vo svojej výpovedi uviedol, že dlh prestal splácať z dôvodu jeho zlej ekonomickej situácie. Z obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že ide o zmluvu uzavretú podľa z. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, t. j. 14.04.2014 s tým, že zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto súd považoval túto zmluvu za platnú a súd z nej i vychádzal. Z obsahu spisu a výpovede žalovaného je zrejmé, že žalovaný dlh včas a riadne nesplácal, preto žalobca pristúpil k zosplatneniu dlhu s použitím aj § 565 a § 52 ods. 9 Občianskeho zákona. Žalovaný bol upozornený, že ak neuhradí dlžné splátky, dlh bude zosplatnený a to predčasne. Uvedená opakovaná výzva išla 16.06.2016 a k zosplatneniu došlo listom zo dňa 19.08.2016. Žalobca splnil obidve kumulatívne podmienky upravené v § 565 a v § 52 ods. 9 Občianskeho zákona. Bol v omeškaní viac ako 3 mesiace a bol upozornený na predčasné zosplatnenie úveru. Súd preto rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť istinu 1.751,60 eur, úrok vo výške 12,90 %, čo predstavuje vyčíslený úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov až do predčasného zosplatnenia, úrok z omeškania 0,64 eur, ide o úrok z omeškania zákonný podľa nar. vlády č. 87/1995 Z. z., ktorý je v súlade aj s § 369 ods.1 Obchodného zákona a s § 517 ods.1,2 Občianskeho zákona. Ide o úrok z omeškania za obdobie odo dňa nasledujúceho po splatnosti splátky a zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z istiny 1.751,60 eur odo dňa zosplatnenia, t. j. od 20.08.2016 do zaplatenia a tiež zákonný úrok 5 % ročne z nezaplatených úrokov 67,34 eur odo dňa zosplatnenia úveru od 20.08.2016 do zaplatenia a súd povolil žalovanému splatiť tento úver v mesačných splátkach po 100 eur od 01.11.2017 do zaplatenia, vždy do 25-teho dňa v mesiaci pod stratou výhody splátok. Súd rozhodol tak z dôvodu, že žalovaný je bez akéhokoľvek príjmu, je od 01.06.2017 evidovaný na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie a v čase rozhodovania súdu nemal žiadnu prácu a nemal žiaden príjem a pracovať by mal podľa jeho vyjadrenia od novembra 2017. Preto súd aj splátky žalovanému povolil od novembra 2017 vo výške 100 eur. Vzhľadom na výšku neuhradenej sumy súd prvej inštancie považoval túto výšku splátky za primeranú. Pokiaľ žiadal žalobca viac, súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Ide o úrok vo výške 12,90 % ročne za poskytnutie úveru, t. j. nezaplatenej istiny 1.751,60 eur od 20.08.2016 do zaplatenia, teda odo dňa zosplatnenia až do úplného zaplatenia istiny z dôvodu, že súd posúdil tento právny vzťah ako vzťah spotrebiteľský, na ktorý sa vzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch z. č. 129/2010 Z. z.. Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzkov zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Tento stav však netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa (žalovaného) a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa, teda Prima banky Slovensko, a.s.. Zmena záväzku prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa § 53 ods.9 Občianskeho zákona a k predčasnému zosplatneniu záväzku i došlo. Jednorazové zosplatnenie má za následok, že veriteľ žiada jednorazové a okamžité vrátenie celej požičanej sumy a preto spotrebiteľ je povinný vrátiť celú požičanú sumu naraz. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Teda jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorázovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednorazovým predčasným zosplatnením úveru. Aj odplatné nároky patria len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvná podmienka podľa § 52 ods. 2 OZ, resp. § 53 ods. 1 a 5 cit. zákona robí absolútne neplatnou. Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania. V súvislosti s tým súd poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 4Obo 143/1998 a rozhodnutie č. 59/2008. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému

zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ale aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi stranami sporu. Pokiaľ by žalobca ako veriteľ považoval celý dlh za splatný nastaním splatnosti i poslednej dohodnutej splátky, potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru (uznesenie ÚS SR IV.ÚS 476/2012 zo dňa 18.09.2012). O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods.1, 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku, a to jeho zamietajúcej výrokovej časti, vo výroku o náhrade trov konania a proti výroku v časti, v ktorej súd povolil žalovanému dlh zaplatiť v splátkach, podal včas odvolanie žalobca. Napadnutý rozsudok považoval za nesprávny a odôvodnil odvolanie tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Mal za to, že úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, pričom samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Poukázal na ust. § 502 ods. 1 a§ 503 ods. 3 Obchodného zákonníka i Komentár IURA Edition k ním a uviedol, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. V zmysle §506 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok, alebo jednej splátky po dobu dlhšie ako 3 mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. Uvedené ustanovenie nespôsobuje zánik záväzku ex tunc, ako to vyplýva priamo z dikcie ustanovenia, keď naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút určený na ochranu veriteľa, a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinnosti dlžníka. Teda, odstúpením od zmluvy v zmysle § 506 Obchodného zákonníka zmluva od počiatku nezaniká a naďalej trvá právo veriteľa, a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka, vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi z úveru, pričom tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania. Poukázal na aktuálnu rozhodovaniu prax, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.01.2017, vydaný vo veci vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod č.k. 5C/26/2016. Podľa tohto rozhodnutia, keďže zmluva neobsahuje dohodu o úroku odlišnú od zákona, platí ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Poukázal aj na dôvodovú správu k zákonu č. 106/2014 Z. z., ktorým sa v roku 2013 mal meniť a dopĺňať Občiansky zákonník, pričom sa ním navrhovalo doplnenie ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, kde sa mala pripojiť veta, že úroky za poskytnutia peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565. Podľa dôvodovej správy tak mala byť zavedená úprava podľa ktorej by úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patrili dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Takáto navrhovaná úprava však nebola prijatá a preto uvedený zákon č. 106/2014 Z. z. a ani iná zákonná novelizácia alebo iné obdobné ustanovenie odopierajúce veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu neobsahujú. Žalobca ďalej nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie o povolení splácať dlh žalovanému v splátkach po 100 eur mesačne, keď mal za to, že priznaním možnosti plnenia dlhu v splátkach postupoval súd v rozpore so zákonom. Uviedol, že rozhodnutie súdu musí byť spravodlivé a nemôže výrazne zvýhodňovať jednu zo strán na úkor druhej. Poukázal na aktuálnu judikatúru, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/322/2016-85 zo dňa 01.03.2017, ako aj uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/91/2017-138 zo dňa 16.05.2017 a č.k. 7Co/33/2017-62 zo dňa 22.02.2017. Žalobca navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že jeho žalobe vyhovie v plnom rozsahu a žalovaného zaviaže uhradiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žiada súd prvej inštancie o zrušenie odvolania žalobcu, nakoľko nemá dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie tak vysokého úroku aký žiada žalobca. Ďalej žiadal súd prvej inštancie o posunutie začiatku doby splácania o jeden mesiac, nakoľko si len teraz našiel zamestnanie a výplatu dostane okolo 15 decembra.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 385 ods. 1 (keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem) v spojení s § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdiť a v napadnutej časti čo do splatnosti dlhu v mesačných splátkach je potrebné napadnutý rozsudok podľa § 388 zmeniť.

5. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu, v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá v časti týkajúcej sa zmluvného úroku vo výške 12,90 % ročne z nezaplatenej istiny 1.751,60 eur od 20.08.2016 do zaplatenia, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania a v časti výroku o splatnosti priznaného plnenia, a preto výrok, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, ktorý odvolaním žalobca nenapadol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť.

6. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti týkajúcej sa zmluvného úroku vo výške 12,90 % ročne z nezaplatenej istiny 1.75160 eur od 20.08.2016 do zaplatenia, súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobcovi neprináležia zmluvne dohodnuté úroky z úveru vo výške 12,90% ročne z istiny, ale len úroky z omeškania, ktoré majú sankčnú povahu. Poukázal na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej patria úroky iba do splatnosti úveru a od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úrok z omeškania. Vyslovil názor, že v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

7. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

8. Uzavretý zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným na základe zmluvy o úvere zo dňa 14.04.2014 je potrebné aj podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať ako spotrebiteľský vzťah. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že na základe zmluvy o úvere poskytol žalobca žalovanému úver vo výške 2.000 eur s dohodnutou pevnou sumou úrokovej sadzby 12,90% ročne, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 120-tich splátkach splatných k 17. dňu v mesiaci vo výške 29,69 Eur od 17.04.2014 do 18.03.2024 pri RPMN 15,42 %, pri priemernej RPMN 18,97 % a celkovej výške úveru 3.662,80 eur. Vzhľadom k tomu, že žalovaný si neplnil svoju povinnosť vyplývajúcu z uzatvorenej zmluvy o úvere, napriek výzve nezaplatil omeškané splátky riadne a včas, žalobca úver výzvou zo dňa 19.08.2016 zosplatnil.

9. Odvolací súd má za to, že v predmetnej veci súd prvej inštancie správne uzavrel, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Po zosplatnení úveru je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver súdu prvej inštancie je správny, pretože nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, a preto niet ani dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V prípade mimoriadnej splatnosti tak veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi. Nemá preto právo na úroky ako odplatu za užívanie istiny, keďže dlžník ju už užívať nemôže.

10. Jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014).

11. Zosplatnením úveru nastáva predčasná splatnosť úveru, dochádza teda k zmene pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý. Po zosplatnení úveru sa dlžník, pokiaľ v určenej lehote neuhradí dlh, dostáva do omeškania a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. Odvolací súd preto

uzavrel, že v predmetnej veci má žalobca nárok po zosplatnení len na úroky z omeškania a nie na dohodnuté zmluvné úroky, ako uviedol aj súd prvej inštancie.

12. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

13. Pokiaľ však ide o odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti o splatnosti priznaného peňažného plnenia žalovaného žalobcovi, v tejto časti odvolací súd považoval odvolanie žalobcu za opodstatnené.

14. Podľa § 232 ods. 3 lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

15. Podľa § 232 ods. 4 CSP, ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

16. Vo všeobecnosti teda platí, že lehota na plnenie priznané súdnym rozhodnutím je zo zákona tri dni, pričom plynie od právoplatnosti rozsudku. Lehota na plnenie (tzv. paričná lehota) môže byť tiež rozhodnutím súdu predĺžená, ak to odôvodňujú konkrétne okolnosti prípadu, spravidla v prípadoch, keď je splnenie uloženej povinnosti v lehote troch dní objektívne nemožné. Predĺženie paričnej lehoty musí súd odôvodniť v odôvodnení rozsudku. Súd môže (napr. s poukazom na zlú finančnú situáciu strany sporu) tiež uložiť povinnosť plniť v splátkach, pričom musí určiť výšku aj dátum splatnosti každej jednotlivej splátky. Môže tiež určiť, že omeškaním s plnením čo i len jednej dávky alebo splátky sa stáva splatným celé plnenie.

17. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že v prejednávanej veci je namieste určiť dlhšiu lehotu na plnenie alebo stanoviť, že sa plnenie má uskutočniť v splátkach, je potrebné túto časť výroku rozhodnutia súdu podložiť zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo odôvodňovali záver súdu, že je potrebné vzhľadom k povahe prejednávanej veci, priznanému nároku a osobným pomerom účastníkov vhodné určiť na splnenie dlhu lehotu dlhšiu než tri dni od právoplatnosti rozsudku, alebo stanoviť, že peňažné plnenie môže byť splnené v splátkach (R 67/1966).

18. V prejednávanej veci súd prvej inštancie povolenie splátok žalovanému splácať priznanú istinu s príslušenstvom žalobcovi v mesačných splátkach po 100 eur s účinnosťou od 01.11.2017 zdôvodnil skutočnosťou, že žalovaný nemá príjem, pričom je evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a príjem by mal nadobudnúť až od novembra 2017, kedy by mal byť zamestnaný. Odvolací súd vzhľadom na okolnosti danej veci a výšku dlžnej sumy na rozdiel od súdu prvej inštancie mal za to, že neboli splnené podmienky pre povolenie žalovanému splácať dlh v splátkach. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že úverová zmluva bola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 14.04.2014, pričom v zmysle úverovej zmluvy mal žalovaný splácať mesačne splátky po 26,69 eur, ktoré žalovaný pravidelne nesplácal, doposiaľ zaplatil na poskytnutom úvere 2.000,- eur len sumu 248,40 eur. Žalovaný uskutočnil poslednú splátku dňa 17.05.2016, po podaní žaloby a ani do rozhodnutia súdu prvej inštancie neprejavil žiadnu snahu o plnenie záväzku a záujem vec vysporiadať so žalobcom. Z vyjadrenia žalovaného k odvolaniu vyplýva, že od novembra 2017 je zamestnaný, má už teda pravidelný príjem. Súd musí prihliadať nielen na pomery žalovaného, ale aj na záujmy žalobcu. Za danej situácie podľa názoru odvolacieho súdu neboli dôvody pre povolenie splátok. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti povoľujúcej zaplatenie priznaného peňažného plnenia v splátkach zmenil podľa § 388 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť dlh s príslušenstvom, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný. Žalovaný si však žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil, a preto odvolací súd žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .