Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11CoP-24-2018.pdf
PDF · 114.86 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/24/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku v právnej veci navrhovateľky S. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX, T., právne zastúpenej Mgr. Ing. Vladimírom Haukvitzom, advokátom, so sídlom Lachova 11, Bratislava, proti manželovi I. Y. Q., nar. XX.XX.XXXX, občanom Ruskej federácie, naposledy bytom B. XXX, P. P., o určenie neexistencie manželstva, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 15. novembra 2017, sp. zn. 35C/507/2015-130, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala anulovania jej manželstva a o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 1, § 3, § 4 ods. 1 a 2, § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine, účinného v čase uzavretia manželstva, ust. § 2 ods. 2 a 3, § 3 ods. 1, 2 a 3, § 4, § 11, § 27 ods. 1, 4 a 5, § 28 ods. 1 zákona č. 154/1994 Z.z. o matrikách účinného v čase uzavretia manželstva, ďalej ust. § 205 Civilného sporového poriadku, ako aj ust. § 12 písm. a) a § 13 ods. 1 zákona č. 222/1996 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmena a doplnení niektorých zákonov. 3. Vecne súd dôvodil, že z vykonaného dokazovania neboli vyvrátené skutočnosti vyplývajúce zo sobášneho listu zapísaného v knihe manželstiev Matričného úradu Banská Bystrica, zväzok 35, ročník 2001, strana 187, por. č. 100, preto súd návrh zamietol. Uviedol, že navrhovateľka v návrhu dôvodila, že pri uzatváraní manželstva so svojim terajším partnerom matrikárka zistila, že navrhovateľka je vydatá, čoho si však táto vedomá nebola. Údajne uzatvorila manželstvo s pánom I. Y. Q. dňa XX.XX.XXXX v P. P., kde v živote nebola. Túto nepríjemnú udalosť preto navrhovateľka nahlásila dňa 17.07.2015 na OO PZ v Močenku. Navrhovateľka tvrdila, že manžela I. Y. Q. nepozná, v živote jeho meno nepočula, nemá ani vedomosť o tom, že by jej boli odcudzené osobné doklady. Pokiaľ ide o oznámenie o uzavretí manželstva a zápisnicu o uzavretí manželstva z 05.05.2001, navrhovateľka uviedla, že podpisy na týchto listinách sú jej podpismi, keď nikdy netvrdila, ani pred matrikou, ani pred policajtmi, že to nie sú jej podpisy, nie je si však vedomá, ako sa tam dostali. Oznámenie o uzavretí manželstva aj zápisnica o uzavretí manželstva sú podľa nej vykonštruované a sobáš sa nekonal. V tom čase bol ženích vo výkone väzby, na okresnom úrade sa sobáš nemohol vykonať, hoci je to uvedené na všetkých listinách a vo výkone väzby sa takéto akty okrem výnimočných udalostí nepovoľujú, pričom nebolo doložené, že riaditeľ ÚTOS dal na výkon sobášneho aktu súhlas. Ak bol aj sobáš realizovaný, bol realizovaný v rozpore so zákonom č. 94/1964 Zb., ktorý jednoznačne vymedzuje, kto sobáš vykonáva, pričom primátor
mesta je podriadený prednostovi okresného úradu, avšak v danom prípade nevyplýva z predložených listín delegácia prednostu na primátora. Podľa rozsudku sp. zn. 1T/22/1999 pán Q. uviedol, že si mieni založiť rodinu s manželkou pani A. na ul. B. v P. P., zatiaľ čo v návrhu na rozvod manželstva údajný ženích uviedol, že bydlisko majú v L. na ul. Y.. Z týchto všetkých rozporov, ako aj nepravdivých výpovedí svedkov podľa navrhovateľky jednoznačne vyplýva, že bol spáchaný podvod. Sobáš nebol uzavretý, nevznikol a nepravý je podpis navrhovateľky aj podpis primátora Ing. Q.. Keďže sobášny akt nebol vykonaný zákonným spôsobom, nebol povolený, podpisy ženícha na oznámení, ako aj navrhovateľky, sú sfalšované a takéto manželstvo potom nemohlo vzniknúť.
4. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že na rozdiel od aktuálne platného zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších zmien a doplnkov, ktorý v § 17 výslovne vymedzuje prípady, kedy manželstvo nevznikne, zákon č. 94/1963 Zb. o rodine, ktorý bol účinný v čase uzavretia manželstva účastníkov konania, výslovne takýmto spôsobom prípady, kedy manželstvo nevzniklo, neupravoval a prípady tzv. nulitného manželstva vyplynuli jedine z judikatúry, ktorá dospela k záveru, že o zdanlivé manželstvo by išlo v prípade, ak by chýbalo súhlasné vyhlásenie snúbencov o vstupe do manželstva, taktiež v prípade, ak by manželstvo uzavrela neplnoletá osoba mladšia ako 16 rokov, v prípade, ak by manželstvo bolo uzavreté pred iným než príslušným štátnym orgánom alebo pred orgánom cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, ktorá by nebola registrovaná a taktiež v prípade, ak by manželstvo uzavreli dve osoby rovnakého pohlavia.
5. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa 05.05.2001 navrhovateľka a manžel uzavreli manželstvo v Banskej Bystrici. Uvedená skutočnosť vyplýva jednak zo sobášneho listu, ako aj z vyjadrenia svedkyne P. T. a z vyjadrení svedkov V. A., J. A. a J. D., s ktorými výpoveďami sa súd oboznámil z vyšetrovacieho spisu Obvodného oddelenia Policajného zboru Banská Bystrica
- Východ, ČVS: ORP-830/OV-BB-2015. Sobášny list zapísaný v knihe manželstiev Matričného úradu Banská Bystrica zväzok 35, ročník 2001, strana 187, por. č. 100, je verejnou listinou, teda údaje o uzavretí manželstva medzi účastníkmi konania, ktoré obsahuje, sa považujú za pravdivé, pokiaľ nie je dokázaný opak. V tomto prípade dôkazné bremeno na vyvrátenie skutočností, ktoré sú zapísané v uvedenom sobášnom liste, nesie navrhovateľka, ktorá žiadala manželstvo anulovať, keď podľa jej slov ho nikdy neuzavrela. Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľky, že muselo ísť o podvod, nakoľko ona nikdy manželstvo s manželom neuzavrela, nikdy nebola v P. P., manžela a ani svedkov nepozná, súd vzhľadom na rozpor dôkazných prostriedkov, ako aj na rozpor v samotných vyjadreniach navrhovateľky bol toho názoru, že navrhovateľka jednoznačne nepreukázala, že nedošlo k súhlasnému vyhláseniu snúbencov o tom, že vstupujú do manželského zväzku. Pôvodne sa totiž navrhovateľka na pojednávaní dňa 15.06.2016 vyjadrila tak, že podpisy na oznámení o uzavretí manželstva zo dňa 20.04.2001 a zápisnici o uzavretí manželstva zo dňa 05.05.2001 sú jej podpismi, pričom nikdy nepopierala ani pred matrikou, ani pred políciou ich pravosť, avšak nie je si vedomá, ako sa tam dostali. Následne však spochybnila pravosť podpisu svojho, ako aj sobášiaceho, Ing. Q., na uvedených dokumentoch a tvrdila, že sú sfalšované. Ako vyplýva z obsahu vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-830/OV-BB-2015, nepravdivé je aj vyjadrenie navrhovateľky, že nikdy nepopierala pravosť jej podpisov, keďže navrhovateľka ako vyslúchaná dňa 29.10.2015 uviedla, že podpisy na oznámení o uzavretí manželstva, ako aj na zápisnici o uzavretí manželstva nie sú jej, nakoľko sa tak nepodpisuje. Súd tiež poukázal na vyjadrenia svedkov, P. T. a Ing. J. Q., vypočutých v rámci dožiadaní, ako aj na vyjadrenia svedkov vypočutých orgánmi činnými v trestnom konaní, z ktorých mal súd za preukázané, že dňa 05.05.2001 manžel uzatvoril manželstvo v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody a všetko nasvedčuje tomu, že jeho manželkou sa stala navrhovateľka. V oznámení o uzavretí manželstva a v zápisnici o uzavretí manželstva sú totiž riadne vyplnené osobné údaje navrhovateľky, pričom v oznámení o uzavretí manželstva v časti predložených dokladoch je uvedený aj rozsudok o rozvode prvého manželstva navrhovateľky č.k. 6C/172/1997-21 zo dňa 30.01.1998. Z vyjadrenia matrikárky plynie, že uvedené údaje a rozsudok mala poskytnúť matrike priamo navrhovateľka, ktorá súdu uviedla, že jej doklady totožnosti odcudzené neboli, teda pravdepodobne nemohli byť na uvedený účel zneužité inou osobou. O tom svedčí aj fakt, že pred uzatváraním sobáša pri vstupe do ÚVV a ÚVTOS boli zúčastnené osoby povinné preukázať sa dokladom totožnosti vrátane navrhovateľky. Dôveryhodnosť navrhovateľky spochybňuje aj jej tvrdenie uvedené v doplnení návrhu z 11.08.2015, ako aj vo výsluchu v trestnom konaní, v ktorých uviedla, že meno manžela nepozná a prvýkrát ho počula až v roku 2015 na matrike v T.. Z pripojeného rozvodového spisu Okresného súdu Šaľa sp. zn. 8C/104/2003 ( konanie o rozvod bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku) však súd zistil, že navrhovateľka ešte v roku 2003 osobne prevzala upovedomenie o postúpení veci v konaní o rozvod manželstva medzi ňou a I. Q.
ako navrhovateľom. Znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectva na preukázanie pravosti podpisov navrhovateľky na oznámení o uzavretí manželstva a zápisnici o uzavretí manželstva súd pritom nevykonal, nakoľko navrhovateľka nezložila preddavok na znalecké dokazovanie. Na základe týchto skutočností mal súd za to, že navrhovateľka nepreukázala, že by nedošlo k súhlasnému vyhlásenia snúbencov o uzavretí manželstva. Súd sa nestotožnil ani s argumentom navrhovateľky, že by bolo predmetné manželstvo uzavreté pred nepríslušným orgánom. Občiansky sobáš sa totiž podľa platných a účinných právnych predpisov v čase uzavretia predmetného manželstva uzavieral na orgáne štátu poverenom viesť matriky pre obvod, v ktorom mal jeden zo snúbencov trvalý pobyt, a to pred starostom (v tomto prípade primátorom) alebo povereným poslancom obecného (mestského) zastupiteľstva za prítomnosti matrikára. Zo zákona č. 154/1994 Z.z. o matrikách účinného v čase uzavretia manželstva v spojení so zákonom č. 222/1996 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy jednoznačne vyplýva, že v tom čase (až do 31.12.2001) príslušným štátnym orgánom na vedenie matriky bol okresný úrad, pričom na základe trvalého pobytu manžela miestne príslušným bol Okresný úrad Banská Bystrica. Predmetný argument neobstojí ani vzhľadom k tomu, že manželstvo nebolo uzavreté priamo v budove okresného úradu, ale vo väznici. Okresný úrad totiž mal možnosť povoliť, aby sa manželstvo mohlo uzavrieť aj na ktoromkoľvek vhodnom mieste, pričom zo skutočnosti, že sobášiaci a matrikárka sa dostavili do väznice za účelom vykonania sobáša možno usúdiť, že predmetný súhlas bol daný, hoci aj konkludentne. Listinné dôkazy, ktoré by preukazovali, že bol daný súhlas s uzavretím manželstva aj zo strany riaditeľa ústavu na výkon väzby, sa nedali vykonať z dôvodu, že boli zničené vo vyraďovacom konaní. Napokon navrhovateľka tiež namietala, že pred uzavretím manželstva neboli predložené všetky doklady, ktoré vyžadoval zákon č. 154/1994 Z.z. o matrikách účinný v čase uzavretia manželstva, pričom neboli preukázané osobitné dôvody, pre ktoré by nebolo nutné trvať na predložení uvedených dokladov. Vo vzťahu k týmto námietkam prvoinštančný súd uviedol, že tieto nedostatky považuje len za formálne, ktoré v žiadnom prípade nemôžu mať taký následok, že v prípade nepredloženia všetkých dokumentov, ktoré zákon požaduje by manželstvo nevzniklo. Takéto následky nepredloženia všetkých potrebných dokladov nevyplývajú ani zo zákonných ustanovení, platných a účinných v čase uzavretia manželstva, ani z ustálenej judikatúry súdov.
6. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že neboli vyvrátené skutočnosti vyplývajúce zo sobášneho listu a preto považoval návrh za nedôvodný. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 52 CMP.
7. Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutočný stav veci a dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Dôvodila, že oznámenie o uzavretí manželstva vedené vo zväzku 35, ročník 2001, strana 187, pod por. č. 100, má viaceré právne vady, ktorými navrhovateľka preukazuje, že toto oznámenie nikdy nevidela, nepodpísala a je toho názoru, že je vykonštruované, pričom svoj podpisový vzor súdu predložila. Na oznámení je uvedené, že podpisy snúbencov boli vykonané pred matrikárom, avšak I. Q. bol v tej dobe vo výkone väzby v ÚVV a ÚVTOS Banská Bystrica, teda sa nemohol pred matrikárom podpísať tak, ako je uvedené v oznámení a na čestnom vyhlásení, že rozumie slovenskému jazyku. V príslušnej zložke zbierky listín nie je plnomocenstvo na inú osobu, a tak záver, že jeho podpis, ako aj podpis navrhovateľky, je sfalšovaný, je dôvodný, pretože nikdy nebola na Matričnom úrade v P. P.. Okrem toho je v kolónke: nevesta predložila tieto doklady, uvedené číslo občianskeho preukazu a rodné číslo, ktoré sú odvolateľke neznáme. Z oznámenia vyplýva, že sa snúbenci dostavili a oznamujú, že chcú uzatvoriť manželstvo a uvádzajú tieto osobné údaje, a teda predložili aj občianske preukazy. Tvrdenie matrikárky, že sa pomýlila, je zavádzajúce a irelevantné vo vzťahu k uvedenému, pretože by mala len jeden občiansky preukaz a jedno povolenie k pobytu, a nemohla by sa pomýliť tak, že v kolónke nevesty by zaznamenala nepravdivé údaje. Súd odignoroval jednoznačne sfalšované údaje na oznámení o uzavretí manželstva zo dňa 20.04.2001. Odvolateľka poukázala na to, že zákon č. 154/1994 Z.z. v znení účinnom k 20.04.2001 vo svojom § 27 jasne ustanovuje, ktoré doklady je občan Slovenskej republiky povinný predložiť, pričom zo zložky zbierky listín matričného úradu je zrejmé, že príslušné doklady, keďže navrhovateľka žiadne manželstvo neplánovala uzatvoriť, nemohli byť navrhovateľkou predložené a ani sa v tejto zbierke nenachádzajú. § 28 citovaného zákona potom ustanovuje, aké doklady bol povinný predložiť cudzinec matričnému úradu, a z týchto povinných dokladov bolo matričnému úradu predložené iba povolenie k pobytu a tzv. T., ktorú vystavil vedúci Konzulárneho oddelenia Veľvyslanectva Ruska na Slovensku, ako vyplýva z úradného prekladu. V tejto listine však chýba tzv. superlegalizácia alebo vyššie overenie, teda na úradné účely je bezcenná. Slovenská republika pristúpila k Haagskemu dohovoru o zrušení požiadavky vyššieho overenia zahraničných verejných listín až 15.05.2001 a dohovor nadobudol pre
Slovenskú republiku platnosť dňa 18.02.2002. Až týmto dňom sa v SR začalo osvedčovanie verejných zahraničných listín v tzv. apostille. Je teda zrejmé, že neboli predložené doklady, ktorých predloženie predpisuje zákon a bez ktorých by žiadny matričný úrad sobáš s cudzincom nepovolil, resp. nevykonal, iba ak fiktívne ako v tomto prípade. Ďalej odvolateľka uviedla, že sobášny akt, ktorý sa mal údaje uskutočniť v ÚVV a ÚVTOS Banská Bystrica, avšak k takému úkonu je potrebné osobitné povolenie riaditeľa ÚVV a ÚVTOS, ktoré povolenie nie je založené v príslušnej zložke zbierky listín matričného úradu, pričom ÚVV a ÚVTOS Banská Bystrica oznámila, že ak aj takéto povolenie bolo vydané, tak toto bolo po uplynutí skartačnej lehoty skartované. Neexistencia tohto dokladu potvrdila podľa odvolateľky jej tvrdenie, že sobášny akt sa nekonal a v ÚVV a ÚVTOS Banská Bystrica sa domnelého sobášneho aktu nezúčastnila. Pokiaľ ide o podpis sobášiacej osoby, na zápisnici o uzavretí manželstva, podpis Ing. Q. je v zápisnici výrazne odlišný v porovnaní s podpisom tej istej osoby na listine, ktorou zaslal svoju odpoveď na výzvu súdu. Vo svojej odpovedi sa nevyjadril k autenticite svojho podpisu v zápisnici o uzavretí manželstva a s tvrdením navrhovateľky, že sa nejedná o jeho podpis, sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Tiež pokiaľ súd v bode 13 odôvodnenia poukazuje na údajné doručenie upovedomenia o postúpení návrhu na rozvod manželstva z Okresného súdu Banská Bystrica na Okresný súd Šaľa, ktoré údajne navrhovateľka prevzala dňa 21.08.2003, tak odvolateľka uvádza, že toto upovedomenie neprevzala, keďže v tom čase mala trvalý pobyt v T., N. XXX, a to približne od roku 2001, takže nevedela, kto prevzal a podpísal predmetnú písomnosť. Súčasne odvolateľka namietla aj účelové a nepravdivé výpovede svedkov, ktorých nepoznala a ich opis priebehu údajného sobášneho aktu považuje za vykonštruovaný. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
8. Manžel navrhovateľky sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril, nakoľko na území Slovenskej republiky sa nenachádza, jeho pobyt v zahraničí súdu nie je súdu známy a preto sú mu zásielky doručované oznámením na úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu (§ 106 ods. 3 Civilného sporového poriadku ( ďalej len CSP).
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas oprávnenou osobou (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, ďalej len CMP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom odvolania, keďže tu išlo o návrhové konanie (§ 65 v spojení s § 102 CMP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.
10. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie je určenie neexistencie manželstva, predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým návrh zamietol a v závislom výroku o trovách konania.
11. Po preskúmaní obsahu spisu a odvolacích námietok navrhovateľky sa odvolací súd plne stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu, ktorý vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, a pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá zistený skutkový stav a zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku. Reagujúc na odvolacie dôvody dopĺňa iba nasledovné:
12. Odvolateľka vytýkala súdu prvej inštancie, že nevzal do úvahy, že neboli predložené doklady, ktorých predloženie predpisuje zákon a bez ktorých by žiadny matričný úrad sobáš s cudzincom nepovolil, resp. nevykonal, iba ak fiktívne ako v tomto prípade, že nebol dodržaný úradný postup a že podpisy boli sfalšované.
13. Odvolací súd sa s výhradami navrhovateľky nestotožnil. Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd vykonal rozsiahle dokazovanie a zaoberal sa všetkými jej podstatnými argumentami. Okresný súd sa dostatočne vysporiadal aj s navrhovateľkou namietanými vadami oznámenia o uzavretí manželstva, pričom pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že toto oznámenie nikdy nevidela, nepodpísala ho a je vykonštruované, aj odvolací súd konštatuje, že toto sa jej v konaní preukázať nepodarilo. Dôkazným
prostriedkom, ktorý by jednoznačne vyvrátil, alebo potvrdil skutočnosť, či podpisy na oznámení o uzavretí manželstva ako aj na zápisnici o uzavretí manželstva patria navrhovateľke, bol súdnoznalecký posudok grafológom, ktorý dôkaz najskôr navrhovateľka navrhla, následne však neuhradila preddavok na znalca, takže dôkaz nemohol byť vykonaný ( § 253 CSP). Navrhovateľka tak síce uvedený dôkaz navrhla, jeho obstaraniu však následne zabránila. Jednalo sa pritom o významný dôkaz, ktorým mohla preukázať, či išlo o sobáš vykonštruovaný, na ktorom sa nezúčastnila a nemala o ňom vedomosť. Z rovnakého dôvodu nebolo v konaní preukázané ani jej tvrdenie, že bol sfalšovaný podpis sobášiaceho ( Ing. J. Q., CSc.), keď menovaný sa napriek výzve súdu nedokázal a to aj vzhľadom k uplynutiu značného časového obdobia, jednoznačne vyjadriť, či ide o jeho vlastnoručný podpis, pričom súd nedisponuje odbornými vedomosťami, ktoré by mu umožnili bez znaleckého posudku autenticitu podpisu zistiť. Vinou navrhovateľky dôkaz znalcom teda vykonaný nebol a súd preto musel vychádzať z ostatných dôkazov vrátane svedeckých výpovedí a to aj svedeckých výpovedí obsiahnutých vo vyšetrovacom spise OO PZ Banská Bystrica- Východ, ČVS: ORP-830/OV-BB-2015. Všetky dôkazy súd prvej inštancie jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach náležite vyhodnotil, pričom správne prihliadol aj na rozpornosť vo vyjadreniach samotnej navrhovateľky, ktorej tvrdenia tak pôsobia nevierohodne. Vykonané dôkazy aj podľa názoru odvolacieho súdu neboli spôsobilé vyvrátiť skutočnosti, vyplývajúce zo sobášneho listu. Falšovanie podpisov, tvrdené navrhovateľkou, nebolo ničím v konaní preukázané a nebolo preukázané ani tvrdenie navrhovateľky, že vôbec nedošlo k sobášnemu aktu v ÚVV a UVTOS Banská Bystrica pre neexistenciu osobitného povolenia riaditeľa tohto ústavu. Vyjadrenie ústavu, že „osobný spis I. Y. Q. bol v zmysle interných predpisov skartovaný a nie je možné poskytnúť požadované informácie“, rozhodne nemožno považovať za dôkaz, preukazujúci, že sobášny akt sa neuskutočnil. Pokiaľ navrhovateľka neexistenciu manželstva vyvodzovala z formálnych vád, ktoré mali spočívať v tom, že neboli predložené doklady, ktorých predloženie predpisuje zákon, resp. predložené doklady ženícha ako cudzinca neboli kompletné a ani náležite osvedčené ( absentovala tzv. superlegalizácia ), odvolací súd zhodne so súdom prvoinštančným má za to, že ide o formálne pochybenia, ktoré treba pripísať na vrub sobášiaceho orgánu, ktoré však nespôsobujú neexistenciu manželstva. Zákon č. 94/1963 Zb. o rodine v zmysle § 6 ods. 3 výslovne pripúšťal, aby príslušný orgán poverený viesť matriku alebo príslušný orgán cirkvi, pred ktorým sa manželstvo uzaviera, predloženie určených dokladov odpustil, ak je ich zadováženie spojené s ťažko prekonateľnou prekážkou. Odhliadnuc od uvedeného ustanovenia, ak by aj išlo o prípad, že pri predkladaní zákonom určených dokladov od osôb zamýšľajúcich uzavrieť manželstvo nebola matrika celkom dôsledná, súd nemá možnosť dodatočne u uzavretých manželstiev preskúmavať, či matrika mala všetky zákonom vyžadované listinné podklady a či tieto podklady mali všetky náležitosti. Pokiaľ matrika mala v r. 2001 za to, že predložené doklady sú dostatočné, treba považovať formálne náležitosti za splnené v rozsahu postačujúcom na uzavretie manželstva.
14. Okrem nedostatočne zisteného skutočného stavu odvolateľka vytýkala okresnému súdu aj to, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, s čím sa odvolací súd tiež nemohol stotožniť. Právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci však o prípad nesprávneho právneho posúdenia nešlo, keď súd prvej inštancie na skutkové zistenia, vyplývajúce z vykonaných dôkazov aplikoval správne ustanovenia právnych predpisov, ktoré aj správne vyložil.
15. Odvolací súd tak zhodne so súdom prvoinštančným dospel k záveru, že návrh v danej veci nebol podaný dôvodne, keď navrhovateľka nepreukázala, že k uzavretiu jej manželstva s odporcom nedošlo. Odvolacie námietky sa ukázali ako nepodložené a keďže neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu nemožno priznať úspech, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny spolu s výrokom o trovách konania potvrdil podľa § 387 ods. 2 CSP, pričom v podrobnostiach odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu.
16. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, čo vyplýva i z ustálenej judikatúry. Judikatúra však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP.
18. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).