Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10CoE-40-2021.pdf
PDF · 126.57 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/40/2021
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advocate, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnej: V. T., rod. D., nar. XX. N. XXXX, trvalo bytom C., časť obce L. C., súpisné č. XXX, o vymoženie 284,14 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, IČO: 37929810, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z 26. augusta 2021, č. k. 5Er/444/2010-26, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. exekúciu zastavil, s tým, že II. o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 39 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. m/, § 243h ods. 1, § 243f ods. 1, 4 a 6 E.p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov); § 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 a 2 písm. h/ a j/, ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov; § 52 ods. 1 až 4 O.z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov). Vecne dôvodil, že dňa 7.7.2010 poveril JUDr. Rudolfa Krutého PhD., vykonaním exekúcie v prospech oprávnenej na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn.: SR 18383/09 zo 16.11.2009, ktorým bol priznaný nárok zo zmenky. Oprávnený, plniac si tým povinnosť uloženú ustanovením § 243f ods. 1 E.p., návrh na vykonanie exekúcie doplnil podaním datovaným dňa 21.1.2016, doručeným súdnemu exekútorovi dňa 21.1.2016, v ktorom sa okrem iného uvádza, že rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným sú od počiatku výkonu exekúcie uvedené v časti odôvodnenia exekučného titulu, na podklade ktorého je vykonávaná exekúcia, a na podklade ktorého bol spísaný formou zápisnice aj samotný návrh na vykonanie exekúcie. Tieto skutočnosti sa tak stali v minulosti známe exekútorovi, ktorému oprávnená navrhla vykonanie exekúcie a stali sa známe rovnako tak súdu, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučný titul bol vydaný ako dôsledok riadne vykonaného súdneho konania, v ktorom boli dodržané všetky zásady spravodlivosti. Skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinnou sa stali predmetom dokazovania a strany sporu voči nim mali možnosť uplatňovať akékoľvek relevantné námietky. Exekučný titul bol v dôsledku takto riadne vedeného sporového konania vydaný okrem iného aj s prihliadnutím na existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, obmedzení alebo neprípustnosti použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Opísané skutočnosti týkajúceho sa vlastného vzťahu s povinnou nespochybnila ani sama povinná podaním žaloby podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z.z.. Dôkazy
osvedčujúce skutočnosti pomenované v § 39 ods. 4 E.p. sú od počiatku výkonu exekúcie súčasťou exekučného spisu a boli v minulosti súdom podľa § 44 ods. 2 E.p. preskúmavané. Medzičasom nedošlo k zmene skutkového stavu a zmene obsahu dôkazov. Oprávnená je však pripravená opätovne doložiť akékoľvek z týchto dôkazov, ak došlo k ich strate z exekučného spisu. Exekučným titulom je v danom prípade rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., pod sp. zn.: SR 18383/09 zo dňa 16.11.2009, ktorým bol žalovaná (povinná) zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 284,14 eur, spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 284,14 Eur od 19.6.2009 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 284,14 eur od 2.9.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 122,18 eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Je teda možné konštatovať, že oprávnenej bol priznaný nárok zo zmenky. Vzhľadom na túto skutočnosť exekučnému súdu v zmysle § 243f ods. 6 E.p. vznikla povinnosť rozhodnúť o tom, či v exekúcii možno pokračovať, prípadne či je potrebné exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. m/ E.p. Zastaviť exekúciu podľa citovaného ustanovenia možno len za súčasného splnenia nasledovných predpokladov: a) exekučný titul bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky, b) vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a c) exekučný titul vykazuje nedostatky z dôvodu, že nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, na obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo na rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. K záveru, že podmienka pod písm. a) je naplnená, súd dospel už pri skúmaní podmienok aplikácie prechodného ustanovenia § 243f ods. 6 E.p.. Ustanovenie § 243f ods. 4 E.p. obsahuje vyvrátiteľnú právnu domnienku, podľa ktorej ak sa v konaní podľa § 243f ods. 1 E.p. nepreukáže opak, platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m/ E.p. Povinnosť tvrdenia nadväzne aj dôkazné bremeno na preukázanie skutočností týkajúcich sa vlastného vzťahu s povinným zaťažuje oprávneného, a to aj v prípade, ak ide o oprávneného, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov (§ 39 ods. 4 E.p.). Oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie, spísaného vo forme zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, tvrdí, že právny vzťah medzi ňou a povinnou vznikajúci na základe zmluvy o úvere (právny dôvod vzniku záväzku) nie je vzťahom spotrebiteľským, pretože nespĺňa podmienky stanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi na jeho posúdenie ako vzťahu spotrebiteľského (ust. § 52 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. a ust. § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z.. O spotrebiteľských úveroch - účel uzatvorenia zmluvy zo strany povinnej). Oprávnená ďalej poukazuje, že právny vzťah nie je možné v zmysle už uvedeného pokladať za spotrebiteľský úver. Uvedené skutočnosti vyplývajú z obsahu samotnej zmluvy o úvere, jej záhlavia a práv a povinností ňou založených. Súd preskúmaním zmluvy dospel k záveru, že zmluva o úvere z 13.11.2008 medzi oprávnenou ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom je spotrebiteľskou zmluvou. Povinná bola v zmluve označená ako fyzická osoba, ktorej nebol poskytnutý úver na účel podnikania. Z uvedeného dôvodu možno predmetný právny vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom (povinnou) a dodávateľom (oprávnenou) v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd preto s poukazom na § 57 ods. 1 písm. m/ pristúpil k skúmaniu samotnej zmluvy o úvere z 13.11.2008 a exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., pričom zistil, že v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, nebolo prihliadnuté na rozpor s dobrými mravmi a so zákonom a povinnej nebola poskytnutá ochrana zákonom patriaca spotrebiteľovi. Povinná v danom prípade uzatvorila dňa 13.11.2008 v skutočnosti zmluvu o spotrebiteľskom a bezúčelovom úvere a táto zmluva mala mať náležitosti stanovené v zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V zmluve uzavretej medzi účastníkmi absentuje okrem iného aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a v zmluve je neplatne dojednaná odplata za úver, ktorý predstavuje 96% požičanej sumy. Za nekalú obchodnú praktiku súd považoval aj skutočnosť, že povinná musela vyplniť zmenku, v ktorej bol uvedený zmenkový úrok 0,25% denne z dlžnej sumy, čo predstavuje sankciu 91,25% ročne (pre spotrebiteľa zákonom zakázanú) a toto bola podmienka poskytnutia úveru. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že exekúciu je nutné zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. m/ E.p., pretože pri vydaní rozhodnutia sp. zn. SR 18383/09 zo 16.11.2009 boli bez najmenších pochybností porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, resp. na ochranu spotrebiteľa nebolo vôbec prihliadnuté, pričom v časti výšky odplaty ide o rozpor s dobrými mravmi, keď rozhodcovský súd neposúdil záväzkovo-právny vzťah ako vzťah spotrebiteľský a neposkytol mu náležitú ochranu. Nakoľko súd prvej inštancie v čase rozhodovania o zastavení exekúcie nedisponoval vyúčtovaním trov exekúcie, rozhodol tak, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
uznesenia o zastavení exekúcie. Rozhodovanie o trovách exekúcie osobitným uznesením je prípustné aj v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 6/2010.
2. Proti tomuto uzneseniu v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie oprávnená, s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedla odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP (zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov), nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnená posudzovanie povinnej ako spotrebiteľa výslovne odmieta. Poukazuje na skutočnosť, že 13.11.2008 uzavrela s povinnou zmluvu o úvere č. 2430217, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver na účel zamestnania. Povinná v zmluve o úvere uviedla a aj osobitne podpísala vyhlásenie, že poskytované peňažné prostriedky budú využité na tento účel (ďalej len ,,zmluva o úvere“). V zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch“) (časová verzia predpisu účinná od 1.8.2008 do 31.12.2008): ,, Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania,“ Ako už bolo uvedené vyššie, podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Dôležité teda je, na aký účel bol úver poskytnutý, a nie na aký účel povinná poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použila. Oprávnená v danom prípade pri poskytnutí úveru vychádzala z vyhlásení povinnej, že ide o úver poskytnutý na výkon povolania. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinnou následne poskytnutý úver aj využitý, oprávnená neskúma, nakoľko je to pre ňu už nepodstatná informácia. Povinná ako dlžník navyše nemá zo žiadneho zákona informačnú povinnosť voči veriteľovi, aby preukazovala skutočné použitie finančných prostriedkov. Oprávnená preto z titulu platnej legislatívnej úpravy nie je toho názoru, že musí vedieť či povinná (dlžník) v praxi naozaj použila finančné prostriedky na rovnaký účel ako deklarovala v zmluve o úvere. V prípade postavenia oprávnenej treba akceptovať jej dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinnou vstupovala. Argumentácia oprávnenej v tomto smere je napokon v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG publikovaný o.i. v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 468 - 469). Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva (Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR 91/04 publikovaný o.i. v Eliáš, K. a kol.: Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 1. svazek. § 1 - 487. Praha, Linde 2008, s. 324; Selucká, M. Ochrana spotřebitele v soukromém právu. 1. vydání. Praha : C. H. Beck 2008, s. 54). Vyššie uvedenú argumentáciu oprávnenej potvrdil prostredníctvom svojho rozhodnutia aj Krajský súd v Bratislave uznesením z 28.3.2017 sp. zn. 21 CoE/378/2016-53, v ktorom konštatoval, že exekučný súd je v spotrebiteľských veciach v zmysle § 57 ods. 1 písm. m/ E.p. v znení prijatom novelou zákona č. 438/2015 Z.z. síce povinný podrobiť exekučný titul, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky, prieskumu jeho súladu so zákonom z hľadiska neprijateľných zmluvných podmienok, obmedzenia alebo neprípustnosti použitia zmenky, alebo rozporu s dobrými mravmi alebo so zákonom, avšak pri tomto prieskume musí akceptovať limity vyplývajúce z právnej úpravy danej osobitnými právnymi predpismi, ktorými je potrebné rozumieť Zákon o spotrebiteľských úveroch, vymedzujúce pojem spotrebiteľského úveru a s týmto úverom spojené obmedzenia použiteľnosti zmenky. Vzhľadom na predmetné osobitosti právnej úpravy, pre účelovosť úveru, ktorý bol poskytnutý povinnej, na posúdenie zmluvy o úvere nemožno aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch. Niet pochybností o tom, že zmluvné vzťahy uzatvárané medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom, spĺňajú požiadavku spotrebiteľského právneho vzťahu. Pokiaľ je ale predmetom tohto vzťahu účelovo poskytnutý úver a túto účelovosť žiadny z účastníkov vzťahu nespochybnil, potom vzhľadom na ust. § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch nejde o spotrebiteľský úver a na tieto zmluvné vzťahy (úverové zmluvy) nemožno citovaný právny predpis aplikovať. Z uvedeného vyplýva, že úvery poskytnuté na účel zamestnania, povolania, podnikania nemajú povahu spotrebiteľského úveru a ochrana spotrebiteľa o obmedzení a neskôr úplnom vylúčení zabezpečenia úveru zmenkou sa na tieto úvery (druhy zmlúv) nevzťahuje (obdobne NS SR 5Cdo 415/2012).
V zmysle uvedeného oprávnená zastáva názor, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď aplikoval ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m/ E.p. a exekučné konanie zastavil.
3. Súdny exekútor ani povinná sa k odvolaniu nevyjadrili, odvolacie návrhy nepodali.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 E. p.), proti rozhodnutiu proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 2, § 58 ods. 5 E.p. v znení účinnom do 31.3.2017), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP ods. 1), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne.
5. Podľa § 243h ods. 1 vety prvej E.p. (prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 2017) ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Podľa § 9a ods. 1 E.p. v znení účinnom od 1. júla 2016 do 31. marca 2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP. Podľa § 243f ods. 1, 4 E.p. v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona. Ak sa v konaniach podľa odseku 1 nepreukáže opak, platí že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m). Podľa § 57 ods. 1 písm. m/ E.p. v znení účinnom do 31.3.2017, exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na 1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie začalo dňa 8.3.2010, kedy bola pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaná zápisnica o návrhu oprávnenej na vykonanie exekúcie. K návrhu na vykonanie exekúcie oprávnená priložila exekučný titul, a Zmluvu o úvere č. 2430217 z 13.11.2008 so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru. Súd prvej inštancie ako exekučný súd vydal dňa 7.7.2010 poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - vykonateľného rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 18383/09 zo dňa 16.11.2009. V priebehu exekúcie, potom ako súdny exekútor postúpil dňa 3.2.2016 súdu prvej inštancie podanie oprávnenej z 21.1.2016 - Doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s ust. § 243f ods. 1 E.p., súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením tak, že výrokom I. exekúciu zastavil a výrokom II. vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanoveniami § 220 ods. 2 v spojení s § 234 CSP. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa i s tvrdeniami oprávnenej v odvolaní, odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody: Podľa právnej úpravy platnej a účinnej od 23.12.2015 obsiahnutej v § 39 ods. 4, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. m/ a § 243f E.p., zavedenej zákonom č. 438/2015 Z. z. sú exekučné súdy povinné ex offo prihliadať v exekučných konaniach o vymáhaní nároku zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou, ak dospejú k záveru, že povinný má v kauzálnom vzťahu postavenie dlžníka - spotrebiteľa, čo zisťujú v súlade s novelizovaným ust. § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového, k tomu, či bola povinnému v konaní pred všeobecnými, ale aj rozhodcovskými súdmi poskytnutá taká primeraná ochrana, aká mu ako spotrebiteľovi podľa predpisov o spotrebiteľskom práve patrí. Podľa dôvodovej správy bolo účelom zákona č. 438/2015 Z. z. zvýšiť ochranu spotrebiteľa v súdnych konaniach pred všeobecnými súdmi, pričom predmetná právna úprava mala zamedziť, aby ďalej dochádzalo k zneužitiu niektorých právnych inštitútov (napr. zmenky) proti spotrebiteľovi. Dôvodová správa zároveň uvádza, že vzhľadom na veľké množstvo exekučných vecí, ktoré prebiehajú na podklade exekučného titulu vydanom v konaní, v ktorom nebola účastníkovi poskytnutá primeraná ochrana, je nevyhnutné vyporiadať sa s otázkou ochrany spotrebiteľa aj v týchto exekučných konaniach. Na tento účel sa upravuje možnosť súdu odmietnuť vydať poverenie na vykonanie exekúcie, resp. v
prebiehajúcich exekučných konaniach exekúciu zastaviť. Právna úprava umožňuje ochrániť tisíce spotrebiteľov pred nedôvodnými nárokmi uplatňovanými v súdnom konaní alebo v štádiu exekúcie, vzhľadom k tomu, že express verbis vysloví povinnosť súdu prihliadať na spotrebiteľské vzťahy, a to aj v konaniach, v ktorých súdy takúto povinnosť opomenuli. Z uvedených dôvodov je oprávnený už v návrhu na vykonanie exekúcie povinný opísať rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným a preukázať ho dôkazmi, ktoré ním tvrdené skutočnosti osvedčujú (§ 39 ods. 4 E.p.) Odo dňa 23.12.2015 je tak povinný urobiť aj v už prebiehajúcich exekučných konaniach, ktoré začali do 22.12.2015 (a to bez ohľadu na to, či v nich už bolo udelené poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie), pretože aj v týchto exekučných konaniach exekučný súd postupuje podľa právnej úpravy účinnej od 23.12.2015, ak sa na podklade exekučného titulu priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou (§ 243f ods. 1 E.p.). Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na závere, ktorým kvalifikoval právny vzťah založený predmetnou zmluvou o úvere ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto podľa jeho názoru spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti). Tento záver prvoinštančného súdu napadla v odvolaní oprávnená, ktorá výslovne odmietla posudzovanie povinnej ako spotrebiteľa, poukázala na skutočnosť, že 13.11.2008 uzavrela s povinnou zmluvu o úvere č. 2430217, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver na účel zamestnania. Povinná v zmluve o úvere uviedla a aj osobitne podpísala vyhlásenie, že poskytované peňažné prostriedky budú využité na tento účel a pre účelovosť úveru, ktorý bol povinnej poskytnutý, na posúdenie zmluvy o úvere nemožno aplikovať ust. zákona o spotrebiteľských úveroch, niet pochybností o tom, že zmluvné vzťahy uzatvárané medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom, spĺňajú požiadavku spotrebiteľského právneho vzťahu, pokiaľ je ale predmetom tohto vzťahu účelovo poskytnutý úver a túto účelovosť žiadny z účastníkov vzťahu nespochybnil, potom vzhľadom na ust. § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch nejde o spotrebiteľský úver a na tieto zmluvné vzťahy (úverové zmluvy) nemožno citovaný právny predpis aplikovať, z čoho vyplýva, že úvery poskytnuté na účel zamestnania, povolania, podnikania nemajú povahu spotrebiteľského úveru a ochrana spotrebiteľa o obmedzení a neskôr úplnom vylúčení zabezpečenia úveru zmenkou sa na tieto úvery (druhy zmlúv) nevzťahuje (obdobne NS SR 5Cdo 415/2012). V zmysle uvedeného oprávnená zastáva názor, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď aplikoval ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m/ E.p. a exekučné konanie zastavil. Odvolací súd konštatuje, že uvedená odvolacia námietka oprávnenej nie je dôvodná z nasledovných dôvodov: S účinnosťou od 1.1.2008 O.z. v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa § 52 ods. 3 O.z. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 O.z. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Keďže oprávnená je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnená pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 O.z.. Pretože povinná pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ju v zmysle § 52 ods. 4 O.z. považovať za spotrebiteľa. S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ust. § 52 a nasl. O.z., má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení O.z.. Na tom, že povinná pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a preto sa považuje za spotrebiteľa (§ 52 ods. 4 O.z.), nič nemení ani to, že v zmluve sa ako účel pôžičky uvádza „výkon zamestnania“. V tomto smere rozhodujúca definícia, obsiahnutá v cit. § 52 ods. 4 O.z., bola do slovenskej právnej úpravy prebratá na základe článku 2 písm. b/ smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého sa spotrebiteľom rozumie akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. Pri výklade § 52 ods. 4 O.z. treba preto vychádzať z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorý ako jediný má právomoc takýto výklad poskytnúť (článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Súdny dvor v tomto kontexte pritom už judikoval, že vnútroštátny súd rozhodujúci o spore týkajúcom sa zmluvy, ktorá by mohla patriť
do pôsobnosti tejto smernice, je pri zohľadnení všetkých dôkazov a najmä podmienok zmluvy povinný overiť, či dlžník môže byť označený ako „spotrebiteľ“ v zmysle uvedenej smernice (pozri analogicky rozsudok SDEÚ Faber, C-497/13, bod 48). V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť všetky okolnosti prejednávanej veci a najmä povahu tovaru alebo služby, ktoré sú predmetom posudzovanej zmluvy a môžu odhaliť účel nadobudnutia tovaru alebo služby (pozri rozsudok SDEÚ Costea, C-110/14, bod 23). Ak vo všeobecnom kontexte zmluvy neprevažuje podnikateľský účel, dotknutá zmluvná strana sa musí považovať za spotrebiteľa (pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát vo veci C-110/14, bod 55). V preskúmavanej zmluve o úvere sa však nachádza len jediná zmienka v tomto smere: „výkon zamestnania“. Zo zmluvy o úvere nie je na prvý pohľad zrejmé, čo sa má na mysli týmto pojmom. Ani povaha služby, teda poskytnutie peňazí, neumožňuje jeho obsah bližšie objasniť. Krátky slovník slovenského jazyka 4 z r. 2003 - kodifikačná príručka (P.) vysvetľuje tento pojem v prvoradom význame ako „pravidelnú prácu za mzdu; prac. pomer“. To je v súlade aj s chápaním tohto pojmu v právnej oblasti, kde sa najčastejšie používa, teda v pracovnom práve. Zamestnanie sa vykonáva v zásade v pracovnom pomere, ktorý je charakteristický výkonom závislej práce (§ 1 ods. 2 Zákonníka práce). Závislú prácu vykonáva zamestnanec (§ 11 ods. 1 Zákonníka práce). Zamestnanec sa pritom podobne ako spotrebiteľ považuje za slabšiu stranu zmluvného vzťahu, ale aj za slabšiu stranu v civilnom sporovom konaní (porov. § 316 ods. 1 CSP). Z hľadiska povahy účelu úveru je teda pojem „výkon zamestnania“ v protiklade k pojmom, ktoré používa článok 2 písm. b/ smernice 93/13/EHS (obchody, podnikanie alebo povolanie), alebo § 52 ods. 4 O.z. (obchodná alebo iná podnikateľská činnosť), ale aj k pojmom „výkon povolania“ a „výkon podnikania“. Žiaden z týchto pojmov sa nespája s výkonom závislej práce, ale sú prejavom slobody podnikať. Preto nemožno prijať záver, že by fyzická osoba, ktorá koná na účely „výkonu zamestnania“, nepatrila do pozitívneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ podľa § 52 ods. 4 O.z. Určitá nejasnosť ale môže vyplynúť z definície pojmu spotrebiteľ obsiahnutej v § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2009. Spotrebiteľom sa podľa cit. ustanovenia rozumela „fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania“. Túto definíciu však treba vykladať taktiež v súlade s právom Európskej únie, teda v súlade s tým, ako pojem spotrebiteľ vymedzuje smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú. v. ES L 42, 12. 2. 1987) v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. februára 1990 (Ú.v. ES L 61, 10. 3.1990) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998 (Ú.v. ES L 101, 1. 4. 1998). Smernica Rady 87/102/EHS považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, „ktorá pri transakciách pokrytých touto smernicou vykonáva činnosť na účely, ktoré sa nachádzajú mimo jeho obchodnej činnosti a profesie“ [článok 1 ods. 2 písm. a)]. Smernica členským štátom umožňuje len, aby prijímali prísnejšie ustanovenia na ochranu spotrebiteľov (článok 15). Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je každý členský štát povinný vykonať smernicu spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti a na tento účel sa musia ustanovenia smernice vykonať tak, aby bola zachovaná konkrétnosť, presnosť a jasnosť (pozri rozsudok SDEÚ Komisia/Taliansko, C-207/96, Zb. s. I-6869, bod 26). Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva (pozri rozsudok SDEÚ Adeneler a i., C-212/04, bod 110). To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (rozsudok SDEÚ Pfeiffer a i., C-397/01, body 115, 116, 118 a 119). Snaha slovenského zákonodarcu postupovať v zmysle tohto pravidla je zreteľná hneď v prílohe č. 3 k zákonu č. 258/2001 Z. z., v ktorej deklaruje prebratie smernice 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku. Ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2009 preto treba vykladať tak, že ním zákonodarca mienil vylúčiť z kategórie spotrebiteľov osoby, ktoré konajú s cieľom, ktorý nesúvisí s ich obchodnou, podnikateľskou ani profesijnou činnosťou. S odkazom na vyššie poskytnutý rozbor všeobecného významu pojmu zamestnanie ale nie je prekvapivé, že slovenský zákonodarca sa po upozornení Európskej komisie rozhodol novelizovať v podstate zhodné ustanovenie neskoršieho právneho predpisu [§ 2 písm. a) z. č. 129/2010 Z. z.] zákonom č. 394/2011 Z. z. a s účinnosťou od 1.12.2011 upravil definíciu spotrebiteľa tak, aby zahŕňala fyzickú osobu, „ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania“, teda aby už naďalej nepoužívala pojem „zamestnanie“ (pozri spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky, parlamentná tlač 437a, bod 11, P.). Na základe vyššie uvedených úvah odvolací súd dospel k záveru, že eurokonformný výklad vyžaduje, aby sa v tomto prípade uplatnila teleologická redukcia a aby sa pojem spotrebiteľ v znení § 3 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z. účinného do 31.12.2009 vykladal síce contra verba legis, ale v súlade s úmyslom
zákonodarcu (teda v konečnom dôsledku nie contra legem) tak, že za spotrebiteľa treba považovať aj osobu, ktorej sa ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver na „výkon zamestnania“. Okrem toho treba poznamenať, že spôsob uvedenia kolónky „zamestnanie“ v preskúmavanej zmluve o úvere ako prvej možnosti, po ktorej nasleduje „povolanie“, „podnikanie“ a až na záver „iný účel“ je spôsobilý viesť k tomu, že dlžník označí hneď prvú možnosť, pretože táto obsahuje slovo „zamestnanie“. To sa dá očakávať aj vzhľadom na všeobecný význam, ktorý pojmu „zamestnanie“ pripisuje bežný človek. Ani z tohto pohľadu teda nemožno prikladať označeniu tejto možnosti v zmluve o úvere takú váhu, aby bez ďalšieho rozhodla o „obchodnom“ alebo „podnikateľskom“ účele úveru. (porovnaj uznesenie Krajského súdu v Trnave z 29.6.2021 pod č. k. 25CoE/17/2021) Zo všetkých týchto dôvodov odvolací súd uzavrel, že na povinnú treba nazerať ako na spotrebiteľa. Nakoľko v danom prípade vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, súd prvej inštancie správne pristúpil k aplikácii ust. § 57 ods. 1 písm. m/ E.p. v znení účinnom do 31.3.2017, t. j. k skúmaniu, či v konaní, ktorého výsledkom bolo vydané rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. Závery súdu prvej inštancie v tomto smere neboli odvolaním spochybnené a odvolací súd sa s nimi stotožňuje, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že exekúciu je nutné zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. m/ E.p. v znení účinnom do 31.3.2017.
6. V odvolacom konaní plne úspešnej povinnej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP, použitých s odkazom na § 9a ods. 1 E.p. v znení účinnom do 31.3.2017), o ktorom nároku v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade úspešná povinná bola v odvolacom konaní pasívna, nevykonala žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania povinného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. Odvolací súd s poukazom na uvedenú argumentáciu potom rozhodol tak, že povinnej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
7. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).