Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sžfk/33/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a JUDr. Juraja Vališa, LL.M. v právnej veci žalobcu: M. H., dátum narodenia: XX. S. XXXX, adresa trvalého pobytu XXX XX V. XXXX, právne zastúpený: AKSK, s.r.o., so sídlom Nám. SNP č. 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 859 711, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102250884/2019 z 25. septembra 2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. -82 z 8. decembra 2020, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. -82 zo dňa 8. decembra 2020 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. 102250884/2019 z 25. septembra 2019 a rozhodnutie Daňového úradu Žilina, pobočka Čadca, č: 101539748/2019 z 24. júna 2019 z r u š u j e a vec v r a c i a Daňovému úradu Žilina, pobočka Čadca na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania na krajskom súde a na kasačnom súde.

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania a správneho súdneho konania

1. Žalobcovi bol rozhodnutím Daňového úradu Žilina č. 9510401/5/1505527/2014 z 15. apríla 2014 vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2010 v sume 21 279,69 €. Tento bol povinný zaplatiť do 26. mája 2014.

2. Uznesením Okresného súdu Žilina č.k. zo 7. februára 2019 bol na žalobcu vyhlásený konkurz. Toto uznesenie bolo uverejnené v čiastke 31/2019 Obchodného vestníka 13. februára 2019 a nasledujúcim dňom (14. februára 2019) sa konkurz považuje za vyhlásený podľa v spojení s o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

3. Daňový úrad Žilina, pobočka Čadca (ďalej aj ako „správca dane“), keďže ani k 24. júnu 2019 nedošlo k zaplateniu predmetného rozdielu dane, rozhodnutím č. 101539748/2019 z 24. júna 2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „DP“ alebo „daňový poriadok“), vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 12 767,80 € za nezaplatenie dane z príjmov fyzickej osoby vyrubenej v bode 1 uvedeným rozhodnutím Daňového úradu Žilina 15. apríla

2014 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške, a to za maximálne možné obdobie 4 rokov do 26. mája 2018 podľa § 156 ods. 2 DP.

4. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 102250884/2019 z 25. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Uviedol, že zákaz vyrubenia úrokov z omeškania pri povolení oddlženia neukladal žiaden právny predpis. Poukázal na DP [v znení do 31. decembra 2019], ktorý nadväzoval na právnu úpravu oddlženia podľa predpisov účinných do 28. februára 2017 ( až v znení do 28. februára 2017). Podľa týchto ustanovení k oddlženiu došlo až na základe uznesenia súdu po uplynutí trojročného skúšobného obdobia bez možnosti dodatočného zrušenia tohto oddlženia, pričom dňom zverejnenia tohto uznesenia v Obchodnom vestníku došlo k zániku príslušného daňového nedoplatku. Znenie DP normujúce zánik daňového nedoplatku nie je použiteľné na oddlženie, ktoré nastalo od 1. marca 2017, pretože podmienkou takéhoto zániku je uplynutie skúšobného obdobia, toto obdobie ale právna úprava účinná od 1. marca 2017 už neobsahuje. Poukázal tiež, že v prípade zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer podľa úpravy účinnej od 1. marca 2017 sa pohľadávkam obnovuje pôvodná vymáhateľnosť a splatnosť, nie existencia, pretože tá nebola oddlžením dotknutá.

5. Žalobca podal správnu žalobu, ktorou navrhol prvostupňové rozhodnutie, ako aj napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie. Uviedol, že 2. januára 2018 bol naňho vyhlásený konkurz, tzn. všetky pohľadávky, ktoré voči žalobcovi vznikli do 31. decembra 2017, sa stali nevymáhateľnými, a to vrátane pohľadávok Slovenskej republiky z titulu daní. Daňové pohľadávky nie sú uvedené medzi pohľadávkami, ktoré nie sú konkurzom/oddlžením dotknuté, tzn. nepožívajú žiadnu formu zvýhodnenia.

6. Podľa žalobcu bolo právom správcu dane prihlásiť si pohľadávku uplatnenú v napadnutom rozhodnutí do konkurzu na majetok žalobcu, pretože podľa je možné počas konkurzu uspokojiť len prihlásenú pohľadávku a neprihlásené pohľadávky, resp. v konkurze neuspokojené pohľadávky sa podľa stávajú nevymáhateľnými.

7. Poukázal na účel oddlženia, ktorým je umožnenie dlžníkom začať „odznova“. Argumentoval, že úprava oddlženia v je špeciálnou voči úprave v daňovom poriadku, pričom daňový poriadok navyše pracuje s pojmami „konkurz“ a „reštrukturalizácia“ v podobe, v akej ich právny poriadok poznal do 28. februára 2017. Oddlženie podľa úpravy účinnej od 1. marca 2017 je novým inštitútom rovnocenným s dovtedy existujúcimi konkurzom a reštrukturalizáciou, no daňový poriadok na tento nový inštitút v upravujúcom pojem daňového nedoplatku nepamätá. 8. Podľa názoru žalobcu žalovaný a správca dane vydali rozhodnutia napriek tomu, že sa naňho podľa hľadí, akoby sa vo vzťahu k jeho záväzkom spred 14. februára 2019 trvalo upustilo od ich vymáhania.

9. Žalovaný popri zopakovaní svojej argumentácie použitej v napadnutom rozhodnutí uviedol, že povinnosť zaplatiť úrok z omeškania daňového subjektu vznikne, až keď je o tom vydané rozhodnutie tak, ako to pre uloženie povinnosti vyžaduje § 63 DP. Daňovým nedoplatkom je potom dlžná suma dane po lehote splatnosti, pričom daňou sa podľa § 2 písm. b/ DP rozumie aj úrok u omeškania.

10. Krajský súd v Žiline (ďalej len „správny súd“ alebo „krajský súd“) napadnutým rozsudkom podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“ alebo „“) žalobu zamietol.

11. Skonštatoval, že na základe oddlženia žalobcu došlo k zbaveniu ho všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze, a to v rozsahu v akom neboli v konkurze uspokojené. Uznal, že úprava v je špeciálnou voči úprave v DP, ale zároveň uviedol, že otázku vzniku pohľadávky na úroku z omeškania upravuje iba DP.

12. Krajský súd dospel k záveru, že pohľadávka na úroku z omeškania vznikla až po rozhodujúcom dni, ktorým je v tomto prípade s ohľadom na 31. január 2019. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. totižto táto pohľadávka vzniká na základe rozhodnutia podľa DP. Táto pohľadávka teda nemohla byť prihlásená do konkurzu podľa a .

13. Úrok z omeškania rovnako nemá akcesorickú povahu, v jeho prípade ide o daňový nedoplatok, a nie o príslušenstvo k pohľadávke na dani.

II.

Argumentácia účastníkov konania

14. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť, uplatňujúc dôvody podľa a a navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

15. Sťažovateľ argumentuje, že v prípade oddlženia sa pohľadávky vzniknuté do rozhodujúceho dňa uspokojujú len v konkurze alebo splátkovým kalendárom podľa na základe prihlášky podľa . Z tohto pravidla existuje výnimka uvedená v , ktorý normuje nevymáhateľnosť niektorých pohľadávok v prípade oddlženia dlžníka. Sťažovateľ tvrdí, že konkrétne v jeho písmene d/ ide aj o úrok z omeškania (ako o sankciu, ktorá je spojená s porušením povinnosti), kde na účely vzniku nevymáhateľnosti tohto úroku nie je rozhodujúce, kedy došlo k vzniku povinnosti platiť úrok z omeškania, ale kedy došlo k porušeniu povinnosti, od ktorej sa povinnosť platiť úrok z omeškania odvíja.

16. Za nesprávny považuje sťažovateľ aj právny názor, že úrok z omeškania ako pohľadávka vzniká až vyrubením. Práve naopak, tvrdí, že úrok z omeškania má akcesorickú povahu, vzniká priamo zo zákona a rozhodnutie o jeho vyrubení má deklaratórny význam pre jeho prípadné ďalšie vymáhanie. V tomto smere poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , pričom opomenutie riadneho vysporiadania sa s týmto rozhodnutím zo strany krajského súdu považuje za procesnú vadu odôvodnenia zasahujúcu do jeho práva na spravodlivý proces.

17. V ostatnom sťažovateľ poukázal na argumentáciu použitú v podanej správnej žalobe.

18. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol túto zamietnuť.

III.

Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

19. 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) činnosť a začal konať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konal Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) v správnom kolégiu (g ods. 4 a 6 v spojení s o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Predmetná kasačná sťažnosť bola predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 6. mája 2021 a zaregistrovaná v jeho správnom kolégiu pod sp.zn. . Od 1. augusta 2021 je teda na konanie o nej príslušný Najvyšší správny súd. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol pod pôvodnou spisovou značkou.

20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný ( ) po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas ( a ), oprávnenou osobou ( ), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná ( ), má predpísané náležitosti ( a ), preskúmal napadnutý rozsudok z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti ( , a ) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

21. Kľúčovou otázkou je, či daňový nedoplatok na úroku z omeškania je nevymáhateľnou pohľadávkou podľa , ak bol vyrubený po oddlžení a vyhlásení konkurzu, a to za porušenie povinností, ktoré nastalo pred rozhodným dňom podľa .

22. Úvodom kasačný súd poukazuje na tú skutočnosť, že je povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého

neoddeliteľnou súčasťou je aj právna istota, a s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje zásada rozhodovania súdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom. 23. Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom , podľa ktorého: ,,Ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie“. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že preskúmaním administratívneho spisu a súdneho spisu dospel k záveru, že ide o skutkovo a právne obdobnú vec, ktorej predchádza rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 24. novembra 2021.

24. Vzhľadom na to, že toto rozhodnutie tvorí prejudikatúru v danej veci, kasačný súd postupoval v zmysle , a preto v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza prevzatú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia:

„15. Vo vzťahu k nastolenej otázke kasačný súd, stotožňujúc sa s právnym názorom sťažovateľa, poukazuje na skutočnosť, že po vyhlásení konkurzu, resp. oddlženia fyzickej osoby je správca dane povinný postupovať podľa osobitného zákona - ( Daňového poriadku). Všeobecná úprava obsiahnutá v Daňovom poriadku tak jednak z titulu dôsledného uplatňovania princípu lex specialis derogat legi generali a jednak na základe explicitného znenia dotknutého ustanovenia ustupuje do úzadia v prospech uplatňovania zásad a postupov podľa .

16. Odpoveď na sťažovateľom nastolenú otázku (ne)vymáhateľnosti úroku z omeškania spojeného s porušením daňovej povinnosti spred oddlženia fyzickej osoby a vyhlásenia konkurzu na jej majetok, jasne obsahuje ustanovenie . Podľa tohto sa za nevymáhateľné voči dlžníkovi po oddlžení považujú „zmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim dňom.“

17. Kasačný súd má za nespochybniteľné, že úrok z omeškania vyrubovaný podľa § 156 ods. 1 Daňového poriadku má v daňovom konaní povahu verejnoprávnej peňažnej sankcie, čo vyplýva aj z jeho systematického začlenenia v V. časti Daňového poriadku s názvom „Zodpovednosť za porušenie povinností“ v ustanoveniach vymedzených rubrikou „Sankcie“. Z dôvodu tejto sankčnej a akcesorickej povahy spadá do rozsahu pohľadávok uvedených v , ktoré sa, v závislosti odo dňa porušenia povinnosti zakladajúcej právo jeho vyrubenia, stanú po oddlžení nevymáhateľné (obdobne rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 24. novembra 2021).

18. Na rozdiel od správneho súdu však kasačný súd (stotožňujúc sa s právnym názorom sťažovateľa) pri aplikácii predmetného ustanovenia nepovažuje za podstatné, kedy samotná pohľadávka (úrok z omeškania) vzniká. Nevymáhateľnosť pohľadávky podľa sa podľa názoru kasačného súdu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 25. mája 2021, bod 28) „týka všetkých sankcií (teda aj v budúcnosti uložených), pretože rozhodujúce je len to, kedy došlo k porušeniu právnej povinnosti zakladajúcemu právo(moc) uplatniť či uložiť pokutu alebo inú sankciu. Ak k porušeniu, teda deliktu v širokom zmysle slova, došlo pred rozhodujúcim dňom, takáto pokuta alebo sankcia je nevymáhateľná. Tým sa zabezpečuje jeden z cieľov oddlženia, teda robí sa za minulosťou dlžníka „hrubá čiara“ a umožňuje sa mu začať odznova bez toho, aby bolo možné od neho vymáhať „staré dlhy“ pochádzajúce z obdobia spred oddlženia. Limity tohto postupu sú ustanovené v (nedotknuté pohľadávky), (zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer) a (odporovateľné právne úkony). Keďže úrok z omeškania sa nedá subsumovať pod žiadnu výnimku podľa , je nutné dospieť k záveru, že aj úrok z omeškania za nezaplatenie splatnej dane v čase jej splatnosti pred rozhodujúcim dňom je nevymáhateľný.“ Obdobne právny názor potvrdil aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. zo dňa 24. novembra 2021.

19. S uvedenou otázkou súvisí aj problém posúdenia povahy rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania, ktorú sťažovateľ nastolil. V tejto súvislosti kasačný súd odkazuje na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 27. januára 2021, ktoré zjednotilo rozhodovaciu činnosť súdov (na ktorú poukazoval tak sťažovateľ ako aj správny súd) v súvislosti s otázkou, či rozhodnutie správcu dane o vyrubení úrokov z omeškania má konštitutívnu alebo

deklaratórnu povahu. Veľký senát judikoval, že úrok z omeškania je potrebné považovať za pohľadávku vznikajúcu priamo zo zákona (bod 41 a 42 rozhodnutia veľkého senátu), rozhodnutie o jeho vyrubení nemá konštitutívnu, ale deklaratórnu povahu (bod 43 a 44 rozhodnutia veľkého senátu) a aj nevyrubené úroky z omeškania je podľa názoru veľkého senátu možné prihlásiť do konkurzu (bod 40 a 42 rozhodnutia veľkého senátu).

20. Hoci veľký senát posudzoval problematiku úrokov z omeškania v súvislosti s reštrukturalizáciou, jeho úvahy sú do značnej miery aplikovateľné aj pre oddlženie podľa IV. časti zákona o konkurze (v inej veci sťažovateľa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 26. júna 2021, bod 14 - 16; ale aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 6. júla 2021, sp.zn. zo dňa 30. júna 2021, sp.zn. zo dňa 30. júna 2021 a iné).

21. Preto pokiaľ správny súd, žalovaný a správca dane bez ďalšieho vychádzali z toho, že vyrubovaný úrok z omeškania nie je nevymáhateľnou pohľadávkou a odmietli na prípad sťažovateľa aplikovať z dôvodov, ktoré už boli kasačným súdom spochybnené vyššie, vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci.

22. Pre úplnosť kasačný súd dodáva, že nevymáhateľnosť pohľadávky - úroku z omeškania úzko súvisí aj s otázkou možnosti jeho vyrubenia podľa Daňového poriadku. Kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti, opierajúc sa o osobitný charakter úroku z omeškania, účel oddlženia a následky nevymáhateľnosti pohľadávok podľa (upravené v ), už uviedol (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 24. novembra 2021), že „nevymáhateľnosť úroku z omeškania (po oddlžení) ako pohľadávky podľa v spojení s zákona o konkurze spôsobuje aj nemožnosť jeho vyrubenia podľa Daňového poriadku počas trvania účinkov oddlženia.“.“

25. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd v medziach kasačných námietok sťažovateľa zistil, že napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ), rovnakou vadou (nezákonnosťou) podľa zistení kasačného súdu trpí aj napadnuté rozhodnutie v spojení s rozhodnutím správcu dane ( ). Keďže správny súd žalobu zamietol, kasačný súd postupom podľa v spojení s a zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane a vec správcovi dane na ďalšie konanie.

26. Žalovaný a správca dane sú viazaní vyjadreným právnym názorom kasačného súdu ( ).

27. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa v spojení s tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom ( ). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.