Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-233-2017.pdf
PDF · 136.12 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/233/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: E. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/XX, E. E., zastúpený: Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, IČO: 42 205 735, so sídlom Petzwalova 12, Nitra, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava, o určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov a o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 26C/533/2015-44 zo dňa 21.06.2016, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v treťom a štvrtom odseku výroku p o t v r d z u j e .
II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v prvom odseku výroku m e n í tak, že žaloba sa v časti určenia, že úver poskytnutý žalovaným žalobcovi na základe Zmluvy o úvere č. 203400427 uzavretej dňa 24.11.2010 je bezúročný a bez poplatkov, z a m i e t a .
III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti určenia neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti v druhom odseku výroku r u š í .
IV. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v piatom odseku výroku m e n í tak, že žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov prvoinštančného konania.
V. Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v prvom odseku výroku určil, že úver poskytnutý odporcom navrhovateľovi na základe Zmluvy o úvere č. 203400427 uzavretej dňa 24.11.2010 je bezúročný a bez poplatkov. V druhom odseku výroku určil, že zmluvná podmienka vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktorá je súčasťou zmluvy o úvere č. 203400427, uzavretej dňa 24.11.2010 medzi navrhovateľom a odporcom pod bodom 11: „dlžník uznáva dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške na základe tejto zmluvy ako svoj dlh voči veriteľovi, čo do dôvodu aj výšky, tak ako je uvedené v tejto zmluve. Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.“ Je ako neprijateľná neplatná. V treťom odseku výroku súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi bezdôvodné obohatenie vo výške 73,- Eur do 3 dní. V štvrtom odseku výroku súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 215,50 Eur do 3 dní na účet tunajšieho súdu. V piatom odseku výroku súd navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 1 ods. 1, § 2, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 9, § 451 ods. 1 a 2, 456 Občianskeho zákonníka. Vecne argumentoval tým, že navrhovateľ uzavrel s odporcom zmluvu o úvere č. 203400427 na sumu 800,- Eur. Z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie navrhovateľ úver nesplácal riadne a včas a dostal sa do omeškania, dňa 22.02.2014 mu bola doručená výzva na úhradu sumy 5.871,09 Eur, podal voči výzve námietky, žiadal o vysvetlenie, ako odporca k výpočtu sumy došiel, na čo odporca nereagoval. Bol vyzvaný na stretnutie v pobočke v Galante, kde sa dostavil a dohodol sa na splátkach minimálne 30,- Eur mesačne s tým, že neakceptuje sumu dlhu 5.871,09 Eur, napriek tomu splátky platil, od 10/2014 aj po 50,- Eur mesačne, však mu dňa 01.10.2014 bola zaslaná odporcom výzva na zaplatenie 6.747,07 Eur bez bližšej špecifikácie sumy a dňa 01.10.2014 odporca zaslal zamestnávateľovi navrhovateľa žiadosť o zrážky zo mzdy do výšky 6.747,07 Eur a bude žiadať ešte realizáciu zrážok na príslušenstvo pohľadávky, prvá zrážka bola vykonaná 10/2014. Predmetom zmluvy bol úver vo výške 800,- Eur za poplatok 700,- Eur na 12 mesiacov, spolu mal navrhovateľ teda zaplatiť sumu 1.500,- Eur, pričom poplatok predstavuje 87,50% ročne z dlžnej sumy, navrhovateľ do času vyhlásenia rozsudku vo veci samej zaplatil odporcovi na úvere sumu 873,- Eur. V danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa ust. § 52 ods. 1 v spojitosti s ust. § 52 ods. 4 OZ (nebolo preukázané, že by odporca bral úver na svoju obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť). Ďalej mal súd za to, že ide o zmluvu o spotrebiteľských úveroch, nakoľko odporca ako účastník konania nesúci dôkazné bremeno podľa § 53 ods. 3 OZ nepreukázal, že v danom prípade (ide o štandardnú formulárovú zmluvu) je zmluvné dojednanie ohľadne účelu úveru dohodnuté individuálne. Navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že nikdy nepovedal, že by si predmetný úver bral na účely zamestnania, ani celú zmluvu nevypĺňal, nakoľko p. Gálová od odporcu povedala, že ostatné nech nevyplňuje, doplní to ona. Vychádzajúc z obsahu a formy predmetnej zmluvy možno konštatovať, že zmluva ako celok je vyhotovená takým drobným písmom, že nemožno spravodlivo očakávať od priemerne dobre vidiaceho spotrebiteľa, aby si jej ustanovenia vôbec všimol. Označenie účelu úveru v zmluve malo byť podľa jej textu vyjadrené formou čestného vyhlásenia spotrebiteľa označením príslušnej možnosti krížikom, ktoré vyhlásenie vzhľadom na jeho komplikovanú čitateľnosť len ťažko vyhodnotiť ako právny úkon vyjadrený vážne a zrozumiteľne, nie je preukázané, že by predmetný krížik vyplnil na zmluve navrhovateľ, alebo by ho vyplnila s jeho súhlasom pracovníčka odporcu, nie je teda preukázané, že aj v tejto časti ide o predvyplnenú formulárovú zmluvu, kde vzhľadom na spochybnenie údaju navrhovateľom ako spotrebiteľom má dôkaznú povinnosť preukázania, že ide o čiastkovú dohodu medzi účastníkmi odporca ako dodávateľ. Odporca však dôkazné bremeno v tejto časti neuniesol, poukázal na údaj v dodatku k zmluve o úvere zo dňa 24.11.2010, ktorý dodatok však súdu nepredložil a jeho existencia teda preukázaná nie je. Vzhľadom na uvedené ma súd za to, že právny režim predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravuje zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu jej uzatvorenia, a to podľa ust. § 2 ods. 2 písm. a/ z.č. 129/2010 Z.z. (odporca ako dodávateľ nepreukázal, že navrhovateľ bral úver na účel zamestnania). Vzhľadom na uvedené mal súd v súlade s právnym názorom navrhovateľa za to, že predmetná zmluva neobsahuje náležitosti taxatívne uvedené v § 9 z.č. 129/2010 Z.z., konkrétne nie je uvedená RPMN, výška ročnej úrokovej sadzby a dátum konečnej splatnosti úveru, teda náležitosti podľa písm. f/, j/, i/, na základe čoho podľa ust. § 11 ods. 1 z.č. 129/2010 Z.z. je nutné vyhodnotiť zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov. Súd sa s právnym názorom navrhovateľa stotožnil aj v časti neprijateľnosti a neplatnosti zmluvnej podmienky pod bodom 11 VOP v znení: „dlžník uznáva dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške na základe tejto zmluvy ako svoj dlh voči veriteľovi, čo do dôvodu aj výšky, tak ako je uvedené v tejto zmluve. Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.“, a to podľa ust. § 53 ods. 4 písm. j/ OZ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, nakoľko nejasná formulácia uznania dlhu (čo do jeho výšky) umožňuje dodávateľovi určiť, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, zároveň ide o neplatnosť podľa ust. § 39 OZ, nakoľko odporca ako právne aj ekonomicky silnejší subjekt zmluvného vzťahu formuláciou nejasného zmluvného dojednania koná tak v rozpore so spotrebiteľskou právnou úpravou. Vzhľadom na skutočnosť, že bolo preukázané, že navrhovateľ zo zmluvy zaplatil sumu 873,- Eur, pričom výška istiny úveru (toho, čo mu odporca skutočne poskytol) bola 800,- Eur, pričom ako je vyššie uvedené súd zmluvu vyhodnotil ako bezúročnú a bez poplatkov, suma 73,- Eur predstavujúca rozdiel medzi poskytnutým úverom a platbami navrhovateľa bola odporcom prijatá bez právneho dôvodu, na základe čoho ide o bezdôvodné obohatenie podľa ust. § 451 ods. 2 OZ, kde podľa ust. § 456 OZ je povinnosťou odporcu ako subjektu, ktorý sa na úkor navrhovateľa bezdôvodne obohatil, bezdôvodné obohatenie vydať. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd návrhu vyhovel v plnom rozsahu. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., kde navrhovateľ ako plne úspešný účastník konania má právo na náhradu
trov konania voči odporcovi, avšak navrhovateľovi žiadne trovy v súvislosti s konaním nevznikli, preto mu ich náhradu súd priznať nemohol. Súd odporcovi vzhľadom na osobné oslobodenie navrhovateľa od poplatkovej povinnosti uložil povinnosť vzhľadom na jeho procesný neúspech zaplatiť na účet tunajšieho súdu súdny poplatok z návrhu na začatie konania.
3. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v zmysle odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p.. Odvolateľ poukázal na nedostatok odôvodnenia predmetného rozsudku. Žalobca nedôvodne napadol poplatok za poskytnutie úveru, v danom prípade nešlo o odplatu, ktorá by výrazne vybočovala z trhového priemeru, zohľadniac to, že žalovaný je nebankový subjekt s vyšším podnikateľským rizikom. Žalovaný dostatočne preukázal, že žalobca si prostriedky zobral pre účely zamestnania, nejedná sa preto o zmluvu spotrebiteľskú. Žalovaný podporne poukázal na rozhodnutia iných súdov v obdobnej veci. Podľa žalovaného žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Z predmetnej zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 OZ, na jeho strane teda nedošlo k bezdôvodnému obohateniu.
4. Žalobca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne nevyjadril.
5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v prvom a piatom odseku výroku zmeniť, v druhom odseku výroku zrušiť a v treťom a štvrtom odseku výroku ako vecne správny potvrdiť.
7. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i v prevažnej miere správne právne posúdil.
8. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca uzavrel so žalovaným dňa 24.11.2010 zmluvu o úvere č. 203400427 na sumu 800,- Eur. Z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie žalobca úver nesplácal riadne a včas a dostal sa do omeškania, dňa 22.02.2014 mu bola doručená výzva na úhradu sumy 5.871,09 Eur, podal voči výzve námietky, žiadal o vysvetlenie. Bol vyzvaný na stretnutie v pobočke v Galante, kde sa dostavil a dohodol sa na splátkach minimálne 30,- Eur mesačne s tým, že neakceptuje sumu dlhu 5.871,09 Eur, napriek tomu splátky platil, od 10/2014 aj po 50,- Eur mesačne, dňa 01.10.2014 mu bola zaslaná výzva na zaplatenie 6.747,07 Eur bez bližšej špecifikácie sumy a dňa 01.10.2014 žalovaný zaslal zamestnávateľovi žalobcu žiadosť o zrážky zo mzdy do výšky 6.747,07 Eur a bude žiadať ešte realizáciu zrážok na príslušenstvo pohľadávky, prvá zrážka bola vykonaná 10/2014. Predmetom zmluvy bol úver vo výške 800,- Eur za poplatok 700,- Eur na 12 mesiacov, spolu mal žalobca teda zaplatiť sumu 1.500,- Eur, pričom poplatok predstavuje 87,50% ročne z dlžnej sumy. Podľa znenia bodu 11 VOP úrok predstavoval 233,33 Eur a administratívny poplatok 466,67 Eur za rok, na základe čoho ide podľa žalobcu o neprijateľnú zmluvnú podmienku. V zmluve ďalej nie je uvedená RPMN, výška ročnej úrokovej sadzby a dátum konečnej splatnosti úveru, na základe čoho je úver bezúročný a bez poplatkov. Žalobca doposiaľ uhradil zo zmluvy žalovanému sumu 843,- Eur, čo prevyšuje istinu poskytnutého úveru o 73,- Eur. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť, poukázal na to, že nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ale o zmluvu podľa ust. § 269 ods. 2 Obch. zák., nakoľko v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy vychádzajúc z
vyhlásenia žalobcu je zrejmé, že tento si finančné prostriedky požičal za účelom dochádzania za prácou (dodatok k zmluve zo dňa 24.11.2010) a teda nebol spotrebiteľom (bez ohľadu na to, na čo skutočne prostriedky použil). Vo vzťahu k poplatku podľa ust. § 53 ods. 1 OZ účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy cena plnenia nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou, vzhľadom na vyššie podnikateľské riziko v prípade žalovaného nemožno striktne ním stanovený úrok a poplatky porovnávať s úrokmi banky, bezdôvodné obohatenie nenastalo.
9. Medzi stranami bolo sporné, či sa jedná o spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahujú príslušné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, keď žalovaný argumentoval tým, že žalobca si zobral úver na účel výkonu zamestnania.
10. Súd prvej inštancie sa s otázkou účelu úveru dostatočne vysporiadal, keď k tejto otázke vypočul aj žalobcu a následne správne uzavrel, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nakoľko žalovaný ako účastník konania nesúci dôkazné bremeno podľa § 53 ods. 3 OZ nepreukázal, že v danom prípade (ide o štandardnú formulárovú zmluvu) je zmluvné dojednanie ohľadne účelu úveru dohodnuté individuálne. Žalobca na pojednávaní uviedol, že nikdy nepovedal, že by si predmetný úver bral na účely zamestnania, ani celú zmluvu nevypĺňal, nakoľko p. Gálová, konajúca za žalovaného povedala, že ostatné nech nevyplňuje, doplní to ona. Vychádzajúc z obsahu a formy predmetnej zmluvy možno konštatovať, že zmluva ako celok je vyhotovená takým drobným písmom, že nemožno spravodlivo očakávať od priemerne dobre vidiaceho spotrebiteľa, aby si jej ustanovenia vôbec všimol. Označenie účelu úveru v zmluve malo byť podľa jej textu vyjadrené formou čestného vyhlásenia spotrebiteľa označením príslušnej možnosti krížikom, ktoré vyhlásenie vzhľadom na jeho komplikovanú čitateľnosť len ťažko vyhodnotiť ako právny úkon vyjadrený vážne a zrozumiteľne, nie je preukázané, že by predmetný krížik vyplnil na zmluve sám žalobca, alebo ho vyplnila s jeho súhlasom pracovníčka žalovaného, nie je teda vylúčené, že aj v tejto časti ide o predvyplnenú formulárovú zmluvu, kde vzhľadom na spochybnenie údaju žalobcom ako spotrebiteľom má dôkaznú povinnosť preukázania, že ide o čiastkovú dohodu medzi účastníkmi žalovaný ako dodávateľ. Žalovaný však dôkazné bremeno v tejto časti neuniesol, poukázal na údaj v dodatku k zmluve o úvere zo dňa 24.11.2010, ktorý dodatok však súdu nepredložil a jeho existencia teda preukázaná nie je. Vzhľadom na uvedené odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uzatvára, že právny režim predmetnej zmluvy má režim zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu jej uzatvorenia, a to podľa ust. § 2 ods. 2 písm. a) z.č. 129/2010 Z.z. (žalovaný ako dodávateľ nepreukázal, že žalobca bral úver na účel zamestnania). Z úradnej činnosti súdu je pritom známe, že žalovaný ako nebanková spoločnosť často využíval takúto prax, keď vyhotovil formulárovú zmluvu, v ktorej bolo možné len krížikom označiť účel poskytnutia úveru tak, aby sa úver nepovažoval za spotrebiteľský, a to bez ohľadu na skutočnú vôľu dlžníka, v jednoznačnej snahe dodávateľa obísť tak ustanovenia spotrebiteľského práva.
11. Ďalšou rozhodujúcou právnou otázkou bolo posúdiť, či predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňa všetky náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
12. Ustanovenie § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch stanovuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu a taxatívne stanovuje, aké náležitosti musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Absencia niektorých týchto náležitostí nespôsobuje neplatnosť predmetnej zmluvy, ak už bol poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo ak bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba, a to z dôvodu ochrany spotrebiteľa. Sankcia neplatnosti by totiž neprimerane tvrdo dopadala na spotrebiteľa, ktorý by tým stratil výhodu splátok, a mohol by sa tak dostať do ťažko riešiteľnej situácie, pretože spravidla finančné prostriedky z úveru už použil a nemá možnosť ich bezprostredne splatiť v celej výške.
13. Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy namiesto sankcie neplatnosti sankcionoval veriteľa tým, že ak zmluva neobsahuje presne vymedzené náležitosti konkretizované v ust. § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch).
14. Súd prvej inštancie preto správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, a dospel k správnemu záveru, že v zmluve nie je uvedená RPMN, výška ročnej úrokovej sadzby a dátum konečnej splatnosti úveru, teda náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. f), i), j), na základe čoho podľa ust. § 11 ods. 1 z.č. 129/2010 Z.z. je nutné vyhodnotiť zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov.
15. Odvolací súd preto zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že úverová zmluva uzavretá medzi stranami dňa 24.11.2010 neobsahuje základné obsahové náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), i), j), zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a preto sa poskytnutý úver v zmysle § 11 písm. a) tohto zákona považujú za bezúročný a bez poplatkov.
16. Pre záver o tom, že poskytnutý úver sa v zmysle § 11 písm. a) tohto zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov, stačí pritom nesplnenie čo i len jednej zákonom stanovenej podmienky v ust. § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) zákona.
17. Keďže potom s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, v zmysle citovaného ust. § 9 ods. 2 písm. f), i), j), v spojení s § 11 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch, je nevyhnutné poskytnuté úvery považovať za bezúročné a bez poplatkov, je dôvodné dlžníka zaviazať len na vrátenie istiny úveru. Zároveň je právne bezvýznamná argumentácia žalovaného o primeranosti výšky dohodnutého poplatku za úver.
18. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca získal na základe zmluvy o úvere sumu 800,- Eur a na splátkach úveru zaplatil celkom sumu 873,- Eur. Keďže zmluvu o úvere je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov a zároveň žalobca zaplatil žalovanému viac ako mu bolo poskytnuté, súd prvej inštancie správne skonštatoval, že tento preplatok žalobcu vo výške 73,- Eur (873,- Eur - 800,- Eur), predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu, preto súd prvej inštancie v treťom odseku výroku dôvodne zaviazal žalovaného na vrátenie sumy vo výške 73,- Eur žalobcovi.
19. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v treťom odseku výroku, ako aj v štvrtom odseku výroku o poplatkovej povinnosti (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutom) súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
20. Odvolateľ však dôvodne namietal, že súd prvej inštancie pochybil, keď osobitným výrokom (prvý odsek výroku) rozhodol o určení, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov.
21. Podľa § 80 písm. c) O.s.p. účinného do 30.06.2016, t.j. v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
22. Podľa citovaného § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súd sa preto v prvom rade musí zaoberať otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tej súvislosti aj otázkou danosti naliehavého právneho záujmu, ktoré podmienky tvoria conditio sine qua non určovacej žaloby. Ak totiž súd dospeje k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre prípustnosť určovacej žaloby, resp. že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je potrebné takúto žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom, a jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem je zásadne daný vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo, ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým.
23. Súd v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu takéhoto záujmu, inak (a to bez skúmania vecnej stránky návrhu), musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t.j. z úradnej povinnosti. Platí to aj pre súd prvej inštancie, aj pre súd odvolací.
Pre skúmanie súdu teda netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní žalovaný vôbec urobil, napríklad v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu (§ 154 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 3 O.s.p.).
24. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1998, sp. zn. 5Cdo 60/1998, publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, určovacou žalobou sa žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a význam. Z uvedeného možno teda uzavrieť, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom.
25. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP) naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo.
26. Určovacia žaloba [§ 80 písm. c) O.s.p.] má spravidla preventívny charakter - jej účelom je poskytnúť ochranu práva žalobcu predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva (určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti [§ 80 písm. b) O.s.p.]. V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu počtu súdnych sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b) O.s.p., však neplatí vtedy, ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže, že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu; v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť, že nejde o určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.
27. Podľa ustálenej súdnej judikatúry tiež platí, že ak vyslovením neplatnosti právneho úkonu sa má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe
daný naliehavý právny záujem (porovnaj napríklad rozsudok NS SR, sp. zn. 3Cdo 98/2004). Ten je v takomto prípade daný na samotnom určení práva. Určenie neplatnosti zmluvy totiž nemusí znamenať, že účastník je nositeľom práva, ktoré mu malo v dôsledku zmluvy zaniknúť, alebo že nie je nositeľom práva, ktoré mal zmluvou nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej skutočnosti, prípadne ho mohol nadobudnúť iným spôsobom.
28. Vyššie uvedené závery o potrebe preukázania naliehavého právneho záujmu platia aj za účinnosti C.s.p., keď podľa § 137 písm. c) a d) C.s.p. účinného od 01.07.2016, t.j. v čase rozhodovania odvolacieho súdu, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
29. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na vzťah medzi posúdením prejudiciálnej otázky a rozhodnutím o nároku na plnenie. Prejudiciálna otázka a jej posúdenie nesmie byť nikdy poňaté do výroku súdneho rozhodnutia, keďže výrok súdneho rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku, ktorá nadobúda právoplatnosť, prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje iba v odôvodnení rozsudku, nemôže tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Výnimku tvorí situácia, keď bolo právoplatne rozhodnuté o žalobe na plnenie, ktorého predpokladom bolo prejudiciálne posúdenie (určenie) práva alebo právneho vzťahu. Ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, či už kladne alebo záporne (či sa žalobe vyhovelo alebo bola zamietnutá), tvorí výrok takéhoto rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe medzi tými istými účastníkmi konania vo vzťahu k tomu istému skutku, ktorý už bol predbežne právne kvalifikovaný v rozsudku na plnenie. Naopak to však neplatí. Teda právoplatný rozsudok o určovacej žalobe netvorí automaticky prekážku právoplatne rozhodnutej veci voči žalobe na plnenie. Právoplatným rozsudkom o určení práva či právneho vzťahu sa ešte nerozhodlo o povinnosti plniť z tohto práva alebo právneho vzťahu. Preto je žaloba na plnenie v týchto prípadoch prípustná. Právoplatný výrok o určení práva či právneho vzťahu tvorí prekážku právoplatne rozhodnutej veci voči novej žalobe na plnenie. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci sa vzťahuje i na rozhodnutia vydané v rozhodcovskom konaní, v priestupkovom konaní, či v adhéznom konaní trestnom (Komentár Občiansky súdny poriadok Števček/Ficová a kolektív). (por. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obdo 44/2011, sp. zn. 5Cdo 115/2012, sp. zn. 3 MCdo 8/2013).
30. Ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, tvorí výrok takéhoto rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe aj podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 100/01, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 110/2003, podľa ktorého právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, vychádzajúc z rovnakého skutkového základu.
31. Obdobne sa k tejto problematike stavia aj aplikačná prax v Českej republike, napríklad v uznesení Ústavného súdu ČR zo dňa 07.01.1994, sp. zn. IV. ÚS 2/93, podľa ktorého právoplatné rozhodnutie o žalobe na plnenie predstavuje vždy takú prekážku veci právoplatne rozsúdenej pre žaloby na určení už z toho dôvodu, že ním bola súčasne posúdená existencia či neexistencia určitého právneho vzťahu alebo práva, z ktorého bolo žalované plnenie.
32. V danom prípade, keď na základe návrhu žalobcu súd rozhodoval aj o nároku na plnenie, nebol daný naliehavý právny záujem na určení, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov, nakoľko posúdenie dôvodnosti žaloby na plnenie v sebe zahŕňa aj vyriešenie predbežnej otázky, či úvery je potrebné považovať za bezúročné a bez poplatkov, v dôsledku absencie obsahových náležitostí zmlúv. Bolo by preto nadbytočným, aby súd samostatným výrokom rozhodoval o tom, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov, keď z rozhodnutia súdu o nároku na plnenie a z odôvodnenia rozsudku jednoznačne vyplýva, ako súd túto otázku posúdil. Ako už bolo viackrát zdôraznené, určovacia žaloba má zväčša preventívny charakter a jej opodstatnenosť je daná vtedy, ak pomôže vyriešiť predmet sporu. V danom prípade všetky sporné otázky medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú definitívne vyriešené práve rozhodnutím o nároku na plnenie v treťom odseku výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom súd uzavrel, akú sumu je žalovaný povinný žalobcovi vyplatiť titulom vyporiadania vzájomných nárokov vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu založeného predmetnou zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Samostatným určením, že úver je bezúročný a bez poplatkov, by sa právne postavenie žalobcu nijako nezmenilo.
33. Odvolací súd preto podľa § 388 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v prvom odseku výroku zmenil tak, že žaloba sa v časti určenia, že úver poskytnutý žalovaným žalobcovi na základe Zmluvy o úvere č. 203400427 uzavretej dňa 24.11.2010 je bezúročný a bez poplatkov, zamieta.
34. Súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď v druhom odseku výroku určil neplatnosť zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti. Vzhľadom na to, že nedodržanie obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy o úvere už bolo sankcionované tým, že poskytnutý úver sa v zmysle § 11 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov, neprichádzalo do úvahy ďalej skúmať otázku neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorých obsahom bolo dojedanie poplatku za poskytnutie úveru, v zmysle § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka, a preto aj bolo nadbytočným vo výroku súdneho rozhodnutia určiť neplatnosť zmluvných podmienok z dôvodu ich neprijateľnosti v zmysle § 153 O.s.p. účinného do 30.06.2016.
35. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v druhom odseku výroku v časti určenia neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP bez potreby vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
36. Vzhľadom na to, že rozsudok súdu prvej inštancie bol v prvom odseku výroku zmenený a v druhom odseku výroku zrušený, bolo potrebné zmeniť aj výrok o náhrade trov konania v piatom odseku výroku. O náhrade trov prvoinštančného konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 2 C.s.p. tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov prvoinštančného konania, vzhľadom na to, že žalobca aj žalovaný bol v prvoinštančnom konaní čiastočne úspešný a zároveň čiastočne neúspešný, keď žalobca bol úspešný v časti, v ktorej odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovaný zas bol úspešný v časti, v ktorej odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu čiastočne zamietol a v časti určenia neplatnosti zmluvných podmienok z dôvodu ich neprijateľnosti ho zrušil, pričom nie je možné kvantifikovať pomer úspechu a neúspechu, preto spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi stranami v otázke náhrady trov odvolacieho konania bude zodpovedať také riešenie, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov prvoinštančného konania.
37. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 2 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, vzhľadom na to, že žalobca aj žalovaný bol v odvolacom konaní čiastočne úspešný a zároveň čiastočne neúspešný, keď žalobca bol úspešný v časti, v ktorej odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovaný zas bol úspešný v časti, v ktorej odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu čiastočne zamietol a v časti určenia neplatnosti zmluvných podmienok z dôvodu ich neprijateľnosti ho zrušil, pričom nie je možné kvantifikovať pomer úspechu a neúspechu, preto spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi stranami v otázke náhrady trov odvolacieho konania bude zodpovedať také riešenie, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
38. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
39. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).