Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_21CoP-153-2021.pdf
PDF · 92.33 KB
Case nature
Area
Subarea
21CoP/153/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Mariany Muránskej v právnej veci starostlivosti súdu o O. O. N., D.. XX.XX.XXXX, N. X. O., zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny C., A. Z., dieťa rodičov, matka: L.. O. N., D.. XX.XX.XXXX, N. C. X/X, R. C., zastúpená Mgr. Dávidom Orbánom, advokátom, Révová 7, Bratislava, IČO: 50 725 718, otec: M. N., D.. XX.XX.XXXX, N. C. XX/XX, XXX XX U., o určenie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 17. 08. 2021, č. k. 10P/112/2021-70 takto jednohlasne
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Predmetom konania je úprava výkonu rodičovských práv a povinností k mal. O. za čas od 01. 06. 2019 do 21. 08. 2020.
2. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:
„Otec je povinný prispievať na výživu maloletého O. N., nar. XX.X.XXXX sumou vo výške 30% zo sumy životného minima mesačne od 1.6.2019 do 31.8.2020, ktoré výživné v celkovej výške 432,40 eur je otec povinný uhradiť matke do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania“.
3. Súd prvej inštancie právne rozhodnutie odôvodnil podľa ust. § 62 a § 77 ods. 1 Zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“).
4. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Pezinok sp. zn. 12P/156/2019 zo dňa 30. 07. 2020 bolo manželstvo rodičov maloletého rozvedené, na čas po rozvode boli mal. deti V. a O. zverené do osobnej starostlivosti matky s povinnosťou otca prispievať na výživu mal. V. mesačne sumou 100 eur a na mal. O. mesačne sumou 80 eur počnúc dňom právoplatnosti rozsudku o rozvode. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21. 08. 2020. Po právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k mal. deťom na čas po rozvode matka vyzvala otca, aby uhradil dlžné výživné pre obidve deti za obdobie, kedy už rodičia neviedli spoločnú domácnosť (matka spolu s mal. deťmi sa zo spoločnej domácnosti odsťahovala v máji 2019), t. j. od 01. 06. 2019 do právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností. Otec vedomí si predchádzajúceho rozhodnutia Okresného súdu Humenné sp. zn. 8P/299/2017, ktorým
mu bola uložená povinnosť platiť výživné len na mal. V. po 66 eur mesačne, a hrozby exekúcie, uznal dlh na výživnom vo vzťahu k mal. V. vo výške 1 079 eur. Keďže do dlžnej sumy zaplatenej otcom nebolo zahrnuté aj výživné pre mal. O., matka dňa 28. 04. 2021 podala na súde návrh na určenie výživného za čas odkedy rodičia nežili spolu do právoplatnosti rozvodu manželstva (od 01. 06. 2019 do 31. 08. 2020, ďalej len „rozhodné obdobie“). Matka požadovala výživné na mal. O. v minimálnom zákonnom rozsahu, t. j. vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa mesačne. Súd mal za preukázané, že matka v rozhodnom období bola poberateľkou rodičovského príspevku a od júla 2020 sa zamestnala. Príjem otca za rozhodné obdobie celkom predstavoval 12 388,60 eura, t. j. cca 825,90 eur mesačne (12 388,60 eura : 15). Podľa vyjadrenia otca prevažnú časť jeho výdavkov tvorili náklady na bývanie, stavebný úver, hypotéka, auto na lízing, poistky, telefón, internet. Keďže zákonom upravené výživné pre mal. dieťa má prednosť pred ostatnými výdavkami povinného rodiča a podľa deklarovaného príjmu otca bolo v jeho možnostiach a schopnostiach v rozhodnom období prispievať na výživu mal. O. v minimálnom rozsahu, súd zaviazal otca prispievať na výživu mal. O. sumou vo výške 30 % zo sumy životného minima mesačne od 01. 06. 2019 do 31. 08. 2020 vo výške 432,40 eura s tým, že otec je povinný dlžné výživné uhradiť k rukám matky do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Pokiaľ ide o dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd priznal výživné spätne podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine, súd uviedol, že v konaní nebola spochybnená skutočnosť, že počas celého rozhodného obdobia rodičia mal. detí nežili v spoločnej domácnosti a uznaním dlhu zo strany otca, tento uhradil výživné, ale len vo vzťahu k staršiemu synovi V., k mladšiemu synovi O. výživné neuhradil. Zároveň súd skonštatoval, že konanie o rozvode manželstva je náročným konaním, kedy sa riešia zásadné otázky týkajúce sa starostlivosti o mal. deti na čas po rozvode, a preto pokiaľ matka v rozhodnom období žila s mal. deťmi v spoločnej domácnosti s rodičmi, riešila problémy s bývaním, mala v starostlivosti obe mal. deti, je možné prisvedčiť jej tvrdeniam, že v rozhodnom období neriešila otázku výživného, ale skôr sa zamerala na existenčné otázky, otázky týkajúce sa mal. detí, keďže tieto sa ocitli zrazu v inom prostredí. Nie je úlohou súdu v tomto konaní skúmať, čo matku viedlo k odchodu zo spoločnej domácnosti od otca. Táto otázka bola predmetom konania o rozvod manželstva. Vyživovacia povinnosť rodičov voči mal. deťom je však ich zákonnou povinnosťou, preto súd mal za to, že matka v konaní preukázala dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré návrh na určenie výživného nepodala včas, a preto súd určil výživné za matkou požadované obdobie.
5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie otec. Vytýkal súdu prvej inštancie, že bez akéhokoľvek uvedenia dôvodu nevykonal otcom navrhované dôkazy, t. j. vypočutie zvukových záznamov z Okresného súdu Pezinok v konaní 12P/156/2019, jednostranne sa sústreďoval len na ničím nepodložené tvrdenia matky, s ktorými sa plne stotožnil. Matka ako dôvod pre opustenie spoločnej domácnosti s dvoma malými deťmi uviedla, že „otec nevynášal smeti“, pričom skutočný dôvod v tom čase vytrvalo tajila. Na odchod zo spoločnej domácnosti nemala žiadne skutočné, ani reálne dôvody, neriešila ani otázku bývania, jednoducho sa presťahovala do bytu k svojim rodičom, ktorí trávili väčšinu času na prácach a pri rekonštrukcii rodinného domu pre svoju dcéru. Matka obratom umiestnila staršieho syna ešte pred dovŕšením troch rokov do predškolského zariadenia a neskôr sa presťahovala do rodinného domu, ktorý už v tom čase vlastnili jej rodičia, čím nebola nútená zabezpečiť si podnájom, resp. nové bývanie, iba sa presunula z jednej domácnosti do druhej. Pohnútky svojho odchodu sa snažila zvaliť na násilie otca, avšak pravdou je, že dva týždne po rozhodnutí súdu priznala partnera, za ktorým odišla. Preto sa pohádala aj so svojimi rodičmi, ktorí pochopili jej pohnútku, prečo s mal. deťmi odišla od ich otca. Pochopili, že tak ako v roku 2017, aj v roku 2019 ich dcéra oklamala rovnakou lžou a o tomto sa pochválila pred susedou, že urobí (vymyslí) čokoľvek len, aby sa vrátila na Východné Slovensko. Od času, keď sa matka s deťmi odsťahovala, otec s plným autom chodil za deťmi, platil penzióny, cestoval tisíce kilometrov, aby sa mohol aspoň na chvíľu stretnúť so synmi. Matka všetky návštevy komplikovala, čo ubližoval a ubližuje dodnes mal. deťom. Jej správanie zodpovedalo, že len ona je výlučným vlastníkom mal. detí a otec je len niekto, kto bude platiť výživné. Aj predmetné konanie je z pohľadu otca len ďalšie jej finančné ničenie, aby sa otec nemohol s deťmi stretávať, nakoľko cestovné si uhrádza výlučne z vlastných nákladov a tieto prevyšujú výšku samotného výživného. Pri rozhodovaní o výživnom súd opomenul, že v čase od 01. 07. 2021 do 14. 08. 2021 boli synovia zo 44 dní až 28 dní u otca a matka tento čas strávila spolu s partnerom na R. S.. Po tom, čo otec informoval matku, žeby chcel synov vziať dva dni na O., pri dodržaní všetkých protipandemických opatrení, matka okamžite navštívila policajné oddelenie na R. S. (kde trávila dovolenku), odkiaľ otca kontaktoval príslušník policajného zboru, že matka tvrdila, že otec chce deti „uniesť“ cez hranice bez jej vedomia v čase pandémie. Po vysvetlení celej situácie príslušníkom policajného zboru, nebola spísaná ani zápisnica, nakoľko konanie matky bolo zavádzajúce. Otec na O. s deťmi nevycestoval, v rámci zachovania vzťahov a o tejto skutočnosti
informoval aj kolízneho opatrovníka. V každom prípade otca mrzí skutočnosť, že jeho synovia prišli o pekný výlet, na ktorý sa tešili a deťom ani neuviedol pravý dôvod, pre ktorý na O. nevycestovali. Na záver uviedol, že vzhľadom na to, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhované dôkazy a následne dospel na základe vykonaných dôkazov, ktoré predložila matka k nesprávnym skutkovým zisteniam, žiada, aby odvolací súd rozsudok zmenil a návrh zamietol.
6. Matka k odvolaniu otca navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
7. Kolízny opatrovník k odvolaniu uviedol, že je v záujme mal. dieťaťa, aby mu bolo určené výživné v minimálnom rozsahu.
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávneným subjektom - účastníkom konania, ktorého v neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s ust. § 357 písm. d), g) CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), bez nariadenie odvolacieho pojednávania (§ 329 ods. 1 CSP), keď vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné.
9. V kontexte uplatnených odvolacích námietok otec vyjadrujúci nesúhlas so skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k určeniu výživného, odvolací súd skúmal primeranosť určenej sumy vyživovacej povinnosti za rozhodné obdobie v nadväznosti na otcove možnosti a schopnosti.
10. Vychádzajúc zo zisteného skutočného stavu veci, mal. O. pochádza z manželstva rodičov, ktoré bolo právoplatne rozvedení rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 30. 07. 2020, č. k. 12P/156/2019-369. Na čas po rozvode boli mal. deti V. a O. zverené do osobnej starostlivosti matky s povinnosťou otca prispievať na výživu mal. V. mesačnou sumou 100 eur a na mal. O. mesačne sumou 80 eur. Napadnutým rozsudkom súd rozhodoval o určení výživného len na mal. O., vzhľadom k tomu, že otec aj keď si bol vedomý vyživovacej povinnosti vo vzťahu k obidvom synom, túto plnil a uznal dlžné výživné len na staršieho syna, preto dospel odvolací súd k záveru, že v tomto prípade by nebolo spravodlivé bezdôvodnú nečinnosť matky maloletého súvisiacu s nepodaním návrhu na určenie výživného za rozhodné obdobie včas vyhodnotiť v neprospech mal. O.. Takéto právne posúdenie dôvodov hodných osobitného zreteľa pri určení výživného spätne podľa ust. § 77 Zákona o rodine je v záujme maloletého, lebo povinnosťou oboch rodičov je konať v najlepšom záujme dieťaťa, riadne si plniť svoje rodičovské práva a povinnosti k nemu, pretože od mal. dieťaťa nie je možné očakávať aktívny prístup pri uplatňovaní a bránení svojich práv. Bolo by preto nespravodlivé, aby z dôvodu nečinnosti matky otec získal finančný prospech na úkor maloletého dieťaťa z vedomého neplnenia si svojich rodičovských povinností. Vychádzajúc z nesporne zisteného skutočného stavu zisteného súdom prvej inštancie, odvolací súd dospel k záveru, že v tejto právnej veci boli splnené podmienky na odklon od ustálenej súdnej praxe pri aplikácií ust. § 77 Zákona o rodine, nota bene a takéto rozhodnutie je v súlade aj s čl. 2 Základných princípov CSP.
11. Z obsahu spisu vyplýva, že matka spolu s mal. synmi sa od otca odsťahovala v máji 2019 a rozsudok o rozvode manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k mal. deťom nadobudol právoplatnosť 21. 08. 2020. V rozhodnom období bola matka poberateľkou rodičovského príspevku, následne od júla 2020 sa zamestnala v A. A. v C.. Ďalším jej príjmom boli prídavky na mal. deti, daňový bonus a výživné zo strany otca mal. detí. Matka spolu s mal. deťmi býva v rodinnom dome a mal. deti navštevujú v čase plnenia pracovných povinností matky predškolské zariadenie alebo sú v starostlivosti starých rodičov. Otec je zamestnaný s príjmom 825,90 eur mesačne a jeho mesačné výdavky tvoria náklady na bývanie, stavebný úver, hypotéku, lízing, poistky, telefón a internet. Okrem dvoch mal. detí pochádzajúcich z manželstva s matkou, inú vyživovaciu povinnosť nemá.
12. Zákon o rodine (§ 62 ods. 1) zakotvuje povinnosť rodičov prispievať na výživu detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov, pričom dieťa má právo sa podieľať na životnej úrovni
svojich rodičov. Pri rozhodovaní o výživnom vždy je nutné zohľadniť fakticky dosahovaný príjem rodiča, ale aj celkovú hodnotu jeho hnuteľného a nehnuteľného majetku a spôsob života, resp. životnú úroveň.
13. Zákon o rodine (§ 75 ods. 1) vymedzuje kritéria ako určitý návod pre súd, kombináciou ktorých sa má určiť konkrétna výška výživného. Na strane oprávneného sú tu relevantné odôvodnené potreby. Na strane povinného, sú to schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Schopnosti predstavujú subjektívne kritérium určovania rozsahu vyživovacej povinnosti a rozumejú sa nimi vlastnosti dané telesnými a duševnými schopnosťami konkrétnej osoby povinného, zdravotným stavom, vlohami, nadaním, získanými skúsenosťami.
14. Súd prvej inštancie správne pri skúmaní a hodnotení možnosti, schopnosti a majetkových pomerov povinného, dospel k záveru, že je v možnostiach otca platiť výživné za rozhodné obdobie vo výške 30 % zo sumy životného minima mesačne. Otcov príjem v rozhodnom období predstavoval 825,90 eura mesačne a s prihliadnutím na to, že otec okrem mal. O. má vyživovaciu povinnosť aj k staršiemu synovi V., zohľadňujúc aj jeho výdavky, odvolací súd považuje za správny postup súdu prvej inštancie, ak otca zaviazal prispievať na výživu mal. O. sumou vo výške 30 % zo sumy životného minima mesačne od 01. 06. 2019 do 31. 08. 2020, ktoré výživné v celkovej výške 432,40 eur je otec povinný uhradiť matke do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
15. V súvislosti s uvedenými odvolacími námietkami otca súd poukazuje na ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonnou povinnosťou a cieľom tohto ustanovenia je zvyšovať plynule mieru rodičovskej zodpovednosti s tým, že potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v primeranej miere na potreby dieťaťa. Každý rodič má teda povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich vlastných potrieb. Preukázanie výdavkov povinného rodiča môže slúžiť teda ako dôkaz na stanovenie jeho životnej úrovne, avšak nie ako dôkaz, že rodič nemá dostatok finančných prostriedkov na to, aby plnil primeranú vyživovaciu povinnosť k svojmu dieťaťu. Z uvedených dôvodov sú všetky odvolacie námietky otca nedôvodné.
16. Mal. dieťa je osobou oprávnenou z výživného a je odkázané na plnenie vyživovacej povinnosti zo strany rodičov. Vyživovacia povinnosť rodiča k neplnoletému dieťaťu je daná ex lege a obvyklým spôsobom plnenia je stav, kedy dieťa žije v spoločnej domácnosti rodičov a výživné je plnené v naturálnej forme. Súd k stanoveniu konkrétnej výšky výživného pristupuje len v prípadoch potencionálneho ohrozenia oprávneného dieťaťa, t. j., ak rodičia nežijú spolu, došlo k rozpadu ich rodiny, prípadne k rozvodu manželstva a v prípade, ak niektorí z rodičov si svoju vyživovaciu povinnosť neplní. Zmyslom je teda zabezpečiť dieťaťu porovnateľné podmienky s tými, aké by malo, keby rodičia žili spolu a riadne sa o dieťa starali (porovnaj Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 650/15 zo dňa 16. 12. 2015).
17. Keďže odvolacie námietky otca nespochybnili vecnú správnosť rozsudku, odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 2 ods. 1 CMP.
18. O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 52, § 2 ods. 1 CMP tak, že žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).