Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sa/30/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: V. U. F., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom F. J. J. XXX-X, X. S., W. G., číslo pasu T., právne zastúpený: Vojčík & Partners, s.r.o., so sídlom Rázusova 28, 040 01 Košice, IČO 36 866 563, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, so sídlom Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, o správnej žalobe vo veci administratívneho vyhostenia zo dňa 18.10.2017 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-150-009/2017-SK zo dňa 14.09.2017 v spojení s rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina č. PPZ-HCP-BB7-75-017/2017-AV zo dňa 29.05.2017, takto

rozhodol:

I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, so sídlom Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB2-150-009/2017-SK zo dňa 14.09.2017, týkajúce sa žalobcu: V. U. F., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť W. G., číslo pasu T. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 18.10.2017 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BB2-150-009/2017-SK zo dňa 14.09.2017 v spojení s rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina č. PPZ-HCP-BB7-75-017/2017-AV zo dňa 29.05.2017 a náhrady trov konania. Mal za to, že zo strany žalovaného došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutočnosť, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

2. Poukazoval na nedostatky rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina (ďalej „OCP PZ Žilina“ resp. „prvostupňový správny orgán“) s tým, že pred vydaním samotného rozhodnutia OCP PZ Žilina bolo porušené jeho ústavné právo na právnu pomoc v zmysle článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobcovi nebolo reálne umožnené zo strany správneho orgánu zvoliť si právneho zástupcu alebo iného zástupcu v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej „“) a poukazoval na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 58/2001. Povinnosťou OCP PZ Žilina bolo vytvoriť v konaní také podmienky, aby zaručili žalobcovi reálnu dostupnosť právnej pomoci, teda nielen formálnu možnosť zvoliť si právneho zástupcu alebo iného zástupcu, pričom tento zástupca sa pred spísaním zápisnice nachádzal vyše šesť hodín pred prvostupňovým správnym orgánom. Žalobca prostredníctvom správnym orgánom ustanovenej tlmočníčky pani I. S. vyjadril požiadavku na zvolenie si právneho zástupcu alebo iného zástupcu do konania a uviedol, že sa volá W. a že zástupca sa fyzicky nachádza pred priestormi OCP PZ Žilina, nachádzajúcimi sa v W. B. T., avšak nevie uviesť jeho celé meno. Po tejto požiadavke správny

orgán žalobcu informoval, že zástupcu si môže zvoliť výlučne v prípade, pokiaľ uvedie celé meno a priezvisko zástupcu a tiež pokiaľ uvedie celé obchodné meno advokátskej spoločnosti, ktorej je zástupca zamestnancom, v opačnom prípade si zástupcu zvoliť nemôže. Dané môže potvrdiť samotná tlmočníčka, ktorej výsluch žalobca navrhol.

3. Zdôraznil, že nie je povinnosťou žalobcu poznať celé meno a priezvisko svojho zástupcu, najmä v situácii, ak informuje správny orgán o fyzickej prítomnosti zástupcu pred priestormi správneho orgánu, v ktorom je zadržiavaný. Samotný správny orgán o fyzickej prítomnosti zástupcu žalobcu vedomosť mal, nakoľko tento zástupca so správnym orgánom viackrát počas zadržiavania žalobcu dňa 29.05.2017 pred priestormi správneho orgánu v W. B. T. komunikoval, a to v čase približne od 15:00 do 19:45. Na danom nič nemení ani skutočnosť a vyjadrenie žalobcu v Zápisnici, že si nechce zvoliť právneho zástupcu alebo iného zástupcu. Po vyše šiestich hodinách zadržiavania nemožno za daných podmienok očakávať, že žalobca mal dôvod neveriť tvrdeniam správneho orgánu, že si môže zvoliť zástupcu jedine ak pozná celé jeho meno, respektíve obchodné meno advokátskej spoločnosti, v ktorej pracuje. Navyše nemal žiadnu možnosť komunikácie so svojim okolím, nakoľko mu zo strany správneho orgánu nebolo umožnené aktívne používať svoj mobilný telefón, ani iný komunikačný prostriedok, t. j. nemal možnosť svojim aktívnym konaním kontaktovať alebo inak osloviť akéhokoľvek iného právneho alebo iného zástupcu. Žalovaný napriek návrhu žalobcu uvedeného v odvolaní na výsluch tlmočníčky dané dokazovanie vo veci nevykonal a v odôvodnení rozhodnutia sa iba uspokojil s odkazom na znenie zápisnice, pričom návrh žalobcu na vykonanie dôkazu vo svojom rozhodnutí neodôvodnil. Mal za to, že výsluch tlmočníčky bol pre náležité zistenie skutkového stavu a v súvislosti s tým riadne posúdenie veci žalovaným kľúčový. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že zápisnica jednoznačne preukazuje nežiadanie právneho alebo iného zástupcu v konaní, keďže žalobca o právneho zástupcu požiadal už pred začatím spisovania zápisnice, čo však malo byť potvrdené práve na základe výsluchu tlmočníčky. Vzhľadom na nemožnosť zvoliť si právneho alebo iného zástupcu v konaní nemal žalobca možnosť účinne sa brániť sugestívnym a kapcióznym otázkam, ktoré mu zo strany OCP PZ Žilina boli kladené.

4. Ďalej uviedol, že zo strany žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, bola v nedostatočnej miere skúmaná existencia prekážok administratívneho vyhostenia a tiež existencia prekážok určenia zákazu vstupu v lehote troch rokov na územie všetkých členských štátov EÚ s poukazom na článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“). Rodina žalobcu, t. j. manželka a deti, aktuálne žijú v L.U. G. na základe udeleného povolenia na pobyt, s ktorými má dlhodobé sociálne a iné väzby na území L.. Manželka žalobcu sa legálne zdržiava na území L. G. od roku 2010, pričom od roku 2015 pracuje ako dobrovoľníčka v W. Š. P. A., kde vyučuje W. Y. a je členkou zástupcov rodičov v medzinárodnej škole na území L. G., na ktorej aktuálne študuje syn žalobcu. Poukazoval na sociálne väzby jeho detí na území L. G.. Vzhľadom na vysokú finančnú nákladnosť nie je reálne, aby manželka spolu s maloletými deťmi žalobcu pravidelne vstupovali a zdržiavali sa na území W. G. tak, ako na to poukázal žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Dané je neprijateľné aj s ohľadom na nízky vek a zdravý psychický vývin detí žalobcu, ktoré znášajú odlúčenie od otca veľmi ťažko. Žalovaný, ako aj prvostupňový orgán, nenáležitým spôsobom vyhodnotili všetky relevantné skutočnosti potrebné pre správne a riadne posúdenie skutkového stavu, konkrétne neprimerané obmedzenie jeho práva na súkromie a rodinný život a tým aj práva na súkromný a rodinný život jeho manželky a maloletých detí a rozhodnutie žalovaného bolo prijaté v rozpore so zákonom.

5. Rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu (Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina) č. PPZ-HCP-BB7-75-017/2017-AV zo dňa 29.05.2017 podľa § 77 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) v konaní o administratívnom vyhostení bol žalobca, ako účastník konania, podľa § 82 ods. 2 písm. o) ZoPC administratívne vyhostený a zároveň v zmysle § 82 ods. 3 ZoPC mu bol určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky (ďalej „SR“) a na územie všetkých členských štátov na dobu 3 (slovom tri) roky. Podľa § 77 ods. 1 ZoPC bol administratívne vyhostený na územie W. G. s tým, že lehota zákazu vstupu začína plynúť uplynutím lehoty na vycestovanie určenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení. Zároveň mu bola určená lehota na vycestovanie z územia SR 7 dní od vykonateľnosti rozhodnutia.

6. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že dňa 29.05.2017 bola z Inšpektorátu práce doručená písomnosť Protokol o výsledku kontroly vedená pod č. IZA-75-41-1.2/P-A28-17 č.ú.: 17 118 zo dňa 19.05.2017, že v spoločnosti Q., U..G..C.., so sídlom v W. B. W. bola vykonaná kontrola dňa

22.03.2017, z ktorého Protokolu o výsledku kontroly vyplýva, že účastník konania v sídle spoločnosti Q., U..G..C.. so sídlom D.. U. Č.. XXXX, W. B. W., vykonával prácu ako administratívny zamestnanec na oddelení kvality - manažér a v čase výkonu kontroly pracoval a vykonával závislú prácu, na ktorú nemal udelené povolenie na zamestnanie, ako to vyžaduje osobitný predpis (zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), čím svojim konaním porušil zákaz nelegálnej práce ustanovenej v § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 3 zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní“).

7. S účastníkom konania bola dňa XX.XX.XXXX o 19:25 spísaná zápisnica podľa § 22 ods. 1 zákona o správnom konaní, v ktorej potvrdil, že v mesiacoch november roku 2016 a december roku 2016 vykonával činnosti v spoločnosti Q., U..G..C.., a to pomoc pri vytváraní prezentácií a reportmi pre spoločnosť Q., U..G..C.., za čo mu bola vyplácaná mzda, ale bol odmenený vo forme občerstvenia a poskytnutia stravy.

8. Doplnil, že správny orgán pri administratívnom vyhostení účastníka konania z územia SR zohľadnil závažnosť porušenia predpisov na úseku nelegálnej práce, dĺžku trvania protiprávneho konania, ako aj okolnosti, za ktorých k porušeniu zákona došlo. Do úvahy zobral aj tú skutočnosť, že tento bol dňa 09.12.2016 administratívne vyhostený z územia SR na územie L. G. bez určenia zákazu vstupu, nakoľko sa na území SR zdržiaval neoprávnene, na základe čoho mu bolo vydané rozhodnutie pod č. p. PPZ-HCP-BB7-83-016/2016-AV zo dňa 09.12.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.12.2016. Správnym orgánom bol zabezpečený aj výpis vstupov a výstupov do objektu spoločnosti Q., U..G..C.. z identifikačnej kontroly vydanej na jeho meno, ktorá je evidovaná v spise. Zároveň rozhodol o uložení zákazu vstupu na územie SR a všetkých členských štátov na dobu troch rokov na základe správnej úvahy o možnosti riešenia protiprávneho konania účastníka konania a zaoberal sa aj prekážkami administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2 ZoPC a konštatoval, že tieto žiadne nezistil, pričom ani tento neuviedol žiadny dôvod brániaci jeho administratívnemu vyhosteniu do W. G..

9. Záverom dodal, že pred vydaním rozhodnutia sa zaoberal celkovým aspektom porušenia účastníka konania vo vzťahu k § 3 ods. 2 zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní v nadväznosti na ustanovenie § 2 ods. 2 písm. c) tohto zákona a dospel k názoru, že sa jedná o závažné porušenie zákonov SR a všeobecne záväzných právnych predpisov na úseku ochranu pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním. Bol toho názoru, že vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 2 písm. o) ZoPC je dôvodné po celkovom zhodnotení konania, ktorého sa dopustil účastník konania v rámci svojho pobytu na území SR.

10. Žalovaný, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-150-009/2017-SK zo dňa 14.09.2017 vo veci odvolania žalobcu proti rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina vydaného pod č. PPZ-HCP- BB7-75-017/2017-AV zo dňa 29.05.2017 rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a odvolanie účastníka v plnom rozsahu zamietol. Vo svojom rozhodnutí druhostupňový správny orgán poukazoval na skutkové zistenia, ako aj na odvolanie účastníka konania, pričom zdôraznil, že samotné ustanovenie § 82 ods. 2 písm. o) zákona o pobyte cudzincov uvádza, že možno vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny ak iným spôsobom závažne porušil alebo opakovane porušil všeobecne záväzné právne predpisy, pričom v danom prípade išlo o porušenie záväzne právnych predpisov v oblasti nelegálnej práce. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní zákonodarca striktne vymedzil, že fyzická osoba nesmie vykonávať nelegálnu prácu a v prípade účastníka konania bola prvostupňovým správnym orgánom táto nepochybne preukázaná, pričom výsluchom zamestnancov spoločnosti Q., U..G..C.. bolo riadne preukázané, že žalobca pracoval v danej spoločnosti v dobe od októbra 2016 do decembra 2016 a opätovne od februára 2017 do dňa ich výsluchu, t. j. XX.XX.XXXX, pričom uviedli, že pracuje na oddelení kvality a ako nadriadený im zadáva pracovné úlohy.

11. K rozsiahlym námietkam účastníka konania, týkajúcich sa neumožnenia voľby právneho zastúpenia, obhajovania svojich práv a neumožnenia vstupu právneho zástupcu do priestorov prvostupňového správneho orgánu odvolací orgán uviedol, že tieto tvrdenia považuje za irelevantné, účelové a do veľkej miery ovplyvnené subjektívnym vnímaním účastníka konania, čo však neodráža realitu a skutočný stav, nakoľko na základe zápisnice o jeho výsluchu č. PPZ-HCP-BB7-75-011/2017-AV je jednoznačne

preukázané, že účastník konania dvakrát uviedol, že v konaní nežiada právneho alebo iného zástupcu. V ďalšom sa zaoberal jeho námietkami uvedenými v odvolaní, týkajúcimi sa článku 8 Dohovoru a zastával názor, že žiadna objektívna skutočnosť nebráni tomu, aby účastník konania viedol rodinný život spoločne so svojou rodinou v domovskej krajine, ktorou je W. G., pričom v tejto krajine nie je žiadnym spôsobom prenasledovaný, ohrozený a môže sa tam kedykoľvek vrátiť.

12. K jeho požiadavke, aby mu nebol určený zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov Európskej únie a aby bol vyhostený výlučne na územie L. G. odvolací orgán uviedol, že opatrenie vo forme administratívneho vyhostenia na územie L. G. bez uloženia zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov už účastníkovi konania uložené bolo v mesiaci december roku 2016 a nespôsobilo zamýšľané účinky, ktoré mali viesť k neopakovaniu sa podobného nezákonného správania sa účastníka konania. Odvolací orgán mal na základe protokolu Inšpektorátu prácu Žilina a výsluchov zamestnancov spoločnosti Q., U..G..C.. za jednoznačne preukázané vykonávanie nelegálnej práce účastníkom konania.

13. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 09.11.2017 navrhol správnu žalobu zamietnuť. Najmä poukazoval na tú skutočnosť, že z administratívneho spisu vyplýva, že dňa 29.05.2017 bol na prvostupňový správny orgán doručený z Inšpektorátu práce Žilina protokol o výsledku inšpekcie práce spracovaný zo dňa 19.05.2017, ktorý popisoval skutočnosti zistené inšpekčnou kontrolou vykonanou dňa 22.03.2017 v spoločnosti Q., U..G..C.. so sídlom na adrese U. XXXX, W. B. W., z ktorého vyplynulo, že žalovaný vykonával v tejto spoločnosti prácu ako administratívny zamestnanec na oddelení kvality - manažér a v čase výkonu kontroly, t. j. dňa 22.03.2017 vykonával pre spoločnosť Q., U..G..C.. závislú prácu, na ktorú nemal udelené povolenie na zamestnanie, ako to vyžaduje osobitný predpis (zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení), čím došlo k porušeniu § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 3 zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Poukazoval aj na to, že žalobca v zápisnici uviedol, že do schengenského priestoru prvýkrát pricestoval v decembri 2009 do L. G., kde pracoval v meste A.. Na územie SR prvýkrát prišiel 01.11.2016 na základe telefonického rozhovoru s prezidentom spoločnosti Q., U..G..C.. pánom I. Y. F.. Výsledkom kontroly bolo administratívne vyhostenie žalobcu z územia Slovenskej republiky do L. G. bez uloženia zákazu vstupu. V L. G. bol žalobcovi udelený dňa 28.02.2017 pobyt na zamestnanie, kde žije s celou rodinou. Ďalej uviedol, že od decembra 2016 do 20.03.2017 nebol na území SR. Do SR pricestoval až dňa 20.03.2017 za účelom povolenia na zamestnanie, pretože mal sľúbenú prácu v spoločnosti Q., U..G..C.., kde mal pracovať ako manažér kvality. Žiadosť o pobyt na území SR si nepodal, pretože mu chýbali potrebné doklady. Do spoločnosti Q., U..G..C.. išiel s kamarátom a taktiež mu mali v tejto spoločnosti skontrolovať doklady potrebné k žiadosti o povolenie o pobyt na území SR.

14. Ďalej poukazoval nato, že nelegálna práca bola prvostupňovým správnym orgánom riadne preukázaná, s čím sa aj stotožnil žalovaný v odvolacom konaní, nakoľko bola preukázaná aj ďalšími dôkazmi, a to vykonanými výsluchmi svedkov zamestnancov spoločnosti Q., U..G..C.., ktorí po riadnom poučení uviedli, že žalobca v ich spoločnosti naozaj pracoval v dobe od októbra 2016 do decembra 2016 a opätovne od februára 2017 do dňa ich výsluchu, t. j. XX.XX.XXXX. Zamestnanci tiež uviedli, že žalobca pracuje na oddelení kvality a ako nadriadený im zadáva pracovné úlohy. V predmetnom vyjadrení sa žalovaný ďalej zaoberal žalobnými bodmi, ktoré namietal žalobca v správnej žalobe, pričom uviedol, že ak žalobca poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 58/2001, tento sa výslovne týka trestného konania, teda nerešpektovania práva na obhajobu v trestnej veci, pričom v prípade žalobcu ide o správne konanie, kde nie je povinnosť ustanoviť mu právneho zástupcu zo zákona (Trestného poriadku). K časovej súslednosti jednotlivých úkonov žalovaný uviedol, že k časovému rozpätiu, t. j. od momentu jeho predvedenia dňa 29.05.2017 v čase o 12:45 do 19:25, pričom k spisovaniu zápisnice došlo až približne o 19:00 hod., dané sa stalo z dôvodu čakania na tlmočníka.

15. K tvrdeniu, že prostredníctvom ustanovenej tlmočníčky vyjadril svoju požiadavku na zvolenie si právneho zástupcu, pričom tento sa mal nachádzať pred budovou v priestoroch, kde sídlil prvostupňový správny orgán a že mu teda nebolo umožnené zvoliť si právneho zástupcu zo strany prvostupňového správneho orgánu z toho dôvodu, že nevedel jeho meno a priezvisko, prípadne celé obchodné meno spoločnosti a dané môže potvrdiť ustanovená tlmočníčka uviedol, že podstatným dôkazom je predovšetkým zápisnica, ktorá bola žalobcovi pretlmočená riadne ustanovenou tlmočníčkou a v nej po riadnom poučení uviedol, že s tlmočníčkou súhlasí a rozumie jej, je schopný vypovedať, prítomnosť

právneho zástupcu nepožaduje a nežiada ani pomoc z Centra právnej pomoci, túto podpísal bez akýchkoľvek námietok a doplnení. Poukazoval na fakt, že na prvej strane zápisnice je jasne uvedené poučenie v zmysle § 17 zákona o správnom konaní, ako aj poučenie v zmysle § 77 ods. 7 ZoPC a poučenie podľa § 77 ods. 8 ZoPC. Mal za to, že tvrdenie žalobcu, že zo strany žalovaného mu neboli poskytnuté dostatočné podmienky na zvolenie si právneho zástupcu, sa zjavne nezakladajú na pravde. Minimálne tretina bodov poučenia, ktoré je súčasťou samotnej zápisnice, sa totiž dotýka uvedenej problematiky a preto nie je ani predpoklad, že by žalobca nezaregistroval ponúkanú možnosť na zastupovanie v konaní pred správnym orgánom. Z týchto dôvodov považoval žalovaný ničím nepodložené tvrdenia žalobcu za irelevantné. Takisto neobstojí ani jeho tvrdenie, že pred spisovaním zápisnice požiadal o právne zastupovanie, ktoré mu bolo odopreté z dôvodu, že nevedel uviesť meno, priezvisko atď. svojho právneho zástupcu. Pokiaľ v odvolaní, ako aj v správnej žalobe tvrdí, že jeho právny zástupca sa v čase od 15:00 hod. do 19:45 hod. fyzicky nachádzal pred pracoviskom prvostupňového správneho orgánu dané považoval za ničím nepodložené a minimálne za nelogické, nakoľko ak by bolo pravdivé a právny zástupca by sa nachádzal pred budovou, mohol sa dostaviť a do zápisnice vysloviť záujem zastupovať žalobcu, čo však neurobil.

16. Pokiaľ by právny zástupca prejavil záujem právne zastupovať žalobcu, respektíve žalobca by uviedol, že jeho právny zástupca sa nachádza pred budovou, prvostupňový správny orgán, poznajúci práva žalobcu, by toto právo žalobcovi v žiadnom prípade neuprel, nakoľko by tak porušil zákony SR, čo by si z pozície správneho orgánu ani nemohol dovoliť. K otázke vypočutia tlmočníčky uviedol, že jej vypočutie nepovažoval za potrebné, nakoľko táto bola ustanovenou tlmočníčkou v zmysle zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a nebola ani účastníkom konania, ani svedkom. Tieto svoje tlmočnícke úkony je v zmysle zákona povinná vykonávať osobne, riadne a v určenej lehote, účelne, hospodársky a predovšetkým nestranne, pričom za dodržanie týchto povinností nesie osobnú zodpovednosť. Žalovaný mal za to, že tlmočníčka tlmočila pravdivo, nestranne a nezaujato a všetky skutočnosti, ktoré žalobca uviedol, boli riadne pretlmočené. Pokiaľ by vyslovil žiadosti nechať sa zastupovať právnym zástupcom či inou osobu, ktorá sa dokonca mala nachádzať pred budovou správneho orgánu, bola by táto skutočnosť tlmočníčkou preložená a riadne uvedená v zápisnici. Žalovaný je presvedčený, že tlmočníčka by túto skutočnosť pred správnym orgánom nezamlčala, ale riadne by ju pretlmočila. Preštudovaním samotnej zápisnice možno konštatovať, že žalobca počas celého konania o svoje právne zastupovanie nežiadal. Doplnil, že ak by žalobca požiadal odvolací orgán vypočuť tohto svedka, ktorý mal byť jeho zástupcom a ktorý by mohol celú vec ohľadom jeho právneho zastupovania uviesť na pravú mieru, bol by sa touto okolnosťou musel zaoberať.

17. K námietkam žalobcu, týkajúcich sa práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, konkrétne k jeho poukazu na rozsiahle sociálne väzby celej jeho rodiny v L. G. žalovaný uviedol, že žalobca už po druhýkrát zneužil svoju rodinu ako ochranný štít, ktorý použije kedykoľvek, keď štátne orgány začnú voči nemu vyvodzovať dôsledky kvôli nerešpektovaniu pravidiel spoločnosti zakotvených v právnych normách, ktoré opakovane porušuje. Dával do pozornosti, že žalobca už bol dňa 09.12.2016 administratívne vyhostený z územia SR na územie L. G., a to bez uloženia zákazu vstupu, nakoľko sa na území SR zdržiaval neoprávnene. Žalobca teda už druhýkrát počas piatich mesiacov opakovane porušil všeobecne záväzné právne predpisy SR a ani prvotné opatrenie voči nemu nemalo dostatočný, resp. žiadny účinok na to, aby svoje konanie neopakoval. Zastával názor, že ak sa žalobca opakovane v krátkom časovom horizonte dopúšťa porušovania zákonov platných na území nášho štátu, nemožno uprednostniť jeho súkromný a rodinný život pred verejným. V decembri 2016 vzal do úvahy súkromný a rodinný život žalobcu, o čom svedčí fakt, že mu nebol uložený zákaz vstupu na územie nášho štátu. Je nemysliteľné, aby správny orgán dokonca prihliadal na rodinný a súkromný život a povyšoval ho tak na verejný záujem štátu, obzvlášť ak k porušeniu zákonov a pravidiel štátu došlo v tak krátkom časovom rozpätí. Mal za to, že žalobca mal a mohol upustiť od svojho opakovaného protiprávneho konania práve s ohľadom na svoju ženu a deti a možný negatívny dopad svojho nezákonného konania na život ostatných členov rodiny. Práve žalobca a nie žalovaný svojim konaním skomplikoval životnú situáciu aj manželke a deťom, na ktorých sociálne zázemie apeluje, na čo však pri svojom protiprávnom chovaní nemyslel.

18. Dodal, že v čase svojho rozhodovania sa zaoberal aj rešpektovaním článku 8 ods. 1 Dohovoru, pričom poukazoval na ods. 2 citovaného článku, kde je vymedzená výnimka z práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, v zmysle ktorej štátny orgán môže od výkonu tohto práva zasahovať, ak je to v súlade so zákonom a v zmysle ďalších atribútov uvedených v tomto ustanovení. Dodal, že vo všeobecnosti vyhostenie cudzinca bude vždy vo väčšej alebo menšej miere predstavovať zásah do

jeho rodinného alebo súkromného života, avšak treba uviesť, že právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života nie je právom absolútnym. Zastával rovnako názor, že žiadna objektívna skutočnosť nebráni tomu, aby žalobca viedol plnohodnotný rodinný život spoločne so svojou rodinou v domovskej krajine, ktorou je W., v ktorej majú aj ostatné rodinné väzby a korene, pričom sám žalobca uviedol, že v domovskej krajine nie je žiadnym spôsobom prenasledovaný, ohrozený a môže sa tam kedykoľvek vrátiť. Nezanedbateľná je aj skutočnosť, že rodina v L. G. nežila spolu od začiatku v takomto zložení, ale starší syn sa zdržiava v L. G. už od roku 2010, avšak mladšia dcéra až od roku 2013. Je zrejmé, že k rozdeleniu jednotlivých členov rodiny v danom prípade došlo už v minulosti a najmä v čase výkonu nelegálnej práce žalobcu v spoločnosti Q., U..G..C.., kedy častokrát s rodinou nebýval v spoločnej domácnosti.

19. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného urobené podaním zo dňa 06.12.2017 poukazoval najmä na skutočnosti tvrdené žalovaným v jeho vyjadrení zo dňa 09.11.2017 k správnej žalobe. S argumentmi žalovaného sa v žiadnom prípade nestotožňoval a uviedol, že žalobca bezprostredne pred začatím spisovania zápisnice prvostupňovým správnym orgánom dňa 29.05.2017 (približne o 19:00 hod.) prostredníctvom správnym orgánom ustanovenej tlmočníčky vyjadril požiadavku na zvolenie si právneho zástupcu alebo iného zástupcu do konania, pričom uviedol, že sa volá W. a že sa nachádza pred priestormi OCP PZ Žilina, nachádzajúcimi sa v W. B. T., avšak nevie uviesť jeho celé meno. Prvostupňový správny orgán po vznesení požiadavky žalobcu na pribratie právneho zástupcu alebo iného zástupcu ho informoval, že toho si môže zvoliť výlučne v prípade, pokiaľ uvedie celé meno a priezvisko zástupcu a tiež pokiaľ uvedie celé obchodné meno advokátskej spoločnosti, ktorej je zástupca zamestnancom, v opačnom prípade si zástupcu zvoliť nemôže.

20. Zdôraznil, že keďže k danému došlo ešte pred začatím spisovania zápisnice, tieto v predmetnej zápisnici zachytené neboli a jediným spôsobom, ako možno ním opísaný priebeh udalostí potvrdiť, je výsluch tlmočníčky, ktorá bola pri tejto komunikácii prítomná a túto komunikáciu prekladala. Dodal, že ide o dôkaz, ktorým preukazuje, že žalobcovi nebolo reálne umožnené zvoliť si právneho zástupcu zo strany OCP PZ Žilina a teda jeho rozhodnutie a následné druhostupňové rozhodnutie boli vydané nezákonne. Návrh žalobcu na výsluch tlmočníčky už produkovali v odvolacom konaní, pričom odvolací orgán nevykonal bližšie dokazovanie. Pokiaľ ide o fyzickú prítomnosť právneho zástupcu pred priestormi prvostupňového správneho orgánu, samotný správny orgán o fyzickej prítomnosti zástupcu žalobcu vedomosť mal, nakoľko tento zástupca so správnym orgánom viackrát počas zadržiavania žalobcu dňa XX.XX.XXXX pred priestormi správneho orgánu komunikoval, a to v čase od 15:00 do 19:45 hod. a teda z uvedeného vyplýva, že prvostupňový správny orgán tomuto právnemu zástupcovi neumožnil dostaviť sa a do zápisnice vysloviť svoj záujem zastupovať žalobcu. Jeho výsluch nenavrhovali, keďže tento v zmysle zákona o advokátoch bol viazaný povinnosťou mlčanlivosti a tiež na preukázanie ním tvrdených skutočností je postačujúci výsluch tlmočníčky.

21. Žalovaný vo svojej duplike zo dňa 19.01.2018 k námietkam týkajúcim sa neumožnenia voľby právneho zástupcu žalobcovi a obhajovania svojich práv a neumožnenia vstupu právneho zástupcu do priestorov sídla prvostupňového správneho orgánu zotrval na svojom prvotnom vyjadrení a doplnil, že pokiaľ by právny zástupca žalobcu jednoznačne trval na vstupe do budovy a domáhal sa zastupovania, policajný orgán by mu to umožnil, predovšetkým z dôvodu, že pozná všetky zákonné práva účastníkov konania a pozná aj dôsledky, ktoré by boli vyvodené voči osobe policajta, ktorý by toto právo odmietol.

22. Rovnako poukazoval na Zápisnicu o vyjadrení zo dňa XX.XX.XXXX, kde na strane prvej, na riadnom zákonnom poučení žalobca vlastnoručne a za prítomnosti riadne ustanovenej tlmočníčky túto podpísal a uviedol, že porozumel a mal možnosť vyhlásiť, že trvá na právnom zastupovaní a to osobou, ktorá sa momentálne nachádza pred budovou. Žalobca spolu s ustanovenou tlmočníčkou vlastnoručne podpísali po riadnom pretlmočení a porozumení každú jednu stranu zápisnice osobitne a v závere jej pravdivosť a celkový priebeh jej spisovania potvrdili dvaja príslušníci policajného zboru, ktorý žalobcu vypočul a druhý policajt, ako prítomný, obaja viazaný služobnou prísahou. Žalobca rovnako v zápisnici uviedol, že „Splnomocneného zástupcu a ani žiadneho právneho zástupcu v uvedenom konaní nežiadam.“ Daná veta vyvracia jeho tvrdenia v žalobe a v jeho vyjadrení, že mu bol právny zástupca odopretý, nakoľko on sám vedome právne zastupovanie odmietol a túto stranu zápisnice vlastnoručne podpísal. Boli mu kladené aj otázky, kde mohol opätovne uviesť, avšak vedome právne zastúpenie odmietol. Rovnako aj v závere na strane päť zápisnice potvrdil pravdivosť a úplnosť svojej výpovede. Poukazoval na to, že nie je mu zrejmé, prečo nenavrhuje vypočutie advokáta, ktorý sa mal nachádzať pred priestormi prvostupňového správneho orgánu, ale navrhuje vykonanie výsluchu tlmočníčky. A pokiaľ ide

o zachovanie práva mlčanlivosti, samotný klient, t. j. žalobca, ho mohol zachovávaním práva mlčanlivosti zbaviť. K námietke výsluchu tlmočníčky žalovaný uviedol, že jej výsluch sa nepovažuje za potrebný. Zastával názor, že tlmočníčka v konaní vystupovala ako osoba nestranná a nezaujatá, postupoval profesionálne a v súlade so zákonom o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, tlmočila pravdivo všetky skutočnosti a okolnosti uvádzané žalobcom a taktiež uvádzané správnym orgánom. Na preukázanie skutočností a jednotlivých námietok žalobcu, že údajne požadoval zvolenie si právneho zástupcu, navrhol vypočuť príslušníka policajného zboru L.. W. J. priamo zúčastnenú na komunikáciách medzi žalobcom a menovaným právnym zástupcom.

23. Z pripojeného administratívneho spisu žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-83/2016-AV súd zistil, že rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina č. PPZ-HCP-BB7-83-016/2016-AV zo dňa 09.12.2016 bol žalobca podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky, nakoľko sa na území SR zdržiava neoprávnene. Podľa § 77 ods. 1 ZoPC bol administratívne vyhostený na územie L. G..

24. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.

25. Podľa § 77 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie o administratívnom vyhostení, môže sa dať zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolí; zástupcom môže byť len fyzická osoba s plnou spôsobilosťou na právne úkony, ak v odseku 8 nie je ustanovené inak. V tej istej veci môže mať osoba uvedená v prvej vete len jedného zvoleného zástupcu.

26. Podľa § 77 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny je oprávnený získať právne zastúpenie v rozsahu a za podmienok, ktoré ustanovuje osobitný predpis.

27. Podľa § 77 ods. 9 zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar poučí cudzinca, proti ktorému sa vedie konanie o administratívnom vyhostení, o jeho právach a povinnostiach, najmä o právach podľa odsekov 7 a 8.

28. Podľa § 82 ods. 1 písm. o) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak o) iným spôsobom závažne porušil alebo opakovane porušil všeobecne záväzné právne predpisy.

29. Podľa článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

30. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

31. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

32. Podľa § 17 ods. 1 Správneho poriadku, Účastníci konania, ich zákonní zástupcovia a opatrovníci sa môžu dať zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolia.

33. Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

34. Podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru, Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

35. Pokiaľ sa týka žalobných námietok, súd právne uzatvára:

36. Žalobca v podanej správnej žalobe najmä namietal, že zo strany správneho orgánu mu bolo odňaté jeho právo na obhajobu zaručené mu článkom 47 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko prostredníctvom správnym orgánom ustanovenej tlmočníčky vyjadril požiadavku na zvolenie si právneho zástupcu alebo iného zástupcu do konania a uviedol, že sa volá W. a že sa fyzicky nachádza pred priestormi OCP PZ Žilina, nachádzajúcimi sa v W. B. T., avšak nevie uviesť jeho celé meno. Po tejto požiadavke správny orgán žalobcu informoval, že zástupcu si môže zvoliť výlučne v prípade pokiaľ uvedie celé meno a priezvisko zástupcu a tiež pokiaľ uvedie celé obchodné meno advokátskej spoločnosti, ktorej je zástupca zamestnancom, v opačnom prípade si zástupcu zvoliť nemôže, pričom dané môže potvrdiť tlmočníčka ustanovená v konaní žalovaným, ktorej výsluch žalobca navrhol.

37. Zásada práva na obhajobu resp. na poskytnutie právnej pomoci je zakotvená v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (aj keď pre účely trestného konania). Do správne konania v posudzovanej veci je premietnutá najmä do ustanovenia § 17 ods. 1 Správneho poriadku a pre účely administratívneho vyhostenia bola zo strany zákonodarcu zakotvená do zákona o pobyte cudzincov, konkrétne do § 77 ods. 7 a ods. 8. Daná zásada reprezentuje požiadavku, aby aj v administratívnom konaní bola zaručená úplná ochrana zákonných práv a záujmov účastníka administratívneho konania.

38. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie v právnom štáte svedčí o úrovni demokratizmu a stupni zabezpečenia občianskych práv a slobôd v právnom poriadku. Zásada zabezpečenia práva na obhajobu, resp. práva na právnu pomoc, úroveň jeho legislatívneho vyjadrenie ale aj praktická realizácia má pre administratívne konanie podstatný význam. Dané právo nie je právom účastníka administratívneho konania, ktorý ho využíva a zneužíva preto, aby sa vyhol prípadnej sankcii, ale právom, ktoré mu zaručuje rešpektovanie jeho osobnosti, jeho základných práv a zabezpečuje mu, aby sa okolnosti a dôkazy svedčiace proti nemu zisťovali výlučne zákonným spôsobom, aby k zásahom do jeho základných práv a slobôd dochádzalo len v najnevyhnutnejšej miere. Právo na právnu pomoci v jeho najzákladnejšej podobe teda znamená nevyhnutnosť zabezpečiť práva účastníka administratívneho konania tak, aby v konaní boli objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v jeho prospech, čo rovnako smeruje k naplneniu zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci.

39. Právo na právnu pomoc znamená, že osoba má možnosť účinne hájiť svoje práva a oprávnené záujmy prostredníctvom kvalifikovanej osoby. Kvalifikovanou, odborne spôsobilou osobou na poskytovanie právnej pomoci je právny zástupca, väčšinou advokát, ktorý zastupuje klienta v konkrétnom konaní, podáva v jeho mene návrhy, žiadosti, opravné prostriedky, odvolania, žaloby, nazerá do spisu, zúčastňuje sa jednotlivých úkonov, pojednávaní, dohliada nad zabezpečením procesných práv účastníka konania a poskytuje klientovi relevantné právne rady, ktoré mu umožňujú kvalifikovane sa rozhodnúť.

40. Článok 47 ods. 2 Ústavy upravuje, že „každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.“ Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že právo na právnu pomoc sa garantuje každému, to znamená nielen občanom Slovenskej republiky, ale aj cudzincom, pričom SR v tomto prípade zaručuje viac práv ako Dohovor, pretože právo na právnu pomoc nepriznáva iba v trestnom konaní, ale v každom konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy.

41. Z odvolania žalobcu proti rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina zo dňa 29.05.2017 č. s. PPZ-HCP-BB7-75-017/2017-AV zo dňa 12.06.2017 správny súd okrem iného zistil, že žalobca v danom odvolaní voči rozhodnutiu namietal porušenie ústavného práva na právnu pomoc,

pričom poukazoval rovnako na skutočnosti, ktoré sú uvedené aj v správnej žalobe a v bode 7 daného odvolania uviedol, že správny orgán po vznesení požiadavky na klienta na pribratie právneho zástupcu alebo iného zástupcu v zmysle bodu 6 tohto odvolania klienta informoval, že zástupcu si môže zvoliť výlučne v prípade, pokiaľ uvedie celé meno a priezvisko zástupcu a tiež pokiaľ uvedie celé obchodné meno advokátskej spoločnosti, ktorej je zástupca zamestnancom, v opačnom prípade si zástupcu zvoliť nemôže a túto skutočnosť možno potvrdiť výsluchom samotnej tlmočníčky pani I. S., ustanovenej správnym orgánom, nakoľko bola tejto komunikácie prítomná a túto komunikáciu prekladala. Z daného odvolania vyplýva, že žalobca navrhol v odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu vykonať výsluch tlmočníčky I. S., ktorá sa mala vyjadriť k jeho požiadavke na zvolenie si právneho zástupcu alebo iného zástupcu s tým, že žalobca mal uviesť, že sa volá W. a že zástupca sa fyzicky nachádza pred priestormi Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina, nachádzajúcimi sa v W. B. T., pričom však nevie uviesť jeho celé meno.

42. Z odvolania žalobcu voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu vyplýva, a to konkrétne z bodu 6, ako aj z bodu 7 odvolania, že žalobca navrhol druhostupňovému správnemu orgánu vykonať výsluch tlmočníčky I. S., ktorým malo byť preukázanie vyjadrenia jeho požiadavky na zvolenie si právneho zástupcu alebo iného zástupcu do konania, pričom aj uviedol jeho meno. Z rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu (žalovaného) však nevyplýva, ako sa tento orgán s návrhom na vykonanie dokazovania výsluchom ustanovenej tlmočníčky vysporiadal, pričom iba opakovane poukazoval na to, že žalobca viackrát v zápisnici uviedol, že nežiada ustanovenie právneho zástupcu. Správny súd má za to, že postup druhostupňového správneho orgánu v danej veci nesmeroval k dostatočnému zisteniu skutkového stavu, najmä k tomu, či zo strany prvostupňového správneho orgánu nebolo vo veci konania o administratívnom vyhostení žalobcu postupované tak, že by jeho právo na na právnu pomoc, vyplývajúce z Ústavy Slovenskej republiky, bolo porušené. Keďže žalobca namietal samotné porušenie svojho práva na právnu pomoc, pričom poukázal aj na relevantné skutočnosti, najmä vyplývajúce z toho, že má právneho zástupcu, že tento sa nachádza pred priestormi, kde bol zadržiavaný a že žiada, aby tento bol prítomný jeho výsluchu, pričom uviedol aj jeho meno - W., možno dané konanie správnych orgánov vyhodnotiť ako spôsobilé spochybniť, že či žalobcovi nebolo odmietnuté jeho právo na účinnú právnu pomoc zaručené mu Ústavou Slovenskej republiky.

43. Možno konštatovať, že zo strany druhostupňového správneho orgánu nebol náležitým postupom zistený skutkový stav, teda či zo strany prvostupňového správneho orgánu ozaj došlo k odmietnutiu jeho práva na obhajobu, a to postupom prvostupňového správneho orgánu, ktorý nepredvolal k výsluchu žalobcu jeho zástupcu, o ktorom žalobca tvrdil, že sa nachádza pred priestormi správneho orgánu, pričom žalobca v správnej žaloby navyše aj uvádza, že tento komunikoval pred priestormi správneho orgánu dňa XX.XX.XXXX so správnym orgánom, a to v čase približne od 15:00 do 19:45. Druhostupňový správny orgán sa nedostatočne vysporiadal s námietkami uvedenými zo strany žalobcu v odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, najmä námietkami smerujúcimi k porušeniu jeho ústavného práva na právnu pomoc, ktorá je zaručená v zmysle článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Týmto postupom druhostupňového správneho orgánu má správny súd za to, že v konaní pred správnym orgánom sa vyskytla vada, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť celého rozhodnutia a bolo povinnosťou druhostupňového správneho orgánu doplniť dokazovanie týmto smerom.

44. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe namietal, že zo strany žalovaného nebola v dostatočnej miere skúmaná existencia prekážok administratívneho vyhostenia a tiež existencia prekážok určenia zákazu vstupu v lehote troch rokov na územie všetkých členských štátov EÚ s poukazom na článok 8 Dohovoru súd k tomu uvádza, že samotný žalobca vo svojej výpovedi neuviedol žiaden z dôvodov, ktorý by bránil resp. predstavoval prekážku jeho administratívneho vyhostenia do domovskej krajiny, t.j. W. G.. Pokiaľ namietal, že v prípade jeho vyhostenia do domovskej krajiny a určenia zákazu vstupu nielen na územie SR ale aj všetkých krajín Európskej únie bolo zasiahnuté do jeho práva na rodinný a súkromný život v zmysle čl. 8 Dohovoru, správny súd uvádza, že nie je v posudzovanej veci bez právneho významu tá skutočnosť, že tento bol rozhodnutím z 09.12.2016 administratívne vyhostený z územia SR na územie L. G. v dôsledku protiprávneho konania, keďže sa zdržiaval na území SR neoprávnené. Žalobca sa však v dosť krátkom časovom rozpätí opätovne dopustil protiprávneho konania, keďže zo strany správneho orgánu bolo náležite preukázané, že vykonával nelegálnu prácu na území SR už od februára 2017 do dňa vykonania kontroly, t.j. 22.03.2017.

45. Žalobca sa svojím konaním dopustil protiprávneho konania, keďže porušil všeobecne záväzné právne predpisy v oblasti pracovného práva týkajúce sa nelegálnej práce. Teda boli tu splnené dôvody na jeho administratívne vyhostenie v zmysle § 82 ods. 1 písm. o) ZoPC. Prechádzajúce rozhodnutie týkajúce sa administratívneho vyhostenia bolo vydané voči žalobcovi v decembri 2016, pričom tento opätovne vstúpil na územie SR a vykonával tu nelegálnu prácu už od februára 2017. Skutočnosť, že na žalobcu sa vzťahovalo viac ako jedno rozhodnutie o administratívnom vyhostení z územia SR bola zo strany správneho orgánu zohľadnená v súlade s § 82 ods. 4 ZoPC a to pri uprednostnení verejného záujmu v zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru.

46. Pri posudzovaní rozporu vydaného rozhodnutia s článkom 8 Dohovoru správny súd poukazuje na to, že pri jej posudzovaní dochádza k stretu dvoch práv, a to práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 8 ods. 1 Dohovoru) a právach štátu na zásah do tohto práva (článok 8 ods. 2 Dohovoru). Aj keď žalobca namietal, že správny orgán dané nedostatočne zvážil, podľa správneho súdu z vydaných rozhodnutí správnych orgánov vyplýva dôvod, pre ktorý by v danom prípade bol verejný záujem povýšený nad záujem jednotlivca, keďže žalobca sa protiprávneho konania dopustil v pomerne krátkom čase, pričom dané porušenie sa týkalo predpisov v oblasti nelegálnej práce, ktorej potieranie patrí medzi priority Slovenskej republiky. Preto v posudzovanom prípade súkromný záujem jednotlivca nemôže byť nadradený verejnému záujmu. Žalobca si bol vedomý akého konania sa dopúšťa, pričom v rozpore s vykonaným dokazovaním tvrdil, že na územie SR neprišiel už vo februári 2017 (ako vyplýva z dokazovania) a že od decembra 2016 do 20.03.2017 nebol na území SR a na územie SR pricestoval až dňa 20.03.2017 za účelom povolenia na zamestnanie.

47. Správny orgán mal jednoznačne preukázané, že žalobca sa dopustil nelegálnej práce už v období od februára 2017 do vykonania kontroly, t.j. dňa 20.03.2017, pričom administratívne bol z územia SR vyhostený ešte len v decembri 2016, čím závažným spôsobom v krátkej dobe opätovne porušil zákon o pobyte cudzincov a preto jeho súkromný záujem zotrvať na území SR by bol v rozpore s verejným záujmom, ktorý v danom prípade je zachovanie zákonnosti a verejného poriadku. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009 (87/2009) právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu do nich, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany.

48. V prípade posúdenia súladu napadnutého rozhodnutia s článkom 8 Dohovoru teda nie je bez významu, že žalobca sa protiprávneho konania a porušenia zákona o pobyte cudzincov dopustil v dosť krátkom časovom rozsahu, čím závažným spôsobom porušil zákon o pobyte cudzincov a preto jeho súkromný záujem zotrvať na území SR bol a aj naďalej je v rozpore s verejným záujmom, ktorým v danom prípade je zachovanie zákonnosti a verejného poriadku.

49. Podľa názoru súdu ide o akceptovateľný zásah do práva zaručeného mu článkom 8 Dohovoru, pretože k nemu došlo v súlade so zákonom a bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v záujme verejného poriadku. Vydaním napadnutého rozhodnutia bol žalobca v podstate sankcionovaný pre svoju nelegálnu prácu, boj voči ktorej patrí k prioritám každej demokratickej spoločnosti. Žalovaný náležite vyargumentoval uprednostnenie práva štátu na zásah do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Preto námietka týkajúca sa zásahu do práva žalobcu na rešpektovanie rodinného života a že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s ustanovením článku 8 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, t. j. právom žalobcu na súkromný a rodinný život, nie je dôvodná.

50. Po zvážení žalobných námietok, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 241 Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku preskúmavané rozhodnutie žalovaného (Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica) č. PPZ-HCP-BB2-150-009/2017-SK zo dňa 14.09.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

51. Súd nepristúpil k aplikácii ustanovenia § 191 ods. 3 Správneho súdneho poriadku a nezrušil aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, nakoľko mal za to, že v konaní pred druhostupňovým správnym orgánom bola zistená vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť aj prvostupňového správneho rozhodnutia. Teda až po vyriešení danej otázky zo strany druhostupňového správneho

orgánu, a to výsluchom ustanovenej tlmočníčky, či došlo zo strany prvostupňového správneho orgánu k porušeniu žalobcovho práva na právnu pomoc, môže byť zodpovedaná otázka, či tak ozaj bolo učinené zo strany prvostupňového správneho orgánu. Preto je povinnosťou druhostupňového správneho orgánu v ďalšom konaní náležite sa vysporiadať s otázkou účinnej právnej pomoci či zo strany prvostupňového správneho orgánu bola žalobcovi účinne daná možnosť poskytnutia právnej pomoci a či mu zo strany prvostupňového správneho orgánu nebolo odňaté právo na účinnú právnu pomoc.

52. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.