Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_13Ek-99-2018.pdf
PDF · 166.21 KB
Case nature
Subarea
13Ek/99/2018
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému K. W., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom D.-W., o vymoženie 134 Eur s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Ek/99/2018 zo dňa 04. 04. 2018, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť oprávneného z a m i e t a .
odôvodnenie:
1. Okresný súd Banská Bystrica konajúc vyšším súdnym úradníkom uznesením sp. zn. 13Ek/99/2018 zo dňa 04. 04. 2018 zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v celom rozsahu a oprávnenému nárok na náhradu trov exekučného konania nepriznal. 2. Vyšší súdny úradník svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok stáleho rozhodcovského súdu vydaný v spotrebiteľskom spore, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či sú kumulatívne splnené všetky podmienky ustanovené v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku. Ak súd dospeje k záveru, že nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietne. Táto preskúmavacia fáza exekučného súdu spočíva v tom, že v prípade, ak sa exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore, exekučný súd má zákonnú povinnosť preskúmať náležitosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o SRK“), t. j. aj to, či spotrebiteľský rozhodcovský rozsudok bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná spotrebiteľská rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc stáleho rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal stály rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Nedostatok právomoci stáleho rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. V tomto smere vyšší súdny úradník poukázal na uznesenie Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012. Vyšší súdny úradník mal za preukázané, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zákona o SRK účinného od 1. januára 2015 a rozhodcovská zmluva bola uzavretá dňa 07. 07. 2014, t. j. ešte pred nadobudnutím účinnosti uvedeného zákona. V zmysle prechodného ustanovenia § 73 ods. 3 zákona o SRK sa rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia. Ak rozhodcovská zmluva bola v čase svojho uzavretia (z akéhokoľvek dôvodu) neplatná, zostáva neplatná aj za účinnosti nových predpisov a jej neplatnosť sa nekonvaliduje. V takom prípade ani nemôže dôjsť k zmene jej obsahu podľa § 73 ods. 5 zákona o SRK tak, že založí právomoc nového rozhodcovského súdu oprávneného rozhodovať spotrebiteľské spory. Vzhľadom na
uvedené prechodné ustanovenie vyšší súdny úradník posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. decembra 2014. Taktiež mal za preukázané, že Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská arbitrážna, s.r.o. po 31. decembri 2014 stratil oprávnenie rozhodovať spotrebiteľské spory. Jeho nástupníckym rozhodcovským súdom sa v zmysle § 73 ods. 5 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní stal Stály rozhodcovský súd zriadený pri Asociácii pre arbitráž, so sídlom Vansovej 2, 811 03 Bratislava, zriadený záujmovým združením právnických osôb Asociácia pre arbitráž, so sídlom Rusovská cesta 15, 851 01 Bratislava, IČO: 45744971, ktorý rozhodol v predmetnej veci na základe žaloby oprávneného a vydal dňa 24. 01. 2017 rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci. K uvedenému uviedol, že stály rozhodcovský súd v čase rozhodovania disponoval povolením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. SRS 006 a súčasne týmto súdom ustanovený rozhodca Mgr. Peter Senovský bol v čase rozhodovania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory. Pri riešení otázky, či spotrebiteľský rozhodcovský rozsudok vydal stály rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil stály rozhodcovský súd. 3. Vyšší súdny úradník vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy o úvere súd posúdil zmluvný vzťah ako spotrebiteľský podľa § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ako „Občiansky zákonník“). Rozhodcovská zmluva bola uzavretá na osobitnej listine v rovnaký deň ako zmluva o úvere, čo podľa vyššieho súdneho úradníka preukazuje fakt, že oprávnený už na začiatku zmluvného vzťahu využil postavenie spotrebiteľa (povinného), ktorý sa v čase uzavretia zmluvy v porovnaní s dodávateľom (oprávneným), nachádzal v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho viedla k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom (oprávneným) bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah, respektíve poznať ich zmysel. Uvedenú rozhodcovskú zmluvu považoval za zmluvu uzatvorenú medzi oprávneným a povinným v typizovanej formulárovej podobe, ktorú oprávnený používa s vopred neurčitým počtom spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch. To, že nejde o dvojstranne vyjednanú podmienku vyplýva aj zo samotnej konštrukcie rozhodcovskej zmluvy. Povinný jej obsah reálne nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa len osobné údaje o povinnom ako meno a priezvisko povinného, jeho dátum narodenia a rodné číslo, a trvalý pobyt povinného. Nakoľko bola rozhodcovská zmluva navrhnutá vopred, teda ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu, ktorej podstatu povinný ako spotrebiteľ nemohol reálne ovplyvniť, nemožno považovať takúto rozhodcovskú zmluvu za individuálne dojednanú. Z predložených listín nevyplýva, že by si uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takomto znení vymienil povinný a vzhľadom na charakter spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy nemožno ani dospieť k záveru, že by povinný mal možnosť do jej obsahu tejto zmluvy akýmkoľvek spôsobom zasahovať, teda že by povinný napríklad mal možnosť ovplyvniť výber rozhodcovského súdu, ktorý by prejednal spotrebiteľský spor, alebo vybrať miesto rozhodcovského konania, určiť spôsob rozhodcovského konania, teda či prebehne ústne pojednávanie alebo nie, a podobne. Zoznam rozhodcovských súdov uvedených v rozhodcovskej zmluve v článku I. je určený oprávneným vopred bez toho, aby povinný akýmkoľvek spôsobom mohol určiť iný stály rozhodcovský súd, resp. výslovne vylúčiť niektorý z uvedených rozhodcovských súdov alebo všetky, a ponechať právomoc na rozhodnutie vo veci výlučne na všeobecný súd. Na základe uvedeného považoval takúto zmluvnú podmienku za vynútenú a nekalú zo strany oprávneného. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom, je v tomto prípade oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Oprávnený teda mohol na základe tejto rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy spočíval výber rozhodcovského súdu na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej podobe, jednostranne určil, komu, resp. ktorému rozhodcovskému súdu, bude vec predložená. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Rozhodcovskú zmluvu preto vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v platnom a účinnom v rozhodnom období. 4. Vyšší súdny úradník doplnil, že vznik spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa a jeho slobodnú voľbu o tom, že si vymieňuje spotrebiteľské rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Dlžník, ktorému je predložená typová spotrebiteľská rozhodcovská zmluva v predtlači, nemá vzhľadom na takúto podobu zmluvy v zásade reálnu možnosť ovplyvniť jej
obsah. Takýto spôsob uzatvárania rozhodcovskej zmluvy nebol prejavom slobodnej vôle spotrebiteľa dohodnúť sa na spotrebiteľskom riešení prípadných sporov, ale jeho prvotným záujmom bolo uzatvorenie zmluvy o úvere. V predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť. Povaha zmluvy o úvere aj rozhodcovskej zmluvy je teda adhézna, čo znamená, že spotrebiteľ ju mohol buď prijať ako celok alebo ju odmietnuť. Obsah rozhodcovskej zmluvy bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej zmluvy nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom, sú ustanovenia smernice (93/13/EHS), ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej zmluvy súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá, a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej zmluvy nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd vopred určený dodávateľom na zmluvnom formulári. 5. Rozhodcovská zmluva, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa si vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu priložených príloh k návrhu na vykonanie exekúcie nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec oprávneného najprv poučil povinného a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Predtlačené poučenie oprávneného v rozhodcovskej zmluve vyšší súdny úradník nepovažoval za kvalifikované vysvetlenie vážnych dôsledkov takéhoto konania. Oprávnený si tak v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Vyšší súdny úradník mal za to, že rozhodcovská zmluva nebola dohodnutá riadne, respektíve individuálne so spotrebiteľom vyjednaná. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Poukázal na to, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku, súd prihliadne aj bez návrhu. Ak je takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská zmluva a dodávateľ ju použije, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011). Predmetný rozhodcovský rozsudok vydaný ustanoveným rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy zo dňa 07. 07. 2014, je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Vyšší súdny úradník poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 105/2011 z 10. októbra 2012 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012. 6. Čo sa týka ustanovenia článku II bodu 3. rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorého mal povinný právo od zmluvy jednostranne odstúpiť, aj bez uvedenia dôvodu do 10 kalendárnych dní od jej doručenia, vyšší súdny úradník uviedol, že od zmluvy možno odstúpiť len v prípade, že je platná. Od absolútne neplatnej
zmluvy sa odstúpiť nedá. Ak je zmluva od začiatku neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné podmienky na dodatočné zrušenie zmluvy. Rozhodcovská zmluva sa nestáva individuálne dohodnutou len tým, že spotrebiteľ má v úzkej časovej lehote hneď po jej podpise právo od tejto zmluvy odstúpiť. 7. Pri preskúmavaní toho, či je predložené rozhodnutie vykonateľným exekučným titulom sa vyšší súdny úradník zameral najmä na zistenie, či bol predložený rozsudok vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné po formálnej a materiálnej stránke. Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. Rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Rozhodcovskú zmluvu súd vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v platnom a účinnom v rozhodnom období. Neplatnosť predloženej rozhodcovskej zmluvy tak znamená, že rozhodcovský rozsudok v prerokúvanej veci bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie (právomoc). To podľa dnes už ustálenej judikatúry znamená, že takýto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (porov. judikát R 46/2012), ale ide o nulitný právny akt na základe ktorého nemožno vykonať exekúciu. Vzhľadom na to je možné vychádzať z toho, že ak neexistuje rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie. Vyšší súdny úradník na základe vyššie uvedených skutočnosti a s poukazom na uvedenú európsku a slovenskú judikatúru dospel k záveru, že návrh na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. f) bod 4. Exekučného poriadku zamietol. Skonštatoval, že nedostatok právomoci rozhodcovského súdu v danom konaní odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku, čo spôsobuje, že predmetný rozhodcovský rozsudok vydaný ustanoveným rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy zo dňa 07. 07. 2014, je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. 8. Proti predmetnému uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (ustanovenie § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) odôvodnil tým, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskumávacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok a v jeho nadväznosti zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, keď okrem ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na zistený skutkový stav aplikoval aj ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Oprávnený má za to, že súd na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis. Ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní síce upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, ale podľa oprávneného citované ustanovenie súd nesprávne aplikoval. Exekučný súd v konaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie z predložených podkladov (exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia a návrh na vykonanie exekúcie) posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky, pričom formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu (v prejednávanej veci rozhodcovský rozsudok) tak, ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 zákona o rozhodcovskom konaní. Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Podľa oprávneného v rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke, nemôže exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému. Exekučný súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu (odôvodnenie nemôže zaväzovať účastníkov konania). Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t. j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu (keďže nemôže vyplývať z vady konania ako je odôvodnené vyššie). Táto požiadavka materiálnej stránky exekučného titulu vyplýva zo samotnej povahy exekučného konania, kde konajúci súd nemá možnosť inak ako z exekučného titulu sa oboznámiť s priebehom rozhodcovského konania. Uvedená požiadavka znamená, že v rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných
dôvodov. Inými slovami povedané, nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky ÚS 5/2000, uverejnený pod č. 18/2000. V prípade, ak súd na zistený skutkový stav veci aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 spôsobom právneho posúdenia správnosti výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva zákon o rozhodcovskom konaní alebo Občiansky súdny poriadok, a to hlavne práva na prejednanie veci pred príslušným súdom. Strana exekučného konania sa takto môže vyjadriť k zisteniam exekučného súdu až v odvolaní podanom proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Civilné konanie je však konaním dvojinštančným a postupom súdu v napadnutej veci došlo k pozbaveniu účastníka konania jeho základných práv a to práva na prejednanie veci. Súd v tomto prípade rozhodoval o otázke, ktorá je kvalitatívne náročnejšia ako otázky, ktoré sa riešia v exekučnom konaní bez toho, aby mu na to Exekučný poriadok poskytol legislatívny rámec. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (podľa ust. § 40 cit. právneho predpisu) exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. 9. V sťažnosti oprávnený ďalej namietal nesprávne skutkové zistenia (ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.), keďže konajúci súd namieta skutočnosť, že zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva/rozhodcovská doložka. Oprávnený poukázal na skutočnosť, že oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa ustanovenia § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov formou samostatného právneho úkonu, a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou nesprávne zisteného skutkového stavu. Taktiež poukázal na to, že exekučný titul bol vydaný oprávneným orgánom v konaní vedenom v zmysle už spomínaného osobitného právneho predpisu, a to zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy povinnému podľa oprávneného nebola odňatá možnosť obrátiť sa v prípade akýchkoľvek sporných otázok spojených so zmluvou o úvere na všeobecný súd. Vo veci námietky konajúceho súdu ohľadom znemožnenia voľby spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu pred štátnym súdom v súvislosti s ustanovením § 53 odsek 4 písmeno r) Občianskeho zákonníka oprávnený poukázal na odôvodnenie zákonodarcov, v zmysle ktorého je cieľom tejto úpravy umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. V danej veci teda konajúci súd podľa oprávneného konal nad rámec zákonných ustanovení. 10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti oprávnený navrhol, aby odvolací súd v zmysle ustanovenia § 389 C. s. p. napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne v prípade konania o sťažnosti navrhol, aby súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 250 ods. 2 C. s. p. vo veci rozhodol tak, že napadnuté uznesenie zmení a poverí súdneho exekútora. 11. Podľa § 202 ods. 1 prvej a druhej vety zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov / ďalej len „Exekučný poriadok“/, v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. 12. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. 13. Podľa § 200 prvej vety Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 14. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov /ďalej len „C. s. p.“/, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. 15. Podľa § 245 C. s. p., v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné. 16. Podľa § 248 C. s. p., o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie. 17. Podľa § 249 C. s. p., súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania. 18. Podľa § 250 ods. 1 C. s. p., ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne. 19. Na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení o sťažnosti oprávneného proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom rozhodol sudca. Z obsahu spisu zistil, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 12. 01. 2018 prostredníctvom právneho zástupcu domáha od povinného vymoženia sumy 134 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým je
rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp. zn. SRSAspA 04789/16 zo dňa 24. 01. 2017 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). K návrhu oprávnený zároveň pripojil Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 105900547 zo dňa 07. 07. 2014, Rozhodcovskú zmluvu zo dňa 07. 07. 2014 a Všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru (platné od 01. 06. 2014). 20. Súd z Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 07. 07. 2014 uzavretej medzi oprávneným a povinným zistil, že táto bola uzavretá v ten istý deň ako zmluva o úvere. Podľa článku I zmluvy sa rozhodcovským súdom na účely tejto zmluvy rozumie Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská arbitrážna, s.r.o., so sídlom Krížna 2, 811 07 Bratislava, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sro, vložka č. 86817/B (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“). Podľa článku II bodu 1. zmluvy všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. 105900547 uzatvorenej dňa 07. 07. 2014 vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú zo zmlúv súvisiacich s uvedenou úverovou zmluvou alebo zo zmluvných vzťahov zabezpečujúcich uvedenú úverovú zmluvu, ako sú napríklad ručiteľské vyhlásenie, dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov, dohoda o zmluvnej pokute, záložná zmluva na hnuteľné a nehnuteľné veci, dohoda o vyplnení zmeniek, zmenka, dohoda o uznaní dlhu, zmluva o zabezpečovacom postúpení pohľadávky, a spory, ktoré vzniknú z uplatnenia práv z týchto vzťahov, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, pričom účastník rozhodcovského konania môže do 15 kalendárnych dní od doručenia rozhodcovského rozsudku podať Stálemu rozhodcovskému súdu žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku; rozhodcovský rozsudok preskúmava iný rozhodca ustanovený podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu; b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Podľa článku II bodu 2. zmluvy sa zmluvné strany „dohodli“, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa to za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej zmluvy; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd. Podľa článku II bodu 3. zmluvy sa zmluvné strany „dohodli“, že ktorákoľvek zo zmluvných strán má právo odstúpiť od tejto zmluvy aj bez uvedenia dôvodu, a to v lehote 10 dní od jej uzavretia. V článku III oprávnený povinného poučil, že rozhodcovské konanie je podobné konaniu na všeobecnom súde, Stály rozhodcovský súd je obdoba všeobecného súdu a rozhodca je obdoba sudcu všeobecného súdu (bod 1.), taktiež o začatí rozhodcovského konania (bod 2., 7.), výbere rozhodcu (bod 2.), priebehu rozhodcovského konania (bod 3., 4., 8.), možnosti preskúmania a zrušenia rozhodcovského rozsudku (bod 5., 10.), možnosti výkonu rozhodcovského rozsudku (bod 9.) a trovách rozhodcovského konania (bod 11.).
21. Podľa § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, exekučným titulom na účely tohto zákona je aj vykonateľné rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní vrátane zmieru v ňom schváleného. 22. Podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku, súd preskúma návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy. Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí o tom oprávneného. Lehota podľa druhej vety neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 45 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak má byť exekúcia vykonaná na podklade exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou. 23. Podľa § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak sa exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore a 1. spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov, 2. rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, 3. rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, 4. rozhodcovské rozhodnutie nespĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu alebo nie je vykonateľné. 24. Podľa § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia. 25. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy /ďalej len „Občiansky zákonník“/, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
26. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. 27. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 28. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 29. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 30. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. 31. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. 32. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. 33. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 34. Po preskúmaní obsahu spisu sa sudca stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka. 35. Súd nad rámec ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku k veci uvádza, že vyššie citované ustanovenie § 53 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 04. 2017 súdu ukladá povinnosť ex offo preskúmavať návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy, a to vrátane exekučného titulu a spotrebiteľskej zmluvy a všetkých ďalších zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom spore, prirodzenou súčasťou tohto preskúmavania je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva, či rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu alebo či je vykonateľné. V opačnom prípade by zákonodarca nezveril súdu oprávnenie zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ktorá sa má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore, z dôvodu, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 1. Exekučného poriadku) alebo z dôvodu, že rozhodcovské rozhodnutie nespĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu alebo nie je vykonateľné (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 4. Exekučného poriadku). V prípade neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovský súd nemôže prejednať a rozhodnúť medzi účastníkmi spor a vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý by mal predstavovať exekučný titul. Súd uvedené posudzuje najmä z rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovského rozsudku, prípadne z iných listín tvoriacich prílohu podaného návrhu na vykonanie exekúcie. 36. V súvislosti s uvedeným súd dáva do pozornosti oprávnenému, že 01. 04. 2017 nadobudol účinnosť zákon č. 2/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý priniesol do Exekučného poriadku rozsiahle zmeny vrátane zmeny celej tretej časti Exekučného poriadku s názvom „Exekučná činnosť“, ktorej súčasťou sú aj ustanovenia o posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie (v súčasnosti § 53 Exekučného poriadku). Pokiaľ teda oprávnený v sťažnosti poukazuje na znenie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, nemohol súd na jeho argumenty vzhľadom na zmenu právnej úpravy prihliadnuť (ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v súčasnosti pojednáva o vylúčení veci z exekúcie). V zmysle § 48 ods. 4 písm. d) Exekučného poriadku je oprávnený povinný k návrhu na vykonanie exekúcie pripojiť spotrebiteľskú zmluvu a všetky ďalšie zmluvné dokumenty súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou vrátane dokumentov, na ktoré spotrebiteľská zmluva odkazuje, ak ide exekúciu na podklade exekučného titulu priznávajúceho nárok zo spotrebiteľskej zmluvy (pokiaľ nejde o platobný rozkaz vydaný v upomínacom konaní ako exekučný titul). Súčasťou týchto dokumentom predložených zo strany oprávneného v danej veci bola aj
rozhodcovská doložka, ktorú vyšší súdny úradník správne posudzoval z hľadísk uvedených v ustanovení § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku tak, ako mu to predmetné ustanovenie ukladá. 37. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z., má síce pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, a teda že súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Na druhej strane však aj z konštantnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky / napr. uznesenie sp. zn. 5 Cdo 16/2013 zo dňa 24. 10. 2013, sp. zn. 2 ECdo 106/2013 zo dňa 30. 01. 2014 a sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa 27. 11. 2013/ vyplýva, že súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené je potrebné poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. 01. 1997 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy / viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 122/2011 z 09. 02. 2012/. Nemožno prisvedčiť tvrdeniu, že zo žiadneho ustanovenia procesného predpisu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska jej platnosti; je plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý skúma, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne. Uvedený postup exekučného súdu nie je posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeruje k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si týmto ani neosvojuje postavenie odvolacieho súdu / porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 ECdo 50/2014 zo dňa 25. 03. 2014/. Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež v uznesení sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 / publikovanom pod R 46/2012/ vyslovil právny názor, že pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd /viď napr. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa 27. 11. 2013/. Len platná rozhodcovská doložka môže totiž založiť právomoc na konanie rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok /porovnaj R 46/2012/. Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Podľa názoru súdu sú uvedené závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzhľadom na príbuznosť právnej úpravy plne použiteľné aj po novele Exekučného poriadku účinnej od 01. 04. 2017. 38. Oprávneniu súdu v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebráni ani skutočnosť, že spotrebiteľ ako účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nevyužil možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa /viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 230/2011 zo dňa 18. 09. 2012 publikované pod 68/2013, sp. zn. 7 ECdo 16/2013 zo dňa 30. 09. 2013, sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa 27. 11. 2013/. Na uvedený právny názor poukázal rovnako vyšší súdny úradník v bode 7. a v bode 32. napadnutého uznesenia. Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že v danej veci bol postup súdneho úradníka, ktorý skúmal, či bola rozhodcovská zmluva uzavretá v súlade s osobitnými predpismi a či je rozhodcovský rozsudok vykonateľný, opodstatnený a súladný so zákonom, a to bez ohľadu na skutočnosť, že došiel k inému záveru, ako rozhodcovský súd. Nie je teda dôvodná námietka oprávneného v sťažnosti, že vyšší súdny úradník týmto postupom nahradzoval konanie o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku, pretože skutočnosť, že povinný nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, totiž nemá v zmysle uvedeného žiadny vplyv na skúmanie platnosti rozhodcovskej zmluvy a vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku súdom v exekučnom konaní.
39. Na tomto mieste sudca konštatuje, že z napadnutého uznesenia nevyplýva, že vyšší súdny úradník pri rozhodovaní aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, že by na základe uvedených ustanovení skúmal samotné rozhodcovské konanie, a teda sudca nepovažoval za dôvodnú námietku oprávneného o nesprávnom právnom posúdení veci. Vyšší súdny úradník tak, ako je to uvedené vyššie, rešpektoval zákonnú požiadavku a skúmal oprávneným predložené listiny v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku. 40. Oprávnený ďalej v sťažnosti namieta odňatie práva na prejednanie veci pred príslušným súdom a možnosti vyjadriť sa k zisteniam exekučného súdu. Na tomto mieste súd opakovane poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v uznesení sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 /publikovanom pod R 46/2012/, že pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je súd v exekučnom konaní viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Pokiaľ teda Exekučný poriadok uložil súdu zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie v prípade, že sa má exekúcia vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore a spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 1. Exekučného poriadku) alebo rozhodcovské rozhodnutie nie je vykonateľné (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 4. Exekučného poriadku), vyšší súdny úradník bol povinný na základe oprávneným predložených dôkazov skúmať rozhodcovskú zmluvu bez ohľadu na jej posúdenie a z toho vyplývajúce posúdenie otázky právomoci rozhodcovským súdom. Vyšší súdny úradník nevykonával iné dôkazy než tie, ktoré mu predložil samotný oprávnený v zmysle § 48 ods. 4 písm. d) Exekučného poriadku, pričom oprávnený na základe vyššie uvedenej výslovnej právnej úpravy mohol očakávať opätovné posúdenie tejto otázky. Vo vzťahu k uvedenému v nadväznosti na zmenu právnej úpravy súd uvádza, že vyšší súdny úradník vychádza len z listín výslovne uvedených v § 48 ods. 4 písm. d) Exekučného poriadku predložených samotným oprávneným. Oprávnený mal možnosť vyjadriť sa k platnosti rozhodcovskej zmluvy a taktiež vyjadriť svoje námietky k skutkovým zisteniam vyššieho súdneho úradníka vyvodeným z listinného dôkazu predloženého oprávneným a k právnym záverom z toho vyplývajúcim aj v podanej sťažnosti, pričom v danej veci oprávnený možnosť podať sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie aj využil a v podanej sťažnosti okrem iného vyjadril aj svoj nesúhlas s právnymi závermi vyššieho súdneho úradníka o neplatnosti rozhodcovskej doložky /porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 7/2013 zo dňa 22. 01. 2014/. Oprávnený v podanej sťažnosti však nenavrhol žiadne dôkazy na vyvrátenie skutkových zistení, ktoré vykonal vyšší súdny úradník. Pokiaľ oprávnený tvrdí, že postupom vyššieho súdneho úradníka došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, súd konštatuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov /IV. ÚS 252/04/ a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi /I. ÚS 50/04/. Súd ďalej konštatuje, že z napadnutého uznesenia nevyplýva, že by vyšší súdny úradník preskúmaval súlad obsahu rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou, t. j. či zaväzuje k niečomu nedovolenému alebo či sa prieči dobrým mravom tak, ako to tvrdí oprávnený. Na základe uvedeného má teda súd za to, že sťažnosť oprávneného v tomto smere nie dôvodná. 41. Sudca ďalej dodáva, že považuje za správne právne hodnotenie vyššieho súdneho úradníka, že vzťah, ktorý vznikol medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským (bod 13. napadnutého uznesenia). V danom prípade oprávnený spotrebiteľský charakter uzatvorenej zmluvy o úvere nenamietal. Následne po vyhodnotení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným ako vzťahu spotrebiteľského vyšší súdny úradník postupoval správne, keď pristúpil k posudzovaniu rozhodcovskej doložky z hľadiska, či bola individuálne dojednaná (bod 24., bod 27., bod 28. napadnutého uznesenia). So závermi, ku ktorým dospel vyšší súdny úradník ohľadom individuálnosti dojednania rozhodcovskej zmluvy sa sudca plne stotožnil. Súd z obsahu dôkazov pripojených oprávneným k návrhu na vykonanie exekúcie zistil, že návrh spotrebiteľskej zmluvy o úvere, ako aj rozhodcovskej zmluvy, je pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje a spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah tejto zmluvy, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku. Súčasťou spotrebiteľskej zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky, ktoré obsahujú veľké množstvo textu, v dôsledku ktorej skutočnosti spotrebiteľ nemá v čase uzatvárania zmluvy reálnu možnosť sa oboznámiť so všetkými podmienkami zmluvy a pripojenými dokumentmi, a najmä žiadnym spôsobom zmeniť obsah predtlačených zmluvných podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy.
42. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku teda je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad. Rozhodcovská zmluva má charakter vopred predtlačeného formulára vyhotoveného pred uzatvorením zmluvy o úvere, pričom zo žiadneho dôkazu nebola hodnoverne preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne vyjednať, aby prípadné spory riešil rozhodcovský súd, ani skutočnosť, že povinný ako spotrebiteľ bol informovaný o možnosti voľby medzi riešením sporov „štátnym“ alebo rozhodcovským súdom a dôsledkoch tejto voľby v podobe vzdania sa prejednania veci pred štátnym súdom a pod. Súd pritom informáciu, že „rozhodcovské konanie je podobné konaniu na všeobecnom súde, Stály rozhodcovský súd je obdoba všeobecného súdu a rozhodca je obdoba sudcu všeobecného súdu“ a popísanie priebehu rozhodcovského konania nepovažuje za poučenie o dôsledkoch tejto voľby. Oprávnenému ako dodávateľovi nič nebránilo predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto návrh, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní, nielen o jeho priebehu. Pokiaľ oprávnený takto nepostupoval, resp. pokiaľ takýto postup nebol oprávneným doložený listinami pripojenými k návrhu na vykonanie exekúcie, vyšší súdny úradník správne konštatoval neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy. Uvedené vyplýva z požiadavky na zvýšenú ochranu spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany zakotvenej v ustanoveniach spotrebiteľského práva, účelom ktorých je vyrovnanie vzniknutej faktickej nerovnováhy zmluvných strán v spotrebiteľskom vzťahu. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená /z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 217/2012 zo dňa 21. 03. 2013/. O individuálne dojednanú zmluvu ide len vtedy, ak je dostatočne zrejmé, že informovanému spotrebiteľovi bola zo strany dodávateľa poskytnutá možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh tak, aby bola zmluva výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán /porovnaj napr. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. 01. 2013/. Takýto postup vyššieho súdneho úradníka vyplýva z vyššie citovaných ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Sudca teda nepovažoval za dôvodnú ani námietku oprávneného v sťažnosti, že v danej veci konajúci súd konal nad rámec zákonných ustanovení. 43. Súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok je nutná aj za stavu, že zmluvný vzťah hlavný a vedľajší bol vyjadrený v samostatných listinách. Niet dôvod vylúčiť súdnu kontrolu formulárovej zmluvy len preto, že je na samostatnej listine a nebola hodnoverne preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne vyjednať, aby prípadné spory riešil rozhodca (v danej veci predformulovaný na tlačive dodávateľa). Inak by aj napríklad záložné zmluvy, ktoré sa nachádzajú na ,,sólo“ tlačivách boli vylúčené zo súdnej kontroly. Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť, že bola vopred dodávateľom naformulovaná bez možnosti zmeny jej obsahu, a to je práve aj prípad typových rozhodcovských zmlúv, ktoré sa predkladajú spotrebiteľom na podpis a majú vyvolať dojem, že si ich vyžiadali spotrebitelia /z uznesenia Krajského súdu v Prešove spis. zn. 6CoE 40/2013 zo dňa 09. 04. 2013/. Zo skutočnosti, že povinnému boli predložené obidve zmluvy ako vopred pripravené na predtlačenom formulári, je zrejmé, že povinný nemal nijakú možnosť vpisovať do nich svoje prípadné pripomienky a akokoľvek meniť obsah zmlúv, prípadne vpísať do rozhodcovskej zmluvy ním vybraný rozhodcovský súd alebo rozhodcu, a to bez ohľadu na predtlačený „súhlas“ povinného. Rozsah možnosti upraviť zmluvu, obmedzený iba na osobné údaje, sumu úveru, dátum a podpis, nijako nemožno považovať za individuálne dojednanú zmluvu, pokiaľ ide o ďalší obsah zmluvy. Z predložených listín nevyplýva, že by si uzavretie zmluvy v takomto znení vymienil spotrebiteľ. Ak rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, potom takáto zmluva, síce sa nachádzajúca na samostatnom tlačive, avšak majúca bezprostredný súvis so zmluvou o úvere, môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Opačnému záveru nesvedčí ani okolnosť, že obe zmluvy boli podpísané predtým ako povinný obdržal finančné prostriedky. Formulárovosť zmluvy má súd preukázanú aj zo svojej rozhodovacej činnosti, keď rovnaké zmluvy s rovnakými ustanoveniami a rovnakým vybratým rozhodcovským súdom boli predkladané spotrebiteľom aj v iných súdom posudzovaných veciach. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že rozhodcovská zmluva bola medzi účastníkmi dojednaná individuálne spočíva na strane dodávateľa, pričom oprávnený súdu ani
v sťažnosti nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie opaku. Keďže oprávnený ničím nepreukázal individuálny charakter tohto dojednania, v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol. Sudca sa teda nestotožnil s argumentom oprávneného v sťažnosti, že skutočnosť, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá „formou samostatného právneho úkonu a to na samostatnej listine“ preukazuje individuálnosť jej dojednania. Na základe uvedeného má sudca za to, že vyšší súdny úradník správne posúdil, že zmluva nebola dojednaná individuálne. Taktiež nepovažoval za dôvodnú námietku oprávneného, že vyšší súdny úradník skutočnosť, že v prípade zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy ide o samostatné listiny, nedostatočne zisťoval a nezohľadnil pri svojom rozhodnutí (viď bod 24. napadnutého uznesenia). 44. Poukazujúc na vyššie uvedené, po vyhodnotení, že zmluvná podmienka nebola dohodnutá individuálne, vyšší súdny úradník postupoval správne, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana zaručená spotrebiteľom, odôvodňujú to, že súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom, je v tomto prípade oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Oprávnený ako veriteľ teda mohol na základe tejto rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej podobe, jednostranne určil, komu, resp. ktorému rozhodcovskému súdu, bude vec predložená. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej zmluvy nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd vopred určený dodávateľom na zmluvnom formulári. 45. Nad rámec uvedeného súd dodáva, že základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv vyjadrenou v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Značnú nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy. Praktickým dôsledkom znenia rozhodcovskej zmluvy je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Spotrebiteľovi je tak fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva na všeobecnom súde, nakoľko porušenie povinností zo strany oprávneného je vo väčšine prípadných sporov vylúčené. Podľa dojednanej rozhodcovskej zmluvy sa všetky spory zo zmluvy o úvere mohli riešiť buď pred vybraným rozhodcovským súdom alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Ak teda spor vyvolal dodávateľ podaním žaloby na rozhodcovskom súde, spotrebiteľ sa takto začatému rozhodcovskému konaniu musel podrobiť, keďže podanie žaloby na rozhodcovskom súde má rovnaké účinky, ako keby bola žaloba podaná na súde, pričom po začatí rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde. Oprávnený ako dodávateľ tu na úkor spotrebiteľa vybral konkrétny rozhodcovský súd. 46. Občiansky zákonník účinný od 01. 01. 2008 za neprijateľnú podmienku v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Vychádzajúc z tohto ustanovenia zmluvná podmienka spotrebiteľom individuálne nedojednaná, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ nemal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nakoľko túto možnosť skôr využil dodávateľ. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Skutočnosť, že v rozhodcovskej zmluve je uvedená aj alternatíva, umožňujúca riešenie sporov vyvolaných povinným ako spotrebiteľom pred príslušným súdom, neodstraňuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jednak totiž treba považovať možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i rozhodnutia sporu rozhodcom), predovšetkým však treba naďalej
trvať na tom, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto (z povahy veci) silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu (zmluvným partnerom spotrebiteľa). Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať) /z uznesenia Krajského súdu v Trnave spis. zn. 10CoE 109/2011 zo dňa 29. 02. 2012/. V tomto smere sa teda súd nestotožnil s argumentom oprávneného, že v dôsledku rozväzovacej podmienky rozhodcovskej zmluvy povinnému nebola odňatá možnosť obrátiť sa v prípade akýchkoľvek sporných otázok spojených so zmluvou o úvere na všeobecný súd. 47. Občiansky zákonník s neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spája v ustanovení § 53 ods. 5 sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka), ide o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti bez toho, aby sa jej spotrebiteľ dovolával. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd môže totiž vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. v spojení s § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia) akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie. 48. Preto pokiaľ vyšší súdny úradník na základe svojich úvah dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, súd považuje jeho záver za správny. Správne je preto aj rozhodnutie o zamietnutí návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, keďže exekučný titul bol vydaný nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie je možné vykonať. Ako už bolo uvedené vyššie, oprávnenie rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor medzi účastníkmi sa zakladá práve rozhodcovskou zmluvou (doložkou). Ak súd v exekučnom konaní skúma platnosť rozhodcovskej zmluvy, zaoberá sa tým, či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený, rovnako ako by to skúmal v prípade iných exekučných titulov uvedených v § 45 Exekučného poriadku. Predpokladom na zákonné vedenie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia po materiálnej aj formálnej stránke. Súčasťou predpokladov na vykonateľnosť exekučného titulu je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, nakoľko nejde o akt štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval /3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009/. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku /z Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012/. Výkon rozhodnutia môže byť vedený len vtedy, keď je určený vykonateľným exekučným titulom, pretože existencia takéhoto titulu je materiálnym predpokladom každého výkonu. Ak neexistuje potrebný titul, je výkon neprípustný. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na neplatnej rozhodcovskej zmluve tak, ako je to vyššie uvedené, vyšší súdny úradník po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a oprávneným predložených dôkazov správne dospel k záveru, že návrh na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 písm. f) bod. 4 Exekučného poriadku zamietol, pretože rozhodcovský rozsudok, ktorý mal byť podkladom na vykonanie exekúcie, nie je (materiálne) vykonateľný. 49. V tomto smere okrem už v texte citovaných uznesení súd poukazuje na rozhodnutia, v ktorých súdy dospeli k rovnakým právnym názorom, ako boli vyjadrené v odôvodnení tohto rozhodnutia, a to na uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3CoE/18/2014 zo dňa 05. 03. 2014, sp. zn. 2CoE/318/2013 zo dňa 12. 03. 2014, sp. zn. 2CoE/178/2015 zo dňa 20. 05. 2015, sp. zn. 5CoE/37/2016 zo dňa 15. 03. 2016, č. k. 5CoE/19/2015-54 zo dňa 16. 06. 2015, č. k. 6CoE/153/2015-78 zo
dňa 24. 09. 2015, č. k. 4CoE/38/2015-59 zo dňa 23. 05. 2015 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6CoE/51/2017 zo dňa 19. 12. 2017. 50. Súd zároveň dodáva, že dôvodom na zrušenie uznesenia vyššieho súdneho úradníka nemôže byť ani argument oprávneného uvedený v sťažnosti, že exekučný titul bol vydaný oprávneným orgánom, keďže v danej veci nedošlo k zamietnutiu návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 písm. f) bod 2. alebo bod 3. Exekučného poriadku. 51. Vzhľadom na vyššie uvedené závery sudca súdu prvej inštancie rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, že sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Ek/97/2018 zo dňa 04. 04. 2018 ako nedôvodnú zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.