Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31Cob-61-2017.pdf
PDF · 114.55 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/61/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr. Pavla Laczu a Mgr. Moniky Kadlicovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. Zsolt Hodosi, advokát, IČO: 45 014 515, so sídlom Veľkoblahovská 6750, 929 01 Dunajská Streda, proti žalovanému: Arcus International, s.r.o., IČO: 36 259 829, so sídlom 930 36 Horná Potôň 85, o zaplatenie 404,08 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 26.10.2016, č. k. 11Cb/351/2015-139, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 300 eur p o t v r d z u j e.
II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 104,08 eur m e n í tak, že žalobu v tejto časti zamieta a vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 18.11.2015 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 404,08 eur s 9,50 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 104,08 eur od 21.05.2013 do zaplatenia a zo sumy 300 eur od 18.06.2013 do zaplatenia a náhradu trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je advokát zapísaný v zozname advokátov SAK a na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 19.02.2013 s dojednanou paušálnou odmenou vo výške 300 eur, vyfakturoval žalovanému faktúrou č. AK 64/2013 splatnou dňa 20.05.2013 sumu 454,41 eur, z ktorej zostalo neuhradených 104,08 eur, faktúrou č. AK 69/2013 splatnou dňa 17.06.2013 sumu 300 eur, ktorú žalovaný neuhradil vôbec.
2. Súd prvej inštancie vydal dňa 4.3.2016 platobný rozkaz č.k. 11Cb/351/2015-30, ktorým vyhovel žalobnému návrhu v celom rozsahu, proti ktorému žalovaný podal včas odpor s odôvodnením vo veci samej, čím sa platobný rozkaz zo zákona zrušil v celom rozsahu.
3. Žalovaný v odpore namietal, že v máji 2013 mu žalobca právne služby neposkytoval, zmluva o poskytovaní právnych služieb zanikla dňa 26.05.2013, preto žalobcovi mesačná odmena za máj 2013 vo výške 300 eur nepatrí. Žalobcovi nepatrí ani suma 104,08 eur ako náhrada za stratu času, nakoľko tá nebola v zmluve o poskytovaní právnych služieb dohodnutá. Paušálna mesačná odmena 300 eur (za apríl 2013) žalobcovi vyplatená bola. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Žalobca vo vyjadrení k odporu opísal, aké právne služby žalovanému v mesiaci máj 2013 poskytol, poukázal na článok II bod 1 zmluvy o poskytovaní právnych služieb, podľa ktorého mu patrí mesačná
paušálna odmena za každý aj začatý mesiac. Žalobca tak uniesol dôkazné bremeno, že mu paušálna odmena za máj 2013 vo výške 300 eur patrí, i keď zmluva zanikla už dňa 26.05.2013. Náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času, v tomto prípade vo výške 104,08 eur, nie je súčasťou paušálnej odmeny, nevyplýva to ani zo zmluvy o poskytovaní právnej pomoci, ani zo zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii (§ 24 ods. 2), naopak tento nárok vyplýva z § 17 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
4. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zo dňa 26.10.2016, č. k. 11Cb/351/2015-139 rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 404,08 eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 9,50 % zo sumy 104,08 eur od 21.05.2013 do zaplatenia, vo výške 9,5% zo sumy 300 eur od 18.06.2013 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie vec ako drobný spor (do 2.000 eur) prejednal bez nariadenia pojednávania. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že dňa 19.02.2013 došlo medzi stranami sporu k uzavretiu zmluvy o poskytovaní právnych služieb, predmetom ktorej bolo poskytovanie právnej pomoci podľa zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii. V bode II tejto zmluvy sa strany dohodli na výške odmeny za poskytnutú právnu pomoc vo forme zmluvne dohodnutej paušálnej odmeny vo výške 300 eur za každý aj začatý mesiac. Na základe vykonaného dokazovania, najmä oboznámením sa so zmluvou o poskytovaní právnych služieb, mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi stranami sporu bola dohodnutá paušálna mesačná odmena za právne služby žalobcu ako advokáta poskytované žalovanému vo výške 300 eur. Súd nepovažoval dohodnutú výšku odmeny za výšku, ktorá by bola v rozpore s dobrými mravmi, preto žalobu posúdil ako dôvodnú a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi dohodnutú odmenu za právne služby poskytnuté v mesiaci máj 2013 vo výške 300 eur. Z článku II bod 3 zmluvy o poskytovaní právnych služieb vyplýva, že paušálna odmena ( 300 eur mesačne) nezahŕňa iné náklady podľa osobitných predpisov. Nepochybne medzi takéto náklady náhrada za stratu času, v tomto prípade za mesiac apríl 2013 vo výške 104,08 eur patrí (§ 17 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z.). Súd prvej inštancie k obrane žalovaného, že žalobca nevykonával žiadne úkony právnej služby uviedol, že tieto tvrdenia neboli žalovaným žiadnym spôsobom preukázané, naopak listinnými dôkazmi žalobcu mal súd preukázané, že žalobca (aj) v mesiaci máj 2013 riadne vykonával úkony právnej služby. Ďalej žalovaný nepreukázal súdu ani tvrdenie, že náhrada za stratu času žalobcovi nepatrí. Zo zmluvy o poskytovaní právnej pomoci táto skutočnosť nevyplýva. Súd prvej inštancie obranu žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú a účelovú.
Súd prvej inštancie posúdil žalobu v časti uplatneného príslušenstva ako dôvodnú, poukazujúc sa článok II bod 2 zmluvy o poskytovaní právnych služieb (faktúra je splatná do 15.dňa nasledujúceho mesiaca).
Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p.
5. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne, prípadne vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil s poukazom na § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že súd nesprávne právne posúdil vec. Odvolateľ namietal že žalobca nepreukázal vykonávanie právnych služieb v mesiaci máj 2013, e- mailová komunikácia, ktorú predložil žalobca nepreukazuje, že uvedené e-maily a iné dokumenty naozaj boli doručené žalovanému. Podobné listinné dôkazy je totiž možné vyhotoviť pomocou počítačových programov (napr. pomocou programu MS Word). Žalobca taktiež predložil aj niektoré listinné dôkazy z obdobia po zániku zmluvy so žalovaným a teda má za to, že súd nemohol na tieto dôkazy prihliadnuť. Prvostupňový súd preto dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne nesprávne posúdil aj právnu stránku veci. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi právo na zaplatenie sumy 104,08 eur z titulu náhrady za stratu času, keď v tejto súvislosti svoje rozhodnutie ani riadne neodôvodnil, keďže len konštatoval, že žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie tejto sumy. Žalovaný však naďalej trvá na tom, že žalobcovi nevzniklo právo na zaplatenie sumy 104,08 eur z dôvodu, že takéto právo zo zmluvy o poskytovaní právnych služieb nevyplývalo. Na poskytovanie právnych služieb bola medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá paušálna odmena. Za túto paušálnu odmenu sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému neobmedzený čas poskytovania
právnych služieb počas kalendárneho mesiaca. Medzi žalobcom a žalovaným teda nebol čas poskytovania služieb obmedzený a žalovaný bol povinný zaplatiť paušálnu odmenu bez ohľadu na to, či žaloba strávil poskytovaním služieb 5 hodín alebo 50 hodín. Podstatou inštitútu náhrady za stratu času je kompenzovať advokátovi čas strávený cestovaním. Zaplatením paušálnej odmeny však žalovaný kompenzoval celý čas, ktorý žalobca ako advokát strávil poskytovaním služieb pre žalovaného, a nie je preto možné požadovať zaplatenie náhrady za tento čas navyše. Žalovaný taktiež poukázal na to, že podľa čl. II. bod 3. Zmluvy mal žaloba právo na náhradu cestovných nákladov, rôznych poplatkov a iných nákladov podľa osobitných predpisov. Podstatou tohto ustanovenia bolo, že pokiaľ vzniknú žalobcovi akékoľvek náklady, ktoré by musel zaplatiť pri poskytovaní služieb, mal by právo na náhradu takto vzniknutých nákladov. Náhradu za stratu času však nie je možné považovať za náklady, keď aj z gramatického výkladu vyplýva, že nejde o náklady za stratu času, ale o náhradu za stratu času. V tejto súvislosti poukázal na to, že aj vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov upravuje náhradu za stratu času osobitne a nie ako súčasť výdavkov - nákladov. Náhrada za stratu času teda nie je výdavkom, t.j. nie je nákladom. Keďže však zmluva o poskytovaní právnych služieb hovorí len o nároku na náhradu nákladov - výdavkov a neustanovuje povinnosť zaplatiť aj náhradu za stratu času, odvolateľ má za to, že žalobcovi nevzniklo právo na náhradu času, ale len na náhradu nákladov. Súd prvej inštancie teda nesprávne právne posúdil vec, keď priznal žalobcovi právo na náhradu času. Pokiaľ ide o príslušenstvo pohľadávky, odvolateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie v tomto smere žiadnym spôsobom neodôvodnil rozsudok.
6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v rámci svojho vyjadrenia k odporu žalovaného predložil súdu pomerne rozsiahlu e-mailovú komunikáciu, či už priamo s konateľom žalovaného alebo s jeho ekonomickým oddelením. Táto e-mailová komunikácia nebola jednostranná, ale na e-mailové správy jednej komunikujúcej strany spravidla vznikla reakcia druhej komunikujúcej strany. Napr. na e-mail zo dňa 09.05.2013 zaslaný žalovanému o 9.53 hod. vznikla reakcia žalovaného dňa 16.05.2013 o 18.40 hod.. V dňoch 28. a 29.05.2013 bola intenzívna výmena názorov v súvislosti s ukončením zastupovania (napr. dňa 29.05.2013 na e-mailovú správu zaslanú mnou o 13.33 hod. prišla reakcia žalovaného toho istého dňa o 13.45 hod.). Rovnako aj dňa 15.05.2013 na e-mailovú správu zaslanú o 08.55 hod. vznikla reakcia žalovaného toho istého dňa o 09.47 hod. Keďže žalovaný aktuálne predniesol svoje tvrdenie, že „podobné listinné dôkazy je totiž možné vyhotoviť pomocou počítačových programov (napr. pomocou programu MS Word)“, pripojil k tomuto odvolaniu tzv. printscreen z programu Microsoft Outlook. Funkcia printscreen umožňuje z obsahu aktuálne zobrazeného na obrazovke urobiť obrázok. Z predložených 2 printscreenov vyplýva e-mailová komunikácia medzi mnou a žalovaným v mesiaci máj 2013, konkrétne v dňoch 03.05.2013, 06.05.2013, 09.05.2013, 10.05.2013, 13.05.20130 14.05.2013, 15.05.2013, 16.05.2013, 17.05.2013, 22.05.2013, 22.05.2013, 23.05.2013, 28.05.2013, 29.05.2013. všetky uvedené e-maily stále sú uložené v mojom počítači a tento je ochotný kedykoľvek podrobiť akémukoľvek skúmaniu znaleckému alebo obhliadkou veci na pojednávaní) za účelom preukázania svojej pravdy. K žalovaným zvolenej formulácii „podobné listinné dôkazy je totiž možné vyhotoviť pomocou počítačových programov (napr. pomocou programu MS Word)“ žalobca uviedol, že žalovaný zvolenou formuláciou nespochybnil, že ním predložené e-mailové správy a ním zasielané dokumenty sú reálne a neboli vyhotovené pomocou počítačových programov typu MS Word. Sám žalovaný totiž použije slovo „podobné“ a nie „tieto“ listinné dôkazy. Žalovaným zvolená argumentácia snažiaca sa o stieranie rozdielov medzi paušálnou odmenou advokáta a náhradou za stratu času nie je správna a nie je zákonne predložená. Zmluva o poskytovaní právnych služieb zo dňa 19.02.2013 čl. II. zreteľne používa pojem odmena advokáta. Nárok advokáta na odmenu, na náhradu hotových výdavkov a na náhradu za stratu času vyplýva priamo z ust. § 24 ods. 2 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii. Ide o zákonné nároky. Predmetné ustanovenie zreteľne uvádza, že advokát popri nároku na odmenu má nárok aj na náhradu hotových výdavkov a na náhradu za stratu času. Odmena advokáta predstavuje jeho odplatu za ním vykonanú prácu a činnosť advokáta honorovaná odmenou je pojmovým znakom výkonu advokácie (§ 1 ods. 2 a § 24 ods. 1 Zákona o advokácii). Filozofia zákona o advokácii vyžaduje, aby sa advokát správal trhovo, a preto zákon priamo vo svojom texte predpokladá, že čas advokáta strávený cestou v súvislosti s poskytovaním právnych služieb bude kompenzovaný klientom (formou náhrady za stratu času). Listinným dôkazmi som preukázal, že žalobou uplatnená náhrada za stratu času stráveného cestovaním
bola uplatnená dôvodne, jednak v klientovej veci a jednak pre potreby účasti na pojednávaní tak na Okresnom súde v Pezinku ako aj n a Okresnom súd Bratislava II. Na prednesoch a záveroch uvedených vo vyjadrení k odporu žalovaného, doručenom súdu dňa 03.06.2016 pod bodom Ad2 k téme náhrady za stratu času nie je dôvod niečo meniť alebo sa od nich odchýliť.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie žalovaného proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a contrario a dospel k záveru, že odolanie žalobcu proti rozsudku v časti, ktorou súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 300, nie je dôvodné.
8. V prípade podaného odvolania dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol v odvolaní do uplynutia lehoty na podanie odvolania je súd viazaný, čo znamená, že prítomnosť iných odvolací dôvodov, než ktoré odvolateľ uviedol, odvolací súd pri prieskume rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie nebude zisťovať, a ak aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nemôže na ne prihliadať.
9. Odvolací sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že nárok žalobcu na paušálnu odmenu za mesiac máj 2013 v sume 300 eur v zmysle čl. II bod 1 zmluvy o poskytovaní právnych služieb uzatvorenej medzi sporovými stranami je dôvodný, čo žalobca preukázal listinnými dôkazmi a to emailovou komunikáciou medzi sporovými stranami v rozhodnom období, obsah ktorej žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil, keď len namietal, že podobné listinné dôkazy je možné vyhotoviť prostredníctvom počítačových programov, ktorú námietku žalobca vyvrátil, keď v rámci vyjadrenia k odvolaniu predložil súdu listinné dôkazy a to printscreeny, z ktorých vyplýva e-mailová komunikácia medzi sporovými stranami v mesiaci máj 2013, konkrétne v dňoch 03.05.2013, 06.05.2013, 09.05.2013, 10.05.2013, 13.05.20130 14.05.2013, 15.05.2013, 16.05.2013, 17.05.2013, 22.05.2013, 22.05.2013, 23.05.2013, 28.05.2013, 29.05.2013.
10. Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami dospel k záveru, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré neboli predmetom posúdenia súdom prvej inštancie ani žiadnym iným spôsobom nevyvrátil právne názory súdu prvej inštancie, a preto považoval odvolanie voči vyhovujúcej časti rozsudku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 300 eur, za nedôvodné.
11. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 300 eur ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 104,08 eur, nakoľko dospel k záveru, že v zmysle článku II. bod 3. zmluvy o poskytovaní právnych služieb, paušálna odmena nezahŕňa iné náklady podľa osobitných predpisov, medzi ktoré náklady podľa názoru súdu prvej inštancie patrí aj náhrada za stratu času s poukazom na ust. § 17 č. vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška). Odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie nároku žalobcu na náhradu za stratu času, keď podľa odvolateľa tento nárok žalobcu nevyplýva z obsahu zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorou bola medzi stranami sporu dohodnutá paušálna odmena a čas poskytnutia právnych služieb nebol dohodnutý, a teda za dohodnutú paušálnu odmenu sa žalobca zaviazal poskytovať služby žalovanému neobmedzený čas. Zaplatením paušálnej náhrady podľa odvolateľa žalovaný kompenzoval žalobcovi celý čas, ktorý strávil v súvislosti s poskytovaním služieb. Podľa odvolateľa náhradu za stratu času nemožno považovať za náklady, ktoré sa zaviazal žalovaný uhradiť v zmysle čl. II. bod III predmetnej zmluvy a poukázal na vyhlášku, v ktorej je náhrada za stratu času upravená osobitne a nie ako súčasť výdavkov - nákladov, a preto náhrada za stratu času podľa odvolateľa nie je výdavkom, t.j. nie je nákladom.
Odvolací súd posúdil za opodstatnenú námietku odvolateľa, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, ktorou priznal žalobcovi nárok na náhradu za stratu času vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). V súvislosti s uvedenou námietkou odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca ako advokát sa dohodol so žalovaným ako klientom na zmluvnej odmene za poskytnuté právne služby a to paušálnou sumou 300 eur za každý aj začatý mesiac, ako vyplýva z čl. II. bod 1. predmetnej zmluvy o poskytovaní právnych služieb. Z čl. II. bod 3. predmetnej zmluvy vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli, čo nebude zahŕňať paušálna odmena, obsahom ktorého nie je náhrada za stratu času. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že pod iné náklady, ktoré nemali byť zahrnuté do paušálnej odmeny v zmysle uvedeného článku II. bod 3., patrí aj náhrada za stratu času a to aj s poukazom na čl. II. bod 4. predmetnej zmluvy. Zmluvné strany sa dohodli, že cestovné náklady, ktoré nie sú zahrnuté do paušálnej odmeny si advokát vyúčtuje po každej ceste vykonanej v súvislosti s plnením predmetnej zmluvy, a že budú vyúčtované spolu s odmenou v najbližšom fakturačnom období ako vyplýva z čl. II. bod 4. predmetnej zmluvy. Ostatné náklady, ktoré boli presne špecifikované v čl. II. bod 3. predmetnej zmluvy, ktoré neboli zahrnuté do paušálnej odmeny, si mal žalovaný ako klient hradiť sám, ako vyplýva z čl. II. bod 5 zmluvy. Z uvedené vyplýva, že pokiaľ by boli pravdivé tvrdenia žalobcu, že v paušálnej náhrade nákladov nebola zahrnutá náhrada za stratu času, bola by táto náhrada za stratu času uvedená v čl. II. bod 3. ale aj v čl. II. bod 4. predmetnej zmluvy, keď spôsob úhrady nákladov, ktoré neboli zahrnuté do paušálnej náhrady, bol presne definovaný v čl. II. bod 4. a 5. zmluvy. Z obsahu predmetnej zmluvy teda ani nevyplýva spôsob vyúčtovania náhrady za stratu času, ako tomu bolo v prípade fakturácie cestovných nákladov. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že z obsahu zmluvy nevyplýva, že by mal žalobca nárok na náhradu za stratu času popri paušálne dohodnutej odmene, keď naviac ako správne namietal odvolateľ, zmluvné strany si dohodli paušálnu odmenu pevnou sumou za celý aj začatý mesiac, bez obmedzenia počtom hodín na daný mesiac, v ktorom mal žalobca poskytovať žalovanému právne služby. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že strany sporu uzavreli zmluvu o poskytovaní právnych služieb, v ktorej si dohodli paušálnu odmenu a akým spôsobom budú uhrádzané iné náklady, ktoré nemali byť zahrnuté do paušálnej odmeny, teda napr. aj náhrada cestovných výdavkov, na ktorú má advokát tiež nárok v zmysle § 15 vyhlášky. To, že má v zmysle vyhlášky advokát nárok na náhradu za stratu času v zmysle § 15 vyhlášky automaticky neznamená, že má nárok si osobitne účtovať náhradu za stratu času popri zmluvne dohodnutej paušálnej odmene, pokiaľ si zmluvné strany dohodnú, ktoré náklady nie sú zahrnuté v paušálnej odmene, a ktoré si môže advokát vyúčtovať popri paušálnej odmene, a ktoré si klient hradí sám. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že mu vznikol nárok na náhradu za stratu času v sume 104,08 eur, a preto v odvolaním napadnutej časti rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto rozsudku, a žalobu v tejto časti zamietol, pretože neboli splnené podmienky pre jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.
13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je aj správnosť postupu súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o príslušenstve žalobcom uplatnenej pohľadávky.
14. Odvolací súd sa stotožňuje s námietkou odvolateľa, že súd prvej inštancie vôbec neodôvodnil dôvodnosť nároku žalobcu na ním uplatnené a súdom priznané príslušenstvo pohľadávky, medzi ktoré patria aj paušálne náklady, keď ani neuviedol, na základe akého právneho predpisu rozhodol o týchto súdom priznaných nárokoch žalobcu.
15. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti, v ktorej priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania a paušálnu náhradu nákladov je nepreskúmateľné, nakoľko z neho nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, úvahami pri hodnotení dôkazov a jeho právnymi závermi, keď súd prvej inštancie ani neuviedol, na základe akého právneho predpisu rozhodol o týchto nárokoch žalobcu a teda je zjavne neodôvodnené. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd.
Podľa nálezu Ústavného súdu I. US 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v článku 46 odsek 1 Ústavy, nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie ust. § 220 ods. 2 C.s.p. účinného od 1.7.2016.
16. Porovnaním odôvodnenia preskúmaného rozhodnutia súdu prvej inštancie s uvedenými kritériami, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil, keďže nedostatočným odôvodnením rozhodnutia podľa uvedených kritérií došlo k porušeniu zákonného procesného postupu, v dôsledku čoho bola znemožnená účastníkom konania realizácia ich procesných práv, priznaných im zákonom v občianskom súdnom konaní, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi ročné úroky z omeškania vo výške 9,50 % zo sumy 104,08 eur od 21.05.2013 do zaplatenia, vo výške 9,5% zo sumy 300 eur od 18.06.2013 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur zrušil podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p, vrátane závislého výroku o trovách konania, ktoré nebolo napadnuté odvolaním, nakoľko súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Odvolací súd v zmysle ust. § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
17. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude o príslušenstve pohľadávky a paušálnych nákladov opätovne rozhodnúť, svoje rozhodnutie náležite odôvodní v zmysle ust. § 220 C.s.p. aj s poukazom na právny predpis, ktorý bude aplikovať pri rozhodovaní o príslušenstve pohľadávky, zaplatenia ktorého sa žalobca domáha predmetnou žalobou s tým, že v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
18. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05).
19. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
20. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).