Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22Co/22/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, právne zastúpený: JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 48, P.O.BOX 205, 810 00 Bratislava, proti žalovaným: 1./ M. W., nar.: XX.XX.XXXX, bytom Č. XX, XXX XX Č., 2./ M. W., nar.: XX.XX.XXXX, bytom Č. XX, XXX XX Č., za účasti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa „HOOS", so sídlom Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov, právne zastúpeného: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, o zaplatenie 601,90 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 20.06.2017, č. k. 5C/41/2016-75 takto jednohlasne

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok vrátane výroku o priznaní nároku na náhradu trov konania Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa "HOOS", Prešov, Nám. legionárov 5 voči žalobcovi v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

II. Stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol v prvom výroku, že žalobu zamieta, druhým výrokom nepriznal žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania a tretím výrokom priznal Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa „HOOS“ Prešov náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov; § 2 písm. a/, § 4 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“ alebo „ZoSÚ“); § 8 ods. 1, § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere; § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 40, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 3, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,

3. Vychádzal z vykonaného dokazovania a zo zistených skutočností, že právny predchodca žalobcu uzavrel dňa 14.03.2007 so žalovanými písomnú zmluvu označenú ako Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru žalovaným vo výške 1 659,70 Eur (50 000 Sk), a ktorou sa žalovaní zaviazali splatiť úver v 59 mesačných splátkach po 39,90 Eur počnúc dňom 20.04.2007, s konečnou splatnosťou dňa 20.02.2012. Dohodnutá RPMN bola 16,90 %, ročná úroková sadzba 12,60 %, poplatok za poskytnutie úveru bol vo výške 33,19 Eur a poplatok za správu úveru bol vo výške 1,99 Eur mesačne. V zmluve nie je uvedený rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky,

ani adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Žalovaní do podania žaloby uhradili pôvodnému veriteľovi sumu 1 752,15 Eur. Žalovaná suma podľa tvrdenia žalobcu pozostáva z neuhradenej časti úveru vo výške 963,27 Eur (ktorú pôvodný veriteľ zúčtoval k 30.09.2011 interným účtovným záznamom) a z nesplatených riadnych úrokov vo výške 46,91 Eur. Žalobca po čiastočnom späťvzatí žaloby, a to v časti zaplatenia sumy 408,28 Eur s príslušenstvom uplatňoval v konaní pohľadávku vo výške 601,90 Eur. Neuhradená časť úveru vo výške 601,90 Eur pozostáva z nesplatenej istiny úveru vo výške 526,97 Eur, nesplatených riadnych úrokov vo výške 45,05 Eur a nesplatených poplatkov za správu úveru vo výške 29,87 Eur. Keďže úver bol poskytnutý žalovaným ako fyzickým osobám - spotrebiteľom na osobnú potrebu a nie na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, súd prvej inštancie posúdil úverovú zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú. Po preskúmaní zmluvy dospel súd prvej inštancie k záveru, že tá neobsahuje konkrétnu výšku a termíny jednotlivých splátok v členení na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, priemernú RPMN ani adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. V zmluve nie je splátkový kalendár, ktorým by sa mali riadiť žalovaní pri riadnom a včasnom splácaní úveru. V zmluve je uvedená len suma jednej splátky vo výške 39,90 eur, pričom z nej nevyplýva, koľko z tejto splátky je splátka úveru, koľko splátka úroku a koľko je splátka poplatkov. Zo zmluvy má byť zrejmé, aká je výška splátky istiny, aká je výška splátky úroku a aká je výška splátky poplatkov. Uvedená skutočnosť nevyplýva ani z Všeobecných obchodných podmienok. Splátkový kalendár, z ktorého by bolo zrejmé takéto rozloženie splátok, nebol súčasťou zmluvy a ani v zmluve, ani v úverových podmienkach nie je uvedené, aby splátkový kalendár bol pôvodným veriteľom odovzdaný žalovaným najneskôr pri podpísaní zmluvy. Zmluva o úvere uzavretá medzi pôvodným veriteľom a žalovanými neobsahuje obligatórne náležitosti, a to konkrétnu výšku a termín jednotlivých splátok a rozčlenenie splátok úveru na splátku istiny, na splátku úroku a na poplatky a tiež neobsahuje adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Nerozčlenenie splátok na splátku istiny, úroku a poplatky, resp. neuvedenie adresy predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, nemôže byť považované za splnenie povinnosti, ktoré stanovuje ust. § 4 ods. 2 písm. a/, e/ ZoSÚ, a tiež neobsahuje úrok a poplatky a preto veriteľ v zmysle § 4 ods. 5 ZoSÚ nemôže od spotrebiteľa požadovať úrok alebo poplatky. Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia úverovej zmluvy namiesto neplatnosti zmluvy sankcionoval veriteľa tým, že od spotrebiteľa nemôže požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 5 ZoSÚ). Zmluvu je preto potrebné považovať za zmluvu bez úrokov a bez poplatkov. Úverové podmienky a VOP k zmluve súd vyhodnotil ako neprijateľné podmienky zmluvy, t. j. ako neplatné v zmysle § 53 ods. 3 písm. a/, ods. 4 OZ, keďže neboli zo strany žalovaných verifikované. Tieto neboli súčasťou zmluvy, pretože žalobca nepreukázal, aby pred podpísaním zmluvy pôvodný veriteľ oboznámil s uvedenými podmienkami a VOP žalovaných. Na základe vykonaného dokazovania a s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca ako postupník nemôže uplatňovať s poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. a/ a § 4 ods. 5 ZoSÚ od žalovaných úroky a poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Žalovaní by na základe uvedeného boli povinní vrátiť žalobcovi, resp. pôvodnému veriteľovi poskytnutý úver vo výške 1659,70 Eur, ale podľa tvrdenia žalobcu zaplatili pôvodnému veriteľovi sumu 1 752,15 Eur, teda zaplatili viac, ako boli povinní zaplatiť, preto súd aj z týchto dôvodov žalobu zamietol.

4. Keďže súd prvej inštancie ustálil, že úver poskytnutý žalovaným pre absenciu náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere možno považovať za bezúročný a bez poplatkov, súd prvej inštancie zamietol žalobu aj v časti nezaplatených úrokov vo výške 45,05 Eur, ktorých výšku súd nemal zo strany žalobcu za preukázanú a účtovaných poplatkov za správu úveru pôvodným veriteľom žalovaným ako spotrebiteľom vo výške 29,87 Eur. Poplatok za správu úveru vo výške 1,99 Eur mesačne súd žalobcovi nepriznal z toho dôvodu, že ide o neprijateľnú podmienku zmluvy, keďže spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľom, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované vo vlastnom záujme dodávateľa, je v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie dodal, že z uvedených dôvodov je neprijateľnou podmienkou zmluvy aj poplatok za poskytnutie úveru vo výške 33,19 Eur, keďže ide o administratívny poplatok v prospech pôvodného veriteľa, pričom spotrebiteľovi nebolo poskytnuté protiplnenie a tento poplatok mal pôvodný veriteľ zahrnúť do úroku z úveru a nie požadovať osobitne zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru, resp. za vypracovanie zmluvy od spotrebiteľa.

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. s tým, že žalovaní mali vo veci plný úspech, ale žiadne trovy konania si neuplatňovali a zo spisu nevyplýva,

aby im nejaké trovy konania vznikli, preto im súd náhradu trov konania nepriznal. Súd priznal náhradu trov konania Združeniu na podporu žalovaných v rozsahu 100 %, keďže žalovaní na podporu ktorých združenie vystupovalo, boli v konaní úspešní.

6. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní neprihliadal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-42/15. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu právnemu názoru a záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti úveru z dôvodu neuvedenia dojednania o výške, počte a termíne splátok úrokov a iných poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch nie je správny. Uviedol, že Súdny dvor Európskej únie v prejudiciálnom konaní C-42/2015 rozsudkom zo dňa 09.11.2016, rozhodol aj o práve členského štátu vnútroštátnou úpravou rozširovať obligatórne náležitosti úverovej zmluvy nad rámec Smernice 2008/48, ako aj jeho právo zákonom sankcionovať absenciu niektorej z náležitostí úverovej zmluvy tak, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Pri rozhodovaní o prejudiciálnej otázke rozhodol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice stanovuje, že zmluva musí uvádzať iba výšku, počet a frekvencie splátok spotrebiteľa. Z článku 10 ods. 2 písm. i) a članku 10 ods. 3 uvedenej smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide o možnosť členských štátov stanoviť takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, je dôležité zdôrazniť, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (pozri analogicky rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank Romania, C-602/10, EU:C:2012:443,body 63 a 64). Rozsudok tiež obsahoval rozhodnutie, že voľba režimu sankcií je ponechaná na zváženie členského štátu, avšak ich tvrdosť musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú. Sanckia spočívajúca v strate nároku veriteľa na úroky a poplatky je primeraná v prípade, že zmluva o úvere neobsahuje najmä náležitosti ako je ročná percentuálna miera nákladov, počet a frekvenciu splátok, prípadne existenciu notárskych poplatkov a prípadne požadované záruky a poistenia, tak ako to upravuje článok 10 ods. 2 smernice, teda tie náležitosti zmluvy o úvere, ktorých neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku C-42/15 rozhodol, že aj ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch je v rozpore so Smernicou 2008/48 a vylúčil oprávnenosť sankcie straty nároku na úroky a poplatky v prípade, že úverová zmluva neobsahuje rozdelenie úverovej splátky na časť istiny, časť úrokov a časť poplatkov, podľa vnútroštátneho práva, keďže nejde o obligatórnu náležitosť úverovej zmluvy v zmysle Smernice a tak ani o takú náležitosť, ktorej absencia by bola spôsobilá spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Predmetný rozsudok ako case-law Súdneho dvora Európskej únie predstavuje primárny prameň európskeho práva v kategórii právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré podľa článku 7 odsek 2druhá veta Ústavy SR majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Uvedený rozsudok Súdneho dvora EU je tak právne záväzný aj pre všeobecné sudy SR. Súd I. inštancie bol povinný prihliadať pri svojom rozhodovaní prednostne na tento rozsudok, keďže má prednosť pred zákonom o spotrebiteľských úveroch. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovaných zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne istinu vo výške 601,9 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 526,97 Eur od 21.02.2012 do zaplatenia a priznal žalobcovi náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.

7. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaní a vedľajší účastník k podanému odvolaniu nevyjadrili.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len „C.s.p) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie súdu prvej inštancie, na ktoré poukazuje a na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza nasledovné:

10. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenia žalovaných ako dlžníkov z úverovej zmluvy a že je namieste aplikovať zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Konal preto správne, keď preskúmal, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa § 4 tohto zákona. Súd prvej inštancie správne ustálil, že Zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 04.03.2007 je bezúročná a bez poplatkov z dôvodu absencie podstatných náležitostí uvedených v písm. a) a e) § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z..

11. Účelom právnej úpravy účinnej v čase uzavretia zmluvy o úvere (§ 4 odsek 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch) je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške (sume) úrokov z úveru a poplatkoch. Žalobca ako dodávateľ mal preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené (§ 4 odsek 5 Zákona o spotrebiteľských úveroch). Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku.

12. Ako vyplýva z vyššie uvedeného súd prvej inštancie právne posúdil uzavretú zmluvu o úvere a vzniknutý spotrebiteľský vzťah v rámci aplikácie ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu uzavretia zmluvy o úvere. Žalobca svoje odvolanie odôvodnil a ako jediný argument uviedol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní neprihliadol na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp. C-42/15. Predmetný rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sa však pri spotrebiteľských vzťahoch týka aplikácie smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008. Odvolací súd podotýka, že uvedená smernica upravujúca spotrebiteľský vzťahy bola prijatá až po uzavretí vyššie uvádzanej zmluvy o úvere a v rámci jej prijatia a transponovania do právneho poriadku Slovenskej republiky sa uplatňuje v súvislosti s aplikáciou ustanovení zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý zrušil zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

13. Vychádzajúc z uvádzaných skutočností je preto odvolací súd názoru, že je nesprávna odvolacia námietka žalobcu, že Súdny dvor Európskej únie svojím rozsudkom C-42/15 rozhodol, že aj ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu 14.03.2007 je v rozpore so Smernicou 2008/48 z 28.apríla 2008 a vylúčil oprávnenosť sankcie straty nároku na úroky a poplatky v prípade, že úverová zmluva neobsahuje rozdelenie úverovej splátky na časť istiny, časť úrokov a časť poplatkov, podľa vnútroštátneho práva, keďže nejde o obligatórnu náležitosť úverovej zmluvy v zmysle Smernice a tak ani o takú náležitosť, ktorej absencia by bola spôsobilá spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Je nespochybniteľné, že aplikácia odvolateľom uvádzanej smernice sa nevzťahuje na v tomto konaní posudzovaný spotrebiteľský vzťah.

14. Pre potvrdenie uvedeného záveru odvolací súd pre doplnenie uvádza, že vo svetle rozsudku Bíróová (C-42/15) je odvolací súd toho názoru, že konečnú splatnosť možno vyvodiť aj z počtu splátok, a preto ak sa neuviedla explicitne konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, tak niet dôvodu považovať úver za bezúročný a bez poplatkov (§ 9 ods. 1 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch). Iná vec je, keď ani eurokonformným výkladom nemožno prelomiť úplne jasné ustanovenie zákona o bezúročnosti úveru v prípade neuvedenia špecifikácie splátok (§ 9 ods. 1 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch).

15. Odvolací súd má za to, že len samotná absencia obligatórnej náležitostí uvedenej v písm. f/ § 9 odsek 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch automaticky nezakladá skutočnosť, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, keďže Súdny dvor Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia, a. s. c/a Klára Bíróová judikoval, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny.

16. Avšak, tak explicitne presné ustanovenie akým je v súčasnosti účinné ustanovenie § 9 ods. 1 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch cez prizmu eurokonformného výkladu, nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k/ § 9 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Uvedené sa vzťahuje aj na uvedený prípad pri aplikácií zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a jeho ustanovenia § 4 a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu platného a účinného v čase uzavretia zmluvy, ktorý súd prvej inštancie aplikoval pri vydaní napadnutého rozhodnutia.

17. Odvolateľ poukazuje na závery SD EÚ vo veci C-42/15, podľa ktorého: „Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“.

18. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

19. Uvedený právny záver SD EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach.

20. „Smernica nemôže sama o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení smernice nie je možné sa voči takejto osobe dovolávať.“ (bod 13 vo veci Marshall C-152/84).

21. „Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej judikatúre od rozsudku z 26. februára 1986, Marshall (152/84, Zb. s. 723, bod 48), samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať.“ (bod 14 vo veci Faccini Dori, C-91/92).

22. Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku smerníc je vec Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého "Z toho vyplýva, že sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.“ (bod 15 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01).

23. Čo sa však týka výšky, počtu a termínu splátok úrokov, tento údaj v úverovej zmluve absentuje. Účelom právnej úpravy je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške (sume) úrokov z úveru a poplatkoch. Žalobca ako dodávateľ má preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené. Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaní ako spotrebitelia však túto možnosť nemali, keďže výška splátok úroku a poplatkov nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere. (Porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010).

24. K rozhodnutiu Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré žalobca poukazuje v odvolaní, odvolací súd uvádza, že zo spomínaného rozhodnutia Súdneho dvoru EÚ skutočne vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50). V neposlednom rade si však musíme uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho.

V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z. alebo pred tým účinného zákona č. 258/2001 Z.z., ktorý bol účinný v čase uzatvorenia zmluvy a súd prvej inštancie náležitosti úverovej zmluvy posúdil podľa tohto zákona.

25. Nárok žalobcu súd prvej inštancie teda správne posudzoval podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/, e/ v spojení s § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého veriteľ nemôže požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

26. Zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v § 4 odsek 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných, musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 4 odsek 2 písm. a/ uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy medzi stranami sporu boli aj suma, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. V zmluve absentuje rozlíšenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky a je v nej uvedená len jednotná suma splátky bez tohto rozlíšenia. Tento nedostatok spôsobuje, že spotrebiteľský úver sa posudzuje ako bezúročný a bez poplatkov.

27. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil vrátane správnych súvisiacich výrokov o trovách konania (§ 387 ods. 1 a 2 C.s.p.).

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a v konaní úspešným žalovaným v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli a preto odvolací súd vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 v spojení s § 396 ods. 1 o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).