Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/213/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu V. J., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom N. XXX/XX, XXX XX B., právne zastúpeného JUDr. Vladimírom Mikušom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom V. P. Tótha 1081/17, 960 01 Zvolen, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody vo výške 10.864,29 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu i žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Brezno č.k. 2C/148/2016-112 zo dňa 11. 01. 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Brezno p o t v r d z u j e. II. Žiadna zo strán sporu n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo.

odôvodnenie:

1. 1. Okresný súd Brezno ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 11. 01. 2017 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 864,29 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z uvedenej istiny za dobu omeškania od 27. 05. 2016 až do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (I. výrok). Vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol (II. výrok). Zároveň rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (III. výrok). 1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 10.864,29 Eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,05 % od 19. 12. 2005 až do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že uznesením Obvodného oddelenia policajného zboru v B. zn. ČVS: ORP-278/PH-BR-2015 zo dňa 28. 09. 2015 mu bolo vznesené obvinenie pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 30. 03. 2015 v čase okolo 11.20 hod. v obci B. na ulici T. XX, na parkovisku ako mieste verejnosti prístupnom pred pohostinstvom Z. fyzicky napadol V. L., a to tak, že ho po predchádzajúcom slovnom konflikte udrel jeden krát päsťou pravej ruky do tváre, pričom mu spôsobil zranenie a to trieštivú zlomeninu nosa pri koreni s vybočením doľava s dobou PN a liečenia 16 dní bez obmedzenia v obvyklom spôsobe života. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Vladimíra Mikuša, ktorý ho obhajoval v priebehu celého trestného konania, sťažnosť zo dňa 04. 11. 2015. Uznesením Okresnej prokuratúry Brezno sp. zn. 2 Pv 188/15/6603-13 zo dňa 03. 12. 2015 bola jeho sťažnosť zamietnutá ako nedôvodná. Uznesením Okresnej prokuratúry Brezno sp. zn. 2 Pv 188/15/6603 zo dňa 18. 12. 2015 bola trestná vec žalobcu postúpená Okresnému úradu Brezno, nakoľko výsledky skráteného vyšetrovania preukázali, že nešlo o trestný čin, ale išlo o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom. Priestupkové konanie vedené voči žalobcovi bolo rozhodnutím Okresného úradu Brezno, odboru všeobecnej vnútornej správy č. OU- BR-OVVS-2016/001702-6 zo dňa 14. 03. 2016 zastavené z dôvodu, že spáchanie skutku nebolo obvinenému z priestupku preukázané. Žalobca uviedol, že postupom vyšetrovateľa PZ a postupom

dozorujúceho prokurátora mu bola spôsobená škoda z titulu trov obhajoby v sume 864,29 Eur a i z titulu nemajetkovej ujmy z dôvodu narušenia povesti, vážnosti a dôstojnosti u širokej verejnosti, medzi členmi L. J. B. a J. M. Z., v sume 10.000 Eur. Žiadosťou zo dňa 02. 03. 2016 požiadal o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, načo mu Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 23. 05. 2016 oznámila, že uplatnený nárok na náhradu škody nebude uspokojený. Z tohto dôvodu sa so svojím nárokom obrátil na súd. 1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na vyjadrenia strán sporu a na vykonané dokazovanie, z ktorého zistil nasledujúci skutkový stav: „Poverený príslušník Obvodného oddelenia PZ B. uznesením ČVS: ORP-278/PH-BR-2015 zo dňa 26. 06. 2015 začal trestné stíhanie pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Uznesením Obvodného oddelenia PZ v B. zn. ČVS: ORP-278/PH-BR-2015 zo dňa 28. 09. 2015 bolo pre uvedený trestný čin vznesené obvinenie žalobcovi. Žalobca dňa 04. 11. 2015 na obhajobu v trestnom konaní splnomocnil obhajcu JUDr. Vladimíra Mikuša, ktorého prostredníctvom podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť datovanú dňom 04. 11. 2015. Uznesením Okresnej prokuratúry Brezno č. 2 Pv 188/15/6603-13 zo dňa 03. 12. 2015 prokurátor okresnej prokuratúry sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia ako nedôvodnú zamietol. Uznesením Okresnej prokuratúry Brezno sp. zn. 2 Pv 188/15/6603 zo dňa 18. 12. 2015 bola trestná vec žalobcu postúpená Okresnému úradu Brezno, oddeleniu všeobecnej vnútornej správy, nakoľko výsledky skráteného vyšetrovania preukázali, že nešlo o trestný čin, ale išlo o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom. Z rozhodnutia Okresného úradu Brezno, odboru všeobecnej vnútornej správy č. OU-BR-OVVS-2016/001702-6 zo dňa 14. 03. 2016 súd zistil, že konanie vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa mal dopustiť žalobca bolo zastavené z dôvodu, že spáchanie skutku nebolo obvinenému z priestupku preukázané. JUDr. Vladimír Mikuš vyčíslil dňa 08. 02. 2016 žalobcovi trovy obhajoby v celkovej výške 864,29 Eur. V predmetnom vyčíslení sú špecifikované jednotlivé úkony právnej pomoci za obdobie od 04. 11. 2015 do 10. 12. 2015 (č.l. 14 spisu). Trovy obhajoby žalobca svojmu obhajcovi zaplatil vkladom na účet dňa 22. 02. 2016 (č.l. 16 spisu).“ 1. 4. Po uvedení zákonných znení ustanovení § 1 písm. a/, § 3, § 4 ods. 1 písm. f/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2 a 3, a § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.) prvoinštančný súd konštatoval: „Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody je sčasti dôvodný. Súd mal za to, že vzhľadom k tomu, že v trestnom konaní prokurátor zamietol sťažnosť žalobcu proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia, pričom následne uznesením Okresnej prokuratúry Brezno sp. zn. 2 Pv 188/15/6603 zo dňa 18. 12. 2015 bola trestná vec žalobcu postúpená Okresnému úradu Brezno, oddeleniu všeobecnej vnútornej správy z dôvodu, že výsledky skráteného vyšetrovania preukázali, že nešlo o trestný čin, ale išlo o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom, ide v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o nezákonné rozhodnutie. Keďže v súvislosti s týmto trestným konaním vznikla žalobcovi škoda, a to titulom trov právneho zastúpenia, ktoré musel zaplatiť svojmu právnemu zástupcovi na základe vystaveného vyúčtovania, vznikla mu tým škoda, ktorú je žalovaná povinná uhradiť.“ V tejto súvislosti uviedol, že „pri rozhodovaní vychádzal z ustálenej judikatúry, preto nepovažoval za dôvodnú námietku žalovanej, podľa ktorej žalobcovi nemožno priznať náhradu škody, nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi nebolo zrušené z dôvodu nezákonnosti. Súdna prax dospela k záveru, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia nielen zastavenie trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, lebo sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia pre nezákonnosť, ale rovnaké dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, je stanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom umožňujúcim odškodniť všetky prípady spôsobenia škody poškodeným rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa ukázal neskôr ako nezákonný (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 25/2011 zo dňa 24.03.2011).“ Priamo vo vzťahu k prejednávanému sporu potom uviedol: „V prípade žalobcu bolo trestné konanie skončené uznesením o postúpení veci na priestupkové konanie. Z toho je zrejmé, že predpoklad o spáchaní trestného činu sa nenaplnil. Žalobca preto podľa názoru súdu spĺňa podmienky na priznanie náhrady škody. Na uvedenom závere súdu nemení nič ani pokiaľ žalovaná poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. novembra 2013, v ktorom Ústavný súd vyslovil, že «skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k

posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t. j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Legálnym prostriedkom obvineného z trestného činu, ako aj iných oprávnených osôb (§ 185 Trestného poriadku) ako rozptýliť zákonnosť dôvodov, na ktorých je obvinenie postavené, je podanie sťažnosti proti nemu.» Predmetné rozhodnutie Ústavného súdu by sa síce mohlo javiť ako prelomové, revidujúce dlhodobo konzistentnú judikatúru, no podľa názoru súdu tomu tak nie je. Aby tomu tak mohlo byť, predmetné rozhodnutie by sa muselo s ohľadom na princíp právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu, bližšie vyrovnať s doterajšou konzistentnou judikatúrov Najvyššieho súdu SR a tiež so záverom vysloveným v skoršom rozhodnutí Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 25/2011 zo dňa 24. 03. 2011, ktoré v plnom rozsahu reflektuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu reprezentovanú uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 15/2009 zo dňa 18. 10. 2009 (zverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 2/2014 pod publikačným č. 37), podľa ktorého «zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným». Treba zdôrazniť, že v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 163/2013 Ústavný súd predmetnú právnu úvahu vyslovil v súvislosti s riešením otázky týkajúcej sa uplatnenia objektívnej zložky premlčacej leh oty podľa ust. § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., ako aj že vyslovil, že dotknutá judikatúra Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej zastavenie trestného stíhania má mať také právne následky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť, neprešla testom ústavnosti. Z uvedených dôvodov tak vyslovenú právnu úvahu Ústavným súdom SR v náleze č. k. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013 nemožno podľa názoru súdu chápať absolutizujúco a je nutné vykladať ju hlavne v kontexte s individuálnymi okolnosťami konkrétnej veci, o ktorej sa v danom prípade konalo pred Ústavným súdom. Súd ďalej poukazuje na ustálenú súdnu prax (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 194/2010 zo dňa 30. 03. 2011), keď v súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím, vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo medzi iným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 - 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov, zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby (R 70/1994). Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z. z. Zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania.“ Následne prvoinštančný súd konštatoval, že „na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca v konaní preukázal všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti žalovanej za škodu, tj. kumulatívne splnenie všetkých troch podmienok, ktorými sú: 1/ existencia nezákonného rozhodnutia (za ktoré treba v zmysle vyššie uvedeného považovať uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi), 2/ vznik škody (vynaložené trovy obhajoby, keď bolo preukázané, že žalobca si v trestnom konaní zvolil za obhajcu JUDr. Vladimíra Mikuša, ktorému zaplatil odmenu za poskytnuté právne služby vo výške 864,29 Eur) a 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (t.j. nutnosť úhrady trov obhajoby v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu). Na margo námietky žalovanej, ktorá považovala za sporné, či je vôbec dôvodné preplácanie trov obhajoby v prípadoch, keď sa nejedná o povinnú obhajobu a považovala

za pochybné, či možno za účelne vynaložené trovy konania považovať obhajcom účtovanú DPH, keď žalobca mal možnosť zvoliť si aj obhajcu, ktorý nie je jej platcom, súd v krátkosti poznamenáva, že bolo právom žalobcu vybrať si právneho zástupcu na svoju obhajobu podľa vlastného slobodného výberu, pričom právo zvoliť si obhajcu má každý obvinený (§ 34 ods. 1 Trestného poriadku). V súvislosti s trovami obhajoby, ktoré zaplatil žalobca v spojitosti s trestným stíhaním musí súd uviesť, že ich vyčíslenie žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe nepoprel, dokonca ich považoval za dôkazne preukázané. Výšku trov obhajoby spochybnila žalovaná až na pojednávaní, pričom v tomto smere nenavrhla žiadne dokazovanie. Nakoľko žalovaná mala možnosť uvedené namietať už skôr (vo vyjadrení k žalobe či v duplike), súd na túto procesnú obranu neprihliadol; preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa ani predloženým vyúčtovaním trov obhajoby. Na základe uvedeného súd zaviazal žalovanú nahradiť žalobcovi trovy obhajoby v sume 864,29 Eur.“ 1. 5. V súvislosti s rozhodnutím o časti nároku, ktorý sa týkal náhrady uplatnenej nemajetkovej ujmy prvoinštančný súd uviedol: „Čo sa tohto nároku týka, súd sa stotožňuje s námietkou žalovanej, že žalobca tento nárok skutkovo nevymedzil a neodôvodnil akým spôsobom mala byť narušená jeho povesť, vážnosť a dôstojnosť, ako dospel k výške nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatňuje a z čoho nemajetková ujma vlastne pozostáva. Žalobca súdu predložil len potvrdenia o jeho členstve v FSk Brezinky a vo farskej ekonomickej rade farnosti Polomka, ktoré sú pre účely posúdenia dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. nepostačujúce. Vzhľadom k tomu mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 Eur súd nepriznal a v tejto časti žalobu zamietol.“ 1. 6. V súvislosti s rozhodnutím o priznaní úroku z omeškania k priznanej istine prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca „žiadal priznať úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne z uplatnetnej istiny, a to odo dňa 19. 12. 2015, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni vydania uznesenia Okresnej prokuratúry Brezno, ktorým bola jeho trestná vec postúpená Okresnému úradu Brezno na priestupkové konanie.“ Následne v tejto súvislosti uviedol, že „o úrokoch z omeškania rozhodol podľa ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Súd zistil, že žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom zo strany Generálnej prokuratúry SR mu bolo listom zo dňa 23. 05. 2016 oznámené, že jeho nárok nebude uspokojený. Z dátumovej pečiatky otlačenej na predmetnom oznámení (č.l. 22 spisu) vyplýva, že list Generálnej prokuratúry SR prevzal právny zástupca žalobcu dňa 27. 05. 2016, čo aj sám potvrdil na nariadenom pojednávaní. V súlade s ust. § 16 ods. 4 in fine zákona č. 514/2003 Z. z. sa tak žalovaná dostala do omeškania s vyplatením uplatneného nároku až od tohto dňa (dňom, ktorým právny zástupca žalobcu prevzal oznámenia, že nebude uspokojený nárok na náhradu škody). Súd tak priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 864,29 Eur od 27. 05. 2016 a vo zvyšku uplatneného úroku z omeškania (nad 5 % ročne a do 26. 05. 2016) žalobu zamietol.“ 1. 7. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a vzhľadom na čiastočnú úspešnosť strán sporu rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobca i žalovaná.

3. 1. Žalobca (prostredníctvom právneho zástupu) napadol odvolaním rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, ktorým jeho žalobu vo zvyšku (t. j. v časti týkajúcej sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 Eur a v časti uplatňovaného úroku z omeškania) zamietol (II. výrok) a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok). Žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v uvedenom rozsahu zrušil a vec vrátil v tomto rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. 2. V súvislosti s rozhodnutím prvoinštančného súdu, ktorým jeho žalobu v časti nároku týkajúceho sa nemajetkovej ujmy zamietol, v odôvodnení odvolania namietal, že nesúhlasí s argumentáciou prvoinštančného súdu týkajúcou sa tejto časti jeho rozhodnutia. Zastáva názor, že dôvody, pre ktoré si tento nárok uplatňoval dostatočne odôvodnil a bolo vecou súdu, ako sa s výškou uplatňovaného nároku vysporiada. O tom, že mu táto (nemajetková) ujma bola spôsobená, nemožno s ohľadom na všetky okolnosti pochybovať a v tejto náväznosti nemožno pochybovať ani o tom, ako toto trestné stíhanie zasiahlo do jeho života a do života jeho rodiny. Začatím trestného stíhania bol a aj je najmä obyvateľmi obce B. označovaný za kriminálnu osobu, ktorá spáchala trestný čin. Takto bol posudzovaný aj členmi J. M. Z., pričom to, že bol takto označovaný sa rozšíril aj do miest po celom Slovensku, v ktorých J. M. vystupoval a vystupuje. Tiež vo J. L. vo J. B., v ktorej je veľká väčšina občanov obce B., na ktorej bolo toto jeho trestné stíhanie zverejnené. Na dokreslenie skutkového stavu uviedol, že v predmetnom trestnom stíhaní vedenom proti nemu bolo vypočuté množstvo svedkov z obce B., a že v tejto obci

bola vykonaná za jeho prítomnosti v dopoludňajších hodinách rekonštrukcia na mieste samom (v strede obce), čo vzbudilo značný záujem prizerajúcej sa verejnosti. 3. 3. V súvislosti s nepriznaním časti uplatňovaného úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne z uplatňovanej istiny namietal, že prvoinštančný súd pochybil, keď mu úrok z omeškania priznal od 27. 05. 2016. Trvá na tom, že úrok z omeškania si uplatnil správne a teda pochybením prvoinštančného súdu mu bol priznaný úrok z omeškania len vo výške 5 % ročne zo sumy 849,29 Eur od 27. 05. 2016, pretože správne mu mal byť priznaný z celkového uplatňovaného nároku odo dňa 19. 12. 2015 vo výške 5,05 % podľa sadzobníka úrokovej sadzby ECB platnej od 09. 12. 2015.

4. 1. Žalovaná podala v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku prvoinštančného súdu vo výroku, ktorými jej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 864,29 Eur s príslušenstvom (I. výrok). Žiadala, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v uvedenom výroku zmenil a žalobu žalobcu i v tejto časti zamietol. 4. 2. Odvolanie odôvodnila tým, že rozhodnutie provoinštančného súdu v napadnutom výroku vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/ . 4. 3. V súvislosti s uvedením konkrétnych dôvodov odvolania namietala, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní vychádzal z výsledku predmetného trestného konania. Aj keď v danom prípade bolo trestné stíhanie žalobcu postúpené na prejednanie priestupku, pričom je jej známe, že tento postup má v zmysle ustálenej judikatúry v zásade rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nemožno pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vychádzať len z tohto uvedeného dôsledku - postúpenia veci, bez prihliadnutia na osobitné okolnosti konkrétnej trestnej veci. Judikatúru nemožno vykladať mechanicky tak, že každé zastavenie, resp. postúpenie veci, znamená nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia. Zastáva názor, že v danej veci skutkové okolnosti prípadu sú takými okolnosťami, pre ktoré nie je možné dôjsť k záveru, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo nezákonné. Pre takýto záver je podľa jej názoru rozhodujúce, že skutok popisovaný v uznesení o vznesení obvinenia sa skutočne stal, stal sa na verejnosti a skutku sa dopustil žalobca. Trestné stíhanie proti žalobcovi bolo v mene štátu vedené legitímne, pričom štátu nemožno uprieť legitímny záujem na vedení trestného konania proti konkrétnej osobe, ak je tu dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu. 4. 4. Žalovaná ďalej uviedla, že podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody z uvedeného titulu

- spôsobenej nezákonným rozhodnutím, je zrušenie resp. zmena rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená a to orgánom na to príslušným. V danej veci táto podmienka splnená nebola. K zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia ani k jeho zmene pre nezákonnosť nedošlo, došlo len k situácii, kedy prokurátor po zhodnotení výsledkov dokazovania dospel k názoru, že v konaní žalobcu nevzhliadol trestný čin. 4. 5. Žalovaná ďalej v odvolaní namietala, že nesúhlasí s názorom prvoinštančného súdu, že žalobca v konaní preukázal všetky predpoklady jej objektívnej zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti namietala, že okrem neexistencie nezákonného rozhodnutia absentuje i príčinná súvislosť medzi porušením jej povinnosti a vzniknutou škodou.

5. Žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že s dôvodmi, ktorými sa snaží žalovaná spochybnil rozsudok súdu prvej inštancie sa nestotožňuje, pretože tieto vychádzajú len z fikcií a úvah, ktoré nemožno aplikovať na daný skutkový stav. Žalovaná obsahom svojho odvolania v podstate popiera účel a zmysel zák. č. 514/2003 Z.z., ako aj jeho právo domáhať sa náhrady spôsobenej škody tak, ako mu to zaručuje článok 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolanie žalovanej považuje za nedôvodné a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v žalovanou napadnutom výroku potvrdil a žalovanú zaviazal na náhradu jeho prvoinštančných i odvolacích trov konania.

6. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že k jeho argumentácii týkajúcej sa nesprávneho určenia úroku z omeškania sa vyjadrovať nebude vzhľadom na skutočnosť, že proti I. výroku prvoinštančného súdu podala odvolanie, ktorého sa v celom rozsahu pridržiava. Rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, ktorým žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol (II. výrok), považuje za zákonný a správny. S právnym záverom prvoinštančného súdu týkajúcim sa uplatňovanej nemajetkovej ujmy sa stotožňuje. Súhlasí s názorom prvoinštančného súdu, že žalobca v konaní nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti poukázala i na to, že z obsahu správy obce B. o povesti žalobcu, zabezpečenej v trestnom konaní vôbec nevyplýva, že by jeho povesť, vážnosť alebo dôstojnosť v obci v dôsledku prebiehajúceho trestného konania akoukoľvek utrpela. Práve naopak, obec B. v správe o

povesti uviedla, že žalobca má správanie na verejnosti slušné a celkovú povesť dobrú. Skutočnosť, že by sa zhoršilo jeho postavenie v spoločnosti žalobca nepreukázal žiadnym dôkazom a ani v tejto súvislosti nenavrhol vykonať žiadny dôkaz.

7. Žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu uviedol, že zotrváva na svojom vyjadrení, ktorým reagoval na odvolanie žalovanej. Má za to, že svoju žalobu dostatočne skutkovo a právne odôvodnil. Konštatovanie, resp. závery žalovanej o tom, že trestné stíhanie nepochybne predstavuje zásah do života každej osoby a teda aj jeho, považuje za správne, pretože vychádza z účelu a zmyslu zák. č. 514/2003 Z.z., ako aj prijatých súdnych stanovísk a judikátov príslušných súdov. Nestotožňuje sa však s jej konštatovaním, že v konkrétnom trestnom konaní bolo jednoznačne preukázané, že sa skutok naozaj stal, stal sa na verejnosti a skutku sa dopustil on, pretože skutok sa nestal, o čom svedčia aj priložené listinné dôkazy. Okrem toho, v priestupkovom konaní bol zbavený viny a to najmä s prihliadnutím na priebeh a výsledky prípravného konania, resp. skráteného vyšetrovania. Povinnosti nahradiť mu spôsobenú škodu by sa však žalovaná nemohla zbaviť ani v tom prípade, ak by bol uznaný vinným z priestupku. Uplatňovaný nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy podľa svojho názoru dostatočne odôvodnil a žalovaná sa tejto zodpovednosti nemôže zbaviť tým, že poukazuje na správu obce B., podľa ktorej je slušný občan s dobrou povesťou. Toto konštatovanie skôr svedčí o tom, že sa ako slušný občan domáha aj tohto nároku. Vyjadrenie žalovanej považuje len za účelové, nemajúcej žiadnu oporu v skutkovom a právnom stave.

8. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu uviedla, že s vyjadrením žalobcu, že dôvody uvedené v jej odvolaní vychádzajú len v fikcií a úvah, ktoré nemožno aplikovať na daný skutkový stav, zásadne nesúhlasí v odvolaní jasne a zrozumiteľne uviedla, prečo podľa jej názoru v danej veci neboli žalobcom splnené podmienky pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci titulom nezákonného rozhodnutia. V súvislosti s argumentáciou žalobcu, že ona (žalovaná) obsahom svojho odvolania v podstate popiera účel a zmysel zák. č. 514/2003 Z.z., ako aj jeho právo domáhať sa náhrady škody tak, ako mu to zaručuje článok 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uviedla, že právo na náhradu škody v zmysle uvedeného článku ústavy nie je právom absolútnym, pretože v zmysle uvedeného článku v spojení s článkom 51 ods. 1 Ústavy podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Náhrada škody sa neposkytuje automaticky každému, ale iba tomu, u koho boli splnené všetky predpoklady ustanovené v zák. č. 514/2003 Z.z.

9. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 , vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario s použitím § 219 ods. 3 a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil.

10. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 10. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie neporušil právo strán sporu na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

12. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods. 2 preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty odvolateľov, teda žalobcu i žalovanej uvedené v ich odvolaniach.

13. 1. V súvislosti s argumentáciou žalobcu uvedenou v odvolaní, týkajúcou sa rozhodnutia prvoinštančného súdu v časti, v ktorej jeho žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobu žalobcu v tejto časti uplatňovaného nároku zamietol z dôvodu, že „tento nárok skutkovo nevymedzil a neodôvodnil akým spôsobom mala byť narušená jeho povesť, vážnosť a dôstojnosť, ako dospel k výške nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatňuje a z čoho nemajetková ujma vlastne pozostáva“. Inak povedané, možno konštatovať, že žalobca v spore nielenže nepreukázal existenciu konkrétnych zákonných predpokladov na priznanie nemajetkovej ujmy, ale dokonca ani existenciu konkrétnych zákonných predpokladov na priznanie nemajetkovej ujmy z uplatňovaného titulu netvrdil. Z ustanovenia § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že „V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.“ Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že nemajetkovú ujmu v peniazoch môže súd priznať len v prípade, ak mal preukázanú skutočnosť, na základe ktorej dospel k záveru, že zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia práva vzhľadom na konkrétne okolnosti (najmä intenzita, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, v spoločnosti a podobne) nie je postačujúce. Hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o nepreskúmateľnú úvahu, respektíve o svojvoľnú úvahu. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť - vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu - v súlade s požiadavkou spravodlivosti. (Viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.7 Cdo 145/2011 z 12. decembra 2012). Žalobca však v spore nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci existenciu konkrétnych relevantných dôvodov priznania nemajetkovej ujmy a existenciu relevantných skutkových okolností determinujúcich jej výšku (§ 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.). Keďže ide o typické sporové konanie, prvoinštančný súd za tohto stavu postupoval vecne správne, keď žalobu žalobcu ohľadom tohto nároku zamietol. 13. 2. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s argumentáciu žalobcu uvedenou v odvolaní do tej časti rozhodnutia prvoinštančného súdu, ktorou jeho žalobu zamietol v časti uplatňovaného úroku z omeškania. Prvoinštančný súd ustálil počiatok doby omeškania žalovanej s úhradou priznanej náhrady škody v sume 864,29 Eur správne, v súlade s ustanovením § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. V tomto smere odvolací súd poukazuje na odôvodnenie prvoinštančného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. S ohľadom na určenie počiatku doby omeškania potom následne, vychádzajúc z ustanovenia § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka za použitia ustanovenia § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. správne určil i výšku priznaného úroku (5 % ročne). Z uvedených dôvodu je preto rozhodnutie prvoinštančného súdu vecne správne i v časti, v ktorej žalobu žalobcu ohľadom uplatňovaného úroku z omeškania vo zvyšku zamietol. 13. 3. Ako už bolo uvedené, žalobca sa odvolal i do závislého výroku o trovách konania. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na skutočnosť, že ani jedna zo strán sporu nebola v rámci prvoinštančného konania plne úspešná, resp. každá zo strán mala v spore len čiastočný úspech , prvoinštančný súd postupoval vecne správne, keď podľa ustanovenia § 255 ods. 2 rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

14. 1. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala neexistenciu nezákonného rozhodnutia, tak v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že i keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 prvá veta zák. č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (bližšie viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, zastavenia trestného stíhania alebo v prípade, ak bolo trestné stíhanie ukončené postúpením veci na prejednanie priestupku (ako to bolo v tomto prípade). Judikatúra dospela k záveru, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Ide o tzv. absolútnu objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Podstata tohto nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania alebo v jeho priebehu, ale na samotný výsledok trestného stíhania. (viď napr. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 194/2010 z 30. marca 2011). 14. 2. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania, zastavenie trestného stíhania, ale i oslobodenie spod obžaloby alebo ukončenie trestného stíhania

postúpením veci na prejednanie priestupku má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.). Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania alebo rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby, prípadne rozhodnutia o postúpení veci na prejednanie priestupku sa trestné stíhanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania, zastavenie trestného stíhania, oslobodenie spod obžaloby alebo postúpenie veci na prejednanie priestupku, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania ktoré bolo zastavené, v prípade ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo v prípade postúpenia veci na prejednanie priestupku, treba hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v jej čl. 1 ods. 1, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. (Podrobnejšie - viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 1. novembra 2010). 14. 3. Odvolací súd uvádza, že tento koncept akceptuje ustálená judikatúra súdov bez ohľadu na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. explicitne nepoužíva pojem „zodpovednosť za výsledok trestného konania“ 14. 4. Argumentácia žalovanej uvedená v jej odvolaní je preto vo vzťahu k žalobcovi priznanému nároku na náhradu škody, ktorá mu vznikla z titulu trov jeho právneho zastúpenia, neopodstatnená.

15. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil.

16. Žiadna zo strán sporu nebola v rámci svojho odvolania úspešná, teda možno konštatovať, že každá zo strán mala v odvolacom konaní len čiastočný úspech a preto odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím § 255 ods. 2 rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .