Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9C/105/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v sporovej veci žalobcu: K.. Z. E., J.: XX.XX.XXXX, trvale bytom Š.Y. XX, XXX XX O., zastúpený: JUDr. Juraj Gajdošík, advokát, so sídlom kancelárie Miletičova 23, 821 09 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné mám. 13, 813 11 Bratislava IČO: 00166 073, o náhradu škody takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a . Žalovanej strane súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 30.03.2015 domáhal proti žalovanej náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci . Žalobu odôvodnil nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/119/2009 a nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Trnave v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 23Co/91/2011. Žalobca uviedol, že dňa 02.07.2009 doručil Okresnému súdu Dunajská Streda návrh na rozvod manželstva. Konanie bolo vedené na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn. 8C/119/2009. Konajúci súd rozsudkom zo dňa 30.11.2010 manželstvo žalobcu s M. E. rozviedol. Proti rozsudku o rozvode manželstva podala K.. E. dňa 17.12.2010 odvolanie a vec bola postúpená na rozhodnutie Krajskému súdu v Trnave. Krajský súd v Trnave rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a to rozsudkom, sp.zn. 23Co/91/2011 zo dňa 27.02.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 20.04.2012. Z uvedeného vyplýva, že konanie o rozvod od podania návrhu na rozvod manželstva žalobcom, až po nadobudnutie právoplatností rozhodnutia vo veci samej, trvalo takmer 3 roky, celkovo 1022 dní. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade išlo o skutkovo jednoduchú právnu vec, keď súd nemusel rozhodovať o zverení maloletej osoby do osobnej starostlivosti jedného z účastníkov a v konaní o rozvod manželstva ide o rozhodovanie o osobnom statuse účastníkov konania (rozhodovanie v statusových konaniach má v zmysle rozvrhu práce súdov prednosť pred inými nápadmi), ide o neprípustné dlhý čas trvania konania, ktorý významným spôsobom zasiahol do subjektívnych práv a povinností žalobcu a spôsobil žalobcovi neprijateľne dlhý stav právnej neistoty. Vzhľadom na skutočnosť, že Krajský súd v Trnave po doručení odvolania pani M. E. nekonal v predmetnej veci cca 11 mesiacov, doručil žalobca dňa 05.12.2011 elektronicky na Krajský súd v Trnave list, v ktorom žiadal o informáciu, keby sa predmetnou vecou bude zaoberať, nakoľko takýto dlhý čas rozhodovania v predmetnej veci o odvolaní považoval za neprípustný. Žalobca mal za to, že samotné konanie na prvom stupni holo poznačené prieťahmi v konaní, pričom prieťahy odvolacieho konania na sťažnosť žalobcu už konštatoval aj predseda Krajského súdu Trnava v upovedomení o vybavení podania zo dňa 19.12.2011. Titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaniach si žalobca uplatnil nárok na náhradu skutočnej škody a nemajetkovej ujmy súhrnne vo výške 73 977,32 EUR.

2. Žalovaná žiadala žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Poukázala na to, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 467/08, „právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s či. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.“ Zodpovednosť štátu za škodu, upravená v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu, pričom štát zodpovedá za škodu podľa citovaného zákona za súčasného splnenia zákonných podmienok, ktorými sú: nezákonné rozhodnutie resp. nesprávny úradný postup, existencia škody, príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím orgánu štátu resp. nesprávnym úradným postupom. Existencia týchto podmienok musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná a nestačí len pravdepodobnostný záver o splnení niektorej z nich. Dôkazné bremeno v tomto smere leží na poškodenom, ktorý si svoj nárok musí uplatniť riadne a včas. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2016 Z. z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom. že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalovaná poukázala na tú skutočnosť, že žalobca nemá príslušným orgánom konštatované prieťahy na Okresnom súde Dunajská Streda v konaní sp. zn. 8C/119/2009. a preto nemá v tejto časti splnené zákonné podmienky upravené v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalovaná uviedla, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je orgánom príslušným na ustálenie zásahu do ústavou garantovaného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Účastník súdneho konania, resp. strana v konaní, má v zmysle § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov právo podať sťažnosť na postup súdu pre porušenie práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, na ktorej vybavenie je príslušný predseda súdu, na ktorého činnosť sťažnosť smeruje. Okrem toho má účastník súdneho konania podľa čl. 127 ods. 1 zák. č. 460/1992 Zb. ( ) právo obrátiť sa prostredníctvom ústavnej sťažnosti pre zásah do práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ako súdny orgán ochrany ústavnosti môže v prípade dôvodnosti sťažnosti konštatovať porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy (a zároveň môže v zmysle ods. 3 a 4 čl. 127 Ústavy priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Až na základe takto ustáleného porušenia práva príslušným orgánom (teda predsedom príslušného súdu alebo ústavným súdom) je možné v samostatnom konaní o náhradu škody skúmať, či v dôsledku takéhoto pochybenia súdu vznikla účastníkovi konania škoda v podobe majetkovej alebo nemajetkovej ujmy. Vec je potrebné vnímať i v kontexte § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu a konaní pred ním v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sťažnosť (fyzických a právnických osôb na porušenie základných práv a slobôd) nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ak by teda všeobecné súdy v konaní o náhradu škody boli príslušné na ustálenie a skonštatovanie prieťahov v konaniach súdov a iných orgánov verejnej moci, ústavný súd by v zmysle citovaného ustanovenia nemohol takéto sťažnosti prijímať na ďalšie konanie a rozhodovať o nich bez preukázania predchádzajúceho neúspešného uplatnenia práva podľa zák. č. 514/2003 Z. z., resp. 58/1969 Zb. Žalobca si v konaní uplatňuje skutočnú škodu vo výške 25 400,- EUR Predmetnú škodu odvodzuje od tej skutočnosti, že počas prieťahov v konaní bol povinný svojej vtedy zákonnej manželke prispievať na výživu sumou 2 000,- EUR mesačne od 02.07.2009 do 31.05.2011 a sumou 1 400,- EUR mesačne od 01.06.2011 do 20.04.2012. Uvedenú skutočnosť žalobca preukazuje rozsudkom KS v Trnave sp. zn. 24Co/195/2013. Namietala, že žalobca nepreukázal skutočné zmenšenie jeho majetku plnením manželke. Žalobca v konaní preukázal len právny dôvod vzniku jeho povinnosti (rozhodnutie súdu), na základe ktorého bol povinný uhradiť manželke výživné, avšak v konaní nepreukázal, že by skutočne predmetné výživné manželke aj uhradil. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 M Cdo 23/2008, zo dňa 21. decembra 2009 „Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové

hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu.“ Pokým žalobca hodnoverným spôsobom nepreukáže reálne zmenšenie jeho majetku v podobe vyplateného výživného bývalej manželke, nemožno hovoriť o vzniku škody. „Príčinná súvislosť medzi právnou skutočnosťou, za ktorú sa zodpovedá, a medzi vznikom škody je jednou zo základných podmienok zodpovednosti za škodu v občianskom práve, a to bez ohľadu na to. či ide o zodpovednosť založenú na princípe zavinenia alebo o zodpovednosť objektívnu (bez zreteľa na zavinenie). O vzťah príčinnej súvislosti (tzv. kauzálny nexus) v prípade objektívnej zodpovednosti štátu za škodu sa jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu, teda, ak je doložené, že nebyť vydania nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu, ku škode by nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť. zodpovednosť za škodu nenastáva: príčinou vzniku škody môže byť len tá okolnosť, ktorá škodu spôsobila a bez ktorej by škodlivý následok nenastal. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčiny škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon zodpovednosť v danom prípade spája. Príčina musí mať nepochybnú vecnú väzbu na vznik škody; príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou nie je naopak daná tam, kde do deja vstúpila iná - od právne kvalifikovanej okolnosti na strane štátu nezávislá skutočnosť, ktorá je pre vznik škody rozhodujúca, teda ak je vznik ujmy vyvolaný bezprostredne okolnosťou, ktorá nemá vecný vzťah k vydaniu rozhodnutia či k nesprávnemu úradnému postupu. Na rozdiel od majetkovej škody, pri ktorej už zo samotnej povahy veci vyplýva, že sa bude nahrádzať jedným spôsobom a to peňažnou náhradou, ustanovenie § 17 ods. 2 zákona stanovuje tri spôsoby kompenzácie nemajetkovej ujmy. Prvý spôsob je konštatovanie porušenia práva, druhý spôsob predstavuje peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a tretí spôsob uspokojenie nemajetkovej ujmy „inak“. Zo znenia citovaného zákonného ustanovenia tiež vyplýva, že zákonodarca priorizuje poskytovanie kompenzácie formou konštatovania porušenia práva (pričom k tejto forme kompenzácie dochádza v podstate automaticky pri vzniku zákonného titulu), prípadne uspokojenie nemajetkovej ujmy nepeňažným spôsobom pred poskytnutím peňažnej satisfakcie. Predmetné ustanovenie je možné vyložiť aj tým spôsobom, že stanovuje poradie, v akom sa má priznávať tá ktorá satisfakcia v prípade vzniku nemajetkovej ujmy, pričom peňažná kompenzácia je až na poslednom mieste. Podľa názoru žalovanej je potrebné pri nemajetkovej ujme rozlišovať medzi tzv. objektívnym zásahom do práv jednotlivca a subjektívne pociťovanou ujmou. K objektívnemu zásahu dochádza automaticky pri porušení akéhokoľvek práva jednotlivca. Jednotlivec, ale nemusí objektívny zásah v podobe porušenia jeho práv pociťovať ako subjektívnu ujmu. Subjektívna ujma poškodeného sa v konaní má podľa názoru žalovanej skúmať aj s poukazom na § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalovaná uviedla, že žalobca nepreukázal subjektívne pociťovanú ujmu v podobe zásahu do jeho súkromného života prípadne nepreukázal existenciu následkov v jeho spoločenskom uplatnení. Zo strany žalobcu ide doposiaľ o ničím nepodložené tvrdenia všeobecného charakteru. v konaní napr. pred ústavným súdom o sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb podľa §49 a nasl. zákona č. 38/1993 Zb. sa rozhoduje o úplne odlišných nárokoch ako je tomu v konaniach o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ústavný súd SR v konaní podľa § 49 a nasl. zákona č. 38/1993 Zb. skúma porušenie ústavou garantovaných práv jednotlivcov. V prípade ak ústavný súd dospeje k záveru, že právo jednotlivca porušené bolo, môže priznať v zmysle § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Zb. primerané finančné zadosťučinenie. Ústavný súd v takomto prípade kompenzuje objektívny zásah do práv jednotlivcov. Avšak podstata konania o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nespočíva v kompenzácii objektívneho zásahu do práv jednotlivca (žalobcov), keďže ako už bolo vyššie uvedené k objektívnemu zásahu dochádza automaticky pri porušení akéhokoľvek práva jednotlivca. Existencia zákonného titulu sama o sebe predstavuje takýto objektívny zásah. Podstata konania o náhradu škody spočíva v tom, že sa má poškodeným nahradiť reálne vzniknutá škoda či už majetková alebo nemajetková. V prípade nemajetkovej ujmy ide o subjektívne pociťovanú ujmu, ktorá sa pretavila v osobnom alebo pracovnom živote jednotlivca. prípadne v jeho spoločenskom uplatnení. Účelom zákona č. 514/2003 z. z. nie je automatická kompenzácia poškodenia práv jednotlivcov, keďže v takom prípade by nebolo potrebné skúmať ani kumulatívne naplnenie troch podmienok {existencia zákonného titulu, škody a príčinnej súvislosti). Pokiaľ by zákon č. 514/2003 Z. z. mal takýto účel, bolo by to nepochybne v rozpore so samotnou podstatou inštitútu náhrady škody. v zmysle ustálenej judikatúry v konaní o nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. žalobca musí uniesť jednak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno ohľadom vzniku a rozsahu nemajetkovej ujmy (ako subjektívne pociťovanej ujmy), pričom musí preukázať konkrétny negatívny vplyv vo svojej osobnostnej sfére. Rovnako musí byť žalobcom preukázané, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Je povinnosťou žalobcu uviesť a

vysvetliť všetky rozhodné skutočnosti odôvodňujúce správnosť tvrdení o vzniku nemajetkovej ujmy a jej výšky, čo sa však v danom konkrétnom prípade nestalo. 3. Žalobca v replike zo dňa 18.04.2018 poukázal na znenie § 9 ods. 1 v spojení s § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. z ktorého vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa jednoznačne považujú aj prieťahy v konaní, pričom pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy. Mal za to, že skutočnosť, že samotné konanie na prvom stupni bolo poznačené prieťahmi v konaní, pričom prieťahy odvolacieho konania na sťažnosť žalobcu už konštatoval aj predseda Krajského súdu v Trnave v upovedomení o vybavení podania zo dňa 19.12.2011. Mal tiež za to, že z obsahu upovedomenia podania zo dňa 19.12.2011, súčasťou ktorého bolo i ospravedlnenie sa za prieťahy, jednoznačne vyplýva, že došlo k prieťahom v predmetnej veci. Zákonom č. 412/2012 Z. z. došlo k doplneniu § 9 o nové odseky 3 a 4, resp. o využitie inštitútu ústavnej sťažnosti podľa ustanovenia § 127 ods. 1 Ústavy SR, avšak v danom prípade ide o právo účastníka podať ústavnú sťažnosť a nie jeho povinnosť. Žalobca sa sťažoval na postup súdu v predmetnom konaní, pričom výsledkom bolo konštatovanie prieťahov, preto nie je možné ani len v teoretickej rovine uvažovať o tom, že pokiaľ nemá konštatovaný nesprávny úradný postup zo strany Ústavného súdu SR, tak k prieťahom nedošlo; mal za to, že súd v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, sp.zn. 9C/105/2015 nie je oprávnený preskúmavať konanie vedené na Okresnom súde Dunajská Streda (resp. na Krajskom súde v Trnave), ale bude rozhodovať o tom, či sú splnené predpoklady na vznik škody, resp. priznanie práva na náhradu škody a bude rozhodovať o jej konkrétnej výške, preto akýkoľvek argument žalovanej v tomto smere neobstojí; v žiadnom právnom predpise nie je stanovené ani explicitne uvedené, či prieťahy majú byť vtom ktorom prípade konštatované zo strany okresného súdu alebo krajského súdu, rozhodujúcou skutočnosťou (podmienkou, ktorá je výslovne stanovená v § 9 ods. 3 Zákona č. 514/2003 z.z.) je existencia výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, čo v tomto prípade splnené je. Žalovaná si svojvoľne stanovuje, resp. prispôsobuje podmienky, ktoré stanovuje zákon č. 513/2004 Z.z. Žalobca mal za to, že vzhľadom na splnenie zákonných predpokladov mu vznikla jednak skutočná škoda, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom v konaní o rozvod vedenom na Okresnom súde Dunajská streda, sp.zn. 8C/119/2009 a následne na Krajskom súde v Trnave, sp.zn. 23Co/91/2011 v sume 20.145 EUR (pôvodne suma vo výške 25.400 EUR, po čiastočnom späťvzatí vo výške 5.255 EUR), tým, že počas prieťahov v konaní o rozvod manželstva bol povinný svojej vtedy ešte stále zákonnej manželke prispievať na výživu sumou 2000 € mesačne od 02.07.2009 do 31.05.2011 a sumou 1 400 € mesačne od 01.06.2011 do 20.04.2012 a to v zmysle rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 24Co/195/2013, keďže povinnosť prispievať na výživu manželke je viazaná na trvanie manželstva a táto povinnosť zaniká až právoplatným rozhodnutím súdu o rozvode, ako aj nemajetková ujma, ktorá predstavuje 16x (cca 40,64 % zo základnej mesačnej mzdy žalobcu do mesiaca ukončenia rozvodu - apríl 2012) t.j. 16 x 3.364,52 = 53.832,32,- €. Tvrdenie žalovanej, že žalobca nepreukázal zmenšenie jeho majetkového stavu považoval za irelevantné, nakoľko, povinnosť žalobcu bola judikovaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp.zn.24Co/195/2013, v ktorom je bolo na základe predmetného rozsudku uhradené v splátkach v stanovených termínoch a to v plnej výške. Všetky vyššie uvedené skutočnosti preukazoval listinnými dôkazmi, z ktorých jednoznačne vyplýva, že tieto sumy výživného žalobca skutočne uhradil, čim nepochybne došlo k zmenšeniu jeho majetku. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovanej, že výška nemajetkovej ujmy, ktorú požaduje žalobca je neprimeraná uviedol, že súd pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu má zohľadňovať nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale prihliadať napríklad na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolností, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Mal za to, že pri žalobcovi je osobitne nevyhnutné prihliadať zvlášť na skutočnosť, že pracoval a žil počas trvania súdneho konania v Afganistane, teda vo vojnovom prostredí, ktoré je samo osebe prostredím, ktoré nepriaznivo vplýva na psychiku žalobcu a vyžaduje jeho úplnú sústredenosť na plnenie pracovných úloh. Súd musí pri určení výšky ujmy posudzovať všetky okolnosti prípadu, pričom musí vziať do úvahy, že neistota žalobcu ohľadne jeho statusu aj vo vzťahu k jeho novej známosti výrazne ovplyvňovala jeho zdravotný stav, pričom nemal okolo seba žiadnych blízkych priateľov, ani rodinu, ktorá by mu v týchto ťažkých stavoch pomohla. 4. Žalovaná v duplike zo dňa 02.05.2018 uviedla, že sa naďalej v plnom rozsahu pridržiava svojho písomného vyjadrenia zo dňa 09.04.2018, nakoľko žiadne tvrdenie žalobcu obsiahnuté v replike nie je spôsobilé vyvrátiť argumentáciu žalovanej. Podľa § 62 ods. 1 zákona č.757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva no verejné prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva. Podľa § 63 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. sťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa § 63 ods. 2 zákona č.757/2004 Z. z. sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa. Z predmetných zákonných ustanovení je zrejmé, že predseda Krajského súdu v Trnave nie je oprávnený konštatovať prieťahy, ktoré mali vzniknúť na Okresnom súde Dunajská Streda. Prieťahy na okresnom súde je v zmysle zákona oprávnený (pri podaní sťažnosti) konštatovať výlučne predseda príslušného okresného súdu. Pokiaľ predseda Krajského súdu v Trnave konštatoval prieťahy na Krajskom súde v Trnave, nemožno automaticky mať za to, že prieťahy vznikli aj na Okresnom súde Dunajská Streda a už vonkoncom nemožno mať za to, že by boli konštatované príslušným orgánom a teda predsedom Okresného súdu Dunajská Streda. Žalovaná uviedla, že naďalej neuznáva nárok žalobcu, pretože v danej vecí nebola preukázaná existencia prieťahov v konaní na Okresnom súde Dunajská Streda. Rovnako v predmetnej veci nebola preukázaná existencia skutočnej škody a nemajetkovej ujmy v podobe subjektívne pociťovaného zásahu do práv žalobcu, ktorá by odôvodňovala priznanie peňažnej náhrady. 5. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán, výsluchom svedkov O. E. Č., manželky žalobcu a S.. Z. V., obsahom listinných dôkazov predložených žalobcom : rozsudkom OS Dunajská Streda, sp.zn. 80/119/2009, zo dňa 30.11.2010, rozsudkom KS Trnava, sp.zn. 23Co/91/2011, zo dňa 27.02.2012, listom žalobcu zo dňa 05.12.2011, upovedomením Krajského súdu Trnava o vybavení podania zo dňa 19.12.2011, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zaslaný na Ministerstvo spravodlivosti SR, oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, rozsudkom KS v Trnave sp.zn. 24Co/195/2013, obsahom spisov Okresného súdu v Trnave sp. zn. 8C/119/2009, a sp. zn. 12C/109/2009, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi a zistil nasledovný skutkový stav: Žalobca dňa 02.07.2009 doručil Okresnému súdu Dunajská Streda návrh na rozvod manželstva. Konanie bolo vedené na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 8C/119/2009. Konajúci súd rozsudkom zo dňa 30.11.2010 manželstvo žalobcu s M. E. rozviedol. Proti rozsudku o rozvode manželstva podala pani E. dňa 17.12.2010 odvolanie a vec bola postúpená na rozhodnutie Krajskému súdu v Trnave. Krajský súd v Trnave rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a to rozsudkom, sp.zn. 23Co/91/2011 zo dňa 27.02.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 20.04.201. Žalobca dňa 05.12.2011 doručil elektronicky na Krajský súd v Trnave list, v ktorom žiadal o informáciu, keby sa predmetnou vecou bude zaoberať. Predseda Krajského súdu Trnava v upovedomení o vybavení podania zo dňa 19.12.2011 sa žalobcovi za prieťahy, ktoré vznikli od nápadu predmetnej veci na Krajský súd v Trnave (24.03.2011) ospravedlnil. Žalobca žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom doručenou Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 05.11.2012 požiadal žalovanú o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. v celkovej výške 81.192,44 EUR. Listom zo dňa 23.05.2013 oznámilo Ministerstvo spravodlivosti SR žalobcovi, že jeho žiadosť bola predbežne prerokovaná v zmysle ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom žiadosti nebolo vyhovené z dôvodu, že vo veci nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci, preto Ministerstvo spravodlivosti SR posúdilo predmetnú žiadosť ako nedôvodnú. 6. Súd na danú vec aplikoval zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. účinného od 1. januára 2013 z dôvodu, že keďže prechodné ustanovenia zákona č. 412/2012 Z.z. neustanovujú inak, platí pre určenie príslušného orgánu zásada lex posterior derogat priori (neskorší zákon ruší skorší). Uvedené je prejavom základnej zásady uplatňovanej v procesnom práve, podľa ktorej na procesné úkony v súdnom konaní sa zásadne aplikuje procesné právo platné a účinné v čase uskutočnenia procesného úkonu (II. ÚS 249/05). Pri skúmaní nesprávneho úradného postupu vychádzal súd z ustanovenia § 9 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorého novela nadobudla účinnosť 01.01.2013, podľa ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom. Predmetné ustanovenie napriek jeho účinnosti (01.01.2013) je možné použiť aj na konania začaté pred nadobudnutím účinnosti novely zákona, nakoľko predmetný zákon č. 514/2003 Z.z. v prechodných a záverečných ustanoveniach ohľadom aplikácie novely neurčuje žiadne pravidlá, pričom ide o čiastočne procesný predpis, v rámci ktorého platí princíp okamžitej aplikability procesných noriem.

7. Podľa § 3 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorého novela nadobudla účinnosť 01.01.2013 (1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. (2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 8. Podľa § 9 Zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.01.2013 (1) Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. (2) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. (3) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom. (4) Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. 9. Podľa § 17 Zák.č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.01.2013 (1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a) (2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. (3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. (4) Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu 8a) (5) zrušený od 1.1.2013. 10. Základnými zákonom stanovenými predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je existencia nesprávneho úradného postupu orgánom štátu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Tieto predpoklady zodpovednosti štátu za škodu musia byť splnené súčasne. Ustanovenie § 17 ods. 2 citovaného zákona priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to za súčasného splnenia dvoch podmienok, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak, že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením

rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod. Z ustanovenia § 15 ods. 1 a § 16 citovaného zákona vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej ujmy na súde je predchádzajúce predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na základne písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. 11. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky (§ 149 . Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia (§ 150 ods. 1,2 . Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (§ 151 ods. 1,2 . Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo, so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä, ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 . 12. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda ako aj nárok na priznanie nemajetkovej ujmy, ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú dané len vtedy, ak vznikli v príčinnej spojitosti s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci musí byť bez pochybností preukázaný. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje ako priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím/ resp. nesprávnym úradným postupom a škodou resp. vznikom nemajetkovej ujmy vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010, sp. zn. 5 Cdo 126/2009) 13. Podľa § 17 ods. 2/ Zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa posudzuje vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení a to podľa noriem súkromného práva. Všetky tieto skutočnosti je potrebné pri priznaní nemajetkovej ujmy v konaní zo strany žalobcu preukázať. Preto bolo na žalobcovi preukázať existenciu vzniku škody, nemajetkovej ujmy ako aj príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom súdu. 14. Súd sa v danom prípade stotožnil s obranou žalovanej, že žalobca nemá príslušným orgánom konštatované prieťahy na Okresnom súde Dunajská Streda v konaní sp. zn. 8C/119/2009. a preto nemá v tejto časti splnené zákonné podmienky upravené v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Z obsahu spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 8C/119/2009 konajúci súd zistil, že žalobca sa počas konania o rozvod manželstva na súde prvého stupňa na prieťahy v konaní nesťažoval. Žalobca sa

pojednávaní na súde nezúčastňoval s výnimkou pojednávania konaného dňa 15.12.2010 z dôvodu, že sa dlhodobo zdržiaval mimo územia Slovenskej republiky. Pojednávaní, ktoré sa konali 04.08.2009, 22.10.2009, 11.03.2010, 24.05.2010 sa nezúčastnil ani jeho právny zástupca. Žalobca sa sťažoval na prieťahy v odvolacom konaní na Krajskom súde v Trnave dňa 05.12.2011. Predseda Krajského súdu Trnava v upovedomení o vybavení podania zo dňa 19.12.2011 sa žalobcovi ospravedlnil za prieťahy , ktoré vznikli od nápadu predmetnej veci 24.03.2011 do 19.12.2011 v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave pod spisovou značkou 23 Co/91/2011. 15. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 9 ods. 1/ definuje nesprávny úradný postup . Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda, ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej spojitosti s nesprávnym úradným postupom. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon č. 514/2003Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. 16. Z ustanovenia § 9 ods. 3/ zák. č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde v Dunajskej Strede v konaní sp. zn. 8C/119/2009 konštatované neboli a preto v tejto časti nie sú splnené zákonné podmienky upravené v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Prieťahy boli konštatované predsedom Krajského súdu v Trnave v odvolacom konaní vedenom pod spisovou značkou 23 Co/91/2011 v období od 24.03.2011 do 19.12.2011. V tejto časti by potom prvá podmienka t.j. nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní v predmetnej veci splnená bola, avšak len čo sa týka konania na odvolacom súde.

17. Podľa ustanovenia § 17 zák. č. 514/2003 Z.z. sa pri žalobách o náhradu škody (nemajetkovej ujmy) voči štátu uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Morálnu ujmu môže priznať bez realizácie dokazovania ohľadom jej výšky buď vnútroštátny ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské práva, ktorí sa vôbec nemusia zaoberať predpokladmi pre vznik nesprávneho úradného postupu (t.j. nesprávny úradný postup, škoda, resp. nemajetková ujma a kauzálny nexus). Na požadovanie a priznanie morálnej ujmy stačí vo všeobecnosti konštatovanie prieťahov v konaní, pričom výšku morálnej ujmy nie je potrebné preukazovať. V takýchto prípadoch sa ohľadom výšky morálnej ujmy dokazovanie nevykonáva, nakoľko táto sa priznáva automaticky v závislosti od prieťahov v konaní, pričom túto kompetenciu má u nás Ústavný súd SR a v rámci Európskej únie iba Európsky súd pre ľudské práva, pričom pri rozhodovaní sa postupuje podľa noriem verejného práva. Iná situácia nastáva pri aplikácii zákona č. 514/2003 Z.z., čiže pri preukazovaní nároku na nemajetkovú ujmu, nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa posudzuje vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení a to podľa noriem súkromného práva. Všetky tieto skutočnosti je potrebné pri priznaní nemajetkovej ujmy v konaní zo strany žalobcu preukázať 18. Súd sa vzhľadom na konštatované prieťahy v odvolacom konaní vedenom pred Krajským súdom v Trnave zaoberal samotnou škodou (nemajetkovou ujmou) a príčinnou súvislosťou medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Úlohou súdu bolo v konaní zistiť, či žalobcovi vznikla škoda, nemajetková ujma, v prípade, že áno, zistiť a odôvodniť jej výšku, samozrejme za predpokladu existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom (prieťahy v konaní) a nemajetkovou ujmou. Skutočná škoda, ktorá mala žalobcovi v dôsledku prieťahov v konaní vzniknúť podľa tvrdenia žalobcu pozostáva z výživného, ktoré vyplatil bývalej manželke ako výživné na manželku podľa rozhodnutia súdu. Súd sa stotožnil s názorom žalovanej strany, že žalobca v konaní nepreukázal skutočné zmenšenie jeho majetku plnením manželke v období konštatovaných prieťahov. Žalobca nepreukázal, že skutočne výživné na manželku v období od 24.03.2011 do 19.122.2011 bývalej manželke uhradil a v akej výške. Žalobca v časti tohto svojho nároku neuniesol dôkazné bremeno . Žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o tom, že mu vznikla majetková škoda v ním požadovanej výške, preto súd žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. 19. Podľa § 17 ods. 2/ Zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa posudzuje vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení a to podľa noriem súkromného práva. Všetky tieto skutočnosti je potrebné pri priznaní nemajetkovej ujmy v konaní zo strany žalobcu preukázať. Preto bolo na žalobcovi, aby uvedené pojmy akými sú "morálna ujma", ktorá sa priznáva podľa noriem verejného práva, napríklad pri konštatovaní prieťahov na ústavnom súde alebo pred Európskym súdom pre ľudské práva a zároveň "nemajetková ujma" ktorej je existenciu, výšku a dôvodnosť musí žalobca v konaní preukázať. Žalobca nepreukázal subjektívne pociťovanú ujmu v podobe zásahu do jeho súkromného života ani nepreukázal existenciu následkov v jeho spoločenskom uplatnení. Z výsluchu svedkyne O. E. Č., terajšej manželky žalobcu súd zistil, že so žalobcom sa zoznámili v roku 2008, ona bola vydatá a on ženatý. V januári 2009 sa rozhodli spolu žiť a chceli sme mať spoločné dieťa. Od augusta 2009 žili v spoločnej domácnosti s maloletou dcérou svedkyne I. v prenajatom byte v Piešťanoch. Dnes žijú v rodinnom dome v Drahovciach. Svedkyňa uviedla, že rozvod žalobcu prebiehal veľmi dlho v porovnaní s jej rozvodom a z toho dôvodu dochádzalo aj k hádkam. Nevedela pochopiť, prečo jej rozvod trval krátko a žalobcov rozvod sa naťahoval. Z dôvodu dlhotrvajúceho rozvodového konania dochádzalo aj nedorozumeniam a hádkam. Na otázku právneho zástupcu žalobcu ako znášal manžel rozvodové konanie, svedkyňa

uviedla, že bol vystresovaný, deprimovaný, nemohol dať najavo svoje pocity, nakoľko by prišiel o prácu v Afganistane. Z výsluchu svedkyne vyplynulo, že svedkyňa popisovala svoju vlastnú ujmu, ktorá mala vzniknúť v dôsledku dlhotrvajúceho rozvodového konania žalobcu a nie nemajetkovú ujmu, ktorá mala vzniknúť žalobcovi. Svedok S.. Z. V. ktorý bol so žalobcom pracovne v Afganistane v období od januára 2010 do februára 2011 bol súdom vypočutý na návrh žalobcu. Z výsluchu tohto svedka súd zistil, že svedok má informácie o predmete sporu výlučne sprostredkované od žalobcu, preto súd na výsluch tohto svedka neprihliadal. Súd po vyhodnotení vykonaných dôkazov navrhnutých žalobcom dospel k záveru, že žalobca v konaní pred súdom nepreukázal, že mu vznikla nemajetková ujma v ním požadovanej výške, teda žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenia, preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. 20. O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1/ v spojení s ust. § 262 ods. 1/ , v zmysle zásady úspechu strany vo veci . Žalovaná mala v konaní úspech v rozsahu 100%, náhradu trov konania si neuplatnila, lebo jej žiadne nevznikli, súd preto žalovanej strane náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis