Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Co-122-2018.pdf
PDF · 102.57 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/122/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu O. banka, a.s., so sídlom K., V. G. 4, T.: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou P. s.r.o., so sídlom K., V. G. XA, T.: XX XXX XXX, proti žalovanému P. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. V. XXXX/X, K. nad K., o zaplatenie 2000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 01. marca 2018, č.k. 4Csp/209/2017 - 56 takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej výrokovej časti II. a vo výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.875,24 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.875,24 eur od 01.11.2017 do zaplatenia, a to v pravidelných mesačných splátkach vo výške 80,- eur mesačne, ktoré sú splatné vždy do 15. dňa v mesiaci s účinnosťou od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že v prípade omeškania s plnením jednej splátky sa stáva splatné celé plnenie. Výrokom II. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a výrokom III. rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 82,92 % v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia o výške náhrady trov konania, pričom o výške tejto náhrady bude po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 1.12.2017 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi dlžnú istinu úveru 2000,- eur, sumu 2302,44 eur ako dlžné úroky, sumu 50,36 eur ako bankové poplatky, spolu s úrokom vo výške 29,90 % ročne zo sumy 2000,- eur od 1.11.2017 do zaplatenia a spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2000,- eur od 1.11.2017 do zaplatenia. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca so žalovanými podpísali dňa 01.04.2014 Zmluvu o úvere, na základe ktorej sa žalobca so žalovanými dohodli na poskytnutí úveru vo výške 2000,- eur. V zmluve boli uvedené podmienky: výška úveru 2000,- eur, celková čiastka úveru: 6158,02 eur, počet splátok: 120, splátka 57,30 eur, z toho výška mesačnej anuitnej splátky 54,- eur a náklady spojená s poistením: 3,30 eur, ročná úroková sadzba 29, 90 %, RPMN 34,25 %, priemerná hodnota RPMN 18,87 %, splatnosť prvej splátky: 25.5.2014, dátum konečnej splatnosti: 25.4.2024, dátum splátky k: 25 dňu v mesiaci. Potom ako bol dňa 16.3.2015 a 30.4.2015 žalovaný vyzvaný na úhradu omeškaných splátok, v dôsledku omeškania s úhradou záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy žalobca dňa 18.5.2015 žalobca vyzval žalovaného k okamžitej úhrade úveru, úver predčasne zosplatnil. Ďalej z predložených listín žalobcu zistil, že žalovaný žalobcovi uhradil celkom sumu 124,76 eur. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 517 ods. 1 veta
prvá , § 565 Občianskeho zákonníka; § 2 písm. a), § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 497 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie uviedol, že zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 1.4.2014 má spotrebiteľský charakter vzhľadom k tomu, že v právnom vzťahu založenom uvedenou zmluvou vystupoval žalovaný ako spotrebiteľ, ktorý čerpaním úveru uspokojoval svoje osobné potreby a žalobca, vystupoval ako podnikateľ poskytujúci uvedenú službu. Spotrebiteľský charakter zmluvy je nepochybný aj tým, že zmluva bola pripravená vopred na formulári vrátane znenia obchodných podmienok bez možnosti zasiahnuť do jej znenia žalovanými ako spotrebiteľmi. Preto súd na posúdenie daného záväzkového vzťahu aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd je názoru, vzhľadom na ustanovenie § 9 a § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch, že zmluva, ktorú uzatvoril žalobca a žalovaný dňa 1.4.2014 je bezúročná a bez poplatkov preto, že neobsahuje správne údaj podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j) a to celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítanú na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom sa musia uviesť všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Celková čiastka nákladov je v zmluve uvedená ako suma 6158,02 eur, pričom z údajov platných v čase zmluvy je táto suma t.j. celková čiastka, pri dohodnutej výške mesačnej splátky (57,30 eur) a ich počte vo výške 6876,- eur (120x57,30). Zo znenia zmluvy je zrejmé, že v zmluve sa nachádza predformulovaný text o poistení schopnosti splácať úver, avšak zmluva vôbec nepredpokladá odmietnutie poistenia ako takého. V časti poistenia schopnosti splácať úver má veriteľ naformulovaný text o tom, že dlžník vyhlasuje že spĺňa podmienky pre vznik poistenia. Pokiaľ tvorilo výšku splátky úveru aj poistenie, malo byť nevyhnutne poistenie ako také zahrnuté pre účely výpočtu celkovej čiastky spojených s úverom (§ 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Vychádzajúc z výšky celkovej čiastky úveru a výšky RPMN uvedenej v zmluve vyplýva, že suma poistného dojednaného (ako základný súbor poistenia) na dobu 120 mesiacov do nákladov zahrnutá nebola, a celková čiastka úveru (a tým aj výška RPMN) bola vypočítaná nesprávne. S poukazom na uvedené dospel súd k záveru že predmetný spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, nakoľko v úverovej zmluve je obligatórny údaj nesprávny, je v neprospech spotrebiteľa, čím je priemernému spotrebiteľovi poskytnutý klamlivý údaj o celkovej sume „preplatenia“ úveru, čo spôsobuje, že veriteľ nemôže požadovať úroky a poplatky. Z tvrdení žalobcu, ktoré neboli zo strany žalovaného popreté, z listinných dôkazov predložených žalobcom mal súd za preukázané, že žalovaný porušili svoje zmluvné povinnosti tým, že poskytnutý úver riadne nesplácal, na čo bol žalovaný upozornený a žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru. Pretože predložená uzatvorená zmluva neobsahuje náležitosti v zmysle 9 ods. 2 písm. j) vyššie citovaného zákona, bolo potrebné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov a žalovaný je tak povinný vrátiť iba istinu úveru, ktorá mu bola poskytnutá, a to v sume 2000,- eur bez akýchkoľvek úrokov a poplatkov. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný žalobcovi celkom uhradil 124,76 eur a na základe týchto skutočností a zákonných ustanovení žalobcovi patrí právo len na zaplatenie zostatku poskytnutých finančných prostriedkov z úveru spolu s úrokom z omeškania, t.j. suma 1875,24 eur (2000 mínus 124,76) a vo zvyšnej časti istiny a poplatkov i spolu s úrokom z omeškania a úroku žalobu z dôvodov uvedených vyššie (úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov) zamietol. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s platením svojho peňažného záväzku, vzniklo žalobcovi právo popri dlžnej istine i právo na úhradu úroku z omeškania. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 1.11.2017 do zaplatenia. Nakoľko uvedený vzťah medzi účastníkmi zmluvy bol posúdený ako občianskoprávny vzťah, i dojednania ohľadne úroku z omeškania sa musia spravovať občianskoprávnymi ustanoveniami, podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z., účinného v čase uzatvorenia právneho úkonu. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky v čase keď sa žalovaný dostal do omeškania s platením svojho peňažného záväzku predstavovala výšku 0,15 a 0,05 % a preto v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. výška úroku z omeškania je 5,15 % a 5,05 % ročne. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške len 5,05 % ročne t.j. v súlade s občianskoprávnymi predpismi upravujúcimi úrok z omeškania a od 1.11.2017, ktorý čas nepredchádza času omeškania v prípade priznanej istiny, a preto súd uložil žalovanému povinnosť z priznanej istiny zaplatiť i úrok z omeškania. Lehotu na plnenie určil súd podľa ust. § 232 ods. 3 C.s.p. Podľa § 232 ods. 3 C.s.p., lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Súd dospel k názoru, po posúdení majetkových pomerov žalovaného, nie je toho času v možnostiach žalovaného, s príjmom cca 351,70 eur mesačne vo forme starobného dôchodku, s prihliadnutím na mesačné úhrady nákladov pre uspokojovanie základných životných potrieb splniť povinnosť uloženú mu týmto rozsudkom v lehote troch dní a určil žalovanému túto povinnosť splniť v splátkach s tým, že v prípade omeškania jednej zo splátok, stane sa splatným celý dlh. Pri určení výšky mesačnej splátky vo výške 80,- eur súd prihliadal na výšku peňažného plnenia
a možnosti žalovaného a je toho názoru, že umožnením plnenia v splátkach v súdom určenej výške nebudú oprávnené záujmy žalobcu ohrozené, keďže v prípade plnenia žalovaným riadne a včas dlh žalobcu bude splnený cca do dvoch rokov. O nároku na náhradu trov rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, 2 C.s.p., podľa ktorých súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobca bol v konaní úspešný v sume 1875,24 eur, čo predstavuje 91,46 % a žalovaný bol úspešný vo výške 175,12 eur (v časti v ktorej bola žaloba zamietnutá, 2000 istina úveru + 50,36 poplatky úveru-1875,24) - čo predstavuje 8,54 %. Žalobcovi voči žalovanému patrí nárok na náhradu trov vo výške 82,92 % (91,46-8,54), pričom podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Proti tomuto rozsudku vo výroku II. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, pričom konanie má aj inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Bol toho názoru, že zmluva o úvere obsahuje požadované náležitosti a celková suma úveru je uvedená v správnej výške v zmysle už skôr žalobcom uvedených vyjadrení. Uviedol, že pri hodnotení zmluvy má zvlášť zásadný význam kvalifikácia tzv. priemerného spotrebiteľa, ktorá podlieha časovým zmenám tak, ako sa úroveň informovanosti spotrebiteľa logicky postupne zvyšuje. Napriek skutočnosti, že ochrana spotrebiteľa je považovaná za jedno z nosných hľadísk tak vnútroštátnej, ako aj únijnej legislatívy, nie je prijateľné, aby podnikateľ niesol všetky riziká zmluvného vzťahu a spotrebiteľ neniesol fakticky žiadnu zodpovednosť. Takýto prístup by bol zneužitím práva v rozpore zo základnými zásadami právnej spoločnosti, podľa ktorých je okrem iného nevyhnutné požadovať uplatňovanie zodpovedajúcej miery zodpovednosti za vlastné právne - záväzné konanie (spotrebiteľa). K celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť je žalobca toho názoru, že zmluva o úvere obsahuje predmetný údaj, nakoľko v bode 3.1 Zmluvy o úvere pod tabuľkou písmom totožným s ostatným textom zmluvy, t.j. spotrebiteľ nemohol mať pocit, že ide o nerovnocenný údaj uvedený menším písmom, je napísané: „Celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom“. Priemerný spotrebiteľ si vie spočítať predmetné dva údaje, a to výšku úveru a celkovú výšku nákladov. Tieto údaje sú v zmluve o úvere uvedené bez akýchkoľvek pochybností, dokonca sú zvýraznené. Bol toho názoru, že zmluva o úvere obsahuje všetky požiadavky, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje vychádzajúc pritom z pre Slovenskú republiku záväzného rozsudku Súdneho dvora vo veci č. C - 42/15, Home Credit Slovakia. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru veriteľom je prejavom vôle veriteľa smerujúcim k zániku povinnosti dlžníka platiť svoj dlh v splátkach a vzniku novej povinnosti, zaplatiť celý dlh jednorazovo v stanovený termín. Z tohto prejavu vôle žiadnym spôsobom nevyplýva, že veriteľ mení záväzok dlžníka v ostatných jeho právach a povinnosti. Je účelovo viazaný výlučne na termín splatenia a spôsobu splatenia úveru. Výklad zákona tým spôsobom, k akému dospel aj súd v prvostupňovom konaní, že vyhlásením predčasnej splatnosti zaniká záväzok v širšom rozsahu, t.j. aj čo do zmluvného úroku, sa neopiera tak o vyjadrenú vôľu veriteľa, o ustanovenia zákona o zmene záväzku, o ustanovenia zákona o zmluvách o úvere. Poukázal na to, že medzi pojmami splnenie záväzku a splatnosť záväzku je pritom markantný rozdiel. Splatnosť záväzku predstavuje len časový moment, v ktorom má nastať ale pritom nemusí aj splnenie záväzku. V konaní bolo preukázané, že k splneniu záväzku nedošlo. Teda až splnením záväzku zaniká i akcesorický vzťah, nie len časovým bodom označujúcim moment, v ktorom dlžníkovi vznikla povinnosť dlh splatiť. Súd pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy tú skutočnosť, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny úveru. Zmluvný úrok nebol kapitalizovaný do celkovej dlžnej sumy. Súd tak de facto napriek uzatvorenej platnej zmluve o úvere rozhodol o zániku zmluvnej podmienky v rozpore s platnou právnou úpravou, čím žalobcu bezdôvodne ukrátil o čas zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru. Zmluvný úrok je totiž odplatou (cenou) za poskytnutie finančných prostriedkov a tvorí tak ekonomickú podstatu poskytovania finančných prostriedkov ako podnikateľskej činnosti veriteľa. Sankčný úrok nie je a nemôže byť kompenzáciou tejto ceny finančných prostriedkov. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozsiahlu judikatúru súdov. K poisteniu úveru uviedol, že žalovaný v žiadosti o úver požiadal o základný súbor poistenia. Na základe jeho vyhlásenia, že spĺňa predpoklady poistenia úveru bolo poistenie dohodnuté v zmysle zmluvy o úvere. V článku 2 zmluvy o úvere žalobca uviedol, že žiada o poistenie schopnosti splácať úver a vyhlasuje, že spĺňa podmienky pre vznik zvoleného súboru poistenia uvedené v bode 11.5. Obchodných podmienok pre úver - dostupná pôžička. Žalobca tak priamo zo zmluvy o úvere vedel, kde má hľadať podmienky poistenia úveru. Z predmetného formulára je jasne a zrozumiteľne uvedené, že poistenie úveru nie je žalovaným vyžadované. Zákonodarca použil podmieňovací spôsob pre zakotvenie povinnosti započítať náklady na poistné do celkových nákladov úveru. Zo znenia zákona:
ak spotrebiteľ musí, aby získal, je dôvodný jediný správny záver, a to tak podľa logického ako aj gramatického výkladu, a to, že ak spotrebiteľ nemusí navyše úver poistiť, aby ho získal, nie je zákonom daná povinnosť započítať náklady na poistné do celkových nákladov úveru. Súd pri výpočte RPMN zrejme vychádzal z internetovej kalkulačky. Nie len, že výpočet na základe internetových kalkulačiek je len informatívny a nemožno ho považovať za relevantný pre súdne konanie (nakoľko prostredníctvom rôznych internetových kalkulačiek dospejete k rôznym výškam RPMN pri rovnakých údajoch). Žalobca tak trvá na závere, že zmluva o úvere vyjadrovala správne údaj o RPMN banky. Žalobca trvá i na tom, že výška celkových nákladov spojených s úverom bola v zmluve o úvere vyjadrená správne. Interný výpočtový systém banky umožňoval v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere výpočet jednotlivých splátok anuity len v celých hodnotách bez desatinného čísla. Preto sa mohlo stať, že výška poslednej splátky bola v nulovej výške, resp. v nižšej, než výška ostatných splátok. Vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie odvolania žiada odvolací súd, aby zrušil prvostupňové rozhodnutie v napadnutej časti a vrátil vec na nové prejednanie súdu prvej inštancie, alebo aby odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcu na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 zákona CSP, keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP z nasledovných dôvodov:
5. Podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov znení v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), na účely tohto zákona sa rozumie celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj poistné a náklady spojené so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok.
6. Podľa § 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie.
7. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
8. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).
9. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 01.04.2014 zmluvu o úvere
- „dobrá pôžička“ (ďalej len „zmluva o úvere“) na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 2000,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 120-tich mesačných splátkach, pričom splátky žalobca v zmluve o úvere rozdelil na splátky istiny úveru a úrokov vo výške 57,30 eur a splátky predstavujúce náklady spojené s poistením schopnosti splácať úver vo výške 3,30 eur. Dátum prvej splátky bol stanovený do 25.05.2014. Výška úrokovej sadzby v zmluve o úvere bola 29,90 % ročne. RPMN bola 34,25 % a priemerná RPMN 18,87%. Dátum konečnej splatnosti bol stanovený na deň 25.04.2024. Ako celková čiastka úveru bola uvedená suma 6.158,02 eur. V zmluve je dohodnuté aj poistenie, a to základný súbor poistenia. V bode 3.6 zmluvy o úvere je uvedené, že poistenie schopnosti splácať úver sa riadi ustanoveniami Poistnej zmluvy č. XXXXXX (ďalej len „poistná zmluva“), ktorú uzatvorila Poisťovňa
Poštovej banky, a.s. a žalobca a Všeobecnými poistnými podmienkami pre poistenie schopnosti splácať úver, ktoré sú súčasťou poistnej zmluvy.
10. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že v zmluve o úvere je nesprávne uvedený údaj o celkovej čiastke úveru, keď správne má byť uvedená suma 6.876 Eur (120 x 57,30), pričom v zmluve žalobca uvádza sumu 6.158,02 Eur.
11. Odvolací súd považuje tento právny záver súdu prvej inštancie o nesprávne uvedenej celkovej výške úveru za správny a odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. Zo zmluvy o úvere vyplýva, že počet splátok je 120 a výška splátky bez poistenia je 54,- eur, čo v prípade počtu splátok 120 je vo výške 6480,- eur (ak by sa aj vychádzalo z toho, že poistenie bolo dobrovoľné, a teda nezapočítava sa do celkových nákladov úveru) a s poistením 57,30 eur pri počte splátok 120 v celkovej výške 6876,- eur. Ani jednu z uvedených súm žalobca ako celkovú čiastku úveru neuvádza, keď v zmluve je uvedená suma 6.158,02 eur, ktorá je navyše ešte v nižšej výške ako pri počte splátok a dohodnutej výške splátky podľa zmluvy (či už s poistením alebo bez poistenia). Na uvedené tak nemá vplyv prípadné posúdenie, či bolo dojednané poistenie podmienkou pre získanie úveru podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a teda, či sa do celkových nákladov zaráta aj poistenie, hoci odvolací súd v tejto súvislosti je toho názoru, že získanie úveru nebolo podmienené uzavretím poistenia, keďže aj v zmluve o úvere žalobca člení splátky istiny a úroku a splátku poistenia, pričom žalobca má postavenie sprostredkovateľa ako samostatný finančný agent podľa zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní, a teda poistná zmluva je uzatváraná medzi žalovaným a spoločnosťou O., a.s.
12. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že celková čiastka úveru (a teda ani RPMN) nebola uvedená v správnej výške. Ak chýba čo i len jedna z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, pretože uvedený zákon nepredpokladá kumulatívne nesplnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok vymenovaných v ust. § 9 ods. 2 uvedeného zákona, je treba úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ žalobca nesprávne uvádzal celkovú výšku úveru a nesprávne uvádzal aj výšku RPMN, takýto úver treba pre absenciu náležitosti uvedenej v § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov, ako uviedol aj súd prvej inštancie.
13. Pokiaľ odvolací súd tiež dospel k záveru, že úverová zmluva sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov, nedôvodná je aj námietka žalobcu o tom, že mu patrí zmluvný úrok aj po zosplatnení popri úroku z omeškania, keďže v prípade úveru, ktorý je bezúročný a bez poplatkov, žalobca na takýto úrok nemá nárok.
14. Odvolacie námietky žalobcu tak neboli dôvodné.
15. Vzhľadom na uvedené, keďže predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bezpoplatkov, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
16. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods.1 a § 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný. Žalovanému však žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli a tieto nevyplývali ani z obsahu spisu, a preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovanému sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).