Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-113-2017.pdf
PDF · 181.46 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/113/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: RGB Liptov s.r.o., so sídlom Stará Ivanská 1/386, 821 04 Bratislava, IČO: 36 712 850, právne zastúpeného Advokátska kancelária KZ partners, s.r.o., so sídlom Slnečná 4, 903 01 Senec, IČO: 47 236 477, proti žalovanému: HVIEZDA II, s.r.o., so sídlom Bottova 3, 010 01 Žilina, IČO: 36 412 546, zastúpenému právnym zástupcom Mgr. Michalom Grošaftom, advokátom, so sídlom P. XX, XXX XX B., o zaplatenie 2.695,97 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/159/2014-136 zo dňa 7. júna 2016, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/159/2014-136 zo dňa 7. júna 2016 v napadnutom výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.495,97 Eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd") rozhodol tak, že „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.495,97 € s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 650,21 € od 25.05.2013 do 30.03.2016, zo sumy 549,79 € od 22.06.2013 do 30.03.2016, zo sumy 2,19 € od 22.06.2013 do zaplatenia, zo sumy 465,85 € od 24.07.2013 do zaplatenia, zo sumy 491,11 € od 21.08.2013 do zaplatenia, zo sumy 515,89 € od 25.09.2013 do zaplatenia a zo sumy 20,93 € od 19.10.2013 do zaplatenia, do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh zamieta. O náhrade trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej."
2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 1 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len Obchodný zákonník), § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 531 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky zákonník), § 533 Občianskeho zákonníka, § 534 Občianskeho zákonníka, § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka, § 458 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, § 392 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 397 Obchodného zákonníka, § 580 Občianskeho zákonníka, § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, okresný súd žalobe čiastočne vyhovel. Uviedol, že vzhľadom na obsah doplňujúceho vyjadrenia žalobcu zo dňa 28.04.2016 okresný súd na pojednávaní konanom dňa 07.06.2016 pripustil zmenu návrhu na začatie konania spočívajúcu v doplnení skutkových okolností uplatneného nároku o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.695,97 Eur.
3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca v konaní predložil Zmluvu o podnájme (č.l. 7 a nasl. spisu) uzatvorenú dňa 04. septembra 2009 medzi zmluvnými stranami žalobcom označeným ako podnájomca 1 a spoločnosťou HVIEZDA, s.r.o. v postavení zmluvnej strany podnájomca 2, predmetom ktorej bol podnájom priestorov špecifikovaných v oddiele 1, čl. 1 Zmluvy odkazom na prílohu č. 1 Zmluvy a čl. 33 osobitné ustanovenia Zmluvy, ktoré priestory podnájomca 1 touto Zmluvou prenajímal podnájomcovi 2 do podnájmu na účel vymedzený v oddiely 1, čl. 3 za dojednané nájomné a poplatky v zmysle oddielu IV. Zmluvy. Obsah predloženej Zmluvy o podnájme uzatvorenej dňa 04.09.2009 medzi žalobcom a spoločnosťou HVIEZDA, s.r.o. okresný súd nepovažoval za priamo relevantný vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu v prejednávanej veci. Elektronickou správou z 27. februára 2012 (č.l. 20 spisu) konateľ žalovaného oznámil svedkovi p. Z., že spoločnosť HVIEZDA, s.r.o., IČO: 36 378 429 k 31.12.2011 predala svoje aktíva spoločnosti HVIEZDA II, s.r.o. Zároveň mu poslal údaje novej spoločnosti, na ktorú žiadal vystavovanie faktúr za služby, nakoľko faktúry na HVIEZDU, s.r.o. v roku 2012 už nemajú ako uhrádzať. V elektronickej správe sú uvedené identifikačné údaje spoločnosti HVIEZDA II, s.r.o.
4. Predmetom konania v prejednávanej veci bol žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 2.695,97 Eur spolu s príslušenstvom. Žalovaná suma predstavovala cenu za spotrebu elektrickej energie a vody v nebytových priestoroch označených ako TOP 108 a TOP 206 v obchodno-zábavnom centre RGB Liptov v Liptovskom Mikuláši za obdobie mesiacov apríl 2013 až september 2013, ktorá bola vyúčtovaná žalobcom žalovanému faktúrami č. 2013102, 2013130, 2013158, 2013186, 2013216 a 2013245 (č.l. 21-27 spisu) podľa špecifikácie množstva a ceny za mernú jednotku, ako vyplývalo z označených faktúr. Z hľadiska skutkového vymedzenia uplatneného nároku žalobca poukazoval na záväzkovo-právny vzťah založený medzi žalobcom a spoločnosťou HVIEZDA, s.r.o. Zmluvou o podnájme zo dňa 04.09.2009, na základe ktorej malo spoločnosti HVIEZDA, s.r.o. vzniknúť oprávnenie dotknuté nebytové priestory užívať, ktorý záväzkovo-právny vzťah mal byť ukončený odstúpením od Zmluvy o podnájme zo strany žalobcu dňa 13.09.2012. Žalobca poukazoval na elektronickú komunikáciu medzi konateľom spoločnosti HVIEZDA, s.r.o. a zároveň konateľom žalovaného a zástupcom žalobcu zo dňa 27.02.2012, z obsahu ktorej malo vyplývať oznámenie konateľa a spoločníka spoločnosti HVIEZDA, s.r.o., že spoločnosť HVIEZDA, s.r.o. predala svoje aktíva žalovanému, na základe čoho žalobca mal za to, že spoločnosť HVIEZDA, s.r.o. a žalovaný uzavreli Dohodu o postúpení práv a povinností a do nájomného vzťahu so žalobcom vstúpil žalovaný, v dôsledku čoho aj od februára 2012 žalobca faktúry za užívanie dotknutých nebytových priestorov, resp. faktúry za spotrebovanú elektrickú energiu a vodu v týchto nebytových priestoroch, vystavoval priamo na žalovaného. Pre prípad, že by okresný súd nemal preukázanú skutočnosť prevzatia práv a povinností spoločnosti HVIEZDA, s.r.o. žalovaným, tak žalobca v rámci skutkového vymedzenia uplatneného nároku poukázal na to, že v takom prípade by sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil, nakoľko prevádzkoval v nebytových priestoroch žalobcu reštauráciu a kaviareň a spotreboval vodu a elektrickú energiu. Výška majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu, t.j. bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného by tak predstavovala cenu spotrebovanej elektrickej energie a vody v dotknutých nebytových priestoroch za obdobie mesiacov apríl až september 2013 vo výške, ako vyplývala z predložených faktúr, ktoré sú súčasťou spisového materiálu na č.l. 21-27 spisu.
5. Žalobca preukázal existenciu záväzkovo-právneho vzťahu medzi ním a spoločnosťou HVIEZDA, s.r.o., predmetom ktorého bolo užívanie dotknutých nebytových priestorov predložením písomnej Zmluvy o podnájme zo dňa 04.09.2009, ktorá podľa vyjadrení žalobcu mala byť ukončená odstúpením od tejto Zmluvy z jeho strany dňa 13.09.2012. Bolo tak zrejmé, že podľa vyjadrení samotného žalobcu v spornom období apríla 2013 až septembra 2013 záväzkovo-právny vzťah založený Zmluvou o podnájme zo dňa 04.09.2009 medzi žalobcom a spoločnosťou HVIEZDA, s.r.o. už nemal existovať. V konaní neboli preukázané tvrdenia žalobcu ohľadne vstupu spoločnosti HVIEZDA II, s.r.o. do práv a povinností spoločnosti HVIEZDA, s.r.o. ako zmluvnej strany Zmluvy o podnájme zo dňa 04.09.2009 označenej ako podnájomca 2. Obsah predloženej písomnej Zmluvy o podnájme zo dňa 04.09.2009 tak okresný súd nepovažoval za relevantný pre posudzovanie skutkovej a právnej dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by spoločnosť HVIEZDA II, s.r.o., t.j. žalovaný sa stal právnym nástupcom spoločnosti HVIEZDA, s.r.o. vo vzťahu k predloženej Zmluve o podnájme zo dňa 04.09.2009 a navyše, podľa vyjadrení samotného žalobcu v období, ktorého sa týka uplatnený nárok žalobcu - apríl 2013 až september 2013 záväzkovo-právny vzťah založený Zmluvou o podnájme zo dňa
04.09.2009 už ani nemal existovať v dôsledku jeho zániku odstúpením od Zmluvy zo strany žalobcu dňom 13.09.2009.
6. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že spoločnosť HVIEZDA, s.r.o. bola dňa 18.09.2013 ex offo vymazaná z obchodného registra, zanikla bez právneho nástupcu, a teda právne nástupníctvo žalovaného vo vzťahu k zaniknutému subjektu HVIEZDA, s.r.o. v konaní nebolo preukázané. Prevod alebo prechod práv a povinností spoločnosti HVIEZDA, s.r.o. na spoločnosť HVIEZDA II, s.r.o. nemohlo byť v konaní preukázané výlučne elektronickou správou Jána Ščelinu, konateľa spoločnosti HVIEZDA, s.r.o. a rovnako spoločnosti žalovaného zo dňa 27.02.2012, ktorou oznamoval žalobca predaj aktív spoločnosti HVIEZDA, s.r.o. na spoločnosť HVIEZDA II, s.r.o., nakoľko len takéto oznámenie právne nástupníctvo dvoch subjektov zakladať nemôže a v konaní nebol preukázaný žiaden spôsob prevodu alebo prechodu práv a povinností zo subjektu HVIEZDA, s.r.o. na subjekt žalovaného, spoločnosť HVIEZDA II, s.r.o. predpokladaný ustanoveniami Obchodného alebo Občianskeho zákonníka. Žalobca sa tak nemôže domáhať v prejednávanej veci plnenia, resp. zaplatenia sumy 2.695,97 Eur na tom skutkovom základe, že by na spoločnosť žalovaného boli prevedené alebo prešli práva a povinnosti spoločnosti HVIEZDA, s.r.o.
7. Uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie sumy 2.695,97 Eur s príslušenstvom, tak vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, bolo dôvodné posudzovať len v kontexte nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré na strane žalovaného malo vzniknúť získaním majetkového prospechu plnením bez právneho dôvodu, kedy v spornom období mal užívať dotknuté nebytové priestory žalobcu bez právneho dôvodu. Okresný súd konštatoval, že v konaní nebolo preukázané a uvedené ani nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že by v dotknutom období od apríla 2013 do septembra 2013 medzi žalobcom a žalovaným existoval zmluvný záväzkovo-právny vzťah, ktorý by oprávňoval žalovaného dotknuté nebytové priestory užívať. Spornou otázkou v konaní bolo, či žalovaný dotknuté nebytové priestory v období od apríla 2013 do septembra 2013 užíval, pričom žalobca v konaní uvádzal, že spoločnosť HVIEZDA, s.r.o. tieto priestory užívala od roku 2009 do 31.12.2011 a žalovaný uvedené priestory užíval od roku 2012 do septembra 2013, za ktoré obdobie mu žalobca fakturoval výlučne úhradu za služby spojené s užívaním týchto nebytových priestorov na základe skutočnej mesačnej spotreby.
8. Žalovaný v priebehu konania namietal, s odkazom na časové súvislosti zriadenia a zániku prevádzok spoločnosti HVIEZDA, s.r.o. a spoločnosti žalovaného v dotknutých nebytových priestoroch, ako to vyplývalo z oboznámených výpisov zo živnostenského registra, že do dňa zrušenia prevádzky v uvedených nebytových priestoroch 06.08.2013 tieto priestory užívala spoločnosť HVIEZDA, s.r.o. a žalovaný predloženou elektronickou správou len žiadal vystavovanie faktúr na spoločnosť žalovaného, nakoľko spoločnosť HVIEZDA, s.r.o. bola v ekonomickej insolvencii a následne k užívaniu nebytových priestorov zo strany žalovaného mohlo dôjsť najskôr dňom vzniku živnostenského oprávnenia na poskytovanie služieb rýchleho občerstvenia v spojení s predajom na priamu konzumáciu a dňom vzniku prevádzky žalovaného v dotknutých nebytových priestoroch 06.08.2013, ktorá podľa oboznámeného výpisu zo živnostenského registra bola zrušená dňom 10.09.2013. Žalovaný sa tak bránil tým, že samotná skutočnosť, že spoločnosť žalovaného určitú dobu uhrádzala faktúry za spoločnosť HVIEZDA, s.r.o. nezakladá nájomný alebo obdobný vzťah medzi žalobcom a žalovaným vo vzťahu k dotknutým priestorom, v ktorých žalovaný do 06.08.2013 nemal zriadenú prevádzku. Právny zástupca žalovaného ďalej poukazoval na to, že spoločnosť HVIEZDA II, s.r.o., t.j. žalovaný pristúpila k záväzkom spoločnosti HVIEZDA, s.r.o., nakoľko bola v lepšej ekonomickej situácii a hradila faktúry za spoločnosť HVIEZDA, s.r.o., ktorá v priestoroch vykonávala prevádzkovú činnosť. Primárne okresný súd uviedol, že akákoľvek zmena v osobe dlžníka v zmysle prevzatia dlhu (§ 531 Občianskeho zákonníka) alebo pristúpenia k záväzku (§ 533 a § 534 Občianskeho zákonníka) zo spoločnosti HVIEZDA, s.r.o. na spoločnosť žalovaného v konaní preukázaná nebola. Pre posúdenie otázky, či na strane žalovaného mohlo alebo nemohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu, okresný súd nepovažoval za relevantné, či v dotknutom období mesiacov marec 2013 až september 2013 žalovaný mal alebo nemal v dotknutých nebytových priestoroch zriadenú prevádzku v súlade so živnostenským zákonom, resp. či v danom čase už mal alebo nemal živnostenské oprávnenie na vykonávanie živnosti v týchto nebytových priestoroch, ale za relevantnú považoval okresný súd tú skutočnosť, či v danom období žalovaný nebytové priestory žalobcu užíval alebo nie. Hoci z oboznámeného výpisu zo živnostenského registra mal okresný súd preukázané, že spoločnosť HVIEZDA, s.r.o. mala v dotknutých nebytových priestoroch zriadenú prevádzku do 06.08.2013, v konaní nebolo preukázané, pričom konateľ spoločnosti HVIEZDA II, s.r.o., ktorý zároveň bol konateľom a spoločníkom spoločnosti HVIEZDA, s.r.o. musel
takýmito informáciami disponovať, že by v dotknutých priestoroch v priebehu sporného obdobia apríla až septembra 2013, resp. už v priebehu roku 2012, kedy faktúry za spotrebovanú energiu v týchto priestoroch boli vystavované na žalovaného, spoločnosť HVIEZDA, s.r.o. reálne nejakú činnosť vykonávala. Uvedené nebolo žalovaným v konaní tvrdené ani žiadnymi dôkaznými prostriedkami preukázané. Za relevantné v tejto súvislosti považoval okresný súd vyjadrenia konateľa žalovaného, ktorý uviedol, že žalovaný plánoval v daných priestoroch podnikať a vykonávať reštauračnú činnosť, reálne sa tam však podnikať nedalo, z ktorého dôvodu sa ani nevystavovali faktúry za nájom. Kaviarne sa neprevádzkovali oficiálne, neboli prihlásené na úradoch, išlo len o skúšobnú prevádzku do budúcna. Výslovne uviedol, že v roku 2012, 2013 bola prevádzka v skúšobnom režime. Označil pritom za možné, že nejaké energie sa tam míňali, otázne však je, že koľko. Uvedené vyjadrenia konateľa žalovaného v spojení aj s výpoveďou svedka p. L. Z. nasvedčovali tomu, že nielen v dotknutom období mesiacov apríl až september 2013, ale aj v priebehu roku 2012 spoločnosť žalovaného predmetné nebytové priestory užívala, pričom okresný súd nepovažoval za relevantné, či v danom čase spoločnosť žalovaného zároveň aj spĺňala podmienky na prevádzkovanie živnosti v zmysle Živnostenského zákona, teda či išlo o riadnu prevádzku týchto zariadení alebo prevádzku v tzv. skúšobnom režime, ako to označoval konateľ žalovaného. Užívaniu dotknutých priestorov zo strany žalovaného nasvedčoval podľa okresného súdu aj ten fakt, že žalovaný žiadal faktúry za spotrebovanú elektrickú energiu a vodu vystavovať na neho. Pokiaľ by boli pravdivé tvrdenia, ktoré boli prednášané právnym zástupcom žalovaného v priebehu konania, že žalovaný plnil za iný subjekt, t.j. za spoločnosť HVIEZDA, s.r.o., ktorá v danom období existovala, tak okresný súd nevidel dôvod, aby faktúry boli vystavované priamo na žalovaného. Žalobca pritom predloženými listinnými dôkaznými prostriedkami, ktoré sú súčasťou spisového materiálu na č.l. 93-108 spisu preukázal, že v období vyššie špecifikovaných mesiacov roku 2012 boli faktúry za spotrebu elektrickej energie a vody v dotknutých nebytových priestoroch vystavované priamo na žalovaného a žalovaný tieto faktúry platil. Pokiaľ vystavovanie faktúr na spoločnosť žalovaného namiesto spoločnosti HVIEZDA, s.r.o. bolo v rámci procesnej obrany žalovaného vysvetľované ekonomickou insolvenciou spoločnosti HVIEZDA, s.r.o., tak okresný súd mal za to, že ak osobou dlžníka vo vzťahu ku žalobcovi by bola spoločnosť HVIEZDA, s.r.o., tak by nebolo dôvodné z účtovného hľadiska, aby tieto faktúry boli vystavované na iný subjekt, t.j. spoločnosť žalovaného. Pokiaľ by dotknuté priestory v danom období neužíval priamo žalovaný, tak okresný súd nevidel relevantný dôvod, aby boli faktúry vystavované na neho, pokiaľ subjekt, za ktorý by mal žalovaný takýmto spôsobom plniť záväzky v danom období, existoval. S poukazom na uvedené skutočnosti okresný súd dospel k záveru o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného vo vzťahu ku žalobcom uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného žalovaným užívaním nebytových priestorov žalobcom v období mesiacov apríl až september 2013 bez zmluvného základu, resp. bez právneho dôvodu.
9. Výška žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývala zo žalobcom vystavených faktúr za spotrebu elektrickej energie a vody za mesiace apríl až september 2013, z ktorých jednotlivých faktúr vyplývalo vo vzťahu k obidvom dotknutým priestorom množstvo spotrebovanej elektrickej energie v kWh a spotrebovanej vody v m3, spolu s uvedením ceny za jednotku. Na preukázanie výšky spotrebovanej elektrickej energie predložil žalobca listinný dôkazný prostriedok, a to odpis elektromerov za rok 2013, ktorý je súčasťou spisového materiálu na č.l. 89 spisu a k spôsobu vystavovania podkladov k fakturácii za spotrebu energií vo vzťahu k jednotlivým nebytovým priestorom sa v konaní ďalej vyjadroval svedok p. L. Z., pričom okresný súd nemal dôvod pochybovať o hodnovernosti jeho výpovede. Pokiaľ žalovaný namietal nepreukázanie ceny za mernú jednotku, tak okresný súd poukázal na to, že cena za jednotku spotrebovanej elektrickej energie v žalovaných faktúrach predstavuje 0,15, resp. 0,153 Eur bez DPH a cena za jednotku vody predstavuje 1 Eur bez DPH a rovnako vo faktúrach vystavených za spotrebu elektrickej energie a vody za rok 2012, ktoré žalovaný uhradil a voči obsahu ktorých nebolo preukázané, že by v konaní namietal, cena za jednotku spotrebovanej elektrickej energie je 0,153 Eur a cena za jednotku spotrebovanej vody je 1 Eur bez DPH. Nakoľko v skorších faktúrach za obdobie roku 2012, ktoré boli zo strany žalovaného uhradené, bola jednotková cena za spotrebovanú elektrickú energiu a vodu rovnaká ako v sporných faktúrach, všeobecne bližšie nekonkretizované a ďalej nešpecifikované námietky voči výške fakturovaných súm zo strany žalovaného okresný súd považoval za účelové a z rovnakého dôvodu nepovažoval za potrebný vykonať dôkaz predložením faktúr od dodávateľov služieb energií žalobcovi. Okresný súd tak mal za to, že tým, že žalovaný v dotknutom období apríla 2013 až septembra 2013 užíval dotknuté nebytové priestory žalobcu, vzniklo na jeho strane na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce cene nákladov na spotrebovanú elektrickú energiu a vodu, ktoré by inak žalovaný bol povinný žalobcovi platiť, pokiaľ by existoval medzi ním a žalobcom záväzkovo-právny vzťah zakladajúci oprávnenie žalovaného
dotknuté nebytové priestory užívať. Žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy vo výške 2.695,97 Eur spolu so zákonným úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti neuhradených faktúr, ktorá splatnosť nebola žalovaným v konaní namietaná, tak okresný súd považoval za skutkovo a právne dôvodný.
10. Za nedôvodnú považoval okresný súd žalovaným vznesenú námietku premlčania nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným súvisiaci s užívaním predmetných nebytových priestorov okresný súd posúdil ako vzťah obchodnoprávny podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka. V obchodných záväzkových vzťahoch sa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia posudzuje podľa ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní a premlčuje sa vo všeobecnej premlčacej dobe štyri roky podľa § 397 Obchodného zákonníka. Premlčacia doba vo vzťahu k jednotlivým sumám bezdôvodného obohatenia tak začala v súlade s § 392 Obchodného zákonníka plynúť odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivých faktúr, ktorý nebol žalovaným rozporovaný a uplynula by tak až v priebehu roku 2017.
11. Žalovaný v rámci procesnej obrany voči uplatnenému nároku pre prípad, že by okresný súd dospel k záveru o skutkovej dôvodnosti uplatneného nároku, vzniesol kompenzačnú námietku, kedy tvrdil kompenzabilnú pohľadávku vo výške 1.437,60 Eur „za služby cateringu poskytnuté odporcom navrhovateľovi dňa 01.06.2013, cena ktorých bola vyúčtovaná odporcom navrhovateľovi faktúrou č. 2013081 (č.l. 64 spisu). Navrhovateľ v priebehu konania namietal, že táto faktúra mu bola doručená až cestou právnej zástupkyne v priebehu tohto konania, pán L. Z., ako je uvádzané na faktúre, túto faktúru 01.06.2013 neprevzal ani mu následne nebola doručená poštou a navrhovateľ ju označoval za dodatočne účelovo vystavenú. Zároveň namietal voči tomu, že služby cateringu neboli poskytnuté v zmysle objednávky navrhovateľa. Súd má za to, že pre posúdenie vzájomných práv a povinností účastníkov konania v súvislosti s tvrdenou kompenzabilnou pohľadávkou za poskytnuté cateringové služby v sume 1.437,69 € nie sú relevantné účtovné súvislosti a teda otázka, či táto faktúra bola skutočne vystavená v deň ako je na nej uvedený deň vystavenia alebo bola vystavená dodatočne, rovnako nepovažuje súd za priamo relevantné, či táto faktúra bola zavedená v účtovníctve odporcu a či z tejto faktúry bola odvedená DPH, preto súvisiace dôkazné návrhy navrhovateľa zamietol. Za relevantnú pre posúdenie otázky, či medzi odporcom a navrhovateľom existoval záväzkovo-právny vzťah, predmetom ktorého bol záväzok odporcu poskytnúť navrhovateľovi cateringové služby na Deň detí 01.06.2013, súd považoval za relevantnú svedeckú výpoveď svedka L. Z., ktorý potvrdil, že na Deň detí v roku 2013 si od odporcu objednali chlebíčky a nápoje a potvrdil dojednanie o cene cca 1.200 €, ktorá suma zodpovedá cene chlebíčkov a nealkoholických nápojov s DPH v zmysle faktúry č. 2013081 predloženej odporcom. V uvedenej sume tak súd považoval pohľadávku odporcu voči navrhovateľovi na zaplatenie ceny poskytnutých služieb dňa 01.06.2013 za dôvodnú. Pokiaľ navrhovateľ namietal a na uvedené poukazoval aj svedok L. Z., že služby neboli poskytnuté zo strany odporcu profesionálne, resp. v požadovanej kvalite, na preukázanie tohto tvrdenia neboli zo strany navrhovateľa označené ani navrhnuté žiadne dôkazné prostriedky." Okresný súd za danej situácie, keď nositeľom dôkazného bremena ohľadne tvrdenia o nie riadnom poskytnutí objednaných služieb bol v prejednávanej veci práve žalobca, nepovažoval za dôvodné, aby na návrh žalovaného boli vypočúvaní svedkovia, ktorí by mali existenciu nároku žalovaného potvrdiť, keď existenciu nároku žalovaného potvrdil svedok p. L. Z. a vznesené námietky voči kvalite poskytnutých služieb žalobca, ktorý bol vo vzťahu k týmto tvrdeniam nositeľom dôkazného bremena, nepreukázal. Dohoda o cene prevyšujúcej sumu 1.200,- Eur za cateringové služby poskytnuté žalovaným žalobcovi dňa 01.06.2013 nebola žalovaným v konaní preukázaná, a to konkrétne vo vzťahu k účasti hostesiek 44 hodín á 4,50 Eur, spolu 198,- Eur bez DPH. Svedok p. L. Z. v konaní potvrdil objednanie chlebíčkov a nápojov, nie objednanie hostesiek a v tejto časti žalovaný dohodu medzi účastníkmi konania nepreukázal. Výpoveďou svedka p. L. Z. bolo potvrdené, že plnenie spočívajúce v dodaní chlebíčkov a nealkoholických nápojov žalovaným žalobcovi poskytnuté bolo a opätovne okresný súd uviedol, že pokiaľ toto nebolo poskytnuté v požadovanej kvalite, ako to uvádzal žalobca, kedy voči samotnému fakturovanému množstvu nenamietal, tak tieto tvrdenia žalobcu v konaní preukázané neboli.
12. Okresný súd tak považoval za dôvodnú obranu žalovaného spočívajúcu v tvrdení kompenzabilnej pohľadávky, čo do sumy 1.200,- Eur. Procesná obrana žalovaného bola dostatočne určitým spôsobom uplatnená až na pojednávaní 29.03.2016, pokiaľ išlo o stred vzájomných pohľadávok žalobcu a žalovaného, tak splatnosť pohľadávok žalobcu vyplývala z vystavených faktúr, na základe ktorých žalobca uplatňoval svoj nárok v prejednávanej veci, ktorá v konaní spochybnená nebola. Pokiaľ išlo
o splatnosť vzájomnej pohľadávky žalovaného, tak vzhľadom na charakter plnenia spočívajúceho jednak v dodaní nealkoholických nápojov a obložených chlebíčkov a zároveň v ich vyhotovení, išlo o nepomenovanú zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka, pričom nebola preukázaná konkrétna dohoda žalobcu a žalovaného o splatnosti pohľadávky žalovaného za poskytnuté služby. Žalobca tak bol povinný splniť svoj záväzok voči žalovanému po tom, čo ho žalovaný na splnenie záväzku vyzval, pričom v konaní nebolo preukázané, že by k výzve zo strany žalovaného došlo skôr než uplatnením procesnej obrany žalovaného v prejednávanej veci na pojednávaní dňa 29.03.2016, kedy skorší dátum doručenia faktúry č. 2013081 žalobcovi v konaní preukázaný nebol, žalobca by tak bol povinný splniť svoj záväzok voči žalovanému dňa 30.03.2016 a týmto dňom došlo k stretu vzájomných pohľadávok žalobcu a žalovaného a k ich zániku do výšky kompenzabilnej pohľadávky žalovaného 1.200,- Eur, ktorá skutočnosť viedla k zamietnutiu žaloby v časti o zaplatenie istiny 1.200,- Eur a táto skutočnosť bola zohľadnená pri vymedzení základu a doby, za ktorú žalobcovi bol priznaný nárok na zákonný úrok z omeškania vo vzťahu k prvým dvom najskôr splatným pohľadávkam žalobcu, na plnenie ktorých bola kompenzabilná pohľadávka žalovaného v sume 1.200 Eur započítaná. Okresný súd vyhovel žalobe v časti o zaplatenie sumy 1.495,97 Eur spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne podľa špecifikácie ako vyplývalo z výroku rozsudku a vo zvyšnej časti uplatneného nároku okresný súd návrh žalobcu zamietol. V súlade s § 151 ods. 3 OSP si okresný súd rozhodnutie o trovách konania vyhradil na samostatné uznesenie.
13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsudkom zo dňa 07.06.2016, č.k. 38Cb/159/2014-136 (ďalej len „rozsudok") uložil okresný súd žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.495,97 Eur s príslušenstvom, a to v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu žalobcu zamietol. Prvostupňový súd vyhodnotil žalovaným vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú, a to z toho dôvodu, že „Záväzkový vzťah medzi navrhovateľom a odporcom súvisí s užívaním predmetných nebytových priestorov súd posúdil ako vzťah obchodnoprávny podľa ust. § 262 ods. 1 ObZ. V obchodnoprávnych vzťahoch sa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia posudzuje podľa ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní a premlčuje sa vo všeobecnej premlčacej dobe štyri roky podľa ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka." S týmto právnym záverom okresného súdu sa žalovaný nestotožnil a tvrdil, že ak by v tomto konaní bol aj nárok žalobcu dôvodný, pričom však zotrval na tom, že žalovaný nie je v tomto konaní pasívne legitimovaný, v zmysle jeho písomnej argumentácie a ústnych prednesov na pojednávaniach, nie je možné pri určení lehoty vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Prípadný záväzkovo právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ktorý by existoval, ak by bola uzatvorená platná zmluva o užívaní nebytových predmetných nebytových priestorov žalovaným, „by sa primárne spravoval ustanoveniami zákona č. 116/1990 Z.z. v znení neskorších právnych predpisov (Zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov) (ďalej len ako „ZONNP")". Všeobecný predpis vo vzťahu k „špeciálnemu" ZoNNP predstavuje nepochybne Občiansky zákonník, ktorý „sa má podľa judikatúry aplikovať na vzťahy neupravené v ZoNNP.1 V nijakom prípade nemožno subsidiárne aplikovať ustanovenia ObZ bez toho, aby bola takáto aplikácia platne dohodnutá, v zmysle § 262 ods. 1 ObZ. V prípade, ak by medzi účastníkmi tohto konania bola platne uzatvorená zmluva o nájme a podnájme nebytových priestorov, tá by sa spravovala primárne právnym režimom ZONNP a subsidiárne ustanoveniami OZ. Aplikácia ObZ by pripadala do úvahy len v prípade existencie platnej písomnej dohody v zmysle § 262 ods. 1 ObZ." Poukázal „na rozsudok NSSR z 29.01.2013, sp.zn.: 2Cdo/50/2012: „Podľa § 720 OZ nájom a podnájom nebytových priestorov upravuje osobitný zákon. Týmto zákonom je zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v zmysle neskorších právnych predpisov...Právny vzťah nájmu a podnájmu nebytových priestorov vznikne zmluvou o nájme a podnájme nebytových priestorov. Táto zmluva je absolútnou neobchodnou zmluvou (absolútny neobchod podľa doktríny obchodného práva), ktorou sa riešia aj zmluvné nájomné vzťahy medzi podnikateľskými subjektmi v rámci ich podnikateľskej činnosti." Nemožnosť aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka čo do štvorročnej premlčacej lehoty k vydaniu bezdôvodného obohatenia videl odvolateľ aj v tom, že aplikácia tohto právneho režimu je možná len v prípade, ak bezdôvodné obohatenia vzniklo zo záväzkovo-právneho vzťahu uzatvoreného v režime Obchodného zákonníka, ktorý odpadol, alebo ktorý je neplatný, avšak v prípade jeho platnosti by bol spravovaný ustanoveniami Obchodného zákonníka. Poukázal na odôvodnenie „uznesenia NSSR z 28.10.2009, sp.zn.: 4 Obdo/34/2008: „Odvolací súd na odvolanie žalobcu napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil... V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či okresný súd správne rozhodol, keď žalobu o vydanie BO zamietol z dôvodu premlčania. Keďže ObZ
upravuje iba premlčanie v prípade práva na vrátenie plnenia získaného z neplatnej zmluvy, o čo v danej veci nejde (k bezdôvodnému obohateniu došlo plnení bez právneho dôvodu), treba premlčanie uplatneného práva posúdiť podľa ustanovení Občianskeho zákonníka".
14. V odvolaní žalovaný namietal, že prvostupňový súd nesprávne ustálil, že žalovaný je v tomto konaní pasívne legitimovaný a tiež, že na vydanie bezdôvodného obohatenia v tomto „konaní sa aplikujú ustanovenia ObZ o bezdôvodnom obohatení. Nakoľko žalobca upravil skutkový základ svojej žaloby, ktorý bol prvostupňovým súdom uznaný ako dôvodný, až podaním z 28.04.2016 a vzhľadom na vznesenú námietku premlčanie takto uplatneného nároku žalovaným, s poukazom na právnu argumentáciu žalobcu v článku 3. tohto odvolania, tvrdíme, že nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní je k dátumu jeho uplatnenie pred súdom premlčaný." Navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V prípade, ak tu nie sú podmienky na zrušenie predmetného rozhodnutia, navrhol odvolaciemu súdu, aby ho zmenil, a to tak, že žalobu žalobcu zamietne v celom rozsahu a prizná žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.
15. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že sa v celom rozsahu nestotožňuje s právnym a skutkovým posúdením veci žalovaným. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že právnym titulom, na základe ktorého sa žalobca domáha plnenia voči žalovanému, je bezdôvodné obohatenie, ktoré malo vzniknúť na strane žalovaného bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), a to na základe zmeny žaloby, ktorú okresný súd pripustil na pojednávaní konanom dňa 7.6.2016. K doplneniu skutkových okolností podanej žaloby došlo žalobcom v písomnom podaní zo dňa 28.4.2016. Voči takto vykonanému doplneniu skutkového stavu vzniesol žalovaný námietku premlčania. Okresný súd Žilina vyhodnotil námietku premlčania ako nedôvodnú, a to s odôvodnením, že záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným posúdil ako obchodnoprávny podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom v obchodnoprávnych vzťahoch sa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia posudzuje podľa ustanovení Obchodného zákonníka a premlčuje sa vo všeobecnej premlčacej dobe štyri roky podľa § 397 Obchodného zákonníka. Žalovaný vo svojom odvolaní rozporoval skutočnosť, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, a teda nárok žalobcu by sa mal premlčovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, a tiež že premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka len v prípade, ak bezdôvodné obohatenie vzniklo na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol, t.j. nevzťahuje sa na prípady plnenia bez právneho dôvodu.
16. K námietke žalovaného v rovine posudzovania právneho vzťahu na základe Občianskeho zákonníka, teda že prípadný záväzkovo-právny vzťah, ktorý by medzi žalobcom a žalovaným existoval, ak by bola platne uzatvorená zmluva o nájme nebytových priestorov, by sa primárne spravoval zák. č. 116/1990 Z.z. Zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov v platnom znení (ďalej ako „Zákon č. 116/1990 Z.z."), na ktorý by sa subsidiárne použili ustanovenia Občianskeho zákonníka, t.j. premlčanie nároku na bezdôvodné obohatenie sa musí posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, žalobca uviedol, že žalovaný, podľa žalobcu, správne vo svojom odvolaní uviedol, že prípadný záväzkovo-právny vzťah, ktorý by medzi žalobcom a žalovaným existoval, ak by bola platne uzatvorená zmluva o nájme nebytových priestorov by sa primárne spravoval zákonom č. 116/1990 Z.z., no žalovaný vo svojom odvolaní opomenul skutočnosť, že na to, aby sa záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným aj skutočne spravoval ustanoveniami zák. č. 116/1990 Z.z. by medzi žalobcom a žalovaným musela existovať platne uzatvorená písomná zmluva o nájme. Nakoľko však medzi žalobcom a žalovaným neexistuje platne a písomne uzatvorená zmluva o nájme, čo aj žalovaný sám potvrdil, v žiadnom prípade sa záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným nemôže spravovať ustanoveniami zák. č. 116/1990 Z.z. a subsidiárne Občianskym zákonníkom. V danom prípade išlo o záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, nakoľko je zrejmé, že medzi žalobcom a žalovaným ide o vzťah v súvislosti s užívaním nebytových priestorov, t.j. ide o vzťah medzi podnikateľmi a týka sa ich podnikateľskej činnosti. Žalobca poukázal aj na § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom. A teda aj v prípade, ak by došlo medzi žalobcom a žalovaným k uzatvoreniu zmluvy o nájme, vzťah medzi žalobcom a žalovaným by sa spravoval ustanoveniami Občianskeho zákonníka len v rozsahu ustanovení o tomto zmluvnom type a v ostaných záležitostiach (t.j. aj vo vzťahu k premlčaniu) by bolo nutné aplikovať
ustanovenia Obchodného zákonníka. „Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sú akékoľvek úvahy žalovaného v tomto smere úplne irelevantné."
17. Žalobca vo svojom vyjadrení k námietke žalovaného o nemožnosti aplikácie ustanovení o premlčaní podľa Obchodného zákonníka zvýraznil, že žalovaný „vo svojom odvolaní uviedol, že premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka len v prípade, ak bezdôvodné obohatenie vzniklo na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol, t.j. nevzťahuje sa na prípady plnenia bez právneho dôvodu." Žalovaný na podporu svojich tvrdení pritom poukázal na uznesenie „NS SR z 28.10.2009, sp. zn. 4Obdo/34/2008. Takéto tvrdenia žalobca jednoznačne rozporujeme. Žalovaný pri citácii predmetného rozhodnutia nepoužil právnu vetu predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ale citoval len úvodnú konštatáciu Najvyššieho súdu o priebehu konania na nižších stupňoch. Najvyšší súd sa pritom v predmetnom rozhodnutí vôbec nezaoberal právnym posúdením veci, nakoľko dovolanie v predmetnej veci nebolo prípustné a dovolanie odmietol. Takéto konanie žalovaného považujeme za hrubé zavádzanie súdu. Na dôkaz našich tvrdení prikladáme v prílohe nášho vyjadrenia aj úplne znenie predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR." V zmysle čl. 5 základných zásad CSP pritom platí, že zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Žalobca poukázal na úplne jednoznačnú a úplne ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít „(čl. 2 ods. 2 Základných zásad CSP) podľa ktorej platí, že premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa v obchodnoprávnych vzťahoch posudzuje podľa ustanovení Obchodného zákonníka (napr. Nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 214/04, nález Ústavného súdu ČR sp.zn. III. US 140/99, rozhodnutie NS SR sp.zn. 5 Obo 86/2005 zo 6.10.2005, rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Obdo V 5/2008). V tomto kontexte poukázal na Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 92/06-39: „Ústavný súd už v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 214/04 vyslovil právny názor, podľa ktorého „...aj keď sa bezdôvodné obohatenie riadi Občianskym zákonníkom, premlčanie práv z neho v obchodných vzťahoch bude podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že si je na jednej strane vedomý toho, že citovaný právny názor sa v označenom konaní týkal len jedného špecifického prípadu bezdôvodného obohatenia, ale zároveň, stotožňujúc a opierajúc sa o vyššie citovanú argumentáciu z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu, konštatoval, že citovaný právny názor vyslovený v konaní sp. zn. IV. ÚS 214/04 je použiteľný aj pre riešenie premlčania iných práv v obchodných vzťahoch, a na tomto základe uzavrel, že v danom prípade postupovali tak krajský súd, ako aj najvyšší súd správne, ak dospeli k záveru, že na dĺžku doby premlčania je v danom prípade potrebné aplikovať všeobecnú, t.j. štvorročnú premlčaciu dobu ustanovenú v g 397 Obchodného zákonníka. Z uvedeného dôvodu nemohlo preto podľa názoru ústavného súdu dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predmetný nález Ústavného súdu prikladáme v prílohe."
18. Žalobca vo svojom vyjadrení zároveň poukázal aj na kompenzačnú námietku žalovaného, ktorú žalovaný vzniesol už v odpore, v čoho dôsledku bol platobný rozkaz zrušený. Poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej má započítací prejav účinky uznania zvyšku nezapočítateľného dlhu, čo má za následok predĺženie plynutia premlčacej doby. „Napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 16.11.2005, sp. zn. 32 Odo 901/2004: „Účinky uznania záväzku ako uznania zvyšku nezapočítateľného dlhu má uvedený spôsob započítania časti pohľadávky k okamihu účinnosti úkonu smerujúceho k započítaniu, nakoľko v tomto okamihu dlžník prejavuje svoju vôľu uspokojiť nárok veriteľa." Ak si žalovaný v konaní uplatnil kompenzačnú námietku uznal tým žalobcovu pohľadávku čo do dôvodu a výšky, a to aj v rozsahu nezapočítaného dlhu. Ak však žalovaný uvádza, že si uplatňuje kompenzačnú námietku len v prípade ak súd posúdi nárok žalobcu ako opodstatní, v takomto prípade je takýto právny úkon neurčitý, a teda neplaný, t.j. nevyvolávajúci žiadne právne účinky." Posúdenie skutočnosti, či ide o bezdôvodné obohatenie alebo plnenie na základe zmluvy, je právnou a nie skutkovou otázkou. Žalobca už vo svojej žalobe uviedol všetky rozhodujúce skutočnosti na uplatnenie svojho nároku, pričom vo svojom následnom písomnom vyjadrení tieto skutočnosti len bližšie špecifikoval, t.j. nárok žalobcu nemôže byť v žiadnom prípade premlčaný. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.
19. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý tvrdenia uvádzané žalobcom v jeho vyjadrení voči odvolaniu žalovaného proti napadnutému rozsudku považoval za právne nesprávne a v celom rozsahu sa pridržiaval právnych a faktických tvrdení, ktoré uviedol v odvolaní. „Do pozornosti súdu
dávame aj uplatnené trovy PZ žalobcu, kde ten si, pre prípad úspechu v odvolacom konaní, uplatňuje úkon - prevzatie a príprava zastúpenia; sme toho názoru, že predmetný úkon zahŕňa konanie PZ žalobcu v čase pred podaním žaloby na prvostupňovom súde, a tom sa bude rozhodovať po právoplatnosti rozhodnutia v merite veci. Taktiež dávame súdu do pozornosti, že suma uplatnená za 1 úkon právnej služby, v prípade, ak žalobca žiada potvrdiť rozsudok prvého stupňa, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sumu vo výške 1.495,97 €, úkon právnej služby by sa mal počítať z uvedenej hodnoty, 1 úkon právnej služby počítaný zo sumy 1.495,97 € á 71.37€ + DPH + RP (už bez pripočítania DPH k RP)."
20. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril (doručenka č.l. 180 spisu).
21. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
22. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď žaloba bola podaná na okresný súd dňa 5.6.2014 a okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom dňa 07. júna 2016, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, tak súd prvého stupňa, ale i odvolací súd boli povinní od 1.7.2016 postupovať podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý zrušil zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.6.2016 (§ 473 CSP). Vyplýva to z § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
23. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
24. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
25. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
26. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
27. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
28. Odvolací súd bol viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalovaného zo dňa 30.8.2016 (č.l. 157 a nasl. spisu). V rámci podaného odvolania žalovaný namietal, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd uvádza, že „právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery" (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Cdo/121, 122, 123 2016 z 23. júna 2016). Po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd uvádza, že k tejto situácii (nesprávnemu právnemu posúdeniu) v predmetnej sporovej veci nedošlo, keďže na zistený skutkový stav súdom prvej inštancie boli aplikované rozhodné zákonné ustanovenia uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu a ktoré boli aj správnym spôsobom interpretované.
29. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že reagoval len na argumentáciu žalovaného v odvolaní, majúcu pre vec podstatný význam, a teda je v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2015, podľa ktorého „súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho súdneho poriadku). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument o opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní".
30. Pri svojom rozhodovaní krajský súd primárne bol povinný posúdiť, či vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol vzťahom obchodným a súčasne, či pre vznesenú námietku premlčania žalovaným bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, prípadne Občianskeho zákonníka.
31. V rámci podaného odvolania teda žalovaný primárne namietal závery okresného súdu, ktorý konštatoval dôvodnosť uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným žalobcovi, ktoré malo vzniknúť plnením žalobcu bez právneho dôvodu, a to na základe zmeny žaloby, ktorú pripustil okresný súd na pojednávaní konanom dňa 7.6.2016. K doplneniu skutkových okolností žaloby došlo žalobcom v písomnom podaní zo dňa 28.4.2016. Voči nároku žalobcu vzniesol dňa 7.6.2016 žalovaný námietku premlčania, ktorú okresný súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pričom konštatoval „....Záväzkový vzťah medzi navrhovateľom a odporcom súvisí s užívaním predmetných nebytových priestorov súd posúdil ako vzťah obchodnoprávny podľa ust. § 262, ods. 1 ObZ. V obchodnoprávnych vzťahoch sa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia posudzuje podľa ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní a premlčuje sa vo všeobecnej premlčacej dobe štyri roky podľa ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka". S týmto záverom prvostupňového súdu sa žalovaný nestotožnil, tvrdil, že ak by v tomto konaní bol aj nárok dôvodný, tak žalovaný nie je pasívne legitimovaný a zdôraznil, že „nie je možné pri určení lehoty vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania aplikovať ustanovenia ObZ", a to z toho dôvodu, že „....Všeobecný predpis vo vzťahu k „špeciálnemu" ZoNNP predstavuje nepochybne Občiansky zákonník, V ktorý sa má podľa judikatúry aplikovať na vzťahy neupravené v ZoNNP.1 V nijakom prípade nemožno subsidiárne aplikovať ustanovenia ObZ bez toho, aby bola takáto aplikácia platne dohodnutá, v zmysle § 262, ods. 1 ObZ. V prípade, ak by medzi účastníkmi tohto konania bola platne uzatvorená zmluva o nájme a podnájme nebytových priestorov, tá by sa spravovala primárne právnym režimom ZONNP a subsidiárne ustanoveniami OZ. Aplikácia ObZ by pripadala do úvahy len v prípade existencie platnej písomnej dohody v zmysle § 262, ods. 1 ObZ". Zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to sp.zn. 2Cdo 50/2012 z 29.1.2013. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného a poukazom na konkrétne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa odvolací súd dôsledne oboznámil s argumentáciou žalovaného v tejto rovine a tiež i s predmetným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Primárne potom práve na tomto mieste považoval odvolací súd za podstatné uviesť vo všeobecnosti, že účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občiansko-právnych, obchodných vzťahoch je, aby oprávnený subjekt (veriteľ) pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v stanovenej premlčacej dobe, teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie,
kedy až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa a tak sa vnáša do záväzkovo-právnych vzťahov účastníkov právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus jura scripta sunt (teda že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí sa o svoje práva starajú); na druhej strane možnosť tejto námietky donucuje (vedie) veriteľa k včasnému vykonaniu svojho práva. Ide tu o predvídané právne postupy účastníkov záväzkových právnych vzťahov, ktoré zodpovedajú účelu premlčania. Nemožnosť priznať oprávnenému subjektu premlčané právo nastane až vtedy, keď sú splnené tieto skutočnosti: a/ uplynie právnym predpisom vymedzený čas (premlčacia doba), b/ nevykonáva sa právo oprávneným subjektom v priebehu takto vymedzenej doby, c/ povinný subjekt v rámci súdneho konania o uplatnenom práve účinne vznesie námietku premlčania (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2009, sp.zn. 1M Cdo 8/2008). Pod premlčaním sa rozumie márne uplynutie doby, stanovenej v zákone pre vykonané práva; zmenené výrazné oslabenie subjektívneho práva účastníka, nakoľko premlčaním síce jeho nárok nezaniká, nemôže byť však súdom priznaný, ak povinný pred súdom čelí uplatnenému právu námietkou premlčania. Nárok oprávneného účastníka trvá aj naďalej, stáva sa však prostredníctvom súdu nevymáhateľné. Prijaté skutkové a právne závery okresného súdu, v rozsahu tejto odvolacej námietky žalovaného, podľa zistení odvolacieho súdu korešpondujú okolnostiam danej sporovej veci tak, ako vyplýva z obsahu spisového materiálu. Okresný súd sa zaoberal všetkými relevantnými skutkovými okolnosťami a následne v rovine právneho posúdenia interpretácia aplikovaných právnych úprav zodpovedala v celom rozsahu správnemu právnemu posúdeniu. Okresný súd pri skúmaní dôvodnosti námietky premlčania vznesenej v prvostupňovom konaní žalovaným, správne kvalifikoval uplatnený nárok v zmysle zmeny žaloby, teda vo väzbe na uznesenie, ktoré bolo vyhlásené na pojednávaní dňa 7.6.2016 a vyhodnotil vznesenú námietku premlčania žalovaného ako nedôvodnú. Základom tohto záveru okresného súdu bolo vyhodnotenie vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý súvisel s užívaním predmetných nebytových priestorov a tento správne okresný súd, vzhľadom na všetky okolnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, posúdil podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka. Ak okresný súd konštatoval, že v obchodných záväzkových vzťahoch sa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia posudzuje podľa ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní a premlčuje sa vo všeobecnej premlčacej dobe 4 roky podľa § 397 Obchodného zákonníka, tak s týmto záverom sa odvolací súd, vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, ako s vecne správnym stotožnil. Premlčacia doba vo vzťahu k jednotlivým sumám žalobcom uplatneného bezdôvodného obohatenia teda začala v súlade s § 392 Obchodného zákonníka plynúť odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivých faktúr a uplynula by tak podľa okresného súdu až v roku 2017. V rámci podaného odvolania žalovaný nespochybnil vznik bezdôvodného obohatenia ako takého, namietal však, že dĺžka premlčacej doby, tak ako bola ustálená okresným súdom, nie je štvorročná, keďže nárok žalobcu sa má spravovať výlučne ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
32. Odvolací súd pripomína, že tak v odbornej literatúre, ako aj v súdnej praxi je bezdôvodné obohatenie chápané ako záväzkovo-právny vzťah, ktorého obsahom je povinnosť toho, kto sa obohatil, vydať to, o čo sa obohatil a tomu korešponduje právo toho, na úkor koho k obohateniu došlo, požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia. Podľa krajského súdu vyššie uvedený popísaný skutkový stav je možné podradiť pod kogentné § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, pretože tak žalobca, ako aj žalovaný sú podnikateľmi v zmysle § 2 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka a k užívaniu predmetných nebytových priestorov došlo pri podnikateľskej činnosti, s dôrazom na skutočnosť, že žalovaný na tomto stave sa podieľal práve z titulu svojej podnikateľskej činnosti. Krajský súd ďalej mal za to, že kritériá zákonného ustanovenia vyplývajúce z § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka boli splnené v predmetnej sporovej veci, pretože pokiaľ by žalobca a žalovaný nevstúpili do podnikateľského prostredia, tak by ani nevznikol stav užívania predmetných nebytových priestorov žalovaným. Vzťahy, stavy a situácie, ktoré vznikajú medzi podnikateľskými subjektmi, ktorými sú podnikatelia v zmysle § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka, sa prioritne riešia podľa Obchodného zákonníka ako hmotného práva; subsidiárne ak ich nemožno riešiť podľa Obchodného zákonníka, použijú sa ustanovenia Občianskeho zákonníka v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka. Aj z titulu rešpektovania tohto princípu subsidiarity Občianskeho zákonníka ako hmotného práva vo vzťahu k Obchodnému zákonníku, čo je základný princíp vyjadrený v § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, je nevyhnutné vzťahy medzi podnikateľmi riešiť podľa Obchodného zákonníka. Z § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka nevyplýva požiadavka, že vzťah medzi podnikateľskými subjektmi sa musí týkať ich vzájomnej podnikateľskej činnosti, keďže sa žiada len, že sa týka ich podnikateľskej činnosti. Ako bolo uvedené vyššie, žalobca a žalovaný sú podnikateľmi, žalobcov nárok o vydanie bezdôvodného obohatenia je záväzkovým vzťahom, ktorý
nastal a súčasne sa týkal tak podnikateľskej činnosti žalobcu ako aj žalovaného, preto vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ktorý vznikol z titulu bezdôvodného obohatenia, je obchodno-záväzkovým vzťahom za prihliadnutia aj právnej skutočnosti, že bezdôvodné obohatenie je chápané ako záväzkovo- právny vzťah. Z uvedeného preto na hmotno-právny inštitút bezdôvodného obohatenia, upravený v Občianskom zákonníku, bolo nevyhnutné na dĺžku premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka ako hmotného práva, ktorý má komplexnú úpravu premlčania, obsiahnutú v § 387 a nasl. ustanovenia Obchodného zákonníka. Nepochybne premlčanie ako prostriedok zoslabenia uplatniteľného práva je komplexne riešené v Obchodnom zákonníku, preto na námietku premlčania vznesenú žalovaným bolo nevyhnutné aplikovať štvorročnú premlčaciu dobu, tak ako správne aplikoval okresný súd, v zmysle § 397 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
33. Opätovne krajský súd aj pri dĺžke premlčacej doby poukazuje na § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že je možné použiť Občiansky zákonník subsidiárne, pokiaľ niektoré otázky nerieši Obchodný zákonník. Pokiaľ však Obchodný zákonník rieši premlčanie, tak bolo nevyhnutné aplikovať premlčaciu dobu štyroch rokov na žalobcom uplatnený nárok a aj na posúdenie premlčania inštitútu bezdôvodného obohatenia v prejednávanej veci, ktoré už nie je upravené v Obchodnom zákonníku a aplikovať práve cez § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka Občiansky zákonník ako hmotné právo. Krajský súd pri prijatí tohto záveru len primerane a podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo V 5/2008 uverejnené v ZSP (Zo súdnej praxe) ako č. 61/2010, podľa ktorého ... „Keďže Obchodný zákonník premlčanie upravuje, nie je možné použiť vzhľadom na ustanovenie § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka na premlčanie tohto práva ustanovenie §107 OZ. Aj keď sa bezdôvodné obohatenie riadi podľa Občianskeho zákonníka, premlčanie práv z neho v obchodných vzťahoch bude podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka. Obchodný zákonník pre premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia nemá žiadne osobitné ustanovenie, čo však neznamená, že Obchodný zákonník premlčaciu dobu pre tieto práva neupravuje. Obchodný zákonník má komplexnú úpravu premlčania obsiahnutú v § 391 až 408. Ak takto nie je osobitne upravená premlčacia doba pre iné práva, neznamená to, že sa má použiť premlčacia doba upravená v Občianskom zákonníku. Obchodné záväzkové vzťahy sa riadia predovšetkým podľa Obchodného zákonníka /§ 1 ods. 2/. V spojení s ustanovením §397 Obchodného zákonníka to potom znamená, že ak Obchodný zákonník pre premlčanie niektorého práva neustanovuje osobitnú premlčaciu dobu, právo sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe štyroch rokov. Ustanovenia § 391 až 397 Obchodného zákonníka majú vo vzťahu k § 107 Občianskeho zákonníka povahu lex specialis, a nie naopak. Napokon skutočnosť, že Obchodný zákonník nemá samostatnú úpravu bezdôvodného obohatenia, neznamená, že tým mienil záväzkové vzťahy súvisiace s bezdôvodným obohatením, ktoré vzniklo v obchodných vzťahoch, vylúčiť z okruhu obchodných záväzkových vzťahov. Ide len o legislatívne technický spôsob úpravy týchto záväzkov odkazom na úpravu iného zákona (§ 1 ods. 2 OZ), ktorá vyhovuje aj potrebám úpravy obchodných záväzkových vzťahov bez toho, aby sa úprava opakovala v Obchodnom zákonníku. Nič z toho nemení na tom, že tieto vzťahy, pokiaľ zodpovedajú definícii § 261 Obchodného zákonníka, majú charakter obchodných záväzkových vzťahov. Otázka premlčania práva na jeho vydanie je riešiteľná podľa úpravy Obchodného zákonníka, a preto na použitie ustanovení Občianskeho zákonníka nie je dôvod". Zároveň krajský súd odkazuje aj na poznámku k tomuto rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej toto rozhodnutie rozširuje právny názor vyslovený v R č. 34/2002 aj na ostatné skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia, o ktorých sa Obchodný zákonník nezmieňuje, t.j. aj na bezdôvodné obohatenie vzniknuté plnením bez právneho dôvodu. Krajský súd primerane v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR pod sp. zn. IV. ÚS 214/2004, z ktorého vyplýva, že ... „posudzovanie bezdôvodného obohatenia sa riadi Občianskym zákonníkom, ale premlčanie práv z tohto bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch bude podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka". Štvorročná premlčacia doba vyplývajúca z § 397 Obchodného zákonníka, teda tak ako správne konštatoval okresný súd vo vzťahu k nároku uplatneného žalobcom, ešte neuplynula, a tým žalobcov nárok na plnenie, uplatnený proti žalovanému z titulu bezdôvodného obohatenia nebol premlčaný, dôsledkom čoho nebola dôvodná námietka premlčania vznesená žalovaným.
34. Ak v rámci podaného odvolania opodstatnenosť dôvodov odvolania odvolateľ dotvrdzoval poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 50/2012 z 29.1.2013, tak uvedené rozhodnutie podľa zistení odvolacieho súdu nedávalo odpoveď na otázku, ktorú bolo potrebné vyriešiť, vzhľadom na odvolací dôvod žalovaného, a to právnu úpravu vznesenej námietky premlčania. Pokiaľ v
rámci podaného odvolania poukazoval žalovaný na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.10.2009 sp.zn. 4Obdo/34/2008, tak odvolací súd po oboznámení sa s jeho obsahom, upriamuje pozornosť na obsahové znenie a skutočnosti uvádzané najvyšším súdom v predmetnom rozhodnutí, z ktorého vyplýva, „...že žalobca sa o tom, že žalovaný získal na jeho úkor bezdôvodné obohatenie, dozvedel na základe právoplatného rozhodnutia Ministerstva financií SR z 23.12.2002. Dvojročná subjektívna doba podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka začala preto plynúť 23.12.2002 a uplynula 23.12.2004". Najvyšší súd Slovenskej republiky teda rozhodoval počas platnej a účinnej právnej úpravy, v zmysle ktorej znenie § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka, bolo „....zmluvy medzi osobami uvedenými v ods. 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku sa spravujú iba ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Zámenná zmluva súvisiaca s podnikaním strán sa však spravuje týmto zákonom a použijú sa na ňu primerane ustanovenia tohto zákona o kúpnej zmluve; pri plnení záväzku dodať tovar má každá zo strán postavenie predávajúceho a pri prevzatí tovaru postavenie kupujúceho", ktorá nezodpovedá právnej úprave platnej a účinnej v prejednávanej veci, z ktorého dôvodu tejto argumentácii žalovaného odvolací súd nemohol prisúdiť relevanciu, ktorú jej prikladal odvolateľ a zvýrazňuje sa znenie účinné k posúdeniu vzťahu sporových strán k momentu vzniku bezdôvodného obohatenia, v zmysle ktorého § 262 ods. 9 Obchodného zákonníka, zmluvy medzi osobami uvedenými v ods. 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, sa spravujú príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom. Odvolací súd len pre úplnosť opätovne, primerane a podporne vo vzťahu ku svojim záverom poukazuje i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2005, sp.zn. IV. ÚS 214/04, ktorý vo svojom Náleze potvrdil, že posudzovanie bezdôvodného obohatenia sa bude spravovať Občianskym zákonníkom, ale premlčacie právo z tohto bezdôvodného obohatenia bude podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré patria k režimu Občianskeho zákonníka, t.j. bude sa spravovať Obchodným zákonníkom. Obdobne rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky i v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2007, č.k. II. ÚS 92/06-39.
35. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že okresný súd nesprávne ustálil, že je v tomto konaní pasívne legitimovaný. Vo vzťahu k uvedenej argumentácii žalovaného sa odvolací súd dôsledne oboznámil s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom okresný súd výslovne konštatoval, že nebolo preukázané a ani medzi účastníkmi sporné, že by v dotknutom období od apríla 2013 do septembra 2013 medzi žalobcom a žalovaným existoval zmluvný záväzkovo-právny vzťah, ktorý by oprávňoval žalovaného dotknuté nebytové priestory užívať. Spornou otázkou zostalo, či žalovaný dotknuté nebytové priestory užíval, v rovine ktorých námietok okresný súd vykonal dokazovanie, na ktoré odvolací súd cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP odkazuje. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalovaný v odvolaní v tejto rovine bližšiu argumentáciu neuviedol, obmedzil sa len na konštatovanie, že okresný súd nesprávne ustálil, že je v tomto konaní pasívne legitimovaný.
36. V tejto súvislosti podporne krajský súd poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov". Vo vzťahu k veci samej odvolací súd uvádza, že žalovaný v odvolaní relevantne neuplatnil žiadne námietky, ktoré by spochybňovali správnosť skutkových zistení okresného súdu a následne prijatých, na základe nich právnych záverov a umožnili by odvolaciemu súdu odklon od prijatých záverov okresného súdu. Keďže odvolací súd bol viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, tak cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP poukazuje na dôsledné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.
37. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu), o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) tiež vyplývalo, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.
38. Ak teda žalobe žalobcu bolo rozsudkom okresného súdu čiastočné vyhovené, ktoré rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, ktorý záver sa vzťahuje i na závislý výrok o trovách prvostupňového konania.
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalobca, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.