Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7Sa-17-2018.pdf
PDF · 120.83 KB
Case nature
Area
Subarea
7Sa/17/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu C. P. D., R.. XX.XX.XXXX, Š. N. C. I. W., trvale bytom C., bez platného cestovného dokladu, toho času umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, zast. Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, kancelária Košice, Murgašova 3, Košice proti žalovanému Prezídiu Policajného zboru SR, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Topoľa, 067 65 Topoľa, o správnej žalobe vo veci predĺženia lehoty zaistenia zo dňa 12.06.2018, proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 05.06.2018 č. s. : PPZ-HCP-SO19-17-031/2018-ZAV takto
rozhodol:
I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie prezídia Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej polície Policajného zboru Topoľa zo dňa 05.06.2018 č. s. PPZ-HCP-SO19-17-031/2018-ZAV, týkajúce sa predĺženia lehoty zaistenia žalobcu C. P. D., R.. XX.XX.XXXX, D. C., Š. N.R. C., bez cestovného dokladu, toho času umiestneného v Útvare policajného zaistenia cudzincov Sečovce.
II. N a r i a ď u j e bezodkladné prepustenie žalobcu C. P. D., R.. XX.XX.XXXX, D. C., Š. N. C., bez cestovného dokladu, toho času umiestneného v Útvare policajného zaistenia cudzincov Sečovce zo zaistenia.
III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 05.06.2018 č. s. PPZ-HCP-SO19-17-031/2018- ZAV ako správny orgán príslušný podľa § 125 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „zákon o pobyte cudzincov“) podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov predĺžil lehotu zaistenia štátneho príslušníka C. C. P. D.X., R.. XX.XX.XXXX, T. D. C., bez cestovného dokladu ( ďalej aj : „účastník konania“), zaisteného rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO18-17-006/2018-ZAV podľa § 88 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov s tým, že predĺženie lehoty zaistenia začína plynúť od 05.06.2018 do 05.09.2018 (slovom tri mesiace) na účel ďalej prebiehajúcich úkonov súvisiacich s vybavením náhradného cestovného dokladu. Žalovaný konštatoval, že v čase pôvodného zaistenia účastníka konania nebolo možné vybaviť náhradný cestovný doklad, pretože zastupiteľský úrad C. I. W. neeviduje odpoveď z domovskej krajiny pre vydanie náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania. Týmto rozhodnutím žalovaný zároveň umiestnil účastníka konania do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (podľa § 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov).
2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že dňa 14.10.2017 bolo správnym orgánom, Oddelením hraničnej kontroly policajného zboru Topoľa začaté konanie o administratívnom vyhostení účastníka konania pod č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-20/2017 (podľa § 77 ods.1 zákona o pobyte cudzincov s poukazom na § 82 ods.1 písm. a/ tohto zákona), nakoľko účastník konania neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu. K skutkovým okolnostiam príchodu na územie SR účastník konania do zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 14.10.2017 oznámil, že vycestoval z mesta R.-O. C. C. dňa 14.07.2017 autobusom do hlavného mesta H.. Odtiaľ sa letecky prepravil na Ukrajinu a z mesta Odesa v skupine s inými migrantmi odcestoval k hranici shengenského priestoru, ktorú prekročili pod vedením prevádzačov. Dňa 13.10.2017 boli zadržaní políciou za pomoci služobného psa. Na základe týchto skutočností dňa 14.10.2017 správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-20/006/2017 rozhodol o administratívnom vyhostení účastníka konania (§ 77 ods.1 v spojení s § 82 ods.1 písm.a/ zákona o pobyte cudzincov) z dôvodu, že účastník konania neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu. Súčasne účastníkovi konania bol podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zakázaný vstup na územie SR na dobu jedného roka. Podľa § 55 ods.2 správneho poriadku správny orgán odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu vylúčil. Uvedené rozhodnutie bolo podkladom pre začatie konania o zaistení účastníka konania podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia, a to dňom 14.10.2017 pod č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-32/2017. Účastník konania podľa § 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce s tým, že počas pobytu v tomto zariadení požiadal o udelenie azylu na území SR, preto konanie o administratívnom vyhostení bolo rozhodnutím správneho orgánu prerušené. Následne bol účastník konania rozhodnutím zo dňa 30.10.2017 č. PPZ-HCP-SO19-ZAV-40-006/2017 zaistený ako žiadateľ o udelenie azylu podľa § 88 ods.1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Dňa 29.01.2018 bolo účastníkovi konania oznámené, že azyl mu udelený nebude, a nebude mu poskytnutá na území Slovenskej republiky ani doplnková ochrana. Z uvedeného dôvodu bolo rozhodnuté o pokračovaní konania o jeho administratívnom vyhostení. Výsluchom účastníka konania do zápisnice zo dňa 29.01.2018, bolo zistené, že neexistujú také zákonné dôvody, ktoré by bránili jeho vyhosteniu do krajiny pôvodu - C.. Z týchto dôvodov bol účastník konania dňom 29.01.2018 podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistený rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO19-17-006/2018-ZAV na účel vykonateľného administratívneho vyhostenia z územia SR a zároveň bol podľa § 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce do 13.04.2018. V priebehu konania o realizácii administratívneho vyhostenia bola správnemu orgánu dňa 11.05.2018 doručená informácia od pracovníka ÚPZC Sečovce, v ktorej pracovník ÚPZC Medveďov uvádza, že bolo vykonaných viacero telefonických pohovorov s pracovníkmi zastupiteľského útvaru C., avšak neevidujú odpoveď z domovskej krajiny o súhlas na vystavenie náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania. Správny orgán pri rozhodovaní o predĺžení lehoty zaistenia vychádzal aj z informácií uvedených v písomnosti č. PPZ-HCP-SE-88-017/2018 od pracovníkov ÚPZC Sečovce o dĺžke návratovej procedúry do C., keď vystaveniu náhradného cestovného dokladu predchádza žiadosť o readmisiu, ktorá je zasielaná do C. I. W. a vykonanie osobného pohovoru na zastupiteľskom úrade. Až po doručení kladnej odpovede z C. zastupiteľský úrad pristúpi k vydaniu náhradného cestovného dokladu. Ak štátny príslušník C. spolupracuje, vypíše žiadosť o náhradný cestovný doklad a z domovskej krajiny zabezpečí kópiu podporného dokladu a ak je kladná odpoveď týkajúca sa readmisie, doba vystavenia náhradného cestovného dokladu trvá približne štyri mesiace. Ak štátny príslušník Vietnamu nespolupracuje, je potrebné čakať na výsledky lustrácií, ktoré sú postupne doplnené k žiadosti o náhradný cestovný doklad a v takomto prípade doba jeho vystavenia môže byť dlhšia ako šesť mesiacov. S účastníkom konania bol dňa 30.05.2018 vykonaný osobný pohovor za prítomnosti pracovníka ÚPZC Sečovce ako aj tlmočníka, kde účastník konania odmietol vypísať žiadosť o náhradný cestovný doklad v rodnom jazyku s tým, že do domovskej krajiny sa už nechce vrátiť. Keďže pri pohovore javil známky psychickej poruchy, po ukončení pohovoru bol za prítomnosti tlmočníka ošetrený v ambulancii ÚPZC a následne aj na psychiatrickom oddelení Nemocnice v poliklinikou v Trebišove. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí ďalej konštatoval, že vzhľadom k tomu, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že účastník konania dostatočne nespolupracuje, preto je potrebné predĺžiť lehotu jeho zaistenia.
3. K otázke alternatív zaistenia žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedol, že sa týmito alternatívami zaoberal, účastník konania však nespĺňa podmienku podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, pretože nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 zákona o pobyte cudzincov. V danej situácii preto nie je možné použiť miernejšie donucovacie prostriedky. Účastník konania nie je schopný si zabezpečiť pobyt na území SR, a to tak ubytovanie, stravovanie,
ošatenie, prípadne aj dopravu. Účastník konania do zápisnice vypovedal, že nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, hnuteľným či nehnuteľným majetkom, nikoho na území SR nepozná a naviac nemá ani doklady svojej totožnosti. Z uvedeného preto správny orgán uzavrel, že za danej situácie objektívne nie je možná aplikácia žiadnej z možností uvedených v § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Zdôraznil, že v zmysle ustanovenia § 90 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel jeho zaistenia. Ďalej uviedol, že sa v dostatočnej miere zaoberal otázkou účelnosti, efektivity a dôvodmi zaistenia a pri svojom rozhodovaní vychádzal aj zo záverov Nálezu Ústavného súdu SR č. II. ÚS 147/2013-50, v ktorom je okrem iného v bode III. ods.7.2 uvedené, že sám dohovor predpokladá, že osoba môže byť zaistená i za stavu, keď jej vyhostenie nie je jednoznačné, teda keď ešte o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté. Postačuje, že prebieha konanie o jej vyhostenie, teda také konanie, ktoré môže skutočne k vyhosteniu viesť. Ďalej poukázal na to, že z pohľadu Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nemusí ísť nevyhnutne o konanie len jedného orgánu, resp. len jednej sústavy orgánov, ale môže ísť aj o viacero vzájomne previazaných konaní, na konci ktorých strojí konečný úkon vyhostenia dotknutej osoby. Žalovaný zdôraznil, že zaistenie cudzinca je prípustné len za presne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým Ústavným poriadkom SR a musí zároveň sledovať vymedzený účel, teda zabrániť neoprávnenému vstupu cudzinca na územie SR alebo realizovať jeho vyhostenie alebo vydanie. Akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k jeho vyhosteniu. Na základe šetrení ako aj listinných dôkazov správny orgán dospel k záveru, že zaistením nie sú porušené práva účastníka konania s ohľadom na platnú legislatívu, no jeho prepustenie by znamenalo ohrozenie rešpektovania zákona štátu, na ktorého výsostnom území sa účastník konania nachádza. Na základe vyššie uvedeného mal za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv účastníka konania, a teda je preukázaná zákonnosť predĺženia lehoty jeho zaistenia. Správny orgán preto rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia účastníka konania a uzavrel, že ak by zaistenie účastníka konania nebolo realizované, mohlo by dôjsť k jeho úteku a jeho pobyt by bol neznámy.
4. Žalobca správnou žalobou zo dňa 12. 06. 2018 podanou prostredníctvom Centra právnej pomoci, kancelária Košice navrhol rozhodnutie žalovaného o predĺžení lehoty zaistenia zrušiť a zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania. S napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasil v celom rozsahu z dôvodu, že žalovaný na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec aj nesprávne právne posúdil. Ďalej uviedol, že z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade nejde o oddelené konania. V tej súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 - 81 zo dňa 19. 10. 2010, z ktorého vyplýva, že limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia a teda aj vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené z riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie, či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jej účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napríklad vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan V. Denmark. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotno-právny a procesno-právny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore. Poukázal aj na obsah a právne závery vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS.147/2013
- 50 z 09. 10. 2013, z ktorého vyplýva, že správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa tohto ustanovenia povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé, alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. V takej situácii je v zmysle § 40 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potenciálne možný. Žalobca poukázal aj na čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16. 12. 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátoch na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (tzv. návratová
smernica) s tým, že : „zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v ods. 1.“ Ďalej namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza, že pracovníci UPZC Medveďov vykonali od času posledného predĺženia lehoty zaistenia žalobcu, viaceré telefonické rozhovory so zastupiteľským úradom C., kde im bolo oznámené, že zastupiteľstvo doposiaľ nedisponuje spätnou väzbou z domovskej krajiny, ktorá je potrebná pre vystavenie náhradného cestovného dokladu, preto žalobca mal za to, že v jeho veci nie je predpoklad naplnenia účelu zaistenia a z tohto dôvodu považuje za neúčelné aj predĺženie lehoty zaistenia. Vo veci po dobu niekoľkých mesiacov, t.j. od 29. 01. 2018 nedošlo k žiadnemu posunu smerujúcemu k zabezpečeniu náhradného cestovného dokladu zo strany zastupiteľského úradu C., preto ak vo veci existujú faktické prekážky vyhostenia, uvedené spôsobuje aj zánik jeho účelu a teda aj reálnu nemožnosť predĺženia lehoty zaistenia. Predĺženie lehoty zaistenia žalobcu na základe žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného preto žalobca považoval za neúčelné a neefektívne, ktoré je zároveň v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a zároveň aj za nezákonné, pretože nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať vyhostenie a naplniť tak účel zaistenia.
5. V ďalšej časti správnej žaloby sa žalobca domáhal priznania právneho postavenia zraniteľnej osoby v zmysle § 2 zákona o pobyte cudzincov, čo odôvodnil tým, že počas zaistenia sa podrobil psychiatrickému vyšetreniu, o ktorého výsledkoch predložil k správnej žalobe lekársku správu, z obsahu ktorej vyplýva, že u neho bola diagnostikovaná adaptačná porucha. Vzhľadom na túto skutočnosť navrhol, aby súd nariadil jeho prepustenie zo zaistenia, pretože u zraniteľnej osoby je priamo zákonom (ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) vylúčené predĺžiť lehotu zaistenia.
6. V závere správnej žaloby vyslovil názor, že zariadenie pre cudzincov v Medveďove by malo tak žalovanému, ako aj zariadeniu pre cudzincov v Sečovciach (ktoré je povinné sledovať trvanie účelu zaistenia) sprístupniť dokumentáciu a listiny súvisiace s vykonávaním úkonov a komunikáciu so zastupiteľským úradom smerujúcimi k vystaveniu náhradného cestovného dokladu a tieto listiny by mali byť aj súčasťou administratívneho spisu, pretože na ich podklade je možné dospieť k spoľahlivému skutkovému záveru o nečinnosti zastupiteľstva domovskej krajiny žalobcu pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu a trvaní, resp. zániku účelu zaistenia.
7. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 18. 06. 2018 k správnej žalobe žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zdôraznil, že v čase vydávania rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia vychádzal z informácií, ktoré mu boli poskytnuté pracovníkmi UPZC Sečovce (vedené pod č. PPZ- HCP-SO19-17-025/2018-ZAV), v ktorých sa uvádza, že pracovníci UPZC Medveďov viackrát vykonali telefonický pohovor s pracovníkmi zastupiteľského úradu Vietnamskej socialistickej republiky, avšak doteraz neevidujú odpoveď z domovskej krajiny k súhlasu na vydanie náhradného cestovného dokladu pre žalobcu. Na základe týchto informácií sa žalovaný riadil správnou úvahou, že konanie o administratívnom vyhostení voči žalobcovi aj naďalej prebieha, pretože z vyjadrení zastupiteľského úradu Vietnamskej socialistickej republiky nie je možné jednoznačne konštatovať, že domovská krajina žalobcu odmieta dať súhlas na vydanie náhradného cestovného dokladu. Žalovaný zdôraznil, že pri pohovore žalobca odmietol vypísať žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu v rodnom jazyku s tým, že sa nechce vrátiť domov. Ďalej uviedol, že pri svojom rozhodovaní zobral do úvahy aj zdravotný stav žalobcu (informácie o zdravotnom stave poskytli pracovníci UPZC Sečovce v správe pod č. PPZ- HCP-SO19-17-026/2018-ZAV) a dospel k záveru, že na postavenie žalobcu nemožno aplikovať ustanovenie § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, pretože z lekárskej správy, ktorú obdržal od právneho zástupcu žalobcu nevyplýva taká informácia, ktorá by bola dôvodom na prehodnotenie stavu konania o predĺženie lehoty zaistenia.
8. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní podľa § 206 a nasl. SSP a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná, preto rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
9. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalovaný rozhodnutím zo dňa 29. 01. 2018 č. PPZ-HCP-SO19-15-022/2018-ZAV podľa § 77 ods. 1 v spojení s § 82 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostil účastníka konania C. P. D., R.. XX. XX. XXXX, T. D. C., Š. N. C. bez cestovného dokladu z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu, ktorou je Vietnam a zároveň mu
podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov uložil zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na obdobie jedného roka, pričom lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 9 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, podľa § 83 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar neurčil v predmetnom rozhodnutí lehotu na vycestovanie, určil (§ 84 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov) že policajný útvar zabezpečí výkon administratívneho vyhostenia a podľa § 55 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
10. Rozhodnutím o zaistení zo dňa 29. 01. 2018 č. PPZ-HCP-SO19-17-006/2018-ZAV bol žalobca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistený dňom 29. 01. 2018 na dobu 2 mesiacov a 14 dní, t. j. od 13. 04. 2018 na účel výkonu administratívneho vyhostenia s tým, že súčasne podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bol umiestnený do zariadenia - Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Toto rozhodnutie bolo na základe správnej žaloby podrobené súdnemu prieskumu, výsledkom ktorého je rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 07. 03. 2018 sp. zn. 3Sa/8/2018, ktorým bola žaloba žalobcu zamietnutá. Zo záveru rozsudku správneho súdu vyplýva, že zaistenie žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov je vzhľadom na odôvodnenie rozsudku správneho súdu plne v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a zároveň je aj účelné a efektívne tak, ako si to vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Následne rozhodnutím žalovaného zo dňa 11. 04. 2018 č. PPZ-HCP-SO19-17-023/2018-ZAV žalovaný rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu od 11. 04. 2018 do 10. 06. 2018 na účel ďalej prebiehajúcich úkonov s vybavením náhradného cestovného dokladu. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 19. 04. 2018. O predĺžení lehoty zaistenia žalovaný opätovne rozhodoval preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 05. 06. 2018 č. PPZ- HCP-SO19-17-031/2018-ZAV podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov s tým, že predĺženie lehoty zaistenia začína plynúť od 05. 06. 2018 a trvá do 05. 09. 2018, na účel ďalej prebiehajúcich úkonov súvisiacich s vybavením náhradného cestovného dokladu.
11. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
12. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.
13. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
14. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.
15. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
16. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
17. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
18. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
19. Podľa § 2 ods.7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobu je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako šesťdesiatpäť rokov.
20. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia správny orgán konštatoval, že dňa 30. 05. 2018 bol so žalobcom vykonaný osobný pohovor za prítomnosti tlmočníka, kde žalobca javil známky psychickej poruchy a preto bol za prítomnosti tlmočníka ošetrený v ambulancii UPZC a následne na psychiatrickom oddelení NsP Trebišov. O tejto skutočnosti svedčí aj k správnej žalobe pripojená lekárska správa Nemocnice s poliklinikou Trebišov, a.s., Trebišov, ambulancia psychiatria, podpísaná MUDr. Zuzanou Krajňákovou, psychiatričkou, z obsahu ktorej vyplýva, že u žalobcu bola stanovená diagnóza adaptačnej poruchy (F43.2) a bola nariadená jeho farmakologická liečba.
21. Správny súd konštatuje, že aj keď označená lekárska správa je súčasťou administratívneho spisu a žalovaný mal v čase svojho rozhodovania o predĺžení lehoty zaistenia u žalobcu k dispozícii informáciu o jeho zlom psychickom stave, touto skutočnosťou sa v odôvodnení rozhodnutia a ani dôsledkami, ktoré by mohol mať zdravotný stav u žalobcu na rozhodnutie o predĺženie lehoty zaistenia nezaoberal. Predovšetkým sa žalovaný v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s tým, že u žalobcu bola stanovená diagnóza jeho psychického ochorenia, bola mu nariadená farmakologická liečba a či uvedená skutočnosť môže mať u žalobcu za následok priznanie štatútu zraniteľnej osoby v zmysle § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. V tej súvislosti je potrebné poukázať na citované znenie označeného ustanovenia, kde zákonodarca uvedením slovného spojenia „je najmä“ iba príkladmo uvádza, koho možno považovať za zraniteľnú osobu. Ak u účastníka konania je preukázateľne diagnostikované ochorenie, o ktorom žalovaný v čase rozhodovania mal vedomosť, podľa názoru súdu bolo jeho povinnosťou sa danou skutočnosťou zaoberať a v odôvodnení rozhodnutia ju aj vyhodnotiť, práve v tej súvislosti, že z právnej konštrukcie ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov priznanie štatútu zraniteľnej osoby nie je právne významným v prípade predlženia zaistenia (do celkového času zaistenia šesť mesiacov), avšak v prípade predĺženia lehoty zaistenia priznanie takéhoto štatútu bráni rozhodnutiu správneho orgánu o predĺžení lehoty zaistenia. V danej veci je zrejmé, že žalobca bol zaistený dňom 29.01.2018 do 13.04.2018 ( t.j. 2 mesiace a 14 dní), následne rozhodnutím zo dňa 11.04.2018 bolo jeho zaistenie predlžené do 10.06.2018 (t.j. o dva mesiace). Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 05.06.2018 došlo k predlženiu zaistenia do maximálneho času 6 mesiacov (odo dňa 29.01.2018 uplynie dňom 29.07.2018) a zároveň aj k predlženiu lehoty zaistenia do 05.09.2018.
22. Neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnenie očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (nález Ústavného súdu SR II. ÚS 48/97 zo 7. januára 1998).
23. Správne súdnictvo predstavuje inštitút súdnej ochrany zákonnosti právoplatných (aj neprávoplatných) rozhodnutí orgánov verejnej správy, ako aj kontroly zákonnosti postupu tých orgánov, ktorá sa vykonáva v individuálnych správnych veciach fyzických osôb (tiež právnických osôb). Pri vydávaní individuálnych správnych aktov musia byť splnené určité zásady, ktoré tvoria základ európskeho štandardu všeobecných pravidiel správneho práva.
24. Právo na riadne odôvodnenie a jemu zodpovedajúca povinnosť správneho orgánu je jedným zo základných princípov právneho štátu a je nástrojom pre zaistenie predvídateľnosti aplikácie práva, právnej istoty a vylúčenie ľubovôle. Zásada zákazu ľubovôle je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces a vylučujúci ľubovôľu pri rozhodovaní, je nevyhnutná nadväznosť medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Povinnosť riadne odôvodniť rozhodnutie, ktoré môže záporne ovplyvniť práva alebo záujmy dotknutej osoby je tiež jedným z dôležitých princípov dobrej správy. Základ európskeho štandardu všeobecných pravidiel správneho práva, ktoré sú súčasťou súboru princípov dobrej správy, tvorí najmä základná Rezolúcia č. (77) 31 Výboru ministrov Rady Európy, podľa ktorej by mali byť správne akty riadne odôvodňované a preskúmateľné. Povinnosť správnych orgánov riadne odôvodňovať svoje rozhodnutia je súčasne obsiahnutá i v čl. 41 Charty základných práv Európskej únie, ktorý ustanovuje právo na riadnu správnu prax. Možno teda zhrnúť, že pokiaľ majú súdy v správnom súdnictve preskúmavať rozhodnutia vydané v oblasti verejnej správy, je z povahy veci nutné, aby bolo z daného rozhodnutia zrejmé, z čoho správny orgán vychádzal a akými skutkovými a právnymi úvahami sa riadil. Zároveň je potrebné uviesť, že protokol o výsledku inšpekcie je preskúmateľný súdom v správnom súdnictve, čo vyplýva z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. 5Sžf/31/2011 zo dňa 25.08.2011).
25. Na základe vyššie uvedeného správny súd konštatuje, že rozhodnutie žalovaného nie je dostatočne odôvodnené a z uvedeného dôvodu nie je ani preskúmateľné, ak žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal dôsledkami zisteného zdravotného stavu u žalobcu a to v súvislosti s prípadným priznaním štatútu zraniteľnej osoby. Takýto nedostatok odôvodnenia rozhodnutia podľa názoru správneho súdu nie je možné odstrániť postupom, ktorý zvolil žalovaný, teda tým, že svoju správnu úvahu k danej otázke uviedol až v písomnom vyjadrení k správnej žalobe.
26. S prihliadnutím na právne závery vedúce k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného, správny súd z dôvodu procesnej ekonómie ostatné žalobné dôvody uplatnené v podanej správnej žalobe nevyhodnocoval.
27. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a právne závery správny súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods.1 písm. a/ SSP a z dôvodov uvedených v § 191 ods.1 písm. d/ Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č.p.: PPZ-HCP-SO19 -17-031/2018- ZVC zo dňa 05.06.2018 zrušil a zároveň nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
28. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods.2 a 3 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.