Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/426/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcov 2) W. N. I.. X.X.XXXX, N., V. X, zast. JUDr. Ivanom Vankom, advokátom, Advokátska kancelária Čollák, Weiczen, Vanko & Partneri, Košice, Floriánska 19, IČO: 35 555 114, žalobcom v 3. rade R.. V. N., L.. N., I.. X.X.XXXX, N. - M., H. XXX/XX a žalobkyňou v 4. rade W. Č., L.. N., I.. XX.X.XXXX, L..Č.. XXXXXX/XXXX, K., Y. XXX/XX, proti žalovanej W. U., I.. XX.XX.XXXX, N., Y. X, zast. JUDr. Miroslavom Katunským, advokátom, Advokátska kancelária, Košice, Floriánska 16, o zaplatenie 24 763 € s prísl., o odvolaní žalovaného i žalobcov proti rozsudku 29C/159/2013-276 zo 6.7.2017 Okresného súdu Košice II

rozhodol:

P o t v r d z u j e I. výrok rozsudku. M e n í výrok II rozsudku tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne 15 333,94 eur s 5,15 % ročným úrokom z omeškania od 17.8.2014 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti ho potvrdzuje. Žalobcom priznáva náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 38% a odvolacieho konania v rozsahu 34%.

odôvodnenie:

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom v 1. rade a 2. rade spoločne a nerozdielne sumu vo výške 1 920,76,- € s 5,15 % ročným úrokom z omeškania od 17.8.2014 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a určil, že žalovaná má voči žalobcom v 1. a 2. rade právo na náhradu trov konania vo výške 84 % z celkových trov konania. 2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobcovia žalobou, podanou uňho 2.9.2013 domáhali, ako ju skutkovo a právne odôvodnili, že predložili alebo označili dôkazy a použili prostriedky procesného útoku: rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 5Co/392/2012-196 z 30.5.2013, rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 24C/11/2010-131 z 24.6.2011, kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam bez uvedenia dátumu - podpisy osvedčené 6.7.2010, kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam bez uvedenia dátumu, čiastočný výpis z LV č. XXXXX - okres Košice II., obec Košice - Západ, katastrálne územie G., oznámenie o začatí výkonu záložného práva z 11.7.2013, rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 42C/7/2010-39 z 31.5.2010, potvrdenie PIDES, s. r. o., Košice z 9.12.2013, výpis z účtu č. XXXXXX-XXXXXXXXX za obdobie od 1.12.2013 do 31.12.2013, oznámenie Tatra banky zo 11.3.2014, prevodný príkaz zadaný v Slovenskej sporiteľni, a. s. 30.8.2010 na sumu 21 000,- €, vyjadrenie z 8.12.2015, vyjadrenie z 15.1.2016, vyjadrenie z 13.1.2017 s návrhom na výsluch svedka B. U.. Ďalej uviedol, že žalobcovia vzniesli hmotnoprávnu námietku premlčania, ako sa k žalobe vyjadrila žalovaná v podaní z 26.8.2014 a že žalovaná použila prostriedky procesnej obrany a predložila alebo označila tieto dôkazy: vyjadrenie z 26.8.2014 vrátane kompenzačnej námietky, rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 24C/111/2010-131 z 24.6.2011, Kúpnu zmluvu o prevode

vlastníctva k nehnuteľnostiam bez dátumu, stanovisko Tatra banky z 20.4.2010 a 28.5.2010, výzvu z 20.8.2010 pod následkom odstúpenia od zmluvy, správa PIDES, s. r. o., Košice, vyčíslenie dlhu zo 16. 6.2011, 9.12.2013, návrh na vypočutie svedka p. O. Ľ., zmluvu o sprostredkovaní predaja nehnuteľnosti z 22.3.2010, správy realitných kancelárii z 3.11.2015, 16.10.2015 a e-mailovú správu z 21.10.2015, vyjadrenie z 21.10.2016 vrátane kompenzačnej námietky s vyčíslením, vyjadrenie zo 16.1.2017 vrátane rozšírenia kompenzačnej námietky a jej vyčíslenia, notársku zápisnicu č. N 31/2014, Nz 3986/2014, NCRIs 4043/2014, oznámenie o konaní opakovanej dražby z 8.1.2013. Citujúc znenie § 588, § 589, § 457 Obč. zák. uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané a medzi stranami sporu nebolo sporné, že uzatvorili kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam, a to žalobcovia v pozícii kupujúcich a žalovaná v pozícii predávajúceho, pričom predmetom zmluvy bol byt č. 2, nachádzajúci sa na prízemí obytného domu súp. číslo 413 na V. X O. N., vchod 3, postavený na parcele č. 2869, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu so súp. čís. 413 na V. X O. N. vo veľkosti 243/10000 a spoluvlastnícky podiel k pozemku pod stavbou so súp. čís. 413 v registri „C“, evidovaný na katastrálnej mape na parcele č. 2869, druh zastavané plochy a nádvoria o výmere 300 m2 v podiele 243/10000. V konaní pred Okresným súdom Košice II., sp. zn.: 24C/111/2010 bolo zistené, že žalobcovia reálne žalovanej zaplatili na úhradu kúpnej ceny sumu 3 763,- €, pričom táto suma nebola medzi stranami sporu sporná. Zmluvné strany sa dohodli na kúpnej cene 37 000,- €, ktorá mala byť vyplatená: a) vo výške 1 000,- € v hotovosti do rúk predávajúceho pred podpisom zmluvy o budúcej zmluvy, b) druhá časť vo výške 2 000,- € pri podpise zmluvy o budúcej zmluve, c) zvyšná časť kúpnej ceny vo výške 34 000,- € pri podpise kúpnej zmluvy, a to suma 32 877,99,- €, ktorá mala byť vyplatená prevodom na účet Tatra banky, a. s., za účelom uhradenia zostatku hypotekárneho úveru na č. účtu 2008008882/1100, pod variabilným symbolom 2008045750, a zvyšná časť kúpnej ceny vo výške 1 122,01,- € mala byť uhradená prevodom na účet budúceho predávajúceho č. 2613049420/1100 vedený v Tatra banke, a. s., ihneď po predložení kvitancie Tatra banky, a. s. o splatení zostatku hypotekárneho úveru, najneskôr však do 30.6.2010. Tieto skutočnosti vyplynuli z čl. 1 a z čl. 5 kúpnej zmluvy bez uvedenia dátumu. Následne strany sporu opätovne bez uvedenia dátumu uzatvorili kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam a to k vyššie uvedenému bytu, pričom kúpna cena už bola dohodnutá vo výške 27 000,- €. Podpisy na predmetnej kúpnej zmluve boli úradne overené 6.7.2010. Tatra banka, a. s., listom z 20.4.2010 B. U. (manžel žalovanej) oznámila, že mu umožní predčasné splatenie hypotekárneho úveru k 15.5.2010 s tým, že celková výška pohľadávky banky spolu je vo výške 32 877,99,- € a na účte č. 2008008882/1100, pod variabilným symbolom 2008045750 je povinný zabezpečiť dostatočné množstvo finančných prostriedkov, z ktorého bude zrealizované predčasné splatenie hypotekárneho úveru. V prípade, že v danom termíne nebude na účte dostatok finančných prostriedkov potrebných k realizácii predčasného splatenia, nebude môcť byť predčasné splatenie zrealizované a banka bude jeho žiadosť považovať za bezpredmetnú. Následne listom z 28.5.2010 umožnila mu predčasne splatiť hypotekárny úver najneskôr ku dňu 15.6.2010 v celkovej výške pohľadávky 32 793,87,- €, a to na rovnaký účet, pod rovnakým variabilným symbolom a s rovnakou podmienkou, že ak nebude dostatok finančných prostriedkov, jeho žiadosť bude bezpredmetná. Tieto skutočnosti vyplynuli zo stanoviska Tatra banky z 20.4.2010 a 28.5.2010. Žalovaná predmetný byt predávala prostredníctvom realitnej kancelárie Alma real Košice, IČO: 44 95 72 46, čo potvrdila samotná žalovaná vo svojom výsluchu, ako aj z výsluchu svedka O. Ľ., pracovníka realitnej kancelárie, ktorý potvrdil, že predmetný byt realitná kancelária predávala s tým, že kupujúci, t. j. žalobcovia, boli informovaní o tom, že na predmetnej nehnuteľnosti viazne hypotekárny úver, a že je ho potrebné splatiť do určitej lehoty. Žalobcovia, a to konkrétne žalobkyňa v 2. rade 30.8.2010 príkazom na úhradu adresovaným Slovenskej sporiteľne dali pokyn na úhradu sumy 21 000,- €, a to z účtu č.: 0449654223 v prospech účtu č.: 2008008882/1100, pod variabilným symbolom 2008045750 (ide o účet uvedený v kúpnej zmluve, kde kúpna cena bola stanovená na sumu 37 000,- ), čo vyplýva z príkazu na úhradu z 30.8.2010. Zároveň žalobcovia príkazom na úhradu v Slovenskej sporiteľni z 13.5.2010 poukázali v prospech účtu 2008008882/1100 pod VS 2008045750 (na základe kúpnej zmluvy na kúpnu cenu 37 000,- €) sumu vo výške 32 877,99,- €, pričom ako vyplynulo zo stanoviska právneho zástupcu žalobcov, tento prevod nebol realizovaný z dôvodu, že v čase realizácie na účte žalobcov nebol dostatok finančných prostriedkov, chýbalo, ako to uviedla žalobkyňa v druhom rade 0,80,- €. Táto skutočnosť vyplynula z príkazu na úhradu zo 13.5.2010. Sporné medzi stranami sporu nebolo ani to, že žalobcovia ako kupujúci uhradili žalobkyni, ako predávajúcej sumu vo výške 3 763,- €, a to 3 000,- € po podpísaní zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, 260,- €, (ktorú odovzdali p. Ľ.), 26.6.2010 zaplatili 270,- € a 6.7.2010 zaplatili 230,- €, čo vyplynulo z dokazovania vedenom v konaní pred Okresným súdom Košice II sp.zn. 24C/111/2010, a je to uvedené v rozsudku tunajšieho súdu č. k. 24C/111/2010-131 z 24.6.2011 na strane 7 ods.2. Zároveň z potvrdenia Tatra banky zo 9.6.2011 vyplýva, že suma 21 000,- € bola skutočne

poukázaná na predmetný účet, avšak nepokrývala celú výšku zostatku hypotekárneho úveru, túto sumu banka nezapočítala na hypotekárny úver, ale poukázala na bežný účet svojho klienta B. U.Ľ., (ktorý je dlžníkom hypotekárneho úveru), čo taktiež vyplynulo z dokazovania vedenom pred tunajším súdom v spore sp. zn. 24C/111/2010, ako aj z výpovede B. U., ktorý zároveň uviedol, „že tieto peniaze použil na prestavbu rodinného domu“, čo vyplynulo z jeho svedeckej výpovede. Úhradu sumy vo výške 3 763,- € žalovaná nerozporovala. Sporné medzi stranami sporu bolo, či úhrada vo výške 21 000,- €, ktorú zo svojho účtu previedla žalobkyňa v 2. rade 30.6.2010 na účet č. 2008008882/1100 pod VS 2008045750 je úhradou časti kúpnej ceny v prospech žalovanej, ako to tvrdili žalobcovia, alebo nie, keďže žalovaná uviedla, že finančné prostriedky vo výške 21 000,- € sa nikdy nedostali do jej dispozičnej sféry, nikdy neboli protihodnotou prijatou žalovanou za nehnuteľnosť, a tak nie je spôsobilá žalovaným vydať. Potvrdila, že finančné prostriedky vo výške 21 000,- € z 30.8.2010 žalobcovia previedli na účet č. 2008008882/1100, pričom Tatra banka a. s., tieto previedla na úverový účet č. 2008045750 klienta s názvom: B. U.. Keďže B. U. nepožiadal o predčasné splatenie úveru finančné prostriedky vo výške 21 000,- € mu boli 3.9.2010 prevedené na jeho bežný účet č.: 2616049362, t. j. na účet vedený na meno B. U. a nie na meno žalovanej. Manželstvo žalovanej a B. U. bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice II., č. k. 42C/7/2010-39 z 31.5.2010. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 28.6.2010, čo vyplýva z rozsudku. Ďalej súd citoval znenie § 567 ods.1,2 O. z. a nestotožnil sa s argumentáciou žalovanej, že neprijala plnenie vo výške 21 000,- €, pretože v samotnom čl. 5 kúpnej zmluvy na kúpnu cenu 37 000,- € v bode c) samotná žalovaná ako predávajúca - uviedla číslo účtu za účelom uhradenia zostatku hypotekárneho úveru č. XXXXXXXXXX/XXXX, pod VS XXXXXXXXXX, čo je zhodné s príkazom na úhradu, ktorý zadala žalobkyňa v 2. rade v Slovenskej sporiteľni na realizáciu príkazu prevodom z jej účtu v prospech predmetného účtu, a teda takto označený účet v Tatra banke s týmto číslom účtu, súd považoval za splnenie dlhu zo strany žalobkyne v 2. rade v prospech žalovanej v zmysle § 567 obč. zák. , t. j. na účet určený dohodou účastníkov zmluvy. Tvrdenie žalovanej, preto z tohto dôvodu považoval za právne irelevantné, keďže sama tento účet uviedla v kúpnej zmluve, čo vyplýva zo samotnej kúpnej zmluvy. Celková časť zaplatenej kúpnej ceny, ktorú žalobcovia v 1. a 2. rade dokladmi preukázali bola suma vo výške 24 763,- € (21 000,- € + 3 763,- €), na ktorej vrátenie majú od žalovanej nárok. Ďalej citoval znenie § 48 ods.1,2 O. z. a uviedol, že žalobcovia v 1. a 2. rade sumu 21 000,- € uhradili prevodom zo svojho účtu, avšak po lehote, ako im to bolo ako žalovanou, tak aj pracovníkom realitnej kancelárie Alma real p. O. Ľ. uvedené, t. j. nie v termíne najneskôr do 15.6.2010, čo potvrdil aj samotný svedok, preto žalovaná ako predávajúca listom z 20.8.2010 vyzvala žalobcov, a to konkrétne žalobkyňu v 2. rade ako kupujúcu na úhradu kúpnej ceny vo výške 34 000,- € do 10-tich dní od doručenia výzvy s upozornením, že v prípade márneho uplynutia tejto lehoty od kúpnej zmluvy odstupuje. Žalobcom bol tento list doručený 23.8.2010 a lehota na zaplatenie zvyšnej časti bola do 2.9.2010, pričom táto zvyšná časť kúpnej zmluvy zaplatená nebola. Tieto skutočnosti vyplynuli z dokazovania v konaní pred tunajším súdom sp. zn. 24C/111/2010 a sú uvedené v rozsudku č. k. 24C/111/2010-131 z 24.6.2011 na strane 6. Predmetným rozsudkom bola žalovaná určená za výlučnú vlastníčku predmetných nehnuteľnosti a rozsudok nadobudol právoplatnosť 1.8.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k. 5Co/392/2012-196 z 30.5.2013, čo vyplynulo z predmetných rozsudkov. Ďalej citoval znenie § 580, § 451 ods.1,2, § 458 ods.1 O. z. a konštatoval, že žalovaná podaním z 26.8.2014 vzniesla voči žalobcom kompenzačnú námietku vo výške 22 442,24,- € z dôvodu, že žalobcovia od 3.9.2010 do 31.12.2013 užívali predmetný byt bez právneho dôvodu, čím sa bezdôvodne obohatili na úkor žalovanej. Žalovaná výšku bezdôvodného obohatenia vyčíslila vo výške „ trhového nájomného za predmetný byt“, a to 40 mes. x 400,- € v celkovej sume 16 000,- € a sumou 6 442,24,- € ako dlh za služby spojené s bývaním a správou bytu, a to na základe vyúčtovania správcu bytu spoločnosti PIDES, s. r. o., Košice k 31.12.2013, čo vyplýva zo stanoviska spoločnosti PIDES, s. r. o., Košice z 9.12.2013, a takúto výšku s podrobnou špecifikáciou uviedla spoločnosť aj na výzvu súdu s tým, že za aké obdobie od roku 2010 až po rok 2013 bol nedoplatok na predmetnom byte, a v akých položkách, čo vyplýva zo stanoviska z 18.6.2015 (č. l. 189 - 198 spisu), s tým, že predmetná suma vo výške 6 442,24,- € bola uhradená v rámci rozvrhu výťažku z dobrovoľnej dražby bytu, a to dražobníkom firmou Profesionálna dražobná spoločnosť a pripísaná v prospech účtu PIDES 17.12.2013, čo vyplynulo z výpisu z tohto účtu. Žalovaná obvyklú výšku nájomného za 1 a 1 izbový byt v okolí Jazmínovej 3 v Košiciach preukázala správami 3 realitných kancelárii, a to: VRK real plus, Century 21, kde sa ceny pohybovali od bytu v pôvodnom stave bez zariadenia od 350,- € až po zariadený a zrekonštruovaný vo výške 450,- €, pričom žalovaná vyčíslila trhové nájomné za predmetný byt v strede ponuky na realitnom trhu, t. j. v sume 400,- € a žalobcovia s takouto cenou súhlasili, čo vyplynulo z ich písomného stanoviska z 15.1.2016 (č. l. 212 spisu) a v priebehu konania túto cenu nenamietali. Následne žalovaná podaním zo 16.1.2017 rozšírila kompenzačnú námietku aj za obdobie od 1.1.2014 do „3.12.2014“, t. j. o 1 mesiac o sumu 400,- € na celkovú sumu 22 842,24,- €,

keďže 3.2.2014 došlo k vydraženiu predmetného bytu, čo vyplýva z notárskej zápisnice z 3.2.2014, pod sp. zn.: N 31/2014, Nz 3986/2014, NCRIs 4043/2014. Žalobkyňa v 2. rade vo svojej výpovedi potvrdila, že do predmetného bytu sa nasťahovali už v apríli 2010, že správcovi firme PIDES platili mesačne za 4 osoby sumu 150,- €, a okrem toho ešte elektrinu, plyn a úhradu v prospech firmy Antik spolu sumu vo výške 270,- €, ktorú uhrádzali až do mája 2013, kedy tieto úhrady prestali poukazovať, pričom nepripojila k tomu svojmu tvrdeniu žiadne dôkazy, súd teda tieto úhrady nemal za preukázané. Práve naopak firma PIDES na výzvu súdu, kto uhrádzal poplatky za užívanie bytu za obdobie od 3.9.2010 do 31.12.2013 na Jazmínovej 3 v Košiciach uviedla, že za predmetné obdobie nebola zaplatená ani jedna zálohová splátka za užívanie bytu, a preto vlastníci bytov poverili spoločnosť PIDES, s. r. o., ako správcu bytového domu, aby dlžnú čiastku vymáhali cestou dražobnej spoločnosti, ktorú vykonala Profesionálna dražobná spoločnosť Košice, ktorá po vydražení bytu uhradila na účet domu V. X O. N. sumu pohľadávky vo výške 6 442,22 €, čo vyplýva z oznámenia spoločnosti PIDES, s. r. o., Košice z 18.6.2015. Tvrdenie žalobkyne v 2. rade o uhrádzaní platieb za obdobie bývania v predmetnom byte, teda pravdivé nebolo. Mal za to, že započítacia námietka žalovanej celkovo vo výške 22 842,24,- € pozostávajúca z dlhu za služby spojené s bývaním a správou bytu vo výške 6 442,24,- € za rok 2010 až k 31.12.2013, ktorú za žalovanú správcovi bytu spoločnosti PIDES zaplatila Profesionálna dražobná spoločnosť z výťažku z odpredaja bytu a v sume 16 400,- € pozostávajúcej z nájomného za obdobie od 3.9.2010 do 3.2.2014 (celkovo 41 mes. x 400,- €), bežné trhové nájomné, t. j. za 41 mesiacov. Námietka na započítanie vznesená žalovanou spĺňa náležitosti § 580 Občianskeho zákonníka, keďže ide o vzájomné pohľadávky medzi stranami sporu, plnenie rovnakého druhu, t. j. peňažné, pričom tieto pohľadávky zanikli započítaním, keďže sa vzájomne kryjú a žalovaná urobila prejav smerujúci k započítaniu. Pričom zánik nastal okamihom, keď sa pohľadávky spôsobilé na započítanie stretli. Neakceptoval námietky žalobcov, že pohľadávka žalovanej je účelová a vyfabulovaná s cieľom vyhnúť sa plneniu, že je neplatná, a teda neexistujúca pohľadávka. Žalobcovia tvrdili, že byt užívali v súlade so zákonom, pričom právnym dôvodom oprávnenosti užívania bola kúpna zmluva, pričom k tomu súd dodáva, že je pravdou, že strany sporu mali uzatvorenú kúpnu zmluvu, boli podpísané až dve kúpne zmluvy s kúpnou cenou 37 000,- € a kúpnou cenou 27 000,- €, avšak na žalobcov pre oneskorenú úhradu kúpnej ceny nikdy neprešlo vlastnícke právo k predmetnému bytu. Kúpne zmluvy síce boli platné, avšak neboli účinné, tzn. nebol vykonaný zápis v katastri nehnuteľnosti, ktorým by došlo k zmene vlastníckeho právo zo žalovanej ako predávajúcej na žalobcov ako kupujúcich, pričom žalovaná v súlade so zákonom od kúpnej zmluvy odstúpila, čo znamená, že kúpna zmluva sa od začiatku zrušila, žalobcovia sa na úkor žalovanej bezdôvodne obohatili, keď užívali predmetný byt z právneho dôvodu (kúpna zmluva), ktorý neskôr odpadol (odstúpenie od kúpnej zmluvy), t. j. na základe kúpnej zmluvy, od ktorej následne žalovaná odstúpila, a ktorá odstúpením sa od začiatku zrušila. Na základe vyššie uvedeného, teda súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcom sumu vo výške 1 920,76,- €, ako rozdiel medzi žalobcami uplatnenou pohľadávkou vo výške 24 763,- € a sumou 22 842,24,- € ako kompenzačnou námietkou vznesenou žalovanou. Citoval znenie § 100 ods.1,2, 107 ods.1,2,3 O. z. a uviedol, že žalobcovia na pojednávaní 8.2.2017 vzniesli námietku premlčania nároku žalovanej, ktorou uplatnila nárok na započítanie, t. j. kompenzačnú námietku, pričom táto námietka zo strany žalobcov nie je dôvodná, keďže žalovaná sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu mohla dozvedieť najskôr až počnúc 1.8.2013, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok tunajšieho súdu č. k. 24C/111/2010-131, na základe ktorého bola určená za výlučnú vlastníčku nehnuteľnosti, a teda bolo konštatované, že jej odstúpenie od kúpnej zmluvy bolo dôvodné a platné, pričom kompenzačnú námietku vo výške 22 442,24 € si uplatnila podaním z 26.8.2014, ktoré bolo súdu doručené osobne 28.8.2014, čo vyplýva z podacej pečiatky súdu, t. j. v zákonnej 2 ročnej lehote, a to za obdobie do 1.8.2013, a následne za ďalšie mesiace v daný mesiac, resp. za nasledujúci mesiac. Námietka premlčania nároku žalovanej vznesená kompenzačnou námietkou za ďalšie obdobie, t. j. od 1.1.2014 do 3.2.2014 vo výške 400,- €, ktorú si žalovaná uplatnila podaním doručeným súdu osobne 27.1.2017 je plne dôvodná, keďže žalovaná už potom, čo bola vlastníčkou nehnuteľnosti po právoplatnom rozsudku 1.8.2013 vedela, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, tzn., že žalobcovia v predmetnom byte v danom období, potom, čo bola určená za jeho výlučnú vlastníčku bývajú, a teda aj kto sa na jej úkor obohatil a vedela aj výšku tohto bezdôvodného obohatenia 400,- €, ktoré si týmto podaním uplatnila a v takej istej výške 400,- € mesačne si uplatňovala bezdôvodné obohatenie, aj podaním zo 28.8.2014. Nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1.1.2014 do 3.2.2014 uplatnený 27.1.2017 bol uplatnení tiež v lehote. Poznamenal, že v prípade ak by aj žalovaná uplatnila svoj nárok po uplynutí premlčacej lehoty, podľa § 107 ods.3 by neprihliadol na námietku premlčania, a to z dôvodu, že odstúpením žalovanej od kúpnej zmluvy došlo v zmysle § 48 k zrušeniu zmluvy, pričom účastníci zmluvy si boli povinní vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, tzn. žalobcovia ako kupujúci boli povinní vrátiť žalovanej byt a žalovaná ako predávajúca bola im povinná

vrátiť zaplatenú kúpnu cenu, pričom žalovaná ako druhý účastník zmluvy premlčanie namietať nemôže, preto by na námietku premlčania žalobcov v zmysle § 107 ods.3 neprihliadol. Ďalej citoval znenie § 563 O. z. a uviedol, že žalobcovia žiadali priznať aj úrok z omeškania počnúc 8.9.2010, pričom žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikovali toto obdobie omeškania žalovanej s vrátením kúpnej ceny, pričom keďže čas plnenia na vrátenie kúpnej ceny stranami sporu nebol dohodnutý, v zmysle § 563 O. z. žalovaná bola povinná vrátiť zaplatenú kúpnu cenu prvým dňom potom, čo ju o vrátenie žalobcovia požiadali. V zmysle ustálenej súdnej praxe sa za výzvu považuje aj doručenie žaloby. Žaloba bola žalovanej doručená 15.8.2014, čo vyplýva z podpisu na doručenke, dňom nasledujúcim po doručení , t. j. 16.8.2014 mala plniť- vrátiť žalobcami požadovanú kúpnu cenu a počnúc 17.8.2014 sa dostala s jej vrátením do omeškania. Výška úroku z omeškania v čase omeškania žalovanej v súlade s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. predstavuje 5,15 % ročne, preto priznal žalobcom úrok z omeškania počnúc 17.8.2014 a vo zvyšku, t. j. nad priznanú sumu s príslušenstvom žalobu ako nedôvodnú zamietol. Záverom poznamenal, že v žalobe žalobcovia žiadali synalagmatické plnenie, tzn. úhradu sumy oproti povinnosti žalobcov vydať žalovanej byt, pričom v priebehu konania bolo listinnými dôkazmi preukázané a stranami sporu nebolo sporné, že predmetný byt je už vo vlastníctve 3 osoby, preto túto povinnosť v rozsudku neuložil žalobcom. O trovách konania rozhodol podľa § 225 ods.2 a priznal žalovanej, ktorá mala v konaní čiastočný úspech náhradu trov vo výške, ktorá mala vo veci 84 % celkový úspech (92 % úspech, 8 % neúspech), teda jej patrí 84 % z celkových trov konania. 3.Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná (č.l. 291-293) v jeho I. výroku, ktorým súd rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne sumu vo výške 1 920,76,- eur s 5,15 % ročným úrokom z omeškania od 17.8.2014 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Poukázala na to, ako súd svoje rozhodnutie odôvodnil a má dôvodne za to, že rozsudok súdu prvej inštancie a to v jeho prvom výroku je vecne ako i právne nesprávny, a preto podáva toto odvolanie v súlade s § 365 ods.1 písm. b), f) a h) CSP. Uviedla, že nieje možné stotožniť sa so záverom súdu o tom, že celková časť zaplatenej kúpnej ceny, ktorú žalobcovia dokladmi preukázali bola suma vo výške 24 763,- eur, na ktorej vrátenie majú od žalovanej nárok. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že suma vo výške 21 000,- eur sa nikdy nedostala do dispozičnej sféry žalovanej, práve naopak tieto peniaze boli žalobcami zaslané na účet, o ktorom títo mali nesporne vedomosť, že bude zriadení iba dočasne a to do 15.6.2010, ku ktorému dňu je najneskôr potrebné uhradiť dohodnutú kúpnu cenu za účelom predčasného splatenia hypotekárneho úveru, a teda žalobcovia neplnili v súlade s čl. 5 kúpnej zmluvy. Uvedenou skutočnosťou sa však súd žiadnym spôsobom nevyporiadal. V tejto súvislosti však uvádza, že otázka, či jej bola alebo nebola zo strany žalobcov uhradená kúpna cena a v akej výške bola ako predbežná otázka riešená v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II sp. zn. 24C/111/2010 o určenie vlastníckeho práva, kedy súd dospel k záveru, že zo strany žalobcov (v konaní vedenom pred tunajším sudom pod sp. zn. 24C/111/2010 v pozícii žalovaných) došlo preukázateľne k uhradenie sumy 3 763,- eur a ďalšiu sumu 21 000,- eur síce žalobcovia poukázali na účet uvedený v kúpnej zmluve, avšak tento účet nebol vedený na meno žalovanej, preto súd nepovažoval túto platbu za vykonanú v prospech žalovanej. Uvedené rozhodnutie súdu a ním zistené skutkové a právne závery potvrdil i Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí pod sp. zn. 5Co/369/2012. Uviedla, že rozhodnutím súdu, tak došlo k zásahu do jej práva na právnu istotu, keď súd z tých istých skutkových okolností dospel k odlišnému právnemu záveru, ktorý záver už raz súd judikoval v právoplatnom rozhodnutí, preto vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má za to, že prvý výrok rozhodnutia súdu, voči ktorému smeruje toto odvolanie je vecne ako i právne nesprávny, a preto navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol. 4.Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobcovia (č.l. 294-297) 1/ v celom rozsahu lebo s napadnutými výrokmi rozsudku nesúhlasia, a považujú ich za nezákonné a vecne nesprávne, čo odôvodňujú nižšie v texte tohto odvolania. 2/ Genéza sporu a merito veci (popísali skutkový stav) a uviedli, že podľa § 48 v spojení s § 457 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom a účinnom znení (ďalej len „OZ"), je následkom odstúpenia od zmluvy zrušenie zmluvy od počiatku, ale aj vznik povinnosti každého z účastníkov zmluvy vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Dôsledkom týchto zákonných ustanovení je vznik tzv. synalagmatických plnení - povinnosť žalovanej uhradiť zaplatenú kúpnu cenu oproti povinnosti žalobcov vydať žalovanej byt, ktorý je predmetom sporu. Výšku kúpnej ceny a spôsob úhrady reguluje článok V. Kúpnej zmluvy (bez uvedenia dátumu), pričom v bode 1. písm. c) exaktne uvádza, že časť kúpnej ceny a to suma 32 877,99 eur má byť vyplatená prevodom na účet tam uvedený, za účelom uhradenia zostatku hypotekárneho úveru. Následne zmluvné strany uzatvorili ďalšiu Kúpnu zmluvu (taktiež bez uvedenia dátumu) k vyššie označenému bytu, pričom kúpna cena bola znížená z pôvodných 37 000 eur na sumu 27 000 eur. O nároku žalobcov, ktorého sa domáhali predmetnou žalobou, rozhodol súd tak ako je uvedené v bode 1 tohto odvolania. Dokazovaním

vykonaným pod sp. zn. 29C/159/2013 mal súd za preukázané a medzi stranami sporu bolo nesporné, že uhradili žalovanej sumu 21 000 eur a sumu 3 763 eur, čo predstavuje v súhrne (žalovanú) sumu 24 763 eur. Podľa bodu 28. napadnutého Rozsudku „Celková časť zaplatenej kúpnej ceny, ktorú žalobcovia v 1 a 2. rade dokladmi preukázali bola suma vo výške 24 763 eur (21 000 + 3 763), na ktorej vrátenie majú od žalovanej nárok. V tomto smere podotkli, že suma 21 000 eur skutočne poukázaná na číslo účtu uvedené v kúpnej zmluve nepokrývala celú výšku zostatku hypotekárneho úveru, a preto túto sumu banka nezapočítala na hypotekárny úver, ale poukázala na bežný účet klienta - B. U., bývalého manžela žalovanej (ktorý je dlžníkom hypotekárneho úveru). Uvedené taktiež vyplynulo zo svedeckej výpovede B. U. 7.6.2017, ktorý zároveň dodal, že predmetnú sumu použil na prestavbu rodinného domu a je ochotný ju vrátiť. V konaní pod hore uvedenou sp. zn. bolo medzi stranami sporné, či úhrada vo výške 21 000 eur je úhradou v prospech žalovanej a či sa tieto finančné prostriedky dostali do dispozičnej sféry žalovanej. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že neprijala plnenie vo výške 21 000 eur, pretože v čl. 5 kúpnej zmluvy na kúpnu cenu 37 000 eur v bode c) samotná žalovaná ako predávajúca uviedla číslo účtu za účelom uhradenia zostatku hypotekárneho úveru č. 2008008882/1100, čo je zhodné s príkazom na úhradu, ktorý zadala žalobkyňa v 2. rade v Slovenskej sporiteľni na realizáciu príkazu prevodom z jej účtu v prospech predmetného účtu, a teda takto označený účet v Tatra banke s týmto číslom účtu, súd považoval za splnenie dlhu zo strany žalobkyne v 2. rade v prospech žalovanej, t. j. na účet určený dohodou účastníkov zmluvy. Tvrdenie žalovanej považoval súd z tohto dôvodu za právne irelevantné, keďže sama tento účet uviedla v kúpnej zmluve. 3/ Ku kompenzačnej námietke žalovanej a k námietke premlčania žalobcov - Žalovaná podaním z 26.8.2014 (a opätovne podaním z 21.10.2016) vzniesla z procesnej opatrnosti kompenzačnú námietku, ktorou žiadala započítať jej pohľadávku voči nim, ktorú evidovala vo výške 22 442,24 eur z dôvodu, že oni užívali predmetný byt v čase od 3.9.2010 do 31.12.2013 bez právneho dôvodu, čím sa podľa tvrdení žalovanej bezdôvodne obohatili. Žalovaná pritom výšku bezdôvodného obohatenia vyčíslila vo výške „trhového nájomného za predmetný byt, a to 40 mesiacov x 400 eur v celkovej sume 16 000 eur a sumou 6 442,24 eur ako dlh za služby spojené s bývaním a správou bytu, na základe vyúčtovania správcu bytu spoločnosti PIDES, s.r.o. Súd vyhodnotil vznesenú námietku ako dôvodnú (bod 37. napadnutého Rozsudku), spĺňajúcu náležitosti podľa § 580 OZ. Suma 1 920,76 eur s príslušenstvom, predstavuje rozdiel medzi nimi uplatnenou pohľadávkou vo výške 24 763 eur a sumou 22 842,24 eur ako kompenzačnou námietkou vznesenou žalovanou. Tak ako v konaní pred súdom prvej inštancie, tak aj v odvolacom konaní, sú toho názoru a presvedčenia, že kompenzačná námietka vznesená prostredníctvom právneho zástupcu žalovanej neobstojí, a to z nasledujúcich dôvodov: Úvodom poukázali na skutočnosť, že žalovaná vzniesla kompenzačnú námietku prostredníctvom svojho právneho zástupcu a to podaním z 26.8.2014 a opätovne podaním z 21.10.2016. Citovali znenie § 580 OZ. V tomto smere podotkli, že žalovaná mala postupovať podľa citovaného ustanovenia a urobiť prejav smerujúci k započítaniu podľa ustanovenia hmotného práva, k čomu v tomto konaní nedošlo. Ďalej v texte tohto odvolania vyzdvihli výklad § 147 ods.1,2 CSP, ktorého znenie citovali. Ďalšou z podmienok zákonného spôsobu zániku záväzku započítaním je, aby osoba uskutočňujúca započítací úkon nepoprela pohľadávku, proti ktorej započítanie smeruje, čo má zásadný význam pre posúdenie podania žalovaného v sporovom konaní. „Ak žalovaný žalobou uplatnený nárok nepopiera, nemožno procesný úkon, ktorým sa v prebiehajúcom konaní domáha plnenia od žalobcu, považovať za kompenzačnú námietku podľa § 147 ods.2 CSP. V takom prípade ide vždy o vzájomnú žalobu, a to aj pokiaľ je žalovaným uplatňovaná nižšia pohľadávka než je žalobou uplatnená pohľadávka žalobcu.“ Na podklade vyššie citovaného mal súd žalovanú s týmto jej nárokom odkázať na samostatné súdne konanie, nakoľko žalovaná nárok žalobcov považovala za nedôvodný. Podľa tvrdení žalovanej žalobcovia vytvorili dlh pozostávajúci z užívania bytu bez právneho dôvodu a z náhrady škody spočívajúcej vo vytvorení dlhu za služby spojené s bývaním a správou tohto bytu, k čomu vydala Potvrdenie spoločnosť PIDES, s.r.o a to celkovo vo výške 22 442,24 eur. Tak ako pred súdom prvej inštancie, tak aj v odvolacom konaní zastávajú názor, že v prípade, ak došlo k bezdôvodnému obohateniu majú za to, že to ako obrana žalovanej nestačí, nakoľko poukázali na to, že žalovaná si predmetný nárok mohla riadne uplatniť na súde, avšak dodnes sa tak nestalo. Ak by sa tak stalo a žalovaná by si tento jej nárok uplatnila, vzniesli by námietku premlčania. Takýmto postupom by bol nárok žalovanej na bezdôvodné obohatenie oslabený uplynutím subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby a vznesenej námietky premlčania vo vzťahu k nemu. Takúto argumentáciu súd prvej inštancie neprijal a v odôvodnení napadnutého rozsudku na str. 10, bod 47. uviedol, že „v prípade, ak by aj žalovaná uplatnila svoj nárok po uplynutí premlčacej lehoty, súd podľa §107 ods.3 by neprihliadol na námietku premlčania, a to z dôvodu, že odstúpením žalovanej od kúpnej zmluvy došlo v zmysle § 48 k zrušeniu zmluvy, pričom účastníci zmluvy si boli povinní vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, tzn. žalobcovia ako kupujúci bol i povinní vrátiť žalovanej byt a žalovaná ako predávajúca bola im povinná vrátiť zaplatenú

kúpnu cenu, pričom žalovaná ako druhý účastník zmluvy premlčanie namietať nemôže, preto by súd na námietku premlčania žalobcov v zmysle § 107 ods.3 neprihliadol." Odôvodnenie súdu v tomto smere považujú za nedostatočné, zakladajúce odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd v odôvodnení vznesenej námietky premlčania postupoval podľa § 107 ods.3 (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších zmien a doplnkov). Takéto odôvodnenie namietajú, nakoľko predmetné ustanovenie Civilný sporový poriadok neobsahuje. 4/ Odvolacie dôvody - Vzhľadom na všetko doposiaľ uvedené podali odvolanie proti výroku Rozsudku Okresného súdu Košice II zo 6.7.2017, sp. zn. 29C/1 59/201 3, nakoľko: rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.1 písm. h) . 5/ Odvolací návrh - Na základe všetkých skutočností a dôkazov, ktoré boli preukázané pred súdom prvej inštancie, ako aj dôvodov uvedených v tomto odvolaní navrhli, aby odvolací súd v súlade s § 388 zmenil napadnutý rozsudok a to tak, že žalobe žalobcov vyhovie a prizná im plný nárok na náhradu trov konania, alternatívne, aby v súlade s § 389 ods.1 písm. c) a § 391 ods. 1 zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 6.K odvolaniu žalovanej sa vyjadrili žalobcovia (č.l. 303-304), ktorí uviedli a zdôraznili, že zotrvávajú na svojich tvrdeniach uvádzaných v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v ich odvolaní z 10.7.2017 (podané 20.7.2017), z ktorých primárne vychádzajú, a ktoré sú rozhodujúcim podkladom pre toto vyjadrenie. V prvom rade podotkli, že nesúhlasia s právnou argumentáciou žalovanej, ktorú uvádza tak v podanom odvolaní, ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie a sú toho názoru a presvedčenia, že vo vyššie označenom konaní došlo k splneniu dlhu zo strany žalobcov, konkrétne žalobkyňou v druhom (2.) rade v prospech žalovanej. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie v konaní vedenom pod hore uvedenou sp. zn. vyplynulo, že žalovaná prijala plnenie v celkovej výške 24 763 eur, na ktorej vrátenie majú žalobcovia od žalovanej nárok. Uvedené potvrdil Okresný súd Košice II ako súd rozsudkom zo 6.7.2017, sp. zn. 29C/159/2013. Predmetný rozsudok považujú v tomto smere za dostatočne odôvodnený, čoho dôkazom je aj právny názor súdu vyslovený v napadnutom rozsudku. Na základe vyššie uvedeného majú za to, že súd sa s otázkou dispozície ohľadne peňažných prostriedkov v hodnote 21 000 eur vysporiadal práve samotným odôvodnením rozsudku. V neposlednom rade namietli tvrdenie žalovanej „...že rozhodnutím súdu prvej inštancie došlo k zásahu do jej práva na právnu istotu, keď súd z tých istých skutkových okolností dospel k odlišnému právnemu záveru, ktorý záver už raz súd judikoval ..." Súd prvej inštancie vo vyššie označenom konaní síce považoval platbu žalobcov za platbu vykonanú v prospech žalovanej, avšak takýto právny názor nie je v rozpore s princípom právnej istoty. K vyššie uvedenému ďalej dodali, že čl. 2 ods.2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte „CSP") reguluje princíp právnej istoty ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo." Zákon v tomto smere priamo pojednáva o „ustálenej rozhodcovskej praxi najvyšších súdnych autorít". Najvyššími súdnymi autoritami tvoriacimi tzv. ustálenú judikatúru sú Najvyšší súd SR, Ústavný súd SR, resp. Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor EÚ. Podotkli, že zákonodarca v sám upravil možnosť odlišného právneho názoru súdu v čl. 2 ods.3 CSP: „Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu." Majú za to, že súd napadnutým rozsudkom postupoval v súlade s uvedenými princípmi ako právne záväznými pravidlami civilného konania. S poukazom na uvedené nesúhlasia s právnou argumentáciou žalovanej a naďalej zotrvávajú na odvolacom návrhu, tak ako bol formulovaný v ich odvolaní z 10.7.2017. 7.K odvolaniu žalobcov sa vyjadrila žalovaná (č.l. 305-308), ktorá citovala z napadnutého rozsudku a odvolania žalobcov. I. K tvrdeniu, že z jej strany nedošlo k započítaciemu prejavu podľa ustanovenia hmotného práva žalovaná uvádza nasledovné. Citovala znenie § 580 O. z.. Z ustálenej právnej teórie vyplýva, že započítací prejav môže mať povahu hmotnoprávneho úkonu alebo procesného úkonu. Započítacím prejavom ako procesným úkonom je napr. námietka započítania uplatnená v občianskom súdnom konaní ako procesná obrana proti žalobe (pozri napr. Fekete, I.: Občiansky zákonník 2. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 1714 - 1715). Vzhľadom na uvedené považuje žalovaná argumentáciu žalobcov v tomto smere za nedôvodnú. II. K tvrdeniu žalobcov, že súd mal žalovanú odkázať na samostatné konania, nakoľko ňou učinený procesný úkon nemožno považovať za kompenzačnú námietku, ale za vzájomnú žalobu, žalovaná uvádza nasledovné. Citovala znenie § 147 ods.2 a uviedla, že tvrdenie žalobcov, že kompenzačnú námietku môže žalovaný učiniť v konaní jedine v prípade ak nárok žalobcu nepopiera nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona a žalovanej nie je zrejmé, akým spôsobom autor uvedeného komentára došiel k ním uvádzanému záveru, nakoľko tento záver bližšie nezdôvodňuje a nevysvetľuje, z akého dôvodu má za to, že pri kompenzačných

námietkach je potrebné takto postupovať, ani svoj záver neopiera o žiadne ustanovenie zákona a ani o žiadnu judikatúru. Práve naopak súdna judikatúra uvádza, že „Zo skutočnosti, že žalovaná, ktorá od počiatku konania popiera svoju vecnú legitimáciu, v jeho priebehu uplatnila z procesnej opatrnosti námietku započítania, rozhodne nemožno urobiť závery o existencii žalobou uplatnenej pohľadávky. Z rovnakého dôvodu neobstojí ani záver o tom, že žalovaná týmto zápočtom uznala žalobcom uplatnenú pohľadávku. Najvyšší súd vo svojej judikatúre vychádza z názoru, že nemožno vyvodiť, že právny úkon započítania implicitne obsahuje uznanie záväzku" (Ro NS ČR z 23.2.2011, sp. zn. 23 Cdo 3552/2009). Zákon v rámci sporového konania stanovuje, že jedine, ak sa započítacou námietkou navrhuje, aby žalovanému bolo priznané viac než čo uplatnil žalobca, je potrebné tento prejav považovať za vzájomnú žalobu. Iné podmienky, kedy je potrebné takýto prejav považovať taktiež za vzájomnú žalobu ani za prostriedok procesnej obrany nestanovuje, a preto tvrdenie, že nie je možné vzniesť z procesnej opatrnosti kompenzačnú námietku, pre prípade, ak by súd mal za to, že nárok žalobcu je dôvodný (a teda nárok žalobcu nepopierať), nemá oporu v zákone. Vzhľadom na uvedené považuje argumentáciu žalobcov aj v tomto smere za nedôvodnú. III. K tvrdeniam žalobcov, že jej procesná obrana nepostačuje, nakoľko je nič nebránilo si predmetný nárok uplatniť na súde, a ak by tak žalovaná učinila, žalobcovia by vzniesli námietku premlčania. V tejto súvislosti žalovaná poukazuje na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej je námietku započítania ako prostriedok procesnej obrany možné vzniesť bez ohľadu na to, že pohľadávka, ktorou sa namieta započítanie, je predmetom iného konania pred súdom (pozri napr. R (ČR) 21/1991 civ.). Povedané inak, ak by si žalovaná uplatnila svoju pohľadávku v samostatnom konaní nič by jej nebránilo vzniesť uvedenú kompenzačnú námietku aj v tomto konaní, tak ako to učinila a súd by bol povinný sa ňou zaoberať. K premlčaniu opätovne uviedla, že z hľadiska zákona nie je rozhodujúce, kedy bol prejav smerujúci k započítaniu učinený. Podľa súdnej praxe je rozhodujúce pre posúdenie otázky premlčania započítavanej pohľadávky okamih, kedy sa vzájomné pohľadávky stretli, nie teda doba, kedy bol urobený prejav smerujúci, resp. kedy tento prejav došiel do sféry dispozície druhého účastníka (pozri napr. R 69/1972, R 156/1953, Ro NS ČR z 24.4.2007, sp. zn. 33 Odo 336/2005). Vzhľadom na uvedené považuje žalovaná aj túto argumentáciu žalobcov za nedôvodnú. IV.Ďalej uviedla, že zotrváva na všetkých svojich tvrdeniach uvádzaných v jej odvolaní z 13.7.2017, a preto navrhla odvolaciemu súdu, aby ten napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol. 7.K vyjadreniu žalobcov sa vyjadrila žalovaná (č.l. 311-312), ktorá uviedla, že s tvrdením žalobcov o tom, že z ich strany došlo k splneniu dlhu a teda, že žalovaná prijala od žalobcov sumu vo výške 24 763,- eur sa nieje možné stotožniť. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobcovia nesplnili svoju zmluvnú povinnosť uhradiť časť kúpnu cenu riadne a včas, t.j. v dohodnutej výške na ad hoc zriadený účet (t.j. účet zriadený na konkrétny účel a na časovo obmedzený čas) za účelom splatenia hypotekárneho úveru, pričom vedeli, že oneskoreným uhradením kúpnej zmluvy k splateniu hypotekárneho úveru nedôjde. Vzhľadom na to, že žalobcovia si nesplnili svoju zmluvnú povinnosť riadne a včas, nie je možné následne vzniknutú situáciu, kedy peniaze sa nedostali do dispozičnej sféry žalovanej, pripísať na ujmu žalovanej. Navyše za stavu, kedy otázka, či žalovanej bola alebo nebola zo strany žalobcov uhradená kúpna cena a v akej výške bola ako predbežná otázka riešená v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II sp. zn. 24C/111/2010 o určenie vlastníckeho práva, kedy súd dospel k záveru, že zo strany žalobcov (v konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn. 24C/111/2010 v pozícii žalovaných) došlo preukázateľne k uhradenie sumy 3 763,- eur a ďalšiu sumu 21 000,- eur síce žalobcovia poukázali na účet uvedený v kúpnej zmluve, avšak tento účet nebol vedený na meno žalovanej, preto súd nepovažoval túto platbu za vykonanú v prospech žalovanej. Uvedené rozhodnutie súdu prevej inštancie a ním zistené skutkové a právne závery potvrdil i Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí pod sp. zn. 5Co/369/2012. Ďalej uviedla, že zotrváva na všetkých svojich tvrdeniach uvádzaných v jej odvolaní z 13.7.2017, a preto navrhla odvolaciemu súdu, aby ten napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol. 8.Podľa § 383 odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. 9.Odvolací súd sa neodchýlil od skutkových zistení súdu prvej inštancie na základe bezprostredne pred nim vykonaných dôkazov a z týchto skutkových zistení vychádzal pri svojom rozhodnutí. 10.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie žalovanej v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 a rozsudok v jeho I. výroku ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie. Rovnako prejednal odvolanie žalobcov v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 a zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1 rozsudku v časti II. výroku, ani na jeho zrušenie (§ 389

ods.1 , preto ho, podľa § 388 CSP, v časti zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne 15 333,94 eur s 5,15 % ročným úrokom z omeškania od 17.8.2014 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti ho ako vecne správny potvrdil. 11.Žalovanou uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. 12.Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. 13.Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotného rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. lCdo/184/2010). 14.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP. 15.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP. 16.Žalovaná uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho

predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 17.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 18.Žalovaná namieta, že rozhodnutím súdu, tak došlo k zásahu do jej práva na právnu istotu, keď súd z tých istých skutkových okolností dospel k odlišnému právnemu záveru, ktorý záver už raz súd judikoval v právoplatnom rozhodnutí. 19.Podľa § 193 súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. 20.Podľa § 227 ods.1 doručený rozsudok, ktorý nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný. 21.Podľa § 228 ods.1 výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak. 22.V konaní vedenom pred OS Košice II sp. zn. 24C/111/2010 bol vydaný 24.6.2011 rozsudok, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/392/2012 z 30.5.2013, právoplatným 1.8.2013, ktorým bolo určené, že Martina Uhaľová je výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností. Súd je viazaný výrokom rozhodnutia nie jeho odôvodnením (R 22/1979, NS ČR sp. zn. 32 Cdo/421/2009). 23.Súd svojim rozhodnutím vo I. výroku nijakým spôsobom nespochybnil vlastníctvo žalovanej k bytu č. 2 na Jazmínovej 3 v Košiciach a z jeho výroku vychádzal. Skutočnosť, že odôvodnenie tohto rozhodnutia obsahuje iný právny názor na zaplatenie 21 000 eur, aký zaujal súd v tomto rozhodnutí, nijako nezasahuje do práva žalovanej na právnu istotu, lebo v žiadnom prípade nedošlo k judikovaniu týkajúceho sa nároku na zaplatenie tejto sumy. Nad rámec uvedeného odvolací súd konštatuje, že zaplatenie resp. nezaplatenie tejto sumy nebolo ani rozhodujúcou skutočnosťou pre rozhodnutie v merite veci, ktoré vychádzalo z platného odstúpenia od kúpnej zmluvy. 24.Napadnutým I. výrokom nedošlo k zásahu do práva žalovanej na právnu istotu a uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) nie je daný. 25.Podľa § 567 ods.1 O. z. dlh sa plní na mieste určenom dohodou účastníkov. Ak nie je miesto plnenia takto určené, je ním bydlisko alebo sídlo dlžníka. 26.Podľa § 567 ods.2 O. z. peňažný dlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu alebo prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom ústave alebo vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak alebo ak sa veriteľ a dlžník písomne nedohodnú inak. 27.Účet označený žalovanou v Čl. V bode 1 písm. c) kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam je určené miesto plnenia, preto úhrada žalobcov 21 000 eur bola v prospech žalovanej. Samotná skutočnosť, že tento účet nepatril žalovanej, nijako nemôže byť na ťarchu žalobcov a ani to, že sa finančné prostriedky nedostali do jej dispozičnej sféry, ale jej manžela. Súd správne postupoval, ak určil, že 21 000 eur bolo zaplatených ako časť kúpnej ceny na základe kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam. 28.Žalovanou uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f), h) nie je daný. 29.Žalobcovia uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) vo vzťahu k II. výroku rozhodnutia. Tento videli v tom, že žalovaná podaním z 26.8.2014 (a opätovne podaním z 21.10.2016) vzniesla kompenzačnú námietku, že súd vyhodnotil vznesenú námietku ako dôvodnú (bod 37. rozsudku), spĺňajúcu náležitosti podľa § 580 OZ, pričom súd mal žalovanú s týmto jej nárokom odkázať na samostatné súdne konanie, nakoľko žalovaná nárok žalobcov považovala za nedôvodný a oni by vzniesli námietku premlčania. 29.Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovanej uvedenom vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov, lebo započítací prejav môže mať povahu hmotnoprávneho úkonu alebo procesného úkonu. Započítacím prejavom ako procesným úkonom je napr. námietka započítania uplatnená v súdnom konaní ako procesná obrana proti žalobe. Jedine, ak sa započítacou námietkou navrhuje, aby žalovanej bolo priznané viac než čo uplatnili žalobcovia, je potrebné tento prejav považovať za vzájomnú žalobu. 30.Podľa § 560 O. z. ak si zo zmluvy majú účastníci plniť navzájom, môže sa domáhať splnenia záväzku len ten, kto sám splnil svoj záväzok skôr alebo je pripravený ho splniť. I ten, kto je povinný plniť vopred,

môže svoje plnenie odoprieť až do tej doby, keď bude poskytnuté alebo zabezpečené vzájomné plnenie, ak je plnenie druhého účastníka ohrozené skutočnosťami, ktoré nastali u druhého účastníka a ktoré mu neboli známe, keď zmluvu uzavrel. 31.Podľa § 457 O. z. ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. 32.Podľa § 48 ods.1 O. z. od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. 33.Podľa § 48 ods.2 O. z. odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. 34.V prvom rade je potrebné uviesť, že synalagmatický záväzok medzi stranami sporu vznikol ako dôsledok odstúpenia od zmluvy (§ 457 O. z.) a jeho obsahom bola povinnosť žalobcov vrátiť žalovanej byt a žalovanej vznikla povinnosť vrátiť zaplatenú časť kúpnej ceny. Súd nesprávne právne posúdil, čas kedy táto povinnosť stranám vznikla, keď v bode 45. rozhodnutia určil, že 1.8.2013 (deň právoplatnosti rozsudku 24C/111/2010) sa žalovaná dozvedela o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. 35.Rozhodnutie súdu o tom, že žalovaná je výlučnou vlastníčkou bytu má len deklaratórny účinok, teda len konštatuje, že na základe platného odstúpenia od zmluvy sa zmluva od počiatku zrušuje. Na základe uvedeného k 3.9.2010 (výzva na zaplatenie zvyšku kúpnej ceny doručená žalobcom 23.8.2010 a určená lehota na plnenie 10 dní) došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy a k tomuto dňu žalovaná vedela, že byt žalobcovia užívajú bez právneho titulu a vznikol im synalagmatický záväzok z odstúpenej zmluvy. Uvedené je v zhode aj s konštantou judikatúrou napr. rozhodnutie NS ČR 25Cdo 2107/2000 (Nárok na vrátenie vzájomného plnenia podľa § 457 obč. zák. vzniká okamžikom, kedy bola kúpna zmluva zrušená odstúpením, popr. kedy sa jej účastník dovolal relatívnej neplatnosti.). 36.Ďalším právnym pochybením súdu prvej inštancie je skutočnosť, že nárok žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia, vzniknutý užívaním bytu bez právneho titulu a neuhrádzaním platieb za nájomné a služby spojené s bývaním, posudzoval ako synalagmatický vzťah vyplývajúci z odstúpenia od zmluvy. Ide pritom o samostatný nárok založený na iných právnych skutočnostiach (neplatenie za užívanie bytu). 37.Podľa § 580 O. z. ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. 38.Podľa § 451 ods.1 O. z. kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. 39.Podľa § 451 ods.2 O. z. bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 40.Podľa § 100 ods.1 O. z. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 41.Podľa § 100 ods.2 O. z. premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. 42.Podľa § 107 ods.1 O. z. právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. 43.Podľa § 107 ods.2 O. z. najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. 44.Podľa § 107 ods.3 O. z. ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať. 45.Žalobcovia sa bezdôvodne obohatili od doby, kedy žalovaná od zmluvy odstúpila, teda od 3.9.2010 do 3.2.2014. Bezdôvodné obohatenie si žalovaná uplatnila na súde až 26.8.2014, teda nepremlčané (§107 ods.1) je obdobie od 26.8.2012 do 3.2.2014, t.j. 400 eur x17 mes. = 4 280 € a za vyúčtovanie za rok 2012 vo výške 1 520 eur (1656 - 136 č. l. 93 - 94), vyúčtovanie za rok 2013 vo výške 1 708,30 eur (1702,64 + 5,66 č. l. 196 - 197) spolu kompenzačná námietka vo výške (4 280 + 1 520 + 1 708,30) 7 508,30 eur. Žalobcovia si uplatnili nárok na zaplatenie sumy 24 763 eur, po odrátaní dôvodnej kompenzačnej námietky majú nárok na vrátenie 17 254,70 eur, pričom súd rozhodol v I. výroku o nároku žalobcov vo výške 1 920,76 eur. Odvolací súd rozhodol o zvyšnej časti, ktorú je povinná žalovaná zaplatiť 15 333,94 eur a vo zvyšku potvrdil zamietavý výrok. 46.Podľa § 517 ods.2 O. z. ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

47.Vychádzajúc zo skutočnosti, že žalovaná mala 16.8.2014 (doručením žaloby) plniť - vrátiť žalobcami požadovanú kúpnu cenu, počnúc 17.8.2014 sa dostala s jej vrátením do omeškania. Výška úroku z omeškania v čase omeškania žalovanej v súlade s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. predstavuje 5,15 % ročne, preto priznal žalobcom úrok z omeškania počnúc 17.8.2014 a vo zvyšku, t. j. nad priznanú sumu s príslušenstvom žalobu ako nedôvodnú zamietol. 48.Podľa § 255 ods.1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 49.Podľa § 262 ods.1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 50.Podľa § 396 ods.1 ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 51.Podľa § 396 ods.2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 52.Podľa § 262 ods.2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 53.Žalobcovia mali v prvoinštančnom konaní čiastočný úspech žalobcov 15 333,94 + 1920,76 = 17254,70 eur, čo predstavuje 69% (17254,70:24763) a po odrátaní neúspechu 31% bola im priznaná náhrada vo výške 38% (69-31). 54.V odvolacom konaní mali žalobcovia úspech 67% (15333,94 : 22842,24) a po odrátaní neúspechu 33% bola im priznaná náhrada trov odvolacieho konania vo výške 34% (67-33), o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením súdny úradník. 55.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.