Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/28/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Martiny Nemravovej, v sporovej právnej veci žalobcu: NN Životná poisťovňa, a.s., so sídlom Jesenského 4/C, 811 02 Bratislava, IČO: 35 691 999, právne zastúpeného CLS Čavojský & Partners, s.r.o., so sídlom Zochova 6-8, 811 03 Bratislava, IČO: 36 854 972, proti žalovanému: S. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. C. č. XXX, B.., zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Jozefom Polákom, advokátom, so sídlom I. J. XXXX/XX, XXX XX C. P., v konaní o zaplatenie 2.531,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 9Cb/87/2016-196 zo dňa 7.11.2017, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 9Cb/87/2016-196 zo dňa 7.11.2017 p o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.531,- Eur, úroky z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2.531,- Eur od 3.6.2016 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur a výrokom II. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu. V odôvodnení rozsudku okresný súd poukázal na žalobu, ktorou žalobca žiadal od žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 2.531,- Eur vrátane úrokov z omeškania a paušálnej náhrady. Nárok odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o vykonávaní finančného sprostredkovania zo dňa 15.2.2012 vykonával žalovaný pre neho činnosť finančného sprostredkovateľa, za ktorú mu žalobca vyplácal provízie podľa podmienok stanovených v Prílohe č. 1. V zmysle ustanovenia čl. V bod 4. tejto zmluvy bol žalobca oprávnený aj jednostranne meniť podmienky provízneho systému upravené v prílohe zmluvy. S účinnosťou od 1.1.2013 bol upravený provízny systém odlišne oproti stavu v roku 2012 a následne došlo k úprave provízneho systému s účinnosťou od 1.7.2013. Dňa 1.9.2013 uzatvoril žalobca so žalovaným novú Zmluvu o vykonávaní finančného sprostredkovania, ktorá nahradila predchádzajúcu sprostredkovateľskú zmluvu a súčasťou ktorej bola opäť aj Príloha č. 1, v ktorej bol upravený provízny systém s účinnosťou od 1.9.2013 a tento bol dňa 1.7.2014 tiež zmenený. Všetky zmeny provízneho systému boli žalovanému oznamované prostredníctvom zmluvne dohodnutých komunikačných prostriedkov (emailom), pričom žalovaný vykonávanie zmien provízneho systému, resp. ich neoznamovanie, nikdy nenamietal. V dôsledku technickej chyby v systéme žalobcu bola žalovanému v období od januára 2013 do marca 2014 omylom vyplatená provízia s označením „nadstavbová kmeňová odmena“ vo výške 2.531,- Eur, na ktorú však žalovaný v zmysle Prílohy č. 1, oddiel C, kapitola II. nemal nárok. Žalovaný bol totiž ako vedúci obchodnej skupiny zaradený v kategórii (type) U1. Žalobca tvrdil, že neoprávneným vyplatením provízie (nadstavbovej kmeňovej odmeny) došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca

žalovaného vyzval dňa 20.5.2016 na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorú výzvu žalovaný prevzal 26.5.2016 a následne na ňu reagoval dňa 9.6.2016, pričom obohatenie odmietol vydať. Rovnako žalovaný zareagoval aj na ďalšiu výzvu žalobcu zo dňa 11.10.2016.

2. Okresný súd z vykonaných dôkazov ustálil, že medzi stranami nebolo sporné, že medzi nimi existoval zmluvný vzťah na základe postupne uzatváraných dvoch sprostredkovateľských zmlúv. Nebolo tiež sporné, že žalovaný na základe týchto zmlúv vykonával od 15.2.2012 do 9.3.2014 činnosť finančného sprostredkovateľa, za ktorú mu bola okrem iného zaplatená nadstavbová kmeňová odmena v celkovej výške 2.531,- Eur. Rozsah vykonávanej činnosti nebol medzi stranami sporný a aj preto okresný súd nevykonal dokazovanie výsluchmi svedkov, ktorých označil žalovaný. Okrem toho okresný súd uviedol, že išlo o oneskorene vykonaný návrh na dokazovanie, keďže identifikačné údaje týchto svedkov neboli okresnému súdu riadne a včas oznámené.

3. Podľa okresného súdu bola jednou zo sporných otázok platnosť jednostranne vykonanej zmeny provízneho systému, v dôsledku ktorej žalovanému nevznikol nárok na tzv. nadstavbovú kmeňovú odmenu, ktorá bola jednou zo zložiek vyplácaných žalovanému v rámci sprostredkovateľskej provízie. Druhou spornou otázkou bola dĺžka premlčacej doby, t.j. či sa má táto určovať podľa ustanovení Občianskeho alebo Obchodného zákonníka.

4. Okresný súd dospel k záveru, že zmluvný vzťah založený sprostredkovateľskými zmluvami sa riadil Obchodným zákonníkom ako tzv. nepomenovaná zmluva (§ 269 ods. 2 Obchodného zákonníka) a ustanovenie článku V bod 4. Zmluvy o vykonávaní finančného sprostredkovania je platné. Podľa okresného súdu žalovaný nepreukázal, že so zmenou provízneho systému prejavil nesúhlas a okrem toho počas výsluchu potvrdil, že nič nenamietal ani voči zneniu predmetného ustanovenia pri uzatváraní zmluvy. Okresný súd rešpektujúc princíp zmluvnej voľnosti pri dohadovaní obsahu obchodných kontraktov uviedol, že nemožno poskytovať osobitnú ochranu jednej zo strán obchodného vzťahu. Žalovaný nebol v zmluvnom vzťahu v pozícii spotrebiteľa, a preto sa nemôže domáhať ochrany podľa ustanovení o spotrebiteľských zmluvách. Okresný súd tak mal preukázané, že v čase poskytnutia nadstavbovej kmeňovej odmeny žalovanému neexistoval žiadny právny titul (provízny systém) na vyplatenie takej odmeny. Jej prijatím tak došlo na strane žalovaného ku vzniku bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka a žalovaný je povinný ho žalobcovi v plnom rozsahu vrátiť.

5. Okresný súd ďalej konštatoval, že uplatnený nárok žalobcu nie je premlčaný. Bezdôvodné obohatenie sa síce riadi Občianskym zákonníkom, ale právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných záväzkových vzťahoch sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe štyroch rokov podľa § 397 Obchodného zákonníka (ZSP č. 61/2010, Rc-34/2002). Okresný súd žalobcovi priznal aj nárok na úroky z omeškania v požadovanej výške, ktorá zodpovedá výške tzv. zákonných úrokov z omeškania. V období, za ktoré žalobca úroky z omeškania žiadal, bol žalovaný preukázateľne v omeškaní, keďže žalobca ho na existenciu bezdôvodného obohatenia písomne upozornil a vyzval na jeho vydanie, pričom dodatočne poskytnutá lehota na jeho vydanie márne uplynula dňa 2.6.2016. Žalobcovi okresný súd priznal aj požadovanú jednorazovú paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka vo výške 40,- Eur.

6. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa pomeru úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keď nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo možné rozhodnúť o nepriznaní náhrady trov konania. Keďže žalobca bol v konaní úspešný, zatiaľ čo žalovaný nedosiahol žiadny merateľný úspech, priznal okresný súd žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný cestou právneho zástupcu. V odvolaní uviedol, že pre vydanie napadnutého rozsudku neboli splnené procesné podmienky, okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy, z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalovaného z dokazovania vyplynulo, že žalobca nepoprel a priamo potvrdil to, že jednostranne zmenil výšku provízie za výkon činnosti podľa Zmluvy o vykonávaní finančného sprostredkovania I ako aj Zmluvy o vykonávaní sprostredkovania II, takže výška tejto provízie zo strany žalovaného mala predstavovať 0,- Eur. Takáto

argumentácia popiera hospodársku kauzu celého právneho vzťahu, keď je zrejmé, že pokiaľ by žalovanému neboli za výkon sprostredkovateľskej činnosti vyplácané žiadne odmeny alebo provízie, tak by do takéhoto záväzkového vzťahu nevstúpil. Žalovaný odmieta to, že by mu žalobca mal oznámiť zmenu výšky provízie prostredníctvom komunikačných prostriedkov dohodnutých v zmluvách. Takéto oznámenie nebolo žalovanému nikdy doručené ani inak oznámené. Okresný súd napriek popretiu tohto skutkového tvrdenia žalobcu a bez preukázania tohto tvrdenia žalobe vyhovel. Žalobca bol povinný uviesť tvrdenia o tom, akým spôsobom mala byť zmena výšky provízie žalovanému oznámená a kedy sa tak stalo. Okresný súd postupoval tak, ako keby táto skutočnosť nebola sporná, pričom správne mal považovať zníženie výšky dohodnutej provízie za neplatné, resp. nepreukázané. Zmluvu o sprostredkovaní nie je možné platne dojednať bez toho, aby bola dojednaná výška odplaty. Ak výška odplaty mala byť dojednaná tak, že je 0,- Eur, tak je takéto zmluvné dojednanie neplatné. Žalovaný si povinnosti v zmysle uzatvorených zmlúv plnil, pretože v opačnom prípade by mu žalobca žiadnu z predložených faktúr nezaplatil. Žalovaný namieta aj to, že by sa malo jednať o vzťah, ktorý je obchodno- právny, nakoľko žalovaný v zmluve vystupoval ako fyzická osoba, pričom obsah predložených zmlúv odporuje tomu, že by zo strany žalovaného išlo o výkon samostatnej zárobkovej činnosti vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. S právom žalobcu na jednostrannú zmenu províznych podmienok žalovaný nevyslovil súhlas. Žalobca mal možnosť nesprávnosť výšky provízie uvedenej v predložených faktúrach reklamovať, čo však neurobil a faktúry zaplatil, čím v zmysle § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka nárok žalovaného na zaplatenie provízie uznal. Žalovaný príjmy z tejto činnosti riadne uviedol aj vo svojom daňovom priznaní. Tvrdenie žalobcu o existencii nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je tak objektívne nesprávne a jedná sa o šikanózne uplatňovanie procesných práv, pričom bolo potrebné rozlišovať medzi uplatnením základného práva na súdnu ochranu a zneužitím tohto základného práva. Okresný súd sa účinkom uznania dlhu v odôvodnení rozsudku nevenoval.

8. Žalovaný ďalej namietol porušenie jeho práva na súdnu ochranu nesprávnym právnym posúdením otázky premlčania uplatneného nároku. Okresný súd premlčanie posudzoval popri ust. § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka aj úpravou trvania premlčacej doby v Obchodnom zákonníku, aj keď podľa názoru žalovaného mal okresný súd aplikovať začiatok premlčacej doby podľa ust. § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka, avšak na otázku dĺžky premlčacej doby mal aplikovať § 107 Občianskeho zákonníka. Bezdôvodné obohatenie je inštitútom výlučne Občianskeho práva, z čoho jedinú výnimku predstavuje ust. § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré upravuje začiatok plynutia premlčacej doby pri jednom prípade bezdôvodného obohatenia, ktorým je plnenie z neplatnej zmluvy. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva jeho vnútorná rozpornosť, keď na jednej strane konštatuje, že inštitút bezdôvodného obohatenia nie je definovaný v Obchodnom zákonníku a potom bez ďalšieho objasnenia použil ust. Obchodného zákonníka aj na dĺžku premlčacej doby. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, prečo nemožno použiť ust. § 107 Občianskeho zákonníka ako celok, ktorý obsahuje nielen začiatok plynutia premlčacej doby, ale aj premlčaciu dobu a jej odlišnú dĺžku. Ani odkaz na okresným súdom uvedené publikované rozhodnutia nepostačuje na záver o tom, ako okresný súd interpretoval komplikovanú a systémovo previazanú právnu úpravu následkov bezdôvodného obohatenia. Podľa žalovaného tak rozsudkom bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy.

9. Podľa žalovaného mal tiež okresný súd povinnosť skúmať absolútnu neplatnosť čl. V bod 4 zmluvy o vykonávaní finančného sprostredkovania pre obchádzanie zákona, jeho neurčitosť, nedostatok prejavu vôle a jej rozpor so zákonom ex offo, a to aj bez návrhu žalovaného. Podľa rozsudku NS SR sp.zn. 5Cdo 208/2010 v konaní o určenie neplatnosti zmluvy preskúmava súd zmluvu zo všetkých hľadísk, na ktoré Občiansky zákonník viaže všeobecnú platnosť právnych úkonov, pričom treba rozlišovať medzi dôvodmi neplatnosti, ktoré musia byť účastníkom tvrdené, a ostatnými, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Žalovaný ďalej poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7M Cdo/12/2011, podľa ktorého je danosť vôle základným predpokladom každého právneho správania a vôľa je nenahraditeľným elementom prejavu vôle s tým, že okresný súd tieto okolnosti neskúmal a dôvody neplatnosti zmluvy o sprostredkovaní ani nezistil. Okresný súd základnú zásadu civilného sporového poriadku vyjadrenú v čl. 6 ods. 1 CSP, podľa ktorej majú strany v konaní rovné postavenie, nerešpektoval, keď saturoval procesnú nečinnosť žalobcu vlastným konaním. Napadnutý rozsudok okresného súdu je nezákonný, arbitrárny, zmätočný a nedostatočne odôvodnený. Okresný súd svoj právny názor prijal na základe domnienok a dohadov a nie na základe skutočne preukázaných skutočností a napadnutý rozsudok spĺňa všetky pojmové znaky pojmu arbitrárny rozsudok. Arbitrárnosť tohto rozsudku spočíva v tom, že súd prvého stupňa pre žalovaného z nepochopiteľných príčin vzhliadol v spore dôvodnosť

podanej žaloby, pričom na vyhovenie žaloby neexistoval žiaden zákonný predpoklad. Rozhodnutie okresného súdu nie je riadne odôvodnené a je teda nepreskúmateľné. Okresný súd neuskutočnil výklad ustanovení Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Civilného sporového poriadku v súlade s judikatúrou a nevzal do úvahy ústavný aspekt danej veci. Napadnutým rozsudkom bol porušený aj princíp spravodlivosti zakotvený v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Žalovaný preto žiadal napadnutý rozsudok zmeniť tak, že odvolací súd žalobu zamietne alebo tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

10. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného cestou právneho zástupcu uviedol, že rozhodnutím žalobcu došlo k zníženiu výlučne nadstavbovej kmeňovej odmeny na úroveň 0 % a súčasne sa toto zníženie týkalo len určitej skupiny finančných agentov, a to konkrétne tých, ktorí sa nachádzali na pozícii U1. Žalovaný neberie do úvahy skutočnosť, že v zmysle províznych podmienok vznikol aj nárok na získanie, napr. získateľskej provízie, provízie za mimoriadne poistné, kmeňovej provízie, nadstavbovej kmeňovej odmeny za životné poistenie, nadstavbovej kmeňovej odmeny, fixnej odmeny, odmeny za produktivitu obchodnej skupiny, štvrťročný a ročný bonus, úvodnú odmenu, odmenu za zastupovanie iného VOS. Zníženie nadstavbovej kmeňovej odmeny a jej nepriznanie žalovanému tak nespôsobilo žalovanému výpadok ďalších provízií a odmien. Tvrdenie žalovaného, že by mal žalobca záujem na tom, aby pre neho finanční agenti vykonávali činnosti bez nároku na odmenu, je potrebné považovať za absurdné a nezohľadňujúce ďalšie rozhodujúce skutočnosti. Právo žalobcu na zmenu províznych podmienok neznamená len zníženie jednotlivých provízií a odmien, ale aj ich prípadné zvýšenie. K oznámeniu zmeny výšky nadstavbovej kmeňovej odmeny žalobca uviedol, že právo na jednostrannú zmenu províznych podmienok bolo medzi zmluvnými stranami riadne dohodnuté, pričom akúkoľvek zmenu žalobca žalovanému riadne oznámil prostredníctvom komunikačných prostriedkov dohodnutých v zmluvách o finančnom sprostredkovaní. Žalovaný nebol nijakým spôsobom limitovaný vo svojom práve vyjadriť s takouto zmenou províznych podmienok svoj nesúhlas. Ku dňu ukončenia spolupráce však zo strany žalovaného nebol uskutočnený žiadny úkon, smerujúci k namietaniu a/alebo popretiu či už spôsobu zmeny províznych podmienok alebo samotných províznych podmienok. Žalovaný za dohodnutých podmienok vstúpil so žalobcom do zmluvného vzťahu a v priebehu celej doby spolupráce obchodnú prax zavedenú medzi zmluvnými stranami na základe dohodnutých podmienok akceptoval. Žalobca v tomto smere poukázal na tvrdenia žalovaného, prezentované na pojednávaní, ktoré obsahujú značné rozdiely, kedy žalovaný na jednej strane kategoricky odmieta akúkoľvek vedomosť o zmene výšky odmeny a v prípade, ak by vedel o práve na jednostrannú zmenu, tak by do zmluvného vzťahu nevstupoval a na druhej strane nemal výhrady k textu zmluvy, nikdy nenavrhoval žiadne úpravy ani nevyjadril akýmkoľvek spôsobom nesúhlas. Podpisom zmlúv o finančnom sprostredkovaní žalovaný vyjadril súhlas so zmluvnými podmienkami a výškou odmeny. Ak sa žalovaný s podmienkami uvedenými v týchto zmluvách neoboznámil napriek tomu, že s nimi vyjadril písomný súhlas a nikdy ich nenamietal, nemôže byť táto skutočnosť na škodu žalobcu, čo potvrdzuje napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 16Cob/175/2005. Nezanedbateľnou skutočnosťou je aj to, že po zmene províznych podmienok žalovaný pokračoval vo vykonávaní zmluvne dohodnutých činností. Žalovaný sa pritom zaviazal minimálne raz týždenne sa oboznámiť s informáciami a dokumentmi uverejňovanými prostredníctvom dohodnutých komunikačných prostriedkov. Žalovaný bol tiež povinný zúčastňovať sa školení a porád organizovaných žalobcom. Žalobca tak splnil nielen svoju povinnosť tvrdenia, ale aj povinnosť dôkazu, a to predložením oznámenia o zmene províznych podmienok, ktoré bolo žalovanému doručované dohodnutým spôsobom, pričom žalovaný jeho doručenie na pojednávaní nevyvrátil.

11. K otázke premlčania uplatneného nároku žalobca uviedol, že premlčanie a bezdôvodné obohatenie sú dva rozdielne inštitúty a takto je na ne potrebné aj nazerať. Okresný súd zrozumiteľným spôsobom uviedol, že bezdôvodné obohatenie sa síce riadi Občianskym zákonníkom, ale právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných záväzkových vzťahoch sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe 4 rokov podľa § 397 Obchodného zákonníka (ďalej aj len „OBZ“), pričom okresný súd poukázal aj na rozhodovaciu prax. Podľa žalobcu hoci právnu úpravu bezdôvodného obohatenia obsahuje Občiansky zákonník (ďalej aj len „OZ“) a táto úprava sa aplikuje na obchodné vzťahy, nemožno na tieto vzťahy aplikovať právnu úpravu premlčania podľa § 107 OZ, a to aj napriek tomu, že pre vydanie bezdôvodného obohatenia neustanovuje osobitnú premlčaciu dobu. Aplikáciu nemožno oprieť ani o ust. § 1 ods. 2 OBZ, nakoľko absentuje podmienka, že uvedenú záležitosť nemožno riešiť podľa OBZ. Úpravu premlčania v možno považovať za komplexnú, a teda je možné aplikovať ju aj na bezdôvodné obohatenie. Žalobca v tomto smere poukázal na judikatúru slovenských súdov, napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 1 Cdo 148/2004, Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 92/06 a

tiež judikatúru Českých súdov. Tvrdenia žalovaného tak možno považovať za ničím nepodložené a jeho odkazy na judikatúru uvedené bez toho, aby boli zmienené relevantné rozhodnutia týkajúce sa konkrétnej veci, pričom rozhodnutia uvádzané žalobcom dostatočne preukazujú konštantnosť názoru, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčuje vo všeobecnej 4-ročnej premlčacej dobe.

12. Ku charakteru právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným žalobca uviedol, že predmetnými zmluvami bol uzatvorený obchodnoprávny vzťah, keď je nepochybné, že obe strany sporu konali v rámci svojej podnikateľskej činnosti a každá zo strán niesla primerané podnikateľské riziko. Žalovaný absolútne opomína zmluvné podmienky, ktoré boli zmluvnými stranami dohodnuté. Žalovaný vykonával činnosť finančného agenta na základe oprávnenia podľa zák. č. 186/2009 Z.z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve ako podnikanie, pričom podľa uzatvorených zmlúv sa vykonávané činnosti dotýkali výkonu podnikania u oboch zmluvných strán. Žalobca v tomto smere poukázal aj na záhlavie uzatvorených zmlúv o finančnom sprostredkovaní, z ktorých vyplýva, že boli uzatvorené v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, a teda na vzťahy medzi stranami sporu je potrebné aplikovať predpisy obchodného práva (rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Obo 23/2007). Žalovaný tak vystupoval ako podnikateľ. S obidvoma zmluvami o finančnom sprostredkovaní, ako aj s províznymi podmienkami vyjadril svoj súhlas, pričom žalovanému malo byť zrejmé, že vystupuje ako finančný agent v pozícii U1, ktorý nemá nárok na nadstavbovú kmeňovú odmenu v zmysle províznych podmienok, o čom bol informovaný aj prostredníctvom províznych zostáv, v ktorých bolo uvedené, v akej pozícii sa finančný agent nachádza.

13. Žalobca tiež nevzhliadol žiaden dôvod, ktorý by zakladal absolútnu neplatnosť čl. V bod 4. zmluvy o vykonávaní finančného sprostredkovania I, tak ako to tvrdí žalovaný a túto skutočnosť považuje za nesprávnu, účelovú a nepodloženú. Okresný súd počas celého konania postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, neporušil žiadnu zo základných zásad civilného konania a so stranami sporu zaobchádzal rovnako bez toho, aby ktorákoľvek z nich bola zvýhodnená. Žalobcovi nie je zrejmé, v čom konkrétne vidí žalovaný porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, pričom ak má žalovaný na mysli postup okresného súdu, ktorým nepripustil vykonanie dôkazov výsluchom svedkov navrhnutých žalovaným, dáva žalobca do pozornosti, že tento návrh bol žalovaným vznesený oneskorene, a teda okresný súd bol oprávnený uplatniť sudcovskú koncentráciu konania. Okresný súd v odôvodnení uviedol všetky rozhodujúce skutočnosti, s ktorými sa vyporiadal, jeho myšlienkový postup je dostatočne vysvetlený, a to nielen s poukazom na výsledky dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté závery, je logicky kompaktný, bez rozporov a vnútorných protirečení, keď z neho vyplýva, z akých skutkových zistení vychádzal, ktoré právne normy a z akých dôvodov aplikoval na zistený skutkový stav. Nemožno preto prisvedčiť žalovanému, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, pretože z postupu súdu prvej inštancie nebolo zistené, že by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom alebo znemožnená realizácia jeho procesných práv. Žalobca tak žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

14. K doručenému vyjadreniu žalobcu k podanému odvolaniu sa žalovaný písomne nevyjadril.

15. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 prejednal odvolanie žalovaného podľa ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

16. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/28/2018-270 zo dňa 19.6.2018 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 1, 3 bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke tohto súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.

17. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

18. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

19. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

20. Za aplikácie relevantných zákonných ustanovení bol rozsudok okresného súdu posudzovaný krajským súdom v zmysle odvolacích dôvodov žalovaného obsiahnutých v ním podanom odvolaní. Žalovaný v podanom odvolaní predovšetkým namietal nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom a jeho nesprávne skutkové zistenia. Vo vzťahu k uplatneným odvolacím námietkam ohľadom nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie uvádza krajský súd, že v konaní pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie tejto sporovej veci, z ktorého krajský súd vychádzal, a to v zmysle ust. § 383 CSP. Dokazovanie predstavuje procesný postup založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci civilného sporového konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Súd pritom nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu konania a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jej návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, príp. štádia civilného procesu (sp. zn. IV. ÚS 329/04). K správnemu postupu súdu prvej inštancie poukazuje krajský súd na ďalší záver vyslovený v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 329/2004 z 27. októbra 2004, podľa ktorého ...„ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“. Zároveň poukazuje krajský súd i na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ...„právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“.

21. Ak žalovaný v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvého stupňa. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia

dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované účastníkmi v prvostupňovom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. Obdobne neobstojí námietka žalobcu ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.

22. Žalovaný v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie otázky platnosti čl. V bod 4. zmluvy o vykonávaní finančného sprostredkovania. Krajský súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu konštatuje, že v dotknutom čl. V bod 4. Zmluvy o vykonávaní finančného sprostredkovania zo dňa 15.2.2012 (č.l. 26-29 spisu) je zakotvené právo žalobcu (pod pôvodným obchodným menom ING Životná poisťovňa, a.s., Bratislava) kedykoľvek jednostranne meniť a/ alebo dopĺňať prílohu tejto zmluvy, čo oznámi prostredníctvom komunikačných prostriedkov s tým, že podpísaním tejto zmluvy zodpovedná osoba (žalovaný) vyjadruje svoj výslovný súhlas s týmto postupom. Žalovaný námietku neplatnosti tohto zmluvného dojednania odvodzuje od tvrdenia o popretí hospodárskej kauzy celého záväzkovo-právneho vzťahu, lebo pokiaľ by mu za výkon sprostredkovateľskej činnosti nebola vyplácaná žiadna odmena alebo provízia, tak by do takéhoto vzťahu so žalobcom nevstupoval. V súvislosti s touto námietkou krajský súd poukazuje na Prílohu č. 1 k predmetnej zmluve (č.l. 34 spisu), z ktorej je zrejmé, že žalovanému za sprostredkovanie poistenia patrilo viacero druhov provízií a odmien. Medzi tieto provízie patrila získateľská provízia za individuálne poistenie, získateľská provízia za firemné poistenie, provízia za mimoriadne poistné a kmeňová provízia. Okrem toho mal žalovaný nárok na odmeny definované ako nadstavbová kmeňová odmena, fixná odmena, odmena za produktivitu obchodnej skupiny, štvrťročný a ročný bonus, úvodná odmena a odmena za zastupovanie iného VOS (vedúci obchodnej skupiny). Podľa čl. V bod 1. Zmluvy o vykonávaní finančného sprostredkovania zo dňa 15.2.2012 (ďalej aj len „zmluva o vykonávaní finančného sprostredkovania I) je vznik a zánik nároku na províziu a odmenu, výška, splatnosť a spôsob ich výplaty a podmienky ich zníženia upravená v prílohe, ktorá tvorí oddeliteľnú súčasť tejto zmluvy. Podľa prílohy č. 1 pre vedúceho obchodnej skupiny k zmluve o vykonávaní finančného sprostredkovania vo verzii platnej od 1.1.2013 (č.l. 42-47 rub spisu) bola v kapitole II v tabuľke 11 stanovená výška nadstavbovej kmeňovej odmeny vo výške 0 %. Z tejto prílohy je zrejmé, že ďalšie provízie a odmeny naďalej žalovanému patrili vo výške stanovenej v prílohe č. 1 k zmluve o vykonávaní finančného sprostredkovania. Nemôže preto obstáť argumentácia žalovaného v podanom odvolaní, že v dôsledku žalobcom tvrdenej zmeny výšky provízie žalovanému nepatrila žiadna provízia, a teda mu mala byť vyplácaná provízia vo výške 0,- Eur, čím žalovaný popieral hospodársku kauzu uzatvorenia takéhoto zmluvného vzťahu. Z porovnania príloh č. 1, ich jednotlivých časových verzií, je zrejmé, že vo vzťahu k žalovanému došlo k zníženiu nadstavbovej kmeňovej odmeny na nulovú hodnotu, pričom ďalšie z vyššie uvedených provízií a odmien boli naďalej žalovaným nárokovateľné, čím bol zachovaný odplatný charakter uzatvorenej zmluvy o finančnom sprostredkovaní.

23. Žalovaný v podanom odvolaní okresnému súdu tiež vytýkal, že okresný súd neskúmal dôvody absolútnej neplatnosti čl. V bod 4. zmluvy o vykonávaní finančného sprostredkovania pre obchádzanie zákona, jeho neurčitosť, nedostatok prejavu vôle a jej rozpor so zákonom. Žalovaný v tejto časti odvolania len vo všeobecnej rovine poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej je potrebné dôvody absolútnej neplatnosti právneho úkonu skúmať z úradnej moci s tým, že danosť vôle je základným predpokladom a nenahraditeľnou náležitosťou právneho úkonu. Žalovaný v podanom odvolaní neuvádza žiadne bližšie tvrdenia, z ktorých by bolo možné posudzovať otázku platnosti či neplatnosti čl. V bod 4. zmluvy o vykonávaní finančného sprostredkovania. Žalovaný neuvádza žiadne

ustanovenie zákona, ktoré by týmto zmluvným dojednaním malo byť obchádzané, neuvádza žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver o jeho neurčitosti či o nedostatku prejavu vôle alebo jej rozpore so zákonom. Ako už bolo krajským súdom konštatované, žalovaný s predmetným zmluvným ustanovením vyjadril svoj súhlas podpisom dotknutej zmluvy, v ktorej v čl. XI bod 10. je výslovne konštatované, že text tejto zmluvy je okrem iného jasným a zrozumiteľným vyjadrením vážnej a slobodnej vôle zmluvných strán, teda aj jasným a zrozumiteľným vyjadrením vážnej a slobodnej vôle žalovaného. Krajský súd nezistil, že by dotknuté zmluvné ustanovenie nebolo dostatočným spôsobom určité, ani že by bolo v rozpore s právnymi predpismi. Uvedené zmluvné ustanovenie je odrazom zmluvnej voľnosti, ktorá umožňuje zmluvným stranám upraviť si vzájomné pomery tak, aby to čo najlepšie vyhovovalo ich potrebám a záujmom. Záväzkové právo ponecháva účastníkom zmluvných vzťahov pomerne veľkú voľnosť pri zmluvnej úprave ich vzájomných práv a povinností, čo zodpovedá ústavnému princípu autonómie konania subjektov práva (čl. II. ods. 3 Ústavy SR), ktorý vytvára priestor pre čo najširšie uplatnenie sebarealizácie jednotlivca pri uspokojovaní jeho právom chránených potrieb a záujmov. S prihliadnutím na princíp zmluvnej voľnosti, keď ani samotný žalovaný neuvádza žiadny konkrétny právny predpis, s ktorým by ust. čl. V bod 4. zmluvy o vykonávaní finančného sprostredkovania malo byť v rozpore, tak nie je možné konštatovať dôvodnosť námietky žalovaného o absolútnej neplatnosti tohto zmluvného dojednania.

24. Žalovaný ďalej vo vzťahu k čl. V bod 4. zmluvy o vykonávaní finančného sprostredkovania I namietal, že s jednostrannou zmenou alebo úpravou províznych podmienok nevyslovil súhlas a že mu takáto skutočnosť zmeny alebo úpravy províznych podmienok nebola oznámená. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na obsah zmluvných dojednaní zmluvy o finančnom sprostredkovaní I, kde v čl. XI bod 6. je zakotvené, že zmluvu možno meniť len so súhlasom oboch zmluvných strán formou písomných dodatkov, pokiaľ nie je v zmluve uvedené inak. Zároveň z bodu 10. tohto článku vyplýva vyhlásenie zmluvných strán, že sú plne spôsobilé na právne úkony a že text zmluvy je jasným a zrozumiteľným vyjadrením ich vážnej a slobodnej vôle, že ich zmluvná voľnosť nebola žiadnym spôsobom obmedzená a príloha k tejto zmluve bola ku dňu podpísania tejto zmluvy odovzdaná zodpovednej osobe, na znak čoho zmluvné strany pripájajú svoje podpisy k tejto zmluve. Spomínaný článok V bod 4. tak predstavuje výnimku dojednanú zmluvnými stranami podľa čl. XI bod 6., podľa ktorého možno zmluvu meniť len za súhlasu obidvoch zmluvných strán písomnými dodatkami, ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné. Z čl. V bod 4. plynie právo žalobcu jednostranne meniť alebo dopĺňať prílohu tejto zmluvy, ktorá príloha je zároveň v čl. V bod 1. definovaná ako príloha, ktorá tvorí oddeliteľnú súčasť tejto zmluvy. Zo všetkých týchto zmluvných dojednaní v ich vzájomnom kontexte je tak zrejmé, že zmluvné strany prílohu zmluvy upravujúcu provízie a odmeny patriace žalovanému koncipovali ako oddeliteľnú časť ich zmluvného dojednania s tým, že v súlade s uvedenými zmluvnými článkami bol žalobca oprávnený túto prílohu jednostranne meniť, pričom žalovaný podpísaním zmluvy vyjadril svoj výslovný súhlas s takýmto postupom žalobcu (čl. V bod 4. zmluvy o finančnom sprostredkovaní I, veta druhá). Obdobné dojednanie umožňujúce jednostrannú zmenu prílohy č. 4 žalobcom je zakotvené aj v Zmluve o vykonávaní finančného sprostredkovania zo dňa 1.9.2013 (ďalej aj len „zmluva o vykonávaní finančného sprostredkovania II“), kde v čl. XII bod 11. tejto zmluvy je dojednané, že žalobca je oprávnený meniť a dopĺňať Prílohu č. 1 alebo Prílohu č. 2 zmluvy. Z tohto zmluvného dojednania vyplýva aj možnosť žalovaného vyjadriť nesúhlas s takouto zmenou, ktorého existencia však v konaní nebola zistená. Podľa názoru krajského súdu neobstojí ani argumentácia žalovaného v tom smere, že mu dotknutá zmena províznych podmienok a podmienok odmeňovania nebola zo strany žalobcu oznámená. Tak v zmluve o vykonávaní finančného sprostredkovania I ako aj v zmluve o vykonávaní finančného sprostredkovania II je zakotvená povinnosť žalovaného oboznámiť sa s ustanoveniami dokumentov prevzatých od žalobcu a dodržiavať ich v plnom rozsahu a minimálne raz týždenne sa oboznamovať s informáciami uverejňovanými prostredníctvom komunikačných prostriedkov (čl. III bod 2. písm. j/ zmluvy o finančnom sprostredkovaní I, obdobne čl. III. bod 2. písm. l/ zmluvy o vykonávaní finančného sprostredkovania II). V obidvoch uzatvorených zmluvách sú zároveň obdobným spôsobom definované komunikačné prostriedky ako: týždenník a denník obchodnej služby, webstenka, email, oznámenia, pokyny a memorandá. Oznámenie zmeny províznych podmienok platnej od 1.1.2013 pritom žalobca doložil týždenníkom ING SR č. 50/2012 založeným na č.l. 148-152 súdneho spisu, odoslaným dňa 20. decembra 2012, s ktorým bol žalovaný podľa uzatvorenej zmluvy povinný riadne sa oboznámiť.

25. Na základe uvedených zhodnotení tak možno uzavrieť, že žalovaný podpisom obidvoch zmlúv o vykonávaní finančného sprostredkovania vyjadril súhlas so zmluvnými podmienkami týchto zmlúv vrátane súhlasu s jednostrannou možnosťou žalobcu meniť provízne podmienky obsiahnuté v Prílohe

č. 1 týchto zmlúv. Nie je pritom možné hodnotiť na škodu žalobcu skutočnosť, že sa žalovaný prípadne riadne neoboznámil so zmluvnými podmienkami týchto zmlúv, s ktorými vyslovil podpisom týchto zmlúv súhlas a ktoré vo vzťahu k žalobcovi nikdy nenamietal. Oznámenie zmeny províznych podmienok komunikačnými kanálmi dohodnutými v obidvoch uzatvorených zmluvách žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nevyvrátil. Nemôže preto obstáť odvolacia námietka žalovaného, že mu oznámenie o zmene províznych podmienok nebolo nikdy doručené ani inak oznámené. Žalobca dostatočným spôsobom predložením vyššie uvedenej zmeny províznych podmienok v kontexte so spôsobom doručovania tejto zmeny komunikačnými prostriedkami dojednanými v obidvoch zmluvách a v kontexte s povinnosťou žalovaného s týmito dokumentmi vystavenými žalobcom oboznamovať sa minimálne raz týždenne, preukázal skutočnosť doručenia zmeny províznych podmienok žalovanému.

26. V zmysle uvedených zistení tak od 1.1.2013 v právnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným platili zmenené provízne podmienky, v zmysle ktorých žalovaný nemal nárok na zaplatenie nadstavbovej kmeňovej odmeny. Ak zo strany žalobcu bol napriek tomu tento druh odmeny žalovanému naďalej vyplácaný, jednalo sa zo strany žalobcu o plnenie, na ktoré nebol daný právny dôvod a prijatím tohto plnenia vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie. Nemôže obstáť argumentácia žalovaného v tom smere, že žalobca vyplatením faktúr žalovaného, ktoré obsahovali aj túto nadstavbovú kmeňovú odmenu, nárok žalovaného uznal v zmysle ust. § 323 ods. 2 v spojení s ust. § 407 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka. Ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka zakotvuje vznik účinkov uznania zvyšku dlhu v prípade, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok. Ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka pritom koncipuje uznanie záväzku ako vznik právnej domnienky, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 32Odo 453/2004 pritom možno uznať aj neexistujúci záväzok a uznanie takéhoto neexistujúceho záväzku nerobí právny úkon uznania dlhu neplatným. Vyvrátiteľná právna domnienka v zmysle ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka o trvaní uznaného záväzku v okamihu jeho uznania presúva dôkazné bremeno trvania záväzku na dlžníka, ktorý musí prípadne preukázať, že takýto uznaný záväzok neexistuje. V kontexte prejednávanej veci potom aj v prípade, ak by sa zaplatenie vystavených faktúr žalovaného žalobcom malo považovať za uznanie dlhu, možno konštatovať, že žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno a preukázal, že na strane žalovaného nevznikla relevantná pohľadávka na zaplatenie časti vyplatenej odmeny, čím žalobca preukázal, že na jeho strane takýto záväzok neexistoval (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 29Odo 1457/2005).

27. Žalovaný v odvolaní namietol tiež šikanózne uplatňovanie procesných práv, čo malo umožňovať okresnému súdu odmietnuť žalobu podľa čl. 5 CSP. V zmysle tohto článku je možné odmietnuť a sankcionovať také procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Krajský súd v kontexte prejednávanej veci nezistil žiadne také procesné úkony žalobcu, ktoré by znamenali zneužitie jeho procesných práv alebo svojvoľné či bezúspešné uplatňovanie práva žalobcom. Žalobca v konaní uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, čím realizoval svoje právo na súdnu ochranu vyplývajúce z ním tvrdeného porušenia jeho subjektívnych práv. Žalobca bol oprávnený v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a realizáciu tohto práva nie je možné hodnotiť ako šikanózne uplatňovanie procesných práv.

28. Žalovaný v podanom odvolaní ďalej namietal nesprávne právne posúdenie otázky premlčania uplatneného nároku, ktorú otázku okresný súd posudzoval v zmysle relevantných ustanovení Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti žalovaný namietal tiež nesprávne posúdenie charakteru vzťahu vzniknutého medzi žalobcom a žalovaným ako vzťahu obchodnoprávneho. Krajský súd po oboznámení sa so zmluvami o vykonávaní finančného sprostredkovania I a II konštatuje, že v záhlaví sú obidve tieto zmluvy definované ako zmluvy uzatvorené v zmysle ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a zák. č. 186/2009 Z.z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve. Je tak zrejmé, že zmluva bola uzatvorená v zmysle relevantných ustanovení Obchodného zákonníka, pričom žalovaný je v zmluve okrem uvedenia dátumu narodenia, rodného čísla a adresy trvalého bydliska identifikovaný tiež daňovým identifikačným číslom DIČ. Samotný žalovaný v podanom odvolaní uvádza, že príjmy z tejto činnosti riadne uviedol vo svojom daňovom priznaní a odviedol z nich aj daň z príjmu. Tieto daňové priznania pritom žalovaný podával ako podnikateľ označený okrem iného údajom IČO: 45 386 510 (č.l. 174 rub, 175, 175 rub, 177, 183, 184). Krajský súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že žalovaný síce na jednej strane spochybnil, že právny vzťah, do ktorého vstúpil so žalobcom, je vzťahom obchodnoprávnym, ale napriek tomu sa v tomto právnom vzťahu

domáhal aplikácie ust. § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 407 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka ohľadom účinkov uznania dlhu jeho zaplatením. Na jednej strane tak žalobca namietal posúdenie tohto vzťahu v zmysle relevantných ustanovení Obchodného zákonníka a na druhej strane sa aplikácie konkrétnych ustanovení Obchodného zákonníka v danom právnom vzťahu sám domáhal.

29. Okresný súd potom vecne správne konštatoval, že zmluvný vzťah založený uvedenými sprostredkovateľskými zmluvami sa riadil Obchodným zákonníkom ako tzv. nepomenovaná zmluva v zmysle ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a na tento vzťah správne aplikoval relevantné ustanovenia tohto právneho predpisu. S uvedeným záverom potom súvisí aj vecne správne posúdenie otázky premlčania uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia okresným súdom. Krajský súd vo vzťahu k tejto otázke poukazuje na ustálenú judikatúru, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo 148/2004, z ktorého plynie, že samotná skutočnosť, že výslovne neupravuje začiatok plynutia premlčacej doby a jej dĺžku ešte neznamená nevyhnutnosť aplikácie právnej úpravy Občianskeho zákonníka, ale len to, že tieto otázky treba riešiť podľa všeobecných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní. V zmysle ďalšieho rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obo 86/2005 je právna úprava premlčania pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia komplexne upravená v Obchodnom zákonníku a všetky otázky s ňou súvisiace treba riešiť podľa týchto ustanovení, preto aplikácia ustanovení o všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa Občianskeho zákonníka je neprípustná. K obdobným záverom dospel aj Ústavný súd SR v náleze sp.zn. II. ÚS 92/06, v zmysle ktorého aj keď sa bezdôvodné obohatenie riadi Občianskym zákonníkom, premlčanie práv z neho bude v obchodných vzťahoch podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka, t.j. na dĺžku doby premlčania bude potrebné aplikovať všeobecnú 4 ročnú premlčaciu dobu podľa ust. § 397 Obchodného zákonníka. Obdobne je možné poukázať na ďalší nález Ústavného súdu SR vo veci sp.zn. IV. ÚS 214/04. V zmysle uvedeného tak podľa názoru krajského súdu možno aktuálne otázku posudzovania premlčacej doby vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch považovať za súdnou praxou ustálenú v smere posudzovania tejto otázky v režime štvorročnej premlčacej doby upravenej Obchodným zákonníkom. S prihliadnutím na vyššie uvedený záver o obchodnoprávnom charaktere vzťahu žalobcu a žalovaného potom okresný súd vecne správne ustálil, že uplatnený nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je premlčaný, nakoľko takýto nárok sa v podmienkach obchodno-právnych záväzkových vzťahoch premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe 4 rokov.

30. Pokiaľ ide o námietku žalovaného ohľadom nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré podľa žalovaného nie je v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, krajský súd uvádza, že nezistil opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu. Z ust. § 220 ods. 2 vyplýva povinnosť súdu v odôvodnení rozsudku uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia nepochybne patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Zároveň však judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký argument, ktorý pre rozhodnutie vo veci samej nie je podstatný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd SR opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

31. Odvolací súd po preskúmaní odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe voči žalovanému vyhovel. Neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že by v rozhodnutí okresného súdu chýbalo logické vysvetlenie, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol relevantné skutkové zistenia ohľadom vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, uviedol právne predpisy, na základe ktorých posudzoval vznik bezdôvodného obohatenia a tiež žalovaným uplatnenú námietku premlčania uplatneného nároku. Rozhodnutie okresného súdu preto nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keď sa

súd v skutkovej a právnej rovine zaoberal nosnou argumentáciou sporových strán a túto argumentáciu, aj pokiaľ išlo o obranu žalovaného, riadne vyhodnotil. Okresný súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a význam v kontexte relevantných zistení o skutkovom stave vo veci. Z judikatúry ÚS SR vyplýva, že iba skutočnosť, že sa odvolateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo o arbitrárnosti rozhodnutia súdu (I. ÚS 188/06). Okrem toho krajský súd považuje za potrebné uviesť, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (Stanovisko občiansko-právneho kolégia NS SR č. 2 zo dňa 03. decembra 2015, Zbierka Stanovísk NS SR a súdov SR 1/2016). V danom prípade napadnutý rozsudok okresného súd i čo do odôvodnenia spĺňal kritériá vecne správneho rozhodnutia za dostatočného rešpektovania ust. § 220 ods. 2 CSP. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi sa odvolateľ nestotožňuje. Nespokojnosť s právnym posúdením veci, ktorá je z celého obsahu odvolania zjavná, odvolateľ subsumoval aj pod námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia, pričom nešpecifikoval, či má podľa neho ísť o odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, zakladajúci zmätočnosť rozhodnutia a konania alebo podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, zakladajúci inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

32. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným procesnou úpravou na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na daný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Závery súdu prvej inštancie tak nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 220 ods. 2 . Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 369/2013 zo 17. marca 2016).

33. Žalovaný v podanom odvolaní tiež uviedol, že okresný súd porušil zásadu rovnosti podľa čl. 6 CSP, v zmysle ktorého majú strany sporu v súdnom konaní rovnaké postavenie. Žalovaný pritom bližšie neodôvodnil svoj odkaz na toto zákonné ustanovenie. Krajský súd po oboznámení sa so spisovým materiálom konštatuje, že okresný súd svojim postupom zaručil stranám rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na relevantné argumenty strany, každá strana mala v procese rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a žiadna z procesných strán nebola voči protistrane zvýhodnená. Okresný súd stranám umožnil vyjadriť sa k argumentom protistrany, umožnil im navrhovať a predkladať dôkazy na preukázanie ich tvrdení, tieto dôkazy v potrebnom rozsahu na pojednávaní vykonal a na základe vykonaných dôkazov vo veci vecne správne rozhodol.

34. Vo vzťahu k okresným súdom zistenému skutkovému stavu, vykonanému dokazovaniu a jeho zhodnoteniu odvolací súd konštatuje, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie sporovej právnej veci, z ktorého vychádzal aj krajský súd za aplikácie § 383 CSP. Zvýrazňuje krajský súd, že dokazovanie je procesný postup súdu, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom hodnotení. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci občianskeho súdneho konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom k ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (rozsudok NS SR 4 Cdo 256/2012). Dopĺňa odvolací súd, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu, procesný postoj strany zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu, akceptovať jej návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04). V

súvislosti so zhodnotením vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom poukazuje odvolací súd aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ... „právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“.

35. V zmysle uvedených zhodnotení bolo preto namieste odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, a to tak vo výroku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel, ako aj vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania. Výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie nebol odvolaním žalovaného osobitne napadnutý a ako výrok závislý od výroku v merite veci bol preto pri potvrdení rozsudku okresného súdu rovnako potvrdený ako vecne správne rozhodnutie.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, ktorému tak bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.