Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/111/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného JUDr. Barborou Korenecovou, advokátkou, Slnečná 765/3, Malinovo, proti žalovanému: N. R., T. S. XXX, o zaplatenie 653,28 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 23.01.2017, č.k. 22C/110/2016-39, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku p o t v r d z u j e.

Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 331,94 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 331,94 eura od 23.04.2005 do zaplatenia, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 01.06.2016 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 653,28 eura s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že žalovanému poskytol v súlade so Zmluvou o úvere č. XXXXXXX zo dňa 16.03.2005 (ďalej len „zmluva o úvere“) úver vo výške 331,96 eura, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach po á 54,44 eura, s počtom splátok 12. Žalovaný sa podľa zmluvy o úvere zaviazal vrátiť žalobcovi poskytnutý úver spolu s poplatkom vo výške 321,32 eura, ktorý v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, predstavoval dohodnutý úrok (1/3 poplatku) a náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou (2/3 poplatku). Vzhľadom na to, že žalovaný si neplnil svoje povinnosti vyplývajúce zo záväzkového vzťahu so žalobcom, jeho dlh voči žalobcovi sa stal dňa 23.04.2005 splatným. Z okolností nasledujúcich po uzavretí zmluvy o úvere nadobudol žalobca podozrenie, že žalovaný uzavrel zmluvu o úvere s úmyslom úver nesplácať, preto podal dňa 31.07.2005 na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava IV trestné oznámenie, vo veci podozrenia zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 zákona č. 300/2005 Z.z. (ďalej len „“). Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 21.08.2007, sp. zn. 1T/14/2006, uznal žalovaného vinným zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 250a ods. 1, ods. 3 Trestného zákona a podľa § 288 ods. 1 Trestného zákona odkázal žalobcu ako poškodeného s nárokom na náhradu škody v sume 331,94 eura na občianske súdne konanie. Trestný rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 24.01.2008.

3. Súd prvej inštancie, posúdiac nárok žalobcu podľa ustanovení § 415, § 420 ods. 1, 3 a § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) mal za preukázané

splnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu. Vychádzal pritom z rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21.08.2007, sp. zn. 1T/14/2006, podľa ktorého bol žalovaný uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu úverového podvodu podľa § 250a ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že dňa 16.03.2005, vo T. S., uzatvoril so žalobcom, prostredníctvom jeho mandatára, zmluvu o úvere, ku ktorej predložil potvrdenie o príjme z firmy Mikado, s.r.o., v ktorej nikdy nepracoval, na základe čoho mu žalobca poskytol peňažný úver v sume 331,94 eura, z ktorého ani jednu splátku neuhradil. Tým, že žalovaný vylákal od žalobcu finančný úver, keď ho uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na jeho poskytnutie a splácanie, spôsobil mu škodu vo výške 331,94 eura. Súd prvej inštancie, ktorý v zmysle § 193 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) bol pre účely civilného súdneho konania viazaný výrokom trestného rozsudku v otázke zavineného protiprávneho konania žalovaného, vyhodnotil konanie žalovaného ako porušenie právnej povinnosti, v dôsledku ktorého vznikla žalobcovi škoda vo výške poskytnutého úveru, pričom mal za preukázanú i existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou. Z týchto dôvodov priznal žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 331,94 eura titulom náhrady škody. Súd prvej inštancie podotkol, že žalobca si v žalobe nesprávne uplatňoval nárok na zaplatenie sumy 331,96 eura tvrdiac, že zodpovedá poskytnutému úveru. Z dokazovania pritom vyplynulo, že žalobca poskytol žalovanému úver len vo výške 331,94 eura, a preto jeho nárok v časti zaplatenia sumy 0,02 eura ako nepreukázaný zamietol.

4. Pokiaľ išlo o nárok na zaplatenie sumy 321,32 eura súd prvej inštancie dospel k záveru, že v tejto časti žalobca nepreukázal existenciu zákonných predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu, najmä existenciu takej škody. Naviac, s poukazom na ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol, že pokiaľ žalobca uplatňoval nárok na zaplatenie tejto sumy titulom poplatku podľa zmluvy o úvere, táto mala charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. b) a § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“), keďže sa jednalo o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov žalovanému, poskytovanie úverov bolo predmetom podnikateľskej činnosti žalobcu, ktorý poskytol žalovanému ako spotrebiteľovi úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Poukazujúc na ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, okrem iného, aj dobu trvania zmluvy, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru a ďalšie podstatné náležitosti, súd prvej inštancie vyhodnotil peňažný úver poskytnutý žalovanému za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 citovaného zákona), nakoľko uvedené údaje v zmluve o úvere absentovali. Následne súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca nebol oprávnený požadovať od žalovaného zaplatenie sumy 321,32 eura a jeho žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.

5. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi spolu s istinou 331,94 eura i úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z priznanej sumy podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný nezaplatil žalobcovi vzniknutú škodu riadne a včas, počnúc odo dňa 23.04.2005, ako dňa kedy sa úver stal splatným.

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p., keď pomer úspechu žalobcu (konajúci súd vyhovel žalobe v časti zaplatenia sumy 331,94 eura, čo predstavuje úspech žalobcu 50,81 %) a žalovaného (konajúci súd zamietol žalobu v časti zaplatenia sumy 321,34 eura, čo prestavuje úspech žalovaného 49,19 %), s ohľadom na celkový úspech žalobcu 1,62 % (50,81 % - 49,19 %) bol v zásade rovnaký, a preto rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

7. Proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol, podal odvolanie žalobca a žiadal ho zrušiť a vec vrátiť na nové konanie. Namietal, že súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil, čím mu odňal možnosť konať (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Uviedol, že so žalovaným uzatvoril dňa 16.03.2005 zmluvu o úvere, na základe ktorej mu poskytol úver v sume 331,94 eura, zvýšený o príslušný poplatok v sume 321,32 eura, čo spolu prestavuje sumu 653,26 eura, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť. Zmluvné strany sa v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia

úveru dohodli, že ich vzťah sa bude spravovať ustanoveniami zákona č. 513/1991 Zb. (ďalej len „“). Preto pokiaľ súd prvej inštancie aplikoval na predmetný záväzkový vzťah ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z., a nie Obchodného zákonníka, týkajúce sa zmluvy o úvere (§ 497 a nasl.), ktorá sa naviac považuje za tzv. absolútny obchod, postupoval nesprávne, nakoľko zákon č. 258/2001 Z.z. sa vzťahoval na zmluvy o úvere až na základe jeho novelizácie, účinnej odo dňa 01.01.2008. Podpísaním zmluvy o úvere žalovaný vyjadril súhlas so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, okrem iného aj s bodmi 4 a 6 podmienok, v zmysle ktorých sa pre prípad splatnosti celého dlhu zaviazal zaplatiť úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy, za každý deň omeškania, odo dňa splatnosti dlhu až do dňa jeho úhrady. Tento úrok mal sankčný charakter a žalovanému sa účtoval len v prípade porušenia zmluvných podmienok. Žalobca v ďalšom poukázal i na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý mal podľa neho upravovať výšku úrokov z omeškania, a to prioritne v zmysle dohody zmluvných strán a ak taká nebola, ich výšku stanovil zákon. Zdôraznil, že z ustanovení Obchodného zákonníka, ani z iných právnych predpisov nemožno vyvodiť obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť v rámci obchodných záväzkových vzťahov. Žalobca v ďalšom poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), podľa ktorých úroková sadzba dohodnutá pre prípad omeškania, vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy, nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku (uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 16.05.1996, sp. zn. 3Obdo 3/96, rozsudok najvyššieho súdu zo dňa 22.09.2005, sp. zn. 2Obdo 26/2004). V tomto smere sa podľa mienky žalobcu nebolo možné dovolávať ani rozporu s dobrými mravmi, keďže žalovaný, v čase uzatvárania zmluvy o úvere mal možnosť zvážiť, či pristúpi k jej uzatvoreniu za podmienok v nej uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v zmluve zaviazal a musel si byť vedomý i následkov prípadného neplnenia záväzku riadne a včas, t.j. povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške. Naviac, žalobca s poukazom na rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, vo veci sp. zn. 12Cmo 95/2005, zdôraznil, že pri nebankových subjektoch nie je možné stanoviť výšku úrokov v závislosti od výšky úrokov požadovaných bankami, najmä vzhľadom na povahu nebankových úverov, riziká spojené s osobou dlžníka, jeho finančným nepreverovaním a nepožadovaním takého zabezpečenia ako v prípade bankových úverov. Pokiaľ tento záver platí vo vzťahu k úrokom, majúcim charakter ceny plnenia, tým viac ho, podľa mienky žalobcu, možno aplikovať i na úroky z omeškania, ako inštitútu, ktorým sa zabezpečuje poskytnuté plnenie.

8. Žalobca ďalej uviedol, že so žalovaným sa v zmluve o úvere dohodli i na poplatku, zodpovedajúcemu nákladom na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu s administratívou s tým spojenou, ktoré dojednanie nepovažoval za rozporné s ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zdôraznil, že žalovaného pri podpise zmluvy o úvere riadne oboznámil s jej obsahom, ako aj so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, čo žalovaný potvrdil svojim podpisom, ku ktorému nepripojil žiadne výhrady.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal rozsudok v napadnutom výroku, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že so zreteľom na odvolacie dôvody žalobcu, ktorými je striktne viazaný, nie je možné podanému odvolaniu vyhovieť. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.06.2018 (§ 378 ods. 1 C.s.p., § 219 ods. 3 C.s.p.).

11. V prvom rade treba uviesť, že žalobca v opravnom prostriedku zo dňa 11.02.2017 namietal ako jeden z odvolacích dôvodov nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, čo malo mať za následok odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom. Takto formulovaný dôvod nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie by bolo možné podradiť pod odvolací dôvod vymedzený v § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), nakoľko judikatúra najvyššieho súdu (vychádzajúca z ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „O.s.p.“), ktorý bol s účinnosťou od 01.07.2016 nahradený Civilným sporovým poriadkom) považovala nepreskúmateľnosť rozhodnutia za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania (podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Z obsahu odvolania ďalej vyplýva, že žalobca síce formálne namietal existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., avšak bez ďalšej konkretizácie a zdôvodnenia, v čom mala námietka nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie spočívať. Preskúmaním odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel pritom odvolací súd k

záveru, že toto zodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p., keď dáva jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku.

12. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom závere ohľadne posúdenia zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej, podľa zákona č. 258/2001 Z.z., keď nerešpektoval dohodu zmluvných strán a na záväzkový vzťah neaplikoval ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, upravujúce zmluvu o úvere.

13. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

14. V predmetnej veci, vychádzajúc z opisu rozhodujúcich skutočností uvedených v žalobe (§ 132 ods. 1 C.s.p.), posúdil súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie sumy 653,28 eura s príslušenstvom ako nárok uplatnený titulom náhrady škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka, v ktorom je zakotvená všeobecná zodpovednosť fyzických a právnických osôb, ktorá prichádza do úvahy vždy vtedy, ak nejde o niektorý z prípadov osobitnej zodpovednosti za škodu. Skúmajúc existenciu predpokladov zodpovednosti za škodu, ktorými sú 1/ porušenie právnej povinnosti, 2/ vznik skutočnej škody alebo ušlý zisk, 3/ príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a vznikom škody a 4/ zavinenie, súd prvej inštancie zhodnotil, že žalovaný sa v súvislosti s uzatvorením zmluvy o úvere a prijatím peňažných prostriedkov od žalobcu, dopustil protiprávneho konania, ktorá okolnosť vyplývala aj z odsudzujúceho rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21.08.2007, sp. zn. 1T/14/2006, ktorým bol v zmysle § 193 C.s.p. viazaný. Svojim konaním žalovaný spôsobil žalobcovi škodu, ktorú súd prvej inštancie ustálil vo výške 331,94 eura ako sumu, o ktorú sa (poskytnutím úveru) zmenšil majetok žalobcu, pričom medzi konaním žalovaného a vznikom škody existovala priama príčinná súvislosť. Na základe týchto skutočností konajúci súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 331,94 eura s príslušenstvom a jeho nárok vo zvyšnej časti (zaplatenia sumy 321,34 eura) ako nedôvodný zamietol, primárne pre nepreukázanie predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu. Žalobca v odvolaní (proti zamietavému výroku rozsudku) právne posúdenie jeho nároku súdom prvej inštancie ako nároku vyplývajúceho zo zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka nenamietal a nijako nespochybňoval. Odvolaciemu súdu, viazanému uplatneným odvolacím dôvodom a jeho vymedzením (§ 380 ods. 1 C.s.p.), preto neostalo iné, len posudzovať správnosť napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie iba zo žalobcom vytýkaného hľadiska, ako nároku vyplývajúceho zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere (a nie ako nároku zo zodpovednosti za škodu - pozn. odvolacieho súdu), ktorý však, a to treba zdôrazniť, nebol primárnym, ale až sekundárnym dôvodom zamietnutia žaloby žalobcu, v časti zaplatenia sumy 321,34 eura; dospel pritom k záveru o nedôvodnosti argumentácie žalobcu.

15. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že ako bolo uvedené už vyššie, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný uzatvoril so žalobcom zmluvu o úvere, pričom pri jej uzatváraní ho uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na jeho poskytnutie a splácanie, ktoré konanie bolo rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21.08.2007, sp. zn. 1T/14/2006, kvalifikované ako trestný čin; žalovaný bol (nielen) na základe tohto protiprávneho konania uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu úverového podvodu podľa § 250a ods. 1, ods. 3 Trestného zákona.

16. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

17. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

18. Platné právne úkony sú také prejavy vôle (§ 34 Občianskeho zákonníka), ktoré majú všetky zákonom stanovené náležitosti, ku ktorým patrí nepochybne i podmienka ich dovolenosti zákonom. Ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka postihuje sankciou neplatnosti také právne úkony, ktoré sú v rozpore so zákonom, obchádzajú ho alebo sú v rozpore s dobrými mravmi. Pre právne úkony, ktoré svojim obsahom alebo účelom odporujú zákonu je charakteristické, že sa ocitajú v rozpore s výslovným zákazom alebo príkazom formulovaným v zákone. Vznik a plnenie z takýchto právnych úkonov objektívne právo

nepripúšťa, čo má ten následok, že z nich nevzniknú žiadne subjektívne práva a povinnosti. Neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka je pritom neplatnosťou absolútnou, ktorá pôsobí zo zákona, od počiatku, netreba sa jej dovolávať a súd je povinný na ňu prihliadať ex offo.

19. Vychádzajúc z právoplatného odsudzujúceho rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21.08.2007, sp. zn. 1T/14/2006, ktorým bol odvolací súd v zmysle § 193 C.s.p. viazaný (tak pokiaľ išlo o spáchanie skutku, ako aj o osobu, ktorá skutok, kvalifikovaný ako trestný čin, spáchala), je zrejmé, že žalovaný pri uzatváraní zmluvy o úvere nemal od počiatku úmysel naplniť jej účel, keďže jeho vôľa nebola vážna (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a preukázateľne sa dopustil protiprávneho konania, ktoré je v rozpore so zákonom; zmluvu o úvere treba preto považovať za absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Na základe takto neplatnej zmluvy o úvere si žalobca v konaní nemohol s úspechom uplatňovať nárok na zaplatenie sumy 321,34 eura. So zreteľom na tento právny záver odvolací súd považoval argumentáciu žalobcu v odvolaní ohľadne nesprávnej aplikácie ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. na vzťah medzi stranami sporu, za bez právnej relevancie.

20. S poukazom na vyššie uvedené a vzhľadom na to, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého výroku rozsudku a ktoré by boli spôsobilé privodiť jeho zmenu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, v napadnutom výroku, ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

21. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žalovaný mal vo veci plný úspech.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).