Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cob/56/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcu: Tepláreň Košice, a. s. v skratke TEKO, a. s., IČO: 36 211 541, so sídlom Teplárenská 3, 042 92 Košice, právne zastúpeného IURISTICO s. r. o., so sídlom Cimborkova 13, 040 01 Košice - Sever, IČO: 36 588 041, proti žalovanému: WAGNER SERVICECENTRUM s.r.o., IČO: 36 586 145, so sídlom Hlavná 111, 080 01 Prešov, právne zastúpeného JUDr. Mariánom Pállom, advokátom, so sídlom Bauerova 14, 040 11 Košice - Sídlisko KVP, o zaplatenie 3.983,28 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 8Cb/75/2014 - 180 zo dňa 21.12.2016, takto jednohlasne

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovaný m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) žalobu zamietol a vyslovil, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 3.983,28 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 3.983,28 eur od 16. novembra 2013 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 eur a náhradu trov konania. Poukázal na to, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti - pozemku registra „C“, parc. č. XXXX/XXX, o výmere 13 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, v A.. Ú.. P. F., H. A. - P., H. A. D.., nehnuteľnosti - pozemku registra „C“, parc. č. XXXX/XXX, o výmere 294 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria v A.. Ú.. P. F., H. A. - P., H. A. D., oba zapísané na LV č. XXXXX vedenom Okresným úradom A., katastrálnym odborom, na ktoré žalovaný trvale neoprávnene vstupuje, a ktoré sú pozemnou komunikáciou, za účelom prechodu k nehnuteľnosti žalovaného - stavby so súpisným č. XXXX na parcele č. XXXX/XXX a parcele č. XXXX/XX, druh stavby priemyselná budova, v A.. Ú.. P. F., H. A. - P., H. A. D.., zapísanej na LV č. XXXXX vedenom Okresným úradom A., katastrálnym odborom. Vzhľadom na uvedené, žalobca má za to, že užívaním nehnuteľnosti žalobcu sa žalovaný bezdôvodne obohacuje na úkor žalobcu.

3. Na základe listinných dôkazov predložených žalobcom súd v konaní vydal platobný rozkaz č. k. XXRob/XX/XXXX-XX zo dňa 17.03.2014, ktorým žalovanému uložil povinnosť uhradiť žalobcovi žalovanú sumu s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania. Žalovaný podal voči platobnému rozkazu v zákonnej lehote odpor.

4. Žalovaný uplatnený nárok považoval za neopodstatnený v celom rozsahu, a to z dôvodu, že medzi stranami nebola uzatvorená žiadna zmluva o nájme a žalobca osobne ani prostredníctvom právneho zástupcu so žalovaným o užívaní príjazdovej cesty nejednal. Poukázal na to, že platobný rozkaz nemôže nahradiť vôľu strán k vzniku určitého záväzkového vzťahu ani vzťahu vzniknutého na základe ustanovení Obchodného zákonníka. Žalovaný súčasne uviedol, že žalobca nepredložil doklady o vlastníctve nehnuteľnosti, neuviedol koľko m2 chce žalovanému prenajímať, aby bolo z uvedeného zrejme, či neprenajíma tú istú plochu viacerým subjektom. Žalovaný má záujem o vzájomné korektné vyriešenie celej situácie, avšak nedomnieva sa, že z jeho strany dochádza k bezdôvodnému obohateniu na úrok žalobcu.

5. Následne súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia § 3 ods. 2, § 4b ods. 1, § 22 ods. 1, 3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách a § 43 ods. 1, 4 zákona č. 8/2009 o cestnej premávke uzavrel, že ak teda žalobca tvrdil, že žalovaný bez právneho titulu a bez súhlasu žalobcu vstupuje pravidelne pri výkone svojej podnikateľskej činnosti na komunikáciu vlastnícky patriacu žalobcovi, ako na pozemok, ktorý patrí žalobcovi a robí tak pritom bez právneho titulu, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Vzhľadom na vyjadrenie F. F. A., oddelenia výstavby, investícií a stavebného úradu - referátu dopravy doručeného súdu dňa 25.08.2016,z ktorého vyplýva, že predmetná komunikácia nachádzajúca sa na ulici K. V. A., na pozemku C-KN parc. č. XXXX/ XX v A..Ú.. P. F. - LV XXXXX, vo vlastníctve žalobcu je evidovaná ako verejná účelová komunikácia a nebola rozhodnutím F. F. A. vyhlásená za neverejnú komunikáciu, charakter užívania tejto komunikácie nemá súkromnoprávny charakter a využívanie tejto komunikácie sa nemusí podriaďovať vôli vlastníka.

6. Súd prvej inštancie sa stotožnil so skutkovou a právnou obranou žalovaného a ustálil, že v danom sa jedná o účelovú verejnú komunikáciu, kde systém užívania tejto komunikácie je upravený cestným zákonom a všeobecnými právnymi predpismi. Tieto právne predpisy v ničom neoprávňujú žalobcu k tomu, aby si nejakou vynútiteľnou formou vymáhal od účastníkov cestnej premávky náhradu za užívanie tejto komunikácie. Uvedenú komunikáciu nevyužíva iba žalovaný, ale neobmedzený počet subjektov, a teda ani výška bezdôvodného obohatenia nemôže byť stanovená na základe uzatvorených nájomných zmlúv. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania, ktorá bola dôvodná, avšak nakoľko žalobca v konaní nepreukázal so žalovaným zmluvný ani zákonný vzťah, ani nárok, ktorého sa v konaní domáha, súd žalobu zamietol.

7. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov konania.

8. Proti tomuto rozsudku ako celku, podal žalovaný včas odvolanie, v ktorom uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil režim užívania účelových komunikácií, keď uzavrel, že zákon č. 135/1961 Zb. ani bližšie nešpecifikované všeobecné právne predpisy neoprávňuje vlastníka účelovej komunikácie k tomu, aby sa domáhal poskytnutia náhrady za užívanie účelovej komunikácie od tretích osôb. Tento záver súdu prvej inštancie je podľa odvolateľa v rozpore s Cestným zákonom, ako aj s vykonávacou vyhláškou Federálneho Ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva Zákon o pozemných komunikáciách (Cestný zákon). Z citovaného ustanovenia § 6 ods. 1 Cestného zákona jednoznačne podľa odvolateľa vyplýva, na ktoré z pozemných komunikácií sa režim všeobecného užívania vzťahuje, a na ktoré z pozemných komunikácií sa režim všeobecného užívania nevzťahuje (účelové komunikácie). Zo žiadneho ustanovenia Cestného zákona nemožno podľa odvolateľa dospieť k výkladu, ktorý učinil súd prvej inštancie, a síce, že verejné účelové komunikácie sú určené na všeobecné užívanie. Režim užívania účelových komunikácií pritom výslovne upravuje Vyhláška Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva Cestný zákon. Súd prvej inštancie sa podľa odvolateľa touto argumentáciou nezaoberal, keď podľa ust. § 22 ods. 3 citovanej vyhlášky o právnych pomerov účelových komunikácií platia všeobecné predpisy. Za citovaným ustanovením nasleduje odkaz na poznámku pod čiarou, v zmysle ktorej je takýmto všeobecným predpisom Občiansky zákonník. Vzhľadom na uvedené je preto podľa odvolateľa potrebné mať za to, že na právne pomery účelových komunikácií sa použije režim užívania veci podľa Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, či ide o účelovú komunikáciu, verejnú alebo neverejnú. Jedným zo základných práv vlastníka vyplývajúcich z obsahu vlastníckeho práva je právo s vecou nakladať, disponovať. Toto vlastnícke oprávnenie v sebe zahŕňa i fyzickú dispozíciu s vecou, a právnu dispozíciu s vecou. Je tak na vlastníkovi veci, či sa rozhodne vec užívať sám, t. j. pre seba, alebo či jej užívanie umožní tretím osobám. V každom prípade vlastník veci je sám oprávnený rozhodovať o tom, či tretej osobe vec užívať umožní, alebo nie, prípadne za

akých podmienok umožní vec tretej osobe užívať. Keďže žalovaný v konaní nepreukázal, že by mu na užívanie predmetných komunikácií patril právny titul zo zmluvy a všeobecne záväzné právne predpisy nekonštituujú tretím osobám právo na užívanie účelových komunikácií, žalovaný v rozhodnom období užíval predmetnú komunikáciu bez právneho titulu. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody preto súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

9. V ďalšom žalobca namietal postup súdu prvej inštancie, akým zabezpečoval dôkazy. Súd prvej inštancie bez toho, aby to navrhla strana sporu, dožiadal F. F. A. o poskytnutie stanoviska ohľadom právnej povahy predmetnej komunikácie s tým, že v konaní neprichádza do úvahy vykonávanie dôkazov bez návrhu, čo súd nemôže od účinnosti civilného sporového poriadku urobiť, t. j. vykonávať dôkazy bez návrhu, čím porušil princíp rovnosti zbraní.

10. Ďalej odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie v odseku 1 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nesprávne špecifikoval nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu a ďalej, že súd prvej inštancie nekonkretizoval, aké dôkazy boli v konaní vykonané. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd (zrejme mal odvolateľ na mysli súd prvej inštancie - poznámka odvolacieho súdu), úplne odignoroval argumenty žalobcu a nezdôvodnil svoj právny názor, považoval žalobca jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

11. Vzhľadom na uvedené v rámci svojho odvolacieho návrhu navrhol žalobca, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie, alternatívne aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

12. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu mal za to, že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový a právny stav, vypočul si ústne stanoviská a preštudoval písomné vyjadrenie sporových strán, oboznámil sa s predloženými dôkazmi a vykonal dôkazy, ktoré boli navrhnuté, a súd považoval za potrebné ich vykonať. Na základne takto zisteného stavu súd prvej inštancie rozhodol vecne správne a svoje rozhodnutie aj jasne a výstižne vysvetlil. Poukázal, že vyjadrenie F. F. A. zo dňa 18.8.20116 je dôkazom vykonaným na návrh žalovaného, preto sa nestotožnil s názorom žalobcu, kde okrem iného poukázal na dôkaz predložený žalobcom, a to list F. F. A. zo dňa 3.6.2013, adresovaný žalobcovi, kde sa uvádza stanovisko F. A., že predmetná komunikácia je účelovou komunikáciou, z obsahu ktorého sa dá odvodiť, že sa jedná o účelovú verejnú komunikáciu, keďže F. v stanovisku uvádza, že komunikácia nevedie po uzavretých priestoroch, alebo objektoch, ktoré sú neverejné. Tiež poukázal na skutočnosť, že žalobca nepredložil súdu žiaden dôkaz, že predmetná komunikácia je neverejná.

13. S odkazom na vyššie uvedené preto žalovaný navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť.

14. Žalobca vo svojej replike k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu zotrval na svojich stanoviskách uvedených v odvolaní s tým, že v zápisnici o pojednávaní zo dňa 6.7.2016, po ktorom súd požiadal F. A. o zaujatie stanoviska, nie je zachytené, že by žalovaný, resp. jeho právny zástupca navrhoval zabezpečenie akéhokoľvek listinného dôkazu od F. A.. Rovnako tak žalovaný nenavrhol vykonať takýto dôkaz aj na pojednávaní v uskutočnenom 15.6.2016, ani vo svojom vyjadrení zo dňa 9.5.2016. Nestotožnil sa s názorom žalovaného, že teplárenská cesta je fyzicky prístupná verejnosti a znamená možnosť svojvoľného užívania tretími osobami bez súhlasu žalobcu. Takýto výklad je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 3 vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva Cestný zákon, pričom v ďalšom zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní.

15. Žalovaný sa k replike žalobcu nevyjadril.

16. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa, po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 , a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 370 ods. 2 , pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 , zistil, že súd prvej inštancie vec správne právne

posúdil, aj vecne správne vo veci rozhodol. Za vecne správne, výstižné a vyčerpávajúce považuje aj dôvody prvoinštančného rozsudku, a preto sa v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 obmedzuje na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku, a s poukazom na odvolacie námietky žalobcu považuje k týmto dôvodom za potrebné uviesť.

17. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie nemôže z vlastnej iniciatívy vykonávať dôkazy bez návrhu, keď dožiadal F. F. A. o poskytnutie stanoviska ohľadne právnej povahy predmetnej komunikácie, a či táto komunikácia bola vyhlásená za verejnú účelovú komunikáciu, tak je potrebné uviesť, že tak súd prvej inštancie urobil na pojednávaní, na ktorom boli prítomné obe sporové strany, keď do uznesenia uviedol vyššie uvedenú žiadosť, pričom žalobca na tomto pojednávaní toto nijako nenamietal. Naviac je potrebné uviesť, že na tomto pojednávaní konanom dňa 6.7.2016, obaja právni zástupcovia strán sporu zaujali rozporné stanoviská ohľadom právneho statusu a účelu tejto komunikácie, preto pokiaľ súd prvej inštancie za účelom odstránenia týchto rozporov si vyžiadal priamo správu, či táto bola vyhlásená za verejnú alebo neverejnú, nejedná sa o dôkaz, ktorý by bol získaný v rozpore so zákonom, a ktorý v zmysle článku 16 ods. 2 C.s.p. nemôže súd pre rozpor so zákonom zohľadniť, nakoľko sa v žiadnom prípade nejedná o nezákonne získaný dôkaz v rozpore so zákonom. Naviac právny zástupca žalobcu už na predchádzajúcom pojednávaní konanom dňa 2.5.2016, predložil súdu odpoveď F. A. na žiadosť žalobcu o majetkoprávny prevod komunikácií, v ktorej sám žalobca uviedol, že ide o účelovú komunikáciu na spojenie jednotlivých výrobných závodov, pričom mal za to, že sa jedná o neverejnú komunikáciu, čo však žalovaný namietal. Preto za účelom odstránenia týchto rozporov bolo dôvodné, aby si súd prvej inštancie vyžiadal správu, či táto komunikácia bola vyhlásená za neverejnú.

18. Za nespornú možno považovať skutočnosť, že sporná cesta je jedinou prístupovou komunikáciou do celej lokality, v ktorej sa nachádzajú podnikateľské prevádzky. Žalobca svojim listom ponúkol F. A. spornú komunikáciu na odkúpenie, keď uviedol, že vybudovaním ďalších priemyselných a obchodných objektov táto komunikácia stratila charakter účelovej komunikácie, keď je všeobecne prístupná a užívaná tretími subjektmi. F. A. vo svojej odpovedi žalobcovi uviedlo, že nemá záujem o jeho odkúpenie, a to vzhľadom na účelový charakter komunikácie. Podstatným pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku je posúdenie existencie práva všeobecného užívania tejto cestnej komunikácie vyplývajúceho z Cestného zákona. Zhodne so súdom prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že sporná podzemná komunikácia, ktorá je všeobecne prístupnou a názvom pomenovanou ulicou (§ 4b ods. 1 zák. č. 135/1961 Zb.), na ktorú nadväzuje iná verejne prístupná ulica, je plnohodnotnou komunikáciou a z hľadiska Cestného zákona je potrebné ju považovať za komunikáciu účelovú, nachádzajúcu sa mimo uzavretých priestorov, nakoľko spĺňa znaky vyžadované zákonom pre tento druh pozemnej komunikácie. Je nepochybné, že túto cestu postavil právny predchodca žalobcu (Československý štát) za tým účelom, aby bola užívaná ako komunikácia, pričom je irelevantné, či ju zriaďoval výlučne len pre svoje potreby, alebo aj pre potreby iných subjektov. Pokiaľ totiž dôjde na pozemku z vôle jeho vlastníka mimo uzavretých priestorov alebo objektov k zriadeniu účelovej komunikácie, nemôže už vlastník pozemku jednostranným vyhlásením zamedziť jeho všeobecné užívanie (rozsudok Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. XXCdo/XXXX/XXXX), a takúto verejnú účelovú komunikáciu môže v zmysle § 22 ods. 3 zák. č. 135/1961 Zb. vyhlásiť za neverejnú len obec. Je nesporné, že túto komunikáciu obec - F. A. za neverejnú nikdy nevyhlásila, pričom keď žalobca, ktorý je síce podnikateľským subjektom, avšak výlučne vo vlastníctve štátu, žiada určiť túto komunikáciu za neverejnú, a to nie z dôvodu svojich potrieb, ale len výlučne za účelom obmedzenia prístupu iných podnikateľských subjektov nemožno takéto konanie považovať za účelné v prospech verejného blaha, ale naopak za šikanózny výkon práva. S verejným charakterom spornej komunikácie sa celkom nepochybne počítalo pri povoľovaní existujúcej zástavby v celej lokalite vo vzťahu, ku ktorej táto cesta plní úlohu jedinej prístupovej komunikácie.

19. Poukazujúc na uvedené je preto nepochybné, že sporná prístupová cesta má charakter verejnej prístupovej komunikácie, ku ktorej existuje všeobecné právo užívania odvodené od Cestného zákona.

20. K argumentácii žalobcu odvolací súd uvádza, že verejnosť účelových komunikácií neznamená iné, ako verejnoprávny charakter ich užívania, pričom systematicky odlišná úprava práva všeobecného užívania oproti diaľniciam, cestám prvej triedy a miestnym komunikáciám, je podľa názoru odvolacieho súdu vyvolaná len tým, že účelové komunikácie môžu byť za splnenia zákonom predpokladaných podmienok i neverejné (účelové komunikácie v uzavretých priestoroch, alebo v objektoch a účelové komunikácie, ktoré za neverejné vyhlási obec), na ktoré sa právo všeobecného užívania nevzťahuje (rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. XCo/XX/XXXX). Existencia všeobecného

práva užívania cestnej komunikácii podľa predpisov verejného práva vylučuje neoprávnenosť zásahu žalovaného do vlastníckeho práva žalobcu ako jednej z podmienok dôvodnosti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

21. Výklad ustanovenia § 22 ods. 3 zák. č. 135/1961 Zb. súdom prvej inštancie bol správny, nakoľko pokiaľ toto ustanovenie delí účelové komunikácie na verejné a neverejné, pričom za neverejné označuje účelové komunikácie v uzavretých priestoroch, je logický záver, že ostatné účelové komunikácie, ktoré sa nenachádzajú v uzavretých priestoroch a objektoch, je treba považovať za verejné, teda všeobecne prístupné na užívanie, na účel, ktorý boli určené. Užívanie verejnej komunikácie spôsobom na to určeným nepredstavuje neoprávnený zásah do vlastníckeho práva žalobcu užívaním tejto nehnuteľnosti bez právneho titulu, a tým pádom sa žalovaný ani nemohol na úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť. Tu je potrebné zdôrazniť, že všeobecné užívanie je výnimočným obmedzením vlastníckeho práva reagujúcim na komunikačnú potrebu verejnosti ako potencionálne neobmedzeného okruhu osôb. Pre všeobecné užívanie teda nie je výlučné užívanie statku zodpovedajúceho jeho určeniu, je charakteristické, že oprávnenie k takémuto užívaniu vzniká vopred neurčenému okruhu užívateľov, teda nejde o súkromné práva konkrétnych osôb k cudzej veci (vecné bremená) a vzniká priamo zo zákona, na rozdiel od zvláštneho užívania, ktoré býva viazané na vydanie určitého individuálneho správneho aktu. Všeobecné užívanie pozemných komunikácií nie je inštitútom súkromného práva, ale ide o verejnoprávne oprávnenie. Toto užívanie sa neopiera o občianskoprávne predpisy, ale o Zákon o pozemných komunikáciách a vo veciach upravených zákonom o pozemných komunikáciách sa postupuje podľa všeobecných predpisov o správnom konaní. Tu je potrebné podotknúť, že za verejné účelové komunikácie treba považovať všetky komunikácie, ktoré spĺňajú hľadiská uvedené v zákone č. 135/1961, a to aj v prípade, že o charaktere tejto pozemnej komunikácie nebolo vydané správne rozhodnutie. Vzhľadom na zistený skutkový stav, a to, že predmetná komunikácia je verejná, účelová, ktorú majú právo užívať titulom práva všeobecného užívania verejných priestranstiev všetky subjekty, nielen vlastník tejto komunikácie, správne postupoval súd prvej inštancie keď návrh žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 369 ods. 1 a 2, v spojení s § 262 ods. 1 CSP, keď žalovanému ako plne úspešnej strane sporu, v súlade s ustanovením § 255 priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 .

23. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (článok I., § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení, a § 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .