Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/54/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr. Pavla Laczu a Mgr. Moniky Kadlicovej, v právnej veci žalobcu: M + J SLUŽBY, s.r.o., IČO: 44 107 218, 154 Zlatníky 956 37, zastúpený: JUDr. Martin Kákoš, advokát, Topoľčany, Bernolákova 1546/32, proti žalovanému: AGROPRET - PULZ, a.s., IČO: 44 258 623, Železničná 442/8, Veľký Šariš, právne zastúpený: Kanisová & Kanis Advokátska kancelária s.r.o., Špitálska 10, 811 08 Bratislava, IČO: 36 836 460, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 04.10.2016, č. k. 7Cb/46/2014-162, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobným návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 09.05.2014 domáhal, aby súd zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu so sídlom Hlavná 31, Trnava, zo dňa 17.03.2014 a zároveň zaviazal žalovaného na náhradu trov konania. V rozhodcovskom konaní mal rozhodcovský súd za preukázané, že žalobca svojou nečinnosťou (porušením zmluvnej povinnosti spočívajúcej v nezaplatení zálohy) zabránil plneniu z kúpnych zmlúv uzavretých medzi žalovaným ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim, predmetom ktorých mal byť záväzok predávajúceho predať a kupujúceho prevziať a zaplatiť kúpnu cenu za tovar - LEMKEN Heliodor v sume 29 538 eur s DPH a záväzok predávajúceho predať a dodať a záväzok kupujúceho prevziať a zaplatiť kúpnu cenu za tovar Traktor NH T7.250 SW v sume 127 080 s DPH. Rozhodcovský súd návrhu plne vyhovel a zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému v lehote do troch dní odo dňa doručenia rozsudku sumu 31 323,60 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 31 323,60 eur od 04.12.2013 do zaplatenia a zároveň zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy rozhodcovského konania vo výške 1.252 eur. S rozhodnutím rozhodcovského súdu žalobca nesúhlasí, nakoľko žalobca predmetné kúpne zmluvy považuje za neplatné, vrátane ustanovení o rozhodcovskej doložke a to najmä z dôvodu ich neplatnosti podľa § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len , pretože sa svojim obsahom priečia dobrým mravom a sú v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto výkonu práva z takejto zmluvy by mala byť odopretá právna ochrana, ako aj z dôvodu absolútnej neplatnosti podľa § 37 ods. 1, 2 OZ, pre ich zmätočnosť, neurčitosť a nezrozumiteľnosť a nemožný predmet plnenia. Konateľ žalobcu podpísal tieto zmluvy v dobrej viere s tým, že žalovaný zabezpečí zaplatenie týchto strojov prostredníctvom leasingovej spoločnosti, tak ako to bolo stanovené v bode 4. článku 4 týchto zmlúv. Podľa žalovaného, predmetné zmluvy sa mali podpísať iba ako dôkaz pre leasingovú spoločnosť, že má záujem o kúpu týchto strojov, a že následne si leasingová spoločnosť preverí „bonitu“ žalobcu a v prípade súhlasu táto spoločnosť vyplatí kúpnu cenu a ako je v obchodnom styku v prípade leasingu

bežné, leasingová spoločnosť následne ako vlastník týchto strojov tieto stroje poskytne žalobcovi do nájmu a žalobca bude platiť nájomné a po uhradení prostredníctvom platieb nájomného celej výšky kúpnej ceny, táto spoločnosť prevedie vlastníctvo týchto strojov na žalobcu. S týmto vedomím podpísal predmetné kúpne zmluvy, teda ako deklaráciu záujmu o tieto stroje a čakal na vyjadrenie predávajúceho či došlo k súhlasu leasingovej spoločnosti. Za týmto účelom poskytol predávajúcemu všetky požadované údaje a dôkazy o hospodárskych výsledkoch a majetku žalobcu tak, aby leasingová spoločnosť mohla posúdiť splnenie podmienok pre uzavretie finančného leasingu. Žalobca považuje za nekalé obchodné praktiky a nekalú súťaž v zmysle § 44 Obchodného zákonníka ( ďalej len Obch.Z), ako žalovaný vykladá účel zmluvy, teda že žalobca nezaplatením zálohy zmaril účel týchto zmlúv, následkom čoho sa domáhajú zaplatenia zmluvnej pokuty, napriek tomu, že obsahom dohody o kúpe bolo to, že kúpna cena mala byť zaplatená leasingovou spoločnosťou, a ktorá podľa právnej povahy leasingu mala byť do splnenia všetkých podmienok leasingu vlastníkom tohto tovaru. Z postupu žalovaného, ktorý vypracoval predmetné zmluvy, z jeho výkladu zmlúv a podania žaloby na rozhodcovský súd, je mu zrejmé, že obsah zmlúv, ich výklad, bol už pri koncipovaní zmlúv stavaný tak, aby ho uviedli do omylu, podviedli a uplatnili si voči žalobcovi sankcie za zmluvnú pokutu bez toho, že by žalovaný vôbec plnil svoje zmluvné povinnosti predávajúceho, teda dodať tovar. Kúpne zmluvy majú vadu spôsobujúcu absolútnu neplatnosť, keď podľa čl.4 bod 4 zmlúv, predmet zmluvy mal byť financovaný prostredníctvom leasingovej spoločnosti a aj faktúra mala byť vystavená na leasingovú spoločnosť. Teda v skutočnosti mala byť kupujúcim leasingová spoločnosť, ktorá mala zaplatiť kúpnu cenu. Spôsob, akým vykladá účel zmluvy predávajúci, je zmätočný a obsahujúci nemožný predmet plnenia, nakoľko nemožno tento tovar predať súčasne dvom kupujúcim, teda žalobcovi a aj leasingovej spoločnosti. Vzhľadom na to sú kúpne zmluvy neurčité a nezrozumiteľné s nemožným predmetom plnenia, preto sú neplatné a aj rozhodcovské doložky obsiahnuté v týchto zmluvách. Ak rozhodcovské konanie prebehlo na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, tak aj nový kvalifikovaný záväzok, ktorý mal vzísť z takého vadného súkromnoprávneho procesu nie je súladný s imperatívom dobrých mravov. Žalobca zároveň žiadal odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, nakoľko žalobcovi hrozí exekučné konanie a nenapraviteľná ujma.

2. Žalovaný žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť. K veci uviedol, že žalobca platnosť a účinnosť kúpnych zmlúv a ani rozhodcovských doložiek do súčasnosti nenamietal, a to ani pred podaním návrhu na začatie konania na rozhodcovský súd a ani počas rozhodcovského konania. Žalobca sa nevyjadril k výzve žalovaného na zaplatenie záloh ešte pred dodávkou strojov, ani k výzve na zaplatenie zmluvnej pokuty, ani k výzve na vyjadrenie k žalobe, napriek tomu, že mu rozhodcovský súd zaslal výzvu na vyjadrenie k návrhu, určil mu lehotu na vyjadrenie a upozornil ho na následky nečinnosti. V rozhodcovskom konaní nevyužil inštitút námietok proti rozhodcovi, nenamietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, nevyjadril sa k veci samej a taktiež nespochybnil platnosť kúpnych zmlúv. V kúpnych zmluvách sa zmluvné strany dohodli na spôsobe financovania predmetu kúpnej zmluvy a to prostredníctvom leasingovej spoločnosti bez pozbavenia žalobcu povinnosti plniť z kúpnych zmlúv, čo podporuje ustanovenie čl. 4 ods. 3 zmlúv, v ktorých sa strany dohodli, že pred dodávkou stroja, bude zo strany žalobcu uhradená záloha, ktorá bola v každej zmluve presne a jasne určená a čl. 4 ods. 6, v ktorom sa strany dohodli, že v prípade, ak kúpnu cenu neuhradí leasingová spoločnosť v dohodnutej lehote, bude faktúra vystavená na žalobcu, ktorý sa podpísaním kúpnych zmlúv zaväzuje faktúru prevziať, uznať a do 14 dní od jej vystavenia aj uhradiť. Zálohu podľa čl. 4 ods.3 zmlúv mal uhradiť práve žalobca a nie leasingová spoločnosť. Je nepochybné, že účastníkom kúpnych zmlúv je žalobca a leasingová spoločnosť v danom prípade vystupovala výhradne ako tretí subjekt, ktorý by v zmluvách určeným spôsobom umožnil financovať predmet zmluvy žalobcovi. Žalobca v pozícii kupujúceho vyjadril pri podpise zmlúv záujem a vôľu kúpiť od žalovaného dané stroje a nadobudnúť ich do vlastníctva, tvrdenia žalobcu, že účelom uzatvorenia zmlúv z jeho strany bolo iba deklarovanie záujmu o tieto stroje pre leasingovú spoločnosť je zavádzajúce a klamlivé. Žalovaný sa v kúpnych zmluvách zaviazal dodať predmet kúpy a previesť vlastnícke právo výhradne na žalobcu, nie na leasingovú spoločnosť. Žalobca k podpísaniu kúpnych zmlúv nebol nútený, s obsahom zmlúv sa pred ich podpísaním oboznámil, nepodpísal ich v omyle, prípadne za nápadne nevýhodných podmienok. Zmenou jeho nákupných preferencií a rozhodnutia, že aj napriek podpísaniu kúpnych zmlúv pravdepodobne dané stroje nechce, kúpne zmluvy nezanikajú, sú platné a účinné a žalovaný má právo domáhať sa plnenia povinností, prípadne sankcií vyplývajúcich zo zmarenia účelu kúpnych zmlúv. Povinnosti oboch zmluvných strán boli v kúpnych zmluvách jasne určené, taktiež bol určený časový sled, v akom sa tieto povinnosti mali realizovať. Strany sa dohodli, že plnenie zo strán žalovaného bude vykonané najneskôr do dohodnutého dátumu, avšak nie skôr ako po uhradení zálohy podľa čl. 4 ods. 3 zmluvy. Po podpise zmlúv preto nasledovalo plnenie povinnosti zo strany žalobcu a následne by nastúpilo

plnenie povinnosti zo strany žalovaného. Žalobca však svoju povinnosť, na ktorú bol zaviazaný sám, teda bez zakotvenia možnosti splnenia tejto povinnosti prostredníctvom ďalšieho subjektu nesplnil, čím zmaril účel celej zmluvy a znemožnil taktiež poskytnutie plnenia zo strany žalovaného, vznik a plnenie ďalších povinností z kúpnych zmlúv, t.j. napríklad aj financovanie predmetu kúpnych zmlúv leasingovou spoločnosťou. Obe zmluvné strany nepochybne smerovali k tomu istému a to predaju a kúpe daných strojov za dohodnuté kúpne ceny a za podmienok zakotvených v zmluvách. Tvrdenia žalobcu, že takýto výklad možno považovať za nekalé obchodné praktiky a nekalú súťaž, je nesprávny, bezdôvodný a prenášajúci zodpovednosť z neplnenia povinností zo strany žalobcu na žalovaného.

3. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 04.10.2016, č. k. 7Cb/46/2014-162 žalobu zamietol a návrh žalobcu na odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom so sídlom Hlavná 31, Trnava, sp. zn. 3RK/9/2013 zo dňa 14.01.2014 zamietol. Žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 21 ods. 1, 2 § 40 ods. 1,2,3,4 § 41, § 54b zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ZRK). Súd prvej inštancie z kúpnych zmlúv zo dňa 17.06.2013, uzavretých medzi žalovaným ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim zistil, že v čl. 2. bod 1., 2. bol dohodnutý predmet zmluvy a to dodávka obchodného tovaru LEMKEN Heliodor 8/400 K a Traktor NH T7.250 SW. V čl. 8 bod 4. Kúpnej zmluvy zo dňa 17.06.2013 bola medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá rozhodcovská doložka, podľa ktorej spory vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s touto zmluvou budú rozhodované v rozhodcovskom konaní v zmysle Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a tieto spory bude rozhodovať Slovenský stály rozhodcovský súd so sídlom v Trnave na ulici Hlavná 31 podľa rokovacieho poriadku a štatútu tohto stáleho rozhodcovského súdu. Rozhodcovská doložka bola medzi žalobcom a žalovaným dojednaná platne, slobodne, vážne, dobrovoľne, bez tiesne či omylu na základe dohody strán, ktorú umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Žalobca je podnikateľským subjektom, pri výkone svojej činnosti má postupovať s odbornou starostlivosťou, na podpis zmlúv a rozhodcovských doložiek ho nikto žiadnym spôsobom nenútil a vykonal tak sám dobrovoľne na základe vlastnej úvahy. Žalobcovi bolo počas celého rozhodcovského konania umožnené vyjadriť sa k návrhu a uplatniť všetky zákonné prostriedky obrany. Súd prvej inštancie z rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu so sídlom Hlavná 31, Trnava, sp. zn. 3 RK 1/2014 zo dňa 17.03.2014 zistil, že návrh na začatie rozhodcovského konania podal žalovaný dňa 28.01.2014 a predmetom bolo konanie o zaplatenie 31 323,60 eur s príslušenstvom. Z obsahu tohto rozsudku súd ďalej zistil, že žalobca sa nevyjadril k predmetnému návrhu, ktorý mu bol spolu s prílohami a výzvou na vyjadrenie doručený do vlastných rúk v zmysle ustanovenia § 25 ods. 4 ZRK. Vo výzve bolo uvedené, aby sa k žalobe a priloženým dokumentom písomne vyjadril a zaslal svoju žalobnú odpoveď v lehote 14 dní odo dňa doručenia tejto výzvy s tým, že pokiaľ vo včas podanej žalobnej odpovedi nespochybní skutočnosti tvrdené žalobcom, skutočnosti tvrdené žalobcom, ktoré neboli Vami spochybnené, sa budú považovať v tomto rozhodcovskom konaní za nesporné a preukázané. Žalobca zásielku prijal, čo potvrdil svojim podpisom na doručenka a k podanej žalobe sa nevyjadril, čo potvrdil aj vo svojej výpovedi konateľ žalobcu. Rozhodcovský súd návrhu vyhovel a zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému v lehote do troch dní odo dňa doručenia rozsudku sumu 31 323,60 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 31 323,60 eur od 04.12.2013 do zaplatenia. Taktiež zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy rozhodcovského konania vo výške 1.252 eur. Rozhodcovský súd zamietol návrh v časti úrokov z omeškania vo výške 0,25 % ročne, o ktoré návrh prevyšoval zákonné úroky v čase vzniku omeškania. V konaní nebolo sporné a vyplynulo to aj z obsahu spisu rozhodcovského súdu, že žalobca (v rozhodcovskom konaní žalovaný), po obdržaní výzvy na vyjadrenie sa k návrhu sa k návrhu nevyjadril, nenamietal platnosť rozhodcovskej doložky a ani kúpnych zmlúv. Ako to vyplynulo aj zo znenia citovaného ustanovenia § 21 ods. 2 ZRK, túto námietku mohol vzniesť v rozhodcovskom konaní najneskôr pri prvom úkone vo veci samej. Súd prvej inštancie vzhľadom na to s poukazom na zákonné ustanovenie § 40 ods. 4 ZRK rozhodol tak, že návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietol, nakoľko súd na dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa ods. 1 písm. a) neprihliadne, ak ich účastník nenamietal v konaní pred rozhodcovským súdom v lehote na to ustanovenej, inak bez zbytočného odkladu. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca tak v rozhodcovskom konaní neurobil, a preto súd nemohol prihliadať na dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa ods. 1 písm. a) § 40 ZK v aktuálnom znení s

poukazom na zákonné ustanovenie § 54b ods. 1 toho istého zákona. Z týchto dôvodov súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Súd prvej inštancie na záver poukázal na tú skutočnosť, že právny vzťah medzi zmluvnými stranami je obchodnoprávnym vzťahom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Z týchto dôvodov je zrejmé, že sa nejedná o spotrebiteľský vzťah, pri ktorom by žalobcovi mala byť poskytnutá zvýšená ochrana. Napriek tomu súd z dôvodov právnej istoty skúmal i platnosť kúpnych zmlúv zo 17.06.2013 a vykonal dokazovanie výsluchom svedkov a oboznámením sa z predloženými písomnými dokladmi, avšak súd nezistil neplatnosť kúpnych zmlúv a ani rozhodcovskej doložky. Žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o dôvodoch neplatnosti zmlúv a ani svedkovia tvrdenia žalobcu nepreukázali. Účastníkmi kúpnych zmlúv boli žalobca a žalovaný, leasingová spoločnosť v danom prípade vystupovala výhradne ako tretí subjekt, ktorý by v zmluvách určeným spôsobom umožnil financovať predmet zmluvy žalobcovi. Žalobca v pozícii kupujúceho vyjadril pri podpise zmlúv záujem a vôľu kúpiť od žalovaného dané stroje a nadobudnúť ich do vlastníctva. Súd nemohol akceptovať tvrdenia žalobcu, že účelom uzatvorenia zmlúv z jeho strany bolo iba deklarovanie záujmu o tieto stroje pre leasingovú spoločnosť, nakoľko takáto skutočnosť z obsahu zmlúv nevyplýva. Pri dohadovaní obsahu zmlúv a podpisovaní zmlúv mal konateľ žalobcu postupovať s odbornou starostlivosťou, v prípade, že nemal dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie zálohy kúpnej ceny a ani celej kúpnej zmluvy a nemal zabezpečené financovanie prostredníctvom leasingu alebo úveru, nemal pristúpiť k podpisu kúpnych zmlúv, aby nevznikli tak žalobcovi ani žalovanému zbytočné finančné výdavky. Žalobca si musel byť vedomí pri objednávaní špecifického stroja, že žalovaný musí takýto stroj objednať od výrobcu a s tým má spojené výdavky, preto aj v kúpnych zmluvách boli ustanovenia o zmluvnej pokute pri nedodržaní zmluvných podmienok. Keďže aj v minulosti žalobca uzatváral leasingové zmluvy, musel mať vedomosť, že riadne kúpne zmluvy sa nepodpisujú ako preukázanie záujmu leasingovej spoločnosti o financovanie prostredníctvom leasingu. Okrem toho, leasingové spoločnosti poskytujú tiež úver, pri ktorom sa vlastníkom od začiatku stáva kupujúci, o čom konateľ žalobcu ako podnikateľ mohol a mal mať vedomosť. Žalovaný sa v kúpnych zmluvách zaviazal dodať predmet kúpy a previesť vlastnícke právo výhradne na žalobcu, nie na leasingovú spoločnosť. Žalobca k podpísaniu kúpnych zmlúv nebol nútený, s obsahom zmlúv sa pred ich podpísaním oboznámil, nepodpísal ich v omyle, prípadne za nápadne nevýhodných podmienok. Kúpne zmluvy sú platné a účinné a žalovaný má právo domáhať sa plnenia povinností, prípadne sankcií vyplývajúcich zo zmarenia účelu kúpnych zmlúv. Povinnosti oboch zmluvných strán boli v kúpnych zmluvách jasne určené, taktiež bol určený časový sled, v akom tieto povinnosti mali strany realizovať. Strany sa dohodli, že plnenie zo strany žalovaného bude vykonané najneskôr do dohodnutého dátumu, avšak nie skôr ako po uhradení zálohy podľa čl. 4 ods. 3 zmluvy. Po podpise zmlúv preto malo nasledovať splnenie povinnosti zo strany žalobcu a to zaplatenie zálohy a následne by nastúpilo plnenie povinnosti zo strany žalovaného. Žalobca však svoju povinnosť, na ktorú bol zaviazaný sám, teda bez zakotvenia povinnosti splnenia tejto povinnosti prostredníctvom ďalšieho subjektu, nesplnil, čím zmaril účel celej zmluvy a znemožnil taktiež poskytnutie plnenia zo strany žalovaného a vznik a plnenie ďalších povinností z kúpnych zmlúv, t.j. napríklad aj financovanie predmetu kúpnych zmlúv leasingovou spoločnosťou. Komunikácia medzi stranami pred i po uzavretí kúpnych zmlúv prebiehala, týkala sa aj zaplatenia zálohy, uzatvárali i ďalšie zmluvy, teda nie je preukázané, že žalobca konal v omyle, že podpísal niečo iné ako kúpne zmluvy. Vôľa oboch zmluvných strán nepochybne smerovala k tomu istému a to predaju a kúpe strojov za dohodnuté kúpne ceny a za podmienok zakotvených v zmluvách. Súd v takýchto dojednaniach nevidel nekalé obchodné praktiky a nekalú súťaž, naopak ide o bežné dojednania v obchodných zmluvách, kde sa pri nesplnení povinností stanovuje zmluvná pokuta a pri sporoch zase rozhodcovská doložka. Žalobca na pojednávaní potvrdil, že mu bola doručená výzva na zaplatenie zmluvnej pokuty, pokutu nezaplatil a je v omeškaní s platbou. Svojou nečinnosťou žalobca spôsobil, že nedošlo k naplneniu obsahu kúpnej zmluvy, rozhodcovské konanie prebehlo bez jeho účasti a tiež to, že mu súd nemôže poskytnúť právnu ochranu (právo svedčí bdelým). Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené nemal dôvod rozhodnúť o odložení vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, preto návrh na odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku zamietol. Nakoľko bol žalovaný v konaní plne úspešný, súd mu priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) C.s.p..

Odvolateľ namietal, že zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie s odôvodnením, že podľa § 40 ods. 4 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZRK") súd na dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a/ neprihliadne, ak ich účastník nenamietal v konaní pred rozhodcovským súdom v lehote na to ustanovenej, inak bez zbytočného odkladu stým, že s poukazom na zákonné ustanovenie § 54b ods. 1 ZRK, aktuálne znenie § 40 použil aj pre toto konanie začaté pred účinnosťou uvedeného ustanovenia, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je v rozpore s právnym princípom zákazu retroaktivity. V čase podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku znenie § 40 zákona ZRK neobsahovalo ustanovenie, podľa ktorého súd neprihliadne na žalobné dôvody ak ich účastník nenamietal v konaní pred rozhodcovským súdom. Preto by nemalo mať vplyv na toto konanie vedené na všeobecnom súde zmenené znenie tejto časti zákona ZRK, ktoré by sa malo vzťahovať len na spory vedené na rozhodcovských súdoch a nie na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku začaté pred účinnosťou uvedenej zmeny zákona ZRK, ako to právne posúdil súd prvej inštancie. Preto podľa názoru žalobcu takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia právnej veci a súd mal dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku posudzovať podľa právneho stavu účinného v čase podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že preskúmal z dôvodov právnej istoty platnosť kúpnych zmlúv zo dňa 17.6.2013 a nezistil neplatnosť kúpnych zmlúv a ani rozhodcovskej doložky, nakoľko žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o dôvodoch neplatnosti zmlúv a ani svedkovia tvrdenia žalobcu toto nepreukázali. Žalobca je toho názoru, že súd prvej inštancie v tomto smere dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, keď neakceptoval tvrdenia žalobcu, že účelom uzatvorenia zmlúv z jeho strany bolo iba deklarovanie záujmu o tieto stroje pre lízingovú spoločnosť. Súd dospel k zisteniu, že táto skutočnosť z obsahu zmluvy nevyplýva. Žalobca podľa jeho názoru jednoznačne preukázal, že kúpa predmetných strojov sa mala realizovať prostredníctvom lízingovej spoločnosti, ktorá v danom prípade by bola vlastníkom týchto strojov a teda aj kupujúcim aj osobou, na ktorú by mala byť vystavená faktúra na zaplatenie kúpnej ceny. Žalobca upozorňoval žalovaného, že on hotovostné prostriedky na kúpu týchto strojov nemá, a že nedisponuje ani takým množstvom pôdy, ktorú by bolo uvedenými strojmi potrebné obrábať. Žalobca ho napriek tomu ubezpečoval, že mu sprostredkuje prenájom väčšieho množstva pôdy a že rovnako sprostredkuje úver od lízingovej spoločnosti na financovanie kúpy strojov. Tieto skutočnosti podľa názoru žalobcu boli v tomto konaní preukázané. Za takýchto okolností žalobca podpísal znenie zmluvy, ktorým ako jeho prejav vôle potvrdil, že má záujem o tieto stroje v prípade, že lízingová spoločnosť bude súhlasiť s lízingom. Bol jednoznačne uvedený do omylu zo strany žalovaného, ak žalovaný tieto zmluvy vykladá ako reálne kúpne zmluvy, pretože sa jasne dohodli a vyplýva to aj z článku IV. ods. 4 zmluvy, že predmet zmluvy bude financovaný prostredníctvom lízingovej spoločnosti. Zo znenia následných ustanovení zmluvy, t. j. čl. IV. ods. 6 síce vyplýva, že v prípade ak kúpnu cenu neuhradí lízingová spoločnosť vo vyššie uvedenej lehote (pričom nie je vôbec zrejmé o akú lehotu sa jedná), bude faktúra vystavená na kupujúceho, ktorý sa týmto zaväzuje faktúru prevziať, uznať a do 14 dní od vystavenia uhradiť, avšak bolo preukázané, že žiadna takáto faktúra vystavená nebola. Napriek tomu žalovaný tvrdí, že žalobca svojím konaním zmaril účel zmluvy. Podľa názoru žalobcu bolo v tomto konaní nepochybne preukázané, že predmetné zmluvy obsahujúce rozhodcovskú doložku sú zmätočné, nejasné, a že ich žalobca nepodpisoval ako skutočné reálne kúpne zmluvy, a preto sú pre nedostatok náležitostí určitosti a zrozumiteľnosti, slobody a vážnosti, neplatné ako celok v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Následkom toho je neplatná aj rozhodcovská doložka, ktorá bola súčasťou absolútne neplatného právneho úkonu a v tomto smere súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Podľa názoru odvolateľa, pre neplatnosť rozhodcovskej doložky je neplatný aj rozhodcovský rozsudok, a preto by mal byť predmetný rozhodcovský rozsudok zrušený. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že rozhodcovský rozsudok zruší a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie ako aj náhradu odvolacieho konania v celom rozsahu, prípadne napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolanie žalobcu považuje výhradne za špekulatívny úkon smerujúci k oddialeniu exekučného konania. Žalovaný sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, ako aj s dôvodmi, ktoré súd viedli k vydaniu rozsudku. Súd prvej inštancie riadne, správne a v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a tento skutkový stav správne právne posúdil.

Žalovaný zdôraznil, že podľa ods. 1 § 54b Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2015 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o rozhodcovskom konaní), „Ustanovenia tohto zákona sa použijú aj no konania začaté pred 1. januárom 2015." Ustanovenie § 54b ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní sa podľa právneho názoru žalovaného nevzťahuje len rozhodcovské konanie ale aj na konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku vedené na príslušných súdoch Slovenskej republiky. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 336/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/ 1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov, ktorým bolo do Zákona o rozhodcovskom konaní okrem iného zakotvené ustanovenie § 40 ods. 4, nové ustanovenie preberá čl. 4 UNCÍTRAL Model law in International Commercial Arbitration v znení zmien z roku 2006, obdobné ustanovenie obsahuje aj čl. 32 UNCITRAL Arbitration Rules v znení zmien z roku 2010. Ustanovenie má zabezpečiť koncentráciu námietok v konaní, pričom koncentrácia sa týka námietok vo vzťahu k porušeniu dispozitívnych alebo dohodnutých pravidiel a to vrátane tých, ktoré by odôvodňovali žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Jej účelom je okrem pravidla procesnej ekonómie aj to, aby sa s prípadnými nedostatkami mohol vysporiadať už rozhodcovský' súd v čo najskoršom štádiu konania. Účastníci by mali mať obmedzenú možnosť nechávať si podstatnú časť argumentácie až na prípadné konanie o žalobe o zrušení rozhodcovského rozsudku. Špeciálna úprava tohto pravidla je obsiahnutá aj v § 40 ods. 4 zákona. Predmetné ustanovenie plní hlavne signalizačnú úlohu a nemá viesť a contrario k záveru o tom, že na iné nedostatky nemuselo byť upozornené v zmysle § 17a. Zároveň ustanovenie § 40 ods. 4 je oproti § 17a širšie, keďže plní aj funkciu doterajšieho časového obmedzenia pre námietky napríklad podľa § 40 ods. 1 písm. f) doterajšieho znenia. Vyššie uvedené tvrdenie žalobcu, že dané ustanovenie § 40 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní sa na tento spor nemá vzťahovať považuje žalovaný na základe dôvodovej správy k zákonu č. 336/2014 Z.z. ako aj na základe prechodných ustanovení k úpravám účinným od 01.01.2015 uvedených v § 54b zákona o rozhodcovskom konaní za irelevantné a výhradne potvrdzujúce postup a spôsob argumentácie žalobcu v danom konaní, v ktorom postupne namieta takmer všetky skutočnosti záväzkovo - právneho vzťahu so žalovaným začínajúc rozhodcovským súdom, osobou rozhodcu, rozhodcovským konaním, pokračujúc ustanoveniami kúpnych zmlúv, predmetom kúpnych zmlúv a končiac pri predzmluvných rokovaniach, pri ktorých uvádza prvýkrát až v podanom odvolaní, že bol uvedený do omylu, nakoľko ho údajne žalovaný ubezpečoval, že mu sprostredkuje prenájom väčšieho množstva pôdy ako aj úver od leasingovej spoločnosti na financovanie kúpy strojov. Skutočnosť, že žalobca z dôvodu svojej nečinnosti v rozhodcovskom konaní nie je spokojný s obsahom rozhodcovského rozsudku a snaží sa všetkými dostupnými právnymi prostriedkami zvrátiť negatívne dôsledky neplnenia svojich povinností vyplývajúcich z kúpnych zmlúv a to aj podaním predmetného odvolania bez akýchkoľvek zákonných dôvodov, nemôže byť relevantnou skutočnosťou pre rozhodovanie odvolacieho súdu o odvolaní proti rozsudku. Žalovaný sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v bode 21., v ktorom sa uvádza: „Svojou nečinnosťou žalobca spôsobil, že nedošlo k naplneniu obsahu kúpnej zmluvy, rozhodcovské konanie prebehlo bez jeho účasti a tiež to, že mu súd nemôže poskytnúť právnu ochranu (právo svedčí bdelým). " Žalovaný zároveň upozornil na to, že podľa právnej teórie skutočnosť, či pri vydaní rozhodcovského rozsudku došlo k porušeniu hmotnoprávnych predpisov alebo nie, všeobecný súd okrem sporov, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, nemôže preskúmavať v konaní o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ale žalobu môže preskúmať len z dôvodov uvedených v § 40 ZRK. Súd prvej inštancie mal preto skúmať dôvody podania návrhu žalobcu v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku výhradne z formálnej stránky - porušenia procesných podmienok vedenia rozhodcovského konania a stránky materiálnej. Súd mal posudzovať zákonnosť rozhodcovského rozsudku z hľadiska dodržania procesnoprávnych noriem rozhodcovským súdom pred vydaním rozhodcovského rozsudku. V rámci tohto skúmania nie je súd prvej inštancie ako ani odvolací súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Aj napriek tomu súd prvej Inštancie z opatrnosti vykonal takéto skúmanie a nezistil neplatnosť kúpnych zmlúv ani rozhodcovskej doložky. Žalovaný sa stotožňuje s týmto záverom súdu prvej inštancie, kúpne zmluvy boli platne uzatvorené a platnou je aj rozhodcovská doložka zakotvená v kúpnych zmluvách. Žalovaný poukázal na bod 20. odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje, v zmysle ktorého je právny vzťah medzi stranami sporu obchodno-právnym vzťahom, a že sa nejedná o spotrebiteľský vzťah. Žalobca uvádza, že účelom uzatvorenia kúpnych zmlúv bolo prejavenie záujmu o kúpu strojov, ktorý prejav vôle kupujúceho mal byť určený a smerovaný pre leasingovú spoločnosť, pre zabezpečenie

finančného leasingu od leasingovej spoločnosti, ktorá mala v prípade jej súhlasu. financovať kúpu strojov a stať sa ich vlastníkom. Žalobca takto účelovo vyložil ustanovenie čl. 4 ods. 4 kúpnych zmlúv tak, že povinnosť zaplatiť kúpnu cenu uzatvorením oboch kúpnych zmlúv vznikla leasingovej spoločnosti a nie jemu, ktorý samotné kúpne zmluvy podpísal. Vo vyššie uvedenom článku kúpnych zmlúv sa však zmluvné strany dohodli výhradne na spôsobe financovania predmetu kúpnej zmluvy, a to prostredníctvom leasingovej spoločnosti bez pozbavenia Žalobcu povinnosti plniť z kúpnych zmlúv, naše tvrdenie podporuje taktiež ustanovenie čl. 4 ods. 3 kúpnych zmlúv, v ktorých sa zmluvné strany dohodli, že pred dodávkou stroja, bude zo strany žalobcu (nie zo strany leasingovej spoločnosti) uhradená záloha,, ktorá bola v každej kúpnej zmluve presne a jasne určená, a čl. 4 ods. 5 kúpnych zmlúv, v ktorom sa zmluvné strany dohodli, že v prípade, ak kúpnu cenu neuhradí leasingová spoločnosť v dohodnutej lehote, bude faktúra vystavená na žalobcu, ktorý sa podpísaním kúpnych zmlúv zaväzuje faktúru prevziať, uznať a do 14 dní do jej vystavenia aj uhradiť. Vyššie uvedený argument žalobcu uvedený v odvolaní sa prieči nielen pravidlám logiky a zmýšľaniu podnikateľa vykonávajúceho svoju činnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade s pravidlami poctivého obchodného styku. Zálohu podľa čl. 4 ods. 3 Kúpnych zmlúv mal uhradiť práve žalobca, a nie leasingová spoločnosť. Následne aj faktúru, ktorá by prvotne bola vystavená na leasingovú spoločnosť. by po jej neuhradení leasingovou spoločnosťou mal povinnosť uhradiť práve žalobca. Je nepochybné. že účastníkom kúpnych zmlúv je žalobca a leasingová spoločnosť v danom prípade vystupovala výhradne ako tretí subjekt, ktorý by v zmluvách určeným spôsobom umožnil financovať predmet zmluvy žalobcovi. Práve žalobca v pozícii kupujúceho vyjadril pri podpise kúpnych zmlúv záujem a vôľu kúpiť od žalovaného dané stroje a nadobudnúť ich do vlastníctva, tvrdenia žalobcu, že účelom uzatvorenia kúpnych zmlúv z jeho strany bolo iba deklarovanie záujmu o tieto stroje pre leasingovú spoločnosť je zavádzajúci a klamlivý. Ak by leasingová spoločnosť chcela nadobudnúť tieto stroje do vlastníctva uzatvorila by kúpne zmluvy so žalovaným osobitne bez ingerencie žalobcu. Vyššie citované argumenty žalobcu považuje žalovaný výhradne za ničím nepodložené a nepreukázané fabulácie zo strany žalobcu. Žalobca v odvolaní pri mnohých svojich argumentoch uvádza, že boli podľa jeho názoru v konaní preukázané, čo nie je pravda, keď žalobca ani nekonkretizuje ani pri jednom z tvrdení akým spôsobom, a ktorým dôkazným prostriedkom mali byť preukázané a čo presne bolo vlastne preukázané. Takúto argumentáciu žalobcu postavenú výhradne na tvrdeniach bez ich podporenia dôkazmi nemožno uznať. Žalobca k podpísaniu kúpnych zmlúv nebol nútený, s ich obsahom sa pred podpisom oboznámil, nepodpisoval ich v omyle. prípadne za nápadne nevýhodných podmienok. Žalobca vedel a do súčasnosti vie, čo je obsahom jeho povinností vyplývajúcich z kúpnych zmlúv. Zmenou jeho nákupných preferencií a rozhodnutia, že aj napriek podpísaniu kúpnych zmlúv pravdepodobne dané stroje nechce, kúpne zmluvy nezanikajú, sú stále platné a účinné a žalovaný má právo domáhať sa plnenia povinností, prípadne sankcii vyplývajúcich zo zmarenia účelu kúpnych zmlúv. Z uvedeného je zrejmé, že nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu je vôľa ako psychický vzťah konajúceho človeka (fyzickej osoby) k zamýšľanému (chcenému) následku. Na existenciu vôle sa pri jej prejave usudzuje predovšetkým na základe objektívnych skutočností, t.j. okolností, za ktorých bola vôľa prejavená, pričom osobitný zreteľ sa kladie na dobromyseľnosť adresáta úkonu. Neprihliada sa však na motív (vnútornú pohnútku) prejavenej vôle, okrem prípadu, ak by bol právnym úkonom prejavený a tým. sa stal jeho súčasťou. Pokiaľ ide o prejav vôle, je ním akákoľvek forma jej vonkajšieho manifestovania poznateľná inými osobami, pričom nie je podstatné, akými prostriedkami sa táto poznateľnosť dosiahne. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia §37 ods. 1 Občianskeho zákonníka sankcia neplatnosti právneho úkonu sa viaže k náležitostiam prejavu vôle; prejav je neurčitý, ak je jeho obsah neistý, t.j. ak sa konajúcemu subjektu nepodarilo obsah vôle stanoviť jednoznačným spôsobom a je nezrozumiteľný, ak konajúci subjekt nedosiahol (vadným slovným alebo iným sprostredkovaním) Jasné vyjadrenie tejto vôle. Záver o neurčitostí alebo nezrozumiteľnosti právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nemožno dospieť k nepochybnému poznaniu, čo chcel účastník prejaviť (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Právny úkon nie je urobený slobodne, ak prejav vôle konajúceho subjektu bol ovplyvnený nedovolený nátlakom zo strany druhého účastníka zmluvy alebo tretej osoby a to buď priamym fyzickým donútením alebo bezprávnou vyhrážkou. Konečne, právny úkon nie je urobený vážne vtedy, ak je z okolností zrejmé, že konajúci subjekt nechcel svojim prejavom vôle spôsobiť právne účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle právne predpisy spájajú. Podľa ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vyhľadať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom."-

Na základe vyššie uvedeného výkladu právneho úkonu a jeho podstatných náležitosti je nepochybné, že kúpne zmluvy ako právne úkony boli urobené slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Z okolnosti daného prípadu je zrejmé, že tak žalovaný ako aj žalobca chcel svojim prejavom vôle v kúpnych zmluvách spôsobiť právne účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle normy občianskeho práva spájajú, t.j. previesť na žalobcu vlastnícke právo k predmetu kúpnych zmlúv, a to za dohodnuté kúpne ceny a Žalobca vôľu dané stroje za kúpne ceny kúpiť, pokiaľ by žalobca takúto vôľu nemal, kúpne zmluvy by so žalovaným neuzavrel. Žalobca sa odvoláva na omyl a úmyselné konanie žalovaného, ktorý ho údajne mal ubezpečiť, že mu sprostredkuje financovanie predmetu kúpnych zmlúv prostredníctvom leasingovej spoločnosti ako aj nájom väčšieho množstva pôdy. Takéto argumenty používa žalobca v odvolaní, pričom ešte počas konania to boli najprv argumenty o omyle v ustanoveniach kúpnych zmlúv, ktoré boli vypracované jednostranne zo strany žalovaného a žalovaný žalobcu pri výklade kúpnych zmlúv a povinností oboch strán uviedol do omylu, následne to bolo chýbajúce WIN číslo strojov, ktoré boli predmetom kúpnych zmlúv, alebo aj klamlivé konanie zo strany zamestnanca žalovaného, ktorý ho ubezpečil, že sa všetko urovná a dával mu nesprávne rady ako pokračovať v konaní. Nakoľko tieto argumenty žalobcovi nepomohli v súdnom konaní, pri odvolaní zvolil iný spôsob argumentácie a iné skutočnosti, ktoré síce do podania odvolania vôbec neuvádzal, v podanom odvolaní však neprihliadnutie na tieto skutočnosti považuje za jeden z najdôležitejších dôvodov nesprávnosti napadnutého rozsudku. V zmysle citovaných ustanovení Obchodného zákonníka sa pre platnosť kúpnej zmluvy a posudzovanie práv a povinností zmluvných strán podľa režimu stanoveného ustanoveniami § 409 až § 470 Obchodného zákonníka vyžaduje splnenie nasledovných podstatných náležitosti: 1. určenie a) zmluvných strán a b) hnuteľných veci (zákon ich pre tento typ záväzku označuje ako tovar), ktorých sa prevod vlastníckeho práva z predávajúceho na kupujúceho týka. 2. záväzok predávajúceho dodať kupujúcemu a previesť na neho vlastnícke právo k predmetu zmluvy, a 3. úhrada kúpnej ceny kupujúcim predávajúcemu. Všetky vyššie uvedené podstatné náležitosti kúpnej zmluvy v zmysle Obchodného zákonníka boli v danom prípade splnené. Kúpne zmluvy netrpia vadami ani z hľadiska náležitostí podľa ustanovení § 39 a nasl. Občianskeho zákonníka, Podľa ustálenej judikatúry súdov: „Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka právne významným účelom zmluvy (ako dvojstranného právneho úkonu) je taký účel. ktorý sledujú všetci účastníci zmluvy alebo ho sleduje iba niektorý z účastníkov, ostatní však o tomto cieli vedia alebo ho z okolností, za ktorých k dojednávaniu zmluvy dochádza, musia predpokladať. Ak jedna zo strán právneho úkonu (zmluvy) sleduje dosiahnutie účelu, ktorý v obsahu právneho úkonu nie je vyjadrený, a o ktorom druhá strana nevie a vedieť nemôže, ide len o pohnútku (motív), ktorá je právne bezvýznamná a na platnosť právneho úkonu nemá vplyv." Výklad účelu kúpnych zmlúv súdom prvej inštancie je vzhľadom na vyššie uvedené správny, obe zmluvné strany pri jeho vykonaní nepochybne smerovali k tomu istému, a to predaju a kúpe daných strojov za dohodnuté kúpne ceny a za podmienok zakotvených v kúpnych zmluvách. Žalobca je podnikateľský subjekt zaoberajúci sa okrem iného veľkoobchodom a maloobchodom, poskytovaním služieb vykonávaných pomocou poľnohospodárskej techniky, servisom a opravami poľnohospodárskej techniky, poskytovaním služieb v poľnohospodárstve a záhradníctve, ako aj sprostredkovateľskou činnosťou v oblasti obchodu. Žalobca vznikol v roku 2008, tzn. pred takmer 8 rokmi. Vzhľadom na predmet jeho podnikateľskej činnosti ako aj dlhoročné pôsobenie na trhu poľnohospodárskej techniky a mechanizmov je možné predpokladať, že nešlo o prvý obchod žalobcu, v rámci ktorého sa medzi zmluvnými stranami dohodlo splatenie kúpnej ceny prostredníctvom poskytnutia leasingu leasingovou spoločnosťou. Žalobca až do času zmeny jeho nákupných preferencii neoznámil žalovanému, že kúpne zmluvy nesplní, neupozornil žalovaného, že stroje, ktoré boli predmetmi kúpnych zmlúv, nechce, pripadne, že v budúcnosti by sa mohli vyskytnúť problémy s plnením týchto zmlúv. Možno naviac konštatovať, že Navrhovateľ nespochybnil platnosť kúpnych zmlúv až do momentu začatia exekučného konania na podklade rozhodcovského rozsudku. Z vyššie uvedených dôvodov nepovažujeme ani argument o neplatnosti kúpnych zmlúv z dôvodu ich zmätočnosti a nejasnosti za relevantný pre spochybnenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov konania.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a contrario a dospel k záveru, že odolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanému sporu, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery dostatočne zrozumiteľne vysvetlil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.

10. V prípade podaného odvolania dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol v odvolaní do uplynutia lehoty na podanie odvolania je súd viazaný, čo znamená, že prítomnosť iných odvolací dôvodov, než ktoré odvolateľ uviedol, odvolací súd pri prieskume rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie nebude zisťovať, a ak aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nemôže na ne prihliadať.

11. Odvolací súd len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie uvádza, že ust. §54b ods. 1 ZRK výslovne uvádza, že ustanovenia zák. č. 336/2014 Z.z. sa použijú aj na konania začaté pred 1.1.2015, keď v tom prípade zákonné ustanovenie §40 ods. 1 písm. a/ bod 4 je priamo použiteľné aj na predmetné sporové konanie, ktoré začalo pred 1.1.2015. S odvolacími námietkami týkajúcimi sa neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv sa vysporiadal už súd prvej inštancie, a preto odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v bodoch 20. a 21, s ktorým odôvodnením sa stotožňuje.

12. Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami dospel k záveru, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré neboli predmetom posúdenia súdom prvej inštancie, ani žiadnym iným spôsobom nevyvrátili právne názory súdu prvej inštancie, a preto považoval odvolanie za nedôvodné.

13. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

Ustanovenie § 387 ods. 2 C. s. p., dáva odvolaciemu súdu možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotožnením sa so skutkovými, aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

14. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vrátane závislého výroku o trovách konania, ktorý nebol napadnutý odvolaním, ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.

15. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania odvolacieho súdu podľa § 378 ods. 1 C.s.p, § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý bol úspešný v konaní, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred odvolacím súdom v plnom rozsahu. Neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať ( § 257 C.s.p.). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.s.p.).

16. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).