Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3Co-75-2017.pdf
PDF · 98.26 KB
Case nature
Subarea
3Co/75/2017
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: W. G., B. H. XXX/XX, Y., zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Cíbikom, Tomášikova 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.01.2017, č.k. 9C/206/2012-83, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalobkyni náhrady škody a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 09.11.2012 domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 76.744,22 eura titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) spôsobnej nezákonnými rozhodnutiami, a to uznesením vyšetrovateľa Krajského úrad justičnej polície Policajného zboru v Trnave zo dňa 14.03.2003, ČVS: KUJP 13/OVVK-2003, (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa KUJP PZ v Trnave zo dňa 14.03.2003“), ktorým bolo voči nemu vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 235 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona a uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 15.03.2003, sp. zn. Tpr 40/03, (ďalej len „uznesenie OS Trnava zo dňa 15.03.2003“). Žalobca mal za to, že v dôsledku rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 18.03.2010, sp. zn. 4T/347/03, ktorým bol spod obžaloby oslobodený, mu vzniklo právo na náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami. Tá pozostávala z: 1/ trov obhajoby v trestnom konaní v sume 6.115,65 eura, 2/ ušlého zisku za obdobie od 14.03.2003 do 31.12.2006 v sume 19.468,09 eura, 3/ nemajetkovej ujmy v sume 50.000 eur a z 4/ trov právneho zastúpenia uplatnených v súvislosti s podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v sume 1.160,48 eura.
3. Súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenie § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., posúdil nárok žalobcu podľa § 1, § 2, § 3, § 4 ods. 1, 2 , § 5 ods. 1, 2, 3, § 9 , § 10 a § 11 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) a skúmal, či žalobca splnil všetky zákonné predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorými sú 1/ existencia nezákonného rozhodnutia, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Dospel pritom k záveru, že žalobca nesplnil hneď prvú základnú podmienku zodpovednosti žalovanej za škodu, a to existenciu nezákonného rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (správne má byť § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. - pozn. odvolacieho súdu). Za nezákonné pritom považoval len také právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo príslušným orgánom zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Vzhľadom na to, že žalobca v konaní nepreukázal zrušenie rozhodnutí pre nezákonnosť príslušným orgánom, nebolo možné tieto vyhodnotiť
ako nezákonné len z dôvodu oslobodenia žalobcu spod obžaloby, resp. prepustenia žalobcu z väzby uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave zo dňa 05.06.2003, sp. zn. 1Kv 5/03. Súd prvej inštancie mal za to, že tak extenzívnym výkladom ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ako argumentoval žalobca a pripúšťala doterajšia súdna prax, nemožno rozšíriť existenciu nezákonného rozhodnutia vydaného v rámci trestného konania niektorým z orgánov činných v trestnom konaní, nakoľko by došlo k porušeniu zásad trestného procesu, a to od momentu vznesenia obvinenia v prípravnom konaní, až do jeho skončenia v trestnom súdnom konaní. Žalobca bol oslobodený spod obžaloby, pretože výsledky dokazovania pred súdom nevyznievali jednoznačne a nebola tu úplne ucelená reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých by bolo možné vyvodiť bezpečný záver, že sa stali skutky, ktoré boli predmetom trestného stíhania. Na podporu svojho právneho záveru súd prvej inštancie poukázal na právny názor vyslovený Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze zo dňa 13.11.2013, sp. zn. II. ÚS 163/2013, v zmysle ktorého uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné len z dôvodu, že obvinený bol neskôr súdom spod obžaloby oslobodený.
4. Súd prvej inštancie nepovažoval za nezákonné ani uznesenie OS Trnava zo dňa 15.03.2003, ktorým bol žalobca vzatý do väzby, pretože nikdy nebolo zrušené pre nezákonnosť. Žalobca bol síce uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave zo dňa 05.06.2003, sp. zn. 1Kv 5/03, prepustený z väzby na slobodu, nakoľko v čase rozhodovania sa vyšetrovanie už ukončilo, boli vypočuté všetky osoby, výsluchy ktorých boli dôležité pre dokazovanie, boli vykonané konfrontácie a ostatné dokazovanie, takže obava, že žalobca ako obvinený mohol ovplyvňovať svedkov, prípadne iným spôsobom mariť vyšetrovanie, pominula. Súd prvej inštancie uzavrel, že i v súvislosti s uznesením OS Trnava zo dňa 15.03.2003 žalobca nepreukázal prvý predpoklad na vyvodenie zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., a to existenciu nezákonného rozhodnutia. Následne sa súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné zaoberať ustálením a vyhodnotením ďalších zákonných podmienok potrebných pre uplatnenie nároku na náhradu škody a žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
5. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 1, § 262 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že žalovanej, ktorá síce mala v konaní plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko jej žiadne trovy nevznikli.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). Žalobca sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie o tom, že v konaní nepreukázal existenciu nezákonných rozhodnutí, t.j. rozhodnutí, ktoré neboli zrušené pre nezákonnosť. S poukazom na nález ústavného súdu zo dňa 07.07.2016, sp. zn. I. ÚS 320/2013, ako i na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo dňa 18.10.2010, sp. zn. 4MCdo 15/2009, zo dňa 30.11.2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009 a zo dňa 30.03.2011, sp. zn. 3Cdo 194/2010, mal za to, že pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia alebo postupu orgánu činného v trestnom konaní nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Preto za ústavne konformný treba považovať len taký výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavanie trestného stíhania/oslobodenie spod obžaloby, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k takému rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Preto každá majetková ujma spôsobená nezákonným zásahom štátu voči občanovi by mala byť odškodnená. Ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a trestné stíhanie voči nemu nemalo byť začaté; preto uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania orgánu verejnej moci je teda výsledok tohto konania. Záverom žalobca dodal, že žalovaná sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti, nakoľko nezákonné rozhodnutia zasiahli do jeho osobného a pracovného života, keď len samotné trestné stíhanie trvalo 7 rokov.
7. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie písomne nevyjadrila.
8. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
9. Zo súdom prvého stupňa ustáleného skutkového stavu vyplýva, že žalobca ako príslušník policajného zboru bol uznesením vyšetrovateľa KUJP PZ v Trnave zo dňa 14.03.2003 obvinený z trestného činu vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 235 ods. 1, ods. 2, písm. d) Trestného zákona. Žalobca bol uznesením OS Trnava zo dňa 15.03.2003 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, pričom väzba začala dňom 14.03.2003 a skončila sa dňa 05.06.2003. Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 18.03.2010, sp. zn. 4T/347/2003, bol žalobca spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 11.05.2010. Žalobca bol personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky zo dňa 07.04.2003, č. 126, prepustený zo služobného pomeru.
10. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, ktorým zamietol žalobu žalobcu na náhradu škody na tom skutkovom a právnom základe, že žalobca nepreukázal existenciu predpokladov, resp. prvotného a základného predpokladu objektívnej zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., spočívajúceho v preukázaní nezákonného rozhodnutia. Za nezákonné pritom nepovažoval tak uznesenie vyšetrovateľa KUJP PZ v Trnave zo dňa 14.03.2003, ktorým bolo vznesené obvinenie proti žalobcovi, ako i uznesenie OS Trnava zo dňa 15.03.2003, na podklade ktorého bol žalobca vzatý do väzby, nakoľko ani jedno z označených rozhodnutí nebolo ako právoplatné zrušené príslušným orgánom pre nezákonnosť, tak ako to má na mysli ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Odvolací súd sa s predmetným právnym záverom súdu prvej inštancie nestotožnil, pretože spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
11. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
12. V prvom rade treba uviesť, že s ohľadom na začatie trestného stíhania pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. súd prvej inštancie v súlade s § 27 ods. 2 citovaného zákona správne aplikoval na vec ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. (§ 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).
13. Podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb. ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.
14. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.
15. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Zároveň, systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté (k tomu uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 18.08.2010, sp. zn. 4MCdo 15/2009).
16. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania a vznesením obvinenia sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Hoci základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je zrušenie právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom, v prípade uznesenia o začatí trestného stíhania a uznesenia o vznesení obvinenia nemožno lipnúť len na ich formálnom zrušení, ale je treba prihliadať na výsledok trestného stíhania ako meradlo opodstatnenosti, a tým i zákonnosti, začatia a vedenia trestného
stíhania. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je teda rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca, nakoľko podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť samotného rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia (k tomu nález ústavného súdu zo dňa 07.07.2016, sp. zn. I. ÚS 320/2016, zo dňa 13.12.2016, sp. zn. I. ÚS 540/2016).
17. S poukazom na vyššie uvedené možno uviesť, že i keď uznesenie vyšetrovateľa KUJP PZ v Trnave zo dňa 14.03.2003, ktorým vzniesol voči žalobcovi obvinenie zo spáchania trestného činu vydierania spolupáchateľstvom, nebolo nikdy zrušené pre nezákonnosť, patrí do kategórie tých (nezákonných) rozhodnutí, z ktorých si žalobca mohol, pri splnení ďalších podmienok stanovených v § 3 zákona č. 58/1969 Zb., uplatňovať nárok na náhradu škody, a to so zreteľom na neskorší výsledok trestného konania spočívajúci v jeho oslobodení spod obžaloby; vydaním oslobodzujúceho rozsudku sa totiž nenaplnilo pôvodné podozrenie žalobcu zo spáchania trestného činu. Oslobodenie žalobcu spod obžaloby malo teda rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nakoľko sa nepotvrdil prvotný predpoklad o spáchaní trestného činu žalobcom. Súd prvej inštancie teda pochybil, keď neprihliadal na špecifický charakter uznesenia vyšetrovateľa KUJP PZ v Trnave zo dňa 14.03.2003 o vznesení obvinenia, od ktorého žalobca vyvodzoval nárok na náhradu škody a bez ďalšieho jeho nárok zamietol. Pokiaľ sa súd prvej inštancie pri svojom myšlienkovom postupe odvolával na právny názor vyslovený ústavným súdom v náleze zo dňa 13.11.2013, sp. zn. II. ÚS 163/2013, treba uviesť, že ústavný súd sa v ňom primárne zaoberal posudzovaním otázky premlčania nároku na náhradu škody podľa § 22 a § 23 zákona č. 58/1969 Zb., a nie otázkou existencie nezákonného rozhodnutia, pričom len okrajovo dal do pozornosti najvyššiemu súdu, že v intenciách svojej judikatúry sa bude musieť argumentačne konfrontovať s otázkou splnenia zákonnej podmienky na uplatnenie nároku na náhradu škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia v zmysle § 3 a § 4 zákona č. 58/1969 Zb. Zároveň v tejto súvislosti poznamenal, že legálnym prostriedkom ako rozptýliť zákonnosť dôvodov, na ktorých je vznesenie obvinenia postavené, je podanie sťažnosti proti nemu, a pokiaľ uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené zákonné predpoklady, nebolo zrušené v konaní o sťažnosti proti nemu, nemožno ho bez ďalšieho považovať za nezákonné len z dôvodu, že sa nepotvrdila pravdepodobnosť o spáchaní skutku konkrétnou osobou. Predmetné stanovisko, vzťahujúce sa ku konkrétne posudzovanej veci, nemožno bez ďalšieho považovať za záväzné z hľadiska vyslovenia právneho názoru ohľadne (ne)zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia, pokiaľ sa obvinenie zo spáchania trestného činu nepotvrdilo a obvinený bol spod obžaloby oslobodený. Naviac, nemožno prehliadnuť iné už citované rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých sa tento neodklonil od doterajšej judikatúry najvyššieho súdu (reprezentovanej najmä rozhodnutiami zo dňa 30.11.2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009, zo dňa 18.08.2010, sp. zn. 4M Cdo 115/2009, zo dňa 30.03.2011, sp. zn. 3Cdo 194/2010) a zotrval na tom, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti, a tým zákonnosti, začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania, a preto z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o vznesení obvinenia má oslobodenie spod obžaloby rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Na uvedenom základe odvolací súd vyhodnotil súdom prvej inštancie prezentovaný právny názor týkajúci sa zákonnosti uznesenia vyšetrovateľa KUJP PZ v Trnave zo dňa 14.03.2003 za založený na nesprávnom právnom posúdení veci.
18. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie zákonnosť uznesenia vyšetrovateľa KUJP PZ v Trnave zo dňa 14.03.2003, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie, posudzoval len v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., avšak nárok žalobcu na náhradu škody neposúdil aj z hľadiska ustanovenia § 3 citovaného zákona, ktoré podmieňuje priznanie práva na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím podaním riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu. Z obsahu pripojeného trestného spisu Okresného súdu Trnava, sp. zn. 1T/347/2003, pritom vyplýva, že žalobca nepodal proti uzneseniu vyšetrovateľa KUJP PZ v Trnave zo dňa 14.03.2003 o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok a v konaní doposiaľ netvrdil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa.
19. Za nesprávny považoval odvolací súd i ten právny záver súdu prvej inštancie o zákonnosti uznesenia OS Trnava zo dňa 15.03.2003, na podklade ktorého bol žalobca vzatý do väzby.
20. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.
21. Zákon č. 58/1969 Zb. v ustanovení § 5 ods. 1 rozoznáva špeciálnu právnu úpravu škodových nárokov vzniknutých v súvislosti s väzbou, viažucich sa na zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Ide o špecifický typ rozhodnutia zakladajúceho právo na náhradu škody. Z jeho gramatického a systematického výkladu je zrejmé, že podmienky pre vznik práva na náhradu škody v dôsledku rozhodnutia o väzbe sú upravené odlišne od úpravy podmienok pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 3 a § 4 zákona č. 58/1969 Zb., keď pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím sa vyžaduje zrušenie rozhodnutia po tom, čo nadobudlo právoplatnosť a vyčerpanie opravných prostriedkov, pričom v prípade rozhodnutia o väzbe nedochádza priamo k zrušeniu tohto rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, ale právo na náhradu škody zakladá právoplatný oslobodzujúci rozsudok (prípadne zastavenie trestného stíhania) v trestnom konaní, v ktorom bolo rozhodnutie o väzbe vydané. Táto odlišná právna úprava zároveň znamená, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím nemožno zamieňať s právom na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a na skutkové okolnosti napĺňajúce predpoklady vzniku práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nie je možné aplikovať ustanovenia zákona upravujúce vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
22. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie neprihliadal na špecifický charakter uznesenia OS Trnava zo dňa 15.03.2003, ktorým bol žalobca vzatý do väzby a splnenie predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu posudzoval nesprávne len so zreteľom na ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., opomenúc aplikovať ustanovenie § 5 ods. 1 tohto zákona, ktoré na uvedený prípad dopadá. Ustanovenie § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. totiž zakladá priamy nárok na náhradu škody za predpokladu, že žalobca, ako osoba, na ktorej bola vykonaná väzba, bol spod obžaloby oslobodený.
23. Sumarizáciou vyššie uvedeného možno teda uzavrieť, že súd prvej inštancie právne nesprávne vyhodnotil (ne)splnenie predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu spočívajúcich v neexistencii právneho základu, od ktorého si žalobca v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody. Za tohto stavu sa súd prvej inštancie nezaoberal ustálením a vyhodnotením i ďalších zákonných podmienok pre vyvodenie zodpovednosti žalovanej za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb., keď v tomto smere nevykonal náležité dokazovanie, jeho výsledky nezhodnotil a neuviedol, k akým skutkovým záverom dospel, pričom tieto následne neposúdil podľa príslušnej právnej normy. Nakoľko nedostatky vytýkané rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V novom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v otázke existencie právneho základu pre uplatnenie nároku na náhradu škody, pričom skúmajúc existenciu ďalších podmienok stanovených zákonom č. 58/1969 Zb. vyhodnotí, či žalobcovi možno priznať právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a rozhodnutím o vzatí do väzby a v akom rozsahu, a to vo väzbe na príčinnú súvislosť medzi uplatňovanou náhradou škody a nezákonnými rozhodnutiami, ktorá musí byť priama, a nie sprostredkovaná. Súd prvej inštancie sa zároveň dôsledne vysporiada s námietkami žalovanej, ktoré uplatnila v rámci procesnej obrany proti tvrdeniam žalobcu (viď vyjadrenie žalovanej zo dňa 09.07.2013 na č.l. 31 a nasl.). Súd prvej inštancie nové rozhodnutie vo veci samej odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby odôvodnenie rozsudku obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné.
24. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.).
25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).