Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/157/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: PHILIPP SPORTOVNÍ TRÁVNÍKY a.s., so sídlom Nad lávkou 672/5, 160 00 Praha 6 - Vokovice, Česká republika, IČO: 274 76 537, zastúpeného splnomocnenou zástupkyňou Mgr. Melániou Holeščákovou, bytom I. XXX/XX, XXX XX N. - H. J., proti žalovanému: Mládežnícky futbal Závodie, so sídlom Športová 9, 010 01 Žilina, IČO: 36 133 591, zastúpenému právnym zástupcom Mgr. Rastislavom Otrubom, advokátom, so sídlom J. XXXX/XX, XXX XX U., v konaní o zaplatenie 25.024 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/91/2014-200 zo dňa 16. mája 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/91/2014-200 zo dňa 16. mája 2017 v napadnutých výrokoch, ktorým bola žaloba zamietnutá a vo výroku o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á n á r o k voči žalobcovi na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol výrokom I., že návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným riaditeľstvom Policajného Zboru, odbor kriminálnej polície pod ČVS:ORP-541/3-VYS-ZA-2014 zamieta, výrokom II. žalobu zamietol a výrokom III. žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu podľa Článku 1 ods. 1 Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru podpísaného dňa 11. apríla 1990 vo Viedni (Viedenský dohovor), Článku 3 Viedenského dohovoru, Článku 7 ods. 2 Viedenského dohovoru, Článku 11 Viedenského dohovoru, Článku 53 Viedenského dohovoru, Článku 58 ods. 1 Viedenského dohovoru, Článku 59 Viedenského dohovoru, § 261 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení platnom a účinnom na území Českej republiky ku dňu vzniku záväzkového vzťahu medzi stranami (ďalej len „Obchodní zákoník“), § 323 ods. 1 Obchodního zákoníka, § 407 ods. 1 Obchodního zákoníka, § 387 ods. 1, 2 Obchodního zákoníka, § 388 ods. 1 Obchodníka zákoníka, § 392 ods. 1 Obchodního zákoníka, § 397 Obchodního zákoníka okresný súd žalobu zamietol.

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že vo veci vydal dňa 19.12.2013 platobný rozkaz č.k. 38Rob/205/2013-26. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote dňa 04.04.2014 odpor s odôvodnením vo veci samej. V podanom odpore primárne namietol nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie. Poukázal na to, že žalobca nepredložil objednávku z 24.06.2008, na ktorú poukazuje v žalobe. Nakoľko žalobca je právnickou osobou so sídlom na území Českej republiky a žalovaný právnickou osobou so sídlom na území Slovenskej republiky, okresný súd sa osobitne

zaoberal otázkou právomocí a rozhodného práva aplikovateľného v prejednávanej veci. Právomoc súdov Slovenskej republiky na prejedanie a rozhodnutie uplatneného nároku žalobcu je daná podľa kapitoly II oddiel 1 čl. 2 bod 1. Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000 o právomocí a o uznávaní a výkone rozsudkov v Občianskych a obchodných veciach, v zmysle ktorého, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.

4. V nadväznosti na výsledky vykonaného dokazovania okresný súd vzhľadom na postavenie žalobcu a žalovaného ako subjektov záväzkovo-právneho vzťahu vyhodnotil záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako vzťah obchodno-právny. V čase vzniku záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným (pričom okresný súd vychádzal z označeného dátumu objednávky žalovaného z 24.06.2008, resp. najneskôr z dátumu uskutočnenia plnenia v zmysle faktúry vystavenej žalobcom č. FV08/111 24.10.2008), žalobca, ako vyplývalo z výpisu z obchodného registra vedeného Mestským súdom v Prahe, oddiel B, vložka 11763, mal postavenie právnickej osoby podnikateľa a rovnako žalovaný bol zapísaný v živnostenskom registri Okresného úradu Žilina č. živnostenského registra 511-22627, pričom záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa týkal ich podnikateľskej činnosti, kedy žalovaný v rámci predmetu podnikania o.i. mal zapísané organizovanie športových podujatí a súťaží, čomu zodpovedá predmet záväzku žalobcu zo záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami dodať žalovanému umelý trávnik za účelom jeho využívania pri športových podujatiach.

5. Vzhľadom na obsah práv a povinností žalobcu a žalovaného z existujúceho záväzkovo-právneho vzťahu, tak ako bol ustálený na základe výsledkov vykonaného dokazovania, okresný súd posúdil záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako kúpnu zmluvu, resp. zmluvu o kúpe tovaru, ktorá podlieha ustanoveniam Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru podpísaného dňa 11. apríla 1990 vo Viedni (ďalej len „Viedenský dohovor“). V zmysle čl. 7 ods. 2 Viedenského dohovoru otázky patriace do predmetu úpravy tohto dohovoru, ktoré sa v ňom výslovne neriešia, sa riešia podľa všeobecných zásad, na ktorých dohovor spočíva, alebo ak také zásady chýbajú, podľa ustanovení právneho poriadku rozhodného podľa ustanovení medzinárodného práva súkromného.

6. Pri určení rozhodného práva vo vzťahu k otázkam Viedenským dohovorom výslovne neriešeným, postupoval okresný súd pri zohľadnení momentu vzniku záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným podľa čl. 4. bod 1 a 2 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z 19.06.1980 (Rímsky Dohovor), v zmysle ktorých v rozsahu, v ktorom nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu podľa čl. 3, zmluva sa spravuje právnym poriadkom štátu, s ktorým má najužšiu väzbu. Ak je však časť zmluvy oddeliteľná od jej zostatku a táto časť má užšiu väzbu s iným štátom, možno ju výnimočne posudzovať podľa právneho poriadku tohto iného štátu. S výhradou ustanovenia ods. 5 tohto článku platí domnienka, že zmluva má najužšiu väzbu so štátom, kde má účastník zmluvy, ktorý má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu, obvyklý pobyt v čase uzatvorenia zmluvy alebo v prípade zapísanej alebo nezapísanej právnickej osoby svoju ústrednú správu. Ak sa však zmluva uzatvorí v rámci výkonu obchodnej činnosti alebo povolania tohto účastníka, tak platí domnienka, že zmluva má najužšiu väzbu s tým štátom, kde sa nachádza jeho hlavná prevádzkareň, alebo, ak má podľa zmluvy plnenie poskytnúť iná prevádzkareň ako hlavná prevádzkareň so štátom, kde sa nachádza táto iná prevádzkareň. Sídlo (ústredná správa) žalobcu, ktorý v postavení zmluvnej strany predávajúceho mal uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu, sa nachádza v Českej republike. Na vzťah medzi stranami je preto potrebné v otázkach výslovne neupravených Viedenským dohovorom aplikovať hmotné právo Českej republiky.

7. Na základe vykonaného dokazovania dospel okresný súd k záveru, že medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim došlo k vzniku platného záväzkovo-právneho vzťahu, a to na základe objednávky žalovaného s dátumom 24.06.2008, ktorou si žalovaný objednal u žalobcu dodávku trávnika UMT tretej generácie a jej akceptáciou zo strany žalobcu. Okresný súd uviedol, že je pravdou, ako namietal žalovaný v konaní, že samotnú objednávku z 24.06.2008 žalobca v konaní nepredložil, čo odôvodňoval tým, že vzhľadom na odstup času už túto nevedel dohľadať. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že za žalovaného mal predmetnú objednávku realizovať svedok p. Daniel Kováčik, pričom z oznámenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 15.03.2013 (č.l. 15 spisu) vyplývalo, že štatutárnym zástupcom žalovaného v období od 03.06.1999 do 03.12.2010 bol prezident Daniel Kováčik. Nebolo pritom spochybnené, že v čase tvrdenej realizácie objednávky žalovaného 24.06.2008 bol osobou oprávnenou v mene žalovaného konať. Daniel Kováčik bol vo veci vypočutý ako svedok na pojednávaní dňa 13.10.2015, pričom potvrdil, že objednávku vystavil v mene

žalovaného, žalobca trávnik žalovanému dodal a žalovaný bol povinný zaň zaplatiť. Pokiaľ žalovaní ako aj svedok poukazovali na prípadné dohody medzi žalovaným a MŠK Žilina, resp. Mestom Žilina ohľadne financovania dodávky predmetného trávnika, tak tieto nemali vplyv na existenciu a obsah záväzkovo- právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Svedok p. Daniel Kováčik vo výpovedi na pojednávaní 13.10.2015 potvrdil existenciu záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý mal vzniknúť na základe objednávky žalovaného z 24.06.2008 tak, ako tento záväzkovo-právny vzťah v priebehu konania skutkovo vymedzoval žalobca. Svedok vypovedal na pojednávaní po poučení podľa v tom čase platného a účinného § 126 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „OSP“) a vierohodnosť jeho výpovede nebola spochybnená žiadnym ďalším dôkazom vykonaným v prejednávanej veci na základe návrhu strán. Samotná skutočnosť, že následní štatutárni zástupcovia žalovaného nemali o existencii a dodávke predmetného trávnika vedomosť, prípadne nedôslednosť vo vedení účtovnej dokumentácie u žalovaného, v ktorej sa nepodarilo dohľadať ani predmetnú objednávku a ani následne žalobcom vystavenú faktúru č. FV08/2011, nepovažoval okresný súd za relevantné pre rozhodnutie v prejednávanej veci. Existenciu objednávky žalovaného z 24.06.2008 potvrdzoval aj obsah listiny „Uznání dlužné částky“ z 12.11.2010 podpísanej v tom čase prezidentom žalovaného Danielom Kováčikom. Rovnako existencii záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami nasvedčuje aj obsah návrhu splátkového kalendára adresovaný 23.12.2009 žalovaným v zastúpení Danielom Kováčikom žalobcovi. Okresný súd konštatoval, že z vykonaného dokazovania nevyplynula dôvodnosť námietky žalovaného voči nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie a neboli preukázané jeho tvrdenia, že predmetný trávnik kupoval Daniel Kováčik ako fyzická osoba a takýmto spôsobom sa zaň zaviazal aj zaplatiť.

8. Okresný súd konštatoval, že kúpnu cenu za dodaný trávnik žalobca vyúčtoval žalovanému faktúrou č. FV08/111 s uvedeným dátumom vystavenia 24.10.2008, dátumom uskutočnenia plnenia 24.10.2008 a dátumom splatnosti 07.11.2008. Pokiaľ žalovaný namietal, že túto faktúru nikdy neprevzal a nenachádza sa v jeho účtovníctve, tak okresný súd poukázal na to, že evidencia predmetnej faktúry v účtovníctve žalovaného nie je relevantná pre posúdenie nárokov žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny dodaného tovaru. Zároveň, z listiny návrhu splátkového kalendára z 23.12.2009 (č.l. 7 spisu) ako aj z listiny „uznání dlužné částky“ (č.l. 9 spisu) vyplývalo, že vtedajší prezident žalovaného, svedok p. Daniel Kováčik touto faktúrou disponoval. Pokiaľ ide o výšku fakturovanej sumy, táto bola žalovaným spochybnená len tvrdením, že nie je zrejmé ako došlo k prepočtu českej koruny na menu Eur, z ktorého dôvodu namietal výšku uplatneného nároku. Okresný súd poukázal na to, „že ku dňu splatnosti faktúry č. FV08/111 07.11.2008 kurz českej koruny k menu euro bol 1 CZK = 0,0399 eura. Po prepočte tak fakturovaná suma 675.548,05 Kč predstavuje 26.954,37 eur, t.j. sumu vyššiu, než zaplatenia ktorej sa žalobca domáha v prejednávanej veci. Námietku žalovaného vo vzťahu k výške uplatneného nároku tak súd nepovažoval za dôvodnú.“

9. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že nakoľko v konaní nebola preukázaná iná dohoda medzi žalobcom a žalovaným o splatnosti kúpnej ceny dodávaného tovaru, v súlade s čl. 58 Viedenského dohovoru, žalovaný bol povinný zaplatiť kúpnu cenu, keď mu predávajúci umožnil nakladať s tovarom. Okresný súd pritom vychádzal z dňa uskutočnenia zdaniteľného plnenia uvedeného vo faktúre č. FV08/111, ktorý deň považoval za deň dodania tovaru žalovanému (24.10.2008), nakoľko iný konkrétny deň dodania trávnika nebol v konaní tvrdený ani preukázaný. Nakoľko v predmetnej faktúre žalobca vyjadril vôľu, aby mu žalovaný zaplatil kúpnu cenu dodaného tovaru až v lehote splatnosti faktúry 07.11.2008, tak do uvedeného dňa bol žalovaný oprávnený, resp. povinný svoju povinnosť zaplatiť kúpnu cenu splniť a odo dňa nasledujúceho, t.j. od 08.11.2008 sa dostal do omeškania so splnením peňažného záväzku voči žalobcovi. Pokiaľ žalovaný namietal, že trávnik nebol prevzatý písomným preberacím protokolom, tak okresný súd poukázal na to, že dohoda o takomto spôsobe prevzatia tovaru žalovaným ako podmienka vzniku nároku žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny v konaní preukázaná nebola.

10. Pokiaľ žalovaný namietal neurčitosť návrhu splátkového kalendára zo dňa 23.12.2009 (č.l. 7 spisu), tak podľa okresného súdu bolo pravdou, že v tejto listine nie sú uvedené jednoznačné identifikačné údaje neuhradenej faktúry, ktorej sa návrh splátkového kalendára týkal, avšak iný záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným než na základe ktorého žalobca uplatňuje svoj nárok v prejednávanej veci, tvrdený ani preukázaný nebol. Zároveň okresný súd nepovažoval za relevantné posudzovať, resp. zaoberať sa otázkou platnosti návrhu splátkového kalendára z 23.12.2009 z hľadiska určitosti tohto právneho úkonu, nakoľko okresný súd len hodnotil obsah tohto dôkazného prostriedku v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi. Opätovne okresný súd zdôraznil, že svedok p. Daniel Kováčik potvrdil

objednanie trávnika žalovaným, dodanie trávnika žalobcom žalovanému, ako aj neuhradenie kúpnej ceny za dodaný trávnik žalovaným.

11. Ako dôkaz existencie uplatneného nároku žalobcu žalobca o.i. predložil listinu označenú ako Uznání dlužné částky datovanú 12.11.2010 (č.l. 9 spisu), z obsahu ktorej podľa okresného súdu vyplývalo, že podpísaný p. „Daniel Kováčik ako prezident ŠK IUVENTUS Žilina - Závodie, Cesta na štadión 28, 010 04 Žilina - Závodie (žalobca) uznáva dlh vo výške 675.548 Kč za dodávku trávnika UMT tretej generácie použitého z futbalového ihriska Strážov, čo do výšky a dôvodu v prospech žalobcu s tým, že predmetná dodávka bola ním riadne objednaná objednávkou z 24.06.2008 a tovar riadne prevzal. Uvedený dlh na základe vystavenej faktúry č. FV08/111 z 24.10.2008 uhradí do 30.11.2010. Z obsahu tejto listiny vyplýva, že svedok Daniel Kováčik koná ako štatutárny zástupca - prezident žalovaného. Žalovaný v priebehu konania namietal, že k dátumu 12.11.2010 svedok Daniel Kováčik nebol oprávnený samostatne uskutočniť v mene žalovaného právny úkon uznania dlžnej sumy a pre prípad, že súd vyhodnotí uznanie dlhu ako neplatné, tak vzniesol voči uplatnenému nároku námietku premlčania.“

12. Okresný súd konštatoval, že oboznámením sa s obsahom Stanov žalovaného č.l. 101 a nasl. spisu v znení Dodatku č. 4, ktorý bol ako zmena stanov vzatý na vedomie Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky 11.06.2010 s označeným číslom spisu VVS/1-900/90-122 50-4 vyplývalo, že od uvedenej zmeny stanov prijatej ako Dodatok č. 4 na základe uznesenia valného zhromaždenia delegátov žalovaného zo dňa 25.03.2010 je štatutárnym orgánom žalovaného výbor, ktorý riadi jeho činnosť a koná v jeho mene. V mene žalovaného je oprávnený konať každý člen výboru, pričom v mene žalovaného konajú vždy dvaja členovia výboru spoločne. V čase spísania listiny Uznání dlužné částky s uvedeným dátumom 12.11.2010 (č.l. 9 spisu) svedok Daniel Kováčik nebol, podľa zistení okresného súdu, oprávnený konať v mene žalovaného samostatne. Pri podpise predmetnej listiny, obsahom ktorej je uznanie dlhu, tak za žalovaného s odkazom na Dodatok č. 4 k stanovám žalovaného prijatý na valnom zhromaždení 25.03.2010, ktorú zmenu Stanov vzalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky na vedomie 11.06.2010, nekonala oprávnená osoba a tento úkon žalovaného nemôže zaväzovať. Z uvedeného dôvodu uznanie dlhu nemožno považovať vo vzťahu k žalovanému za platný právny úkon a tento právny úkon nezakladal voči žalovanému právne následky, ktoré inak s uznaním záväzku právny poriadok spája, a to prezumpciu existencie uznaného záväzku v dobe uznania v zmysle § 323 ods. 1 Obchodního zákonníka a počiatok plynutia novej štvorročnej premlčacej doby v zmysle § 407 ods. 1 Obchodního zákonníka.

13. Napriek tomu, že okresný súd vyhodnotil uznanie dlžnej čiastky z 12.11.2010 (č.l. 9 spisu) voči žalovanému ako neplatný právny úkon z dôvodu, že za žalovaného nekonala osoba oprávnená za žalovaného konať, tak zároveň okresný súd považoval za potrebné uviesť, že obsah tejto listiny inak nebol spochybnený, nebolo spochybnené, že listina bola podpísaná Danielom Kováčikom, v tom čase prezidentom žalovaného a ide tak o listinný dôkazný prostriedok, svojim obsahom preukazujúci, že Daniel Kováčik ako prezident žalovaného dňa 24.06.2008 predmetný trávnik od žalobcu objednal a následne prevzal a zároveň táto listina odkazovala na faktúru č. FV08/111 z 24.10.2008 vystavenú na žalovaného ako odberateľa, ktorý tak bol povinný kúpnu cenu za dodaný trávnik uhradiť. „Na uvedenom závere by nemenila nič ani tá skutočnosť, ak by v súvislosti s dodávkou predmetného trávnika resp. nakladaním s predmetným trávnikom Daniel Kováčik ako štatutárny orgán žalovaného porušil svoje povinnosti pri správe cudzieho majetku, čo by mohlo zakladať jeho prípadnú trestnoprávnu zodpovednosť, príp. zodpovednosť za náhradu škody voči žalovanému, avšak nemalo by to vplyv na existenciu a obsah záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a povinnosť žalovaného kúpnu cenu trávnika, ktorý objednal a prezval konajúc prezidentom Danielom Kováčikom ako štatutárnym orgánom, zaplatiť. V konaní nebolo preukázané, že by Daniel Kováčik v súvislosti s objednávaním a dodávkou predmetného trávnika konal voči žalobcovi inak než v postavení štatutárneho orgánu (prezidenta) žalovaného. Súd tak nepovažoval za potrebné prerušiť konanie do skončenia trestného konania vedeného voči Danielovi Kováčikovi v zmysle návrhu žalovaného, nakoľko ako už bolo konštatované, prípadná trestno-právna zodpovednosť Daniela Kováčika za porušenie povinností pri správe cudzieho majetku nemá vplyv na existenciu a obsah záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý Daniel Kováčik svojim konaním v mene žalovaného založil. Táto môže byť relevantná len pre prípadné nároky žalovaného na náhradu škody voči Danielovi Kováčikovi. Z uvedeného dôvodu súd samostatným výrokom rozsudku návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol.“

14. Pokiaľ splnomocnená zástupkyňa žalobcu v súvislosti s posudzovaním oprávnenia Daniela Kováčika uznať záväzok žalovaného voči žalobcovi poukazovala na § 13 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého obmedzenie oprávnenia štatutárneho orgánu konať nie je účinné voči tretím osobám ani v prípade, keď bolo zverejnené, tak tento odkaz okresný súd nepovažoval za správny. V danom prípade nešlo o obmedzenie oprávnenia štatutárneho orgánu konať za žalovaného, ale o určenie obligatórnej náležitosti stanov občianskeho združenia v zmysle § 6 ods. 2 písm. d) Zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov, podľa ktorého v stanovách musia byť uvedené orgány združenia, spôsob ich ustanovovania, určenie orgánov a funkcionárov oprávnených konať v mene združenia. V súlade s uvedeným v Stanovách občianskeho združenia žalovaného v znení ich zmeny, ktorá bola vzatá na vedomie Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky dňa 11.06.2010, t.j. v období predchádzajúcom písomnému uznaniu záväzku, bolo určené, že štatutárnym orgánom žalovaného je výbor a v mene žalovaného konajú vždy dvaja členovia výboru spoločne. Pokiaľ aj teda správne poukazovala na to, že občianske združenia nemajú povinnosť zverejňovať štatutárne orgány a žalobca nemohol zistiť, kto má konať za žalovaného, tak okresný súd zdôraznil, že zo stanov občianskeho združenia v zmysle zákona musí vyplývať (a uvedené aj zo stanov žalovaného vyplývalo) spôsob konania štatutárneho orgánu, resp. kto je oprávnený v mene občianskeho združenia konať, nie však v zmysle menovite určenej osoby, ale z hľadiska jej postavenia, resp. funkcie.

15. Okresný súd uviedol, že pokiaľ bola ustálená splatnosť záväzku žalovaného zaplatiť žalobcovi kúpnu cenu dodaného trávnika ku dňu 07.11.2008, „tak odo dňa 08.11.2008 začala v súlade s ust. § 392 ods. 1 v spojení s § 397 Obchodního zákonníka plynúť štvorročná premlčacia doba na uplatnenia práva na súde, ktorá uplynula dňa 07.11.2012. Pokiaľ žaloba bola podaná na súde dňa 12.11.2013, bolo to po uplynutí premlčacej doby. Žalovaným vznesená námietka premlčania je tak dôvodná a v súlade s ust. § 388 ods. 1 Obchodního zákonníka nemôže súd žalobcovi priznať premlčané právo. Z uvedeného dôvodu súd žalobu v celom rozsahu zamietol.“ Vo výroku o nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd s odkazom na § 262 ods. 1 podľa § 255 ods. 1 CSP.

16. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že sa stotožnil s názorom okresného súdu, ktorý vzhľadom na postavenie žalobcu a žalovaného ako subjektov záväzkovo-právneho vzťahu vyhodnotil záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako vzťah obchodno-právny, pričom okresný súd vychádzal z označeného dátumu objednávky žalovaného z 24.06.2008, resp. najneskôr z dátumu uskutočnenia plnenia v zmysle faktúry vystavenej žalobcom č. FV08/111 24.10.2008. Záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa týkal ich podnikateľskej činnosti, kedy žalovaný v rámci predmetu podnikania o.i. mal zapísané organizovanie športových podujatí a súťaží, čomu zodpovedal predmet záväzku žalobcu zo záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami dodať žalovanému umelý trávnik za účelom jeho využívania pri športových podujatiach. Správne teda podľa žalobcu okresný súd posúdil záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako kúpnu zmluvu. V súvislosti s týmto záverom okresného súdu poukázal žalobca na vtedy platné Stanovy, kde v článku 5. bod 5. je uvedené, že na platnosť písomného právneho úkonu v hospodárskych veciach sa vyžaduje podpis dvoch oprávnených osôb. Okresný súd „pritom konštatoval „Napriek tomu, že súd vyhodnotil uznanie dlžnej čiastky z 12.10.2010 voči žalovanému ako neplatný právny úkon z dôvodu, že za žalovaného nekonala osoba oprávnená za žalovaného konať, tak zároveň súd považuje za potrebné uviesť, že obsah tejto listiny nebol inak spochybnený, nebolo spochybnené, že listina bola podpísaná Danielom Kováčikom, v tom čase prezidentom žalovaného a ide tak o listinný dôkazný prostriedok, svojim obsahom preukazujúci, že Daniel Kováčik ako prezident žalovaného dňa 24.06.2008 predmetný trávnik objednal a následne prevzal a zároveň táto listina odkazuje na faktúru č. FV08/111 z 24.10.2008 vystavenú na žalovaného ako odberateľa, ktorý tak je povinný kúpnu cenu za dodaný trávnik uhradiť.“ Z uvedeného vyplýva, že súd nespochybnil právo Daniela Kováčika ako osobu oprávnenú konať za žalovaného, t.j. uzavrieť kúpnu zmluvu a uznal ju ako platný právny úkon, ale už neuznal za platný právny úkon uznanie dlžnej čiastky zo dňa 12.10.2010.“

17. V odvolaní žalobca uviedol, že sa nestotožnil sa s názorom okresného súdu, že uznanie dlžnej čiastky zo dňa 12.10.2008 je neplatným právnym úkonom, z dôvodu, že ho urobila osoba, ktorá nebola oprávnená konať za žalovaného, pričom poukázal na § 13 ods. 4 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého prekročenie právomocí štatutárneho orgánu voči tretím osobám nie je účinné, aj keď to bolo zverejnené. Súčasne poukázal aj na list Ministerstva vnútra, ktorý je založený v spise, že občianske združenia nemajú povinnosť zapisovať alebo zverejňovať štatutárnych zástupcov a ani ich nezverejňujú. Čiže nemal možnosť sa žalobca dozvedieť, kto alebo či je ešte povinná iná osoba okrem pána Kováčika

za žalovaného konať a podpisovať, keď aj v minulosti tieto úkony robil pán Kováčik za žalovaného sám, ktorú skutočnosť uznal aj okresný súd tým, že uznal za platnú kúpnu zmluvu na dodávku umelého trávnika.

18. Žalobca v odvolaní zvýraznil, že pokiaľ okresný súd k tejto argumentácii žalobcu v napadnutom rozsudku uviedol, že ak právna zástupkyňa žalobcu správne poukazovala na to, že občianske združenia nemajú povinnosť zverejňovať štatutárne orgány a žalobca nemohol zistiť, kto má konať za žalovaného, „tak súd zdôrazňuje, že zo stanov občianskeho združenia v zmysle zákona musí vyplývať (a uvedené aj zo strany žalovaného vyplývalo) spôsob konania štatutárneho orgánu, resp. kto je oprávnený v mene občianskeho združenia konať, nie však v zmysle menovite určenej osoby, ale z hľadiska jej postavenia, resp. funkcie, tomuto záveru súdu nerozumieme. Tak ako občianske združenia nemajú povinnosť zverejňovať štatutárne orgány, rovnako tak nikde nemajú povinnosť zverejniť stanovy a ani ich nikde nezverejňujú. Nemôže byť na škodu žalobcu, že takúto informáciu nemal možnosť zistiť a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že za žalovaného vždy konal Daniel Kováčik sám.“

19. Poukázal žalobca v odvolaní aj na tú skutočnosť, že spôsob konania za žalovaného, tak ako je upravený v Dodatku k Stanovám zo dňa 25.3.2010 je upravený nejasne, pretože v článku „5. ods. je upravené nasledovne: „V mene FK je oprávnený konať každý člen výboru. V mene FK konajú vždy dvaja členovia výboru spoločne......“. Z takto upraveného spôsobu konania nie je dosť dobre zrozumiteľné, či koná za FK jeden člen, alebo dvaja členovia. Súčasne na rozdiel od pôvodného znenia Stanov, kde v bode 5. je uvedené: „Na platnosť písomného právneho úkonu v hospodárskych veciach sa vyžaduje podpis dvoch oprávnených osôb“, v Dodatku k Stanovám spôsob podpisovania za FK absentuje. Z uvedeného možno vyvodiť, že za FK môže podpisovať ktorýkoľvek člen výboru ako štatutárneho orgánu.“ Navrhol, aby krajský súd rozsudok Okresného súdu Žilina zmenil a návrhu žalobcu vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 25.024,- Eur s príslušenstvom a trovy konania, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

20. K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že okresný súd sa dostatočne v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými namietanými ako i spornými otázkami. V podanom odvolaní žalobca konštatoval, že sa nestotožnil s právnym názorom okresného súdu, v zmysle ktorého súd neuznal platnosť právneho úkonu, ktorým došlo k uznaniu dlžnej čiastky. Zdôraznil, že na základe uznesenia „valného združenia zo dňa 25.03.2010 prijatý dodatok č. 4 stanovám, v zmysle ktorého došlo k zmene oprávnenia konať v mene žalovaného (čl. 5 ods. 5 stanov). V zmysle uvedenej zmeny je v mene žalovaného: „Oprávnený konať každý člen výboru. V mene FK konajú vždy dvaja členovia výboru spoločne. Prezident nesmie konať spoločne s tajomníkom vo veciach nekomerčnej a komerčnej prevádzky športového areálu prevádzkovaného FK upravený v čl. III. a IV. Zmluvy o spolupráci uzavretej medzi FK a MŠK Žilina, a.s. a viceprezident nesmie konať spoločne s členom bez funkcie vo veciach ostatnej činnosti a chode klubu.“ Z uvedeného je zrejmé, že v mene žalovaného sú oprávnení konať vždy dvaja členovia spoločne. Pokiaľ žalobca v odvolaní konštatoval, že Dodatok č. 4 k stanovám (konkrétne čl. 5 ods. 5 stanov) je neurčitý - tak uvedený záver, podľa žalovaného, nie je správny. Zo strany žalobcu došlo v podanom odvolaní len k vytrhnutiu časti stanov, avšak z ďalšej časti čl. 5 ods. 5 Stanov žalovaného (ktorú však žalovaný necitoval) jednoznačne vyplýva, že za žalovaného sú oprávnení konať vždy dvaja členovia spoločne. Správnosť záverov okresného súdu o tom, že uznanie dlhu je neplatným právnym úkonom potvrdzovala aj výpoveď p. Daniela Kováčika, ktorý na pojednávaní dňa 13.10.2015 okrem iného uviedol, že mal vedomosť o tom, že v roku 2010 bola zmena stanov ŠK Juventus. Vedomosť p. Daniela Kováčika o zmene stanov potvrdzoval i samotný podpis p. Daniela Kováčika na zápisnici z valného zhromaždenia žalovaného zo dňa 25.10.2010. Práve uvedenou zápisnicou došlo k zmene spôsobu konania v mene žalovaného. Svedok p. Daniel Kováčik vedome v rozpore s čl. 5 ods. 5 Stanov žalovaného podpísal uznanie dlhu zo dňa 12.11.2010 i keď na to nemal patričné oprávnenie. Z uvedeného dôvodu, podľa žalovaného, nemožno uznanie dlhu považovať vo vzťahu k žalovanému za platný právny úkon a tento právny úkon nezakladá voči žalovanému právne následky, ktoré inak s uznaním záväzku právny poriadok spája. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané neplatné uznanie dlhu, preto žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania úplatného nároku. 21. Ak v podanom odvolaní žalobca opätovne poukázal na to, že okresný súd mal v uvedenom prípade aplikovať § 13 ods. 4 Obchodného zákonníka, tak podľa žalovaného sa nejednalo o obmedzenie oprávnenia štatutára konať v mene žalovaného, ale o určenie spôsobu konania štatutárneho orgánu v mene občianskeho združenia. Určenie spôsobu konania v mene spoločnosti nie je totožné s

obmedzením oprávnenia konať v mene spoločnosti. V posudzovanom spore Dodatkom č. 4 k stanovám (konkrétne čl. 5 ods. 5 Stanov) došlo k určeniu spôsobu konania štatutárov konať v mene žalovaného - určenie spôsobu konania štatutárov patrí medzi základné povinnosti právnickej osoby, aby bolo zrejmé kto a ako môže konať v mene spoločnosti. Bez takéhoto určenia by nedošlo k zaregistrovaniu žalovaného. Uvedeným Dodatkom č. 4 nedošlo k obmedzeniu oprávnenia štatutárov konať v mene žalovaného, ale len k určeniu spôsobu konať v jeho mene, čo je podstatný rozdiel. Okresný súd v uvedenom prípade náležite odôvodnil nepoužitie § 13 ods. 4 Obchodného zákonníka. Navrhol, aby krajský súd ako odvolací súd v celom rozsahu potvrdil napadnutý rozsudok . 22. Okresným súdom bol doručený splnomocnenej zástupkyni na vyjadrenie Mgr. Melánii Holešákovej prípis s vyjadrením (č.l. 223 spisu) dňa 06.11.2017 (doručenka č.l. 219 spisu), ktorá sa písomne nevyjadrila.

23. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 prejednal vec v medziach podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 verejných vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

24. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/157/2017-235 zo dňa 20.06.2018 s tým, že boli podľa § 219 ods. 3 splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku v spojení s § 378 ods. 1 CSP.

25. Krajský súd vo vzťahu k svojmu postupu, ako i ku konaniu okresného súdu uvádza, že okresný súd správne vychádzal z ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok („CSP“), ktorý zákon podľa § 474 nadobudol účinnosť dňa 01. júla 2016 v spojení s § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

26. Právne účinky podanej žaloby dňa 12.11.2013 žalobcom zostali teda v konaní zachované, tak ako to vyplýva z § 470 ods. 2 prvá veta CSP.

27. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd uvádza, že základom rozhodnutia odvolacieho súdu je aplikácia § 387 ods. 1, 2 a konštatuje vecnú správnosť záverov okresného súdu, ktorý žalobu zamietol.

28. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

29. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

30. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

31. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 32. V rámci podaného odvolania žalobca sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa ohľadom vyhodnotenia subjektov záväzkovo-právneho vzťahu a s tým, že okresný súd vychádzal z označeného dátumu objednávky žalovaného z 24.06.2008, najneskôr z dátumu uskutočneného plnenia v zmysle faktúry vystavenej žalobcom č. FV08/111 z 24.10.2008. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že záväzkovo- právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa týkal podnikateľskej činnosti a súhlasil i s tým, že žalovaný mal v rámci predmetu podnikania zapísané organizovanie športových podujatí a súťaží, čomu zodpovedá predmet záväzku žalobcu zo záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami dodať žalovanému umelý trávnik za účelom jeho využívania. V rámci podaného odvolania zvýraznil žalobca platné Stanovy a poukázal na článok 5. bod. 5., v ktorom je uvedené, že na platnosť písomného právneho úkonu v

hospodárskych veciach sa vyžaduje podpis dvoch oprávnených osôb. Stanovy predložené žalovaným, ktoré boli predmetom riadneho dokazovania súdom prvého stupňa a ktorých platnosť nebola osobitne zo strany žalobcu namietaná, boli vyhodnotené ako relevantný základ pre závery súdu prvého stupňa vo väzbe na obsah listín predkladaných žalobcom a to primárne vo vzťahu k relevancii úkonu uznania dlžnej čiastky z 12.10.2010, teda i v zmysle Dodatkov k predmetným Stanovám. Práve skutočnosti vyplývajúce zo Stanov boli skutočnosťami, ktoré viedli okresný súd k záveru, že uznanie dlžnej čiastky zo 12.10.2010 vyhodnotil ako neplatný právny úkon a to z dôvodu, že za žalovaného nekonala oprávnená osoba za neho konať. Je zrejmé, že uznanie dlžnej čiastky z 12.11.2010 (č.l. 9 spisu) je podpísané p. Danielom Kováčikom ako prezidentom ŠK Juventus Žilina - Závodie, v ktorom sa uvádza ...„uznávám dluh ve výši 675 548,- Kč za dodávku trávníku UMT III. generace použitého z fotbalového hřiště Strážov co do výše a důvodu ve prospěch společnosti PHILIPP SPORTOVNÍ TRÁVNÍKY a.s., se sídlem Nad lávkou 672/5, 160 00 Praha 6 - Vokovice. Předmětná dodávka byla mnou řádně objednána objednávkou z dne 24.6.2008 a zboží jsem řádně převzal. Shora uvedený předmětný dluh na základě Vámi vystavené faktury č. FV08/111 ze dne 24.10.2008 uhradím do 30.11.2010“ (č.l. 9 spisu). Nebolo spochybnené, že p. Daniel Kováčik bol v čase vyhotovenia uvedenej listiny (Uznání dlužné částky z 12.11.2010 - č.l. 9 spisu) prezidentom ŠK Juventus Žilina - Závodie. To, že p. Daniel Kováčik bol prezidentom žalovaného však samo o sebe nepredstavuje takú skutočnosť, ktorá by zakladala záver, ktorý tvrdil žalobca v odvolaní, a to, že bol oprávnený samostatne konať za žalovaného a že predmetné ním podpísané uznanie dlžnej čiastky je uznaním, ktoré je spôsobilé kvalifikovane vyvrátiť námietku premlčania vznesenú žalovaným. Je zrejmé, že okresný súd uvedenú listinu (č.l. 9 spisu) s vecne správnymi závermi vyhodnocoval v bode 47. a 48. svojho rozsudku, pričom vyhodnocoval tvrdenia žalobcu, ako i tvrdenia žalovaného, ktorý konštatoval, že svedok p. Daniel Kováčik nebol oprávnený samostatne uskutočniť v mene žalovaného právny úkon uznania dlžnej sumy a následne vzniesol námietku premlčania. Oboznámením sa s obsahom Stanov žalovaného a následne i Dodatku č. 4, ktorý bol ako zmena stanov vzatý na vedomie Ministerstvom vnútra SR dňa 11.06.2010, ktoré skutočnosti zostali nespochybnené, bol štatutárnym orgánom žalovaného výbor, ktorý riadi jeho činnosť a koná v jeho mene. V mene žalovaného je oprávnený konať každý člen výboru, pričom v mene žalovaného konajú vždy dvaja členovia výboru spoločne. Z uvedeného, okresný súd, vyvodil záver, že v čase spísania listiny Uznání dlužné částky s dátumom 12.11.2010 (č.l. 9 spisu) p. Daniel Kováčik nebol oprávnený konať v mene žalovaného samostatne. Pri podpise predmetnej listiny, obsahom ktorej je uznanie dlhu, tak za žalovaného s odkazom na Dodatok č. 4 k stanovám žalovanému (prijatý na valnom zhromaždení dňa 25.03.2010), nekonala oprávnená osoba a tento úkon žalovaného nemôže zaväzovať. Okresný súd podľa záverov odvolacieho súdu správne konštatoval, že z uvedeného dôvodu uznanie dlhu nemožno považovať vo vzťahu k žalovanému za platný právny úkon a tento právny úkon nezakladá voči žalovanému právne následky, ktoré inak s uznaním záväzku právny poriadok spája, a to prezumpciu existencie uznaného záväzku v podobe uznania v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka a počiatok plynutia novej štvorročnej premlčacej doby v zmysle § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka. V rovine týchto záverov okresného súdu, s ktorými sa žalobca nestotožnil, poukazuje len primerane a podporne odvolací súd na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Obdo V 15/2006 zo dňa 30. októbra 2008, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že ...„sa stotožnil s generálnym prokurátorom, že uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka musí mať písomnú formu a musí byť z neho zrejmé, aký záväzok a v akom rozsahu dlžník uznáva“. „Štatutárny orgán je oprávnený robiť právne úkony vo všetkých veciach. Podmienkou na to, aby konanie štatutárneho orgánu bolo konaním podnikateľa so všetkými z toho preňho vyplývajúcimi záväzkami je, že štatutárny orgán koná v súlade so zákonom a stanovami spoločnosti“. V tejto prejednávanej veci odvolacím súdom bolo ustálené, tak ako správne zistil i okresný súd, že za žalovaného v relevantnom období v zmysle Stanov, ktoré spochybnené neboli, koná v zmysle článku 5. bod 5. ...„Menom FK sú navonok oprávnení vystupovať a konať: výbor, predseda, tajomník a ďalší funkcionári splnomocnení výborom FK. Na platnosť písomného právneho úkonu v hospodárskych veciach sa vyžaduje podpis dvoch oprávnených osôb“ a zároveň sa poukazuje i na Dodatok č. 4 k Stanovám a to na čl. 5 bod 5. Pri vyhodnotení tejto prejednávanej veci odvolací súd prihliadol primerane a podporne i na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to sp. zn. 1M Obdo V 15/2006 zo dňa 30. októbra 2008, kde najvyšší súd konštatoval, ...„právna úprava konania štatutárneho orgánu v mene spoločnosti má za následok, že právne úkony, smerujúce navonok spoločnosti, nevyžadujúce obligatórne písomnú formu, resp. ktorých písomná forma nebola stranami dohodnutá, môžu robiť členovia predstavenstva samostatne. Pri právnom úkone vyžadujúcom písomnú formu, ktorý zakladá práva a povinnosti spoločnosti voči tretím osobám (Rc 85/2001), musia však navonok robiť právne úkony v mene spoločnosti dvaja členovia predstavenstva, a to predseda predstavenstva a ďalší člen predstavenstva, resp. v neprítomnosti

predsedu predstavenstva dvaja členovia predstavenstva. Vzhľadom na uvedené nemožno považovať list žalovaného z 12. júna 2000 za uznanie dlhu, resp. je neplatným právnym úkonom, keďže zákon preň vyžaduje písomnú formu a v zmysle úpravy konania v mene spoločnosti žalovaného, rozdielnej od ustanovenia § 191 ods. 1 OBZ, písomné právne úkony sú povinní v mene spoločnosti robiť súčasne dvaja členovia predstavenstva. Tento právny úkon dvaja členovia predstavenstva neurobili, čomu nasvedčuje, že podpis druhého člena predstavenstva na uvedenom doklade absentuje“. Uvedené závery najvyššieho súdu je možné premietnuť primerane i na posudzovanú vec odvolacím súdom, a teda nebolo možné ustáliť, že uznanie dlhu je kvalifikovaným uznaním žalovaného, keď za neho nekonali osoby v zmysle Stanov, z ktorých dôvodov potom nebolo možné sa stotožniť s odvolaním žalobcu a s jeho tvrdením, že uznanie dlhu ním predložené má také účinky, ktoré by vznesenú námietku premlčania žalovaným spravili nedôvodnou. Z uvedených dôvodov preto nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu a s jeho poukazom na § 13 ods. 4 Obchodného zákonníka a tvrdením o prekročení právomoci štatutárneho orgánu voči tretím osobám a tiež nebolo možné ako relevantné vyhodnotiť tvrdenie žalobcu, že nemal možnosť sa dozvedieť, kto je alebo či je ešte povinná iná osoba okrem p. Kováčika za žalovaného konať a podpisovať, keďže aj v minulosti úkony robil p. Kováčik za žalovaného sám s tým, že žalobca poukázal na uzatvorenú kúpnu zmluvu. Vo vzťahu k tejto argumentácii len pre úplnosť a odstránenie akýchkoľvek pochybností poukazuje odvolací súd na obsah spisového materiálu, závery okresného súdu a len pripomína, že v prejednávanej veci sa nevyžadovala pre platnosť právneho úkonu písomná forma kúpnej zmluvy na rozdiel od uznania dlhu. K poukazu žalobcu na § 13 ods. 4 Obchodného zákonníka spojeného s argumentáciou, že v danom prípade mal okresný súd prihliadať na toto zákonné ustanovenie, odvolací súd pre úplnosť uvádza, že v prejednávanej treba mať na zreteli, že sa nejednalo o obmedzenia oprávnenia štatutára konať v mene žalovaného, ale o určenie spôsobu konania štatutárneho orgánu v mene občianskeho združenia, pričom Dodatkom č. 4 teda nedošlo k obmedzeniu oprávnenia štatutárov konať v mene žalovaného, ale len k určeniu spôsobu konať v jeho mene.

33. Ak v rámci podaného odvolania žalobca prostredníctvom zástupkyne uviedol, že nerozumie záverom okresného súdu ...„pokiaľ právna zástupkyňa žalobcu správne poukazovala na to, že občianske združenie nemá povinnosť zverejňovať a žalobca nemohol zistiť, kto má konať za žalovaného, tak súd zdôrazňuje, že zo stanov občianskeho združenia musí vyplývať / a uvedené aj zo strany žalovaného vyplývalo/ spôsob konania štatutárneho orgánu, resp. kto je oprávnený v mene občianskeho združenia konať, nie však v zmysle menovite určenej osoby, ale z hľadiska jej postavenia, resp. funkcie“ (č.l. 217 spisu), tak odvolací súd poukazuje na to, že predsa zo Stanov nevyplýva explicitne meno, priezvisko osoby, ktorá má takto konať, ale vyplýva jej funkcia vo vzťahu k ŠK Juventus 97 Žilina futbalový klub. Argumentácia žalobcu, že za žalovaného vždy konal p. Daniel Kováčik sám, nebola spôsobilá ovplyvniť závery vyplývajúce zo Stanov ŠK Juventus 97 Žilina. Osobitne sa odvolacím súdom v rovine vyššie uvedených záverov poukazuje na článok 5. bod. 5 i v spojení s Dodatkom č. 4. a vo vzťahu k prijatým záverom okresného súdu zvýrazňuje odvolací súd z eurokonformného prístupu primerane a podporne i skutočnosti vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo 695/2000, v zmysle ktorého ...„konatelia sú štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným a jeho (ich) konanie je priamym konaním právnickej osoby: pokiaľ konal pri uzavieraní kúpnej zmluvy len jeden konateľ, hoci mali konať obidvaja konatelia, nekonala právnická osoba riadne svojim štatutárnym orgánom a kúpna zmluva je z tohto dôvodu absolútne neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 “. Obdobne len primerane z eurokonformného prístupu odvolací súd poukazuje i na závery vyplývajúce z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky napr. sp. zn. 29 Cdo 2031/2010 zo dňa 24.10.2012, sp. zn. 20 Cdo 3191/2010, ktorý vo svojej rozhodovacej činnosti úkonom, kedy nebol dodržaný spôsob určený stanovami zapísaný v obchodnom registri, konštatoval, že takýto úkon nebol považovaný za právny úkon spoločnosti a nezaväzoval túto spoločnosť. Primerane podporne sa poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo/5632/2016, vo vzťahu ku ktorému rozhodnutiu rozhodol i Ústavný súd Českej republiky rozhodnutím pod sp. zn. III. US 1231/17, v ktorom bolo konštatované, že Najvyšší súd Českej republiky sa neodklonil od záverov, v zmysle ktorých ak konal v mene žalovaného konateľ, ktorý nebol oprávnený vykonať právne úkony samostatne, ale iba spoločne s ďalším konateľom, tak takýto prejav vôle nemožno považovať za prejav vôle žalovaného (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 13.12.2007 sp. zn. 21 Cdo 265/2007 uverejnený v časopise Soudní judikatura č. 4, ročník 2008, pod č. 51, či rozsudky Nejvyššího soudu České republiky zo dňa 30.11.2011) a konštatoval, že za skutkových okolností, kedy konal len jeden konateľ spoločnosti a mali konať dvaja, pri posúdení takéhoto konania je bez právneho významu prípadné východisko zo zakladania princípov výkladu zmlúv, pri ktorom je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy alebo možnosť zhojenia absolútnej neplatnosti zmluvy dlhodobou praxou medzi stranami, preto odvolací

súd nemohol vyhodnotiť ani z tejto roviny nazerania za relevantné tvrdenia žalobcu o existencii právneho úkonu, ktorý by kvalifikovane privodil nedôvodnosť námietky premlčania vznesenej žalovaným v konaní. Pripomína odvolací súd, že ...„Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011).

34. Ak v rámci podaného odvolania žalobca spochybňoval znenie Stanov článku 5. bod 5. v znení Dodatku č. 4, pričom konštatoval, že z takto upraveného spôsobu konania nie je dosť dobre zrozumiteľné, či konal za futbalový klub jeden člen alebo dvaja členovia a na rozdiel od pôvodného znenia Stanov, kde v bode 5. je uvedené „na platnosť písomného právneho úkonu v hospodárskych veciach sa vyžaduje podpis dvoch oprávnených osôb“, z ktorého predsa podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že v mene futbalového klubu konajú vždy dvaja členovia výboru spoločne v zmysle článku 5. ods. 3. predmetného dodatku, je podľa odvolacieho súdu dostatočne zrejmé, že štatutárnym orgánom futbalového klubu je výbor, a tiež je zrejmé kreovanie tohto štatutárneho orgánu v zmysle Stanov článku 5. ods. 3. Dodatku č. 4, s tým, že z Dodatku č. 4 zo dňa 25.03.2010 predsa jednoznačne vyplýva, že štatutárnym orgánom futbalového klubu je výbor podľa článku 5. ods. 3., ktorý zároveň i upravuje kreovanie tak, ako odvolací súd už uviedol, tohto štatutárneho orgánu. V mene futbalového klubu podľa článku 5. ods. 5. je oprávnený konať každý člen výboru s tým, že v mene FK konajú vždy dvaja členovia výboru spoločne. Pre odstránenie akýchkoľvek pochybností sa práve vo vzťahu čl. 5. bod 5. Stanov v znení Dodatku č.4 zvýrazňuje, že to, že uvedenie, že v mene futbalového klubu je oprávnený konať každý člen výboru, umožňuje konať členovi výboru, čiže pokiaľ je i člen výboru, tak môže síce konať, ale nemôže konať samostatne, keďže z druhej vety vyplýva, že v mene futbalového klubu konajú vždy dvaja členovia výboru spoločne. Ďalšie podmienky takéhoto konania sú upravené v článku 5. ods. 5., ktoré umožňujú, aby každý z členov výboru mohol konať, avšak sú tu obmedzenia, kedy prezident nesmie konať spoločne s tajomníkom vo veciach nekomerčnej a komerčnej prevádzky a vo veciach nekomerčnej a komerčnej prevádzky športového areálu prevádzkovaného FK upravený v článku III. a v článku IV. Zmluvy o spolupráci FK a MŠK Žilina, a.s. a viceprezident nesmie konať spoločne s členom bez funkcie vo veciach ostatnej činnosti a o chode klubu. Podstatou však stále zostáva samotný fakt, že na konanie za žalovaného sa vyžaduje, aby konali vždy dvaja členovia výboru, je jedno, ktorí z členov výboru sú, s výnimkou druhej vety článku 5. ods. 5. Po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalobcu, než aby rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu, potvrdil podľa úpravy § 387 ods. 1 CSP.

35. Krajský súd len pre úplnosť v rovine záverov okresného súdu, s ktorými sa po vykonaní odvolacieho prieskumu stotožnil, uvádza, že „.....Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

6M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011). Vzhľadom na uvedené skutočnosti a skutkový stav veci, nebol pre krajský súd priestor na základe odvolacej argumentácie žalobcu a ani ním produkovaných dôkazov pred okresným súdom, na odklon od záverov súdu prvého stupňa.

36. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

37. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

38. Ak žalobe žalobcu nebolo rozsudkom okresného súdu vyhovené, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, ktorý záver sa vzťahuje i na závislý výrok o trovách prvostupňového konania, v podrobnostiach sa odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 2 .

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Podľa výsledku odvolacieho konania je zrejmé, že úspešnou stranou sporu je žalovaný, ktorému bola priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.