Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/35/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: EURO-BUILDING, a.s., so sídlom Podunajská 23, Bratislava IČO: 35683066, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o., so sídlom Štefánikova 7, Nitra, IČO: 36868876 proti žalovanej: Obec Drahňov, 076 74 Drahňov, IČO: 331503, zastúpenej JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Štúrova ulica č. 20, Košice, o zaplatenie sumy 40.062,22 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 22Cb/141/2012-428 z 10.10.2016 takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku (výrok II.), v jeho zamietajúcom výroku ( výrok III.), vo výroku o trovách konania (výrok IV.) a vo výroku o nepriznaní separátnych trov žalobcovi (výrok VII.)

II. O d mi e t a odvolanie žalobcu proti výroku o nepriznaní trov konania štátu voči žalovanej (výrok VI.).

III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalovanej zo dňa 16.6.2014 na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Michalovce, pod sp.zn. 22Cb 61/2012 zamietol (výrok I.); žalovanej uložil povinnosť uhradiť žalobcovi sumu 19.878,36 EUR s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 19.878,36 EUR od 18.5.2012 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.); vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.); žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok IV.); štátu priznal právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 50 % trov konania (výrok V.) a nepriznal právo na náhradu trov konania voči žalovanej (výrok VI.); žalobcovi právo na náhradu separátnych trov za pojednávanie zo dňa 8.7.2016 nepriznal (výrok VII.) a taktiež žalovanej právo na náhradu separátnych trov za pojednávanie zo dňa 8.7.2016 nepriznal (výrok VIII.).

2. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie zistením, že žalobca žalobou doručenou súdu dňa 31.5.2012 uplatnil proti žalovanému právo na zaplatenie peňažnej sumy 40.062,22 EUR s príslušenstvom, vyfakturovanú pre žalovanú faktúrou č. 200200041, ako úhradu časti ceny diela, v zmysle článku X. zmluvy o dielo č. 27012011 zo dňa 14.11.2011 (ďalej aj zmluva o dielo), ktorú uzavrel ako zhotoviteľ so žalovanou ako objednávateľom, ktorej predmetom bolo zhotovenie diela: .Zberný dvor a kompostáreň Drahňov - stavebná časť' (ďalej aj dielo), nakoľko cena za tieto vykonané práce na diele nebola uhradená riadne a včas, čo dokladoval faktúrou č. 200200041 na sumu 40.062,22 EUR zo dňa 31.1.2012, splatnou dňa 17.5.2012, zisťovacím protokolom o vykonaných stavebných prácach zo dňa 8.2.2012 za obdobie 2 - 31.1.2012 na stavbe Zberný dvor a kompostáreň Drahňov (ďalej aj

zisťovací protokol), rekapituláciou čerpania stavby zo dňa 8.2.2012 za obdobie 2 - 31.1 2012 na stavbe Zberný dvor a kompostáreň Drahňov (ďalej aj rekapitulácia rozpočtu). Konštatoval súd prvej inštancie, že žalovaná v odpore proti vydanému platobnému rozkazu nárok žalobcu neuznala a uviedla, že odstúpila od zmluvy o dielo, čím zanikli všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy.

3. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania výsluchom žalovanej, oboznámením obsahu predložených listín a to faktúry č. 200200041, zisťovacím protokolom o vykonaných stavebných prácach, rekapituláciou čerpania stavby, zmluvou o dielo č. 27012011, obsahom žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanej určenia platnosti zmluvy dielo č. 27012011, vedenej na tomto súde pod sp.zn. 22Cb/61/2012, uzneseniami obecného zastupiteľstva žalovanej za obdobie 30.1.2009 - 11.12.2012, zhodnotením stavu diela ku dňu 8.6.2012 ,fotodokumentáciou diela, súpisom vykonaných prác, záznamom o odovzdaní a prevzatí staveniska, zápismi o pracovných stretnutiach na stavbe, stavebným denníkom stavby, znaleckým posudkom č. 39/2015, znaleckým posudkom č. 13/2016, ako aj ostatným obsahom spisu okrem iného konštatoval, že právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 14.10.2013 zotrval na dôvodoch žaloby, keďže práce v prospech žalovanej boli realizované v zmysle uzavretej zmluvy o dielo, a to pred odstúpením od zmluvy zo strany žalovanej, ktorá kvalitu realizovaných prác nenamietala, v dôsledku čoho mu vznikol nárok na úhradu žalovanej sumy buď titulom uzavretej zmluvy o dielo, resp. bezdôvodného obohatenia, resp. spôsobenej škody, tým, že žalovaná prípadne zneplatnila zmluvu o dielo. K tvrdeniu žalobcu právny zástupcu žalovanej uviedol, že v prípade zmluvy o dielo je objem jej plnenia vo výške 2.885.234,28 EUR aj s DPH, ktorý prevyšuje rozpočet žalovanej na jeden rok, teda nejde o bežnú záležitosť žalovanej ako obce, a preto sa vyžadovalo schválenie, resp. prejav vôle obecného zastupiteľstva na uzatvorenie zmluvy o dielo. Keďže túto zmluvu obecné zastupiteľstvo neschválilo, nejde o právny úkon, teda ide o neexistujúci právny úkon a v nadväznosti na to poukázal na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 2Cdo 284/2006 v spojení s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 389/08. V prípade, ak žalobca poskytol prípadné plnenie bez právneho dôvodu, žalovaná sa neobohatila o žiadnu hodnotu, pretože z poskytnutého plnenia obec nemôže mať žiaden úžitok. Plnenie, ktoré bolo poskytnuté žalobcom, bolo súčasťou rozsiahleho komplexu prác, výkonov a dodávok, ktorých cieľom bolo realizovať projekt Zberný dvor a kompostáreň Drahňov, z čoho vyvodil, že čiastkové zemné práce, aj keď boli žalobcom vykonané, nemohli viesť k úžitku - obohateniu žalovanej. Zároveň navrhol znalecké dokazovanie na zistenie hodnoty, ktorú môže žalovaná prípadne využiť z plnenia poskytnutého žalobcom. Údaje uvedené v zisťovacom protokole o vykonaní stavebných prác a rekapitulácii čerpania stavby ohľadom predmetu a objemu vykonaných prác nerozporoval. K tvrdeniu právneho zástupcu žalobcu v jeho podaní zo dňa 8.11.2013, v ktorom mimo iného uviedol, že v prípade ak súd bude posudzovať zmluvu o dielo za neplatnú, je potrebné prekvalifikovať nárok žalobcu ako náhradu škody v zmysle § 268 Obchodného zákonníka, keďže starosta žalovanej má byt' uzrozumený o náležitostiach, ktoré sa vyžadujú na platnosť právnych úkonov, ktoré robí v mene žalovanej, že žalobca nemal ako vedieť (žalovaná nezverejňuje zápisnice zo zasadnutí obecného zastupiteľstva), že starosta konal nad rámec poverenia a zmluva nebola prejednaná na obecnom zastupiteľstve, ktoré to nežiadalo, poukázal súd prvej inštancie aj na stanovisko právneho zástupcu žalovanej učinené na pojednávaní dňa 18.11.2013, že žalovaná a ani jej starosta nespôsobili neplatnosť zmluvy o dielo, keďže ten nemal vedomosť o tom, že bez schválenia zmluvy obecným zastupiteľstvom je táto ničotná, že žalobca pritom veľmi často uzatvára zmluvy na plnenie so subjektmi verejného práva, teda u žalobcu sa vyžaduje tzv. vyššia starostlivosť, ako je to bežné v obchodných vzťahoch. Príslušné právne predpisy pritom ustanovujú spôsob schvaľovania pri takýchto prípadoch, čo je známe aj žalobcovi.

4. Právny zástupca žalobcu na predmetnom pojednávaní uviedol, že v zmysle platnej právnej úpravy, výška bezdôvodného obohatenia zodpovedá hodnote, ktorú by inak musela žalovaná vynaložiť zo svojho majetku na realizáciu týchto prác, ktoré v jej prospech realizoval žalobca, že práce boli realizované, boli odsúhlasené, schválené, dokonca v priebehu konania práce neboli zo strany žalovanej ani rozporované.

5. Z výpovede starostu žalovanej súd prvej inštancie okrem iného zistil, že pokiaľ ide o schvaľovanie zmluvy o dielo, žalovaná mala externý manažment, akýsi poradenský subjekt, ktorý radami a pokynmi, ako postupovať v rámci daného projektu sa riadila, pričom mu tieto subjekty vôbec neoznámili, že sa vyžaduje schválenie takéhoto právneho úkonu obecným zastupiteľstvom a že žalovaná nemá schválené zásady hospodárenia s obecným majetkom.

6. Zo súpisu prác predložených žalobcom, spolu na sumu 40.062,22 eur súd zistil, že nie sú odsúhlasené žalovanou a zo záznamu o odovzdaní a prevzatí staveniska zo dňa 28.11.2011 a z pracovných stretnutí

zistil, že ku dňu 31.1.2012 sú zrealizované zemné práce odobratím ornice v rozsahu staveniska a ukončená demontáž obvodových panelov na existujúcom skelete.

7. K tvrdeniu právneho zástupcu žalovanej na pojednávaní dňa 7.11.2014, ktorý okrem iného uviedol, že na nárok žalobcu voči žalovanej titulom prípadného bezdôvodného obohatenia, nie sú splnené zákonné podmienky na to, aby bolo v konaní vyslovené, že sa žalovaná na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila, pretože žalovaná nemala žiaden majetkový prospech tým, že sa prípadne vynaložili nejaké práce, resp. sa poskytli plnenia a pokiaľ žalobca tvrdí, že poskytol, resp. vynaložil žalobca plnenie pre žalovanú, pričom tá ma vedomosť, že určité práce boli realizované prostredníctvom subdodávok pre žalobcu od iných subjektov, v dôsledku čoho nie sú splnené všetky predpoklady na to, aby žalobca mohol úspešne voči žalovanej uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie poukázal aj na vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu, ktorý okrem iného uviedol, že v prípade, že súd má za to, že zmluva o dielo uzavretá medzi sporovými stranami je neplatný právny úkon, tak práce boli jednoznačne dodané žalobcom a je irelevantné, či ich realizovali jeho zamestnanci, resp. boli realizované prostredníctvom tretích subjektov v rámci subdodávky, že na základe zmluvy o dielo vstúpil do záväzkového vzťahu žalobca a žalovaná, nie prípadné tretie osoby, že zmluvu o dielo vypracovala žalovaná, žalobca jej znenie akceptoval, že žalovaná prejavila svoju vôľu byť v záväzkovom vzťahu so žalobcom a prijať ponúknuté plnenie zo strany žalobcu, ktoré bolo realizované, preto by to nemalo byt' na jeho ujmu. Ak by zmluva o dielo nebola platne uzavretá, tá zaväzuje iba účastníkov a v prípade jej neplatnosti, títo sú si povinní vydať jednotlivé nároky z takto neplatnej zmluvy. Uviedol tiež, že je irelevantná existencia, alebo vzťah tretích subjektov, pretože nárokov z neplatného právneho sa môžu domáhať len účastníci tohto neplatného právneho úkonu. Zdôraznil, že práce bolo nevyhnuté vykonať vzhľadom na zámer žalovanej, čiže výstavba a prevádzkovanie zberného dvora a kompostárne Drahňov, že žalobca realizoval tieto práce nie vo svojom záujme ale v záujme žalovanej, ktoré žalovaná chcela realizovať. Uviedol tiež, že na daný skutkový stav nemožno aplikovať jednotlivé rozhodnutia Ústavného súdu, ktorými argumentuje žalovaná, kde v § 9 ods. 2 zákona Č. 138/1991 Zb., o majetku obcí, sa síce používa zužujúci výklad, z ktorého prípadne sa vyžaduje predchádzajúci súhlas obecného zastupiteľstva s právnym úkonom obce, avšak v zmysle § II ods. 4 zákona o Obecnom zriadení, žalobca zastával názor, že treba použiť extenzívny - rozširujúci výklad na základe ktorého, keďže z vyjadrení starostu žalovanej vyplynulo, že v rozhodnom čase neboli schválené zásady hospodárenia, resp. nakladania s majetkom obce, ktoré by obmedzovali oprávnenie starostu uzatvárať zmluvy v určitom finančnom limite.

8. Súd uznesením zo dňa 13.1.2015 vo veci nariadil znalecké dokazovanie a ustanovil Ing. V. Q., znalca z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty stavebných prác, aby určil obvyklú (trhovú) cenu za stavebné práce realizované v období 2.1.2012 - 31.1.2012 na diele Zberný dvor a kompostáreň Drahňov

- stavebná časť, ktoré boli fakturované žalobcom pre žalovanú vo faktúre č. 200200041, podľa ich špecifikácie v zisťovacom protokole, rekapitulácii čerpania stavby a v denných záznamoch zo stavby.

9. Súdom ustanovený znalec vo svojom posudku č. 39/2015 zo dňa 30.6.2015 pri určení obvyklej ceny za stavebné práce vychádzal z varianty 1, kde obvyklá cena predstavuje spolu s DPH sumu 19.878,36 EUR (kód položky: 962048115, popis položky: búranie konštrukcie nad 2 m2 z betónu železového - 46,8 m3, jednotková cena 248,637 EUR bez DPH, spolu 11.636,212 EUR bez DPH; kód položky: 979081111, popis položky: odvoz sutiny a vybúraných hmôt na skládku do 1 km - 102,96 ton, jednotková cena 9,884 EUR bez DPH, spolu 1.017,657 EUR bez DPH; kód položky: 979081121, popis položky: odvoz sutiny a vybúraných hmôt na skládku za každý ďalší 1 km - 1 029,6 ton, jednotková cena 0,35 EUR bez DPH, spolu 360,36 EUR bez DPH; kód položky: 979089012, popis položky: poplatok za skladovanie - betón, tehly, dlaždice (17 01), ostatné - 102,96 ton, jednotková cena 30,00 EUR bez DPH, spolu 3.088,80 EUR bez DPH; kód položky: 132201102, popis položky: výkop ryhy do šírky 600 mm v horn. 3 nad 100 m3

- 30 m3, jednotková cena 9,971 EUR bez DPH, spolu 299,13 EUR bez DPH; kód položky: 132201109, popis položky: príplatok k cene za lepivosť pri hĺbení rýh šírky do 600 mm zapažených i nezapažených s urovnaním dna v hornine 3 - 30 ton, jednotková cena 5,438 EUR bez DPH, spolu 163,14 EUR bez DPH) a varianty 2, kde obvyklá cena predstavuje spolu s DPH sumu 32.410,55 EUR (kód položky: 962048115, popis položky: búranie konštrukcie nad 2 m2 z betónu železového - 46,8 m3, jednotková cena 248,637 EUR bez DPH, spolu 11.636,212 EUR bez DPH; kód položky: 979081111, popis položky: odvoz sutiny a vybúraných hmôt na skládku do 1 km - 102,96 ton, jednotková cena 9,884 EUR bez DPH, spolu 1.017,657 EUR bez DPH; kód položky: 979081121, popis položky: odvoz sutiny a vybúraných hmôt na skládku za každý ďalší 1 km - 1 029,6 ton, jednotková cena 0,35 EUR bez DPH, spolu 360,36 EUR bez DPH; kód položky: 979089012, popis položky: poplatok za skladovanie - betón, tehly, dlaždice (17 01),

ostatné - 102,96 ton, jednotková cena 30,00 EUR bez DPH, spolu 3 088,80 EUR bez DPH; kód položky: 998022021, popis položky: presun hmôt pre haly 802, 811 zvislá konštr. monolitická výšky do 20 m - 1 926,843 ton, jednotková cena 5,42 EUR bez DPH, spolu 10.443,489 EUR bez DPH; kód položky: 132201102, popis položky: výkop ryhy do šírky 600 mm v horn. 3 nad 100 m3 - 30 m3, jednotková cena 9,971 EUR bez DPH, spolu 299,13 EUR bez DPH; kód položky: 132201109, popis položky: príplatok k cene za lepivosť pri hlbení rýh šírky do 600 mm zapažených i nezapažených s urovnaním dna v hornine 3

- 30 ton, jednotková cena 5,438 EUR bez DPH, spolu 163,14 EUR bez DPH). Pri oboch variantoch znalec vychádzal z ceny 30 EUR/tona bez DPH za poplatok za skladovanie a likvidáciu odpadu, keďže nebolo preukázané, že išlo o nebezpečný odpad a žalobcom účtovaná cena 90 EUR/tona bez DPH za ostatný odpad je nadsadená, pričom žalobca nepreukázal, že má doklad o likvidácii takéhoto nebezpečného odpadu. Pri variante 1 znalec nezohľadnil fakturovanú položku kód položky: 998022021, popis položky: presun hmôt pre haly 802, 811 zvislá konštr. monolitická výšky do 20 m - 1 926,843 ton, jednotková cena 5,42 EUR bez DPH, spolu 10443,489 EUR bez DPH, keďže túto položku je možné použiť len pri novej výstavbe a je pravdepodobne za výstavbu celého diela, rozpočtové pravidlá to nedovoľujú. Pri variante 2 znalec počítal (okrem ceny 30 EUR/tona bez DPH za poplatok za skladovanie a likvidáciu odpadu) s položkou 99802-2021 - presun hmôt pre haly montované výšky do 20 m, keďže nevedel určiť, či to nebolo inak uvažované - zahrnuté v zmluve. V závere znalec na položenú otázku súdu uviedol, že obvyklá cena za stavebné práce realizované v období 2.1.2012 - 31.1.2012 na diele Zberný dvor a kompostráreň Drahňov - stavebná časť je suma 19 878,36 EUR s DPH.

10. Žalobca voči podanému znaleckého posudku namietal, že znalec uvádza medzi položkami použitých právnych predpisov "cenník stavebných prác cenovej úrovni 2012", ale v celom znaleckom posudku žiadnym spôsobom nenaznačuje o aký cenník ide aj keď pravdepodobne z neho vychádzal. Pri oboch variantách znalec znížil poplatok za skladovanie odpadu. Vôbec sa nezaoberal otázkou, akého druhu bol odpad a či sa nemohlo jednať o odpad, ktorému by zodpovedala cena uvedená v rozpočte žalobcu. Znalec vo variante 1, ktorú nakoniec použil aj vo svojom závere nepriznal presun hmôt pre haly montované do výšky 20 metrov, čo urobil na základe vlastnej úvahy, lebo podľa neho to rozpočtové pravidlá nepovoľujú. Neuviedol aké rozpočtové pravidlá, alebo na základe čoho to nie je povolené. Pritom je nesporné, že došlo zo strany žalobcu k búraniu železobetónovej konštrukcie haly, ktoré sa vykonávali vo výškach. Znalec mal oceniť vykonané práce a pokiaľ predmetná položka nekorešpondovala s jeho vnútorným presvedčením, mal tieto práce oceniť podľa inej položky alebo uviesť, z akého dôvodu je to neprípustné. Jednotlivé položky totiž boli súčasťou súťažných podkladov a preto sa od nich nemohol žalobca pri fakturácii odchýliť. Pri variante 2 znalec ocenil výkon týchto prác, ale s poznámkou, že túto položku je možné použiť len pri novej výstavbe. Opätovne nezdôvodnil prečo použil toto tvrdenie, čím sa pri ňom riadil a či predmetné práce nie je možné oceniť inou položkou. Znalecký posudok tak nespĺňa podmienky preskúmateľnosti a určitosti. Žalobca však nenamieta formálne nedostatky posudku, ktoré nemá všetky náležitosti podľa § 17 ods. 3 zákona č. 382/2004 Z.z. a navrhol aby znalec nedostatky posudku odstránil pri svojom výsluchu.

11. Právny zástupca žalobcu v podaní zo dňa 26.5.2016 uviedol, že v prípade poplatku uloženie a zneškodnenie stavebnej sute na vymedzených skládkach 0 - ostatný odpad, išlo o stavebný odpad pozostávajúci z betónových blokov ako aj zvyškov stavby, ktorá bola postupne demontovaná a tiež aj z výkopovej zeminy. Položka búranie železobetónovej konštrukcie haly vo výškach, tieto práce boli vykonávané na základe projektu a výkazu výmer, ktorý tvoril prílohu zmluvy o dielo. Doposiaľ neboli rozporované. Sú zachytené aj v stavebnom denníku pri zápisoch zo dňa 4.1 - 5.1.2012 a 9.1.

- 13.1.2012, ako demontáž bet. panelov zo skeletu ŽB stĺpov, Ak znalec nevedel práce oceniť inak ako prostredníctvom cenníka „CENEKON" nič mu nebránilo aby použil inú položku, ktorá by svojim obsahom bola obdobná ako prejavená vôľa zmluvných strán. Znalec mohol použiť napr. položku s kódom Č. 998981123 "presun hmôt na demoláciu objektov bez obmedzenia vykonávanú postupným rozoberaním výšky do 21m" z oboru 006 Demolácia objektov. Práce účtované pod položkou uloženie a zneškodnenie stavebnej sute na vymedzených skládkach O-ostatný odpad nebol fakturovaný v ďalšej faktúre č. 200200638, ktorá je predmetom konania na tunajšom súde pod sp.zn. 18Cb/91/2013. Zároveň poukázal, že súd by mal pri posúdení platnosti/neplatnosti zmluvy o dielo zohľadniť nález Ústavného súdu SR zo dňa 26.8.2015 sp.zn. I. ÚS 184/2015, kde sa súd vyjadril k aplikácii § 36 a nasl. Občianskeho zákonníka, najmä s ohľadom na výklad contra preferentem a preferencie platnosti právneho úkonu (kde vôľa obce kolektívnym orgánom v zásadných bodoch bola vytvorená, nemožno starostovi uprieť právo, aby v intenciách takto prejavenej vôle konal samostatne a navonok túto vôľu prejavoval v písomnej forme. Zmyslom legality v súkromnej sfére nie je len ochrana jednej zmluvnej strany, ale rovnako aj druhej

zmluvnej strany v zmysle zásady pacta sunt servanda), keďže návrh zmluvy koncipovala žalovaná, žalobca v rámci verejného obstarávania nemohol do znenia zmluvy zasahovať a obecné zastupiteľstvo súhlasilo s finančnou spoluúčasťou na projekte. Zároveň podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 243/07, základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Pritom neplatnosti úkonu sa dovoláva ten, kto ho spôsobil.

12. V konaní vypočutý súdom ustanovený znalec, R.. V. Q., na pojednávaní dňa 8.7.2016 uviedol, že zo znaleckého posudku Č. 39/2015 a to bodu 1.3 jednoznačne vyplýva, že ten je vypracovaný, resp. rozhodujúci na zistenie stavebnotechnického stavu je obdobie k 2.1.2013 - 31.1.2012, čiže dátum realizácie sporných prác. V prípade, že v bode 1.4 je dátum, ku ktorému sa stavebne práce hodnotia k ,,30.6.2015" to zrejme uviedol len omylom. Ohodnotenie stavebných prác vykonal k rozhodnému dátumu 2.1.2012 - 31.1.2012. Zároveň uviedol, že pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal z cenníku CENKROS a z cenníku Cenekon. Položku poplatok za skladovanie sute nacenil bežnou, obvyklou cenou, keďže sa aj dopytoval žalobcu, aby mu ozrejmil o aký druh, alebo charakter tejto sute ide, keďže pri cene, ktorá bola účtovaná vo faktúre, tá zodpovedá cene za tzv. nebezpečný odpad, čo by bola hodnota fakturovaných 90 €/tona bez DPH. Keďže však žalobca nepreukázal, resp. ani nezdôvodnil túto položku, tak, že by to odôvodňovalo určiť sumu, tak ako si uplatnil v žalobe, vychádzal z tej bežnej obvyklej ceny, ktorá zodpovedá za poplatok za skladovanie tejto sute. V prípade položky presun hmôt pre haly montované výšky do 20 m vypracoval dve varianty, kde pri variante 1, túto položku nenacenil a to z toho dôvodu, že ide o položku, kde je to presun hmôt na tzv. nové konštrukcie, čo s ďalšími položkami fakturovanými v predmetnej faktúre nemá súvis. Tak ako je táto položka uvedená a účtovaná žalobcom, to by bolo možné pri presune hmôt na nové konštrukcie, resp. ozrejmil na príklade, že pri objednávke na zbúranie starého objektu a výstavbe nového, pri búracích prácach starého objektu žalobca účtoval uvedenú položku, tak ako ju číselne označil, pričom ide o práce, ktoré sa vzťahujú v súvislosti s budovaním nového objektu. Zo stavebného denníka, ktorý bol podkladom znaleckého skúmania, realizácia týchto prác nevyplýva. Nevylúčil ani to, že prípadne sa viedol druhý denník, resp., že tie práce sú zahrnuté pod inú stavbu a pod .. Pri ohliadke samej totiž nemohol tieto skutočnosti zistiť. Realizáciu týchto prác nevedel potvrdiť, ani vylúčiť, preto znalecký posudok obsahuje dve varianty. Jedna varianta bez ocenenia týchto prác a druhá varianta s ocenením týchto prác. Nevylúčil, že bola iná dohoda medzi stranami sporu a preto vypracoval aj variant 2, kde túto položku zohľadnil a nacenil jej bežnou cenu. Nevylúčil, že uvedená položka mohla byť žalobcom realizovaná, napr. je možné, že žalobca nejaké konštrukcie, resp. stavebný materiál navážal napr. na skládku, no bližšie to ozrejmiť nevedel. Pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal z cenníkových položiek cenníkov, ktoré uviedol na začiatku svojho výsluchu. Poprel tvrdenia žalobcu, že položka poplatok za uloženie a zneškodnenie stavebnej sute, ktorú označil ako poplatok za skladovanie - betón, tehly, dlaždice, ostatné sa v týchto cenníkoch nenachádza. Pri znaleckom skúmaní do posudku zahrnul cenu uvedenú k položke 979089012, čo zhodnotil ako bežnú cenu za takýto druh odpadu. Žalobca fakturoval poplatok za uloženie a zneškodnenie stavebnej sute položku 97913-1409. Pričom on z charakteru danej stavby na mieste samom mal za to, že tá cena má byť suma 30 EUR/tona bez DPH, tak ako to uviedol vo svojom znaleckom posudku. Ak by mu žalobca predložil nejaké podklady na základe ktorých by preukázal dôvodnosť tejto fakturácie, fakturovanú cenu 90 EUR/tona bez DPH by žalobcovi uznal. Pri určení ceny 30 EUR/tona bez DPH vychádzal z cenníkov, skúseností a samotných zistení. Zároveň uviedol, že vie doložiť k všetkým položkám kalkulačné vzorce, ktoré boli použité. V znaleckom posudku uvádza rozpočtové pravidlá uvedené v jednotlivých cenníkoch.

13. K znaleckému posudku č. 39/2015 právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 8.7.2016 namietal, že podaný posudok je nepreskúmateľný a zmätočný, keďže znalec udáva viaceré varianty, resp. možnosti a preto je v tomto konaní nepoužiteľný. Zdôraznil súd prvej inštancie, že až po výsluchu znalca žalobca predložil súdu listinu označenú ako znalecký posudok č. 13/2016 zo dňa 6.7.2016 vypracovaný Ing. B. Y., ktorý podľa znaleckej doložky je znalec pre odbor stavebníctvo - odhad hodnoty nehnuteľností, odhad hodnoty stavebných prác, ktorý zároveň uviedol, že podľa § 209 ods. 2 si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku. V predmetnom posudku je uvedené, že miestna obhliadka zhotoviteľom nebola potrebná a znalec vychádzal z predložených podkladov - súpisu vykonaných prác (vypracovaných žalobcom, nepodpísaných žalovaným). V závere znalec uvádza, že hodnota zrealizovaných prác v cenovej úrovni 1/2012 z predloženého súpisu stavebných prác, bez ohľadu na správnosť jeho skladby je pri objekte SO - 01 Hala stavebná časť suma 45 878,81 EUR s DPH a pri objekte SO - 05 Kanalizácia dažďová suma 621,43 EUR s DPH. Znalec nacenil jednotlivé žalobcom

účtované položky nasledovne: kód položky: 962048115, popis položky: búranie konštrukcie nad 2 m2 z betónu železového - 46,8 m3, jednotková cena 376,553 EUR bez DPH, spolu 17 622,68 EUR bez DPH; kód položky: 979081111, popis položky: odvoz sutiny a vybúraných hmôt na skládku do 1 km - 102,96 ton, jednotková cena 11,544 EUR bez DPH, spolu 1 188,57 EUR bez DPH; kód položky: 979081121, popis položky: odvoz sutiny a vybúraných hmôt na skládku za každý ďalší 1 km - 1 029,6 ton, jednotková cena 0,414 EUR bez DPH, spolu 426,254 EUR bez DPH; kód položky: 979089012, popis položky: poplatok za skladovanie - betón, tehly, dlaždice (17 01), ostatné - 102,96 ton, jednotková cena 39,60 EUR bez DPH, spolu 4077,216 EUR bez DPH; kód položky: 998022021, popis položky: presun hmôt pre haly 802, 811 zvislá konštr. monolitická výšky do 20 m - 1 926,843 ton, jednotková cena 7,742 EUR bez DPH, spolu 14 917,619 EUR bez DPH; kód položky: 132201102, popis položky: výkop ryhy do šírky 600 mm v horn. 3 nad 100 m3 - 30 m3, jednotková cena 11,406 EUR bez DPH, spolu 342,18 EUR bez DPH; kód položky: 132201109, popis položky: hlbenie ryhy šírky do 600 mm zapažených i nezapažených s urovnaním dna. Príplatok k cene za lepivosť v hornine 3 - 30 ton, jednotková cena 5,856 EUR bez DPH, spolu 175,68 EUR bez DPH. V citovanom posudku je zároveň uvedené, že položka č. 29 (kód položky 998022021, popis položky: presun hmôt pre haly 802, 811 zvislá konštr. monolitická výšky do 20 m) má byť použitá na presun stavebných hmôt pri výstavbe. Nesúvisí s búraním a presunom vybúraných hmôt.

14. Právny zástupca žalovanej v podaní zo dňa 31.8.2016 mimo iného uviedol, že ani zisťovací protokol o vykonaných stavebných prácach, ani rekapitulácia čerpania stavby neobsahujú žiadnu kvalitatívnu, ani kvantitatívnu identifikáciu údajne žalobcom vykonaných prác. Súpis vykonaných prác za obdobie 21.

- 31.1.2012 neobsahuje podpis ani žalovanej, ani osoby vykonávajúcej stavebný dozor. Pokiaľ žalobca tvrdí, že vykonal konkrétny rozsah (objem) stavebných prác, je dôkazné bremeno na ňom. Žalobca žiadne práce v druhu presun hmôt pre haly 802, 811 zvislá konštr. monolitická výšky do 20 m nevykonal.

15. Právny zástupca žalovanej na pojednávaní dňa 10.10.2016 namietal posudok č. 13/2016 predložený žalobcom z dôvodov, že tento nemá zákonom predpísané náležitosti znaleckého posudku podľa § 17 zákona číslo 382/2004 Z.z., keď už titulná strana uvedeného posudku, teda listiny predloženej žalobcom, ktorá má obsahovať identifikačné údaje znalca, označenie znalecký posudok, poradové číslo znaleckého posudku, a stručnú charakteristiku predmetu znaleckého skúmania nezodpovedá týmto náležitostiam, takže túto listinu možno považovať nie za súkromný znalecký posudok, ktorý možno považovať za posudok súdom ustanoveného znalca. Identifikácia znalca spôsobom ako je uvedená na prvej strane posudku, absentuje údaj o odbore a odvetví, v ktorom je znalec zapísaný. V časti "úvod" má znalecký posudok obsahovať úlohy určené zadávateľom a právny úkon, na ktorý sa znalecký posudok použije. V danom prípade je však úloha znalca definovaná tak, že "podľa objednávky zo dňa určiť hodnotu stavebných práce precenením podľa predložených podkladov v cenovej úrovni január 2012", pričom sa nedá identifikovať vôbec aké práce by mali byť znalcom ohodnotené. Rovnako nie je zrejmé z posudku, resp. z listiny označenej ako znalecký posudok, na aký úkon má byť tento znalecký posudok použitý. Samotné tieto skutočnosti neumožňujú dospieť k záveru, že tento znalecký posudok má náležitosti znaleckého posudku podľa § 17 zákona Č. 382/2004 Z.z. a preto ho nie je možné použiť ako znalecký posudok súdom určeného znalca.

16. Súd prvej inštancie zistil, že príslušný súd rozsudkom zo dňa 16.2.2015, č.k. 22Cb/6112012 - 276 rozhodol tak, že žalobu žalobcu (EURO-BUILDING, a.s.), proti žalovanej (Obec Drahňov) o určenie platnosti zmluvy o dielo Č. 27012011 zo dňa 14.11.2011, ktorej predmetom bolo zhotovenie diela: .Zberný dvor a kompostáreň Drahňov - stavebná časť' zamietol, keďže tá bola uzavretá v rozpore s ust. § 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení a s ust. § 9 ods. 2 písm. c) zákona o majetku obcí, takže nevyvoláva žiadne právne účinky a že na takýto úkon sa neprihliada, keďže majetkoprávne úkony, o ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo a ktoré urobil len starosta obce bez predchádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, nemôžu obec zaväzovať, pretože chýba prejav vôle obce. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím súdom a to rozsudkom zo dňa 30.9.2016, č.k. 2Cob/100/2016-367.

17. Pokiaľ podaním zo dňa 16.6.2014 žalovaná navrhla prerušiť konanie do právoplatnosti skončenia konania vedeného na Okresnom súde Michalovce pod sp.zn. 22Cb/61/2012, keďže sa tam rieši otázka, ktorá môže mať dôležitý význam pre rozhodnutie súdu, súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 164 tomuto návrhu nevyhovel, keďže dôvod na prerušenie konania nebol daný. Súd je totiž oprávnený otázku platnosti odstúpenia od zmluvy posúdiť sám ako predbežnú otázku. Prerušenie konania z uvedeného dôvodu by bolo nedôvodné a znamenalo by porušenie ústavného práva účastníkov konania

na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, navyše vo veci sp.zn. 22Cb/61120l2 už bolo rozhodnuté odvolacím súdom dňa 30.9.2016, teda pred rozhodnutím o návrhu na prerušenie konania.

18. Súd prvej inštancie po takto vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa § 1 ods.1 a 2, § 261 ods. 2 (účinného do 31.1.2013), § 261 ods. 2, 3 (účinného od 1.2.2013), § 268, § 536 ods. 1, § 323 ods. 1, § 340 ods.2, § 365, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka (účinného do 31.1.2013), § 11 ods. 4 písm.a/ zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 9 ods. 2 písm.e/ zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 37 ods. 1, § 39, § 451 ods. 1, 2, § 457, § 458 ods. 1, § 517 ods. 1, § 563 Občianskeho zákonníka a konštatoval čiastočnú dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku a to vo výške 19.878,36 eur vrátane uplatneného príslušenstva a vo zvyšku žalobu zamietol ako nedôvodnú.

19. V nadväznosti na svoje rozhodnutie súd prvej inštancie citujúc ust. § 226, § 228 ods.1, § 193, § 194 ods. 1 a 2, článok 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku ( ďalej len „CSP“) zdôraznil, že súdna prax už ustálila, že pokiaľ už bola v občiansko-právnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením.

20. Právoplatným rozsudkom súdu, sa adresátom účinkov záväznosti tohto rozhodnutia zakladá prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Účinky tohto právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané; jeho výrok je tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány, a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím (porovnaj napr. Števček, Ficová a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár, Praha 2009, str. 425).

21. Účastník konania, v ktorom súd vydal právoplatné rozhodnutie, je týmto rozhodnutím (jeho výrokom) viazaný. Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama) týmto vyriešením viazaný. Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru o (ne)existencii práva/právnej povinnosti medzi tými istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté.

22. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala nielen judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( uznesenie z 29. Apríla 2010 sp. zn. 1 Cdo 133/2009), ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej "") a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor"), keď zdôraznil, že vzhľadom na zásadu prejudiciality, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní, všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.

23. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej "nové" právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore S prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ústavy). Zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre venuje ochrane právnej istoty ako základnému aspektu právneho štátu náležitú pozornosť ( najmä rozsudky vo veci Brumärescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 a vo veci Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003).

24. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že nemohol zmluvu o dielo č. 27012011 zo dňa 14.11.2011 vyhodnotiť iba tak, že tá bola uzavretá v rozpore s ust. § 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení a s ust. § 9 ods. 2 písm. c) zákona o majetku obcí, takže nevyvoláva žiadne právne účinky a že na takýto úkon sa neprihliada, keďže majetkovoprávne úkony, o ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo a ktoré urobil len starosta obce bez predchádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, nemôžu obec zaväzovať, pretože chýba prejav vôle obce. Veda občianskeho práva síce pojem zdanlivého právneho úkonu pozná, Občiansky zákonník však výraz zdanlivého právneho úkonu nepozná, takže prípady tohto druhu zahrňuje pod úpravu jeho neplatnosti.

25. Zdôraznil, že k absolútnej neplatnosti právnych úkonov musí súd prihliadať z úradnej povinnosti, t.j. bez toho, aby to namietala niektorá zo strán sporu. Preto súd prvej inštancie nemal teda dôvod zaoberať sa otázkou platnosti odstúpenia žalovanej od zmluvy o dielo.

26. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že záväzkové právne vzťahy, pre ktoré je charakteristické, že veriteľovi zakladajú právo na plnenie (pohľadávku) a dlžníkovi povinnosť na plnenie (dlh) vznikajú nielen z dvojstranných právnych úkonov (zmlúv), ale aj mimozmluvne pri splnení zákonom stanovených podmienok, teda okrem iného aj z bezdôvodného obohatenia, ako výslovne stanovuje zákon. Kto je účastníkom konania vymedzuje právo procesné. Od podmienok, za ktorých sa niekto stáva účastníkom konania je potrebné rozlišovať tzv. vecnú legitimáciu, ktorou sa rozumie stav vyplývajúci výlučne z hmotného práva, podľa ktorého účastník je subjektom práva (povinností), ktoré je predmetom konania. V dvojstranných právnych vzťahoch (sporových konaniach) ide o vecnú legitimáciu aktívnu - na strane žalobcu a pasívnu - na strane žalovaného. Nedostatok vecnej legitimácie aktívnej znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotného oprávnenia jej nositeľom nie je, resp. nepreukáže súdu v konaní, že je nositeľom hmotného oprávnenia, ktoré je predmetom konkrétneho súdneho sporu. Nedostatok vecnej legitimácie pasívnej znamená, že niekto, o kom sa tvrdí, že je nositeľom hmotnej povinnosti jej nositeľom nie je, resp. žalobca nepreukáže súdu v konaní,

že nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ktorá je predmetom súdneho sporu jeoznačený žalovaný.

27. Súd prvej inštancie v nadväznosti na vyššie uvedené uviedol, že podľa § 457 Občianskeho zákonníka stíha reštitučná povinnosť výlučne strany neplatnej zmluvy, ktoré majú povinnosť vrátiť si všetko, čo podľa zmluvy dostali. Keďže potom žalovaná bola zmluvnou stranou neplatnej zmluvy, je pasívne vecne legitimovanou v spore o vrátenie plnenia z takejto zmluvy, bez toho, aby bola rozhodná otázka, či žalobca plnil pre žalovanú prostredníctvom subdodávok a tým je daná aj aktívna legitimácia žalobcu.

28. Súd prvej inštancie zdôraznil, že základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka je nadobudnutie majetkového prospechu, avšak tento prospech nemožno chápať tak úzko, ako naznačuje žalovaná. Nadobudnutie majetkového prospechu môže spočívať v rade rôznych foriem. Vo všeobecnej rovine sa v majetku obohateného prejaví buď zvýšením jeho aktív, alebo znížením jeho pasív, prípadne tým, že sa jeho majetkový stav nezmenšil, hoci by sa tak za bežných okolností stalo. Ak prejaví určitá osoba v zmluve záujem o plnenie majetkového rázu, ktoré je jej poskytnuté, dostane sa jej takto zjavne majetkového prospechu bez ohľadu na to, či sa týmto súčasne zhodnotí jej majetok. Okolnosti, za ktorých je zmluva uzatváraná, nemôžu bez ďalšieho pozmeniť jej podstatu, ktorej bolo v danom prípade vykonanie stavebných prác, ktoré si žiadala žalovaná a za ktoré by v prípade platnosti zmluvy musela zaplatiť dohodnuté protiplnenie, ku ktorému poskytnutiu ju však s ohľadom na neplatnosť zmluvy neviazalo zmluvné dojednanie a ktoré tak žalovaná nemusela vynaložiť z titulu plnenia zo zmluvy.

29. Súd prvej inštancie vyvodil, že v danom prípade by bolo neakceptovateľné, aby ten, kto na cudzej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu vykonal práce, ktoré prípadne nespôsobia žiadnu zistiteľnú zmenu v hodnote nehnuteľnosti, bol zbavený akýchkoľvek nárokov z bezdôvodného obohatenia. Vo väčšine prípadov síce nebude nespravodlivé pripísať na ťarchu osobe, ktorá uskutočnila práce na stavbe vo vlastníctve iného, že plnila bez právneho dôvodu, a preto jej z titulu bezdôvodného obohatenia vzniká nárok iba na vydanie peňažného ekvivalentu zhodnotenia veci s tým, že ak sa v dôsledku jej činnosti posun v cene nehnuteľnosti nedostavil, nevznikne jej na základe § 451 Občianskeho zákonníka žiadne právo. Ak by však vlastník stavby (napríklad aj prostredníctvom svojho priameho zástupcu) prejavil o predmetné výkony záujem, hoci by sa táto jeho požiadavka neprejavila vo vzniku riadneho právneho úkonu spôsobilého slúžiť čoby titul pre predmetný presun majetkových hodnôt (nešlo by

teda o neplatnosť, ale priamo o neexistenciu právneho dôvodu), pričom by k plneniu dochádzalo s jeho vedomím a súhlasom, mohlo by byt' problematické, aby bol nárok plniteľa na vydanie prospechu získaného tým, komu predmetná vec patrí, bol úplne vytesnený. Za danej situácie je tak potrebné priznať poskytovateľovi plnenia nárok na peňažnú náhradu zodpovedajúcu nie rozsahu objektívneho zvýšenia ceny nehnuteľnosti, ku ktorému nemuselo vôbec dôjsť, ale obvyklej trhovej hodnote realizovaných prác.

30. Ak teda mala žalovaná záujem o vykonanie prác, ktoré jej boli dodané, potom nepochybne dostala majetkové plnenie zodpovedajúce nákladom na ich vykonanie. Túto skutočnosť nemôže sama o sebe poprieť ani neplatnosť zmluvy, na základe ktorej boli stavebné práce vykonané, pretože neplatnosť tu iba modifikuje spôsob vysporiadania medzi zmluvnými stranami. Ak je zmluva neplatná, je v súlade s § 457 Občianskeho zákonníka povinnosťou objednávateľa vrátiť druhej zmluvnej strane, čo dostal, ak to nie je možné, potom podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka vydať peňažný ekvivalent tohto plnenia, ktoré je judikatúrou vytrvalo vymedzovaný prostredníctvom kritéria obvyklej ceny, teda ceny, ktorú by v danom mieste a čase musel obohatený na nadobudnutie daného - porovnateľného plnenia vynaložiť.

31. Tým, že žalobca realizoval určité práce pre žalovanú (na jej pozemkoch), na jej strane (žalovanej) tak došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ako majetkového prospechu, ktorý bol získaný plnením z neplatného právneho úkonu, ktorý je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia. Dôsledkom takéhoto plnenia je obohatenie, obsahom ktorého je získanie určitej majetkovej hodnoty žalovanou. Majetkovú hodnotu v uvedenom zmysle získa (obohatí sa) nielen ten, komu sa zvýšili aktíva alebo znížili pasíva, ale aj ten, komu sa neznížili aktíva, hoci by sa inak - pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia - jeho majetkový stav zmenšil, pretože za prijímané plnenie by musel poskytovať náhradu. Žalovaná ako príjemca takéhoto plnenia nie je - vzhľadom na povahu plnenia - schopná vrátiť ho a teda je povinná nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady. Výšku tohto prospechu vyjadruje peňažná čiastka, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné obstaranie takejto veci.

32. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z ustanovenia § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že uznanie záväzku je jedným zo spôsobov zabezpečenia záväzku a jeho význam spočíva najmä v uľahčení procesnej situácie veriteľa v prípade súdneho vymáhania svojho nároku voči žalovanému dlžníkovi. Zakladá totiž vyvrátiteľnú domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Dlžník môže tento predpoklad vyvrátiť, len ak preukáže opak, teda neexistenciu záväzku v čase uznania. Dôsledkom vyvrátiteľnosti tejto domnienky je to, že dlžník má aj naďalej možnosť dokázať, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia aktu uznania v skutočnosti neexistoval, či už preto, že nikdy nevznikol, alebo preto, lebo ešte pred jeho uznaním zanikol.

33. Zdôraznil súd prvej inštancie, že vo všeobecnosti možno vyvodiť záver, že uznanie záväzku je jednostranným prejavom dlžníka o tom, že uznáva svoj určitý záväzok.

34. Tým, že žalovaná na faktúru 200200041 len pripojila svoj odtlačok pečiatky a podpis s textom "vecne a číselne preskúmané, súhlasím s úhradou faktúry" bez toho, aby uviedla akýkoľvek ďalší text, z ktorého by bolo možné vyvodiť jej vyjadrenie vôle smerujúce k uznaniu záväzku, nemožno vyvodiť jej úmysel uznať svoj záväzok s účinkami vymedzenými v ustanovení § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale iba úmysel odsúhlasiť stav evidencie faktúry z hľadiska jej úhrady. Uvedený nedostatok nemožno zhojiť ani výkladom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 266 Obchodného zákonníka, keďže výkladom možno iba zisťovať obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle dopĺňať. Uvedené rovnako platí aj v prípade zisťovacieho protokolu o vykonaných stavebných prácach (resp. vyjadrení právneho zástupcu žalovanej na pojednávaní, ktorý pôvodne uviedol, že fakturované práce nerozporuje), keďže takýto prejav, mimo vyššie uvedeného, by bol vzhľadom k tomu, že absentuje konkrétna špecifikácia realizovaných prác ako aj prejav „uznať" takéto práce za neplatný podľa § 37 ods. l Občianskeho zákonníka pre neurčitosť.

35. Vzhľadom k vyššiu uvedenému, súd pri určení výšky bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej nevychádzal z hodnoty o ktorú sa prípadne žalovanej zväčšil majetok ale z hodnoty predstavujúcej výšku ceny, ktorú by v danom mieste a čase musel obohatený (žalovaná) na nadobudnutie daného - porovnateľného plnenia vynaložiť, čo bolo preukazované znaleckým dokazovaním, ktoré vo veci nariadil.

36. Súd prvej inštancie ďalej zdôraznil, že znalecký posudok je jedným z dôkazných prostriedkov, ktorý súd hodnotí ako každý iný dôkaz podľa § 191 ods. 1 CSP. Od iných sa však líši tým, že odborné závery v ňom obsiahnuté nepodliehajú hodnoteniu súdu podľa zásad § 191 ods. 1 CSP. Súd hodnotí presvedčivosť posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k jeho zadaniu, logické odôvodnenie jeho záverov a súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi, nemôže však preskúmavať vecnú správnosť odborných záverov.

37. Súd pri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal zo záverov znaleckého posudku súdom ustanoveného znalca Ing. V. Q. č. 39/2015, ktorý vykonal ohodnotenie stavebných prác k rozhodnému dátumu 2.1.2012 - 31.1.2012 a určil ich obvyklú cenu s DPH na sumu 19.878,36 EUR (varianta 1), keď mal za to, že žalobcom fakturovaná cena za kód položky: 979089012, popis položky: poplatok za skladovanie - betón, tehly, dlaždice (17 01), ostatné - 102,96 ton, predstavuje jednotkovú cenu 30,00 EUR bez DPH, spolu 3 088,80 EUR bez DPH, keďže žalobcom fakturovaná cena nezodpovedala obvyklej cene za bežný odpad, pričom žalobca v konaní nepreukázal, že išlo o zneškodnenie iného druhu odpadu ako bežného. Uvedené rovnako platí v prípade neuznanej a fakturovanej položky: presun hmôt pre haly 802, 811 zvislá konštr. monolitická výšky do 20 m v objeme 1 926,843 ton, keďže podľa toho ako ich účtoval žalobca, ide o presun hmôt na tzv. nové konštrukcie, čo s ďalšími položkami fakturovanými v predmetnej faktúre nemá súvis, keďže ide o práce, ktoré sa vzťahujú v súvislosti s budovaním nového objektu (uvedené je napokon obsiahnuté aj v posudku č. 13/2016 zo dňa 6.7.2016 vypracovaného Ing. B. Y., ktorý predložil žalobca). Zo stavebného denníka pritom realizácia týchto prác nevyplýva. Zdôraznil súd, že bolo na strane žalobcu, aby účtoval a uplatnil skutočne vykonané práce, keďže v posudzovanom prípade ide o vydanie bezdôvodného obohatenia, kde nemožno požadovať úhradu zmluvne dohodnutých ale skutočne realizovaných prác, kde dôkazné bremeno pritom zaťažuje v danom prípade žalobcu, keďže nemožno prihliadať na neplatné/neurčité "uznanie dlhu" ani akékoľvek dojednania uvedené v zmluve o dielo. Ďalšie položky ocenené Ing. V. Q. v posudku č. 39/2015 strany sporu nenamietali. Čo sa týka všeobecnej námietky žalobcu, že uvedený posudok je neurčitý a nepreskúmateľný, uviedol súd prvej inštancie, že sa s nimi nestotožňuje, keďže mal za to, že závery znaleckého skúmania uvedené v znaleckom posudku R.. V. Q. č. 39/2015 zo dňa 30.6.2015 sú náležite odôvodnené, sú podložené obsahom nálezu, znalec prihliadal ku všetkým skutočnostiam s ktorými sa bolo treba vysporiadať a závery posudku nie sú v rozopre s výsledkami ostatných dôkazov, pričom odôvodnenie znaleckého posudku odpovedá pravidlám logického myslenia, sú dostatočne presvedčivé. Preto sa s nimi súd prvej inštancie stotožnil a použil ako podklad pre svoje rozhodnutie.

38. Čo sa týka posudku č. 13/2016 zo dňa 6.7.2016 vypracovaného Ing. B. Y., uviedol súd prvej inštancie, že súd z neho nemohol vychádzať, keďže je zrejmé, že ten bol vypracovaný bez vykonania obhliadky, iba na základe podkladov žalobcu, ktoré vychádzali z určených objemov prác na základe zmluvy o dielo č. 27012011, bez toho aby boli reálne preverené žalobcom vykonané práce. Napokon v prípade namietanej položky poplatok za skladovanie - betón, tehly, dlaždice (17 Ol), ostatné - 102,96 ton, tam uvedená sadzba (39,60 EUR/tona bez DPH) sa významne neodchyľuje od jej nacenenia znalcom Ing. V. Q..

39. Čo sa týka posudzovania nároku uplatneného žalobcom titulom náhrady škody, súd prvej inštancie uviedol, že ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka je potrebné s ustanoveniami o zodpovednosti za škodu považovať pre riešenie vzťahu medzi stranami sporu neplatnej alebo zrušenej zmluvy za ustanovenie špeciálne. V prípade neplatných, či zrušených zmlúv je preto treba aplikovať ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka i keď sú súčasne splnené predpoklady zodpovednosti za škodu. Zodpovedá totiž logike veci, aby v dôsledku neplatnosti zmluvy bolo predovšetkým navrátenie do stavu pred zmluvou, k čomu vedie ničím nemodifikované vzájomné vrátenie plnení poskytnutých na základe neplatnej zmluvy.

40. Mimo uvedeného uviedol, že žalobca nemá nárok na prípadnú náhradu škody podľa § 268 Obchodného zákonníka, keďže neznalosť zákona v právnom štáte nikoho neospravedlňuje. Zákony sú totiž publikované v zbierke zákonov, a preto niet žiadnej prekážky oboznámiť sa s ich znením, či už so zákonom o obecnom zriadení alebo so zákonom o majetku obcí, prípadne aj s nálezmi ústavného súdu. Je nepochybné, že bolo aj povinnosťou žalovanej postupovať v súlade s príslušnými právnymi predpismi, to však nezbavuje ani žalobcu povinnosti postupovať pri uzatváraní obchodno-právnych vzťahov s dostatočnou obozretnosťou, obzvlášť, ak v tejto oblasti podniká dlhodobo a uzatváranie zmlúv so subjektmi, ktoré nakladajú s verejnými prostriedkami, je bežnou súčasťou jeho podnikateľskej činnosti.

41. Napokon žalobca nepreukázal (inú) výšku škody (presahujúcu hodnotu priznanú bezdôvodným obohatením) spočívajúcu vo vynaložení reálnych nákladov (zmenšení majetkovej sféry žalobcu) za uskutočnené práce, ktoré mal súd za preukázateľne vykonané žalobcom (dôkazné bremeno pritom spočíva na žalobcovi).

42. Nevykonanie dôkazu navrhnutého právnym zástupcom žalovanej a to obhliadku miesta realizácie prác súdom, odôvodnil súd prvej inštancie tým, že takýto dôkaz nepovažoval za potrebný a účelný, keďže na odborné posúdenie vykonaných prác súd nariadil znalecké dokazovanie, kde znalec vykonal samotnú ohliadku, ktorého vykonanie nijako nemôže zmeniť skutkové a právne posúdenie uplatneného nároku. Ďalšie dôkazy pritom strany sporu pritom nenavrhli.

43. Vzhľadom k vyššie uvedenému, súd zaviazal žalovanú na úhradu sumy 19.878,36 EUR pre žalobcu ako jej obohatenia, ktoré vzniklo neuhradením prác realizovaných žalobcom pri faktúre č. 200200041 a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol.

44. Pokiaľ sa týka úroku z omeškania súd priznal žalobcovi za čas omeškania žalovanej s úhradou dlhu úrok z omeškania vo výške 9 % ročne odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry č. 200200041, v súlade s ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka s poukazom na ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ust. Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ust. výška úrokov z omeškania je o 8 %-álnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, keďže súd mal za to, že žalovaná bola v omeškaní s úhradou sumy 19 878,36 EUR dňa 18.5.2012 na základe vystavenej faktúry - výzvy na úhradu dlhu.

45. Rozhodnutie o náhrade trov konania medzi stranami sporu odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania práv.

46. Vzhľadom k tomu, že zo štátnych prostriedkov bola vyplatená na znalečnom suma 3 EUR, súd rozhodol o týchto preddavkovaných trovách konania podľa § 259 tak, že žalobcovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov a nebol v konaní plne úspešný, uložil povinnosť zaplatiť preddavkované trovy konania štátu v rozsahu 50 % a keďže u žalovanej existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, súd podľa § 257 trovy konania štátu voči žalovanej nepriznal.

47. Pokiaľ žalobca aj žalovaný uplatnili nárok na náhradu separátnych trov konania za účasť na pojednávaní dňa 8.7.2016, na ktorom žalobca predložil posudok č. 13/2016 zo dňa 6.7.2016 vypracovaný Ing. B. Y., pričom žalovaná namietala, že tento jej nebol predložený včas, a preto žiadala pojednávanie odročiť, pričom žalobca namietal, že v takomto prípade je povinná nahradiť jeho trovy práve žalovaná, keďže tá na pojednávaní nebola schopná predniesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť alebo predložiť dôkazy na ich preukázanie, súd prvej inštancie s poukazom na § 262 CSP, § 184 ods.4 a 5 CSP(správne má znieť § 181 ods. 4 a 5 CSP, pozn. odvolacieho súdu), § 256 ods. 2 a na článok 6 ods. 1 uviedol, že separátne trovy ako majetková sankcia postihuje subjekt len za vznik tých trov, ktoré by inak neboli v konaní vznikli (a nie za vznik akýchkoľvek trov, ktoré vznikli v súvislosti s účasťou takéhoto subjektu v konaní), preto možno vyvodiť, že jeho uplatňovanie prichádza do úvahy len za dôsledného garantovania práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie, teda výklad týchto ustanovení nemôže byť tak extenzívny, že by odrádzal účastníkov od uplatňovania svojich procesných práv procesnými úkonmi pre obavu, že by tieto procesné úkony mohli byť zo strany konajúceho súdu neskoršie označené za nedôvodné. Preto sa ich aplikácia vo všeobecnosti obmedzuje len na situácie, kedy porušením procesných povinností, ktoré vyplývajú zo zákona alebo ktoré súd uložil na základe zákona, došlo k zmareniu úkonu a k vzniku trov.

48. Súd prvej inštancie zdôraznil, že čo sa týka samotného pojednávania, toto súd vytýčil za účelom výsluchu znalca, ktorý procesný úkon bol aj realizovaný. Tomu, že žalobca na uvedenom pojednávaní predložil posudok č. 13/2016 nebránila sudcovská/zákonná koncentrácia konania (§ 153, 154 , no zároveň bolo potrebné rešpektovať právo žalovanej v rovnakej miere prípadne uplatňovať ďalšie prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, čo súd stranám uložil na záver pojednávania do dňa 2.9.2016. Zároveň prisvedčil súd prvej inštancie aj žalovanej, že v prípade predloženého posudku žalobcom nešlo zo strany žalovanej o prípad uvedený v § 184 ods. 4

(správne má znieť § 181 ods. 4 - poznámka odvolacieho súdu). Preto súd nárok na náhradu separátnych trov za účasť na tomto pojednávaní dňa 8.7.2016 stranám nepriznal.

49. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to čo do zamietajúceho výroku (výrok III.), čo do výroku o náhrade trov konania (výrok IV.), čo do výroku, ktorým súd štátu nepriznal právo na náhradu trov konania voči žalovanej (výrok VI.) a čo do výroku, ktorým žalobcovi právo na náhradu separátnych trov za pojednávanie zo dňa 8.7.2016 nepriznal (výrok VII.) a žalovaná, čo do vyhovujúceho výroku (výrok II.) a čo do výroku o náhrade trov konania (výrok IV.).

50. Žalobca v odvolaní navrhol, aby súd druhej inštancie napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovie a prizná mu nárok na náhradu trov konania vo výške 100%, alternatívne s ohľadom na § 381 navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa ust. § 365 ods. 1 písm.b/, d/, f/, g/ a h/ CSP. Nestotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod č. 73), že žalobca nemá nárok na náhradu škody v zmysle § 268 Obchodného zákonníka, nakoľko podľa jeho názoru neznalosť zákona nikoho neospravedlňuje, a teda mal vedieť o neplatnosti predmetnej zmluvy o dielo. Citujúc ust. § 268 Obchodného zákonníka a jeho výkladu uviedol, že v zmysle citovaného zákonného ustanovenia ide o špeciálu zodpovednosť vo vzťahu k všeobecnej zodpovednosti za škodu upravenú v Obchodnom zákonníku (§ 373 a nasl. Obchodného zákonníka). Zákon tu záväzkom na náhradu škody sankcionuje každého, kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, v dôsledku ktorej vznikla škoda, ide teda o objektívnu zodpovednosť. Zákonodarca tu koncipuje špeciálnu úpravu liberačného dôvodu, ktorý spočíva v tom, že oprávnená osoba o neplatnosti právneho úkonu vedela, teda ide o nedostatok dobrej viery oprávnenej strany. Vyžaduje sa skutočná vedomosť o neplatnosti právneho úkonu (zákon nepoužil formuláciu „vedieť musel“). Vzhľadom na túto špeciálnu úpravu liberačného dôvodu, v týchto prípadoch nemožno použiť ustanovenie § 374 Obchodného zákonníka upravujúce liberačné dôvody pri všeobecnej úprave zodpovednosti za škodu. Takisto je tu špeciálne koncipovaný protiprávny úkon, ktorým je spôsobenie neplatnosti právneho úkonu. Ide tu o zodpovednosť mimozmluvnú (deliktuálnu), pretože nie je dôsledkom porušenia zmluvnej povinnosti. Povinný subjekt je ten, kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu. Pritom nie je rozhodujúce, či túto neplatnosť zavinil alebo nie (viď. napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Obo 101/2006). Povinnou osobou nemusí byť len niekto z účastníkov právneho úkonu, ale aj tretia osoba, ktorá napríklad poskytovala pre takýto právny úkon informácie. Oprávnenou osobou je osoba, ktorej bol právny úkon určený. Z vyššie uvedeného výkladu aj s odkazom na § 415 Občianskeho zákonníka vyvodil, že neplatnosť úkonu spôsobila žalovaná. Súd prvej inštancie si nesprávne vysvetľuje predmetné zákonné ustanovenie, keď tvrdí, že žalobca o tejto neplatnosti mal vedieť. Žalobca nemohol a ani nevedel o tom, že žalovaná porušila svoje povinnosti v zmysle zákona o majetku obcí, nakoľko v tejto dobe ani nezverejňovala svoje zápisnice zo zasadnutí obecného zastupiteľstva na internetovej stránke. Bolo zodpovednosťou žalovanej dodržať všetky zákonné povinnosti o to viac, že ide o subjekt verejnej správy. Čo sa týka kauzálneho nexusu je tu zjavná príčinná súvislosť medzi neplatnosťou zmluvy a škodou, ktorá vznikla žalobcovi. Ak by zmluva bola platná, mal by nárok na zmluvne dohodnutú odmenu, vrátane rozpočtovanej a v cene zahrnutej obchodnej marže. Medzi stranami nebol sporný rozsah stavebných prác. Žalovaná namietala iba právny titul a dôvodnosť úhrady. Následne po námietke neplatnosti zmluvy bola sporná aj cena za stavebné práce, čo vyústilo do vyhotovenia dvoch znaleckých posudkov. Súd preto nebol oprávnený odmietnuť posudzovať nárok žalobcu aj z pohľadu objektívne vzniknutej škody, a preto považuje rozsudok v napadnutej časti za zjavne nepreskúmateľný a v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vychádzal najmä z toho, že zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným bola absolútne neplatná pre absenciu prejavu vôle žalovanej, a preto sa skúmala výška bezdôvodného obohatenia za stavebné práce, ktoré žalobca vykonal. Zo spisového materiálu vyplýva, že žalovaná potvrdila vykonanie práce ako aj ich cenu a to podpisom štatutárneho orgánu na faktúre č. 200200041 znejúcej na sumu 40.062,22 eur. Žalovaná na pojednávaní dňa 18.11.2013 ústami svojho štatutárneho orgánu uviedla, že faktúra nebola uhradená nie z dôvodu, že by práce neboli vykonané ale z dôvodu „pretože nebola platne

uzavretá zmluva.“ Rovnako štatutárny orgán uviedol, že predmetné uznanie na faktúre podpísal on. Stavebné práce (faktúra a súpis) boli potvrdené aj externým stavebným dozorom, pričom stavebný dozor konal v mene a na účet žalovanej. Z právneho hľadiska teda nebol sporný rozsah stavebných prác ale iba ich úhrada, resp. cena v zmysle nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Citujúc ust. § 151 ods. 1, 2 tvrdil, že žalovaná prvýkrát spochybnila rozsah prác až vyjadrením doručeným súdu dňa 8.9.2016 po uplynutí súdom stanovenej lehoty v zmysle uznesenia zo dňa 8.7.2016. Popretie, okrem toho, že bolo vykonané až viac ako tri roky od začatia sporu, nebolo vykonané v súlade s § 151 ods. 2 CSP, keď žalovaná neuviedla vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Inak povedané, na jednej strane žalovaná poprela nárok žalobcu ale neuviedla dôvod tohto popretia - napr., že stavebné práce neboli vykonané - a ani nedoložila žiaden dôkaz dokladajúci toto popretie skutkových okolností. Vzhľadom na uvedené je zjavné, že súd nemal v prvom rade považovať vykonanie stavebných prác za sporné. Ak by s ohľadom na znenie § 181 ods. 4 uznali po lehote predložené popretie za zákonné, tak absentuje náležitosť takéhoto popretia v zmysle § 151 ods. 2 CSP, kde súd opäť má povinnosť považovať takéto popretie za neúčinné. Mal za to, že v konaní neexistovala spornosť resp. súd spornosť nemal uznať, a preto je rozhodnutie súdu v rozpore so zákonom. Citujúc čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 15 ods. 2, čl. 16 ods. 1 ako aj § 186 ods. 2 nestotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozsudku v bode 67 a uviedol, že napriek odôvodneniu súdu, nie je známa iná možná forma uznania ako uvedená na tejto faktúre. Z faktúry podľa žalobcu vyplýva, že ide o stavebné práce vykonané na diele „Zberný dvor a kompostáreň Drahňov - stavebná časť" v mesiaci január 2012. Táto cena súhlasí s výkazom výmer ako aj s rekapituláciou čerpania, ktorá je podpísaná zo strany stavebného dozoru. Stavebný dozor konal na základe mandátnej zmluvy v mene a na účet žalovanej, a preto považoval v rozpore s akoukoľvek logikou, ak súd sa priklonil k výkladu podľa jeho názoru, že starosta obce a stavebný dozor nevedeli čo podpisujú, a pokiaľ súd dokazovanie týmto smerom neviedol, považoval rozhodnutie za nepredvídateľné a poukázal na uznesenie NS SR sp.zn. 7Cdo/42/2010 zo 17.10.2011, rozsudok NS SR zo dňa 1.7.2009 sp.zn. 3Cdo/79/2005. Zastával teda názor, že skutočnosť, že štatutárny orgán žalovanej podpisom na faktúre ako aj jeho právna zástupkyňa do zápisnice na pojednávaní v podstate uznali rozsah prác, resp. podpis na faktúr má znaky uznania dlhu čo do výšky ako aj dôvodu, nemožno ignorovať. Súd počas celého konania nespochybňoval písomný prejav vôle a v tomto smere nepoložil ani jednu otázku štatutárnemu zástupcovi žalovanej, nakoľko na to ani nebol dôvod, a týmto

nepredvídateľným konaním boli žalobcovi upreté procesné práva, a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenie veci v zmysle § 365 ods. 1 písm.h/ a v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Citujúc ust. § 127 ods. 1 O.s.p. zdôraznil, že súd po nariadení znaleckého dokazovania a ustanoví súdneho znalca Ing. Jozefa Q. uložil znalcovi úlohu „zamerať znalecké dokazovanie na určenie obvyklej (trhovej) ceny za stavebné práce realizované v období 2.1.2012 - 31.1.2012 na diele Zberný dvor a kompostáreň Drahňov

- stavebná časť, ktoré boli fakturované žalobcom pre žalovanú vo faktúre č. 200200041, podľa ich špecifikácie v zisťovacom protokole o rekapitulácii čerpania stavby a v denných záznamoch zo stavby.“ Zastával názor, že znalec Ing. Q. v rozpore s uznesením zisťoval rozsah stavebných prác, okrem iného aj obhliadkou na mieste stavby, ktorá sa konala viac ako tri roky od zastavenia stavebných prác, ako aj, že predmetom konania sú iba práce za časť stavebných prác, ktoré prebiehali v rámci dlhšieho časového obdobia a sú predmetom aj iného súdneho konania. Tvrdil, že znalec konal v rozpore s uznesením súdu, načo bol upozornený aj listom žalobcu zo dňa 7.4.2015. Pokiaľ znalec v znaleckom posudku stanovil dva rôzne varianty a súd sa vo svojom rozhodnutí oprel o „variant 1“ znaleckého posudku, žalobca s odkazom na svoje vyjadrenie zo dňa 18.5.2015 považoval znalecký posudok za nepreskúmateľný

z dôvodu, že znalec neuvádzal aké cenníky použil a hlavne prečo z týchto cenníkov vychádzal, keď ide o komerčný produkt súkromnej firmy nezaručujúci objektívnosť ani presnosť; znalec konal v rozpore s uznesením súdu, keď skúmal aj rozsah prác, čo nebolo sporné; znalec neuviedol jednoznačný záver znaleckého posudku a poskytol dva varianty, medzi ktorými si mal súd vybrať, čo sa fakticky bez ďalšieho odborného dokazovania nedalo; napriek tomu, že práce neboli spochybnené, odmietol ich naceniť tak ako mu bolo uložené v uznesení súdu a vyjadroval sa bez dostatočných podkladov k oprávnenosti jednotlivých položiek; v prílohách absentujú relevantné kalkulačné vzorce, na základe ktorých znalec stanovil priemernú cenu; cenu za položku „Poplatok za skladovanie - betón, tehly, dlaždice, ostatné“ stanovil na základe odhadu bez toho, aby zisťoval relevantné ceny za skladovanie odpadu na najbližšej skládke v rozhodnom období. Uviedol tiež, že súd si osvojil odborný záver o vhodnosti variantu č. 1 bez započítania prác „Presun hmôt pre haly montované do 20m", pritom v odôvodnení rozsudku podľa názoru žalobcu absentuje akýkoľvek logický a vecný dôkaz o tom, že by tieto práce neboli vykonané. Nie je pritom podstatné ako sú tieto práce označené v rozpočte. Súd ani znalec taktiež nezohľadnili tú skutočnosť, že práce súvisiace s presunom hmôt na nových konštrukciách mohli súvisieť s ďalšími stavebnými prácami v nasledujúcom období. Rovnako uviedol, že súd nedostatočne ozrejmil prečo nezohľadnil súkromný znalecký posudok žalobcu a tým celú koncepciu súkromného znaleckého posudku koncipovanú v § 209 zmaril. Uviedol, že v konaní sa nemalo skúmať či práce boli vykonané, t. j. nebola potrebná obhliadka, pričom to z akých dokladov vychádza konkrétny znalec resp. či vykoná obhliadku alebo nie, je len na ňom, nakoľko má vlastnú trestnoprávnu ako aj administratívnu deliktuálnu zodpovednosť. Bezdôvodné popretie ustanovení je v rozpore nielen so základnými zásadami sporového konania (čl. 3, čl. 15 a čl. 16 ale so zásadou rovnosti strán (čl. 6 . Považoval v tomto smere rovnako rozhodnutie za nepreskúmateľné pre jeho nedostatočnú odôvodnenosť. Podľa názoru žalobcu súd sa nevysporiadal s rozdielnou cenou jednotlivých položiek, ktoré uviedli dvaja rôzni znalci a mal za to, že na stanovenie ceny nie je potrebná obhliadka, ktorá je potrebná na zistenie rozsahu prác. Aj s ohľadom na čl. 15 ods. 2 je takýto postup v rozpore so zákonom a rozsudok súdu trpí vadami. Vytýkal súdu prvej inštancie pokiaľ nevypočul ním navrhnutého svedka, ktorý vo veci zabezpečoval verejné obstarávanie a pokiaľ súd ani o ňom nerozhodol, že ho nevykonal. Rovnako namietal, že súd bez uvedenia zrejmého dôvodu neuložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania štátu, a to s odkazom na § 257 (výrok VI. rozsudku), a preto považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia rozhodnutia. Ak by tento výrok zo strany žalobcu zostal nepovšimnutý, žalovaná by naň neskôr v prípade úspechu žalobcu poukazovala ako na právoplatne rozhodnutú skutočnosť o danosti dôvodu hodného osobitného zreteľa a určite by žiadala právo na oslobodenie spod platenia značných trov. Tento výrok podľa názoru žalobcu zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a d/ CSP. Žalobca vo vzťahu k výroku č. VII. napadnutého rozsudku (nepriznanie separátnych trov konania za pojednávanie dňa 8.7.2016) citujúc ust. § 181 ods. 4 a 5 nesúhlasil s právnou argumentáciou súdu prvého stupňa a zastával názor, že ak sa žalovaná nevedela vyjadriť k predloženému znaleckému posudku mohla súdu navrhnúť vykonanie dokazovania preskúmaním predmetného znaleckého posudku vlastným znalcom. Žalovaná však nenavrhla žiaden nový dôkaz a k predmetnému posudku sa vyjadrila až v samotnej záverečnej reči. V lehote určenej súdom uznesením na predmetnom pojednávaní (do 2.9.2016) sa žalovaná vôbec nevyjadrila, zo strany súdu išlo o zjavné porušenie zásady rovnosti strán, pojednávanie sa odročovalo iba na základe žiadosti žalovanej, a preto je povinná znášať takto vzniknuté trovy.

51. Žalovaná v odvolaní navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne v celom rozsahu a prizná žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100%. Odvolací dôvod odôvodnila dôvodmi uvedenými v ust. § 365 ods. 1 písm.f/ a h/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazujúc na dôvody napadnutého rozhodnutia sa žalovaná nestotožnila s právnym posúdením súdu prvej inštancie o tom, že sa bezdôvodne obohatila. Citujúc ust. § 451 ods. 1, 2, § 456, § 457 a § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka zdôraznila, že právny záver súdu o tom, že sa bezdôvodne obohatila, nie je správny a že argumentácia súdu prvej inštancie, na ktorú opakovane poukazovala, nezodpovedá právnej úprave bezdôvodného obohatenia. Práce, obvyklú hodnotu ktorých má žalovaná na základe rozsudku súdu prvej inštancie uhradiť, spočívajú, ako už bolo uvedené v priebehu pojednávania pred súdom prvej inštancie, v odobratí ornice v rozsahu staveniska a ukončení demontáže obvodových panelov na existujúcom skelete. Zotrvala na to, že vykonanie prác spočívajúcich v odobratí ornice z pôdy, nemožno nijakým spôsobom vyhodnotiť ako majetkový prospech pre žalovanú a ani súd prvej inštancie

vo svojom rozhodnutí nekonkretizuje, v čom spočíva majetkový prospech žalovanej. Výsledok týchto prác nie je pre žalovanú žiadnym prospechom. Súd prvej inštancie nezohľadnil dostatočne skutočnosť, že podradiť bezdôvodné obohatenie pod niektorú zo skutkových podstát uvedených v ustanoveniach § 454 až 457 Občianskeho zákonníka možno len za predpokladu, že bezdôvodné obohatenie vzniklo. Ak bezdôvodné obohatenie, teda majetkový prospech nevznikol, niet základu na to, aby bol posudzovaný podľa označených ustanovení Občianskeho zákonníka. Ani úvahy súdu o tom, že žalovaná si uvedené práce vyžiadala, a to na základe zmluvy o dielo, aj keď neplatnej, nemožno akceptovať. Zásadným právnym pochybením súdu prvej inštancie je totiž subsumcia údajného bezdôvodného obohatenia žalovanej pod ust. § 457 Občianskeho zákonníka. Toto zákonné ustanovenie sa však vzťahuje na plnenie získané z neplatnej, alebo zrušenej zmluvy, čo však nie je prípad súdenej veci. Pokiaľ súd prvej inštancie použil pri právnom posúdení veci analógiu, vychádzajúc z názoru, že pojem zdanlivého právneho úkonu síce pozná veda občianskeho práva, ale nie Občiansky zákonník, a preto prípady tohto druhu zahrňuje pod úpravu jeho neplatnosti (bod 56 rozsudku), zastávala názor, že vo vzťahu k súdnej veci nezohľadňuje konkrétnu úpravu bezdôvodného obohatenia uvedenú v ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak súd prvej inštancie aplikoval na údajné bezdôvodné obohatenie žalobcu ustanovenia Občianskeho zákonníka o plnení z neplatného právneho úkonu, postupoval nesprávne, keďže Občiansky zákonník pozná osobitnú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia získaného bez právneho dôvodu. Majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu je takým plnením, kde od začiatku neexistoval právny dôvod na plnenie. Znamená to, že chýbala (neexistovala) právna skutočno

sť (napríklad zmluva), na základe ktorej sa spravidla plní. O takýto prípad ide aj vtedy ak sa účastníci domnievajú, že uzatvorili zmluvu, hoci ju v skutočnosti neuzavreli. Táto situácia nastala v súdenej veci, keď k vzniku zmluvy z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvej inštancie, nedošlo. V tejto súvislosti je nepodstatné, či si účastníci mysleli, že zmluva vznikla, alebo nie, dôležitý je skutočný právny stav, ktorý je už judikovaný v rozsudku súdu prvej inštancie, sp. zn. 22Cb/61/2012 zo dňa 16. 2. 2015, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Cob/l00/2016 zo dňa 30.9.2016, a to, že k vzniku právneho úkonu chýbala jeho zložka, ktorou je vôľa žalovanej uzatvoriť predmetnú zmluvu, vyjadrená právom predpokladaným spôsobom, teda rozhodnutím obecného zastupiteľstva. Za tohto stavu sú však úvahy súdu prvej inštancie o povinnosti žalovanej vrátiť, či uhradiť obvyklú cenu toho, čo bolo plnené z neplatnej zmluvy, v rozpore s existujúcim skutkovým a právnym stavom, kedy k plneniu na základe neplatnej zmluvy nedošlo. Je celkom zrejmé, že aplikácia ust. § 457 Občianskeho zákonníka na súdenú vec je tou, ktorá je v prospech žalobcu, takýto postup súdu nemožno považovať za správny. Neexistuje žiaden právny dôvod, pre ktorý by mal súd na súdenú vec použiť analógiu zákona. Žalobca nie je subjektom, ktorý by mal v konaní pred súdom nárok na akúkoľvek zvýšenú ochranu a ako samotný súd konštatuje, jeho postavenie obchodnej spoločnosti, teda právnickej osoby, založenej na podnikanie apriórne prezumuje (a takýto postup je spravodlivé od nej očakávať), že si v obchodných vzťahoch bude počínať s primeranou obozretnosťou. V konaní opakovane tvrdila, že nebol preukázaný akýkoľvek majetkový prospech, ktorý by žalovaná v súlade s vykonaním prác, ktorých rozsah súd ustálil, získala. S odkazom na § 456 Občianskeho zákonníka zdôraznila, že bezdôvodné obohatenie je prospechom získaným konkrétnym plnením. Vychádzajúc z právneho názoru súdu prvej inštancie, žalovaná „nepochybne dostala majetkové plnenie, zodpovedajúce nákladom na jej vykonanie." Zo strany žalobcu zodpovedá tomu, alebo by mal skutkový stav, že žalobca vynaložil náklady na vykonanie plnenia v prospech žalovanej. V majetkovej sfére žalobcu, ak by to mal byť on, by malo dôjsť k úbytku. Súd prvej inštancie však identifikoval žalobcu ako toho, na úkor ktorého žalovaná mala získať bezdôvodné obohatenie len na základe skutočnosti, že to bol žalobca, ktorý bol účastníkom zdanlivého právneho úkonu, ako aj na základe svojho presvedčenia, že v predmetnej veci treba použiť ustanovenia o plnení z neplatnej zmluvy. Inak povedané, žalobca by mohol byť tým, na úkor ktorého sa žalovaná údajne bezdôvodne obohatila, len za predpokladu, ak by žalobca predmetné práce vykonával. Už aj v situácii, kedy by žalobca vykonal práce v rozsahu, v akom ich ustálil súd prvej inštancie, mohla by byť teoreticky tým, na úkor ktorého by vzniklo bezdôvodné obohatenie, avšak zahrnuté pod skutkovú podstatu plnenia za toho, kto mal plniť sám. Inak povedané, ak by boli vykonané tretím subjektom na základe zmluvy medzi ním a žalobcom konkrétne práce, ktoré by tvorili majetkový prospech pre žalovanú a žalobca by za vykonanie týchto prác tretiemu subjektu zaplatil, plnil by za žalovanú to, čo by žalovaná mala plniť sama, teda poskytnúť odplatu za plnenie, z ktorého žalovaná mala prospech. V tejto súvislosti poukázala na to, že na pojednávaní konanom dňa 10.10.2016 predniesla skutkové tvrdenia, že žalobca práce, ktoré žiada v tomto konaní uhradiť, nevykonával sám, ale prostredníctvom subdodávok, z čoho vyvodila, že k majetkovému úbytku na jej strane nedošlo, pričom tieto skutkové tvrdenia podľa tvrdenia žalovanej, žalobca nepoprel. Rovnaké skutkové tvrdenia sú obsiahnuté v prednese právnej zástupkyne žalovanej

na pojednávaní konanom dňa 7.11.2014, kde uviedla, že určité práce, ktoré boli realizované, tieto neboli realizované žalobcom, ale prostredníctvom subdodávok od iných subjektov. Toto skutkové tvrdenie žalobca v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie nepoprel a považoval za irelevantné, či uvedené práce žalobca realizoval prostredníctvom svojich zamestnancov, alebo tretích subjektov v rámci subdodávky. Žalovaná výslovne potvrdila, že s týmito subjektmi má vzťah žalobca. Žalovaná citujúc ust. § 151 ods. 1 zastávala názor, že keďže žalobca skutkové tvrdenia žalovanej o tom, že práce, úhrady za ktoré sa domáha v tomto konaní, nerealizoval sám, je potrebné považovať tieto skutkové tvrdenia za nesporné. Žalobca však zároveň ani nepredložil, ani neoznačil dôkazy, z ktorých by vyplynulo, že za vykonanie týchto práca uhradil on odplatu a že teda plnil za žalovanú to, čo bola povinná žalovaná za práce, z ktorých mala mať majetkový prospech, plniť sama. Žalobca teda v konaní nepreukázal, že na jeho úkor sa čo i len teoreticky žalovaná obohatila. Nepovažovala za správne ani rozhodnutie súdu prvej inštancie o priznaní úroku z omeškania z prisúdenej sumy, keď uviedla, že aj pri úvahách súdu prvej inštancie, že práce vykonané v rozsahu, v akom boli súdom ustálené, sú majetkovým prospechom získaným žalovanou na úkor žalobcu, že sa žalovaná dostala do omeškania s plnením peňažného záväzku deň nasledujúci po dni splatnosti predmetnej faktúry. Bezdôvodné obohatenie získané vykonaním prác je bezdôvodným obohatením, kde namiesto naturálnej reštitúcie nastupuje úhrada predmetu bezdôvodného obohatenia v peniazoch (§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žalovaná teda nemala plniť zmluvné plnenie, mala poskytnúť peňažnú náhradu, ktorá však podľa vyjadrenia žalovanej bola zistená a určená až v priebehu konania, keďže žalobcom uplatnená výška náhrady nezodpovedá náhrade vyplývajúcej zo znaleckého posudku súdom určeného znalca. Za týchto okolností nemožno za deň omeškania stanoviť deň nasledujúci po splatnosti označenej faktúry, keďže nárok uplatnený žalobcom (zmluvné plnenie) nie je nárokom na plnenie, na ktoré súd zaviazal žalovanú. Výrok II. napadnutého rozsudku je zároveň peňažným vyjadrením údajného majetkového prospechu žalovanej a žalovaná sa teda nemohla dostať

do omeškania s poskytnutím peňažnej náhrady, ktorá až do vynesenia rozsudku súdom prvej inštancie nebola vyčíslená.

52. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej proti vyhovujúcej časti rozsudku uviedol, že jej argumentácia je založená na výklade inštitútu bezdôvodného obohatenia v rozpore s jeho účelom, ako aj s elementárnymi zásadami spravodlivosti. Zastával názor, že medzi stranami nie je sporné, že neplatnosť úkonu spôsobila žalovaná a v tomto smere plne odkázal na svoju argumentáciu obsiahnutú v jeho odvolaní, ale zvýraznil, že argumentácia žalovanej by mala za následok, že jej protiprávne konanie by znamenalo pre žalobcu nedôvodné obohatenie. Ak by žalovaná dodržala všetky zákonné povinnosti dostal by žalobca zaplatené za vykonané stavebné práce v zmysle predmetnej zmluvy o dielo. To, v akom stave zostalo rozostavané dielo je pre toto konanie bezpredmetné a súvisí výhradne s porušením povinností na strane žalovanej. Rovnako je mimo pôsobnosti žalobcu, že žalovaná sa rozhodla ďalej v stavbe diela nepokračovať a rozostavané dielo hodnotí ako zbytočné a že z diela nemala prospech. Pre toto konanie je v súčasnosti smerodajné rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ktorý v inom konaní vyjadril názor o neplatnosti zmluvy o dielo uzavretej medzi žalobcom a žalovanou, pričom tento názor si osvojil aj okresný súd v tomto konaní. Ďalej uviedol, že konštrukcia inštitútu bezdôvodného obohatenia nevyžaduje zavinenie povinného, ale je potrebná objektívna skutočnosť, ktorú predpokladá zákon. Má za nesporné, že touto objektívnou skutočnosťou je plnenie na základe neplatného právneho úkonu. Ďalej je nutné zistenie majetkového prospechu. Tento prospech ale neznamená len zvýšenie majetku povinného, ale aj jeho nezmenšenie, ku ktorému by inak došlo. Medzi stranami nie je sporné, že žalobca vykonal určité stavebné práce vo vlastnom mene a na svoje náklady a to počas obdobia, kedy mal objektívne preukázanú existenciu štandardnej zmluvy o dielo, preto očakával za tieto práce aj odplatu. Rovnako nie je sporné, že tieto stavebné práce boli vykonané podľa pokynov (projektovej dokumentácie) žalovanej s jej súhlasom a vedomím, že žalovaná sprístupnila svoj majetok (stavenisko) pre účely vykonania týchto prác (zhotovenie diela). Nároky z bezdôvodného obohatenia možno teda posudzovať v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka, kedy sú si pre prípad neplatnej zmluvy strany povinné vrátiť, čo nadobudli. S ohľadom na § 458 OZ, ak okrem iného bezdôvodné obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. Žalobca má preto jednoznačný nárok na zaplatenie požadovanej sumy, a to aj za situácie, že akceptuje neplatnosť zmluvy. Žalobca riadne predmetné stavebné práce vykonal, t.j. išlo o odplatnú investíciu do majetku žalovanej (výkony). Skutočnosť, že žalovaná v investícii

nepokračovala a táto bola dôsledkom jej krokov zmarená je pre toto konanie irelevantné. Rovnako je irelevantné, ako žalovaná s týmto prospechom po odchode žalobcu zo staveniska naložila, resp. či jej nejaký majetkový prospech zostal (rozhodnutie NS ČR sp.zn. 22Cdo/2624/2003). Za podstatné považoval, že stavebné práce na základe neplatnej zmluvy o dielo sú prospechom, za ktorý by žalovaná musela vynaložiť finančné prostriedky, ak by tie isté práce robila tretia osoba na základe inej platnej zmluvy. Súdna prax je v tomto smere jednoznačná (R1/1979). Povinnosť postihuje obohateného bez ohľadu na to, či bol v dobrej viere alebo nie. Žalovaná má teda povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie rovnajúce sa cene príslušného výkonu vykonaného právnickou osobou, preto žalobca má jednoznačne zákonom definovaný nárok na zaplatenie požadovanej sumy. Pokiaľ žalovaná vo svojom odvolaní uvádza, že bezdôvodné obohatenie nevzniklo žalobcovi, ale tretím osobám, ktoré pre žalobcu pracovali ako subdodávatelia, uviedol, že napriek citácii ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. došlo u žalovanej k zjavnému nepochopeniu rozdielu medzi tvrdením a skutkovým tvrdením. Skutkové tvrdenie musí totiž byť aj podložené relevantným dôkazom alebo skutočnosťou. Žalovaná v konaní popri svojej širokej a metúcej argumentácii ani raz neuviedla, o aké tretie osoby by malo ísť a ani neuviedla, aké konkrétne stavebné práce mali tieto tretie osoby vykonať. Nie je povinnosťou žalobcu dokazovať, že subdodávateľov na stavbe nemal, nemal aké skutkové tvrdenie poprieť, preto nemôže ísť o nesporný fakt v zmysle § 151 CSP. V zmysle právnej praxe iba účastníci neplatnej zmluvy sú vecne legitimovaní na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 457 a to bez ohľadu na skutočnosť, či k bezdôvodnému obohateniu došlo i na úkor niekoho iného v súvislosti s plnením tejto zmluvy (uznesenie NS ČR sp.zn. 33Obdo/206/2005). S ohľadom na citovaný judikát, aj keby pripustil doteraz nepreukázanú možnosť účasti tretích strán na zhotovení diela, tak by zo strany týchto tretích subjektov nemohlo prísť k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko títo by mali zmluvný vzťah so žalobcom, ktorý platnosť nestratil, išlo by teda o nároky zo zmlúv o dielo a nie z vydania bezdôvodného obohatenia. Súbeh týchto nárokov je vylúčený už zo samotnej podstaty inštitúty bezdôvodného obohatenia. Analogicky je tiež možné postupovať podľa § 538 Obchodného zákonníka, kedy zodpovednosť má výhradne zhotoviteľ aj keď na práce mohol poveriť tretiu osobu. Výklad žalovanej by mal v podstate za následok, že tejto tretej osobe vznikli súčasne dva nároky, a to jednak zmluvný nárok na základe platnej objednávky voči žalobcovi, ako aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo je zjavne nemožné ako aj krajne nespravodlivé. Vzhľadom na to nemožno ani podporne túto argumentáciu žalovanej uznať. Za dôležité však považoval, že týmto žalovaná potvrdila, že k bezdôvodnému obohateniu resp. k vykonaniu prác malo prísť, len za oprávnenú osobu nepovažuje žalobcu.

53. Ďalej uviedol, že žalovaná od začiatku konania považovala zmluvu o dielo za neplatnú pričom až do posledného pojednávania nenamietala rozsah stavebných prác. Žalovaná sa jednoznačne bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu už momentom vykonania týchto prác, nakoľko už vtedy mala vedomosť na rozdiel od žalobcu, že nedodržala zákonom vyžadované podmienky potrebné pre platnosť zmluvy o dielo. Stavenisko mala žalovaná vo svojej držbe počas celého konania a nič jej nebránilo ohodnotiť práce na základe vlastného znaleckého posudku alebo sa so žalobcom o cene prác dohodnúť. Aj toto odvolanie je dôkazom, že žalovaná nemala nikdy v úmysle za vykonané stavebné práce zaplatiť. Preto by bolo pre ňu nespravodlivé, ak by žalobcovi neboli priznané úroky z omeškania, pričom žalovaná mala o pohľadávke žalobcu vedomosť minimálne od momentu doručenia faktúry a ak výšku pohľadávky modifikuje súd, neznamená to, že pohľadávka v čase vzniku omeškania neexistovala.

54. V závere vyjadrenia poukázal aj na svoju argumentáciu v jeho odvolaní spočívajúcu v tom, že ak by aj nešlo o bezdôvodné obohatenie, tak by tu bol nárok na náhradu škody v zmysle § 268 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého tu zákon záväzkov na náhradu škody sankcionuje každého, kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, v dôsledku ktorého vznikla škoda, ide teda o objektívnu zodpovednosť. Ak by teda nešlo o bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej, rozhodne by išlo o škodu spôsobenú porušením povinností zo strany žalovanej. Výška škody by bola určená pôvodnou zmluvnou cenou, nakoľko ide o sumu, o ktorú sa majetok žalobcu znížil (náklady na materiál a prácu) a o čo sa nezvýšil (ušlý zisk/marža), čo spolu tvorí fakturovanú sumu.

55. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, a to s prihliadnutím na žalobcom uvádzané odvolacie dôvody nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku a ust. § 365 ods. 1 písm.b/, d/, f, g/ a h/ uviedla, že pokiaľ žalobkyňa uplatňuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP, je potrebné poukázať na obsah Zápisnice o pojednávaní konanom dňa 10.10.2016, na ktorom právny zástupca žalobcu vyslovene uviedol, potom čo súd postupoval podľa ust. § 181 ods. 2 CSP, že nemá ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania. Ďalej uviedla, že napriek skutočnosti, že žalobca opakovane namieta nepreskúmateľnosť

rozsudku, ako odvolacie dôvody uvádza okrem iného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie. Uvedená argumentácia je vzájomne sa vylučujúca, keďže nepreskúmateľnosť rozhodnutia znemožňuje strane konania identifikovať, či už právne posúdenie veci súdom alebo skutkové závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel, čo však celkom zjavne nie je prípad napadnutého rozsudku, keďže žalobca argumentuje proti skutkovým zistenia a právnym záverom súdu prvej inštancie. Ďalej uviedla, že významnú časť svojho odvolania venuje žalobca rozvíjaniu svojho názoru, že súd mal aplikovať ust. § 151 s ust. § 186 ods. 1 a v nadväznosti na to citovala ust. § 470 ods. 2 CSP. Uviedla tiež, že aj keď je nesporné, že nadobudnutie účinnosti troch významných procesných kódexov dňa 1.7.2016 kladie vysoké nároky na všetky osoby zúčastnené na konaní pred súdom, vrátane strán a ich právnych zástupcov, je predsa len spravodlivé očakávať, že strana pri využívaní svojich procesných oprávnení, ku ktorým odvolanie nepochybne patrí, nebude zahlcovať súd argumentáciou celom zjavne nerešpektujúcou platnú právnu úpravu. Pokiaľ ide o údajné uznanie rozsahu vykonaných stavebných prác a ich skladby, v plnom rozsahu poukázala na body 65 a 67 napadnutého rozsudku, kde sa súd zrozumiteľne vysporiadal s otázkou údajného uznania dlhu žalovanou. Pokiaľ žalobca vyslovuje nespokojnosť s tým, že mu bola spôsobená neplatnosťou právneho úkonu (zrejme zmluvy o dielo) škoda, za ktorú zodpovedá žalovaná, v tomto smere poukázala na to, že z rozsudku Okresného súdu Michalovce sp.zn. 22Cb/61/20012 zo dňa 16.2.2015 vyplýva, že k vzniku zmluvy nedošlo z dôvodov tam uvedených. Keďže nedošlo ku vzniku zmluvy, nemohlo dôjsť ani k jej neplatnosti. Bez ohľadu na uvedené sú úvahy žalobcu o tom, že žalovaná spôsobila neplatnosť zmluvy celkom zjavne nepodložené. Pokiaľ žalobca bol účastníkom paaktu, jeho zavinenie na vzniku tohto stavu je rovnaké ako žalovanej a z toho dôvodu neexistuje skutkový ani právny základ na vyvodzovanie akejkoľvek zodpovednosti voči žalovanej. Vo vzťahu k ďalším námietkam poukázala žalovaná v celom rozsahu na obsah svojho odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie. K odvolaniu proti výroku VI. napadnutého rozsudku uviedla, s poukazom na ust. § 359 CSP, že odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Rozhodnutie o tom, že súd nepriznal štátu právo na náhradu trov konania, nie je rozhodnutím, ktoré sa týka žalobkyne a nie je teda rozhodnutím vydaným v jej neprospech. Pokiaľ ide o výrok VII., považovala za potrebné poukázať na skutočnosť, že súd vec správne posúdil a v celom rozsahu s stotožňuje s odôvodnením tejto časti rozhodnutia uvedeným v bode 87 napadnutého rozsudku, a preto navrhla, aby odvolací súd rozhodol v odvolacom konaní v súlade s jej odvolaním proti rozsudku súdu prvej inštancie.

56. Žalobca vo svojom stanovisku s argumentáciou žalovanej proti odvolaniu žalobcu nesúhlasil, keďže je v rozpore s elementárnymi zásadami spravodlivosti a uviedol, že žalovaná je (bez bližšieho vysvetlenia) zrejme toho názoru, že § 470 ods. 2 automaticky znamená nemožnosť uplatnenia § 151 a § 186 ods. 2 CSP. Znenie ust. § 470 ods. 2 však a priori neznamená neúčinnosť ustanovení o popretí skutkových tvrdení protistrany, nakoľko je iba na zvážení súdu, či takéto pôsobenie predmetného odseku umožní s ohľadom na podmienku, že by to bolo v neprospech strany. Zároveň ale tento paragraf nič nehovorí o neuplatnení § 186 ods. 2 CSP, preto žalovaná v tomto smere ničím nevyvrátila argumentáciu žalobcu. Zdôraznil, že po účinnosti boli vo veci dve pojednávania, pričom na pojednávaní dňa 8.7.2016 po doručení znaleckého posudku žalovaná nevyjadrila žiadne pochybnosti o vykonaných prácach a ani v lehote určenej súdom nepredložila žiaden argument o tom, že by predmetné práce neboli vykonané. Nemôže byť preto táto skutočnosť, že sa uplatní znenie § 151 v neprospech žalovanej, keďže táto opakovane nevyužila možnosť poprieť skutkové tvrdenia protistrany. Obdobne aj dovtedajšia právna úprava vyžadovala, aby strana označila dôkazy na podporu svojho tvrdenia (§ 120 ods. 1 . Možno teda konštatovať, že žalovaná nevyužila možnosti na reálne popretie skutkového tvrdenia, neoznačila dôkazy v rozpore s pokynom súdu ( čl. 8 , a preto nie je opodstatnená automatická aplikácia § 470 ods. 2 CSP. Rovnako nie je ničím dotknutá aplikácia § 186 ods. 2, kedy sa strany zhodli, že k vykonaniu prác došlo. Na zmenu takéhoto tvrdenia súd nemôže prihliadať a to bez ohľadu na znenie § 470 ods. 2 CSP, ktoré sa tohto ustanovenia nedotýka. Citujúc čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 zdôraznil, že žalobca v dobrej viere vstupoval do právneho vzťahu so žalovanou a to na základe verejného obstarávania v zmysle vtedy platných právnych predpisov. Nie je sporné, že neplatnosť zmluvy nastala výhradne zavinením žalovanej a prostredníctvom porušenia zákona. V prípade, že by žalobca nebol v tomto konaní úspešný, bola by mu odopretá akákoľvek, čo i len elementárna spravodlivosť vo vzťahu ku škode (nákladom), ktorá mu jednoznačne vznikla. Na druhej strane by zostalo bez sankcie konanie žalovanej, ktorá úmyselne porušila zákona a spôsobila celý tento stav. Vzhľadom na uvedené, žalobca trvá na podanom odvolaní a nesúhlasí s argumentáciou žalovanej. Pokiaľ žalovaná ďalej prezentuje teóriu, že ku škode v zmysle § 268 Obchodného zákonníka

nedošlo, nakoľko zmluva nebola vôbec platne uzavretá, s ohľadom na zásadu iura novit curia, nie je potrebné podrobnejšie rozoberať platnosť, resp. neplatnosť úkonov a polemizovať so žalovanou o tom, či a kto spôsobil neplatnosť úkonu. V tomto smere zdôraznil, že predmetnú zmluvu podpísali štatutárni zástupcovia strán sporu a nebol dôvod pochybovať o jej platnosti. Iba súd svojim rozsudkom mohol deklaratórne určiť absolútnu neplatnosť takejto zmluvy, pokiaľ táto bola medzi stranami sporná. Jednoznačne ale táto neplatnosť zmluvy bol spôsobená porušením zákona zo strany žalovanej a nedodržaním jej interných postupov, na ktoré žalobca nemal vplyv a ani o nich nemohol vedieť. Ak by žalobca splnil svoje zákonom stanovené povinnosti, tak by zmluva bola platná a naopak ak ich nesplnil, tak spôsobil neplatnosť zmluvy.

57. Ďalej uviedol, že definícia aplikácie § 268 Obchodného zákonníka (prípadne aj § 42 Občianskeho zákonníka) v zmysle vyjadrenia žalovanej by bola v rozpore s princípmi spravodlivosti, ako aj s čl. 2 ods. 2 s ohľadom na doterajšiu prax súdov, kedy aj dôvod absolútnej neplatnosti súdy hodnotili vo vzťahu k náhrade škody (napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Ncdo/23/2008). Z pohľadu zákona sa posudzuje neplatnosť právneho úkonu (nie iba samotnej zmluvy, ktorá je iba zachytením prejavu vôle). Úkon je neplatný ak je v rozpore so zákonom alebo dohodou strán, ak zákon takúto dohodu pripúšťa. Zákon v tomto smere nerozlišuje absolútnu alebo relatívnu neplatnosť, ako ani moment nástupu účinkov tejto neplatnosti. Vzhľadom na uvedené, nemožno v tomto smere súhlasiť s argumentáciou žalovanej o nemožnosti uplatnenia § 268 Obchodného zákonníka.

58. Žalovaná k vyjadreniu žalobcu uviedla, že obsahuje tvrdenia žalobcu, ktoré sú žalobcom predkladané ako fakty, teda objektívne skutočnosti a týmto spôsobom sa žalobca pokúša spochybniť opodstatnenosť odvolacích námietok žalovanej. Tvrdenia žalobcu sú však len jeho z hľadiska záujmov, ktoré v konaní presadzuje a nárokov, ktoré si uplatňuje, subjektívnymi interpretáciami skutočností významných pre rozhodnutie súdu. Pri tejto interpretácii žalobca zachádza tak ďaleko, že preformulováva aj právne názory a skutkové závery súdov (prvoinštančného aj odvolacieho) obsiahnuté v rozhodnutia týkajúcich sa predmetnej veci. Predovšetkým žalobca tvrdí, že Krajský súd v Košiciach v inom konaní (sp.zn. 22Cob/100/2016, zrejme v konaní 2Cob/100/2016 - poznámka odvolacieho súdu) vyslovil názor o neplatnosti zmluvy o dielo, z ktorej žalobca vyvodzuje svoj nárok. Žalobca celkom zjavne nerozlišuje medzi neplatnosťou zmluvy a stavom, keď zmluva nevznikla, pretože chýbala vôľa ako pojmotvorná zložka právneho úkonu, ktorú mohlo v tomto prípade vytvoriť, prejaviť len obecné zastupiteľstvo Obce Drahňov. Toto právne posúdenie celkom zrozumiteľne vyplýva nielen z označeného rozhodnutia krajského súdu, ale aj z rozsudku Okresného súdu Michalovce sp.zn. 22Cb/61/2012 zo dňa 16.2.2015, ktorý bol práve označeným rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 30.9.2016 potvrdený. Neexistujúci právny úkon nemožno hodnotiť ako platný alebo neplatný a v tejto súvislosti je úplne nerozhodné, či si žalobca myslel, že právny úkon vznikol. Keďže právny úkon nevznikol, nemožno žalovanú viniť zo spôsobenia jeho neplatnosti. Žalobca ani len nevysvetľuje, aj keď neplatnosť zmluvy konštatuje, ako fakt, z akého konkrétneho dôvodu vyplývajúceho z platnej právnej úpravy, by mala byť zmluva o dielo, ktorá ako právny úkon podľa žalobcu vznikla, neplatná. Keďže nedošlo ku vzniku právneho úkonu, nemohla žalovaná zaviniť jeho neplatnosť, a to bez ohľadu na ďalšie skutočnosti poukazujúce na to, že žalovanej nemožno žiadne zavinenie pričítať. Neuzavretie právneho úkonu nie je skutočnosťou sankcionovanou právom a naopak, žalobcovi zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplýva právo na to, aby žalovaná s ním uzavrela zmluvu, ako obojstranný právny úkon. V tejto súvislosti poukázala na to, že sú úplne nepodstatné, aj nepochopiteľné úvahy žalobcu, že práce vykonával „kedy mal objektívne preukázanú existenciu štandardnej zmluvy o dielo“, toto tvrdenie žalobcu nezodpovedá skutočnosti, keďže žalobca nemohol mať „objektívne preukázanú“ existenciu nevzniknutého právneho úkonu. Pokiaľ sa žalobca ďalej venuje polemike s odvolacou argumentáciou žalovanej o neexistencii bezdôvodného obohatenia na úkor žalobkyne, poukázala žalovaná v plnom rozsahu na zákonnú definíciu bezdôvodného obohatenia uvedenú v ust. § 451 a znenie tohto zákonného ustanovenia považuje v kontexte so svojimi odvolacími námietkami za dostatočnú odpoveď na úvahy žalobcu obsiahnuté v predmetnom vyjadrení.

59. Žalovaná k vyjadreniu žalobcu zo dňa 24.1.2007 uviedla, že už zaujala stanovisko ku všetkým skutočnostiam obsiahnutých vo vyjadrení žalobcu. V tejto súvislosti poukázala na vyjadrenie žalovanej zo dňa 7.2.2017, keď žalobca opakovane predkladá svoje vlastné tvrdenia ako fakty a z týchto svojich vlastných tvrdení vyvodzuje závery, ktorým prisudzuje objektívnu platnosť. Toto možno vztiahnuť na úvahy žalobcu o popretí, či nepopretí skutkových tvrdení, ako aj vo vzťahu k neplatnosti zmluvy o dielo, vrátane zavinenia tejto „neplatnosti“. V predmetnom vyjadrení žalobca dokonca tvrdí, že

žalovaná úmyselne porušila zákon a spôsobila „celý tento stav“. Žalovaná opätovne poukazuje na to, že k uzatvoreniu zmluvy - právneho úkonu nedošlo a so zreteľom na skutočnosť, že žalobca je obchodnou spoločnosťou, od ktorej sa osobitne očakáva, že bude primerane, obozretne postupovať v obchodných vzťahoch, javí sa takáto argumentácia skôr ako prejav argumentačnej nedostatočnosti. V obchodnom práve osobitne platí zásada digilantibus iura scripta sunt. Žalobcovi je nepochybne známe, že žalovaná zabezpečovala celý proces zabezpečovania projektu Zberný dvor a Kompostáreň Drahňov prostredníctvom externého managementu, a preto nie je dôvod, aby žalobca konštruoval akési úmysly žalobcovi spôsobiť existujúci stav. Oproti opakovaným tvrdeniam žalobcu o zavinení toho, že zmluva medzi stranami nevznikla, žalobca rovnako opakovane uvádza svoje tvrdenie o vzniku nákladov, ktoré tento krát pomenúva dokonca škodou. Žalobca doposiaľ nepreukázal ani vznik nákladov, ani vznik škody.

60. Toto odvolacie konanie začalo podaním odvolania žalobcu a žalovanej dňa 22.11.2016, teda za účinnosti zák.č.160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku a za jeho účinnosti bolo vo veci aj rozhodnuté, aj keď je potrebné uviesť, že konanie v predmetnej veci začalo podaním žaloby v roku 2012, teda za účinnosti zák. č. 99/1963 Zb., teda Občianskeho súdneho poriadku.

61. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovene inak, platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti, teda pred 1.7.2016.

62. Podľa § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenie tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

63. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu a žalovanej, ktoré boli podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 a dospel k záveru, že tak odvolanie žalobcu ako ani žalovanej nie je dôvodné.

64. Odvolateľmi nebol napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie I. a V., tieto výroky rozsudku súdu prvej inštancie nadobudli právoplatnosť, a preto neboli predmetom preskúmavania odvolacím súdom.

65. S odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd stotožňuje, konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom strán sporu odvolací súd uvádza nasledovné:

66. Žalobca odôvodnil podané odvolanie dôvodmi podľa ust. § 365 ods. 1 písm.b/, d/, f/, g/ a h/ CSP, teda, že súd súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

67. Žalovaná odôvodnila podané odvolanie dôvodmi podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, teda, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

68. Pokiaľ žalobca podal odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.d/ CSP, k tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súd uvádza, že inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nemožno podradiť pod ostatné odvolacie dôvody, ak toto procesné pochybenie súdu malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ide teda predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktorého dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej. Vzhľadom na to, že žalobca okrem skutkových tvrdení v odvolaní neuviedol relevantné skutočnosti,

ktoré by svedčili o procesnom pochybení súdu (tvrdenú nepreskúmateľnosť rozhodnutia, odvolací súd subsumoval pod § 365 ods. 1 písm.b/ , ktoré by svedčili o procesnom pochybení súdu a ktoré by malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a takéto procesné pochybenie súdu prvej inštancie odvolací súd z obsahu spisu nezistil, tento odvolací dôvod nie je daný.

69. Pokiaľ žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.g/ CSP, t.j. že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, na tento odvolací dôvod odvolací súd neprihliadal, pretože žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré nemohol použiť v konaní pred súdom prvej inštancie bez vlastnej viny a pre rozhodnutie vo veci by boli podstatné.

70. Vychádzajúc z obsahu podaného odvolania žalobcu je zrejmé, že uplatňuje aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm.b/ (nepreskúmateľnosť a nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia).

71. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.b/ (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej priznáva a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa čl. 6 ods. 1, strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať, prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania.

72. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov patrí medzi vady konania v zmysle citovaného ustanovenia, pretože nepreskúmateľnosť rozhodnutia bráni účastníkovi konania v možnosti brániť sa proti príslušnému rozhodnutiu. Rozhodnutie je nepreskúmateľné ak pre jeho nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov v jeho odôvodnení nie je možné zistiť ako súd dospel k záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ako dospel k samotnému rozhodnutiu v danej veci.

73. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ žalobca vznáša námietky vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku súdu prvej inštancie, v skutočnosti nimi vyjadruje nesúhlas s výsledkom sporu. Skutočnosť, že žalobca má odlišný právny názor, než súd prvej inštancie bez ďalšieho však nezakladá a nedokazuje vadu v zmysle citovaného ustanovenia.

74. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strán sporu. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie (napr. I. ÚS 188/06). Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené len dodáva, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil v dostatočnom rozsahu (v zmysle zásad uvedených v ust. § 220 tak, aby bol pre strany sporu ale aj pre tretie osoby zrozumiteľný (rozsudok je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho súdu, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpovede na všetky relevantné námietky strán sporu pre správne rozhodnutie). Z uvedeného možno vyvodiť záver, že žalobcom tieto tvrdené odvolacie dôvody nie sú dané.

75. Strany sporu, teda žalobca aj žalovaná namietali tiež odvolací dôvod, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

76. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm.f/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a

ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní je výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktoré nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo vtedy, ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi alebo vyšli za konania najavo alebo vtedy ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo vyskytne logický rozpor.

77. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm.h/ CSP, odvolací súd uvádza, že je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdi vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

78. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska žalobcom a žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie i právnym posúdením prejednávanej veci, ako aj s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré zároveň aj poukazuje. Odvolanie žalobcu ale ani žalovanej nemožno považovať za opodstatnené, pretože súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné a vykonanie iných dôkazov sporové strany nenavrhli, vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa svojej úvahy v súlade s ust. § 191 CSP, na zistený skutkový stav aplikoval aj relevantné právne predpisy a správne tak posúdil uplatnený nárok a to v jeho vyhovujúcej ako aj v zamietajúcej časti.

79. Je potrebné zdôrazniť, že z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že súd nemusí dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky sporné otázky, musí však zodpovedať všetky otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok spĺňa túto požiadavku, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasne, stručne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal a ako vykonané dôkazy hodnotil, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu vo veci.

80. Skutočnosti a námietky, ktoré žalobca uviedol v odvolaní (čo do zamietajúceho výroku) a žalovaná (čo do vyhovujúceho výroku napadnutého rozsudku), nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, pričom odvolací súd nezistil ani žiadnu vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Sporové strany v odvolaní len opakujú svoje tvrdenia, ktoré už uvádzali v priebehu konania, pričom súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vyporiadal so všetkými pre správne rozhodnutie dôležitými skutočnosťami i námietkami strán sporu.

81. Z obsahu spisu ako aj z výsledkov vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že žalobca uplatnil peňažný nárok vo výške 40.062,22 eur s prísl., pôvodne zo Zmluvy o dielo č. 27012011 uzavretej dňa 14.11.2011 a to z faktúry č. 200200041 zo dňa 31.1.2012 za prevedené práce na diele za mesiac január 2012. Súd prvej inštancie po vykonaní rozsiahleho dokazovania vrátene znaleckého dokazovania, ktorým bol ustálený rozsah ako aj výška plnenia - poskytnutých stavebných prác, zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi istinu 19.878,36 eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 18.5.2012 do zaplatenia, ktorá suma zodpovedá, vzhľadom na to, že ide o vydanie bezdôvodného obohatenia, skutočne vykonaným prácam a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol pre neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu, keďže nemožno požadovať úhradu zmluvne dohodnutých ale skutočne realizovaných prác. Zároveň pri tomto rozhodnutí konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia, berúc do úvahy ust. § 194 ods. 1, 2 CSP, že je viazaný skorším rozhodnutím vo veci 22Cb/61/2012 a z toho dôvodu vyvodil, že medzi stranami sporu nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o dielo, že sa jedná o ničotný právny úkon a keďže veda občianskeho práva takýto pojem pozná, tak prípady tohto druhu Občiansky zákonník zahŕňa pod úpravu neplatnosti právneho úkonu. Samotný nárok súd priznal žalobcovi titulom vydania bezdôvodného obohatenia s poukazom na ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, pričom nevychádzal z hodnoty,

o ktorú sa žalovanej zväčší majetok, ale z hodnoty predstavujúcej výšku ceny, ktorú by v danom mieste a čase musel obohatený (žalovaná) na nadobudnutie daného porovnateľného plnenia vynaložiť, čo v danom prípade predstavuje obvyklú cenu prevedených stavebných prác v danom mieste a čase, pričom pri určení jej výšky vychádzal zo znaleckého posudku č. 39/2015 znalca Ing. Q. a pokiaľ sa týka reštitučnej povinnosti aplikoval ust. § 457 Občianskeho zákonníka.

82. Bezdôvodné obohatenie je v ust. § 451 Občianskeho zákonníka konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. V odseku 1 je pritom vyjadrená všeobecná zásada, že ten kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. V odseku 2 tohto ustanovenia je vymedzený pojem „bezdôvodného obohatenia“ a zákon v tomto ustanovení vymedzuje formy bezdôvodného obohatenia tak, že bezdôvodným obohatením je majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Podstata bezdôvodného obohatenia je teda zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť.

83. Odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej (vo vyhovujúcom ako aj zamietajúcom výroku), ani stranami sporu vyššie namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené, a preto odvolanie žalobcu ako aj žalovanej nemožno považovať za dôvodné. Dôvody uvádzané stranami sporu v odvolaní sú iba teoretickými úvahami, ktoré nemajú pre rozhodnutie odvolacieho súdu právny význam a nemajú žiadny vplyv na správnosť rozhodnutia v predmetnej veci v napadnutých výrokoch.

84. Je potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie, že Občiansky zákonník upravuje neplatnosť právneho úkonu ako neplatnosť právneho úkonu absolútne neplatného a relatívne neplatného. Pojem tzv. „ničotného právneho úkonu“ nepozná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu spočíva v tom, že právny úkon síce existuje, ale jeho právne účinky nenastanú, právny úkon teda nenadobúda účinnosť. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva zo zákona od začiatku ( ex tunc) a pôsobí voči každému a súd na ňu prihliada ex offo. Akékoľvek plnenie však poskytnuté na základe absolútne neplatného právneho úkonu je od tohto okamihu plnením z neplatného právneho úkonu t.j. bezdôvodným obohatením, ktoré sa musí vydať v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

85. Vychádzajúc aj z vyššie uvedeného žalovaná teda plnením poskytnutým žalobcom získala na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie, ktorého výška bola ustálená znaleckým posudkom a predstavuje peňažné náklady za tieto výkony (§ 451 ods. 2 a § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

86. Za nedôvodnú je potrebné považovať preto námietku žalovanej, že sa na úkor žalobcu nijako neobohatila a že žalobca neposkytol plnenie, pretože vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania podporeného aj znaleckým dokazovaním, možno vyvodiť záver, že bol to žalobca, ktorý poskytol plnenie (vykonanie stavebných prác) žalovanej (opak preukázaný nebol, keďže tvrdenia žalovanej o neposkytnutí plnenia zo strany žalobcu zostali len v rovine tvrdenia), pričom samotný rozsah a výška poskytnutého plnenia bola ustálená znaleckým posudkom. Preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti je potrebné považovať za správne, vrátane priznaného úroku z omeškania, o výške ktorého súd prvej inštancie rozhodol v súlade s platnou právnou úpravou, čo žalovaná ani nerozporovala, pretože súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaná bola v omeškaní s úhradou súdom priznanej sumy 19.878,36 eur dňa 18.5.2012 na základe vystavenej faktúry, ktorú možno považovať za výzvu na úhradu dlhu, pretože subsumuje aj súdom priznaný peňažný nárok (nepresahuje výšku fakturovaného peňažného plnenia). Navyše, výhrady žalovanej k splatnosti prisúdenej sumy vzniesla žalovaná až v rámci odvolacieho konania, preto na túto námietku by odvolací súd nemohol ani prihliadnuť.

87. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí náležite zhodnotil, prečo považuje vzťah vzniknutý medzi stranami sporu za vzťah z bezdôvodného obohatenia a správne aj vyvodil, pod ktorý z prípadov uvedených v ustanovení § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka posudzovaný nárok zahrnul.

88. Za správne je potrebné považovať aj závery súdu prvej inštancie pokiaľ svoj zamietajúci výrok (III.) odôvodnil tým, že žalobca bez pochybností nepreukázal (neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení), že poskytol žalovanej v tomto rozsahu plnenie, teda že účtoval a uplatnil skutočne vykonané

práce s prihliadnutím predovšetkým na to, že ide o vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy nemožno požadovať úhradu zmluvne dohodnutých, ale skutočne realizovaných prác. S týmito závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (387 ods. 2 .

89. Za nedôvodne považuje odvolací súd aj námietky odvolateľa (žalobcu) smerujúce k znaleckému posudku č. 39/2015 znalca Ing. V. Q., ktorý bol súdom ustanovený v prejednávanej veci a to uznesením zo dňa 13.1.2015. Odvolací súd zhodne so záverom súdu prvej inštancie považuje závery znaleckého skúmania uvedené v znaleckom posudku za náležite odôvodnené a podložené obsahom nálezu tak, ako na to poukázal aj súd prvej inštancie, keďže znalec prihliadol ku všetkým skutočnostiam, s ktorými sa bolo potrebné vysporiadať, jeho závery nie sú v rozpore s výsledkami ostatných dôkazov a jeho odôvodnenie tak, ako uviedol súd prvej inštancie odpovedá pravidlám logického myslenia a sú dostatočne presvedčivé. Preto súd prvej inštancie správne závery znaleckého posudku použil aj ako podklad pre svoje rozhodnutie, keďže sa s nimi súd prvej inštancie stotožnil.

90. V tejto súvislosti odvolací súd len dodáva, že znalecký posudok súd požaduje na preukázanie resp. ozrejmenie skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti, čo následne znamená, že hodnoteniu nepodliehajú odborné znalecké závery z hľadiska ich správnosti (toto obmedzenie spočíva v tom, že súd nie je spôsobilý hodnotiť odborné závery znalca z hľadiska ich vecnej správnosti), súd ohodnotí len presvedčivosť posudku, pokiaľ ide o jeho úplnosť vo vzťahu k posudzovaným skutočnostiam, zásadám logického myslenia a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi, čo sa následne premietne do rozhodnutia súdu. Uvedené atribúty spĺňa rozhodnutie súdu prvej inštancie, tak ako mu to ukladá ust. § 220 ods. 2 CSP.

91. Za dostatočné a zrozumiteľné považuje odvolací súd aj závery súdu prvej inštancie, pre ktoré nemohol vychádzať z posudku č. 13/2016 zo dňa 6.7.2016, predloženého žalobcom a vypracovaného Ing. Petrom Lehotským, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje.

92. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta (čo do zamietajúceho výroku napadnutého rozsudku), že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď ním uplatnený nárok posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak v nadväznosti čo do vyhovujúceho výroku napadnutého rozsudku, proti ktorému podala odvolanie žalovaná, sa s právnym posúdením uplatneného a priznaného nároku v celom rozsahu stotožňuje, v dôsledku čoho jeho námietka nesprávneho právneho posúdenia veci vyznieva rozporne. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne a správne vysporiadal s nárokom žalobcu ako nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia.

93. Z platnej právnej úpravy a ustálenej judikatúry súdov vyplýva, že v prípade, ak niektorá zo strán plnila záväzok z neplatnej alebo zrušenej zmluvy, má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ustanovenie § 268 Obchodného zákonníka je osobitným prípadom zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla v dôsledku neplatnosti právneho úkonu, v tomto prípade zmluvy o dielo. Zodpovednosť je na osobe, ktorá spôsobila neplatnosť právneho úkonu. Protiprávnym úkonom (ako jedného z predpokladov náhrady škody) je spôsobenie neplatnosti právneho úkonu a je na žalobcovi, aby preukázal, že samotnou neplatnosťou zmluvy o dielo mu vznikla škoda. Je však potrebné zdôrazniť, že dôsledkom neplatnosti právneho úkonu, ak došlo k plneniu, je vydanie bezdôvodného obohatenia, teda možnosť požadovať vrátenie takéhoto plnenia podľa ustanovení upravujúcich bezdôvodné obohatenie (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka). Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zastáva názor, že žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil, že okrem plnenia poskytnutého na základe absolútne neplatného právneho úkonu, ktoré je od tohto okamihu plnením z neplatného právneho úkonu, t.j. bezdôvodným obohatením, vznikla žalobcovi vo vzťahu k žalovanej nejaká konkrétna škoda.

94. Za nedôvodné považuje odvolací súd aj odvolanie žalobcu čo do výroku (VII.) napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi právo na náhradu separátnych trov za pojednávanie zo dňa 8.7.2016.

95. Ustanovenie nového procesného kódexu ( účinného od 1.7.2016) umožňuje súdu rozhodnúť o tzv. separátnych trovách konania bez ohľadu na úspech sporových strán v konaní v prípade, ak v dôsledku procesného zavinenia strany vzniknú protistrane v konaní trovy. Zásada zodpovednosti za zavinenie znamená, že súd uloží povinnosť nahradiť trovy konania tomu, kto zavinil, že vznikli. Pod zavinením sa

rozumie porušenie procesných povinností, ktoré vyplývajú zo zákona alebo ktoré súd uložil na základe zákona a v dôsledku porušenia tejto povinnosti došlo k zmareniu úkonu. Zmarenie úkonu predstavuje situáciu, keď úkon nebolo možné vykonať iba kvôli zavineniu sporovej strany.

96. Odvolací súd sa stotožňuje s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie, ako aj s odôvodnením rozhodnutia v tejto časti, na ktoré v celom rozsahu odkazuje. Dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie sú správne a vyčerpávajúce a akýkoľvek dodatok k týmto záverom súdu prvej inštancie by bol opakovaním dôvodov už uvedených v napadnutom rozhodnutí.

97. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol v súlade s platnou právnou úpravou.

98. Pokiaľ žalobca podal odvolanie proti výroku (VI.) napadnutého rozhodnutia, odvolací súd bez toho, aby skúmal obsah napadnutého rozhodnutia, v tejto časti odvolanie odmietol podľa § 386 písm./b CSP, keďže odvolanie nebolo podané oprávnenou osobou. Podať odvolanie je oprávnená strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( §359 . Ak teda súd prvej inštancie napadnutým výrokom rozhodol, že štátu právo na náhradu trov konania voči žalovanej nepriznal, žalobca nie je tou stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané.

99. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože v odvolacom konaní neboli úspešné, preto nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

100. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).