Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-407-2016.pdf
PDF · 143.66 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/407/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu JUDr. Daši Kontríkovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v právnej veci žalobkyne: DISPEK, spol. s r.o., Jesenského 1130/24, 926 01 Sereď, IČO: 34114840, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Eleonóra Zuzáková, s.r.o., Mierové nám. 943/4, 924 01 Galanta, IČO: 47244160, proti žalovanému: L. O., nar. XX. V. XXXX, trvalo bytom X. M. XXX/XX, zast. advokátom: JUDr. Vladimír Haládik, Clementisove Sady 1616, 924 01 Galanta, o zaplatenie 2.655,51 eur s príslušenstvom a iné, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 14. apríla 2016 č. k. 7C/45/2000-473, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e .
II. V časti vyhradzujúcej rozhodnutie o trovách konania samostatnému uzneseniu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.655,51 eur s úrokom z omeškania vo výške 12% ročne od 1.6.2000 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol; s tým, že III. o náhrade trov konania rozhodne súd samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 1 ods. 1 a 2, § 269 ods. 2, § 369 ods. 1 a § 502 ods. 1 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 3 ods. 3, § 6 ods. 1, § 7, § 9 ods. 2 písm. b/ zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o nájme nebytových priestorov (20.5.1999); § 120 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23.1.2002 sp. zn. 25Cdo 643/2000 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 65/2011. Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou z 12.3.2000 domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť vypratať nebytové priestory H.-Z. na V. ul. XXXX/XX v M. a uhradiť žalobkyni poplatok 1.000 Sk za každý deň neoprávneného užívania od 3.3.2000 až do vypratania. Žalobkyňa v žalobe dôvodila, že je nájomcom nehnuteľnosti s. č. (súpisné číslo) XXXX/XX v k. ú. (katastrálnom území) M., vedenej na LV (liste vlastníctva) č. XXXX, ktorá je vo vlastníctve Ing. E. M. na základe nájomnej zmluvy z 29.12.1996. Časť nebytových priestorov H.-Z. dala žalobkyňa do podnájmu žalovanému na základe zmluvy o podnájme nebytových priestorov z 20.5.1999. Žalovaný dostal od žalobkyne výpoveď z nájomného vzťahu dňa 2.3.2000, ktorú žalovaný prevzal dňa 3.3.2000. Žalobkyňa vo výpovedi vyzvala žalovaného, aby prenajaté priestory uvoľnil a protokolárne odovzdal najneskoršie 7.3.2000 do 12.00 hod, žalovaný tak neurobil, s výpoveďou súhlasil, ale priestory vypratať odmietol a naďalej tieto protiprávne užíva na svoje podnikanie, pričom spôsobuje žalobkyni značné denné škody.
Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť, vo vyjadrení zo 14.6.2000 uviedol, že žalobkyňa v čase podania žaloby nemala platný právny vzťah k predmetu podnájmu a že došlo k podstatnej zmene právnych vzťahov u žalobkyne ustanovením správcu konkurznej podstaty pre úpadcu Ing. Z. M. - Y., ktorý uzatvoril nájomnú zmluvu na nehnuteľnosť s obchodnou spoločnosťou X., ktorá následne uzatvorila nájomnú zmluvu so žalovaným. Krajský súd v Bratislave konkurz vyhlásil uznesením z 3.12.1999, č. k. 8K/74/99-89. Z týchto dôvodov žalovaný uzatvoril novú zmluvu o nájme z 29.1.2000 s Mgr. W. L., správcom konkurznej podstaty. O týchto skutočnostiach bol žalovaný informovaný Mgr. W. L. listom z 26.1.2000. Uvedená skutočnosť mala vyvolať aj neplatnosť predmetnej nájomnej zmluvy. Nárok na zaplatenie poplatku 1.000 Sk za neoprávnené užívanie predmetu nájmu považoval za bezzákladný, pretože žalobkyňa neuviedla z čoho pri jej určení vychádzala. Mal za to, že žalobkyňa nie je oprávnená nakladať s predmetom nájmu a poberať z neho úžitky. Podaním z 19.6.2001 žalobkyňa navrhla, aby súd pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka do konania, a to Ing. E. M. ako výlučnú vlastníčku nehnuteľnosti s. č. XXXX/XX k. ú. M., v ktorej sa nachádza predmetný nebytový priestor H.-Z.. Podaním zo 4.6.2002 žalobkyňa upresnila žalobu tak, že sa domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť 1. vypratať nehnuteľnosť v k. ú. M. u KÚ G., Správa katastra Q. vedenú na LV č. XXXX, stavbu s. č. XXXX na parc. č. 375/2, a to priestory objektu H.-Z. o výmere 220 m2, pozostávajúce z reštauračných priestorov, terasy, suterénu a ďalších priestorov do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a 2. zaplatiť žalobkyni v 1. rade 80.000 Sk z titulu zameškaného nájomného za obdobie od 1.3.2000 do 30.6.2000 spolu s príslušenstvom a náhradu trov konania. Uznesením súdu prvej inštancie č. k. 7C/45/2000-162 z 10.7.2003 bolo konanie prerušené do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 47Cbi/34/2002. Uznesením súdu prvej inštancie č. k. 7C/45/2000-198 z 15.11.2005 súd rozhodol o pripustení vstupu Ing. E. M. do konania ako žalobkyne v 2. rade a o pripustení zmeny petitu žaloby. Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný odvolanie, o ktorom Krajský súd v Trnave rozhodol uznesením č. k. 10Co/385/2006-228 z 26.6.2007 tak, že odvolanie žalovaného proti výroku o pripustení vstupu Ing. E. M. do konania v procesnom postavení žalobkyne v 2. rade odmietol a vo výroku o pripustení zmeny žaloby odvolaním napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Uznesením súdu prvej inštancie č. k. 7C/45/2000-238 z 29.11.2007 bolo konanie v časti o vypratanie nehnuteľnosti v k. ú. M. zapísanej na LV č. XXXX vedenom na KÚ G., SK Q., a to domu s. č. XXXX na parc. č. 375/2 zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby v uvedenej časti zo strany žalobcu, nakoľko žalovaný dňa 31.1.2005 nehnuteľnosti vypratal. Uznesením súdu prvej inštancie č. k. 7C/45/2000-386 z 9.7.2014 súd konanie o žalobe žalobkyne v 2. rade zastavil. V ďalšom priebehu konania došlo k viacerým upresneniam a zmenám žaloby, pričom podľa naposledy pripustenej zmeny žaloby (uznesením č. k. 7C/45/2000-404 zo 14.11.2014 v spojení s opravným uznesením č. k. 7C/45/2000-434 z 8.9.2015) predmetom konania je nárok žalobkyne voči žalovanému o zaplatenie sumy 2.655,51 eur s úrokom z omeškania vo výške 12% ročne od 1.6.2000 do zaplatenia, zmluvnej pokuty vo výške 1% denne zo sumy 663,88 eur od 1.3.2000 do zaplatenia, zo sumy 663,88 eur od 1.4.2000 do zaplatenia, zo sumy 663,88 eur od 1.5.2000 do zaplatenia a zo sumy 663,88 eur od 1.6.2000 do zaplatenia. Zo zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej dňa 29.12.1996 medzi Ing. E. M. ako prenajímateľom a žalobkyňou ako nájomcom súd zistil, že prenajímateľ prenajal nájomcovi nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v M., V. ul. XXXX/XX vedenej na LV č. XXXX k. ú. M. za podmienok dohodnutých v zmluve na účely podnikania a ako sídlo firmy s tým, že prenajímateľ súhlasí, aby nájomca prenajímal nebytové priestory tretím osobám. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú (od 1.1.1997) do 31.12.2006. Zo zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej dňa 20.5.1999 medzi žalobkyňou ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom súd zistil, že prenajímateľ prenajal nájomcovi priestory nachádzajúce sa v objekte na V. ul. XXXX/XX v M. „H. Z.“, LV č. XXXX k. ú. M. o celkovej výmere cca 220 m2 v skladbe: reštauračné priestory 155 m2, terasa 60 m2, suterén 25 m2 a ďalšie priestory 20 m2. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú na tri roky a s dohodnutým nájomným 240.000 Sk za jeden rok, pričom nájomné sa platí v mesačných splátkach po 20.000 Sk za príslušný mesiac vopred a najneskorším termínom splatnosti je posledný kalendárny deň v mesiaci. Podľa čl. 6 prenajímateľ a nájomca môžu zmluvu vypovedať v súlade so zákonom č. 116/1990 Zb., pričom výpovedná lehota je tri mesiace a počíta sa od prvého dňa kalendárneho mesiaca po doručení výpovede. Z čl. 7 vyplýva, že ak úhrady nájomného, ako i úhrady za média nebudú uhradené včas, budú penalizované penálmi z omeškania vo výške 1% na kalendárny deň.
Zo zmluvy o nájme uzavretej dňa 29.1.2000 medzi Mgr. W. L., správcom konkurznej podstaty úpadcu Ing. Z. M. - Y., ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom súd zistil, že prenajímateľ dal nájomcovi do nájmu priestory, ktoré sa nachádzajú na V. ul. súp. č. XXXX/XX o celkovej výmere 218 m2 a pozostávajú zo štyroch miestností. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú do odpredaja budovy súp. č. XXXX novému vlastníkovi. Účastníci zmluvy sa dohodli na mesačnom nájomnom v sume 14.000 Sk s úhradou do ôsmeho dňa nasledujúceho mesiaca na účet prenajímateľa vopred. Z výpovede z nájomného vzťahu z 2.3.2000 súd zistil, že žalobkyňa ako prenajímateľ dala žalovanému výpoveď z nájomného vzťahu, ktorý bol dohodnutý zmluvou z 20.5.1999 v zmysle § 9 z. č. 116/1990 Zb. z dôvodu, že žalovaný bez písomného súhlasu prenajímateľa vybudoval prístrešok na terase prenajatých priestorov, odmietol zaplatiť nájomné a protiprávne sa vlámal do ďalších priestorov spoločnosti a tieto zabral. Zároveň bol žalovaný vyzvaný k uvoľneniu a protokolárnemu odovzdaniu prenajatých priestorov najneskôr do 7.3.2000 do 12.00 hod. Podľa podacieho lístku bola výpoveď podaná na poštovú prepravu dňa 2.3.2000. Z výpisu z Listu vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. M. zo dňa 26.2.2001 vyplýva, že objekty služieb súp. č. XXXX na parcele č. 375/2 v celosti, vlastní E. M., r. O. ako výlučná vlastníčka na základe darovacej zmluvy č. V XXXX/XX zo dňa 11.10.1996. Z výpisu z Listu vlastníctva č. XXX pre kat. úz. M. vyplýva, že stavbu súp. č. XXXX na parcele č. 375/1 v celosti, vlastní Ing. Z. M. ako výlučný vlastník na základe dohody o majetkovom vysporiadaní manželov č. V 2475/96 zo dňa 18.9.1996. Od roku 2005 je výlučným vlastníkom predmetnej stavby (evidovanej na parcele č. 375/6) žalobkyňa na základe kúpnej zmluvy V 4229/2005 z 12.12.2005, v. z. 1264/05. Z oznámenia Mestského úradu M. z 10.5.2002 zistil, že Ing. E. M. bol udelený súhlas o uzavretie zmluvy o nájme miestností určených na vykonávanie obchodu a služieb a že na prenájom nehnuteľnosti č. XXXX/XX nebol vydaný súhlas žiadnemu inému subjektu. Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 8K/74/99-89 zo dňa 3.12.1999 vyplýva, že na majetok: Ing. Z. M. - Y., bol vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený Mgr. W. L.. Z rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 47Cbi/34/2002-463 z 31.1.2012 vyplýva, že Mgr. W. L. ako správca konkurznej podstaty úpadcu Ing. Z. M. - Y., je povinný vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty (o. i.) nehnuteľnosť vedenú na LV č. XXXX, k. ú. M., s. č. XXXX/XX, na parc. č. 375/5, keďže z LV č. XXXX je nepochybné, že v deň vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka, tento nebol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a Mgr. W. L. ako správca konkurznej podstaty nemal právny dôvod na zapísanie predmetnej nehnuteľnosti do konkurznej podstaty, pretože v čase vyhlásenia konkurzu nemohli byť pochybnosti, či vec patrí do podstaty. Údaje katastra medzi ktoré patria i údaje o vlastníkovi treba považovať za hodnoverné a záväzné, pokiaľ sa nepreukáže opak (§ 70 z. č. 162/1995 Z.z.) s tým, že správca konkurznej podstaty opak nepreukázal. Z odôvodnenia rozsudku tiež vyplýva, že pokiaľ ide o nehnuteľnosť na LV č. XXXX, k. ú. M., vlastníctvo odvodzuje od darovacej zmluvy z 1.10.1996, prevod nehnuteľnosti nebol na príslušnom súde odporovaný a ani nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti tohto právneho úkonu, a preto Ing. E. M. (žalobkyňa v danom konaní) svedčí vlastnícke právo. Námietku, že kolaudačné rozhodnutie č. ŽP 808/96Še z 9.7.1996 bolo úpadcom úmyselne pozmenené, nepovažoval za dôvodnú, pretože v uvedenom rozhodnutí je uvedené, že oprava parc. č. na 375/2 bola úradne vykonaná s odtlačkom úradnej pečiatky. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 3.4.2013 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu č. k. 3Obo/35/2012-487 z 26.2.2013. Súd prvej inštancie dôvodil, že zákon č. 116/1990 Zb. v ust. § 3 ods. 3 stanovil náležitosti, ktoré zmluva o nájme nebytových priestorov musí obsahovať, pokiaľ však ide o zmluvu o podnájme, pre túto neurčil žiadne náležitosti, § 6 ods. 1 uvedeného zákona sa týka obsahu právneho vzťahu nájmu medzi prenajímateľom a nájomcom tým, že upravuje dispozičné oprávnenie nájomcu prenechať predmet nájmu alebo jeho časť do podnájmu, pokiaľ toto oprávnenie limituje podmienkami (na určitý čas a len so súhlasom prenajímateľa), nedodržanie týchto podmienok je porušením právneho vzťahu nájmu, s ich nedodržaním však zákon výslovne nespája absolútnu neplatnosť podnájomného vzťahu, a teda nepriaznivé následky aj vo vzťahu k tretej osobe - podnájomcovi. Zo skutkových zistení v prejednávanej veci vyplýva, že žalobkyňa bola nájomcom nebytových priestorov nachádzajúcich sa v M. v budove s.č. XXXX/XX na základe zmluvy o nájme týchto nebytových priestorov uzavretej (29.12.1996) s prenajímateľom Ing. E. M., ďalej že žalobkyňa so súhlasom prenajímateľa uzavrela dňa 20.5.1999 so žalovaným zmluvu o podnájme týchto nebytových priestorov v objekte označenej budovy s dohodnutým nájomným 240.000 Sk za jeden rok s tým, že nájomné sa uhrádza v mesačných splátkach po 20.000 Sk, že podnájom bol dohodnutý na dobu určitú na tri roky a že podnájomný vzťah zanikol v dôsledku výpovede žalobkyne listom z 3.2.2000 (správne 2.3.2000). Tvrdenie žalobkyne o skončení podnájomného vzťahu, ako aj jej tvrdenie o neplatení nájomného zo strany žalovaného od februára 2000 nebolo v konaní žalovaným spochybnené, teda urobené
sporným. Žalobkyňa svoje nároky uplatňované v tomto konaní odvodzuje od podnájomnej zmluvy z 20.5.1999, žalovaný sa v konaní bránil tvrdením, že nárok uplatňovaný v tomto konaní zaplatil správcovi konkurznej podstaty úpadcu Ing. Z. M. - Y., ktorý nárok si žalobkyňa úspešne uplatnila v konkurznom konaní. Predmetom konania po procesných úpravách žaloby bolo právo žalobkyne na zaplatenie nájomného za obdobie od 1.2.2000 do 31.5.2000, t. j. suma 2.655,51 eur s príslušenstvom a zaplatenie zmluvnej pokuty. Medzi stranami nebola spornou existencia záväzkového vzťahu - podnájmu nebytových priestorov založeného zmluvou z 20.5.1999. Sporným nebolo zo strany žalovaného urobené ani tvrdenie žalobkyne o skončení podnájomného vzťahu a o neplatení nájomného žalobkyni zo strany žalovaného od februára 2000. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný sa zmluvou z 20.5.1999 zaviazal platiť za užívanie predmetu podnájmu sumu 240.000 Sk (7.966,54 eur) ročne s tým, že mesačné nájomné vo výške 20.000 Sk (663,88 eur) bolo splatné najneskôr posledný kalendárny deň v mesiaci. Obrana žalovaného spočívala v tom, že za žalované obdobie platil odplatu za užívanie predmetu podnájmu Mgr. W. L., správcovi konkurznej podstaty úpadcu Ing. Z. M. - Y., ktorý nárok si žalobkyňa úspešne uplatnila v konkurznom konaní. Žalovaný tvrdil, že žalobkyňa v čase podania žaloby nemala platný právny vzťah k predmetu podnájmu, avšak žalobu o určenie neplatnosti výpovede z 2.3.2000 nepodal. Zmluva, ktorú uzatvoril 20.5.1999 žalovaný so žalobkyňou sa týkala nebytových priestorov nachádzajúcich sa v objekte na V. ul. XXXX/XX v M. „H. Z.“, LV č. XXXX k. ú. M. o celkovej výmere cca 220 m2 a zmluva, ktorú následne uzatvoril dňa 20.1.2000 (správne 29.1.2000) žalovaný s Mgr. W. L., správcom konkurznej podstaty úpadcu Ing. Z. M. - Y., sa týkala nebytových priestorov, ktoré sa nachádzajú na V. ul. s. č. XXXX/XX o celkovej výmere 218 m2 a že v prihláške v 2. odseku v popise ide o zmluvy uzatvorené na nebytové priestory nachádzajúce sa v nehnuteľnosti s. č. XXXX/XX v k. ú. M., teda sa netýkajú nehnuteľnosti s. č. XXXX/XX. Neobstojí ani obrana žalovaného, že správca sa v zmluve z 29.1.2000 pomýlil v označení budovy s. č. XXXX, ktorú žalovaný podpísal, keďže naďalej užíval tie isté priestory, ktoré si pôvodne prenajal od žalobkyne. Podľa výpisu z LV č. XXXX, prvý a druhý riadok vyplýva, že existovali dve budovy, a to s. č. XXXX a s. č. XXXX. Nemôže obstáť ani obrana žalovaného, že správca konkurznej podstaty neuznal nájomnú zmluvu z 1.2.1995 uzavretú medzi Ing. M. ako prenajímateľom a žalobkyňou ako nájomcom a že táto zmluva mala byť absolútne neplatná, a teda následné podnájomné zmluvy na priestory v nehnuteľnosti s. č. XXXX mali byť tiež neplatné. Otázka platnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov z 1.2.1995 uzavretá medzi žalobkyňou a Ing. Z. M. bola vyriešená rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 30.11.2004 sp. zn. 9Co/132/2004 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 30.1.2006 sp. zn. 2Cdo/61/2005. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný ako podnájomca vyššie uvedených nebytových priestorov si svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy o nájme nebytových priestorov týkajúcu sa žalovaného obdobia (od 1.2.2000 do 31.5.2000) nesplnil riadne a včas, a preto žalobe v tejto časti vyhovel. Tým, že žalovaný riadne a včas nesplnil svoj peňažný záväzok, dostal sa do omeškania s úhradou peňažného dlhu, ktoré omeškanie naďalej trvá. Vzhľadom na neexistenciu osobitnej dohody o sadzbe úrokov z omeškania žalobkyni vzniklo právo na zaplatenie úrokov z omeškania podľa zákonnej úpravy platnej v čase vzniku omeškania žalovaného s úhradou dlhu, z ktorého dôvodu súd vyhovel žalobe v časti požadovaného úroku z omeškania, vychádzajúc z obsahu žalobného návrhu, t. j. vo výške 12% ročne, ktorá zodpovedá výške obvyklých úrokov požadovaných za úvery, ktoré poskytovali banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 1% denne zo sumy 663,88 eur od 1.3.2000 do zaplatenia, zo sumy 663,88 eur od 1.4.2000 do zaplatenia, zo sumy 663,88 eur od 1.5.2000 do zaplatenia a zo sumy 663,88 eur od 1.6.2000 do zaplatenia, tento nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodný. Žalobkyňa nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty odvodzovala od čl. 7 zmluvy, v ktorom je dohodnutá sankcia označená ako „penále z omeškania“ vo výške 1% na kalendárny deň. Penále je pojem, ktorý nie je definovaný ani v Obch.z. ani v O.z.. Podľa názoru súdu prvej inštancie v zmluve dohodnuté penále z omeškania nemá jednoznačne povahu zmluvnej pokuty, keď zmluvnú pokutu nemožno zamieňať s dohodou o úrokoch z omeškania, ktoré si strany ako podnikatelia podľa právnej úpravy Obch.z. môžu dohodnúť inak než vyplýva zo zákona. Z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti tohto článku zmluvy súd považoval nárok (na zaplatenie zmluvnej pokuty) za neopodstatnený, a preto ho zamietol. Vyhradenie rozhodnutia o trovách konania samostatnému uzneseniu súd prvej inštancie odôvodnil iba právne ust. § 151 ods. 3 O.s.p..
2. Proti tomuto rozsudku iba v jeho vyhovujúcej časti veci samej (prvá veta výroku napadnutého rozsudku) podal včas odvolanie žalovaný, s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby aj v takejto
časti. Dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V konaní bolo preukázané, že žalovaný zaplatil nájomné za užívanie nebytových priestorov za obdobie marec 2000 až jún 2000, ktoré nájomné je predmetom tohto konania, správcovi konkurznej podstaty úpadcu Ing. Z. M.. Žalobkyňa si túto sumu úspešne uplatnila v konkurznom konaní voči úpadcovi Ing. Z. M. a bola jej právoplatne priznaná. Podľa pripojeného rozsudku KS Bratislava č. k. 47Cbi/131/2002 z 19.11.2008 je preukázané, že žaloba žalobkyne je doložená LV č. XXX, k. ú. M. a súhlasom vlastníka nehnuteľnosti (úpadcu Ing. Z. M.) s uzavretím podnájomných zmlúv a podnájomnými zmluvami, mimo iného aj so žalovaným (str. 2 a 3 citovaného rozsudku). Podľa úplného LV č. XXX k. ú. M. možno vidieť, že pôvodným vlastníkom budovy s. č. XXXX bol skutočne Ing. Z. M.. Žalovaný mal so žalobkyňou uzavretú iba jednu zmluvu a teda nárok, ktorý si uplatnila žalobkyňa proti správcovi v konkurznom konaní, môže byť jedine titulom tejto zmluvy. Na strane 6 tohto rozsudku v treťom odseku je uvedené, že „súd priznal žalobcovi za obdobie od 1.3.2000 do 31.3.2002 (počas konkurzu) pohľadávku proti podstate v sume 1.637.500 Sk a jej výška je daná rozsahom podnájomných zmlúv“. Tomuto tvrdeniu zodpovedá aj prihláška žalobkyne voči úpadcovi Ing. Z. M. z 23.3.2002, v ktorej si žalobkyňa uplatňuje proti úpadcovi ušlé nájomné, v ktorej prihláške v treťom odseku na 1. strane vyslovene uvádza, že ide o nájom od 1.3.2000 do 31.3.2002 v zmysle podnájomných zmlúv z titulu obmedzenia užívania nehnuteľností s. č. XXXX/XX a s. č. XXXX/XX. V konaní ďalej bolo preukázané, že budova s. č. XXXX a budova s. č. XXXX je jedna a tá istá budova, ktorá bola v minulosti prečíslovaná a geometrickým plánom bola rozdelená na dve časti s dvomi súpisnými číslami. Žalovaný sa počas celej doby podnájmu nesťahoval do iných priestorov v tejto budove, užíval iba jeden a ten istý nebytový priestor, bez ohľadu na to, ako bol v podnájomných zmluvách označený. Na pojednávaniach bol konateľ žalobkyne opakovane vyzývaný, aby sa vyjadril k prípadnému sťahovaniu prevádzky žalovaného v rámci budovy, na ktorú otázku konateľ nikdy neodpovedal, alebo odpovedal vyhýbavo. Žalovaný podotkol, že v budove prevádzkoval kaviareň, ktorá musí spĺňať zákonné hygienické predpoklady, napr. toalety pre návštevníkov - mužské a ženské, toalety pre zamestnancov, umývadlá pre návštevníkov a zvlášť pre potreby prevádzky, teda takúto prevádzku nemôže presťahovať do akýchkoľvek iných nebytových priestorov, ktoré by nespĺňali tieto požiadavky. Každý z uvedených dôvodov je podľa jeho názoru samostatným dôvodom na zamietnutie žaloby, preto je vyhovenie žalobe nepochopiteľné a nesprávne. V odvolaní sa vyjadril aj k požadovanej zmluvnej pokute (penále z omeškania) vo výške 1% denne z dlžnej sumy, aj keď v tejto časti súd žalobu zamietol. Žiadať majetkovú sankciu vo výške 365% ročne je v rozpore s dobrými mravmi a obchodnými zvykmi. Súd tento návrh zamietol z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti, ale vychádzajúc z obsahu tejto majetkovej sankcie a nepochybného úmyslu žalobkyne ide o nemorálnu požiadavku žalobkyne neprimerane vysokú oproti bežným a korektným obchodným vzťahom.
3. Proti tomuto rozsudku iba v jeho časti zvyškovo zamietajúcej žalobu (druhá veta výroku napadnutého rozsudku) podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe aj v časti nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty v plnom rozsahu. Dôvodila, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a na základe dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ďalej dôvodila, že z priebehu konania a dokazovania je jednoznačne preukázané, hlavne z pojednávania 29.4.2014, že medzi stranami nie je sporné, že článok 7 zmluvy predstavuje zmluvnú pokutu, kde poukázala predovšetkým na vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného, ktorý nesúhlasil so znížením zmluvnej pokuty na 18% ročne a prenechal na rozhodnutie súdu len výšku zmluvnej pokuty a nie skutočnosť, či bola dohodnutá zmluvná pokuta v článku 7 zmluvy. Správne tvrdí súd, že tvrdenie žalobkyne o skončení podnájomného vzťahu, o neplatení nájomného zo strany žalovaného od februára 2000 a vypratanie nehnuteľnosti k 31.1.2005 a o tom, že bod 7 zmluvy predstavuje dohodnutú zmluvu pokutu, nebolo v konaní žalovaným spochybnené, teda urobené sporným. Zmluvnú pokutu upravujú ust. § 540 - § 545 O. z. a § 300 - § 302 Obch. z.. Bola názoru, že moderovať môže súd len výslednú čiastku zmluvnej pokuty a nie vlastný spôsob jej určenia. O neprimeranej výške zmluvnej pokuty rozhodujú konkrétne okolnosti jednotlivého prípadu. Súdna prax dospela k záveru, že zmluvná pokuta určená pevnou sadzbou vo výške 1/50 alebo 1/10 predmetu plnenia nie je neprimeraná, ale na druhej strane bolo judikované, že zmluvná pokuta určená určitou denne narastajúcou percentuálnou sadzbou niekedy primeraná nie je a niekedy je naopak neprimeraná. Najvyšší súd SR v jednom zo svojich rozhodnutí vyslovil, že pri posudzovaní primeranosti výšky zmluvnej pokuty sa má prihliadať k hodnote a významu zabezpečovanej povinnosti. Podľa § 33 zákona č. 328/1991 Zb. zákona o konkurze a vyrovnaní sú z uspokojenia v konkurze vylúčené zmluvné pokuty, na ktoré vznikol nárok až po vyhlásení konkurzu. Poukázala na judikáty k § 300 a § 301: rozsudky NS SR sp. zn. 2Cdo/141/2000, sp. zn. 3Obo 7/98 z 2.4.1998, sp. zn. 3Obo 283/98, rozsudky Krajského Obchodného súdu v Brne zo 6.9.1994 č. k. O4Cm 575/92-23 a z 9.1.1995 č. k. 24Cm 597/93,
rozsudok Krajského obchodného súdu v Prahe zo 17.11.1994 č. k. 27Cm 144/93-14, rozsudok Krajského Obchodného súdu v Ostrave z 23.2.1995 č. k. 8Cm 235/93. Právny poriadok SR poznal pojem pokuta - penále ako sankciu, ktorý pojem si osvojili aj strany z bývalého Hospodárskeho zákonníka. Zamietnutím návrhu na zaplatenie zmluvnej pokuty prišlo vlastne k odpusteniu zmluvnej pokuty súdom žalovanému, na čo súd nemá nárok. Výška zmluvnej pokuty zo zameškaného nájomného vlastne predstavuje výšku nájomného, čiže škody, ktorú spôsobil žalovaný tým, že užíval predmetné nebytové priestory až do 31.1.2005 a za tieto priestory neplatil nájom žalobkyni.
4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že ho považuje za nedôvodné, poukázal na svoje vyjadrenie v jeho odvolaní a doplnil, že sama žalobkyňa v odvolaní poukazuje na § 301 Obch. z., že súd môže prihliadnuť na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. Zmluvnú pokutu vo výške 365% ročne na zabezpečenie zameškaného nájomného vo výške 663,88 eur mesačne považuje žalovaný za neprimerane vysokú. Keď uvážil, že údajné omeškanie už trvá viac ako 16 rokov, nárast zameškaného nájomného zmluvnou pokutou predstavuje o niekoľko tisíc percent. Takáto požiadavka žalobkyne je v rozpore s právnymi aj morálnymi normami. Nesúhlasil s názorom žalobkyne, že „zamietnutím návrhu na zaplatenie zmluvnej pokuty prišlo vlastne k odpusteniu zmluvnej pokuty súdom žalovanému, na čo súd nemá nárok“. Dôvody, pre ktoré súd žalobu v tejto časti zamietol sú v rozsudku odôvodnené a názor žalovaného k nároku žalobkyne je uvedený vyššie. V poslednom odseku odvolania žalobkyne táto uvádza, že „výška zmluvnej pokuty zo zameškaného nájomného vlastne predstavuje výšku nájomného, čiže škody, ktorú spôsobil žalovaný tým, že užíval predmetné nebytové priestory až do 31.1.2005 a za tieto priestory neplatil nájom žalobkyni“, čo však nie je predmetom tohto konania.
5. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila tak, že žalovaný v spore, ktorý trvá viac ako 16 rokov, neustále namieta veci, ktoré boli zo strany žalobkyne jednoznačne preukázané a napadnutým rozsudok správne právne posúdené vo všetkých výrokoch, okrem časti, ktoré tvorilo predmet odvolania žalobkyne, t. j. v časti zmluvnej pokuty vo výške 1% za kalendárny deň. Zmluvná pokuta vo výške 1% za kalendárny deň bola dohodnutá medzi stranami ako podnikateľmi v Zmluve o podnájme nebytových priestorov z 20.5.1999 a to v čl. 7 zmluvy určite a zrozumiteľne, preto neobstojí námietka, že ide o nemorálnu požiadavku žalobkyne neprimerane vysokú oproti bežným a korektným obchodným vzťahom. Keďže súd, pokiaľ ide o zmluvnú pokutu, z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti článku 7 zmluvy považoval nárok za neopodstatnený a preto ho zamietol, s poukazom na § 301 Obch. z. svoje moderačné oprávnenie - zmierňovacie právo nevyužil, teda oprávnenie moderovať výšku zmluvnej pokuty. Ani ust. § 301 Obch. z. však neumožňuje súdu neprimerane vysokú zmluvnú pokutu celkom odpustiť.
6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), postupujúc podľa § 470 CSP, po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 v čase vydania napadnutého rozsudku účinného O.s.p., akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi - stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p., § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201, § 202 O. s. p., akt. § § 355 ods.1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p., akt. § 127 a § 363 CSP), a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p., § 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil, (§ 380 ods. 2 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam oboch odvolateľov považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.
7. Podľa § 37 ods. 1 O.z. právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Za určitý je možné považovať len taký úkon, ktorého obsah nie je vnútorne rozporný alebo ktorý síce vykazuje znaky vnútornej rozpornosti, ale túto rozpornosť je možné odstrániť pomocou výkladových pravidiel. Pomocou výkladu však nie je možné nahrádzať (dopĺňať) prejav, ktorý nebol vyjadrený v samotnom úkone, a to bez zreteľa na to, či ide o právny úkon v písomnej alebo verbálnej podobe. Ak však bol právny úkon uskutočnený v písomnej podobe, rozhodujúce je to, čo vyplýva z písomnej formy právneho úkonu. Za určitý je možné považovať iba taký úkon, ktorý je určitý aspoň v jeho podstatných náležitostiach. Podľa ustálenej judikatúry nie je pri posudzovaní vadnosti písomného úkonu významné ani to, že účastníkom právneho vzťahu je zrejmé, čo je predmetom zmluvy, ak to nie je spoznateľné z textu zmluvy (viď napr. sp. zn. 33 Cdo 4930/2008, 26 Cdo 3358/2009 NS ČR) Od určitosti prejavu vôle treba odlišovať jeho zrozumiteľnosť. Prejav je nezrozumiteľný, ak vôľa nebola vyjadrená dostatočne jasne a ani výkladom nie je možné zistiť, čo malo byť prejavom vyjadrené. Ak právny úkon nie je urobený slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne a s možným predmetom plnenia, je absolútne neplatný. Absolútne neplatný právny úkon je neplatný od začiatku (ex tunc), táto neplatnosť je absolútna a pôsobí voči každému, pričom neplatný úkon nevyvoláva žiadne právne účinky (vznik, zmenu a zánik práv a povinností), ktoré sa týmto úkonom sledovali. Každý vrátane súdu (rozhodujúcom aj v inej veci, pre ktorú je platnosť úkonu významná ako predbežná otázka), je povinný na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliadnuť, a to bez zreteľa na to, či táto absolútna neplatnosť právneho úkonu už bola vyslovená autoritatívnym rozhodnutím ako aj vtedy, ak táto nie je namietaná, teda sa na ňu prihliada aj bez námietky, t. j. z úradnej povinnosti (ex offo). Nemožno ju žiadnym spôsobom napraviť (konvalidácia alebo ratihabícia), čo vyplýva z toho, že nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje (resp. na ktorý sa hľadí akoby nikdy nebol uskutočnený), a nadväzne na to, z rovnakého dôvodu - nemožno od takého právneho úkonu (zmluvy) odstúpiť. Podľa § 41 O.z. ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Žalobkyňa uplatnila žalobou nárok na zmluvnú pokutu, tvrdiac, že zmluvná pokuta bola stranami dojednaná v čl. VII Zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorú strany uzavreli 20.5.1999, ktorý článok znie: „Ak úhrady nájomnho, ako i úhrady za média nebudú uhradené včas, budú penalizované penálmi z omeškania vo výške 1% na kalendárna deň. Ak úhrady nebudú uhradené do jedného mesiaca od dátumu splatnosti má prenajímateľ právo zadržať hnuteľný majetok nájomcu vo výške dlžnej sumy. Ak nebude dlžná suma spolu s príslušným úrokom z omeškania uhradená do dvoch mesiacov od dátumu splatnosti, prehádza zadržaný hnuteľný majetok nájomcu do vlastníctva prenajímateľa.“ Súd prvej inštancie skúmal platnosť Zmluvy o nájme nebytových priestorov z 20.5.1999 vrátane časti o ktorej žalobkyňa tvrdila, že obsahuje dohodu strán o zmluvnej pokute (t. j. čl. VII Zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorú strany uzavreli 20.5.1999) z hľadiska jej určitosti, zrozumiteľnosti a z hľadiska možnosti jej plnenia. Prišiel k záveru o absolútnej neplatnosti právneho úkonu v časti tvrdenej dohody o zmluvnej pokute z dôvodu neurčitosti tohto dojednania, s čím sa odvolací súd stotožňuje. Pojem „penále z omeškania“ sa totiž nevyskytuje v O.z., Obch.z. ani v zákone č. 116/1990 Zb. v znení neskorších predpisov. Jedna strana pod uvedeným pojmom mohla mať na mysli zmluvnú pokutu, avšak druhá napr. úrok z omeškania. Nie je teda spoznateľné z príslušného textu zmluvy v čl. VII čo bolo predmetom dohody, takáto dohoda je absolútne neplatná od začiatku a nevyvoláva právne účinky, ktoré sa ňou sledovali, nevznikol teda na jej základe nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Preto pokiaľ z tohto dôvodu súd prvej inštancie považoval žalobou uplatnený nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty za nedôvodný a v tejto časti žalobu zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne.
8. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že zaplatil nájomné za užívanie nebytových priestorov za obdobie marec 2000 až jún 2000, ktoré nájomné je predmetom tohto konania, správcovi konkurznej podstaty úpadcu Ing. Z. M. a že žalobkyňa si túto sumu úspešne uplatnila v konkurznom konaní voči úpadcovi Ing. Z. M. a bola jej právoplatne priznaná, z čoho odvolateľ v konaní pred súdom prvej inštancie vyvodzoval, že nárok žalobkyne uplatnený v tomto konaní bol uspokojený v konkurznom konaní, teda je duplicitne vymáhaný v tomto konaní, z ktorého dôvodu žiadal žalobu v časti o zaplatenie nájomného zamietnuť, odvolací súd uvádza: Podľa § 720 O.z. nájom a podnájom nebytových priestorov upravuje osobitný zákon. Týmto zákonom je zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Na vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov možno podporne použiť všeobecnú úpravu O.z. o nájomnej zmluve (§ 663 a nasl.), ak zákon č. 116/1990 Zb. nemá osobitnú úpravu.
Právny vzťah nájmu a podnájmu nebytových priestorov vznikne zmluvou o nájme a podnájme nebytových priestorov. Táto zmluva je absolútnou neobchodnou zmluvou (absolútny neobchod podľa doktríny obchodného práva), ktorou sa riešia aj zmluvné nájomné vzťahy medzi podnikateľskými subjektmi v rámci ich podnikateľskej činnosti. Dlh zanikne splnením len vtedy, ak plní dlžník veriteľovi, prípadne osobe oprávnenej prijať plnenie namiesto veriteľa. Ak dlžník plní dlh niekomu inému ako svojmu veriteľovi, potom osoba, ktorej takto plnil, získala bezdôvodné obohatenie (plnením bez právneho dôvodu) na úkor dlžníka a nie na úkor jeho veriteľa (29 Odo 289/2001 R 23/2004 NS ČR). Všeobecne platí, že dlh zanikne splnením (§ 559 ods. 1 O.z.), len ak plní dlžník veriteľovi, prípadne osobe oprávnenej prijať plnenie namiesto veriteľa (§ 562 O.z.). Ak plnil dlžník peňažný dlh niekomu inému, ako svojmu veriteľovi, potom osoba ktorej takto plnil, získala bezdôvodné obohatenia (plnením bez právneho dôvodu) na úkor dlžníka a nie na úkor jeho veriteľa. Pomery dlžníkovho veriteľa sa týmto plnením nijako nezmenili, pretože jeho pohľadávka voči dlžníkovi trvá v nezmenenom rozsahu (dlh nebol včas a riadne splnený - § 559 ods. 2 O.z.). Preto pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný si ako podnájomca nebytových priestorov svoju povinnosť (zaplatiť nájomné v zmysle čl. III) vyplývajúcu zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov z 20.5.1999, týkajúcu sa žalovaného obdobia (od 1.2.2000 do 31.5.2000) nesplnil riadne a včas, a preto žalobe v tejto časti o zaplatenie 2.655,51 eur s príslušenstvom vyhovel, potom je jeho rozhodnutie vecne správne, keďže žalovaný zánik záväzku odôvodňoval splnením dlhu, avšak tento nesplnil žalobkyni ale niekomu inému a táto iná osoba získala bezdôvodné obohatenie na úkor žalovaného a nie na úkor žalobkyne, preto pohľadávka žalobkyne voči žalovanému trvá v nezmenenom rozsahu, prípadné uplatnenie alebo i priznanie takejto pohľadávky v konkurznom konaní voči inej osobe, nemá žiaden vplyv na uvedený záver.
9. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného argumentáciu ani jedného z odvolaní akceptovať nemohol, čo malo za následok nespôsobilosť zvrátenia ňou výsledkov konania prvej inštancie a na napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bolo preto treba nazerať ako na vecne správne rozhodnutie. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
10. Podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ a § 391 ods. 1 CSP však musel zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku vyhradzujúcom rozhodnutie o trovách konania samostatnému uzneseniu a v takejto časti vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie súdu prvej inštancie totiž neobsahovalo žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie nerozhodol o trovách konania a z pohľadu niekdajšej terminológie procesného práva bolo tak i nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov (jedna z foriem odňatia účastníkom konania postupom súdu reálnej možnosti konať pred súdom). Možnosť uvedenia takýchto dôvodov bola pritom v tejto konkrétnej veci obmedzená tým, že ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. síce obsahuje len demonštratívny (príkladmý) výpočet zložitých prípadov, v ktorých takýto postup (odloženie rozhodnutia o trovách konania až na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej) prichádza do úvahy, o žiaden z príkladov tam uvedených však tu ísť nemohlo (nešlo o väčší počet účastníkov ani o väčší počet uplatňovaných nárokov, nakoľko počet účastníkov i uplatňovaných nárokov bol u tohto konania ako konania sporového druhým najnižším možným - dvaja účastníci/t.č. strany a dva nároky z rovnakej zmluvy) a preto by súd musel nájsť iný dôvod, pre ktorý by táto konkrétne vec mala byť považovaná za zložitý prípad. Podľa § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Trovy vynaložené stranou konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jej procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa má sledovať procesné presadzovanie uplatňovaného nároku alebo procesná ochrana proti takémuto nároku. Zistenia súdu prvej inštancie v týchto otázkach sa musia nevyhnutne premietnuť do odôvodnenia rozhodnutia (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 147/08). Okrem posudzovania veci z hľadiska tzv. materiálnej spravodlivosti, bude potrebné vyhodnotiť aj účelnosť vynaložených trov konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd prvej inštancie s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu a celý priebeh konania, i postoj strán, zváži, či všeobecná zásada úspechu môže byť prelomená aplikáciou ustanovenia § 257 CSP.
11. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
V novom rozhodnutí (o trovách konania) rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania.
12. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)