Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PN-8C/187/2009

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Piešťany sudcom JUDr. Jaroslavom Ivanom v spore žalobcov: 1. Q. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. E. XXXX/X, O., 2. V. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, M., Č. P., 3. M. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom T.. C. XXX/XX, O., 4. M. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. XXX/XX, M., 5. M. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. Z. XXX, C., 6. M. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. C. XXX/XX, M., 7. A. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX/XX, Č., 8. Q. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. E. XXXX/XX, O., zastúpených: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovaným: 1. N.Í. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. XXX/XX, M., 2. C. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. C. XXXX/X, Ž., O. X, Č. P., zastúpených: JUDr. Ruženou Bubenčíkovou, advokátkou so sídlom Kollárova 8, Trnava, 3. B. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaná v 1. rade má nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v 1. až 8.rade v rozsahu 100 %.

III. Žalovaná v 2. rade má nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v 1. až 8.rade v rozsahu 100 %.

IV. Žalovaná v 3. rade má nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v 1. až 8.rade v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobcovia v 1. až 8.rade (ďalej len ako „žalobcovia“) sa žalobou (po pripustení jej zmeny na pojednávaní dňa 12.11.2013) domáhali (alternatívnym) petitom určenia, že R. O., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, r.č.: XXXXXX/XXX, zomrelý XX.XX.XXXX, naposledy bytom C., bol ku dňu svojej smrti podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností: pozemku evidovaného ako parc. č. XXXX/XX o výmere 530 m2 - druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, v obci M., k. ú. M.; pozemku evidovaného ako parc. č. XXXX/XXX o výmere 490 m2 - druh pozemku - záhrada, v obci M., k. ú. M. (ďalej len ako „sporné pozemky“) v podiele 1; a že C. O., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, r. č.: XXXXXX/XXX, zomrelá XX.XX.XXXX, naposledy bytom Š. XX/XXX, M., bola ku dňu svojej smrti podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností: pozemku evidovaného ako parc. č. XXXX/XX o výmere 530 m2 - druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, v obci M., k. ú. M.; pozemku evidovaného ako parc. č. XXXX/XXX o výmere 490 m2 - druh pozemku - záhrada, v obci M., k. ú. M. v podiele 1; alternatívne žiadali určiť, že R. O., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, r. č.: XXXXXX/XXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. a C. O., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, r. č.: XXXXXX/XXX, ktorá zomrela XX.XX.XXXX, naposledy bytom Š. XX/XXX, M. boli ku dňu smrti XX.XX.XXXX C. O., rod. W. ako manželia bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností pozemku evidovaného ako parc. č. XXXX/XX o výmere 530 m2 - druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, v obci M., k. ú. M.; pozemku evidovaného ako parc. č. XXXX/XXX o výmere 490 m2 - druh pozemku - záhrada, v obci M., k. ú. M..

2. Žalobcu odôvodnili tým, že predmetné nehnuteľnosti vznikli ako parciálna časť rozdelením pôvodného pozemku parcely č. XXXX. Majetok zapísaný ako p. č. XXXX, z ktorej bola neskôr utvorená p. č. XXXX/XX (p. č. XXXX/XXX bola vyčlenená z p. č. XXXX/XX), bola podľa záznamu v Pozemkovej knihe na vl. č. XXX (v časti majetková podstata) konfiškovaná V.. Z. N. podľa nar. č. 104/1945 Zb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov Slovenského národa v znení nar. č. 64/1946 Zb. (ďalej len „nar. č. 104/1945 Zb.“) Národná správa pozemku vyznačila parcelu č. XXXX v evidencii Katastra nehnuteľností k 25.07.1945 podľa § 14 nar. č. 50/1945 Zb. na základe výmeru Okresného národného výboru v I. zo dňa 21.07.1945, č. D/1788-2/1945. Podľa § 13 ods. 1 nar. č. 104/1945 Zb. bola pri Miestnom národnom výbore, v obvode ktorého bol pôdohospodársky majetok skonfiškovaný, vytvorená Miestna roľnícka komisia, ktorá aj vypracovala prídelový plán na stavebné pozemky zo skonfiškovaného majetku V.. Z. N.o v k. ú. M.. Týmto prídelovým plánom bola p. č. XXXX/XX pridelená prídelcom R. O. a jeho manželke C., rodenej W.. Žalobcovia poukázali na to, že na prídelovom pláne je parc. č. XXXX/XX, ale do zóny výstavby boli zaradené nové parcely, preto boli parcely prečíslované a oni vstúpili preto do držby parc. č. XXXX/ XX. Prídelový plán bol postupom podľa § 13 ods. 3 a 4 Nar. č. 104/1945 Zb. schválený Okresnou roľníckou komisiou so sídlom v mieste Okresného národného výboru v I.. Predmetný prídelový plán bol prekontrolovaný a schválený Správou poľnohospodárskeho a lesného hospodárstva rady Krajského národného výboru v G.. Prídelcovia vstúpili na základe prídelu podľa vyjadrenia žalobcov do oprávnenej držby pridelenej nehnuteľnosti, začali s jeho obhospodarovaním, kultivovaním a prípravou na výstavbu rodinného domu. V prídelovom konaní hmotnoprávne a procesnoprávne upravenom nar. č. 104/1945 Zb. sa stali jej vlastníkmi. Podľa tvrdenia žalobcov začali prídelcovia na jar roku 1957 s výstavbou rodinného domu na základe dodatočného stavebného povolenia vydaného XX.X.XXXX, pred výstavbou bol pozemok oplotený a dom so s.č. XXX bol postavený na jeseň roku 1959. Právny predchodcovia žalobcov nehnuteľnosť užívali od konca roku 1953 až do svojej smrti. Na výstavbu rodinného domu bolo vydané dodatočné stavebné povolenie ONV v I. dňa XX.X.XXXX. Dnes je stavba evidovaná na parc. č. XXXX/XXX, ktorá bola vyčlenená z parc. č. XXXX/XX. Podľa názoru žalobcov oni nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam rovným dielom smrťou svojich rodičov, R. O.Á. a C. O.. Žalovaná v 3. rade nadobudla vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam smrťou svojho manžela R. O., s ktorým uzatvorila manželstvo po smrti jeho prvej manželky C. O.. Ďalej sa v žalobe vyjadrili k spochybneniu vlastníckeho práva pôvodne žalovanej Q. W.. Žalobcovia uviedli, že ak by aj vznikli rozpory ohľadom prevodu či prechodu vlastníckeho práva na nich, nemalo by to vplyv na súčasný stav, lebo je možné založiť vznik ich vlastníckeho práva k pozemku titulom vydržania. Sú presvedčení, že k nadobudnutiu vlastníctva právnymi predchodcami prišlo priamo ex lege najneskôr k 1.1.1959, t.j. uplynutím 10 ročnej vydržacej doby podľa § 566 zákona č. 141/1950 Zb., lebo sa právny predchodcovia ujali držby najneskôr k 31.12.1948. K vydržaniu došlo ale najneskôr ku dňu účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., t. j. k 01.01.1992 v zmysle § 134 citovaného zákona s poukazom na § 872 ods. 6 citovaného zákona. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. sa plynutie lehoty na vydržanie nepreruší vznikom užívacieho práva socialistickej organizácie k nehnuteľnosti. Preto ani odovzdanie predmetných nehnuteľností do užívanie JRD nemohlo ovplyvniť ich vydržanie (judikát NS SR č. Rc 44/1996). Žalobcovia sú presvedčení, že zo strany ich právnych predchodcov boli splnené všetky zákonom požadované predpoklady k vydržaniu. Išlo o spôsobný predmet vydržania (ideálny spoluvlastnícky podiel). Nadobúdatelia boli dobromyseľní v tom, že im pozemok patrí. Boli v oprávnenej nepretržitej držbe podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31.12.1950. Podľa navrhovateľov ak by boli pochybnosti o takomto spôsobe vydržania, tak došlo k vydržaniu ku dňu účinnosti zák. č. 509/1991 Zb. k 1.1.1992 podľa § 134 cit. zákona s poukazom na § 872 ods. 6 cit. zákona. Žalobcovia zdôraznili dobromyseľnosť právnych predchodcov aj vzhľadom na to, že Q. W. sa po celú dobu plynutia vydržacej doby nezaujímala o právny ani faktický osud nehnuteľnosti (p. č. XXXX/XX v k. ú. M.), nedomáhala sa svojho vlastníckeho práva a v súvislosti s oprávneniami z neho vyplývajúcimi neprejavovala záujem predmet svojho vlastníctva držať, užívať, používať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Za pozemok platili právny predchodcovia žalobcov a následne žalobcovia dane a poplatky.

3. Pôvodne bola v konaní žalovanou v 1. rade Q. W., rod. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, M., ktorá zomrela po začatí konania dňa 08.02.2012. Z obsahu Osvedčenia o dedičstve č. k. 6D/186/2012, Dnot 45/2012 zo dňa 14.9.2012 mal súd preukázané, že zákonnými dedičmi po nej sú N. W., nar. XX.XX.XXXX a C. I., nar. XX.XX.XXXX i ohľadom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania. Súd s nimi konal ďalej v zmysle § 107 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30.6.2016.

4. Žalované v 1 a 2.rade žiadali návrh zamietnuť ako nedôvodný.

5. Okresný súd Piešťany rozhodol vo veci samej rozsudkom č.k. 8C/187/2009 - 244 zo dňa 03.04.2014 tak, že žalobu zamietol. Zamietnutie žaloby bolo odôvodnené tým, že rodičia žalobcov (R. a C. O.) prestali byť objektívne dobromyseľní v roku 1963 v ich držbe, najneskôr v roku 1963 sa pri náležitej opatrnosti mohli manželia O. dozvedieť (ak by sa riadne o svoje vlastníctvo k domu zaujímali), že nie sú vlastníkmi pozemku, na ktorom stojí ich dom. Súd posudzoval ich náležitú opatrnosť i v tom, že pokiaľ by si po postavení rodinného domu dali na kataster zapísať vlastníctvo k domu a to kedykoľvek po roku 1963, dozvedeli by sa o spornosti vlastníctva. Dobrá viera zaniká v okamžiku, keď sa držitelia zoznámia so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že im nehnuteľnosť patrí. Na tom nič nemení ani to, že držitelia budú v tomto prípade i naďalej subjektívne v dobrej viere (rozhodnutie NS SR sp. zn. 22Cdo 1253/99). Súd mal za to, že rodičia žalobcov nemali v držbe sporné pozemky na základe ospravedlniteľného omylu. Súd dospel k záveru, že manželia O. vstúpili do oprávnenej držby dňa XX.XX.XXXX (potvrdenie MNV v M. o pridelení stavebného pozemku p. č. XXXX/XX R. O.) a stratili dobromyseľnosť v roku 1963, t.j. v lehote do 10 rokov. Tým nebola splnená podmienky zákonnej dĺžky dobromyseľnej držby a v oprávnenej držbe nemohli pokračovať ani ich právni nástupcovia. Z týchto dôvodov nemohli žalobcovia a ani ich právni predchodcovia nadobudnúť vlastníctvo k spornej parcele vydržaním.

6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia v 1. až 8. rade. Súdu prvej inštancie vytýkali nesprávne právne posúdenie, keď za bežnú, normálnu opatrnosť považoval zapísanie vlastníckeho vzťahu do príslušnej evidencie, pritom účinnosťou zákona č. 141/1950 Zb. sa od 01.01.1951 narušila konštitutívnosť pozemkových kníh. Vlastnícke právo nevzniká zápisom do pozemkovej knihy, ale už od momentu právoplatnosti príslušnej zmluvy alebo listiny či rozhodnutia. Zápis do pozemkovej knihy u fyzických osôb sa vykonával len na návrh strán. Bol kladený dôraz na evidovanie užívacích vzťahov a evidovanie vlastníckeho práva je zatlačené do pozadia. Medzi evidenciou v pozemkovej knihe a skutočným stavom existoval zásadný nesúlad. Stredný občiansky zákonník zavŕšil postupný úpadok významu a spoľahlivosti zápisov v pozemkových knihách i pozemkovom katastri. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva k domu preto nebolo potrebné vykonať žiadny zápis v evidencii. Nie je preto správny čiastkový záver súdu prvej inštancie, že bolo bežnou opatrnosťou vlastníka usporiadanie týchto vzťahov v pozemkovej knihe či inej evidencii. Preto uvedené skutočnosti nemohli spôsobiť stratu dobromyseľnosti právnych predchodcov žalobcov a dobromyseľnosť ich držby pretrvávala i naďalej. Právni predchodcovia žalobcov sa nezoznámili a ani sa nemohli zoznámiť so skutočnosťami, ktoré by objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, komu nehnuteľnosť patrí. Nedošlo tak k strate podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Súd prvej inštancie uzavrel, že k strate dobromyseľnosti došlo, keďže sa mohli dozvedieť o zmene zápisu vlastníctva, resp. o jeho nezrovnalostiach. Prvoinštančný súd poukazuje na judikatúru, podľa ktorej dobrá viera zaniká v okamihu, keď sa držitelia zoznámia so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že im nehnuteľnosť nepatrí. Judikatúra ale vyžaduje reálne zoznámenie sa so skutočnosťami, pričom prvoinštančnému súdu tu postačovalo hypoteticky možné zoznámenie sa s nimi, i keď to preukázané nebolo. Považovali za nelegitímnu požiadavku kladenú na ich právnych predchodcov, podľa ktorej by bolo potrebné sledovať zmeny právneho poriadku v oblasti evidencie nehnuteľností, významu a charakteru účinkov zápisov v tejto evidencii a to s následkami straty dobromyseľnosti. Právni predchodcovia boli vždy presvedčení, že pozemky a dom riadne nadobudli a že boli naplnené všetky zákonné predpoklady na nadobudnutie vlastníckeho práva, v čase nadobudnutia vlastníckych práv právna úprava nevyžadovala zápis v evidencii. Ak sa aj neskôr vyvinula tak, že na zmenu vlastníckeho práva sa vyžadoval zápis v evidencii nehnuteľností, ich právni predchodcovia neboli povinní tieto zápisy aktualizovať a zreálňovať. Nehnuteľnosti neprevádzali, teda nedochádzalo k zmenám, ktoré by bolo potrebné evidovať, iba udržiavali svoje vlastníctvo (držbu). Poukázali na výpoveď svedka Y. Š. vo veci 7C/170/2009 ( č.l. 93), ktorý potvrdil, že na Š. F. prišiel v roku 1952 po pridelení pozemku. Pozemky na Š. F. sa prideľovali v tomto období a keď bol pozemok pridelený Y. Š. v roku 1952, v tomto období boli pridelené aj ostatným osobám. Prvoinštančný súd sa však s touto výpoveďou dostatočne nevysporiadal a dospel k záveru, že pozemok bol právnym predchodcom žalobcov odovzdaný do užívania až v roku 1955. Uvedené skutkové zistenie je pre danú vec mimoriadne významné vzhľadom na súdom uskutočnený záver o skončení dobromyseľnosti v roku 1963, ako aj vzhľadom na zmenu právnej úpravy vydržania k 01.04.1964. Uvedené skutkové okolnosti je preto potrebné v odôvodnení ustáliť a vyporiadať sa so všetkými v dokazovaní zistenými skutočnosťami. Zdôraznili, že dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov nebola pretrhnutá až do roku 1994, kedy bola v obci uskutočňovaná plynofikácia. V danom čase však právni predchodcovia žalobcov už nepochybne nadobudli vlastnícke

právo a to k 01.01.1992 podľa novely Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb. Napadnutý rozsudok neobsahuje ďalšie zdôvodnenie ani skutkovej ani právnej argumentácie a preto žalobcovia nemôžu na tieto reagovať. Avšak vzhľadom na vyjadrenia žalovaných poukázali na to, že vedenie súdneho sporu s inou osobou než s právnymi predchodcami žalobcov nemohlo objektívne vyvolať ich znalosť o existencii tohto súdneho sporu. Právni predchodcovia žalobcov nemali vedomosť o danom súdnom spore, o jeho podstate a právnom či skutkovom základe. Žalovaní tieto skutočnosti nepreukázali žiadnym dôkazom. Preto táto skutočnosť preukázaná nebola a súd na nej nemôže založiť stratu dobromyseľnosti držby. Poukázali tiež na doručovací list s podtitulom pozvanie na šetrenie vlastníckych vzťahov pre komplexné založenie evidencie nehnuteľností z 28.09.1989. Predmetný doručovacím listom pritom nie je preukázaná strata dobromyseľnosti držby právnych predchodcov žalobcov. Z doručovacieho listu nie je zrejmé, akej nehnuteľnosti sa to má týkať. Je tu síce uvedené, že ide o obec M., Š. F., avšak nie je tu možné určiť, či malo ísť skutočne o parcelu č. XXXX/XX a mohlo ísť i o pozemok XXXX/XX, ktorý pôvodne žalovanej Q. W. nepatril. Tiež žalobkyňa v 4. rade na pojednávaní dňa 14.01.2014 poprela, že by predmetný podpis na doručovacej listine bol podpisom jej matky C. O.. Preto nie je možné toto považovať za preukázané a tak okolnosti v súvislosti s doručovacím listom nepreukazujú stratu dobromyseľnosti držby sporných pozemkov. Zdôraznili, že v pochybnostiach sa pri držbe vždy prezumuje jej dobromyseľnosť. V konaní neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by potvrdzovali stratu dobromyseľnosti. Preto je treba hodnotiť držbu ako dobromyseľnú až do roku 1994, kedy bola v obci realizovaná plynofikácia. V prípade, ak odvolací súd považuje za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie žiadali, aby bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec mu vrátená na ďalšie konanie, alternatívne navrhli rozsudok zmeniť a určiť vlastníctvo právnych predchodcov žalobcov k sporným nehnuteľnostiam, každého v podiele 1, alternatívne žiadali určiť bezpodielové spoluvlastníctvo svojich právnych predchodcov k predmetným nehnuteľnostiam.

7. Žalované v 1. a 2. rade sa k odvolaniu žalobcov písomne vyjadrili. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhli ako vecne správny potvrdiť. Argumentovali, že žalobcovia nepreukázali, že ich právnym predchodcom bol pozemok parc. č. XXXX/XX fakticky odovzdaný do užívania. Na predmetnej parcele začali so stavbou rodinného domu svojvoľne, bez stavebného povolenia. V konaní bolo preukázané, že právni predchodcovia žalobcov stavbu rodinného domu začali v apríli 1955, ktorý údaj je zapísaný v dodatočnom rozhodnutí o stavbe zo dňa XX.XX.XXXX. Ani toto dodatočné stavebné povolenie nie je dôkazom toho, že žalovaným bola skutočne odovzdaná do užívania parc. č. XXXX/XX alebo XXXX/XX. Poukázali na rozdiely v parcelných číslach, v podkladoch ktoré predložili žalobcovia, keďže prídelový plán znel na parc. č. XXXX/XX, dodatočné povolenie na stavbu znelo na parc. XXXX/XX, potvrdenie MNV o pridelení pozemku znelo na parc. č. XXXX/XX, potvrdenie JRD o pridelení pozemku znelo na parc. č. XXXX/XX, povolenie na užívanie domu znelo na parc. č. XXXX/XX a v skutočnosti je dom postavený na parc. č. XXXX/XX. Tieto listiny mali právni predchodcovia žalobcov k dispozícii, avšak neurobili nič za tým účelom aby zistili, ktorý pozemok im bol vlastne pridelený a či sa na základe tzv. prídelu stali vlastníkmi predmetného pozemku. Ak by takto urobili zistili by, že ich dom stojí na parc. č. XXXX/XX a že vlastníctvo k tomuto pozemku je vedené na V.. Z. N.. Právny predchodca žalobcov prevzal rozhodnutie o povolení užívať budovu rodinného domu č. vyst. XXXX/XXXX dňa XX.XX.XXXX, vlastníctvo k rodinnému domu nedal zapísať do príslušnej evidencie nehnuteľností. Ide o konanie, ktoré je neospravedlniteľné, keďže je prirodzené, že postavenie rodinného domu si stavebník dá zapísať do príslušnej evidencie nehnuteľností. Žalobcovia nepreukázali faktické odovzdanie pozemku, na ktorom bol postavený rodinný dom, aby tak mohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva, pretože neexistoval úkon, ktorým bol pozemok držiteľovi, teda manželom O. fakticky odovzdaný do užívania. Ani výpoveďou svedka Y. Š. nemôže byť preukázané kým, kedy a ktorý pozemok bol odovzdaný manželom O. do užívania. Nebohý R. O. býval v predmetnej nehnuteľnosti do XX.XX.XXXX a dovtedy nedošlo podľa platného Občianskeho zákonníka k vydržaniu, keď BSM manželov zaniklo XX.XX.XXXX, preto konanie o určenie, že R. O. bol ku dňu svojej smrti podielovým spoluvlastníkom týchto nehnuteľností, nemôže byť pre žalobcov úspešné. Podmienka desaťročnej držby by bola splnená iba u C. O., tu však nie je splnená podmienka dobromyseľnosti z vyššie uvedených dôvodov a tiež preto, že pri vykonávaní ROEP-u Geodéziou n.p. Bratislava v roku 1986 sa dozvedela, že predmetná parcela nie je ich vlastníctvom. Žalobcovia ďalej v odvolaní podceňujú význam pozemkovej knihy s odôvodnením, že evidovanie vlastníckeho práva bolo zatlačené do pozadia a nebolo potrebné vykonávať žiaden zápis v evidencii pre nadobudnutie vlastníckeho práva domu. S týmto názorom žalovaní nesúhlasia, keďže systém pozemkových kníh bol založený už v roku 1885 zákonom č. 222. Pozemkové knihy platili do roku 1964 do účinnosti zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností. V dôsledku prijatia tohto zákona sa zapisovanie do pozemkových kníh zastavilo a zriadila

sa nová evidencia. Právni predchodcovia žalobcov si nedali zapísať vlastnícke právo k domu ani v čase existencie pozemkovej knihy ani neskôr, urobili tak až v toku 1994, teda 34 rokov po kolaudácii domu.

8. O odvolaní žalobcov proti rozsudku rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej ako „odvolací súd“) uznesením č.k. 10Co/351/2014-363 zo dňa 21.9.2016 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštacie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je vecne správne. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie nijakým spôsobom nepreukázal to, že v roku 1963 sa právni predchodcovia žalobcov dozvedeli o tom, že došlo k zápisu vlastníckeho práva aj k nehnuteľnostiam, ktoré oni užívali v prospech pôvodnej žalovanej Q. W.C.. Z ničoho nevyplýva právny dôvod na to, aby práve od roku 1963 prestala existovať dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov, že sa títo dozvedeli o vlastníctve právnej predchodkyne žalovaných Q. W., že táto bola zapísaná ako vlastníčka i nimi užívanej nehnuteľnosti - parcely. Tento záver súdu prvej inštancie nie je ničím nepodložený a nie je možné na základe neho prijať žiaden konkrétny skutkový ani právny záver, pretože táto skutočnosť nebola v konaní nijak osvedčená. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie nemohol stotožniť, keďže súd prvej inštancie tento záver bližšie právne a skutkovo neodôvodnil a možno konštatovať, že jeho rozhodnutie bolo v tejto časti i nejasné, nedostatočne skutkovo i právne odôvodnené a nepreskúmateľné. Nevychádzalo ani z celého súboru zistených faktov, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré bolo potrebné vziať do úvahy a ktoré mohli mať vplyv na konečné rozhodnutie. Uzavretie skutkového a právneho stavu v roku 1963 bez bližšej logickej, vecnej a skutkovej argumentácie sa javí byť prekvapujúcim postupom súdu prvej inštancie a preto skutkový stav tak, ako ho uzavrel súd prvej inštancie, nepovažoval odvolací súd za postačujúci pre konečné rozhodnutie vo veci. Z obsahu spisu vyplýva, že parcela č. XXXX/XX - roľa o výmere 33692 m2 pôvodne vedená vo vložke č. XXX bola vlastníctvom grófa N. a po skonfiškovaní jeho majetku štátom bola táto nehnuteľnosť pridelená manželom B. a Q. L. (rodičia pôvodnej žalovanej Q. W., rodenej L.). Po smrti svojich rodičov, v dedičskom konaní po nich, sa vlastníčkou uvedenej parcely stala Q. W., rod. L. a po jej smrti spornú parcelu nadobudli žalované 1a 2, každá v polovici. Parcely, o ktoré v konaní ide, sú vytvorené zo spornej parcely žalovaných, čím je daná ich pasívna legitimácia. Odvolací súd poukázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (§ 115, § 116 ods. 1 v spojení s § 145) účinného od 1.1.1951 do 1.4.1964, podľa ktorých vlastnícke právo k hnuteľnej i nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu zákonom ustanovenú, teda tri roky pri hnuteľnej a 10 rokov pri nehnuteľnej veci. Vydržanie bolo vylúčené u nescudziteľných vecí nachádzajúcich sa v socialistickom vlastníctve. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí a to po celú vydržaciu dobu. Ak sa teda aj pôvodne oprávnený držiteľ zmenil na neoprávneného, nemohol vec vydržať. V pochybnostiach sa i tu predpokladalo, že držba je oprávnená. Pokiaľ došlo k naplneniu znakov vydržania v rozhodnom období, oprávnený držiteľ vlastníctvo k veci nadobudol splnením zákonom požadovaných podmienok a jeho právni nástupcovia už môžu pokračovať len vo výkone jeho vlastníckeho práva, nie v oprávnenej držbe (ktorú by si mohli uplatňovať výlučne voči nemu). Ak by sa preukázalo, že s užívaním predmetných nehnuteľností právni predchodcovia žalobcov začali za účinnosti právnej úpravy zákona č. 141/1950 Zb. a uplynula aj doba 10 rokov, je potrebné z toho vychádzať a zistiť, či právni predchodcovia žalobcov mohli alebo nemohli nadobudnúť vlastníctvo v súlade s ustanovením § 115 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1.4.1964. Len ak nebudú splnené podmienky vydržania podľa tejto právnej úpravy, bude potrebné posúdiť vydržanie podľa nasledujúcej právnej úpravy. Odvolací súd uviedol, že bolo preto v konaní v dôležité zistenie, odkedy sa predmetné nehnuteľnosti nachádzali v dispozícii právnych predchodcov žalobcov, aby tak bolo možné stanoviť, odkedy sa títo ujali držby spornej nehnuteľnosti, ktorú odkúpili od MNV. Listiny, ktoré žalobcovia predložili preukazujú, že sa tak stalo najneskôr XX. Q.L. XXXX (porovnaj potvrdenie MNV v M.). Ak žalobcovia tvrdia, že sa tak stalo v roku 1952, túto skutočnosť v konaní doposiaľ ničím nepreukázali a nevyplýva ani z výsluchu svedkov vypočutých v inom konaní (napríklad Y. Š., B. I.), ktorý sa ku konkrétnemu užívaniu pozemku rodinou O. nevyjadrovali. V konaní bolo potrebné vyriešiť otázku, či boli po celú vydržaciu dobu i dobromyseľní. Odvolací súd uviedol, že v prejednávanom spore je z hľadiska dobromyseľnej držby významný rok 1985 (a aj rok 1989), kedy bolo manželstvo právnych predchodcov žalobcov rozvedené, pričom ich otec R. O. odišiel zo spoločnej domácnosti už v roku 1983. Preto možno konštatovať, že najneskôr od rozvodu manželstva rodičov žalobcov nevykonával dobromyseľnú držbu predmetných nehnuteľností, a preto keďže v tom čase nemohol nadobudnúť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam (ak sa tak nestalo za účinnosti zákona č. 141/1950 Zb.), ktoré by potom malo patriť do dedičstva po ňom, dobromyseľnú držbu v tomto čase totiž nevykonával, nemohla uplynúť ani potrebná vydržacia doba a preto možno vysloviť pochybnosť o tom, či sa aj on mohol stať vlastníkom predmetných nehnuteľností k 01.01.1992, aplikácie ktorej zákonnej

úpravy sa žalobcovia domáhali. Odvolací súd v závere svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie sa musí dôsledne vysporiadať so všetkými skutočnosťami, ktoré v konaní doteraz vyšli najavo, zistiť, či právni predchodcovia žalobcov po uchopení sa držby sporných nehnuteľností tieto nerušene užívali až k 01.01.1992, resp. zohľadniť, že otec žalobcov sa odsťahoval z predmetnej nehnuteľnosti najneskôr v roku 1985, že v roku 1989 došlo v M. k šetreniu vlastníckych vzťahov pre komplexné založenie evidencie nehnuteľností (porovnaj aj správu Okresného úradu I., odbor katastrálny č.l. 161, 162 spisu). Bude potrebné zohľadniť, že právni predchodcovia žalobcov pôvodne nadobudli predmetné nehnuteľnosti na základe prideľovacej právomoci štátu (miestna roľnícka komisia a nasledujúce orgány, ktoré sa na tomto prideľovacom procese zúčastňovali), keďže v danom prípade sa domnievali, že sa stali vlastníkmi nehnuteľností, i keď tak tomu v skutočnosti nebolo a tu ide o omyl právny, vyvolaný aj konaním štátneho orgánu, keďže držiteľ dôvodne mohol predpokladať, že štátne orgány poznajú právo (porovnaj unesenie NS SR sp. zn. 6 M Cdo 5/2010). Aj tu platí, že dobrú vieru držiteľa je potrebné skúmať so zreteľom ku všetkým okolnostiam daného prípadu, včítane doby, kedy k omylu vyvolaného štátnym orgánom došlo (uznesenie NS SR 3 Cdo 84/2010).

9. Podľa § 391 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

10. V písomnom podaní zo dňa 14.2.2017 žalujúca strana uviedla, že v pochybnostiach držby platí zákonná domnienka dobromyseľnosti držby (oprávnenej držby). Vlastnícke právo právnej predchodkyne žalovaných Q. W. bolo zapísané do pozemkovej knihy v roku 1963 a k 1.4.1964 sa pozemkové knihy prestali viesť a uložili sa do archívu, preto žalobcovia mohli získať pochybnosť , že užívajú vec, ktorú nenadobudli, iba ak by nahliadli do pozemkovej knihy v čase od vykonania zápisu vlastníckeho práva Q. W. do 1.4.1964. V období od 1.4.1964 do 31.12.1992 sa evidencia nehnuteľností nepovažovala za preukázanú, pokiaľ ide o vlastníctvo. Ďalej sa v podaní poukázali na § 1 ods. 2 Nariadenia 104/1946 Zb. SNR, podľa ktorého „Výmer o vlastníctve pôdy je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia.“ Iba listina - Výmer o vlastníctve pôdy mala konštitutívnu silu, preukazovala vlastnícke právo. Podanie bolo zamerané na spochybnenie vlastníckeho práva právnych predchodcov Q. W., ktorí sa nikdy nestali vlastníkmi parcely č. XXXX/XX, pretože nedostali výmer o vlastníctve pridelenej pôdy, keďže nezaplatili prídelovú cenu. Až od XX.X.XXXX by bolo možné tvrdiť, že B. L. a Q. L. sa stali vlastníkmi parcely č. XXXX/XX, keby žili. Keďže už nežili, nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k parcele č. XXXX/XX ako prídelcovia. Podľa nich je prídelový listina z XX.X.XXXX nulitná. Súčasne navrhli v konaní vypočuť žalobcov.

11. K podaniu sa písomne vyjadrili žalované v 1. a 2.rade (prostredníctvom svojej zástupkyne) podaním zo dňa 13.11.2017, v ktorom uviedli, že žalobcovia sa sústredili na popretie vlastníckeho práva žalovaných, no pokiaľ tvrdia, že ich právni predchodcovia boli vlastníkmi sporných nehnuteľností, a to titulom vydržania, musia preukázať, že boli splnené všetky podmienky pre vznik vlastníckeho práva vydržaním a nie spochybniť vlastníctvo žalovaných. V podaní sa vyjadrili k obsahu uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 21.9.2016 (rozpor bodov 21. a 28., čo do momentu, kedy sa predmetné nehnuteľnosti dostali do dispozície právnych predchodcov žalobcov, nesúhlas s bodom 25. odôvodnenia). Navrhli (s ohľadom na názor odvolacieho súdu uvedený v bodoch 31., 33. a 37) urobiť dopyt na Okresný úrad I., či listina „DORUČOVACÍ LIST...“sa týkala ROEP vykonávanom v obci a k.ú. M., ulica Š. v roku 1989. Ďalej uviedli, že žalobcovia nepreukázali právny záujem na podanej žalobe, preto navrhujú žalobu zamietnuť. Poukázali na to, že na parcely registra „R.“ č. XXXX/XX o výmere 530 m2 a parc. č. XXXX/XXX o výmere 490 m2 list vlastníctva nie je založený, pričom žalované sú podielovými vlastníčkami parcely registra „N.“ č. XXXX/XX o výmere 18.988 m2,zapísanej na LV č. XXXX v obci a k.ú. M.. Poukázala pritom na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/198/2011 z 9.11.201, podľa ktorého určovacia žaloba je spravidla prípustná pri spornosti práv k nehnuteľnosti evidovaných v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu. V prípade vyhovenia žalobe by nastal stav, že by existovala EKN parcela vedená na liste vlastníctva a umiestnená by bola v CKN parcele, ktorá by tiež bola vedená na liste vlastníctva, čo by vyvolalo chybu v katastrálnom operáte, nakoľko ten istý kus pozemku nemôže byť zapísaný na rozdielnych listoch vlastníctva s rozdielnymi vlastníkmi (duplicitný zápis).

12. Na pojednávaní (č.l.415 zo dňa 12.4.2018) zástupca žalobcov uviedol, že sa pridržiava obsahu vyjadrenia zo dňa 12.04.2017, pričom titulom nadobudnutia vlastníckeho práva bolo vydržanie, s tým, že domnelým titulom bol Prídelový plán ONV, ktorý obsahoval pečiatky, čo vyvolalo u bežného človeka zdanie, že tu nie je rozpor s prípadným vlastníctvom niekoho iného. Právni predchodcovia žalobcov sa chopili držby ešte pred postavením základov RD, pozemok, ktorý im bol pridelený si oplotili pred rokom 1954, presný dátum uchopenia sa držby z dôvodu uplynutia času nevie preukázať, bolo to však pred aprílom 1954. Ďalej uviedol, že pani W. bola vlastníčkou pozemku parc. reg. „N., č. XXXX/XX, na ktorom je situovaný aj pozemok označený ako parc. reg. „R.“, č. XXXX/XX a XXXX/XXX, vo vzťahu ku ktorým sa domáhajú určenia vlastníckeho práva. Domnelým titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním právnym predchodcom žalobcov bol Prídelový plán, ktorý obsahuje parcelu XXXX/XX, ktorá však bola prečíslená na parc. č. XXXX/XX tak ako to uviedli v žalobe. Právni predchodcovia žalobcov nedisponovali výmerom o vlastníctve pôdy v zmysle § 1 ods. 2 nariadenia SNR č. 104/46 Zb, disponovali len prídelovým plánom. Zástupkyňa žalovaných v 1. a 2. rade poukázala na písomné vyjadrenie zo dňa 13.11.2017, vyjadrili svoj nesúhlas s niektorými bodmi zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu (bod 14.) Poukázala na zmätky v číslovaní vo vzťahu k sporným pozemkom, nesúhlasla s tým, že by pozemok parc. č. XXXX/XX bol totožným s pozemkom parc. reg. „R., č. XXXX/XX. Na katastrálnej mape je vyznačená aj parc. č. XXXX/XX ako i parc. č. XXXX/XX, preto nemožno hovoriť o totožnosti parciel, prípadne o prečíslovaní parciel. Taktiež nesúhlasila s konštatovaním v bode 17, vo vzťahu kúpna cena je potrebné odlišovať prídelovú cenu a kúpnu cenu, nikdy nebolo tvrdené, že by pozemky boli kúpené od obecného úradu. Nesúhlasila ani s odôvodnením uvedeným v bode 28, t.j. že medzi stranami sporu je nesporné, že právni predchodcovia žalobcov minimálne od roku 1954 s predmetnou nehnuteľnosťou nakladali ako s vlastnou, uvedené rozporovali s poukazom na dodatočné rozhodnutie o stavbe, z ktorého vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov začali so stavbou v apríli XXXX. Toto je jediná preukázaná skutočnosť vo vzťahu k počiatku uchopenia sa držby právnymi predchodcami žalobcov. Taktiež nesúhlasila s odôvodnením v bode 29, v tom smere, že R. O. najneskôr od rozvodu manželstva rodičov žalobcov nevykonával držbu predmetných nehnuteľností, nakoľko z rozvodového rozsudku založeného v spise je uvedené, že tento dňa 19.01.1983 opustil spoločnú domácnosť manželov. Uviedla, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu na podanej určovacej žalobe. Zástupcovia strán sporu zhodne uviedli, že medzi nimi nie je sporné, že pozemky parc. reg. „R.“, č. XXXX/XX a č. XXXX/XXX sú situované, resp. ležia na pozemku evidovaného ako parc. reg. „N.“, č. XXXX/XX, ktorého vlastníčkou bola Q. W., po jej smrti žalované v 1. a 2. rade. Zástupkyňa žalovaných v 1. a .rade zopakovala, že v prípade, ak by súd žalobe vyhovel a uvedený rozsudok by mal byť do katastra nehnuteľností zapísaný, došlo by ku chybe katastrálneho operátu, došlo by k vzniku duplicitného zápisu vlastníckeho páva k tomu istému pozemku, ten istý pozemok by bol vlastnícky evidovaný vo vzťahu k parc. „N.“ a časť z neho vo vzťahu k parc. „R.“. Ak by súd mal existenciu naliehavého právneho záujmu v tomto spore za danú, má zato, že žalobe nie je možné vyhovieť z dôvodu neuplynutia vydržacej doby ako i z dôvodu nedobromyseľnosti držiteľov, taktiež z dôvodu nepreukázania titulu držby. Zástupca žalobcov uviedol, že naliehavý právny záujem odvodzuje od toho, že je nesúlad medi faktickým stavom, keď sporné pozemky využívajú žalobcovia, predtým právni predchodcovia a právnym stavom, nakoľko ako vlastníčky užívaných pozemkov sú pod parc. reg. „N.“ evidované žalované v 1. a 2. rade. Čo sa týka duplicitného zápisu, máme zato, že v prípade určenia vlastníckeho práva k parc. „R.“, by tento nahrádzal, resp. spôsobil zmenu v zápise vlastníckeho práva parc. reg. „N.“. Vo vzťahu k rozhodnutiu OÚ M. zo dňa XX.XX.XXXX uviedol, že jedná sa len o potvrdenie žiadosti o stavebné povolenie, ktorá už bola podaná. K stavebnej činnosti sa pristupuje vždy s odstupom času od samotného získania stavebného pozemku, čo bolo aj v tomto prípade, a teda uchopenie držby muselo byť zásadne skôr ako pred 31. marcom 1954. Čo sa týka titulu uchopenia držby, poukázal na Prídelový plán (založený na čl. 17,18 spisu) . Zástupkyňa žalovaných 1,2 poukázala vo vzťahu k dobromyseľnosti na dodatočné rozhodnutie o stavbe zo dňa 14.02.1957 /čl. 28/, z ktorého vyplýva, že sa dodatočne povoľuje R. O. stavba rodinného domu na parc. č. XXXX/XX, a teda vznikla otázka, prečo ak boli presvedčení o pridelení pozemku k parc. č. XXXX/XX uvedený rozpor neriešili na obecnom úrade. Stavba bola započatá v apríli XXXX, žalobcovia nepreukázali, že by k uchopeniu držby došlo pred aprílom 1954.

13. Na pojednávaní dňa 5.6.2018 zástupkyňa žalovaných 1,2 uviedla, že na strane žalobcov vo vzťahu k vydržaniu nie je splnená podmienka dobromyseľnosti, keď s ohľadom na všetky okolnosti v danom čase dobromyseľnými nemohli byť, poukázala pritom na to, že vo vzťahu k sporným pozemkom existovalo viacero rozhodnutí, v ktorých boli rozdielne čísla parciel, právni predchodcovia žalobcov si neoverili, aké skutočné parcely užívajú, postavený rodinný dom ani nedali zapísať do evidencie nehnuteľností. Takéto

konanie nie je možno považovať za ospravedlniteľné. Ak by aj súd mal za to, že právni predchodcovia boli dobromyseľnými, túto dobromyseľnosť stratili v septembri, resp. v októbri 1989.

14. V záverečnej reči zástupca žalobcov uviedol, že zotrváva na žalobnom návrhu, pridržiava sa všetkých písomných aj ústnych vyjadrení a žiada, aby súd žalobe vyhovel.

15. V záverečnej reči zástupkyňa žalovaných 1, 2 uviedla, že navrhuje žalobu zamietnuť a žalovaným priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobcovia v konaní nepreukázali splnenie podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva k sporným pozemkom, nepreukázali, kto a kedy im predmetné parcely odovzdal do užívania, v dôsledku čoho sa nedá prisúdiť, kedy sa právni predchodcovia žalobcov uchopili držby, známy je len dátum apríl 1955, kedy žalobcovia začali so stavbou rodinného domu, tento údaj sa nachádza na úradnej listine, ktorou je dodatočné stavebné povolenie. Žalobcovia nepreukázali vznik vlastníckeho práva ich právnych predchodcov, na základe prídelu nepreukázali, že v držbe boli dobromyseľní. K vydržaniu vlastníckeho práva podľa Stredného Občianskeho zákonníka účinného do 31.03.1964 dôjsť nemohlo, nakoľko nebola splnená vydržacia doba a dobromyseľnosť. Občiansky zákonník účinný od 01.04.1964 vydržanie vlastníckeho práva nepoznal. Podľa Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1983 k vydržaniu vlastníckeho práva dôjsť nemohlo, pretože neboli splnené podmienky, a to že vlastníctvo k predmetným pozemkom nadobudol štát a že išlo o pozemok, ku ktorému by sa mohlo zriadiť právo osobného užívania. V tomto smere poukázala na rozsudok NS SR 5Cdo/234/2009, podľa ktorého: „Zákon č. 131/1982 Zb. nezaložil pre občanov právo nadobudnúť vlastníctvo k pozemkom vydržaním občanovi, ktorý pozemok pre štát vydržal, vzniklo len právo, aby s ním štát uzavrel dohodu o osobnom užívaní.“ Podľa Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1992 k vydržaniu vlastníckeho práva dôjsť tiež nemohlo, pretože neboli splnené podmienky k vydržaniu, a to dobromyseľnosť a existencia úkonu, ktorým bola vec držiteľovi fakticky odovzdaná do užívania. Opätovne uviedla, že na podanej žalobe nie je daný naliehavý právny záujem.

16. Žalovaná v 3.rade svoju neúčasť na nariadených pojednávaniach žiadala ospravedlniť, súhlasila s pojednávaním v jej neprítomnosti.

17. Súd pri rozhodovaní vychádzal s týchto dôkazov: prídelový plán zo skonfiškovaného majetku, rozhodnutia o povolení užívať budovu zo dňa XX.XX.XXXX, potvrdenia JDR v M. zo dňa XX.X.XXXX, potvrdenia MNV v M. zo dňa XX.X.XXXX, výpisom z katastra nehnuteľností k par. registra, dodatočným rozhodnutím o stavbe zo dňa XX.X.XXXX, rozhodnutím o udelení súpisného čísla, výpisom LV č. XXXX a č. XXX pre obec a k.ú. M. a zistil z nich nasledovný skutkový stav:

18. Z obsahu prídelového plánu na stavebné pozemky (čl. 17 spisu) súd zistil, že sa týkal stavebného pozemku p.č. XXXX/XX, pričom ako prídelcovia boli uvedení R. O. s manželkou C..

19. Z rozhodnutia (výmer) povolenia užívať budovu zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že Okresný národný výbor v I. udelil žiadateľovi R. O. povolenie užívať budovu rodinného domu v obci M. na parcele č. XXXX/ XX vystavanú na základe stavebného povolenia zo dňa XX.X.XXXX výst. č. XX/XX.

20. Z potvrdenia Jednotného roľníckeho družstva v M.V. zo dňa XX.X.XXXX vyplýva, že R. O. mal pridelený stavebný pozemok parc. č. XXXX/XX, čo vyplýva aj z potvrdenia Miestneho národného výboru zo dňa XX.X.XXXX.

21. Z dodatočného rozhodnutia o stavbe číslo výst. XX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX vyplýva, že ONV v I. dodatočne povolil stavebníkovi R. O. v obci M. na parc. č. XXXX/XX stavbu rodinného domu, pričom so stavbou sa začalo v apríli 1955. Z rozhodnutia o pridelení súpisného čísla OÚ M. zo dňa X.XX.XXXX vyplýva, že stavbe - rodinnému domu postavenému na parc. č. XXXX/XXX na ulici Š. bolo pridelené súpisné číslo XXX, orientačné číslo XX,ako vlastníci /užívatelia/ boli uvedení manželia O..

22. Z výpisu z katastra pre obec a k.ú. M. k parcele registra „R.“ parc. č. XXXX/XX - záhrady o výmere 530 m2 vyplýva, že list vlastníctva k danej parcele založený nebol. Z výpisu z katastra pre obec a k.ú. M. k parcele registra „R.“ parc. č. XXXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 490 m2 vyplýva, že list vlastníctva k danej parcele založený nebol. Z výpisu LV č. XXXX pre obec a k.ú. M. vyplýva že žalobcovia v 1. až 8.rade sú zapísaní ako podieloví spoluvlastníci stavby - rodinný dom súp. č. XXX postaveného na parc. č. XXXX/XXX, s tým, že právny vzťah k parcele na ktorej leží staba nie je evidovaný na liste

vlastníctva. Z listu vlastníctva č. XXX pre obec a k.ú. M. k parcele registra „N.“ parc. č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 21.418 m2 vyplýva, že ako výlučná vlastníčka bola uvedená Q. W. (k tomu pozri bod 3. odôvodnenia tohto rozsudku).

23. Podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“), návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

24. Podľa § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

25. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

26. Podľa § 186 ods. 1 prvá veta CSP, súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti.

27. Nakoľko sa jedná o tzv. určovaciu žalobu (§ 80 písm. c/ OSP - účinného do 30.6.2016, § 137 písm. c/ - účinného od 1.7.2016) súd sa prvotne musel zaoberať existenciou naliehavého právneho záujmu žalobcov na podanej určovacej žalobe. V súvislosti s naliehavým právnym záujmom súd uvádza, že právny záujem je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., tento musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Súd v danom prípade vyhodnotil, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby, pretože ich právne postavenie je neisté, nakoľko ako vlastníci sporných nehnuteľností sú uvedené žalované v 1. a 2.rade, pričom faktické užívanie spornej nehnuteľnosti je na strane žalobcov. Žalobcovia podanou určovacou žalobou sledovali záujem dosiahnuť zhodu medzi skutočným (faktickým) stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností vo vzťahu k pozemku (nie parcele, pozn. súdu). Aj za situácie, že sporný pozemok je zapísaný ako parcele registra „N. na žalované v 1. a 2.rade, pričom žalobcovia sa domáhajú určenia vlastníckeho práva k pozemku registra „R.“, je súd toho názoru, že v prípade vyhovenia žalobe by nedošlo k duplicitnému zápisu vlastníckeho práva, čím sa bránili žalované v 1. a 2.rade. Medzi stranami sporu bolo (v zmysel § 186 ods. 1 prvá veta nesporným, že pozemky parcely registra „R.“ č. XXXX/XX a č. XXXX/XXX (ku ktorým sa žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva vydržaním) sú situované, resp. ležia na pozemku evidovaného ako parc. reg. „N.“, č. XXXX/XX, ktorého vlastníčkou bola Q. W., po jej smrti žalované v 1. a 2. rade. Z uvedeného vyplýva, že sa jedná o totožný pozemok (ako časť zemského povrchu), ktorý je v súčasnosti evidovaný len ako parcela registra „N.“ v prospech žalovaných v 1. a 2. rade, pričom fakticky tento pozemok (ako časť zemského povrchu) užívajú žalobcovia v 1. až 8.rade, ktorý na tomto pozemku majú postavaný rodinný dom súp. č. XXX. Ak by súd žalobe vyhovel, určil by vlastnícke právo k pozemku a nie parcele registra „R., parcelou registra „R. by bol (podľa žaloby) tento pozemok (ako súčasť väčšieho pozemku evidovaného pod registrom „N.“) len definovaný pre účely zápisu vlastníckeho práva k pozemku pre príslušný orgán evidencie práv k nehnuteľnostiam, ktorý by pri zápise tohto rozsudku - vlastníckeho práva k pozemku registra „R.“ zohľadnil túto skutočnosť aj v registri „N.. Pretože súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti by bolo v danom prípade podkladom na vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (§ 34 katastrálneho zákona), je žaloba o určenie vlastníckeho práva spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie právnej neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi stranami sporu. Súd má preto zato, že žalobcovia osvedčili naliehavý právny záujem na podanej žalobe.

28. Podľa § 115 zák. č. 141/1950 Zb. účinného od 1.1.1951 do 31.3.1964 (ďalej len „Občiansky zákonník“), vydržaním možno nadobudnúť vlastnícke právo, ak nejde o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve.

29. Podľa § 116 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastnícke právo k hnuteľnej vec i nadobudne, kto ju drží oprávnene ( § 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná.

30. Podľa § 145 ods . 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným.

31. Podľa § 13 ods. 3 Nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej len ako Nariadenie č. 104/1945 Zb.), miestna roľnícka komisia vypracuje prídelový plán s návrhom na prídelovú cenu a predloží ho na schválenie okresnej roľníckej komisii.

32. Podľa § 13 ods. 4 Nariadenia č. 104/1945 Zb., okresná roľnícka komisia preskúma predložené prídelové plány a návrhy na prídelovú cenu a na ich základe vypracuje prídelový plán a rozvrh prídelových cien pre celý okres. Ak nie sú rozpory medzi prídelovými plánmi a návrhmi na prídelovú cenu, predloženými miestnymi roľníckymi komisiami, alebo ak dôjde medzi nimi k dohode, má sa okresný prídelový plán a rozvrh prídelových cien pokladať za konečný, ak je v súhlase s ustanoveniami tohto nariadenia.

33. Podľa § 13 ods. 5 Nariadenia č. 104/1945 Zb., cieľom zistenia, či sú splnené podmienky uvedené v ods. 4, okresné roľnícke komisie predložia svoj prídelový plán s rozvrhom prídelových cien Povereníctvu Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu, ktoré ho môže zmeniť, ak ustanovenia tohto nariadenia nie sú v ňom dodržané.

34. Podľa § 1 ods. 1 Nariadenia č. 104/1946 Zb. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR (ďalej len ako Nariadenie č. 104/1946 Zb.), povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy môže ešte pred zaplatením prídelovej ceny (§ 19 nar. č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR) vydávať prídelcom (§§ 6 až 11 nar. č. 104/1945 Sb.n. SNR) výmery o vlastníctve pôdy pridelenej im podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR.

35. Podľa § 1 ods. 2 Nariadenia č. 104/1946 Zb., výmer o vlastníctve pôdy je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia.

36. Nakoľko právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcami v 1. až 8. rade malo byť vydržanie, bolo potrebné v konaní zo strany žalobcov preukázať splnenie všetkých podmienok vydržania k nadobudnutiu vlastníckeho práva. Ako vyplýva z ust. §§ 115, 116 a 145 ods. 1 zák. č. 141/1950 Zb. účinného od 1.1.1951 do 31.3.1964, t.j. právneho predpisu upravujúceho vydržanie v rozhodnom čase, keďže podľa vyjadrenia zástupcu žalobcov sa právni predchodcovia žalobcov uchopili držby pred aprílom 1954, jednou z podmienok bola i dobromyseľnosť držiteľa v tom, že mu vec alebo právo patrí.

37. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti". Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2011, sp. zn. 5 Cdo 87/2010). Vydržanie je jedným zo spôsobov pôvodného (originálneho) nadobudnutia vlastníckeho práva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona. Nevyžaduje sa k tomu žiadne rozhodnutie štátneho orgánu; rozhodnutie súdu vydané na základe určovacieho návrhu (§ 80 písm. c/ OSP) má povahu deklaratórneho rozhodnutia, teda rozhodnutia, ktorým sa iba deklaruje existujúci právny stav.

38. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že presvedčenie držiteľa veci o tom, že mu vec patrí je opodstatnené. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva, ktorý svedčí o poctivosti nadobudnutia práva, teda titul uchopenia sa držby. Takáto osoba bude spravidla konať v skutkovom omyle, výnimočne môže ísť aj o omyl právny. Preto judikatúra žiada, aby držiteľ bol objektívne v dobrej viere, že tu takýto titul je, aj keď v skutočnosti takýto titul neexistuje. Oprávnená držba

sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, ak je tu domnelý právny dôvod, teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí. Či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, je vždy treba hodnotiť objektívne a nie len zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka a je vždy potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba tak spočíva na objektívne ospravedlniteľnom dôvode.

39. Ako vyplýva z tvrdenia žalujúcej strany, titulom nadobudnutia vlastníckeho práva bolo vydržanie, s tým, že domnelým titulom bol Prídelový plán ONV (č.l. 17-18, priložený k žalobe), ktorý obsahoval pečiatky, čo podľa žalobcov vyvolalo u bežného človeka zdanie, že tu nie je rozpor s prípadným vlastníctvom niekoho iného. V tejto súvislosti súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2017, sp. zn. 3 Cdo 17/2016, ktorý vo vzťahu k vydržaniu uviedol, že: „Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napríklad (a) dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, (b) neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, (c) kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neplatná.“ Z uvedeného pre daný spor vyplýva, že domnelým titulom v danom čase nemohol byť len prídelový plán (vypracovaný miestnom roľníckou komisiou), na ktorý poukazovali žalobcovia, samotný prídelový plán bez ďalšieho vlastníctvo predchodcov žalobcov založiť nemohol, toto mohlo založiť až následné rozhodnutia o prídele, ktorý ak by bolo vydané a navonok by malo znaky riadneho rozhodnutia, no chýbala by pri nej len niektorá stránka, bolo možné uvažovať o domnelom titule k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním, ak by boli splnené i ďalšie zákonnom požadované predpoklady k vydržaniu. Prídelový plán (na ktorý poukazovali žalobcovia) bol iba technickým podkladom k prídelom a nemohol v danom čase nahrádzať doklad (domnelý) o vlastníctve (k tomu pozri rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/342/2007-438 zo dňa24.9.2008). Nič na tom nemení ani skutočnosť, že predmetný prídelový plán bol opečiatkový. Súd je toho názoru, že pokiaľ právne predpisy v danom čase upravovali nadobudnutie vlastníckeho práva rozhodnutím o prídele (výmer o vlastníctve pôdy ako verejná listina), nemožno prípadný omyl držiteľov považovať za ospravedlniteľný, a teda nemohli byť ani dobromyseľnými držiteľmi, ak nadobudnutie vlastníckeho práva odvodzujú od prídelového plánu. Už zo samotného označenia dokumentu, a to (prídelový) plán, možno výkladom totho pojmu dospieť k záveru, že sa jedná o zámer, úmysel (prideľovania pôdy). Len výmery a prídelové listiny ako verejné listiny (nie prídelové plány - pozn. súdu) boli dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 123/2003. Navyše v predmetnom prídelovom pláne sa uvádzala parcela č. XXXX/XX, pričom spor (nadobudnutie vlastníckeho práva) sa týka parcely č. XXXX/XX. Dobromyseľnosť právnych predchodcov spochybňuje i viacero nezrovnalostí v číslovaní nimi užívaného pozemku, a to už v čase počiatočnej držby pozemku, na ktorom začali v apríli 1955 stavať rodinný dom (č.l. 28), rozpory v označení vyplývajú z listín predložených samotnými žalobcami (bodu 18.-21 odôvodnenia). Aj dodatočné rozhodnutie o stavbe zo dňa XX.X.XXXX pojednávana o parcele č. XXXX/XX. Uvedené rozdielne označenia pozemku, ktorý právni predchodcovia užívali museli vzbudzovať objektívne pochybnosť o nejakej nezrovnalosti vo vzťahu k pozemku, na ktorom začali stavať rodinný dom. Subjektívne presvedčenie právnych predchodcov je pre účely nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním právne irelevantné. Z dokazovania vyplýva, že žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia dlhodobo užívali sporný pozemok, vedome tolerovali právne nezrovnalosti vo vzťahu k tomuto pozemku. Ani argumentácia žalobcov o nečinnosti skutočného vlastníka vo vzťahu k spornému pozemku nemôže právne obstáť pri určovaní vlastníckeho práva vydržaním. Navyše žalobcovia nevedeli jednoznačne ani len uviesť (teda ani dôkazne preukázať), ktorým dňom sa ich právni predchodcovia v skutočnosti uchopili držby. Vzhľadom na uvedené nebolo možné preto ani prijať jednoznačný záver o dĺžke trvania vydržacej doby (právne významné), ktoré však vzhľadom na právne posúdenie veci súdom (nespôsobilosť nadobúdacieho titulu) by bolo nadbytočným. Súd preto ani nevykonal dokazovanie v takom rozsahu, ako to navrhovali procesné strany (po vrátení veci z odvolacieho súdu).

40. Keďže nebola splnené jedna zo základných podmienok vydržania, a to dobrá viera držiteľov (právnych predchodcov žalobcov), že vec im patrí, pričom vždy je potrebné túto dobrú vieru hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, t.j. z hľadiska osobného presvedčenia samotného držiteľa veci (t.j. že prídelový plán bol opečiatkovaný), pričom u právnych predchodcov žalobcov museli byť

jednoznačne pochybnosti o tom, že im vec (nespôsobilý domnelý nadobúdací titul, nezrovnalosti v číslovaní stavebného pozemku na rôznych úradných dokumentoch), ktorú fakticky ovládali aj patrí, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

41. Zameranie sa žalobcov na spochybnenie či popretie vlastníckeho práva pôvodne žalovanej Q. W. sa javí byť ako nepodstatné a pre určenie vlastníckeho práva žalobcov v tomto spore za nadbytočné, ktoré im nemôže priniesť úspech. Kladné rozhodnutie o určení vlastníctva k nehnuteľnosti bolo možné dosiahnuť len na základe preukázania doložených právne významných skutočností na strane žalobcov, nie popretím vlastníctva protistrany. Iba ak by žalobcovia preukázali, že im svedčí nadobúdací titul (nie že nadobúdací titul nesvedčí žalovanej), bolo by možné ich žalobe vyhovieť.

42. Vo vzťahu k argumentácii sporových strán súd uvádza, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty (k tomu ÚS SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09).

43. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

44. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

45. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

46. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol aj bez návrhu (§ 262 ods. 1 tak, že žalovanému v 1. rade. v 2. rade a v 3.rade (každému osobitne) priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v 1. až 8.rade v rozsahu 100 %, nakoľko žalovaní v 1., 2. a 3.rade sú tou stranou sporu, ktorá mala plný úspech vo veci (§ 255 ods. 1 , keďže žaloba žalobcov v 1. až 8.rade bola zamietnutá. Súd v zmysle § 262 ods. 1 rozhodol len o nároku na náhradu trov konania, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Piešťany, v jedenástich vyhotoveniach. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Z každého podania musí byť zrejmé, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané; ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.