Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3CoP/14/2018

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v právnej veci navrhovateľa M. D., T.. XX.XX.XXXX, H. G. R. XX, R., zast. JUDr. Ľubošom Bajužíkom, advokátom, Námestie slobody 2, Humenné a JUDr. Marekom Jurkom, advokátom Dominikánske námestie 11, Košice proti manželke I. D., T.. XX.XX.XXXX, U. H. G. R. XX, R., U..Č.. Z. XX J. X. M. G., S. X, Y., zast. JUDr. Kristínou Piovarčiovou ml., advokátkou, Štúrova 20, Košice, za účasti maloletých detí Z. D., T.. XX.XX.XXXX Z. U. D., T.. XX.XX.XXXX, U..Č.. O. B., zast. kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny R. a za účasti Okresnej prokuratúry R., Š. XXXX/XX, R. o rozvod manželstva a o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 19P/352/2016-140 zo dňa 16.03.2018, jednomyseľne takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku, ktorým súd prvej inštancie konanie o úprave práv a povinností rodičov k maloletému U. D., T.. XX.XX.XXXX a maloletému Z. D., T.. XX.XX.XXXX na čas po rozvode zastavil.

II. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.: „Súd manželstvo M. D. Z. I. D. uzavreté dňa X.X.XXXX v N., ktoré je zapísané v knihe manželstiev I. Ú. Y. D. F. X, M.Y. XXXX, T. G. XX, C. C. Č. X r o z v á dz a. Súd konanie vo veci úpravy práv a povinností rodičov k maloletému U. D., T.. XX.X.XXXX a maloletému Z. D., T.. XX.X.XXXX na čas po rozvode zastavuje. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“.

2. V odôvodnení uviedol, že vo veci rozvodu manželstva je daná právomoc Okresného súdu Humenné, pretože obaja manželia sú štátnymi príslušníkmi Slovenskej republiky. Obaja manželia s rozvodom manželstva súhlasili, ani jeden z nich neprejavil záujem o obnovenie manželského spolužitia, od leta 2016 nežijú v spoločnej domácnosti. V danom prípade je manželstvo trvalo rozvrátené, od manželov nemožno očakávať obnovenia manželského spolužitia. Príčinou rozvodu manželstva je skutočnosť, že po pôrode druhého dieťaťa mala manželka zdravotné problémy, pričom manžel jej neposkytoval primeranú podporu, čo vyústilo vo vzájomné hádky a nezhody, ktoré skončili tým, že navrhovateľ sa zo spoločnej domácnosti odsťahoval a zároveň odviezol maloleté deti na Slovensko. Pretože tu nie je predpoklad obnovenia manželského spolužitia, súd manželstvo účastníkov konania rozviedol.

3. V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal právomocou Okresného súdu Humenné vo vzťahu k návrhu otca na úpravu práv a povinností rodičov k maloletému U. a mal. Z. D. na čas po rozvode. V konaní na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 21P 134/2016 bolo nepochybne preukázané, že maloleté deti majú obvyklý pobyt na území Y... Súd prvej inštancie konštatoval, že právomoc vo veci úpravy práv a povinností rodičov k maloletým deťom sa posudzuje podľa nariadenia Rady č. 2201/2003 a nie

podľa § 100 Civilného mimosporového poriadku. Keďže maloleté deti majú obvyklý pobyt na území Y., rozhodovanie vo veci úpravy práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode nepatrí do právomoci súdom SR. Súd prvej inštancie preto konanie v tejto časti zastavil.

4. O trovách konania rozhodol súd podľa ustanovení § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“).

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie otec, ktorý poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Haagsky dohovor musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa. Vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o „vážnej ujme", ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy aj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach. Riziko vzniku vážnej psychickej traumy je priamo spojené s najlepším záujmom dieťaťa, a preto toto tvrdenie musí byť preskúmané vo svetle ČI. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. Ďalej konštatoval, že v ostatnom období sa v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo veciach rodičovských únosov detí čoraz častejšie prejavuje názor, že „návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán teda podľa odvolateľa konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a pod. povahy" (rozsudok ESĽP č. 41615/07, Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko zo 6. júla 2010). Uvedené podľa otca naznačuje, že ESĽP vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13, resp. čl. 20 Haagskeho Dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť návrat. Rozsah posudzovania najlepšieho záujmu dieťaťa a rozsah dokazovania, ktoré sú vyvoditeľné z aktuálnej judikatúry ESĽP, nebol však v konaní a rozhodovaní okresného súdu zohľadnený. Otec v odvolaní ďalej uviedol, že neopustil spoločnú domácnosť preto, že si s matkou maloletých detí prestal rozumieť, ale práve preto, že matka sa sama rozhodla, že sa má o deti postaral otec, keďže sa sama bála, že práve jej správanie môže vážne priviesť maloleté deti do neznesiteľnej situácie. Matka súhlasila aj s premiestnením deti zo spoločnej domácnosti, resp. z Y. na Slovensko. Má za to, že v konaní preukázal, že matka nemala záujem sa starať o deti ani po tom, ako deti odišli na Slovensko. Aj napriek tomu, že v tom čase matka nepracovala a kontakt s deťmi jej bol umožnený, deti trávili každý druhý deň so starou matkou zo strany matky. Nie je pravda, že by motívom otca bola pomsta odísť s deťmi, naopak snažil sa v prvom rade chrániť deti pred možným nebezpečenstvom, keďže matka sa vyhrážala zabitím detí. Matka tvrdí, že trpela C. S., z ktorej sa liečila, pričom zatajila, že má aj ďalšiu vážnu chorobu (Y. G. S. B. J. T. C. B. - R. U., C. - Z. C.), na ktorú upozornil už aj lekár v odbore psychiatrie v Y., ktorý taktiež poukázal, že uvedené osobnostne črty sa môžu zhoršiť pri nástupe akejkoľvek stresujúcej situácie a viesť k neschopnosti bojovať s ňou. Uviedol, že matka je aj naďalej vážne chorá, čo potvrdzuje jej správanie; napriek tomu nezačala navštevovať žiadanú terapiu, ktorú mala odporúčanú svojím lekárom. Tvrdenia o tom, že jej stav sa zlepšuje sú vymyslené a ničím nepodložené. Otec ďalej namietal, že okresný súd sa dôsledne nezaoberal otázkou v akom zdravotnom stave sa matka nachádza a ako tento stav môže ovplyvniť maloleté deti po ich návrate do Y.. Pri hodnotení vážnej ujmy na strane dieťaťa v prípade nariadenia návratu nie je možné opomenúť ako významný faktor vek dieťaťa. Otec zdôraznil, že ku konaniu otca (premiestnenie detí na Slovensko) došlo v priamej príčinnej súvislosti s konaním matky, ktorá porušujúc, opatrovnícke právo - nestarala sa o deti ani v čase, keď nepracovala. Za takého stavu nemôže podľa otca súd poskytnúť matke ochranu jej práv, ktoré zjavne neprevažujú nad právami a záujmami maloletých detí. V prípade, že sa nedá vylúčiť dôvodná ujma, je opodstatnená obava zo vzniku ujmy, a nie je možné zabezpečiť v plnej miere bezpečnosť pre maloleté deti, nie je dôvod, aby bol nariadený návrat detí. Odvolateľ má za to, že návratom oboch maloletých detí do Y. M. by bolo neprípustným spôsobom zasiahnuté do základných práv detí zakotvených v Dohovore o právach dieťaťa, nakoľko by bolo porušené právo detí na zdravý duševný vývoj, lásku, porozumenie, starostlivosť a právo na prednostnú ochranu a pomoc, ako aj neprípustným spôsobom zasiahnuté do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zakotveného v Dohovore o ochrane ľudských práva a základných slobôd. Pokiaľ ide o dieťa, ktoré nemá vytvorené žiadne väzby na rodinné a sociálne prostredie štátu obvyklého pobytu je potrebné v tejto súvislosti vyhodnotiť, či práve nariadenie návratu mu nespôsobí vážnu ujmu, keď sa dieťa dostane do situácie, že sa bude vracať do neznámeho prostredia bez akýchkoľvek väzieb. Práve túto skutočnosť v danej veci musí zohľadniť súd vyhodnotiac ako hlavné

kritérium záujem maloletého dieťaťa. Záverom poukázal na skutočnosť, že matka ani otec nemajú iné peniaze, ktorými dokážu dlhodobo zabezpečiť základnú starostlivosť pre deti v Y.. Matka ani otec nemajú v Y. žiadne zamestnanie. Matka v Y.M. dlhodobo nepracovala. Maloleté deti majú aj slovenské štátne občianstvo. Súd nemôže zaručiť výšku dávok, ani to že budú splnené podmienky na ich vyplácanie, na ktoré by otec, matka alebo deti po návrate mohli mať nárok. Okamžitým návratom do Y. by deti boli vystavené okrem iného aj strate základných životných potrieb a deťom hrozí hmotná núdza. Otec detí sa nechce vrátiť do Y.. Navrátením detí do Y. by sa tieto dostali do neznesiteľnej situácie. Deti by tak navyše ostali bez denného kontaktu s otcom, na ktorého sú obe citovo naviazané. Podľa otca je v najlepšom záujme maloletých detí, ktoré sú slovenskými štátnymi občanmi, aby sa slovenský súd, podľa slovenského práva zaoberal otázkou úpravy rodičovských práv a povinností v spojení s konaním o rozvode manželstva účastníkov konania. Maloleté deti sa dlhodobo zdržujú na území Slovenska, navštevujú tu základnú školu a materskú školu, obaja rodičia maloletých detí sú slovenskí štátni občania, pracujú, žijú a bývajú na území Slovenska. Navrhol rozsudok v jeho napadnutej časti zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Matka ani kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca písomne nevyjadrili.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané včas (362 ods. 1 , oprávneným subjektom (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 , preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle zásad uvedených v § 379 a násl. CSP, § 62 a § 65 CMP, s nariadením ústneho pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 a contrario dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

9. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 v spojení s ust. § 234 ods. 2 CSP, pričom výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k rozhodnutiu, keď sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami. Odvolatelia v podanom odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijať iný právny záver. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd.

10. Hlavnou odvolacou námietkou otca bolo, že súd musí zohľadniť najlepší záujem maloletých detí pri rozhodovaní o ich navrátení do krajiny ich obvyklého pobytu, v danom prípade do Y.. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že v tomto konaní sa nerozhoduje o navrátení, príp. nenavrátení mal. Z. a mal. U. do Y., ale o návrhu otca na úpravu práv a povinností rodičov k mal. deťom na čas po rozvode.

11. Nakoľko otec podal návrh na rozvod na Okresný súd Humenné, zo zákona bolo s týmto konaním spojené aj konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode (§ 100 .

12. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že mal. Z. a mal. U., vo vzťahu ku ktorým mal súd upraviť práva a povinnosti, majú obvyklý pobyt v Y. Túto skutočnosť potvrdil aj samotný odvolateľ.

13. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa primárne zaoberal otázkou právomoci tunajších súdov.

14. Podľa článku 8 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkom v manželských veciach a veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003), súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré ma obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.

15. V priebehu konania bolo jednoznačne preukázané, že obvyklý pobyt mal. Z. a mal. U. v čase začatia konania bol v Y., a teda v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 na konanie o úpravu práv a povinností rodičov k mal. deťom na čas po rozvode patrí právomoc Y.M. súdom. Preto súdu prvej inštancie neostávalo iné ako konanie v tejto časti v súlade s ust. § 9 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) bezodkladne zastaviť.

16. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že v prejednávanej veci nebolo možné aplikovať ani článok 9 a 10 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003.

17. Podľa článku 9 ods. 1 a 2 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, keď sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného členského štátu do iného členského štátu a nadobudne tam nový obvyklý pobyt, súdy členského štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa si zachovávajú, ako výnimku z článku 8, právomoc počas trojmesačného obdobia po presťahovaní vo veci zmeny rozsudku o práve styku, ktorý bol vydaný v tomto členskom štáte predtým, ako sa dieťa presťahovalo, ak nositeľ práva styku na základe rozsudku o práve styku má naďalej svoje obvyklý pobyt v členskom štáte pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa. Odsek 1 sa neuplatňuje, ak sa nositeľ práva styku, ktorý je uvedený v odseku 1 podrobil právomoci súdov členského štátu nového obvyklého pobytu dieťaťa účasťou na konaní pred týmito súdmi bez toho, aby namietal ich právomoc.

18. Z obsahu spisu je zrejmé, že mal. Z. a mal. U. neboli oprávnene presťahované z jedného členského štátu do iného členského štátu, čo priamo vyplýva aj z uznesenia Okresného súdu Košice I č. k. 21P/134/2016 zo dňa 04.04.2017, ktorý rozhodol o navrátení mal. detí do krajiny ich obvyklého pobytu. Odvolací súd má tiež preukázané, že matka mal. detí namietala právomoc tunajších súdov. V kontexte uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že na danú vec nie je možné aplikovať ani článok 9 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003.

19. Podľa článku 10 ods. 1 a 2 nariadenia Rady (ES), v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a: a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok: i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané; ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť; iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7; iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa.

20. Je pravdou, že mal. Z. a mal. U. sa na území Slovenskej republiky zdržiavali od júla 2016, keď ich otec po letných prázdninách nevrátil do Y.. Matka preto iniciovala konanie o navrátenie mal. detí do krajiny ich obvyklého pobytu, ktoré skončilo v jej prospech. Nakoľko otec nerešpektoval uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 21P/134/2016 zo dňa 04.04.2017, ktorým súd nariadil otcovi mal. detí, aby mal. deti navrátil do krajiny ich obvyklého pobytu, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/291/2017, matka podala dňa 09.02.2018 návrh na výkon rozhodnutia na Okresný súd Košice I. Matka taktiež podala žiadosť o navrátenie mal. detí na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Dňa 02.06.2018 sa matka aj s mal. Z. v zmysle vyššie uvedených rozhodnutí vrátila do Y.. Matka má záujem, aby sa aj mal. U. vrátil v zmysle právoplatných rozhodnutí k nej do Y., v tejto súvislosti čaká na rozhodnutie Okresného súdu Košice I o návrhu na výkon rozhodnutia. Z uvedeného

vyplýva, že v danom prípade neboli splnené podmienky ani pre aplikáciu článku 10 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003.

21. Odvolací súd považuje za potrebné tiež uviesť, že citované nariadenie neupravuje definíciu pojmu „obvyklý pobyt“, iba naň odkazuje v čl. 8 (všeobecná právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu) a v čl. 10 (súdna právomoc v prípadoch únosu dieťaťa). Z uvedených článkov vyplýva, že právomoc má súd toho členského štátu, kde má dieťa obvyklý pobyt v čase začatia konania, resp. v prípade únosu dieťaťa je to súd toho členského štátu, kde malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred únosom.

22. Rovnako ani medzinárodné inštitúcie v medzinárodných zmluvách tento pojem úmyselne nedefinujú, hoci sa v medzinárodnom práve súkromnom používa už niekoľko desaťročí. V tejto súvislosti je preto podľa odvolacieho súdu potrebné odkázať na dve relevantné rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktoré bližšie analyzujú tento pojem. Týmito rozhodnutiami sú C - 523/07 z 2. apríla 2009 („A“) C - 497/10 z 22. decembra 2010 („Mercredi“).

23. V prvom rade je dôležité poznamenať, že nariadenie neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť zmysel a rozsah pôsobnosti tohto pojmu, a preto si tento pojem vyžaduje autonómny a jednotný výklad v celej Európskej únii (C - 497/10, bod 45). Z uvedeného vyplýva, že nie je možné určiť obvyklý pobyt dieťaťa podľa ustanovení slovenských predpisov.

24. Ďalej z ustanovenia čl. 8 vyplýva, že obvyklý pobyt sa určuje ku dňu začatia konania (princíp perpetuatio fori), pričom podľa čl. 16 nariadenia sa konanie na súde považuje za začaté iba vtedy, ak sa na tomto súde podá písomnosť, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocenná písomnosť.

25. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že obvyklý pobyt dieťaťa musí byť určený na základe súhrnu osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu. Okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa v členskom štáte musia byť zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých je možné vyvodiť, že táto prítomnosť nemá dočasný alebo príležitostný charakter a že pobyt dieťaťa odzrkadľuje istú mieru začlenenia do sociálneho a rodinného prostredia. Do úvahy treba vziať najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu, štátnu príslušnosť a presťahovanie rodiny do tohto štátu, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti a rodinné a sociálne väzby dieťaťa v danom štáte. (C - 523/07, bod 37- 39).

26. Pri posudzovaní obvyklého pobytu je potrebné zobrať do úvahy aj vek dieťaťa, nakoľko iné faktory sa zohľadňujú v prípade dojčaťa, ako v prípade dieťaťa v školskom veku alebo v prípade neplnoletého, ktorý ukončil svoje štúdia (C - 497/10, bod 52- 53). V prípade dojčaťa, ktoré je opatrované jedným z rodičov, je potrebné vziať do úvahy integráciu rodiča do jeho sociálneho a rodinného prostredia a zohľadniť faktory, ako sú dôvody presťahovania rodiča do iného členského štátu, jazykové znalosti, ako aj geografický a rodinný pôvod rodiča (C - 497/10, bod 55).

27. Nakoľko nariadenie neupravuje minimálnu dĺžku pobytu, trvanie pobytu môže slúžiť len ako indícia v rámci posúdenia stability pobytu, pričom toto posúdenie sa musí uskutočniť vo svetle všetkých osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu. Na zmenu obvyklého pobytu sa berie do úvahy najmä vôľa dotknutej osoby vytvoriť v ňom stále a obvyklé centrum svojich záujmov s úmyslom dať mu stabilnú povahu. (C - 497/10, bod 51). Zámer rodičov usadiť sa s dieťaťom v inom členskom štáte sa môže prejaviť určitými krokmi, ako sú kúpa alebo nájom bytu, ale aj podaním žiadosti o pridelenie sociálneho ubytovania na príslušných orgánoch členského štátu. (C - 523/07, bod 40).

28. Pri zmene obvyklého pobytu však treba rozlišovať situáciu neoprávnenej zmeny pobytu dieťaťa, t.j. pri únose dieťaťa, kedy si podľa čl. 10 nariadenia zachováva právomoc súd členského štátu, kde malo dieťa obvyklý pobyt pred únosom.

29. Odvolací súd nijako nespochybňuje závery vyplývajúce z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR ani ESĽP, no má za to, že všetky argumenty, na ktoré poukazoval otec v odvolaní boli relevantné pre konanie o navrátenie maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu. Rozhodnutie Okresného súdu Košice I č. k. 21P/134/2016 zo dňa 04.04.2017, ktorým bolo otcovi nariadené, aby maloleté deti navrátil do krajiny

ich obvyklého pobytu bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k 8CoP/291/2017 zo dňa 20.11.2017, a teda je právoplatné a vykonateľné.

30. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 potvrdil.

31. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. § 52 tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

32. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .