Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-3-2018.pdf
PDF · 159.22 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/3/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Soňa Pálešová, rod. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. XX. U. XX/C, XXX XX O., zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Janou Kompišovou, advokátkou, so sídlom S. XX, XXX XX O., proti žalovanému: SO - FRA s.r.o., „v likvidácii", so sídlom Priekopská 47, 036 08 Martin - Priekopa, IČO: 31 623 310, v konaní o zrušenie účasti spoločníka súdom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/185/2016-56 zo dňa 1.12.2016, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/185/2016-56 zo dňa 1.12.2016 p o t v r d z u j e .
Žalovaný n e m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) výrokom I. návrh na prerušenie konania zamietol, výrokom II. žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol, že žalovaný má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 148 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „OBZ“ alebo aj „Obchodný zákonník“), § 113 ods. 5 OBZ, § 113 ods. 6 OBZ, § 116 ods. 2 OBZ, § 68 ods. 1 OBZ, § 68 ods. 3 písm. b) OBZ, § 70 ods. 1 OBZ, § 70 ods. 2 OBZ, § 70 ods. 3 OBZ, § 71 ods. 7 OBZ, § 72 ods. 1 OBZ, § 72 ods. 2 OBZ, okresný súd žalobu zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca (ďalej aj len „žalobkyňa“, vzhľadom na obidva použité termíny v rozsudku okresného súdu, odvolací súd pre zachovanie jednoty použitých termínov označenia tejto sporovej strany používa označenie použité okresným súdom) žiadal, aby okresný súd zrušil jeho účasť v obchodnej spoločnosti žalovaného. V žalobe bolo uvedené, že žalobca bol jedným z dvoch spoločníkov žalovaného. Druhým spoločníkom bol do dňa 21.10.2005 (do dňa úmrtia) p. František Gren, nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom XXX XX . Q.-V., J. Q.. XXXX/XX. . 3. Žalovaný subjekt, „kde je žalobkyňa dodnes formálne spoločníčkou, prakticky nikdy nevyvíjala žiadnu podnikateľskú aktivitu a od 21.10.2005 (dňa úmrtia spoločníka p. Grena) sa vytvorila neriešiteľná situácia. Pri uvedených dvoch spoločníkoch žalovaného a fakte, že jeden z dvoch spoločníkov zomrel a žalobkyňa vlastní 50 % podiel, prestalo byť možné prijímať efektívne rozhodnutia. Od p. Grena postupne nebolo (v poslednom období jeho života už istotne) slušné ani reálne žiadať, aby bol podnikateľsky aktívny. U žalovaného sa nepredkladali žiadne návrhy a neprijímali sa žiadne riešenia. Posledné valné zhromaždenie firmy sa uskutočnilo 21.3.1999. Táto situácia prinútila žalobkyňu abdikovať z funkcie konateľky, čo urobila listom zo 16.4.1999. Potom zistila, že druhý spoločník p. Gren aj v tomto kontexte ostal pasívny. Náhradu nenavrhol a riešením celkovej firemnej situácie sa nezaoberal. Spoločníci medzi sebou dlhodobo a logicky až do smrti p. Grena v podstate nekomunikovali. Obchodná spoločnosť s rýdzo
formálnym sídlom 036 08 Martin - Priekopa, Priekopská 47, z tohto dôvodu ani nemôže vykonávať žiadnu podnikateľskú činnosť. Vlastník objektu naliehal na to, aby firma sa vzdala čo i len „papierového sídla“ a preto žalobkyňa požiadala obchodný register o výmaz firmy z obchodného registra.“ Dôvod podania žaloby bol „...relatívne vysoký vek žalobkyne, fakt, že ideovým hýbateľom spoločnosti žalovaného mal byť p. Gren (§ 81 Obchodného zákonníka - ďalej len „OBZ“), ako aj celková opísaná realita: uvedená obchodná spoločnosť už dlhodobo nevykonáva žiadne aktivity, neschádzajú sa valné zhromaždenia („VZ“)- posledné bolo 21.3.1999 a skladba hlasov spoločníkov i zdravotná indispozícia p. Grena viedli k uvedenej patovej situácii. Pri pomere hlasov jedna k jednej nebolo možné prijať žiadne uznesenie, dodnes neexistuje možnosť, aby sa žalobkyňa relevantne vyjadrovala, resp. navonok zaväzovala. Všetky jej snahy o spriechodnenie podnikateľskej činnosti žalovaného pred augustom 1999 narážali na indispozíciu, resp. handicap p. Grena. Na VZ 21.3.1999 bolo potom rozhodnuté o zrušení spoločnosti a vstupe do likvidácie. Funkciu likvidátora atrahoval na seba p. Gren. 50 % podiel žalobkyne na uvedenej spoločnosti neumožňuje žalobkyni žiadnym spôsobom ovplyvniť chod spoločnosti a dedičia p. Grena sa dodnes neprihlásili ako nástupcovia p. Grena (§ 116 ods. 2 a ods. 3 OBZ v spojení s § 113 ods. 5 a 6 OBZ). K žalovanej spoločnosti žalobkyňa nemala ani nemá žiadny pracovný pomer, nebola uzatvorená medzi nimi ani žiadna iná zmluva. Vo vzťahu k výkonu funkcie konateľky nekonzumovala žiadne výhody, ani z titulu spoločníčky žalovaného. Žalovaná spoločnosť nemá reálne sídlo, nemá firemné priestory ani ekonomicko-materiálové podmienky pre efektívnu podnikateľskú aktivitu.“ Vzhľadom na uvedené nemožno podľa žalobkyne spravodlivo žiadať od nej, aby zotrvala v žalovanej spoločnosti. Okresný súd vykonal pojednávanie dňa 1.12.2016 v neprítomnosti žalobkyne, jej právnej zástupkyne a žalovaného.
4. Okresný súd postupom podľa § 178 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku zák. č. 160/2015 Z.z. (ďalej aj len „CSP“) doručil predvolanie na pojednávanie nariadené na 1.12.2016 právnej zástupkyni žalobkyne, ktorá ho prevzala dňa 14.11.2016 (doručenka č.l. 27 rub spisu). Podaním zo dňa 16.11.2016, doručeným okresnému súdu dňa 24.11.2016 (č.l. 34 spisu) žiadala o zrušenie termínu pojednávania na 1.12.2016, resp. prerušenie konania s ohľadom na skutočnosť, že aktuálne prebieha na Okresnom súde Žilina konanie o výmaz žalovaného z obchodného registra, preto považovala za hospodárne a procesne efektívne vyčkať do rozhodnutia v danej veci o výmaze, o čom priložila podanie likvidátorky s uvedením, ak by bola predmetná spoločnosť vymazaná, stratilo by predmetné konanie (sp.zn. 18Cb/185/2016) vecnú opodstatnenosť i právnu bázu.
5. Žalovanému bola žaloba spolu s výzvou, aby sa k žalobe vyjadril, aj predvolanie na pojednávanie doručované na adresu aktuálnu podľa výpisu z obchodného registra (§ 106 ods. 1 písm. b/ CSP)
- Priekopská 47, Martin-Priekopa 036 08. Zásielky sa vrátili okresnému súdu späť s poznámkou „adresát neznámy“ (č.l. 19, 30 spisu). Okresný súd v súlade s § 111 ods. 3 CSP považoval doručenie žaloby s prílohami a s výzvou na vyjadrenie ako aj predvolanie na pojednávanie na termín 1.12.2016 pre žalovaného za doručené dňom vrátenia nedoručenej zásielky okresnému súdu. Predvolanie na pojednávanie pre žalovaného bolo vrátené okresnému súdu dňa 15.11.2016. Dôvody, pre ktoré žiadala právna zástupkyňa žalobkyne zrušiť pojednávanie vytýčené na 1.12.2016 podaním zo dňa 16.11.2016, okresný súd nevyhodnotil ako dôležité dôvody. Rovnako ďalší dôvod, ktorý bol oznámený okresnému súdu dňa 1.12.2016 v zmysle úradného záznamu spísaného v tento deň (nemožnosť zabezpečiť substitučné zastúpenie na tomto pojednávaní z dôvodu, že právna zástupkyňa žalobkyne má šesťtýždňové dieťatko, pre ktorý dôvod sa nemôže pojednávania zúčastniť) okresný súd nevyhodnotil ako vážny dôvod na odročenie pojednávania, nakoľko predvolanie na pojednávanie bolo právnej zástupkyni žalobkyne doručené s dostatočným časovým predstihom pred termínom pojednávania (14.11.2016 - doručenka č.l. 27 rub spisu) a okresný súd po tom, čo právna zástupkyňa žalobkyne doručila okresnému súdu žiadosť o zrušenie termínu pojednávania z dôvodu konania o výmaz žalovaného na Okresnom súde Žilina dňa 24.11.2016 (č.l. 34 spisu), pojednávanie nariadené na termín 1.12.2016 nezrušil. Pre uvedenú skutočnosť potom ani starostlivosť právnej zástupkyne žalobkyne o šesťtýždňové dieťatko, ktorý dôvod je inak dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, okresný súd nevyhodnotil ako dôležitý dôvod na odročenie pojednávania v zmysle § 183 CSP, nakoľko právna zástupkyňa žalobkyne mala dosť času na to, aby mohla ustanoviť za seba zástupcu, čo bolo možné od právnej zástupkyne žalobkyne spravodlivo žiadať v zmysle § 183 ods. 2 CSP, lebo nešlo o také dôvody, ktoré by nastali krátko pred pojednávaním; tiež nebolo preukázané, že žalobkyňa odôvodnene trvá na osobnom zastúpení touto advokátkou.
„Podľa výpisu z obchodného registra žalovaného, žalobkyňa je spoločníčkou a konateľkou žalovaného od 1.2.1995, s výškou vkladu 50.000,- Sk. Druhým spoločníkom a konateľom je zapísaný František Gren,
s výškou vkladu 50.000,- Sk, v období od 1.2.1995 do 24.8.1999 konatelia konali každý samostatne, od 25.8.1999 spoločnosť zastupuje a za ňu podpisuje likvidátor, ako likvidátor je t. č. zapísaná žalobkyňa, od 25.6.2010.“
„Podľa zápisnice z VZ konaného 21.3.1999 o 15.00 hod. (č.l. 32) pod bodom 3 sa spoločníci dohodli na zrušení spoločnosti k termínu 1.4.1999 s tým, že následne podajú návrh na zápis likvidácie a likvidátora do obchodného registra, nakoľko spoločnosť po dobu dlhšiu ako jeden rok neprevádzkuje žiadnu činnosť. Za likvidátora spoločnosti bol vymenovaný na tomto VZ František Gren, nar. XX.X.XXXX.“ 6. Žalobkyňa podaním zo dňa 18.10.2016 podala Okresný súd Žilina - Obchodnému registru, vo veci žalovaného správu, v ktorej uvádza, „že s ohľadom na opísanú situáciu (nefunkčnosť žalovaného) pri aplikácii § 75 OBZ, § 116 a § 113 ods. 6 OBZ má za to, že zo zákona sa účtovná závierka, konečná správa a návrh na rozdelenie likvidačného zostatku považujú za schválené uplynutím jedného mesiaca odo dňa zasadnutia príslušného orgánu spoločnosti (VZ), ktorý mal o návrhoch likvidátorky rozhodnúť. Takéto VZ sa konalo 20.1.2006. Uviedla, že likvidátorka má zákonnú povinnosť prípadný likvidačný zostatok uložiť do osobitnej úschovy, v danom prípade žiadny likvidačný zostatok neexistoval a neexistuje a preto treba likvidáciu žalovaného považovať za skončenú. Konečnú správu likvidátorka spolu s návrhom na rozdelenie likvidačného zostatku prikladá k návrhu na výmaz spoločnosti z obchodného registra. Poukázala na aplikáciu § 116 a § 113 ods. 6 OBZ.“ Zo správy Okresného súdu Žilina bolo zistené, že konanie na základe podnetu likvidátorky (o výmaz žalovaného) je vedené na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 26Cbr 193/16.
7. Okresný súd mal preukázané výpisom z obchodného registra žalovaného a zápisnicou z Valného zhromaždenia (ďalej aj len „VZ“) žalovaného, konaného 21.3.1999 (č.l. 32 spisu), že spoločnosť žalovaného bola zrušená v zmysle § 68 ods. 3 písm. b) OBZ ku dňu 1.4.1999 a je v likvidácii. Podľa § 71 ods. 1 OBZ bol ustanovený likvidátor, ktorým bol p. František Gren, v súlade s § 71 ods. 3 OBZ (ak výkon funkcie likvidátora zanikne smrťou likvidátora alebo z iných dôvodov, musí byť ustanovený nový likvidátor bez zbytočného odkladu spôsobom, akým bol ustanovený predchádzajúci likvidátor), bola ustanovená za likvidátorku žalobkyňa, čo bolo preukázané výpisom z obchodného registra žalovaného.
8. Likvidátor v súlade s § 72 ods. 1 OBZ robí v mene spoločnosti len úkony smerujúce k likvidácií spoločnosti. Pod týmito úkonmi je dôvodné rozumieť úkony likvidátora smerujúce k rýchlemu, hospodárnemu a efektívnemu speňaženiu majetku likvidovanej spoločnosti, ktorý postup smeruje k podaniu návrhu na výmaz spoločnosti z obchodného registra (§ 75 ods. 5 OBZ), pričom spoločnosť ku dňu výmazu z obchodného registra zaniká v zmysle § 68 ods. 1 OBZ, spoločnosť zaniká ku dňu výmazu z obchodného registra, ak tento zákon neustanovuje inak. Vzhľadom na štádium, v ktorej sa spoločnosť žalovaného ku dňu rozhodovania okresného súdu nachádza - smerujúcom k zániku spoločnosti, čo uviedla aj právna zástupkyňa žalobkyne v podaní na č.l. 34 spisu, nebolo podľa okresného súdu účelné zrušiť účasť žalobkyne ako spoločníčky v už zrušenej spoločnosti. Spoločnosť sa nachádza v procese likvidácie po jej zrušení (§ 68 ods. 6 OBZ, § 70 OBZ), keď následne bude spoločnosť vymazaná z obchodného registra (§ 75 ods. 5 OBZ), lebo po zrušení spoločnosti proces likvidácie smeruje k výmazu a zániku spoločnosti. Výmazom spoločnosti z obchodného registra zanikne spoločnosť, a teda aj účasť žalobkyne v (zaniknutej) spoločnosti.
9. Ustanovenie § 148 ods. 1 OBZ neslúži iba na záujem spoločníka, ale aj k ochrane spoločnosti a ostatných spoločníkov. Dáva súdu pri rozhodovaní o skončení účasti spoločníka v spoločnosti široké medze pre uváženie, akú situáciu možno charakterizovať ako situáciu, za ktorej nemožno spravodlivo požadovať, aby spoločník zotrval v spoločnosti, ale tiež musí zvažovať a prihliadať na to, aby priznaním takéhoto práva nedošlo k neúmernému zásahu do práv spoločnosti. Súd pri posudzovaní návrhu spoločníka na zrušenie jeho účasti v spoločnosti musí za určitých okolností uprednostniť záujem spoločnosti. Podľa okresného súdu je práve situácia, keď je dôvodné aplikovať aj zásadu povinnosti lojality spoločníka ku spoločnosti. V kontexte preukázanej skutočnosti - zrušenia žalovanej spoločnosti podľa § 68 ods. 3 písm. b) OBZ, nachádzajúcej sa v štádiu jej likvidácie, keď bola zrušená a vstúpila do likvidácie z dôvodov, že „neprevádzkuje žiadnu činnosť,“ by postup žalobkyne ako spoločníčky a súčasne likvidátorky v procese likvidácie mal smerovať k tomu, aby bol naplnený účel procesu likvidácie, ktorý smeruje k výmazu spoločnosti, t.j. k jej zániku, zánikom spoločnosti zanikne aj účasť žalobkyne ako spoločníčky v spoločnosti.
10. Okresný súd práve za situácie, keď došlo k zrušeniu spoločnosti a nariadeniu jej likvidácie, dospel k záveru, že zrušením účasti žalobkyne v zrušenej spoločnosti v štádiu jej likvidácie by prišlo k neodôvodnenému zásahu do práv spoločnosti a bolo by nespravodlivé voči druhému spoločníkovi/ právnym nástupcom (dedičom), keby účasť žalobkyne v spoločnosti zrušil, napr. aj s ohľadom na právnu úpravu v zmysle § 150 ods. 1 OBZ. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia spoločníkovi, ktorého účasť v spoločnosti zrušil súd, vzniká právo na vyrovnávací podiel v deň právoplatnosti rozhodnutia súdu o zrušení účasti spoločníka v spoločnosti na jeho návrh, pričom pri zostávajúcich (právnych nástupcoch zomrelého spoločníka) by to bol deň zániku právnickej osoby (výmazom z OR). Tiež je za danej situácie dôvodné prihliadať na právnu úpravu podľa § 75 ods. 3 OBZ, podľa ktorého spoločníkom nemožno poskytnúť plnenie z dôvodov ich nároku na podiel na likvidačnom zostatku skôr, než sú uspokojené nároky všetkých známych veriteľov spoločnosti.
11. S ohľadom na prijatý právny záver okresný súd rozhodol, že nie je dôvodné prerušiť konanie postupom podľa § 164 CSP. Prerušenie konania do skončenia konania o výmaz žalovaného z Obchodného registra nie je účelné ani hospodárne, lebo výmaz žalovaného z obchodného registra bude mať v konajúcej veci dôsledok zastavenia konania podľa § 161 ods. 2 CSP, podľa ktorého, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Strata subjektivity (výmaz spoločnosti z obchodného registra bez právneho nástupcu) je neodstrániteľnou podmienkou konania a vedie k zastaveniu konania, teda nejde o situáciu v zmysle § 164 CSP, podľa ktorého, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet. Podľa § 162 ods. 3 CSP, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, v spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
12. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie žalobkyňa zo dňa 27.12.2016 (č.l. 65 spisu), doplnené podaním zo dňa 27.01.2017 (č.l. 81-87 spisu, ktoré podanie bolo doručené po uplynutí odvolacej lehoty, ďalej aj len „odvolanie“). V odvolaní žalobkyňa uviedla, že súhlasí s názorom, že prioritne by mal príslušný obchodný register uvedenú firmu SO-FRA s.r.o. vymazať z obchodného registra. „Pretože ale to je len vysoko pravdepodobný predpoklad a nie je to garancia náležitej právnej istoty na strane žalobkyne/p. S. Pálešovej, cíti sa menovaná byť nútená podať odvolanie.“ Zotrvala na tvrdení, že „procesné optimálne bolo prerušiť predmetné konanie a vyčkať na výsledok práce obchodného registra. V prípade, že by obchodný register rozhodol inak, resp. že by v rozumnom čase neprišlo k relevantnému rezultátu jeho práce, musela by p. S. Pálešová (pri úplnej pasivite dedičov 50 % podielu vo firme a reálnej nemožnosti v rámci firmy čokoľvek organizačne zabezpečiť) podať takú istú žalobu druhý raz. To by predstavovalo zbytočnú záťaž pre ňu ale aj pre štát/justíciu.“ 13. V odvolaní zo dňa 27.01.2017 (č.l. 81-82 spisu) doručené po uplynutí odvolacej lehoty žalobkyňa uviedla, že „je nejasné, kto dňa 01. decembra 201 „stál“ pred súdom v predmetnom spore na strane žalovanej s.r.o. SO-FRA. Konateľ a likvidátor p. František Gren to byť nemohol lebo zomrel. Konateľka a dnešná „likvidátorka" p. Soňa Pálešová to takisto nemohla byť, lebo takú úlohu by na seba nemohla vziať bez konfliktu záujmov, čo je procesne per se neprípustné. V druhom rade - a to je esenciálne smerodajné
- sa žalobkyňa dovoláva toho, že žalovaná firma (v ktorej je 50 % spoločníčkou) sa stala reálne nefunkčnou obchodnou spoločnosťou. Pani S. Pálešová/žalobkyňa nemá možnosť ovplyvniť pomery resp. činnosť v spoločnosti SO- FRA. K riešeniu obdobných situácií existuje rad súdnych rozhodnutí, napr. : Rozsudok Okresného súdu Trnava, sp. zn. 21 Cb 118/2005 Navrhovateľ ako dôvody pre ktoré nie je možné od neho spravodlivo požadovať účasť v spoločnosti uviedol skutočnosť, že spoločnosť nevykonáva dlhodobo žiadnu činnosť, nevykazuje zisk, nevyvíja činnosti smerované k naplneniu základného zámeru, na ktorý bola založená. Súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že od navrhovateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zotrval ako spoločník v spoločnosti. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9 Cbs 68/2004 V predmetnom konaní navrhovateľ ako spoločník žiadal, aby súd zrušil jeho účasť v spoločnosti, keďže spoločnosť nevyvíja žiadnu činnosť, existuje iba formálne, konatelia spoločnosti sa vzdali
svojej funkcie a spoločnosť nemá v súčasnosti štatutárny orgán. Navrhovateľovi skutočnosť, že je spoločníkom odporcu spôsobuje problémy ....Súd v odôvodnení svojho rozsudku, ktorým účasť navrhovateľa v spoločnosti s ručením obmedzeným zrušil, uviedol, že navrhovateľ je obmedzený v možnosti komunikovať so spoločnosťou, keďže spoločnosť nemá štatutárnych zástupcov, nemôže riešiť problémy spoločnosti inými zákonnými prostriedkami a taktiež nemôže previesť obchodný podiel na inú osobu. Rozsudok Krajského súdu Nitra, sp. zn. 18 Cbs 1/2005 Dôvodom pre zrušenie účasti spoločníka v spoločnosti boli v danom konaní okrem nefungovania spoločnosti a neplnenia účelu, na ktorý bola založená aj nedostatočná komunikácia medzi spoločníkmi. Súd v zhodnotení skutkového stavu uviedol, že odporca v podstate od svojho založenia neplní účel, na ktorý bol založený, nezrealizoval cieľ, kvôli ktorému sa pôvodní zakladatelia a spoločníci dohodli, že budú spolu podnikať a vyvíjať spoločnú podnikateľskú činnosť. Vzťahy, ktoré by mali viesť k naplneniu spoločného podnikateľského cieľa sa medzi navrhovateľom a bývalými spoločníkmi ... vôbec nerozvíjali. Spoločníci medzi sebou nekomunikovali, ani sa nestretávali ... Takáto situácia musí zákonite vyvolávať neistú pozíciu navrhovateľa ako spoločníka ... a preto nie je od neho možné spravodlivo žiadať, aby v spoločnosti zotrval. Preto súd návrhu navrhovateľa vyhovel a podľa § 148 ods. 1 Obch. zák. zrušil jeho účasť v spoločnosti s ručením obmedzeným. Rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 10 Cb 7/2005 Navrhovateľ žiadal v tomto konaní zrušiť svoju účasť v spoločnosti z dôvodu, že spoločnosť do značnej miery prestala byť funkčná a zo strany druhého zo spoločníkov nebol záujem o jej oživenie. Tento spoločník odmietal predkladať ostatným spoločníkom ako aj pracovníkom daňového úradu ním vedené účtovníctvo, na výzvy daňového úradu nereagoval, nepreberal výzvy a konaním tohto spoločníka sa ostatní spoločníci vrátane navrhovateľa dostali do vážnej finančnej situácie. Tento spoločník odmietal vydať navrhovateľovi účtovníctvo a odmietal komunikáciu v záujme riešenia firemných záväzkov. Toto jeho konanie malo negatívny dopad na majetkové a rodinné pomery navrhovateľa. Súd mal v súlade s ustanovením § 120 ods. 3 OSP za to, že tvrdené skutočnosti sú pravdivé a návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel. Rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 9 Cbs 108/2004 Aj v tomto konaní bola jedným z hlavných dôvodov, pre ktoré súd zrušil účasť navrhovateľa v spoločnosti, skutočnosť, že odporca - spoločnosť s ručením obmedzeným, je dlhodobo nefunkčná, nevyvíja žiadne podnikateľské aktivity a činnosť. Navrhovateľ v rámci konania tiež uviedol, že spoločníci vzájomne nekomunikujú a nedokážu sa dohodnúť na prípadných ďalších podnikateľských aktivitách spoločnosti s cieľom ju podnikateľsky ozdraviť, ani na vzájomnej spolupráci a napĺňaní predpokladov, ktoré by mali napomôcť k riadnemu podnikateľskému chodu a činnosti spoločnosti. Okrem iného navrhovateľ tiež uviedol, že spoločnosť už nie je schopná riadnej obchodno-podnikateľskej činnosti a on nemá možnosť riadne realizovať svoje práva a povinnosti, ktoré vyplývajú z jeho postavenia spoločníka v žalovanej spoločnosti, jeho účasť v spoločnosti je už len formálna, preto mal za to, že by nebolo spravodlivé ho nútiť, aby u žalovaného naďalej zostával. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Obo 128/1996 V uvedenom konaní súd zistil, že spoločnosť bola po rozpredaní celého majetku už viac rokov nefunkčná. Pretože dvaja ďalší spoločníci mali väčšinu potrebnú na prijatie rozhodnutí valného zhromaždenia, navrhovateľ ako spoločník nemal žiadnu možnosť ovplyvniť činnosti spoločnosti. Prístup do sídla spoločnosti nemal, keďže boli vymenené zámky, valné zhromaždenia sa nekonali a on nenachádzal spôsob na riešenie tejto pre neho nepríjemnej situácie. Súd tiež v konaní zistil, že odporca - spoločnosť ani nemá záujem na jej fungovaní, čo potvrdzuje skutočnosť, že nevyhovela výzve registrového súdu na zosúladenie spoločenskej zmluvy s ustanoveniami Obchodného zákonníka. Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí zaujal záver, že pokiaľ spoločnosť alebo ostatní spoločníci porušili podstatným spôsobom svoje povinnosti na ujmu žalobcu (spoločníka), v dôsledku čoho by nebolo spravodlivé od neho žiadať, aby v spoločnosti zotrval, môže to byť dôvodom pre zrušenie účasti spoločníka v spoločnosti. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Obo 355/95 V danom konaní súd zaujal názor, že pokiaľ žalobca preukázal, že nemal nikdy väčšinu hlasov podľa spoločenskej zmluvy, nemohol ovplyvniť obchodnú činnosť spoločnosti. Spoločnosť toho času už nie je schopná riadnej obchodnej činnosti. Preto sa žalobca nemôže v dostatočnej miere venovať povinnostiam, ktoré vyplývajú z jeho postavenia spoločníka v žalovanej spoločnosti. Nebolo by preto spravodlivé nútiť ho, aby v spoločnosti zotrval. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 32 Cb 238/2005
Hlavným dôvodom pre zrušenie účasti navrhovateľa - spoločníka v spoločnosti bola v predmetnom konaní skutočnosť, že nemohol ovplyvniť činnosť spoločnosti a riadny chod spoločnosti fakticky od jej vzniku a na aktivitách obchodnej spoločnosti sa nepodieľal. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že navrhovateľ ako spoločník spoločnosti nedisponuje žiadnymi informáciami o hospodárení spoločnosti a výsledkoch za obdobie od jej vzniku až do podania žalobného návrhu. Navrhovateľ v návrhu tiež uviedol, že jeho pokusy o osobný, verbálny aj písomný kontakt s ostatnými dvomi spoločníkmi až do dňa podania návrhu na súd boli neúspešné. Navrhovateľ sa na chode spoločnosti nezúčastňuje a ani nezúčastňoval. Súd sa snažil vykonať dôkaz výsluchom ostatných spoločníkov, ktorí sa však na pojednávanie nedostavili a svoju účasť ani neospravedlnili. Rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 11Cb 116/2005 Aj v tomto konaní bola jedným z hlavných dôvodov pre zrušenie účasti spoločníka v spoločnosti (v predmetnom konaní sa zrušenia účasti v spoločnosti domáhali dvaja spoločníci) nemožnosť ovplyvnenia činnosti v spoločnosti. Súd uviedol, že vzhľadom na ustanovenie spoločenskej zmluvy, v zmysle ktorej valné zhromaždenie je uznášaniaschopné len za prítomnosti všetkých spoločníkov, nie je možné riešiť problém spoločnosti na valnom zhromaždení. Navrhovatelia preukázali, že sa v priebehu roku 2005 snažili zvolať mimoriadne valné zhromaždenie, avšak vzhľadom na neprítomnosť ostatných spoločníkov valné zhromaždenie nemohlo prebehnúť. Spoločnosť bola nefunkčná, nevykonávala žiadnu činnosť, spoločníci preto nemohli realizovať svoje práva a plniť svoje povinnosti podľa Obchodného zákonníka a spoločenskej zmluvy. Ďalším dôvodom pre zrušenie účasti spoločníka v spoločnosti bolo v citovanom konaní aj vážne narušenie dôvery medzi spoločníkmi. Doklady spoločnosti sa nachádzali u jedného zo spoločníkov, pričom navrhovatelia k nim nemali prístup. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 23 Cb 120/2005 Súdom zistený skutkový stav bol taký, že navrhovateľ dlhodobo nemá informácie o dianí v spoločnosti a za tento čas nebolo zvolané valné zhromaždenie, resp. navrhovateľ nebol na valné zhromaždenie pozvaný. Navrhovateľ ponúkol druhému spoločníkovi svoj obchodný podiel, avšak bezvýsledne. Súd tento zistený skutkový stav považoval za naplňujúci predpoklady pre zrušenie účasti spoločníka v spoločnosti. Uviedol, že návrhu navrhovateľa vyhovel z dôvodu, že navrhovateľ sa nemôže podieľať na predmete činnosti spoločnosti a jeho zotrvanie v spoločnosti je iba formálne. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 7 Cbs 115/2005 Aj v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave súd zistil, že asi po dvoch rokoch podnikateľskej činnosti začali viaznuť vzťahy medzi spoločníkmi so zabezpečovaním riadneho chodu spoločnosti. Vtedajší jediný konateľ spoločnosti odporcu neplnil ustanovenia spoločenskej zmluvy, pretože nezvolával valné zhromaždenie. Nezvolávanie valných zhromaždení bránilo navrhovateľovi uplatňovať jeho práva spoločníka vo vzťahu k riadeniu a kontrole spoločnosti. Z dokazovania ďalej vyplynulo, že konateľ spoločnosti podstatným spôsobom porušoval aj ďalšie povinnosti, ktoré mu vyplývali zo spoločenskej zmluvy a Obchodného zákonníka a poškodzoval tým osobu navrhovateľa. Z týchto dôvodov mal preto súd za to, že v danom prípade sú dané dôvody na zrušenie účasti navrhovateľa ako spoločníka v spoločnosti odporcu s poukazom na § 148 ods. 1 Obchodného zákonníka a účasť navrhovateľa v spoločnosti zrušil.“ Ak „dnes obchodný register pri OS v Žiline ubezpečuje, že firmu SO- FRA nemožno vymazať z obchodného registra /a tento stav by napriek § 75 Obchodného zákonníka mal ostať „večný“/ o to viac sú dané právne korektné a relevantné dôvody, aby súd vyhovel návrhu/žalobe p. s. Pálešovej zrušiť jej účasť v spoločnosti s ručením obmedzeným SO-FRA. Je očividné, že od nej nie je možné spravodlivo žiadať, aby v uvedenej znefunkčnenej firme = spoločnosti s ručením obmedzeným SO-FRA zotrvala.“ Žiadala, aby odvolací súd rozhodol v zmysle žalobného petitu.
14. K doručeným odvolaniam žalobkyne sa žalovaný písomne nevyjadril.
15. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.
16. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobkyne, bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/3/2018-151 zo dňa 19.6.2018, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a oznámením na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP.
17. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní sám.
18. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia vo vzťahu k svojmu postupu a konaniu uvádza, že vychádzal z ustanovení zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok („CSP“), ktorý zákon podľa § 474 CSP nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2016.
19. Krajský súd vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobkyne uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa v dôvodoch tohto svojho rozhodnutia krajský súd obmedzuje len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu ako súdu prvej inštancie. Len na doplnenie správnosti záverov sa zdôrazňuje, že okresný súd správne vyhodnocoval splnenie zákonných podmienok pre možnosť vyhovenia návrhu žalobkyne, pričom táto dôkazná povinnosť zaťažovala žalobkyňu. Krajský súd uvádza, že pokiaľ základom jeho rozhodnutia je aplikácia § 387 ods. 2 CSP, tak nebolo potrebné ani žiaduce, aby v odôvodnení rozsudku krajského súdu boli opätovne zopakované tie rozhodné skutkové a právne závery, ktoré už uviedol okresný súd ako súd prvej inštancie v dôvodoch svojho napadnutého rozhodnutia a je postačujúce na ne len odkázať. To, že pri aplikácii § 387 ods. 2 CSP postačuje len odkaz na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09, podľa ktorého „...odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/170/2005 „...ak v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia okresného súdu, v zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu, t.j. súdu prvej inštancie“.
20. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
21. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
22. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
23. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
24. V rámci podaného odvolania žalobkyňa namietala, že z dôvodu „náležitej právnej istoty na strane žalobkyne“ sa cíti byť nútená podať odvolanie voči rozsudku súdu prvého stupňa a zotrvala na návrhu na prerušenie predmetného konania, s návrhom vyčkať na výsledok „práce obchodného registra“. Žalobkyňa v podanej žalobe žiadala o zrušenie účasti spoločníčky obchodnej spoločnosti SO-FRA s.r.o., „v likvidácii“, v intenciách § 148 ods. 1 Obchodného zákonníka. Argumentovala tým, že v spoločnosti sa vytvorila neriešiteľná situácia, v čase podania žaloby druhý spoločník mal vážne zdravotné problémy, pričom každý zo spoločníkov vlastnil 50 % podiel na spoločnosti. Zdôraznila, že od druhého spoločníka postupne nebolo v poslednom období jeho života slušné ani reálne žiadať, aby bol podnikateľsky aktívny. V rámci firmy sa nepredkladali žiadne návrhy a neprijímali sa žiadne riešenia a posledné Valné zhromaždenie firmy sa uskutočnilo dňa 21.3.1999, preto žalobkyňa abdikovala aj z funkcie konateľky. Zdôraznila, že spoločníci medzi sebou dlhodobo a logicky až do smrti druhého spoločníka v podstatne nekomunikovali. Spoločnosť, podľa žalobkyne, nevykonávala žiadnu podnikateľskú činnosť a tiež poukázala na svoj „relatívne vysoký vek“ a tiež na fakt, že ideovým hýbateľom obchodnej spoločnosti bol práve druhý spoločník, ako aj celková opísaná realita spoločnosti. Podiel žalobkyne na uvedenej obchodnej spoločnosti neumožňoval p. Pálešovej žiadnym spôsobom ovplyvniť chod spoločnosti a
dedičia po druhom spoločníkovi sa ku dňu podania žaloby neprihlásili ako nástupcovia spoločníka. V žalobe uviedla, že nemala a nemá žiadny pracovný pomer, nebola medzi ňou a spoločnosťou vytvorená žiadna iná zmluva. Vo vzťahu k výkonu funkcie konateľky nekonzumovala žiadne výhody. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k odvolacím dôvodom, po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd konštatuje, že okresný súd sa v dostatočnom rámci zaoberal vyhodnotením argumentácie žalobkyne a dospel k záveru, že nie sú naplnené zákonné podmienky pre zrušenie jej účasti v spoločnosti. Je zrejmé, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Obo 128/1996, s ktorého závermi sa odvolací súd stotožnil a v zmysle ktorých „...súd zruší na návrh spoločníka jeho účasť v spoločnosti s ručením obmedzeným, ak nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby v spoločnosti zotrval. Takáto situácia môže nastať najmä v prípadoch, keď spoločnosť závažným spôsobom porušuje svoje povinnosti voči spoločníkovi alebo keď takýmto spôsobom porušujú svoje povinnosti ostatní spoločníci na ujmu spoločníka“. Ak sa spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá má viacej spoločníkov rozhodne skončiť svoju účasť v spoločnosti a nepodarí sa mu dohodnúť s ostatnými spoločníkmi v danej prejednávanej veci s druhým spoločníkom z dôvodu jeho úmrtia a nie je možné previesť obchodný podiel na iného spoločníka alebo inú osobu zmluvou podľa § 115 Obchodného zákonníka, tak podľa platnej právnej úpravy proti vôli spoločníkov môže jeho účasť v spoločnosti zrušiť jedine súd. To, či situácia v zmysle § 148 ods. 1 Obchodného zákonníka nastala, môže posúdiť iba súd. Podľa ustálenej judikatúry by spoločník mohol byť úspešný, pokiaľ by vedel dokázať, že buď spoločnosť závažným spôsobom porušuje svoje povinnosti voči nemu ako spoločníkovi alebo takýmto spôsobom porušujú svoje povinnosti ostatní spoločníci na jeho ujmu. Povinnosti o porušenie ktorých by išlo, treba vyvodiť jednak z príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, ale najmä zo Spoločenskej zmluvy (č.l. 4 a nasl. spisu). V súvislosti s týmito závermi považuje krajský súd za podstatné uviesť, že dôvody uvádzané žalobkyňou v žalobe v celom prvostupňovom konaní, vo väzbe na argumentáciu žalobkyne v odvolaní, ako i v podaní označenom ako argumentačné doplnenia odvolania žalobkyne voči rozsudku v podaní zo dňa 27.1.2017, doručené okresnému súdu dňa 3.2.2017, keď odvolanie bolo doručené okresnému súdu dňa 30.12.2016, neboli spôsobilé naplniť zákonné predpoklady pre zrušenie účasti žalobkyne v predmetnej spoločnosti. Vo vyhodnotení argumentácie žalobkyne berúc do úvahy rozsah a dôvody podaného odvolania krajský súd nemal vytvorený priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa. Ak tvrdila žalobkyňa garanciu náležitej právnej istoty, z ktorého dôvodu podávala odvolanie, tak bližšie v tejto rovine neuviedla žiadne ďalšie skutočnosti v samotnom odvolaní (v podaní zo dňa 27.12.2016, č.l. 76 spisu). Závery okresného súdu, ktorý konštatoval v napadnutom rozsudku, že „Súd mal preukázané výpisom z obchodného registra žalovaného a zápisnicou z VZ žalovaného, konaného 21.3.1999 (č.l. 32), že spoločnosť žalovaného bola zrušená v zmysle § 68 ods. 3 písm. b/ OBZ ku dňu 1. 4. 1999 a je v likvidácii. Podľa § 71 ods. 1 OBZ bol ustanovený likvidátor, ktorým bol p. František Gren, v súlade s § 71 ods. 3 OBZ (ak výkon funkcie likvidátora zanikne smrťou likvidátora alebo z iných dôvodov, musí byť ustanovený nový likvidátor bez zbytočného odkladu spôsobom, akým bol ustanovený predchádzajúci likvidátor), bola ustanovená za likvidátorku žalobkyňa, čo je preukázané výpisom z obchodného registra žalovaného. Likvidátor v súlade s ust. § 72 ods. 1 OBZ robí v mene spoločnosti len úkony smerujúce k likvidácií spoločnosti. Pod týmito úkonmi je dôvodné rozumieť úkony likvidátora smerujúce k rýchlemu, hospodárnemu a efektívnemu speňaženiu majetku likvidovanej spoločnosti, ktorý postup smeruje k podaniu návrhu na výmaz spoločnosti z obchodného registra (§ 75 ods. 5 OBZ), pričom spoločnosť ku dňu výmazu z obchodného registra zaniká v zmysle ust. § 68 ods. 1 OBZ, spoločnosť zaniká ku dňu výmazu z obchodného registra, ak tento zákon neustanovuje inak. Vzhľadom na štádium, v ktorej sa spoločnosť žalovaného ku dňu rozhodovania súdu nachádza - smerujúcom k zániku spoločnosti, čo uviedla aj PZ žalobkyne v podaní na č.l. 34, nebolo podľa názoru súdu účelné zrušiť účasť žalobkyne ako spoločníčky v už zrušenej spoločnosti. Spoločnosť sa nachádza v procese likvidácie po jej zrušení (§ 68 ods. 6, § 70 OBZ), keď následne bude spoločnosť vymazaná z obchodného registra (§ 75 ods. 5 OBZ), lebo po zrušení spoločnosti proces likvidácie smeruje k výmazu a zániku spoločnosti. Výmazom spoločnosti z obchodného registra zanikne spoločnosť, a teda aj účasť žalobkyne v (zaniknutej) spoločnosti. Ust. § 148 ods. 1 OBZ neslúži iba na záujem spoločníka, ale aj k ochrane spoločnosti a ostatných spoločníkov. Dáva súdu pri rozhodovaní o skončení účasti spoločníka v spoločnosti široké medze pre uváženie, akú situáciu možno charakterizovať ako situáciu, za ktorej nemožno spravodlivo požadovať, aby spoločník zotrval v spoločnosti, ale tiež musí zvažovať a prihliadať na to, aby priznaním takéhoto práva nedošlo k neúmernému zásahu do práv spoločnosti. Súd pri posudzovaní návrhu spoločníka na zrušenie jeho účasti v spoločnosti musí za určitých okolností uprednostniť záujem spoločnosti. Podľa názoru súdu je práve situácia, keď je dôvodné aplikovať aj zásadu povinnosti lojality spoločníka ku spoločnosti. V kontexte preukázanej skutočnosti - zrušenia žalovanej spoločnosti podľa ust. § 68 ods. 3 písm. b/
OBZ, nachádzajúcej sa v štádiu jej likvidácie, keď bola zrušená a vstúpila do likvidácie z dôvodov, že „neprevádzkuje žiadnu činnosť,“ by postup žalobkyne ako spoločníčky a súčasne likvidátorky v procese likvidácie mal smerovať k tomu, aby bol naplnený účel procesu likvidácie, ktorý smeruje k výmazu spoločnosti, t.j. k jej zániku, zánikom spoločnosti zanikne aj účasť žalobkyne ako spoločníčky v spoločnosti“, boli závermi, s ktorými sa odvolací súd vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, a to tak v skutkovej rovine a následne i v rovine právneho hodnotenia okresným súdom, stotožnil. Ak okresný súd dospel k záveru, že práve za situácie, keď došlo k zrušeniu spoločnosti a za stavu nariadenia jej likvidácie, zrušením účasti žalobkyne v zrušenej spoločnosti v štádiu jej likvidácie by prišlo k neodôvodnenému zásahu do práv spoločnosti, a tiež by to bolo nespravodlivé voči druhému spoločníkovi (jeho právnym nástupcom), keby účasť žalobkyne v spoločnosti zrušil, tak s týmto záverom sa odvolací súd stotožnil. Krajský súd odkazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu a zdôrazňuje, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v rovine dôvodnosti návrhu na zrušenie jej účasti v spoločnosti žalovaného, pričom dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení a vykonaných dôkazov. Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúce k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností, významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 zo dňa 23. mája 2012). Okresný súd a v zhode k tomu i krajský súd mali za to, že žalobkyňa uvedené dôkazné bremeno vo vzťahu k návrhu, v ktorom tvrdila dôvody pre zrušenie jej účasti v spoločnosti, nepreukázala, pričom cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd odkazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v tejto časti. Ak žalobkyňa v podaní doručenom dňa 3.2.2017 (č.l. 81 spisu) označenom ako argumentačné doplnenie odvolania (doručené okresnému súdu dňa 30.12.2016, č.l. 65 spisu), dopĺňala odvolanie, tak ani z tohto podania žalobkyne, v ktorom bola obsiahnutá argumentácia vyplývajúca z rozhodnutí Okresného súdu Trnava, sp.zn. 21Cb 118/2005, v rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 9Cbs 68/2004, v rozsudku Krajského súdu Nitra sp.zn. 18Cbs 1/2005, v rozsudku Okresného súdu Žilina sp.zn. 10Cb 7/2005, v rozsudku Krajského súdu Bratislava sp.zn. 9Cbs 108/2004, v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Obo 128/1996, v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Obo 355/95, v rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 32Cb 238/2005, v rozsudku Okresného súdu Žilina sp.zn. 11Cb 116/2005, v rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 23Cb 120/2005, v rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 7Cbs 115/2005, v spojení s argumentáciou „Ak nás dnes obchodný registre pri OS v Žiline ubezpečuje, že firmou SO- Fra nemožno vymazať z obchodného registra /a tento stav by napriek § 75 Obchodného zákonníka mal ostať „večný“/ o to viac sú dané právne korektné a relevantné dôvody, aby súd vyhovel návrhu/ žalobe p.s. Pálešovej zrušiť jej účasť v spoločnosti s ručením obmedzeným SO-FRA. Je očividné, že od nej nie je možné spravodlivo žiadať, aby v uvedenej znefunkčnenej firme = spoločnosti s ručením obmedzeným SO-FRA zotrvala“, nebol vytvorený pre krajský súd na odklon od záverov súdu prvého stupňa a dostatočný priestor na konštatovanie dôvodnosti žalobkyňou uplatneného návrhu na zrušenie jej účasti v spoločnosti žalovaného. Krajský súd uvádza, že pokiaľ si žalobkyňa v odvolaní a argumentačnom doplnení odvolania osvojila závery, ktorých správnosť preukazovala poukazom na rozhodnutia krajských súdov a okresných súdov, tak tieto rozhodnutia v prejednávanej veci nie sú takými, ktoré by bez ďalšieho (vzhľadom i na rozdielnosť skutkových a právnych základov so skutkovým a právnym stavom v prejednávanej veci) limitovali odvolací súd v tejto konkrétnej prejednávanej veci, keďže nejde len o rozhodnutia najvyšších súdnych autorít. Ak žalobkyňa zdôrazňovala právnu istotu, tak odvolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 87/1993, v zmysle ktorého obsahom princípu právneho štátu vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku, sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Za ustálenú judikatúru pre účely jej záväznosti a potreby odôvodnenia odchýlenia sa od takéhoto záväzného názoru Najvyššieho súdu (žalobkyňa poukazovala však i na rozhodnutia okresných súdov, krajských súdov), má významnú hodnotu aj to, či bolo takéto rozhodnutie (Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej aj len „zbierka“), teda bolo odsúhlasené príslušným kolégiom pripomienkované predpokladaným spôsobom a je teda považované za súčasť ustálenej judikatúry v obdobných veciach. Až pokiaľ
určitý právny názor bol opakovane potvrdený Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ide skutočne o ustálenú judikatúru, teda o názor Najvyššieho súdu, nie iba o názor jedného senátu. Vzhľadom na tieto postuláty nebolo možné odvolaciemu súdu stotožniť sa s argumentáciou žalobkyne v odvolaní a v podaní označenom ako argumentačné doplnenie odvolania (č.l. 81 spisu) a nemohol konštatovať odklon okresného súdu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít s poukazom na konania, na ktoré žalobkyňa poukazovala v podanom odvolaní (teda pokiaľ išlo o rozhodnutia okresných a krajských súdov). V súvislosti s uvedenými závermi pre úplnosť odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. októbra 2016 sp.zn. 3Cdo 136/2016, v zmysle ktorého, výklad, ktorý sa podáva v publikovanom judikáte, nie je síce právne (de jure) záväzný, faktický (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra Najvyššieho súdu nie je formálne záväzná ipso jure, normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii - voči súdom nižších stupňov, ako aj v horizontálnej línii
- medzi jednotlivými senátmi a kolégiami Najvyššieho súdu navzájom. Pokiaľ žalobkyňa konkretizovala rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých vyvodzovala potrebu dodržania záverov z nich vyplývajúcich s dôrazom na čl. 2 CSP, tak odvolací súd zdôrazňuje, že práve vo vymedzení základných princípov tohto článku je formulovaný princíp právnej istoty ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej praxe niet, aj stav, v ktorom môže každý legitímne očakávať, že jeho spor bude spravodlivo rozhodnutý. Ak teda poukazovala žalobkyňa na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Obo 128/1996, tak odvolací súd poukazuje na skutočnosti v skutkovej a právnej rovine, ktoré boli posudzované Najvyšším súdom Slovenskej republiky, keď sama žalobkyňa poukázala na časť rozhodnutia, v zmysle ktorého „Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí zaujal záver, že pokiaľ spoločnosť alebo ostatní spoločníci porušili podstatným spôsobom svoje povinnosti na ujmu žalobcu (spoločníka), v dôsledku čoho by nebolo spravodlivé od neho žiadať, aby v spoločnosti zotrval, môže to byť dôvodom pre zrušenie účasti spoločníka v spoločnosti“, ktorý skutkový stav nie je totožný s prejednávanou vecou, tak potom podľa odvolacieho súdu, nemožno aplikovať princíp právnej istoty práve vo vzťahu k záverom uvedeným v predmetnom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k prejednávanej veci. Ak žalobkyňa v rámci argumentačného doplnenia odvolania poukázala na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3Obo 355/95, tak ani tieto závery nie sú spôsobilé vytvoriť priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa a nie je možné relevantne z týchto záverov konštatovať porušenie princípu právnej istoty, ak okresný súd nezrušil účasť žalobkyne v spoločnosti, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky predsa konštatoval, že „pokiaľ žalobca preukázal, že nemal nikdy väčšinu hlasov podľa spoločenskej zmluvy, nemohol ovplyvniť obchodnú činnosť spoločnosti. Spoločnosť toho času už nie je schopná riadnej obchodnej činnosti. Preto sa žalobca nemôže v dostatočnej miere venovať povinnostiam, ktoré vyplývajú z jeho postavenia spoločníka v žalovanej spoločnosti. Nebolo by preto spravodlivé nútiť ho, aby v spoločnosti zotrval“, keď sama žalobkyňa netvrdila ako dôvod zrušenia jej účasti v spoločnosti, nevyhovenie spoločnosti jej záujmu podieľať sa na činnosti žalovaného. Práve v súvislosti s týmito závermi akcentuje odvolací súd odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa stotožnil a s dôrazom práve dôvody rozhodnutia okresného súdu, ktoré vyplývajú z odôvodnenia napadnutého rozsudku potom nie je možné vyhodnotiť napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako rozhodnutie, ktoré by bolo vydané v rozpore s princípom právnej istoty zakotveným v Čl. 2 CSP. V rovine svojich záverov krajský súd pripomína, že obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04) (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23.11.2010, sp.zn. 5Cdo 218/2010).
25. Ak žalobkyňa v rámci podaného odvolania uvádzala, že optimálne bolo prerušiť predmetné konanie a vyčkať na výsledok „práce obchodného registra“, ktorému návrhu okresný súd nevyhovel a návrh na prerušenie konania zamietol, tak i s rozhodnutím okresného súdu v tejto časti sa odvolací súd stotožnil. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenie, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne konanie alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. V danom prípade vo vzťahu k návrhu žalobkyne nevidel odvolací súd dôvod na prerušenie konania, pretože v danom konaní za daného skutkového a právneho stavu boli vytvorené podmienky pre rozhodnutie vo veci samej, teda o návrhu žalobkyne na (ne)zrušenie
jej účasti v spoločnosti a nevidel odvolací súd dôvod pre prerušenie takéhoto konania. Je zrejmé, že išlo svojou povahou o určovaciu žalobu a nezistil prekážky, pre ktoré by neboli splnené podmienky pre rozhodnutie vo veci. Preto i v tejto časti bol rozsudok okresného súdu napriek podanému odvolaniu žalobkyne potvrdený.
26. Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. Pri vecne správnom závere vyjadrenom okresným súdom, v zmysle ktorého žalobu zamietol pre nepreukázanie naplnenia podmienok pre zrušenie účasti žalobkyne čo by spoločníčky v predmetnej spoločnosti v relevantnom štádiu prvostupňového konania, preto i podľa záverov odvolacieho súdu bolo nevyhnutné žalobu žalobkyne zamietnuť a nebolo možné odvolaniu vyhovieť. Pre vecne správny postup okresného súdu bolo jeho rozhodnutie v celom rozsahu cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdené a v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.
27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Podľa výsledku odvolacieho konania je zrejmé, že úspešnou stranou sporu je žalovaný, z obsahu spisového materiálu nevyplýva, že by žalovanému v súvislosti s konaním pred Krajským súdom v Žiline ako súdom odvolacím vznikli nejaké trovy odvolacieho konania, preto krajský súd rozhodol tak, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.