Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-72-2017.pdf
PDF · 148.52 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/72/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr. Martina Holiča a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: I. M., nar. X. B. XXXX, trvalo bytom I., zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Pekar, Potočná 191/39, 909 01 Skalica, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, o zaplatenie 1.604,52 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo 4. októbra 2016 č. k. 2C/184/2015-59 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1604,52 eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 27.6.2015 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, II. priznal žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 497 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov); § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3 a ods. 5, § 54 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456 vety prvej, § 517 ods. 2, § 563 O. z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere); § 1 ods. 1 až 3, § 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 až 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy 4.2.2008 (ďalej len „ZoSÚ“) a § 180 a § 230 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z. (ďalej len „CSP“). Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie jej sumy 1.604,52 eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia. Zo Zmluvy o úvere č. 2360155 mal súd prvej inštancie preukázané, že bola uzavretá v písomnej forme dňa 4.2.2008 medzi žalovanou ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníčkou, na predtlačenom formulári, mala vopred pripravený text. Podľa tejto zmluvy sa veriteľ zaväzuje poskytnúť dlžníkovi úver v sume 10.000 Sk (331,94 eur) a dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 9.680 Sk (321,32 eur), t.j. celkovo zaplatí čiastku 19.680 Sk (653,26 eur) v 12 mesačných splátkach po 1.640 Sk (54,44 eur) počnúc dňom 16.2.2008 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). Na predmetnej zmluve bola žalobkyňa označená ako občan - fyzická osoba, bola identifikovaná menom, priezviskom, rodným číslom, číslom OP a adresou trvalého pobytu. Kolónky umožňujúce identifikovať dlžníka ako subjekt konajúci v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti vyplnené neboli. Rubovú stranu zmluvy tvorili predtlačené VPPÚ, vrátane predtlačeného článku 19 o tom, že zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obch.z., že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obch.z.. Obsahom zmluvy je tiež predtlačené splnomocnenie, na základe ktorého dlžník ako splnomocniteľ splnomocňuje advokáta Mgr.
Tomáš Kušnír, Údernícka 5, Bratislava na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu (v zmluve absentuje podpis advokáta). Ďalej zmluva obsahuje vyhlásenie dlžníka, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy o úvere, ako aj s obsahom plnomocenstiev v nej uvedených a súhlasí so VPPÚ, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy; nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. V spodnej časti zmluvy žalobkyňa svojim podpisom potvrdila prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v zmluve dňa 4.2.2008. V článku 17 VPPÚ sa nachádza rozhodcovská doložka. Z prehľadu zrazených splátok vystaveného spoločnosťou Eissmann Automotive Slovensko s.r.o. pre zamestnanca I. M. mal súd preukázané, že zrážky zo mzdy žalobkyne boli vykonané v celkovej sume 1.679,31 eur. Podľa potvrdenia o splátkach vystaveného žalovanou, žalobkyňa uhradila na zmluvu č. 2360155 k 10.3.2014 celkom sumu 1.936,46 eur. Predžalobnou výzvou zo 16.6.2015 žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala žalovanú, aby jej zaplatila sumu 1.604,52 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia zo Zmluvy o úvere č. 2360155 zo 4.2.2008 v lehote 7 dní od doručenia tejto výzvy na jej účet uvedený vo výzve. Zásielka s výzvou bola doručená žalovanej 19.6.2015. Listom z 22.6.2015 žalovaná oznámila žalobkyni v nadväznosti na jej výzvu, že zmluva bola uzatvorená v zmysle ust. § 262 ods. 1 Obch.z., spĺňa všetky náležitosti vyžadované právnymi normami, preto nesúhlasí s tvrdením, že úver je bezúročný a bez poplatkov a žiadosť na vydanie bezdôvodného obohatenia považuje za neopodstatnenú. Zároveň oznámila, že zmluva o úvere č. 2360155 bola dňa 10.3.2014 v plnom rozsahu uhradená. Žalobkyňa nesúhlasila s argumentáciou žalovanej ohľadom právneho posúdenia zmluvy a tým, že právnu úpravu upravujúcu postavenie spotrebiteľov v O.z. je potrebné považovať za lex specialis k právnej úprave v Obch.z, zmluva o úvere č. 2360155 je spotrebiteľská zmluva, postup žalovanej, ktorá zakomponovala do VPPÚ dohodu o tom, že právny vzťah sa bude spravovať Obch.z., je úmyselným obchádzaním predpisov na ochranu spotrebiteľa, ide o nekalú obchodnú praktiku. Tvrdenie žalovanej, že žalobkyňa nemienila použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, je účelové a nebolo preukázané. Právny záver o tom, že vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou je spotrebiteľský, potvrdil tiež Krajský súd v Trnave v uznesení č.k. 10CoE/375/2014-117 z 29.1.2015. Žalovaná mala v zmluve uviesť hodnotu RPMN, údaj o konečnej splatnosti, o ročnej úrokovej sadzbe, o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, údaj o priemernej RPMN. Žiadny z týchto údajov zmluva neobsahuje, preto v súlade s § 4 ods. 3 ZoSÚ sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov a žalovaná mala právo len na vrátenie sumy 331,94 eur. Žalovaná tak získala majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu v sume 1.604,52 eur. Žalobkyňa nesúhlasila s názorom, že spor bol právoplatne rozsúdený rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 07955/08, opätovne poukázala na uznesenie KS v Trnave č. k. 10CoE/375/2014-117, v ktorom súd uviedol, že neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci, ani na vydanie rozhodnutia, rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym aktom, hľadí sa na neho, akoby neexistoval, nemá žiadne právne účinky. Tento názor zastáva aj Krajský súd v Trnave v uznesení č.k. 10CoE/308/2011-39 z 31.5.2012, podľa ktorého nulitný titul žiadnu prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje. Súd prvej inštancie sa zaoberal námietkou žalovanej, že spor nemožno vecne prejednať a konanie treba zastaviť pre existenciu prekážky právoplatne rozsúdenej veci, ktorú zakladá rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu z 26.8.2008, sp. zn. SR 07955/08. V prvom rade poukázal na to, že žalovaná predmetný rozhodcovský rozsudok nedoložila, ani nenavrhovala vykonať dokazovanie týmto rozsudkom. Nemohol tejto námietke žalovanej vyhovieť, nakoľko prekážka res iudicata v danom prípade nemohla vzniknúť vzhľadom k tomu, že rozhodcovská doložka uvedená v bode 17. VPPÚ je neprijateľná zmluvná podmienka, a teda absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 O.z.). Prekážku právoplatne rozsúdenej veci môže založiť len rozhodnutie orgánu, ktorý bol kompetentný na jeho vydanie. Takýmto príslušným orgánom nemôže byť rozhodcovský súd, ktorého právomoc bola založená na absolútne neplatnej rozhodcovskej doložke, teda v skutočnosti jeho právomoc na rozhodovanie sporu vôbec nebola daná. Rozhodcovská doložka bola inkorporovaná do vopred pripravených všeobecných obchodných podmienok. Dáva síce možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom, tento výber je však daný tomu účastníkovi, ktorý začne konanie skôr. Z rozhodovacej praxe je súdu známe, že v sporoch zo spotrebiteľských právnych vzťahov to býva veriteľ, kto iniciuje konanie proti dlžníkovi, preto je právo dlžníka obrátiť sa na miestne príslušný všeobecný súd len zdanlivé a trvá len do času, kým nepodá veriteľ návrh na začatie rozhodcovského konania. O neprijateľnú rozhodcovskú doložku (zmluvu) ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto zmluvy začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Spotrebiteľ má byť chránený nielen pred tým, že riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, ale aj pred tým, aby mu takéto riešenie vnútil dodávateľ svojím konaním. Doložku nie je možné akceptovať, ak by
vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Začatie rozhodcovského konania bráni začatiu konania v tej istej veci na všeobecnom súde. Spotrebiteľovi je potom znemožnené zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Okrem toho rozhodcovská doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa, keď rozhodcovský súd bol vopred vybraný veriteľom a spotrebiteľ nemal možnosť jeho výber ani obsah rozhodcovskej doložky ovplyvniť, nakoľko táto bola súčasťou formulárových obchodných podmienok, do obsahu ktorých spotrebiteľ nemohol zasiahnuť a mohol zmluvu buď prijať alebo odmietnuť len ako celok, t.j. vrátane predmetnej rozhodcovskej doložky. Z uvedeného dôvodu bol súd prvej inštancie názoru, že rozhodcovský súd by nemal právomoc spor zo Zmluvy o úvere č. 2360155 prejednať a rozhodnúť, preto prípadný rozhodcovský rozsudok (ktorého existenciu žalovaná nepreukázala) by bol nulitný (paakt) a ako exekučný titul neúčinný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň akoby neexistoval. Pri tomto závere poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31.5.2012 č.k. 10CoE/308/2011-39, podľa ktorého nulitný (z pohľadu práva neúčinný) titul žiadnu prekážku následného prejednania a rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie konanie nezastavil pre prekážku veci rozsúdenej a spor vecne prejednal. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že predmetom konania je nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia zo Zmluvy o úvere č. 2360155, ktorú uzatvorila ako dlžník so žalovanou ako veriteľom dňa 4.2.2008. Zmluva bola uzatváraná na formulári veriteľa, teda mala predtlačený text, a to vrátane označenia veriteľa ako zmluvnej strany a do zmluvy sa dopisovali len údaje, ktoré vzhľadom na charakter nemohli byť vopred dané, a to osobné údaje dlžníka, výška poskytnutého úveru, výška poplatku, spôsob splatnosti úveru (výška a počet splátok). Podľa zmluvy žalovaná (veriteľ) poskytla žalobkyni (dlžníkovi) úver vo výške 10.000 Sk, ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť spolu s poplatkom vo výške 9.680 Sk v 12 mesačných splátkach po 1.640 Sk počnúc dňom 16.2.2008. Rubovú stranu zmluvy tvorili predtlačené VPPÚ, vrátane predtlačeného článku 19., podľa ktorého sa zmluvné strany dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obch.z., že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obch.z.. Zmluva o úvere je ako zmluvný typ upravená v Obch.z. a jedná sa o absolútny obchod, v danom prípade však zároveň ide aj o zmluvu spotrebiteľskú podľa ust. § 52 O.z., keď veriteľ a dlžník definičné spĺňajú charakteristiku dodávateľa a spotrebiteľa. Ide o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah, bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Úver poskytnutý žalobkyni túto charakteristiku spĺňa. V danom prípade bola uzavretá štandardná formulárová spotrebiteľská zmluva, kde text zmluvy bol vopred pripravený veriteľom a dlžník nemal možnosť žiadnym podstatným spôsobom zasahovať do obsahu zmluvy a príslušných všeobecných podmienok tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Veriteľ ako dodávateľ v danom prípade pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a žalobkyňa zmluvu podpísala v postavení spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalovaná nepreukázala svoje tvrdenie, že žalobkyňa nemienila použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, súdu ani nie je zrejmé, na základe akých skutočností žalovaná k tomuto záveru dospela, keďže žalobkyňa zmluvu uzatvárala ako občan - fyzická osoba, žiadny z identifikačných údajov žalobkyne uvedených v zmluve nenasvedčuje, že by mala zmluvu uzatvárať v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti. Účel úveru v zmluve uvedený nie je, preto je vecou veriteľa (dodávateľa), aby preukázal skutočný účel použitia poskytnutého úveru, v prípade pochybností, či ide alebo nejde o spotrebiteľský vzťah, dôkazné bremeno spočíva práve na ňom (uznesenie Krajského súdu v Trnave z 23.2.2010, sp. zn. 10CoE/5/2010). Zároveň je zmluva o úvere č. 2360155 zo 4.2.2008 aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b/ ZoSÚ. Spotrebiteľským úverom je v zmysle § 2 písm. a/ ZoSÚ každé dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy spotrebiteľovi, a to za odplatu veriteľom bez ohľadu na právnu formu, s výnimkou zmlúv vymedzených v § 1 ods. 2 ZoSÚ. Vzhľadom na uvedené súd pri právnom posúdení veci zmluvu posudzoval v zmysle ustanovení ZoSÚ, ktorý je lex specialis vo vzťahu k Obch.z, ako aj príslušných ustanovení O.z., ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Súd neakceptoval názor žalovanej, že na zmluvu je potrebné aplikovať Obch.z., a to na základe dohody zmluvných strán obsiahnutej v článku 19. VPPÚ. Takúto dohodu uvedenú v predtlačených VPPÚ, ktoré sú koncipované všeobecne pre veľký počet bližšie neurčených spotrebiteľov, a teda nebola so žalobkyňou ako dlžníčkou individuálne dojednaná, je potrebné považovať za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, a preto absolútne neplatnú podľa § 53 ods. 5 O.z., pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľský právny vzťah treba posudzovať vždy podľa ustanovení O.z. a príslušných ustanovení ZoSÚ a ostatných predpisov na ochranu spotrebiteľa, nie podľa všeobecnej právnej úpravy obsiahnutej v Obch.z.. Normy spotrebiteľského práva sú vo vzťahu k Obch.z. špeciálnymi ustanoveniami, preto sa na daný vzťah uplatní právna zásada použitia špeciálnej právnej úpravy pred všeobecnou. Na spotrebiteľské právne vzťahy sa za každých okolností musia použiť ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá. Zmluvnou podmienkou, ktorú si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a podľa ktorej sa majú všetky jeho právne vzťahy spravovať všeobecným kódexom obchodného práva, ktorý upravuje mnohé inštitúty záväzkových vzťahov nepriaznivejšie pre spotrebiteľa, sa spotrebiteľ vopred vzdáva svojich práv, ktoré mu priznáva O.z. alebo si inak zhoršuje svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 O.z.). Žalovanej, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť v SR v oblasti poskytovania úverov už niekoľko rokov a je účastníkom množstva súdnych konaní, musí byť známa skutočnosť, že dohoda o voľbe obchodného práva v spotrebiteľských zmluvách bola už mnohokrát vyhlásená všeobecnými súdmi za neprijateľnú zmluvnú podmienku (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo 6.3.2012 č.k. 24Co/130/2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. januára 2011, sp. zn. 5 M Cdo 20/2009). Okrem toho aplikačná prax zotrváva na závere, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel napríklad od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo potrebné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak nemôžu slúžiť na to, aby do nich dodávateľ zakomponoval (často v neprehľadnej a skrytej forme) dojednania pre spotrebiteľa nevýhodné, zhoršujúce jeho právne postavenie, ako napr. dohodu o aplikácii Obch.z.. Súd po posúdení obsahu zmluvy a predložených listinných dôkazov mal za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzavretá platne, keď na jej základe žalovaná poskytla žalobkyni spotrebiteľský úver, ktorý žalobkyňa vyčerpala. Medzi povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere patria aj: konečná splatnosť spotrebiteľského úveru; ročná úroková sadzba; výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ročná percentuálna miera nákladov; priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platná ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 písm. g/, h/, i/, j/ a k/ ZoSÚ), citované náležitosti však v Zmluve o úvere č. 2360155 uzavretej medzi stranami sporu absentujú. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a zároveň aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať nároky, na ktoré nemá právo. Zmluva obsahuje len údaj o celkovom počte splátok 12, výške splátky 1.640 Sk a splatnosti prvej splátky dňa 16.2.2008, z čoho ale nie je zrejmé, aká časť splátky je určená na splátku istiny, aká časť na splátku úroku, prípadne aká časť pripadá na splátku poplatkov. Primárnemu účelu spotrebiteľského práva, ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana, zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Údaj o konečnej splatnosti úveru, o výške RPMN a priemernej hodnote RPMN a údaj o výške úrokovej sadzby chýbajú úplne. Žalovaná si nesplnila svoju povinnosť voči žalobkyni
- spotrebiteľovi určite, prehľadne a zrozumiteľne informovať spotrebiteľa o všetkých náležitostiach, ktorá zmluva o spotrebiteľskom úvere zo zákona musí obsahovať. Vzhľadom na vyššie uvedené chýbajúce náležitosti zmluvy, úver poskytnutý žalobkyni je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov v súlade s § 4 ods. 3 ZoSÚ v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Na základe uvedeného potom žalovanej ako veriteľovi vznikol na základe uzavretej zmluvy nárok len na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov a akékoľvek ďalšie plnenie dlžníka veriteľovi prevyšujúce sumu poskytnutej istiny je plnením, na ktoré niet právneho ani zákonného dôvodu. Žalovaná argumentovala, že zmluva nie je neplatná a nebola ani zrušená, nemôže sa jednať o plnenie bez právneho dôvodu, nakoľko platne vznikol záväzkový vzťah medzi stranami sporu. K uvedenému súd poznamenáva, že právnym dôvodom na plnenie úrokov a poplatkov by mohla byť len úverová zmluva bezvadná, t.j. obsahujúca všetky zákonné náležitosti, ktorá by zakladala záväzok dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnutý úver spolu s dohodnutými úrokmi. Avšak ak úver z nedokonalej zmluvy o spotrebiteľskom úvere treba ex lege považovať za bezúročný a bez poplatkov, takáto zmluva v žiadnom prípade nemôže byť legitímnym právnym dôvodom na vznik nároku veriteľa na vrátenie aj iných plnení než poskytnutej istiny úveru. Ak dlžník v takom prípade zaplatil veriteľovi sumu vyššiu, v časti prevyšujúcej poskytnuté finančné prostriedky sa jedná o bezdôvodné obohatenie veriteľa na úkor dlžníka, pretože takto získal majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu. Vzniknuté bezdôvodné obohatenie je veriteľ povinný vydať
tomu, na úkor koho ho získal. V konaní nebolo sporné, že žalovaná na základe Zmluvy o úvere č. 2360155 poskytla žalobkyni peňažné prostriedky v celkovej výške 331,94 eur (10.000 Sk) a žalobkyňa žalovanej zaplatila celkom sumu 1.936,46 eur, čo vyplýva aj z prehľadu splátok vystaveného žalovanou V súlade s vyššie uvedeným sa potom žalovaná bezdôvodne obohatila na úkor žalobkyne o sumu 1.604,52 eur predstavujúcu rozdiel medzi poskytnutým úverom a všetkými úhradami žalobkyne na úverovú zmluvu, z čoho vyplýva, že žaloba bola v celom rozsahu dôvodná, a preto súd zaviazal žalovanú na zaplatenie žalovanej sumy. Nakoľko bolo preukázané, že žalovaná je v omeškaní s plnením peňažného dlhu, súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni aj úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne podľa § 517 ods. 2 O.z. v spojitosti s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. v znení neskorších predpisov, a to odo dňa 27.6.2015. V súlade s § 563 O.z., prvým dňom omeškania v danom prípade je deň nasledujúci po uplynutí 7-dňovej lehoty poskytnutej žalobkyňou žalovanej v predžalobnej výzve zo 16.6.2015, doručenej žalovanej 19.6.2015. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP, vecne dôvodil plným úspechom žalobkyne v konaní, z ktorého dôvodu priznal žalobkyni nárok na plnú náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie iba žalovaná s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodila, že v konaní došlo k vade podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Bola názoru, že žalobkyňa na určenie neprijateľnosti/ neplatnosti zmluvných podmienok nemá naliehavý právny záujem, keď v ustanovení § 137 písm. c/ CSP sa uvádza, že návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, v zmysle čoho potom žalobkyňu zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny záujem. Poukázala na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II z 25.5.2016 sp. zn. 52C/135/2014, ktorý zamietol návrh na začatie konania v obdobnej veci, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov. Bola názoru, že v predmetnej veci existuje neodstrániteľná prekážka konania, ktorú predstavuje existencia veci rozhodnutej, s ktorou prekážkou sa súd prvej inštancie absolútne nevysporiadal, keď o platnosti jednotlivých častí zmluvy o úvere č. 2360155 (teda či zmluva je bezúročná a bez poplatkov alebo nie) už bolo rozhodnuté 26.8.2008 rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. sp. zn. SR 07955/08, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Citovala ust. § 161 ods. 1 a 3 CSP, z ktorých podľa nej vyplýva, že ak sa v konaní vyskytnú neodstrániteľné nedostatky konania, súd nemôže vo veci konať a rozhodnúť, ale musí konanie zastaviť v ktoromkoľvek štádiu konania. Teda uvedené ustanovenie súdu ukladá skúmať podmienky konania v trvaní celého konania. Medzi neodstrániteľné nedostatky v konaní sa okrem iného považuje aj res iudicata. Poukázala na ust. § 230 CSP s tým, že nie je rozhodujúce, že skoršie rozhodnutie je rozhodnutie rozhodcovského súdu. S poukazom na § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a poukázala na rozhodnutie o námietke veci rozhodnutej, a to Uznesenie NS ČR sp. zn. 29Cdo 2254/2011 z 27.06.2013, uznesenie NS SR z 28.5.2002 sp. zn. 3 Cdo 100/01, uznesenie rovnakého súdu sp. zn. 3 Cdo 42/2006, uznesenie Krajského súdu v Prešove z 20.12.2011 sp. zn. 1Co/79/2011 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 3.5.2012 č. k. 5Co/43/2012-207 a uznesenie OS Bratislava I sp. zn. 17C/35/2014 z 3.6.2014. Právna povaha rozhodcovského rozsudku sa stala aj predmetom aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu SR, poukázala na uznesenia NS SR z 26.9.2011 sp. zn. 3 M Cdo 11/2010, z 18.1.2012 sp. zn. 6 Cdo 143/2011, z 9.2.2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011, s tým, že argumentáciu žalovanej týkajúcu sa res iudicata podporuje aj komunitárne a medzinárodné právo. Poukázala na rozhodnutie ESD v jeho veci Asturcom a rozhodnutie č. C-2/08 vo veci Amministrazione dell´ Economia a delle. Poňatie rozhodcovského rozsudku ako res iudicata je naviac jednou zo základných zásad rozhodcovského konania akceptovateľnou v medzinárodnou meradle. Podľa názoru žalovanej ten istý predmet konania je daný vtedy, ak vyplýva z rovnakého skutku a zároveň sa týka tých istých osôb, pričom nie je rozhodujúce či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie, t. j. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako odporca má v novom konaní postavenie navrhovateľa. Z rozhodcovského rozsudku je jasne zrejmé, že rozhodcovský súd posúdil zmluvu ako platný a odplatný právny úkon a na jeho základe priznal žalovanému voči žalobcovi plnenie. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z hľadiska res iudicata je prípadná nesprávnosť rozhodcovského rozsudku irelevantná a aj v takomto prípade res iudicata naďalej existuje. Žalovaná bola teda názoru, že ak procesné podmienky nie sú splnené, konanie vykazuje nedostatky. Ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, tvorí výrok takéhoto rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe
medzi tými istými účastníkmi konania vo vzťahu k tomu istému skutku, ktorý už bol predbežne právne kvalifikovaný v rozsudku na plnenie, a preto by súd mal konanie zastaviť pre neodstrániteľný nedostatok konania. Odvolateľka ďalej vytkla súdu prvej inštancie, že absolútne nepoukázal na dôkazy, o ktoré oprel svoj záver, že zmluva je spotrebiteľská. „Spornú“ zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle ZoSÚ, a preto nie je namieste vzťahovať na ňu výlučne ustanovenia O. z.. V zmysle VPPÚ sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obch. z.. Zmluva sa uzatvorila v zmysle § 497 a nasl. Obch. z., z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Ak by tak bolo urobené, bolo by to v rozpore so zákonom. Zmluva sa považuje za absolútny obchod, a preto nie je možné na ňu aplikovať iné predpisy, ako Obch. z.. Aplikácia O. z. či iných zákonov, ktoré slúžia prioritne na ochranu spotrebiteľa je vylúčená. Obligatórne náležitosti zmluvy o úvere sú 1. záväzok veriteľa poskytnúť úver (finančnú čiastku) dlžníkovi, a 2. záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky spolu s úrokmi. Výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere uzavretej podľa § 497 a nasl. Obch. z.. Podstatnou náležitosťou totiž je len záväzok dlžníka popri istine zaplatiť úroky (bez uvedenia ich výšky). V tomto smere poukázala na odbornú literatúru. Ďalej dôvodila, že platí, že prípadná právna vada v dojednaní o výške úroku neznamená, že zmluva o úvere je ako celok neplatnou, ale znamená to, že sa v danom prípade aplikuje ust. § 502 ods. 1 Obch. z.. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia SD EÚ č. C-26/13 z 30.4.2014, podľa ktorého smernica č. 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nebráni nahradeniu prípadnej neprijateľnej podmienky ustanovením vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy, ktorým v danom prípade je ust. § 502 Obch. z.. V čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 O. z., podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca, a nie žalovaný. Žalobca musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak ako žalovaný). Pokiaľ sa žalobca dovoláva údajov bánk, koná tak v priamom rozpore s ust. § 53 ods. 6 O. z., podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, t. j. nie len bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Navyše žalobca sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je, samozrejme, nižšia. Správne by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaná. Naviac je možné prevýšenie takejto odplaty a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 12 Cmo 95/2005. S poukazom na § 451 O. z. bola žalovaná názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila na základe platne uzatvorenej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získala žalovaná z poctivých zdrojov. Žalovaná razantne odmieta, že by z jej strany došlo k bezdôvodnému obohateniu.
3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa tak, že navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. K otázke naliehavého právneho záujmu uviedla, že predmetom tohto konania nebolo určenie neprijateľnosti ani neplatnosti zmluvných podmienok, z ktorého dôvodu je právna argumentácia žalovanej v danej veci irelevantná. Stotožnila sa s prvoinštančným súdom, ktorý rozhodcovský rozsudok vyhodnotil tak, že ho vydal orgán, ktorý nebol k prejednaniu a rozhodnutiu veci oprávnený, v ktorom prípade ide o nulitný právny úkon, ktorý nemá žiadne právne účinky. K žalovanou uvádzanej judikatúre ohľadom účinkov právoplatného rozhodcovského rozsudku uviedla, že žiadne z rozhodnutí, ktoré uviedol, nereflektuje skutočnosť, kedy rozhodcovský rozsudok vydal orgán, ktorý k tomu nebol oprávnený. Z tohto dôvodu je žalovaným predložená judikatúra pre dané konanie nepoužiteľná. Poukázala tiež na skutočnosť, že na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 07955/08 z 26.8.2008 bolo vedené exekučné konanie pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad Bratislava, pod sp. zn. EX 12423/08, ktoré konanie bolo uznesením Okresného súdu č. k. 1Er/6/2009-129 z 27.4.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 10CoE/375/2014-117 z 29.1.2015 zastavené, pričom krajský súd v uznesení hovorí o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku,
slúžiaceho predmetnej veci ako exekučný titul za neprijateľnú a preto neplatnú zmluvnú podmienku, pričom dôsledkom toho je ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platné založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania nepriznanej pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom exekúcie, resp. exekučným titulom. Teda už krajský súd v rámci exekučného konania vyslovil právny záver, že rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicata, keďže o veci rozhodoval orgán, ktorý k tomu nebol spôsobilý. Námietka žalovanej o tom, že v prípade daného konania existuje prekážka veci rozsúdenej, je tak v celom rozsahu nedôvodná. Žalobkyňa ďalej argumentovala, že jej boli finančné prostriedky poskytnuté ako spotrebiteľovi, ktorá skutočnosť je zrejmá aj zo samotnej zmluvy o úvere, keď v rámci jej identifikačných údajov je vyplnený údaj o jej rodnom čísle, t. j. nie je vyplnený žiadny údaj o tom, že by jej mali byť finančné prostriedky poskytnuté na iné ako súkromné účely. Súčasne ani v samotnej zmluve o úvere nie je uvedené, že by malo ísť o inú zmluvu než o spotrebiteľskú zmluvu. V tomto ohľade súd prvej inštancie správne poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej platí, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že nejde o spotrebiteľský právny vzťah spočíva na žalovanej. Tiež poukázala na skutočnosť, že právny záver o tom, že vzťah medzi ňou a žalovanou je spotrebiteľským právnym vzťahom potvrdil aj krajský súd v jeho uznesení z 29.1.2015 č. k. 10CoE/375/2014-117. Keďže žalovaná nepreukázala opak, platí, že v prípade zmluvy o úvere sa jedná o spotrebiteľský úver, ktorý bol žalobkyni poskytnutý na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Následne platí, že akákoľvek iná dohoda ohľadom právneho režimu vzťahu vzniknutého na základe spotrebiteľskej zmluvy predstavuje obchádzanie zákona, ktoré O. z. sankcionuje absolútnou neplatnosťou. V prípade dohody obsiahnutej vo VPPÚ, podľa ktorej sa právny vzťah zmluvy o úvere č. 2360155 má riadiť Obch. z., ide o absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 O. z.. Súčasne platí, že takáto dohoda zhoršuje právne postavenie žalobkyne ako spotrebiteľa. Ide teda aj o zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. O zmysle § 53 ods. 1 O. z. účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 O. z. neplatná. Je nepochybné, že v danej veci ide o spotrebiteľský právny vzťah, z ktorého dôvodu je nutné na tento právny vzťah aplikovať ustanovenia ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere. ZoSÚ predstavuje lex specialis k Obch.z. a z tohto dôvodu je nutné prednostne aplikovať na daný právny vzťah ustanovenie obsiahnuté práve v ZoSÚ. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 ZoSÚ. Podľa § 4 ods. 3 ZoSÚ druhá veta platí, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. a/, b/, d/ až j/, k/ a l/ ZoSÚ, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zmluve o úvere však chýbajú viaceré náležitosti ZoSÚ, a to údaj o RPMN, o priemernej RPMN, o ročnej úrokovej sadzbe úveru, ani údaj o tom aká časť splátky pripadá na úrok a aká časť splátky pripadá na istinu. Z uvedeného je nepochybné, že takýto úver sa v zmysle § 4 ods. 3 vety druhej ZoSÚ považuje za bezúročný a bez poplatkov. Argumentácia žalovanej ohľadom primeranosti odplaty potom v žiadnom prípade nereflektuje skutkový stav danej veci a je pre toto konanie absolútne irelevantná. Žalobkyňa trvala na tom, že zo strany žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu v sume 1.604,52 eur na jej úkor, keď táto získala plnenie bez právneho dôvodu.
4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.
Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:
5. Už súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku v podstate vysporiadal aj s odvolacími námietkami žalobkyne, keďže prevažnú časť podstatných tvrdení z odvolania žalovaná uvádzala už v konaní pred súdom prvej inštancie (v podanom odpore proti platobnému rozkazu vydanému v predmetnej veci).
6. K námietke odvolateľky o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení neprijateľnosti/neplatnosti zmluvných podmienok, odvolací súd uvádza, že táto námietka nebola relevantná, nakoľko v predmetnom veci nešlo o určovaciu žalobu ale o žalobu na plnenie.
7. K ďalšej námietke odvolateľky o existencii prekážky právoplatne rozhodnutej veci, ktorú by mal zakladať rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu z 26.8.2008, sp. zn. SR 07955/08, odvolací súd uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o neexistencii takejto prekážky v predmetnej veci a v podrobnostiach odkazuje na vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Prekážka res iudicata v danom prípade nemohla vzniknúť vzhľadom k tomu, že rozhodcovská doložka uvedená v bode 17 VPPÚ je neprijateľná zmluvná podmienka, a teda absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 O.z.), rozhodcovský súd by nemal právomoc spor zo Zmluvy o úvere č. 2360155 prejednať a rozhodnúť (neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia), preto prípadný rozhodcovský rozsudok (ktorého existenciu však žalovaná nepreukázala) by bol nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň akoby neexistoval. Nulitný (z pohľadu práva neúčinný) titul žiadnu prekážku následného prejednania a rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje. Pokiaľ teda súd prvej inštancie konanie nezastavil pre prekážku veci rozsúdenej a spor vecne prejednal, jeho postup bol správny. K judikatúre, ktorú v tejto súvislosti odvolateľka označila, odvolací súd uvádza, že nie je vo vzťahu k predmetnej veci použiteľnou, nakoľko nejde o veci, kedy by rozhodcovský rozsudok vydal orgán, ktorý na to nebol oprávnený.
8. Odvolateľka tiež namietala, že predmetná úverová zmluva nie je zmluvou spotrebiteľskou, zmluvu je potrebné považovať za absolútny obchod a preto nie je možné na ňu aplikovať iné predpisy ako Obch.z.. S touto námietkou sa rovnako už vyporiadal súd prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere je ako zmluvný typ upravená v Obch.z. a jedná sa o absolútny obchod, v danom prípade však zároveň ide aj o zmluvu spotrebiteľskú podľa ust. § 52 O.z., keď veriteľ a dlžník definične spĺňajú charakteristiku dodávateľa a spotrebiteľa. Tiež sa stotožňuje s jeho záverom, že strany sporu uzavreli štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu a že žalovaná nepreukázala svoje tvrdenie, že žalobkyňa nemienila použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, hoci v prípade pochybností, či ide alebo nejde o spotrebiteľský vzťah, dôkazné bremeno spočíva práve na nej. Rovnako sa stotožňuje s riadne odôvodneným záverom súdu prvej inštancie, že dohoda obsiahnutá v článku 19 VPPÚ nebola so žalobkyňou ako dlžníčkou individuálne dojednaná, je potrebné považovať ju za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a preto absolútne neplatnú podľa § 53 ods. 5 O.z., pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. V podrobnostiach odvolací súd opäť odkazuje na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie.
9. K námietke týkajúcej sa primeranosti odplaty a úroku za poskytnutý úver, odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v predmetnej veci bola medzi stranami platne uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobkyni spotrebiteľský úver, ktorý žalobkyňa vyčerpala, avšak pre chýbajúce náležitosti zmluvy v zmysle § 4 ods. 2 ZoSÚ (špecifikované súdom prvej inštancie), úver poskytnutý žalobkyni je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov v súlade s § 4 ods. 3 ZoSÚ v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Na základe uvedeného potom žalovanej ako veriteľovi vznikol na základe uzavretej zmluvy nárok len na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov a akékoľvek ďalšie plnenie dlžníka veriteľovi prevyšujúce sumu poskytnutej istiny je plnením, na ktoré niet právneho ani zákonného dôvodu. ZoSÚ je lex specialis vo vzťahu k Obch.z, ako aj príslušným ustanoveniam O.z., ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru, jeho aplikácia je prednostná.
10. V otázke vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej na úkor žalobkyne sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že právnym dôvodom na plnenie úrokov a poplatkov by mohla byť len úverová zmluva obsahujúca všetky zákonné náležitosti, ktorá by zakladala záväzok dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnutý úver spolu s dohodnutými úrokmi. Avšak ak úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere treba ex lege považovať za bezúročný a bez poplatkov, takáto zmluva v žiadnom prípade nemôže byť legitímnym právnym dôvodom na vznik nároku veriteľa na zaplatenie aj iných plnení než poskytnutej istiny úveru. Ak dlžník v takom prípade zaplatil veriteľovi sumu vyššiu, v časti prevyšujúcej poskytnuté finančné prostriedky sa jedná o bezdôvodné obohatenie veriteľa na úkor dlžníka, pretože takto získal majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu. Vzniknuté bezdôvodné obohatenie je veriteľ povinný vydať tomu, na úkor koho ho získal. Preto pokiaľ súd prvej inštancie vyhovel žalobe, jeho rozhodnutie je vecne správne.
11. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, vrátane odvolaním nespochybňovaného rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania.
12. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že vo veci samej procesne plne úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalobkyňa), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalovaná).
13. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)