Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/481/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobkyne Ing. arch. R. B., nar. X.X.XXXX, bytom T., Oštepová 4, zast. I.. C. Šuvadovou, advokátkou, Košice, Floriánska 16, proti žalovanému Detský domov Košice - Košická Nová Ves, Poľná 1, Košice, IČO: 31968040, zast. JUDr. Sergejom Romžom, advokátom Advokátskej kancelárie ČOPKO & ROMŽA, so sídlom Košice, Hrnčiarska 5, o zaplatenie náhrady mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 36C 106/2005-288 z 11.4.2016 Okresného súdu Košice I

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 6.172,56 € s prísl. úrokmi z omeškania v požadovanej výške do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.) a povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 3.343,57 € na účet jej advokátky JUDr. Marty Šuvadovej do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (II.). Zároveň rozhodol, že žalobca (správne žalovaný- pozn. odvolacieho súdu) nemá právo na náhradu trov konania (III.).

2. Rozhodol tak v poradí druhým rozsudkom o žalobou uplatnenom nároku v zrušenej časti (uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co 162/2012-226 z 30.9.2013) o nároku na náhradu mzdy za obdobie od 1.4.2004 do 31.12.2005 (t.j. za čas presahujúci 12 mesiacov, za ktoré by sa mala náhrada mzdy poskytnúť), podľa ust. § 79 ods. 1, 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení účinnom do 30.6.2003 z dôvodu neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou listom žalovaného z 18.3.2003, ktoré bolo určené za neplatné rozsudkom Okresného súdu Košice I č.k. 16C/127/2003 z 13.11.2007 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 4Co/79/2008-437 z 11.6.2009, právoplatným dňa 21.7.2009. Vykonaným dokazovaním súd mal preukázané, že žalobkyňa oznámila žalovanému listom z 27.3.2003, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní, žalovaný však ani po tomto oznámení žalobkyni prácu neprideľoval a dohodnutú mzdu jej nevyplácal, pričom na základe uznesenia Okresného súdu Košice I č.k. 16C 127/2003 zo 6.8.2003 jej vyplácal časť pracovnej odmeny, resp. mzdy vo výške 1.000 Sk mesačne počnúc od novembra 2003, celkovo za rozhodné obdobie jej predbežne vyplatil spolu sumu 26.000 Sk (863,04 €). Zistil tiež, že priemerný zárobok žalobkyne za rozhodné obdobie v súlade s ust. § 134 ods. 1, 2 predstavoval sumu 373,13 € (11.240,78 Sk), z ktorého pri rozhodovaní vychádzal. Taktiež mal preukázané, že žalobkyňa počnúc dňom 1.1.2004 sa stala poberateľkou starobného dôchodku, pričom za obdobie od 1.1.2004 do 11.10.2004 bol jej starobný dôchodok vyplatený spätne celkom vo výške 65.531,- Sk (2.175,23 €), od 1.12.2004 do 12.7.2005 jej

bol vyplácaný starobný dôchodok v sume 7.264,- Sk, t.j. 241,12 € a od 12.7.2005 do 31.12.2005 v sume 7.907,- Sk, t.j. 262,46 € mesačne. Žalobkyňa založila občianske združenie Domov v rodine, v ktorom bola zamestnaná na dobu neurčitú od 9.8.2004, pričom za obdobie od 08/2004 do 31.12.2004 jej príjem z uvedenej pracovnej činnosti dosiahol sumu 13.229,- Sk (439,12 €) a za obdobie celého roka 2005 sumu 33.017,- Sk (1.095,96 €). Z vykonaných dôkazov (po zrušení veci odvolacím súdom a vrátení veci v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie) súdu vyplynulo, že mal. C. V. bola zverená do pestúnskej starostlivosti žalobkyne a jej manžela uznesením o nariadení predbežného opatrenia vydaným Okresným súdom Košice II zo dňa 5.5.2003 sp. zn. 23P/96/2003, následne rozsudkom tohto súdu 23P/96/2003 zo dňa 21.12.2004, právoplatným dňa 15.7.2005, pričom príspevok v pestúnskej starostlivosti a opakovaný príspevok v pestúnskej starostlivosti na úhradu potrieb dieťaťa bol priznaný manželovi žalobkyne Ing. E. B., ktorému za obdobie od 1.4.2004 do 31.12.2005 bola vyplatená titulom príspevku v pestúnskej starostlivosti suma 2.065,60 € a z oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice vyplynulo, že žalobkyňa príspevok v pestúnskej starostlivosti nepoberala. Súd prihliadol na vyjadrenie žalovaného, ktorý navrhol náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov žalobkyni vôbec nepriznať, poukazujúc na to, že žalobkyňa v uvedenom období si prácu aktívne nehľadala, jej vyhľadávanie práce bolo nereálne, iluzórne; žalovaný za nepravdivé označil tvrdenia žalobkyne, že v uvedenom období nemohla byť riadne zamestnaná a musela sa starať o chovankyňu C. V. celodenne argumentujúc pritom tým, že chovankyňa si nevyžadovala celodennú starostlivosť a žalobkyňa preto prinajmenšom sa mohla zamestnať v dopoludňajších hodinách. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa ustanovení § 14, § 79 ods. 1 a 2, § 118 ods. 1, § 129 ods. 1 a 2, § 130 ods. 2, § 134 ods. 1, 2 a 4 v spojení s prechodným ust. § 252 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 30.6.2003 (ďalej len „cit. ZP“) a po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 79 ods. 1 a 2 za žalované obdobie je v celom rozsahu dôvodne uplatnený. Súd konštatoval, že v danom prípade dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, či a aké úsilie žalobkyňa bezúspešne vynaložila na získanie zamestnania, nezaťažuje žalobkyňu, ale naopak je na žalovanom, aby označil dôkazy na preukázanie ním tvrdenej skutočnosti, že žalobkyňa mala možnosť sa zamestnať a že tak neurobila bez vážnych dôvodov, prípadne, že sú tu iné relevantné okolnosti, pre ktoré náhrada mzdy má byť primerane znížená, prípadne vôbec nemá byť priznaná. Podľa posúdenia súdu žalovaný ako zamestnávateľ žalobkyne v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol, nenavrhol vo veci vykonanie dokazovania, a nepreukázal v spore skutočnosť, že sa žalobkyňa zapojila do práce u iného zamestnávateľa za podmienok zásadne rovnocenných v porovnateľnom pracovnom zaradení a za porovnateľných platových podmienok, alebo dokonca výhodnejších, než aké mala pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy alebo že skutočne takú možnosť mala a bez vážnych dôvodov ju nevyužila (uvedené bolo potrebné skúmať v zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co/162/2012). Súd konštatoval, že základným hľadiskom, na ktoré musí pri znížení, resp. nepriznaní náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 vziať zreteľ, je skutočnosť, či zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru sa zapojil do práce, príp. z akých dôvodov takto neučinil. Pri rozhodovaní o znížení alebo nepriznaní náhrady mzdy musí totiž súd zvážiť, či zamestnanec mal možnosť obstarať si pre seba vhodnú prácu a za akých podmienok, či dosahoval nejaké príjmy a aké príjmy, či to nebolo za nepriaznivých okolností. Je potrebné taktiež prihliadať aj na to, po zhodnotení všetkých okolností prípadu, či zamestnanec sa zapojil, resp. mohol zapojiť do práce u nejakej inej organizácie za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších ako by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby organizácia plnila svoju povinnosť prideľovať mu túto prácu. Toto ustanovenie má sankčnú povahu voči zamestnávateľovi za to, že neplní svoju povinnosť, pretože neprideľuje zamestnancovi práce. Zároveň má toto ustanovenie vo vzťahu k zamestnancovi satisfakčnú povahu, lebo má zaistiť, aby zamestnancovi bolo nahradené to, čo v dôsledku konania zamestnávateľa stráca. K zníženiu, príp. k nepriznaniu náhrady mzdy podľa cit. ust. môže súd pristúpiť len v tom prípade, ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné dovodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu dohodnutú prácu. Z uvedeného teda vyplýva, že ak by sa aj zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok, ktoré nezodpovedajú tým, za ktorých by konal v práci u zamestnávateľa v prípade, ak by mu tento prideľoval prácu v súlade v pracovnou zmluvou, nebolo z hľadiska daného účelu možné po zamestnancovi spravodlivo požadovať, aby sa po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru do takejto práce vôbec zapojil; ak aj takto učinil, nemôže to viesť k záveru, že má byť požadovaná náhrada mzdy znížená alebo dokonca nepriznaná. Súd pri výklade ust. § 79 ods. 2 sa riadil tiež právnym názorom vysloveným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo dňa 14.9.2011, podľa ktorého toto ust. je

potrebné interpretovať iným spôsobom, akým ho interpretovala pôvodná judikatúra, ktorá predpokladala všeobecnú pracovnú povinnosť zapojiť sa do práce. V dôsledku spoločensko - ekonomických zmien, ku ktorým došlo práve po r. 1989, sa táto judikatúra stala nepoužiteľnou. Právnou normou pre súd ako orgán aplikujúci právo nie je totiž len samotný text právneho predpisu, ale predovšetkým význam tohto textu meniaci sa v priestore a čase. Systémová zmena v r. 1989 mala v právnom poriadku za následok hodnotovú zmenu v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím. prijatá s účinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu zo základných hodnôt právneho štátu, a to hodnotu slobody konania, zmyslom ktorej je, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože takáto povinnosť neexistuje a z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ust. § 79 ods. 2 ZP, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať, len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ust. § 79 ods. 1 by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle článku 2 ZP. Takýto výklad je ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj preto, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti, ktorej zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že ust. § 79 ods. 2 nemôže byť aplikované takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z odseku 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne. Vychádzajúc z uvedených záverov súdnej praxe súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade žalovaný nepreukázal, že by priznanie náhrady mzdy žalobkyni z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov bolo v rozpore s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Žalovaný skončil so žalobkyňou neplatne pracovný pomer okamžite a v súlade s ust. § 79 ods. 1 žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku (ktorý za rozhodné obdobie súd zistil vo výške 11.240,78 Sk, t.j. 373,13 € mesačne) odo dňa, kedy oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, kedy zamestnávateľ jej umožnil pokračovať v práci. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobkyňa po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru si aktívne hľadala zamestnanie či už v odbore, ktorý vyštudovala (architektúra), bola vedená na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v evidencii nezamestnaných, nebola jej vystavená ponuka pracovného miesta z dôvodu nedostatku pracovných miest zodpovedajúcich jej vzdelaniu, v rozhodnom období nebola poberateľkou dávok v hmotnej núdzi, nemocenských, ani iných sociálnych dávok. Podľa názoru súdu nemôže byť žalobkyni na škodu to, že od 1.1.2004 sa stala poberateľkou starobného dôchodku, ktorý navyše z dôvodu trvania sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru jej bol vypočítaný v oveľa nižšej sume, ako by jej patril, pričom súd poukázal na to, že od 1.1.2004 platná právna úprava zaviedla súbeh poberania dôchodku a poberania náhrady mzdy z pracovnej činnosti. Taktiež žalobkyni nemôže byť na škodu, že od augusta 2004 sa zamestnala v občianskom združení Domov v rodine, nakoľko z tohto pracovného pomeru mala iba minimálny príjem v priemere mesačne brutto 3.750,- Sk (124,48 €), v čistom 2.752,- Sk (91,35 €), teda jej príjem z uvedenej činnosti nedosahoval príjmu, aký v skutočnosti by dosahovala u žalovaného (svojho zamestnávateľa), ak by jej žalovaný v súlade s pracovnou zmluvou prideľoval dohodnutú prácu. Žalobkyňa v uvedenom občianskom združení vykonávala túto činnosť za iných podmienok, nie za podmienok v zásade rovnocenných, alebo dokonca výhodnejších podmienok, než aké by mala pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby si žalovaný ako jej zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať jej prácu. Žalobkyni nebol vyplácaný príspevok v pestúnskej starostlivosti a opakovaný príspevok v pestúnskej starostlivosti na úhradu potrieb dieťaťa, ktorý bol vyplácaný jej manželovi v súvislosti s výkonom spoločného pestúnstva. Na základe takto zisteného skutkového stavu a zhodnotiac vyššie uvedené právne argumenty súd dospel k záveru, že žalobkyňou uplatňovaný nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru je čo do istiny v plnom rozsahu dôvodný, pričom poukázal na to, že v skutočnosti si žalobkyňa uplatňuje menej akoby jej patrilo za obdobie 1.4.2004 do 31.12.2005 mesačne po 8.855,- Sk, t.j. 293,93 € po odpočítaní sumy 1.000,- Sk, ktorú jej žalovaný poskytoval podľa nariadeného predbežného opatrenia, vychádzajúc z priemerného zárobku žalobkyne za rozhodné obdobie zisteného v sume 11.240,78 Sk, t.j. 373,13 €.

Zároveň súd priznal žalobkyni v súlade s ust. § 517 ods. 1, 2 v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného do 31.12.2008, úroky z omeškania z dlžných súm náhrady mzdy za jednotlivé mesiace žalovaného obdobia až do zaplatenia, keďže žalovaný náhradu mzdy žalobkyni nezaplatil v lehotách splatnosti a dostal sa tak s plnením dlžnej sumy do omeškania.

3. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p., vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a priznal žalobkyni, ktorá mala v spore plný úspech, náhradu účelne vynaložených trov konania v celkovej výške 3.343,57 € proti žalovanému, ktorý vo veci úspech nemal, ktorému uložil povinnosť prisúdenú náhradu trov konania zaplatiť na označený účet právnej zástupkyne žalobkyne v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p. Zároveň rozhodol o trovách žalovaného tak, že žalovaný na nemá právo náhradu trov konania (vo výroku rozsudku je nesprávne uvedené „žalobca“ - pozn. odvolacieho súdu).

4. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, odôvodniac ho tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) a inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/, § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p.) a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenie veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) Navrhol, aby Krajský súd v Košiciach napadnutý rozsudok podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil a žalobu ako vecne nedôvodnú zamietol. V doplňujúcom podaní žalovaný namietal nesprávnosť skutkového zistenia súdu prvej inštancie, že žalobkyňa sa aktívne uchádzala o zamestnanie, keďže prezentovanému skutkovému zisteniu nekorešpondujú vo veci produkované dôkazy. V tejto súvislosti predovšetkým poukázal na obsah výpovede svedka Ing. Hovanca, ktorý uviedol, že v inkriminovanom období existovali veľké projekčné kancelárie, ktoré aj reálne zamestnávali architektov. Podľa tvrdenia žalovaného predmetná svedecká výpoveď spoľahlivo objektivizuje skutkovú okolnosť, že žalobkyňa sa o zamestnanie v odbore, ktorý vyštudovala, aktívne a reálne neuchádzala a žalovaný vytkol súdu, že na obsah uvedenej svedeckej výpovede v napadnutom rozsudku vôbec nereflektuje. V uvedenom smere súd prvej inštancie založil svoje skutkové zistenia bez toho, aby tieto mali reálny základ v obsahu produkovaných dôkazov, a preto napadnuté rozhodnutie žalovaný považoval za nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Namietaná nesprávnosť skutkových zistení sa nevyhnutne premietla aj do nesprávnych právnych záverov, keďže súd síce na daný skutkový stav veci aplikoval vzťahujúcu sa právnu normu - ust. § 79 ods. 2 ZP, avšak túto nesprávne vyložil a aplikoval na daný skutkový stav veci. Nesúhlasil s právnym záverom súdu, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ust. § 79 ods. 2 by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP, argumentujúc pritom rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2011, sp. zn. 6Cdo/157/2010. V tejto súvislosti žalovaný poznamenal, že cit. uznesenie Najvyššieho súdu SR má charakter individuálneho právneho aktu, ktorý bez ďalšieho nezaväzuje súdy nižšieho stupňa, s výnimkou súdu v prejednávanej veci. Podľa názoru žalovaného ust. § 79 ods. 2 nemožno interpretovať a aplikovať výlučne v intenciách hodnotiacich kritérií vzťahujúcich sa na inštitút dobrých mravov, nakoľko ust. § 79 ods. 2 za týchto okolností by nadobudlo obsolentný charakter, jednoducho by sa stalo nadbytočným a duplicitným ustanovením vo vzťahu k čl. 2 ZP, ktorý upravuje normatívne podmienky, za splnenia ktorých je namieste uplatniť inštitút dobrých mravov vo vzťahu k jednotlivým inštitútom upravených v Zákonníku práce. Navyše uplatnený výklad nie je v súlade s materiálnou podstatou inštitútu normatívne upraveného v ust. § 79 ods. 2 ZP, ale je v rozpore touto materiálnou podstatou, a teda aj spôsobom a podmienkami, za ktorých sa uplatňuje teleologický výklad. Odhliadnuc od prezentovaných námietok bol žalovaný toho názoru, že práve objektivizovaná pasivita žalobkyne pri uchádzaní sa o zamestnanie, je konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a prenáša zodpovednosť a konzekvencie vyplývajúce z ust. § 79 ods. 2 výlučne na žalovaného (zamestnávateľa), čo nepochybne je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov pracovnoprávnych vzťahov.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázala na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Košiciach 11Co/162/2012-226 z 30.9.2013, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný (§ 226 O.s.p.). Uviedla, že tento stav je nemenný aj v súčasnej dobe, súd prvej inštancie sa riadil usmernením Krajského súdu v Košiciach, doplnil dokazovanie v danom rozsahu a dôsledne sa pri svojom rozhodovaní

vo veci vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami v zmysle pokynov odvolacieho súdu v zrušujúcom rozhodnutí. K výkladu ust. § 79 ods. 2 žalobkyňa citovala právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 157/2010 a zvýraznila potrebu interpretácie tohto ust. v intenciách cit. rozhodnutia. Pokiaľ sa žalovaný v odvolaní dovoláva „dobrých mravov“, k uvedenej námietke pripomenula, že v r. 2003 bola nezákonne prepustená, žalovaný ani v r. 2011, teda po právoplatnom skončení sporu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, ju nezaradil späť do pracovného pomeru a ani jej na základe výziev neprideľoval prácu. Pripomenula tiež, že žalovala menej, než by jej patrilo a v konaní bolo preukázané aj to, že výška starobného dôchodku bola vypočítaná na jej ujmu žalobkyne z dôvodu, že po dobu 9 mesiacov nemala žiaden príjem a tento príjem jej chýbal do výpočtu dôchodku, mzdu za obdobie jedného roka, kde nebolo možné využiť moderačné právo, uhradil žalovaný až na základe predexekučnej výzvy v marci 2014, teda 11 rokov po rozviazaní pracovného pomeru a dva roky po právoplatnosti rozsudku v tejto časti. Aj keď žalovaný žalobkyňu opätovne prihlásil do Sociálnej poisťovne, neplatil za ňu žiadne odvody a prihlásil ju s nulovým príjmom, čo sa týka mzdy a z uvedeného dôvodu žalobkyňa doteraz nemôže požiadať o prepočítanie dôchodku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže súd prvej inštancie náležite zistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci a tieto správne právne vyhodnotil, nie je teda žiaden dôvod pre zmenu ani pre zrušenie vecne správneho rozhodnutia, preto žalobkyňa navrhla odvolanie zamietnuť ako nedôvodné, napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať jej náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní spolu vo výške 315,02 €.

6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 . Z ust. § 470 ods. 2 veta prvá vyplýva, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, však zostávajú zachované.

7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 v súlade s prechodným ust. § 470 ods. 2 prvá veta posúdil podmienky prípustnosti a dôvody podaného odvolania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do 30.6.2016, teda v čase rozhodnutia súdu a podania odvolania žalovaným (28.6.2016), prejednal odvolanie ako podané včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), e), f) a h) O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP], s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 a napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1, 2 potvrdil ako vecne správny.

8. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 27.6.2018 o 10.10 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dverí 215/2. posch., po predchádzajúcom oznámení miesta a času vykonania tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

9. Podľa ust. § 387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej inštancie z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalovaného obsiahnutých v odvolaní dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie podané žalovaným je neopodstatnené a namietané odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané. Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom alebo, že by súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne ustanovenia právneho predpisu alebo použité zákonné ustanovenia interpretoval. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a úplne zistil skutkový stav veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ust. § 132 a nasl. O.s.p. účinného do 30.6.2016 (v čase vyhlásenia rozsudku), pri svojom rozhodovaní sa náležite vysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými okolnosťami posudzovaného prípadu, ktoré mali pre rozhodnutie právny význam, dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých

založil svoje rozhodnutie, spor správne právne posúdil pri aplikácii správneho právneho predpisu, a to ust. § 79 ods. 1 a 2 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení účinnom do 30.6.2003 (ďalej aj „cit. ZP“) v spojení s prechodným ust. § 252a ods. 1 vzhľadom na deň vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru žalobkyne (doručením oznámenia žalovanému listom žalobkyne z 27.3.2003, že trvá na ďalšom zamestnávaní), ust. § 79 ods. 2 cit. súd prvej inštancie aj správne interpretoval a vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán. Odvolací súd nezistil pochybenia ani v procesnom postupe súdu porušujúce procesné práva strán (žalovaného) alebo právo na spravodlivý proces, odnímajúce stranám sporu možnosť konať pred súdom, ani žiadnu z vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie.

11. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, s právnym posúdením prejednávanej veci a so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade sú preukázané podmienky pre priznanie náhrady mzdy žalobkyni v dôsledku neplatného skončenia jej pracovného pomeru, za žalované obdobie od 1.4.2004 do 31.12.2005 v požadovanej výške v zmysle § 79 ods. 2 cit. ZP. Zároveň odvolací súd konštatuje aj správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, a to tak po skutkovej ako i právnej stránke, na ktoré v celom rozsahu v súlade s ust. § 387 ods. 2 poukazuje.

12. Skutočnosti a námietky, ktoré žalovaný uvádza v podanom odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku z hľadiska zistených skutočností (správnosti zisteného skutkového stavu), procesného postupu súdu v konaní, hodnotenia vykonaných dôkazov alebo z hľadiska spôsobu právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa nedopustil omylu pri aplikácii ust. § 79 ods. 2 cit. na posudzovanú vec (zistený skutkový stav), ktoré ust. aj správne vyložil, postupujúc v súlade so závermi ustálenej súdnej praxe a dôsledne rešpektujúc pokyny a právny názor odvolacieho súdu vyslovené v zrušujúcom uznesení 11Co/162/2012-226 z 30.9.2013, ktorými bol pri rozhodovaní v zmysle § 226 O.s.p. viazaný. Vo svojom rozhodnutí sa súd náležite vysporiadal tiež s tvrdeniami žalovaného vrátane jeho námietky (žiadosti) o zníženie, príp. nepriznanie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 prednesenými v rámci procesnej obrany v spore, pričom po zhodnotení zistených skutkových okolností posudzovaného prípadu a pri správnej interpretácii podmienok v rámci zákonných kritérií celkom odôvodnene nepristúpil k zníženiu (nepriznaniu) náhrady mzdy žalobkyni za žalované obdobie od 1.4.2004 do 31.12.2005, v tomto spore podanou žalobou uplatnenej v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 30.6.2003 (podľa tohto ust. ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil).

13. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku, aj v súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného odvolací súd poukazuje na to, že podľa právnej teórie i záverov súdnej praxe k zníženiu, príp. nepriznaniu náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 2 cit. môže súd pristúpiť, len ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné dôvodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby si zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu dohodnutú práce. Pri rozhodovaní o tom, či na žiadosť zamestnávateľa súd zníži, poprípade neprizná zamestnancovi náhradu mzdy za dobu presahujúcu 12 mesiacov, súd prihliadne najmä k tomu, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný, akú prácu tam vykonával, aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Významné pritom je najmä, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce v mieste dohodnutom pracovnou zmluvou pre výkon práce alebo v mieste, ktoré je možné z hľadiska daného účelu považovať za rovnocenné miestu dohodnutému pre výkon práce, či zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať takú prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dohodnutej v pracovnej zmluve, alebo rovnocennú prácu, alebo prácu, ktorej výkon je pre zamestnanca výhodnejší než v pracovnej zmluve dohodnutý druh práce, a akú mzdu za vykonanú prácu dosiahol alebo by mohol dosiahnuť, keby takú prácu vykonával. Keby sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok nezodpovedajúcich tým, za ktorých by vykonával prácu u zamestnávateľa v prípade, že by mu prideľoval prácu v súlade s pracovnou zmluvou, nebolo by z hľadiska daného účelu možné od zamestnanca spravodlivo požadovať, aby sa po neplatnom skončení pracovného pomeru do takejto práce vôbec zapojil; ak tak i napriek tomu učinil, nemôže to viesť k záveru, že požadovaná náhrada mzdy má

byť znížená alebo dokonca nepriznaná (Barancová, H. a kol. , Komentár. 1. vydanie Bratislava. C.H. Beck, 2017, s. 723).

14. V prejednávanej veci žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 1.4.2004 do 31.12.2005 súd prvej inštancie posúdil v súlade so zákonom a vyššie uvedenými zásadami, po dôslednom zhodnotení všetkých relevantných skutkových okolností prípadu, pri správnej aplikácii i výklade ust. § 79 ods. 2 cit. a podľa kritérií ustálených v konštantnej judikatúre a rozhodovacej praxi, ktoré sú použiteľné aj pri posúdení nároku v danom spore, a po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k správnemu záveru, že uplatnený nárok v celom rozsahu je opodstatnený a nie sú splnené podmienky pre nepriznanie požadovanej náhrady mzdy žalobkyni, príp. pre zníženie povinnosti žalovaného na náhradu mzdy za žalované obdobie. Zároveň súd uviedol správne, dostatočné a presvedčivé dôvody svojho rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, a na dôvody napadnutého rozsudku aj odkazuje (§ 387 ods. 2 .

15. Pokiaľ žalovaný v odvolaní v rámci vytýkaných právnych vád rozhodnutia nesúhlasí s aplikáciou právneho názoru vysloveného v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/157/2010 zo 14.9.2011 na daný prípad, k uvedenej námietke je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie nepochybil, ak pri výklade ust. § 79 ods. 2 cit. sa podporne riadil právnym názorom vysloveným v cit. rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo/157/2010 [ktoré v tam prejednávanej právnej veci má kasačnú záväznosť ako správne tvrdí žalovaný v podanom odvolaní, avšak zároveň toto rozhodnutie Najvyššieho súdu SR má tiež všeobecný význam a predstavuje určité východisko pre rozhodovanie všeobecných súdov aj v iných, skutkovo a právne obdobných prípadoch, je tým judikatórne záväzné, a teda nepochybne sa týka aj prejednávanej veci - pozn. odvolacieho súdu], posúdiac žalobkyňou uplatnený nárok aj podľa všeobecného kritéria (zákonného pozitívneho príkazu) súladu výkonu subjektívnych práv s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce [upravujúceho spôsob výkonu práva, počítajúc s prípadmi, že subjekt môže právo vykonať aj nedovoleným spôsobom, v rozpore s dobrými mravmi; ktorý zakotvuje zákonný príkaz súladu výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov s dobrými mravmi a zákaz zneužívať tieto práva na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov] so záverom, že priznanie náhrady mzdy žalobkyni z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 1.4.2004 do 31.12.2005 v požadovanom rozsahu nie je v rozpore s dobrými mravmi (žalovaný to nepreukázal). Uvedené posúdenie veci nič nemení na vecnej správnosti napadnutého rozsudku, keďže podmienky pre zníženie, príp. nepriznanie náhrady mzdy súd prvej inštancie posudzoval dôsledne v zmysle zákonných kritérií vyplývajúcich z ust. § 79 ods. 2 cit. ZP, túto právnu normu aj správne interpretoval spôsobom, akým ho interpretovala doterajšia judikatúra k ust. § 61 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce účinného od 1.1.1966 do 31.3.2002 vzhľadom na to, že znenie ust. § 79 ods. 2 časť vety za bodkočiarkou Zákonníka práce v znení účinnom do 31.8.2007 je takmer totožné s ust. § 61 ods. 2 časť vety za bodkočiarkou predchádzajúceho Zákonníka práce (zákona č. 65/1965 Zb.). Tvrdenie žalovaného uvedené v odvolaní, že ust. § 79 ods. 2 súd prvej inštancie interpretoval a aplikoval výlučne v intenciách hodnotiacich kritérií vzťahujúcich sa na inštitút dobrých mravov a v rozpore s materiálnou podstatou inštitútu normatívne upraveného v právnej norme, nie je opodstatnené, keďže právne posúdenie prejednávanej veci takým spôsobom z dôvodov preskúmavaného rozsudku nevyplýva.

16. Odvolací súd zdôrazňuje, že základom tohto potvrdzujúceho rozhodnutia je právna úprava obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 (prevzatá úprava z ust. § 219 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.6.2016) v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez ust. § 387 ods. 2 na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom (preskúmavanom) rozsudku, príp. odvolací súd môže doplniť na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

17. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny. Zároveň rozhodol o nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania podľa ust. § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 a žalobkyni, ktorá mala v spore plný úspech, priznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu proti neúspešnému žalovanému s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 .

18. Záverom odvolací súd upozorňuje súd prvej inštancie na potrebu opravy zrejmej nesprávnosti vo výrokovej časti rozsudku (týkajúcej sa výroku o trovách žalovaného) vydaním opravného uznesenia podľa ust. § 224 CSP, keďže vo výroku rozsudku (v rozpore s jeho odôvodnením) súd nesprávne uviedol, že žalobca (namiesto žalovaného) nemá právo na náhradu trov konania.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 , môže ho podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 , a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 .