Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/96/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému C. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. 34, 97X XX H. H., v konaní o zaplatenie 1.767,69 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 10Csp/17/2016-42 zo dňa 05. 12. 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a vo výroku o náhrade trov konania (výrok III.); p o t v r d z u j e .

II. Vo zvyšku z o s t á v a rozsudok okresného súdu nedotknutý.

III. Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.600,72 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a vo zvyšku žalobu zamietol.

2. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 1.767,69 EUR s príslušenstvom z titulu nepovoleného prečerpania na bežnom účte.

3. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že vzťah strán vyplýva zo zmluvy o bežnom účte podľa § 708 a nasl. Obchodného zákonníka a zároveň ide o zmluvu spotrebiteľskú ( §§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Základom sporu bolo tzv. „nepovolené prečerpanie“, v dôsledku ktorého malo dôjsť na strane žalobcu k vzniku nároku na zaplatenie sumy 1.767,69 EUR s príslušenstvom. Okresný súd poukázal na to, že zmluva o bežnom účte uzavretá medzi stranami bola uzavretá v roku 2006, keď slovenský právny poriadok tento inštitút tzv. nepovoleného prečerpania nepoznal. Až od 11. 06. 2010 definoval zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej v texte „zákon č. 129/2010 Z. z.“) inštitút tzv. prekročenia, ktorý v zmysle § 2 písm. f) predstavoval automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania. Tento zákon v § 18 upravuje informačné povinnosti veriteľa voči spotrebiteľovi, napr. o prekročení jeho výške či úrokovej sadzbe a sankciách. V prípade prekročenia však ide o špecifickú formu spotrebiteľského úveru spočívajúcu vo faktickom poskytnutí peňažných prostriedkov nad rámec zostatku na bežnom účte. Tento zákon však náležitosti tejto zmluvy neupravuje, obsahuje len jej definíciu a informačnú povinnosť veriteľa, ako je uvedené vyššie. Paragraf 9 ods. 1 a 2 a § 10 ods. 1 tohto zákona však upravuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania sú z úpravy prekročenia výslovne vylúčené (§ 1

ods. 5 zákona č. 129/2010 Z. z. a contrario). Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 ( ďalej v texte „smernica“ ) v článku 18 ods. 1 stanovuje, že v prípade možnosti prekročenia musí zmluva o bežnou účte obsahovať náležitosti článku 6 ods. 1 písm. e) smernice, teda úrokovú sadzbu úveru, podmienky na jej uplatňovanie, akýkoľvek index alebo referenčnú sadzbu, uplatniteľné poplatky, prípadne podmienky, za ktorých sa môžu meniť. Smernica teda jednoznačne vyžaduje v prípade prekročenia dohodu strán o úroku už v zmluve o bežnom účte. Napriek tomu, že nedošlo k riadnej transpozícii predmetnej smernice a vnútroštátny súd nemôže priamo aplikovať smernicu na horizontálne vzťahy medzi súkromnoprávnymi subjektmi, je nevyhnutné vykladať vnútroštátne právo eurokomformne, teda čo najširšie v súlade so zmyslom a účelom európskeho práva.

4. Paragraf 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci veriteľa spotrebiteľovi, z čoho vyplýva, že tento zákon nevytvára tzv. zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako osobitný zmluvný typ, ale vždy ide o zmluvu o úvere, pôžičke, prípadne iný zmluvný typ upravený v Občianskom zákonníku, Obchodnom zákonníku alebo v inom zákone, príp. o inominátnu zmluvu s prvkami niektorého z uvedených zmluvných typov. Tieto zákony obsahujú aj podstatné náležitosti týchto zmlúv, bez ktorých nemôže byť konkrétna zmluva platne uzavretá a náležitosti upravené zákonom č. 129/2010 Z. z. (§ 9 ods. 2 a § 10 ods. 1) sú len doplnkové a ich absencia nespôsobuje neplatnosť zmluvy, ale len osobitnú sankciu spočívajúcu v bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Preto i v prípade prekročenia treba vo vnútroštátnej úprave nájsť zmluvný typ, ktorým bude vzťah strán spravovaný, prípadne určiť, že ide o tzv. inominátnu zmluvu.

5. V zmysle uvedeného preto okresný súd dospel k záveru, že najviac korešponduje prekročeniu poskytnutých peňažných prostriedkov nad rámec zostatku na bežnom účte úprava § 710 Obchodného zákonníka s odkazom na § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, t. j. úprava zmluvy o úvere poskytnutého prostredníctvom bežného účtu. Podľa § 497 Obchodného zákonníka sú podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere suma peňažných prostriedkov poskytnutých veriteľom a záväzok dlžníka vrátiť ju s úrokom. Preto musí byť pre platné dojednanie prekročenia, ktoré predstavuje v zmysle uvedeného z právneho hľadiska zmluvu o úvere, v rámci zmluvy o bežnom účte dojednané do akej sumy sa majiteľovi bežného účtu prekročenie poskytuje a jeho záväzok vrátiť peňažné prostriedky s úrokom. Týmto spôsobom sa dosiahne eurokomformný výklad zákona so zachovaním zmyslu a účelu inštitútu prekročenia stanovenými smernicou. Nie je prípustné, aby mal veriteľ nárok na zaplatenie úroku z prekročenia len na základe toho, že spotrebiteľovi prečerpanie fakticky umožnil a úrokovú sadzbu si určil sám vlastným sadzobníkom a výveskou a aby postačovalo, aby spotrebiteľa o jej výške informoval v zmysle § 18 zákona č. 129/2010 Z. z.. Takýto výklad by podľa okresného súdu bol v príkrom rozpore so základnými zásadami súkromného práva ako je zmluvná voľnosť a rovnaké postavenie subjektov.

6. Vzhľadom na vyššie uvedené preto okresný súd dospel k záveru, že v tejto veci nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou prekročenia. V čase uzatvárania zmluvy o bežnom účte takáto možnosť podľa v tom čase platného a účinného práva neexistovala. V čase, keď sa žalovaný dostal na účte do nepovoleného prečerpania (od 01. 01. 2015) síce už v rámci zákona č. 129/2010 Z. z. existovala zmluva o spotrebiteľskom úvere formou prekročenia, nedošlo však k jej riadnemu uzavretiu, lebo sa strany nedohodli na podstatných náležitostiach (suma prečerpania a úrok). Možnosť prekročenia na bežnom účte stanovovali len všeobecné obchodné podmienky vydané žalobcom s účinnosťou od 01. 07. 2016, no ani tým neboli vyššie uvedené náležitosti určené. Naviac okresný súd poukázal na to, že obchodné podmienky vydal sám žalobca niekoľko rokov po uzavretí zmluvy o bežnom účte, a tak nepredstavujú zmluvný konsenzus strán, a nemôžu byť pre žalovaného záväzné. Žalobca nebol oprávnený vydaním nových všeobecných podmienok jednostranne meniť obsah existujúceho právneho vzťahu strán. Okresný súd uzavrel, že v prípade, ak žalobca umožnil žalovanému na jeho účte čerpať prostriedky nad rámec jeho zostatku, ide o bezdôvodné obohatenie ako plnenie bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a žalobca má nárok len na vrátenie prečerpanej sumy, teda nie aj požadovaného úroku.

7. Vzhľadom k tomu má žalobca podľa okresného súdu nárok len na zaplatenie záporného zostatku na účte žalovaného - 1.767,69 EUR bez úroku z prekročenia, ktorý za obdobie od 01. 01. 2015 do 14. 05. 2015 predstavoval sumu 166,97 EUR, ako aj bez úroku žiadaného v sadzbe 28 % ročne od 14. mája 2015 do zaplatenia. Podľa výpisu z účtu predstavuje zvyšok zostatku na účte suma skutočne čerpaných prostriedkov (výber z bankomatu alebo platba kartou), prípadne plusové položky alebo poplatky za

vedenie účtu v sume 3,90 EUR mesačne, na ktoré má žalobca nárok podľa § 719a Obchodného zákonníka v spojení s § 27d zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Okresný súd preto žalobcovi priznal sumu 1.600,72 EUR a vo zvyšku žalobu zamietol.

8. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 2 CSP.

9. Žalovaný podal proti vyššie uvedenému rozhodnutiu v zákonnej lehote odvolanie, a to v rozsahu zamietnutej časti a časti trov konania. Poukázal na ustanovenie § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. s tým, že v zmysle všeobecných obchodných podmienok žalobcu účinných od 01. 02. 2014 a tiež od 20. mája 2014 v zmysle bodu 3.4 banka vedie bežné účty výlučne na základe zmluvy o bežnom účte uzatvorenej medzi bankou a klientom a zo zmluvy o bežnom účte vzniká banke záväzok viesť pre majiteľa bežný účet, avšak výlučne za podmienok v nej uvedených. V zmysle bodu 3.12 týchto podmienok pri zúčtovaní úrokov, poplatkov, operácii prostredníctvom platobných kariet v opravnom zúčtovaní, uplatnení zrážkovej dane, v prípade dohodnutých medzi bankou a klientom ako aj v iných prípadoch môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu. Prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte. Ak nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu vyrovnať a po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenia čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby - „úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“. Ustanovenia ods. 8.8 teda ustanovenia upravujúce úročenie prostriedkov poskytnutých formou úveru sa použijú primerane. Nepovolené prečerpanie je tak podľa žalobcu prekročením v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. a ako vyplýva z vyššie uvedeného dotknuté ustanovenie bodu 3.12 všeobecných obchodných podmienok žalobcu s už skoršou účinnosťou než uvádza súd vo svojom odôvodnení rozsudku, iba reflektuje ustanovenia relevantných právnych predpisov upravujúcich vedenie bežného účtu bankou a vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy o bežnom účte. Úrok z prekročenej čiastky po dobu nepovoleného prečerpania je teda odplatou, ktorú klient platí banke za čerpanie prostriedkov poskytnutých bankou nad rámec zostatku na účte klienta. S oprávnením banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta aj , tak aj zákon č. 129/2010 Z. z. v ustanovení § 18 ods. 1. Na základe tohto ustanovenia postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe. Žalobca zverejňuje výšku úrokových sadzieb v úrokovej výveske na web stránke, a to nielen aktuálne vývesky ale i historické. Zverejnením týchto vývesiek úrokových sadzieb na webovom sídle žalobcu a v pobočkách je splnená povinnosť v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a zákon nevyžaduje uvedenie úrokovej sadzby v zmluve o účte, preto je zamietnutie nároku na úrok nedôvodné.

10. Následne žalobca poukázal na prechodné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z., a to ustanovenie § 25 ods. 1, 2, v zmysle ktorých sa ustanovenie § 18 ods. 1 tohto zákona použije aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.

11. Z výpisov z účtu žalovaného, ktoré boli predložené aj súdu, vyplýva, že žalobca poskytoval žalovanému peňažné prostriedky do výšky limitu povoleného prečerpania s tým, že povolené prečerpanie je úverom, ktorý dlžník čerpá naraz alebo po častiach, vo výške a termínoch podľa svojej potreby, až do výšky poskytnutého limitu, a to nad rámec aktuálneho zostatku bankového účtu. Žalovaný však opakovane porušoval zmluvu tým, že prekračoval povolený limit povoleného prečerpania, na základe čoho v zmysel všeobecných obchodných podmienok žalobca znížil žalovanému limit povoleného prečerpania na 0,- EUR, ako to vyplýva z výpisu účtu za dané obdobie. Dodal, že možnosť prekročenia upravovali aj všeobecné obchodné podmienky účinné od 01. 02. 2014 a tiež od 20. mája 2014, teda v čase, keď sa žalovaný dostal do nepovoleného prečerpania. V čase prekročenia na účte žalovaného boli teda účinné všeobecné obchodné podmienky, ktoré upravovali možnosť prekročenia a v ktorých bola stanovená aj výška úroku tak, ako si ho uplatnil žalobou. Ak súd žalobu považoval za neúplnú, mal ho vyzvať na doplnenie/opravu v zmysle § 129 ods. 1 CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu v časti, v ktorej bola jeho žaloba zamietnutá, zmenil a vyhovel jeho žalobe v plnom rozsahu.

12. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

13. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej v texte „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, preskúmal v medziach daných ustanoveniami § 379 a § 380 a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu, teda vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá (výrok II.) a vo výroku o náhrade trov konania (výrok III.), podľa § 387 ods. 1 ako vecne správne potvrdil.

14. Výrok, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.600,72 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok I.), nebol odvolaním napadnutý, preto zostáva v zmysle § 367 ods. 2 nedotknutý.

15. Žalobca v odvolaní namietal, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou prekročenia v súlade s § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. a úrok z prekročenej čiastky po dobu nepovoleného prečerpania je jeho odplatou, na ktorú má nárok v zmysle bodu 3.12 všeobecných obchodných podmienok účinných od 01. 02. 2014 a tiež od 20. mája 2014, teda účinných v čase, kedy sa žalovaný dostal do nepovoleného prečerpania.

16. Okresný súd však v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dôvodne poukázal na to, že zmluva medzi stranami sporu bola uzavretá ešte z roku 2006, kedy slovenský právny poriadok inštitút povoleného resp. nepovoleného prečerpania neupravoval, o to viac zákon č. 129/2010 Z. z., ktorý o inštitúte prekročenia pojednáva až od 11. 06. 2010, keď od uvedenej doby definuje prekročenie ako automaticky prijaté prekročenie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania. Je preto vylúčené, aby sa na predmetnú zmluvu, ktorá bola uzavretá ešte v roku 2006, mali vzťahovať všeobecné obchodné podmienky účinné od 01. 02. 2014. Okresný súd dôvodne poukázal na to, že ani zákon č. 129/2010 Z. z. neupravuje a ani predtým žiadny zákon neupravoval náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere spočívajúcom vo faktickom poskytovaní peňažných prostriedkov nad rámec zostatku na bežnom účte. Odvolací súd preto uznáva a stotožňuje sa so záverom odvolateľa, že zákon č. 129/2010 Z. z. upravuje len informačné povinnosti veriteľa voči spotrebiteľovi, ktoré informačné povinnosti si žalobca v zmysle platnej právnej úpravy splnil, avšak v čase, kedy došlo k uzavretiu zmluvy (rok 2006) nebolo medzi stranami sporu platne dojednané „prekročenie“ v rámci zmluvy o bežnom účte, ani to, do akej sumy sa majiteľovi bežného účtu prekročenie poskytuje a jeho záväzok vrátiť peňažné prostriedky s úrokom. Dôvodne preto okresný súd poukázal na tzv. eurokomformný výklad zákona so zachovaním zmyslu a účelu inštitútu prekročenia stanovenými smernicou, keď táto smernica v článku 18 ods. 1 stanovuje, že v prípade možnosti prekročenia musí zmluva o bežnom účte obsahovať úrokovú sadzbu úveru, podmienky na jej uplatňovanie, akýkoľvek index alebo referenčnú sadzbu, uplatniteľné poplatky, príp. podmienky, za ktorých sa môže meniť. Smernica teda jednoznačne vyžadovala v prípade prekročenia dohodu strán o úroku už v zmluve o bežnom účte. Ak teda žalobca mienil umožniť žalovanému už v čase, kedy došlo k uzavretiu zmluvy o bežnom účte ( 2006 ) možnosť prekročenia, mal podmienky, za ktorých k uvedenej dohode došlo, upraviť v zmluve príp. aj vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré boli jej súčasťou, ktoré však s účinnosťou ku dňu 12. 09. 2006, kedy došlo k uzavretiu zmluvy o bežnom účte žalovanému ako spotrebiteľovi neboli predložené a tieto dosiaľ nie sú ani obsahom spisu, teda žalobca nepreukázal, že by už v čase uzavretia zmluvy o bežnom účte boli v rámci všeobecných obchodných podmienok dojednané i podmienky tzv. prekročenia a v súvislosti s tým i príslušný úrok, na ktorý by žalobcovi vznikol nárok. Ak však v rámci obchodných podmienok došlo k zmene obsahu zmluvy o bežnom účte tým, že žalovanému bola daná možnosť prekročenia, ktorú upravovali všeobecné obchodné podmienky účinné od 01. 02. 2014 tak, ako na to poukazoval žalobca v odvolaní, nemožno mať za to, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o takomto obsahu len jednostranným určením možnosti prečerpania zo strany žalobcu a jednostranným určením úrokovej sadzby. Nemožno mať za to, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o bežnom účte, v rámci ktorej by bolo dojednané, do akej sumy sa majiteľovi účtu prekročenie poskytuje a jeho záväzok vrátiť peňažné prostriedky s úrokom a takúto dohodu nie je možné nahradiť len jednostranným právnym úkonom žalobcu, ktorý uvedené náležitosti zmluvy včlenil do všeobecných obchodných podmienok účinných až od 01. 02. 2014. Sám žalobca v odvolaní uznal, že možnosť prekročenia a s tým súvisiaci úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu vo výške 28 % bola upravená až vo všeobecných obchodných podmienkach účinných od 01. 02. 2014.

17. Odvolací súd dopĺňa, že spotrebiteľ musí byť už pri podpise zmluvy informovaný o tom, aké povinnosti resp. záväzky mu z uzavretej zmluvy vyplývajú tak, aby spotrebiteľ mohol pred vstupom do úverového vzťahu zohľadniť dostupné údaje uvedené dodávateľom, a tým uskutočniť najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými produktmi príp. dodávateľmi. Podmienky zmluvy totiž musia umožňovať spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať záväzky spotrebiteľa zo zmluvy vyplývajúce. Odvolací súd uznáva, že pokiaľ ide o výklad smernice, nemá priamy účinok, avšak vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokomformne. Takýto eurokomformný výklad aj vo vzťahu k zákonu č. 129/2010 Z. z. je možný v spojení s úpravou § 710 Obchodného zákonníka s odkazom na § 497 Obchodného zákonníka, t.j. úprava zmluvy o úvere poskytnutého prostredníctvom bežného účtu. Podľa § 497 Obchodného zákonníka sú podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere suma peňažných prostriedkov poskytnutých veriteľom a záväzok dlžníka vrátiť ju s úrokom. Preto musí byť pre platné dojednanie prekročenia v rámci zmluvy o bežnom účte dojednané do akej sumy sa majiteľovi bežného účtu prekročenie poskytuje a jeho záväzok vrátiť peňažné prostriedky s úrokom. Právo Európskej únie de iure neustanovuje všeobecnú záväznosť rozhodnutí súdov únie, ale určitú faktickú všeobecnú záväznosť rozhodnutí súdov únie možno vyvodiť zo zásady zodpovednosti členského štátu za škodu, ktorú spôsobil porušením práva únie. Štát totiž môže porušiť právo únie aj vtedy, ak jeho súd vydá súdne rozhodnutie, ktoré bude v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (Köbler, C-224/01 zo dňa 20. 09. 2003). Súd je teda povinný vnútroštátny predpis vykladať v súlade s účelom tejto smernice.

18. Všeobecné súdy už dosiaľ prejudikovali, že jednostranná zmena úrokovej sadzby klientov je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, preto nie je možné pripustiť, aby jednostranné určenie úrokovej sadzby v prípade prekročenia bolo určené bankou (žalobcom) jednostranne bez toho, aby došlo k uzavretiu samotnej zmluvy. Z obsahu zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 12. 09. 2006 nevyplýva, že by sa strany dohodli o možnosti povoleného prečerpania účtu, uvedené je zrejmé len z výpisov z účtu. Ak teda žalobca v odvolaní v tejto súvislosti namieta, že súd ho mal vyzvať na doplnenie/opravu žaloby v zmysle § 129 ods. 1 CSP, odvolací súd uvádza nasledovné:

19. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia. Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 . Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Rozdelenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

20. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nemožno v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje len ustanovenie § 366 . V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd. Jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvoinštančnom konaní neboli produkované.

21. Právo strany sporu, aby vec bola prejednaná verejne a v jej prítomnosti zaručené článkom 48 ods. 2 Ústavy SR znamená, že súd je povinný strane poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva. Uvedená požiadavka je vyjadrená hlavne v ustanovení § 160 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd poskytuje stranám poučenia o ich procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Osobné prípady poučovacích povinností formuluje Civilný sporový poriadok v jednotlivých ustanoveniach s cieľom dosiahnuť špeciálny prístup v kontexte konkrétnej procesnej situácie. Je vždy na strane sporu,

či náležite využije možnosti, ktoré sa jej v súdnom konaní ponúkajú. Práve žalobca nesie zodpovednosť za to, že prezentuje súdu konzistentné skutkové tvrdenia podporené dôkazmi. Pokiaľ túto povinnosť nesplní, prejaví sa to v rozhodnutí vo veci samej. Nedostatky v procesnej aktivite strany nemôže súd v sporovom konaní riešiť prostredníctvom inštitúty špeciálneho procesného poučenia podľa § 129 ods. 1 CSP, pretože daná regulácia upravuje len dôsledky nedostatkov vo formálnych náležitostiach žaloby, nie jej materiálnu podstatu. Inak povedané, prvoinštančný súd nemohol pri existujúcich vecných nedostatkoch návrhu a pri nesplnení dôkaznej povinnosti uvedené riešiť procesným poučením. Pokiaľ by súd poskytol takúto náležitú pomoc jednej procesnej strane, potom by fakticky mal neprimerane odoprieť spravodlivý proces strane vystupujúcej v opačnom procesnom postavení, čo je neprípustné.

22. Postup súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie bol správny. Je zjavné, že žalobca predložil dôkazy, z ktorých malo byť vyvodené, že došlo k vzniku právneho vzťahu. Pokiaľ však listinný dôkaz, o ktorý sa opieral žalovaný, nárok - existenciu právneho vzťahu z tzv. nepovoleného prečerpania bežného účtu nepreukázal, potom nebolo možné priznať ochranu žiadanému právu. Uvedené nemohli napraviť ani v konaní predložené všeobecné obchodné podmienky, ak tieto boli účinné až od 01. 02. 2014 napriek tomu, že k uzavretiu zmluvy došlo ešte v roku 2006. Zmluva z roku 2006 totiž nijako nepotvrdzuje možnosť prečerpania účtu; ak dohoda vznikla ústne (čo možno vyvodiť z predložených výpisov z účtu), jej parametre museli byť v konaní preukázané dôkaznými prostriedkami v zmysle procesnej úpravy. Výpisy z účtov, všeobecné obchodné podmienky a sadzobník úrokových sadzieb neboli postačujúce ako dôkazy, ktoré by mohli viesť súd k zásahu do majetkovej sféry žalovaného, pretože len deklarujú jednostrannú vôľu žalobcu ako silnejšej zmluvnej strany bez toho, aby preukazovali aj prejav vôle žalovaného - spotrebiteľa. Žalobca v konaní nepreukázal žiadny návrh majiteľa účtu na uzatvorenie zmluvy o poskytovaní služby povoleného prečerpania na osobnom účte. Naviac úrok vo výške 28 % ročne dosahuje takmer trojnásobok úrokových sadzieb bánk pri spotrebiteľských úveroch napriek tomu, že klientovi žiadne peňažné plnenie vo forme napr. úveru neposkytuje.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, či jeho zrušenie a žiadnym spôsobom nespochybnili vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide o súvisiaci výrok o náhrade trov konania, aj v tomto rozsahu odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil, nakoľko okresný súd postupoval správne, ak o náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP, ktorú skutočnosť odvolací súd konštatuje napriek tomu, že konkrétnymi odvolacími dôvodmi rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo odvolaním napadnuté, avšak ide o výrok závislý.

24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný, preto mu nevznikol nárok na ich náhradu. V celom rozsahu bol úspešný v odvolacom konaní žalovaný, ktorému však trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že žalovaný nemá nárok na ich náhradu.

25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 .

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 .

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .