Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-108-2017.pdf
PDF · 117.75 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/108/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvia Hýbelová a členov: Mgr. Fedor Benka a Mgr. Katarína Arnouldová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: E. R., nar. X.X.XXXX, bytom M. X. XXXX/XX, P., o zaplatenie 719,52 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č.k. 3C/213/2014-38 zo dňa 9. januára 2017 v zamietajúcej časti vo výroku III. a v časti náhrady trov konania vo výroku IV., takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e .
II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom, výrokom I. súd prvej inštancie konanie z časti o sumu 60,-eur zastavil, výrokom II. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 559,60-eur s 8% úrokom z omeškania ročne od 6.12.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom IV. žalobcovi oproti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania 55,54 %. Rozsudok súd prvej inštancie vecne odôvodnil tým, že z úverovej zmluvy č. 15745 súd prvej inštancie zistil, že zmluvnými stranami sú žalobca a žalovaný. Zmluva bola nimi podpísaná 12.11.2012. Zo zmluvy vyplýva, že ju strany uzatvárajú s obsahom podľa ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V zmluve je záväzok žalobcu poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky formou splátkového bezúčelového úveru, podmienky sú v úverovej zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach žalobcu (ďalej v texte rozsudku v skratke VOP), ktoré podľa uvedenia v Zmluve tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Zo zmluvy vyplýva, že sa jednalo o peňažné prostriedky a úver vo výške 1000,-eur, u úveru je za druh označené pôžička, uvedená je fixná úroková sadzba 19,9 % ročne, bez poistenia, bez poplatku za poskytnutie úveru, úver je s poplatkom za správu úveru vo výške 1,99-eur mesačne, výška anuitnej splátky je podľa zmluvy 26,70- eur, prvá splátka je splatná 15.11.2012, úver je dohodnutý v počte 36 splátok, splátka je splatná mesačne v 15. deň kalendárneho mesiaca, banka úver inkasuje z osobného účtu/príkazom na úhradu v prospech inkasného účtu, v zmluve je uvedené číslo úverového a inkasného účtu, výška RPMN je 27,23%, priemerná hodnota RPMN ku dňu podpisu zmluvy 15,6% a celková čiastka, ktorú musí žalovaný zaplatiť (súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom ) je 1392,84-eur.Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal právnou povahou a aplikáciou právnej normy vo vzťahu k predmetu uplatnenej pohľadávky v konaní o žalobe a právneho vzťahu vzniknutého medzi stranami a dospel k záveru, že právny vzťah medzi žalovaným a žalobcom je spotrebiteľský a predmetná zmluva je bez pochybností spotrebiteľskou zmluvou. Základná právna úprava právneho vzťahu zo zmluvy o úvere je daná v § 497 Obchodného zákonníka, ktorý je podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka
absolútnym obchodom a postavenie žalovaného v zmluve ako spotrebiteľa zodpovedá charakteristike spotrebiteľa, danej v § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľský charakter zmluvy je zrejmý z postavenia účastníkov zmluvy, keď niet pochýb o tom, že veriteľ je bankou, podnikajúcou podľa zákona o bankách najmä pri poskytovaní úverov a dodávateľom služby žalovanému a zo žiadneho z údajov zistených v konaní nevyplynulo, že by žalovaný požadoval poskytnúť úver nie ako spotrebiteľ. Súd prvej inštancie preto posudzoval právny vzťah strán nielen podľa Obchodného zákonníka, ale pri právnom posúdení veci aplikoval aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení do 30.11.2011, a ustanovení Občianskeho zákonníka v znení účinných ku dňu uzavretia zmluvy. Strany v konaní nerozporovali skutočnosť, že žalovaný má v ich zmluvnom vzťahu postavenie spotrebiteľa a uvedené nebolo v konaní sporným. Súd prvej inštancie mal vo veci strán preukázané listinnými dôkazmi ( zmluvou o úvere, čerpaním úveru žalovaným, čo vyplýva z prehľadu žalobcu), že žalovaný a žalobca uzavreli platne úverovú zmluvu a žalovanému bol poskytnutý úver v celkovej výške 1000 eur, skutočnosť nebola medzi stranami sporná, ktorý súd prvej inštancie vyhodnotil ako úver bezúročný a bez poplatkov. Z prehľadu splátok mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný do dňa podania uplatnenia pohľadávky žalobcom podaním žaloby na súd prvej inštancie uhradil žalobcovi celkom sumu 440,40 eur. Považujúc úver za bezúročný a bezpoplatkový, za zistenia, že žalovaný svoj záväzok nesplácal v splátkach riadne a včas, t.j. v každú splátku podľa zmluvy o úvere do 15. dňa kalendárneho mesiaca, súd prvej inštancie uložil žalovanému ako dlžníkovi na splnenie jeho povinnosti vrátiť žalobcovi a zaplatiť mu sumu 559,60 eur, ktorá predstavuje poskytnutý úver - istinu 1000 eur bez úrokov a bez poplatkov po odpočítaní zaplatených splátok žalovaným v sume 440,40 eur a vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. Zmluva o úvere uzavretá so spotrebiteľom mala písomnú formu tak ako to požaduje zákon ( viď bod 21 rozsudku), neobsahuje však všetky náležitosti, ktoré by mala mať a to konkrétne sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ako náležitosť zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. To, že zmluva obsahuje údaj o počte, termíne a výške splátok, bez uvedenia rozčlenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky súd prvej inštancie nepovažoval za splnenie si povinnosti dodávateľa v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Absencia rozčlenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky spôsobuje, že žalobcovi zákon upiera právo na zaplatenie úrokov z úveru a poplatkov od dlžníka (žalovaného), preto súd prvej inštancie žalobu žalobcu v časti úrokov, aj poplatkov, vychádzajúc z uvedenia poplatku v zmluve o úvere, že aj poplatok za vedenie účtu patrí do splátky, iné sa o poplatku v zmluve neuvádza, zamietol. Súd prvej inštancie preto pri rozhodovaní o omeškaní žalovaného a nároku žalobcu na úrok z omeškania ako na sankciu za omeškanie žalovaného vychádzal z jednoznačne zistenej skutočnosti, že žalovaný sa dozvedel o požiadavke žalobcu zaplatiť mu zostatok peňažného záväzku od súdu prvej inštancie, tým sa stala splatná aj pohľadávka žalobcu a s odkazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi zákonný úrok z omeškania vo výške 8 % ročne v zmysle nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Úrok z omeškania súd prvej inštancie priznal len zo súdom prvej inštancie priznanej istiny úveru, t.j. zo sumy 559,60 eur, na ktorú vznikol žalobcovi nárok a len s touto sumou sa mohol žalovaný dostať do omeškania. Žalovaný pri uzatváraní zmluvy o úvere so žalobcom (bankou) nevystupoval ako podnikateľ v tej obchodnej oblasti, v ktorej vystupuje ako podnikateľ banka a nie je splnené, že ak sa majú žalovaného VOP dotýkať a zaväzovať ho v jeho právach a povinnostiach z úverovej zmluvy, v konaní vzhľadom k tomu, že ide o spotrebiteľský právny vzťah a nie vzniknutý z podnikania žalovaného, súd prvej inštancie vyvodil, že právny úkon daný bankou do zmluvy o úvere uzavretej so žalovaným, podľa ktorého sú VOP súčasťou zmluvy o úvere a právne vzťahy sa majú spravovať Obchodným zákonníkom, vrátane jeho ustanovenia § 273, v ktorom je upravená možnosť použitia VOP, je podľa § 39 Občianskeho zákonníka právnym úkonom absolútne neplatným, ktorý svojím obsahom odporuje zákonu. Zmluva o úvere uzatvorená so žalovaným je formulárovou predtlačou so zmluvnými podmienkami vopred pripravenými veriteľom a takto predloženou žalovanému na prijatie. Úmysel žalovaného nesmeroval k prijatiu podmienky, že sa vzťah bude spravovať VOP a Obchodným zákonníkom a je vyvodené súdom prvej inštancie, že sa dá usudzovať na nedostatok vôle konajúceho spotrebiteľa, nedostatok úmyslu konajúcej osoby, nedostatok slobodnej, určitej a vážnej vôle žalovaného uzatvoriť zmluvu s touto podmienkou a nedostatok vôle nemôže zhojiť ani jeho podpis na zmluve o úvere. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania s použitím ustanovenia § 255 C.s.p., pričom súd prvej inštancie žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešnejšou stranou, priznal nárok na náhradu trov konania oproti žalovanému v rozsahu 55,54% (úspech žalobcu 77,77 % v priznanej sume 559,60 eur, úspech žalovaného 22,23% v nepriznanej sume 159,92 eur).
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd žalobu zamietol podal odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil tým, že s uvedenými argumentmi súdu, na základe ktorých žalobu v časti zamietol sa žalobca nestotožňuje a považuje rozsudok za nesprávny a odôvodňuje odvolanie tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) a tým, že neboli vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP.). Žalovaný svojím podpisom na zmluve potvrdil, že sa pred uzatvorením zmluvy oboznámil s jej súčasťami, so znením VOP, so sadzobníkom poplatkov, že s nimi súhlasí a zaväzuje sa ich dodržiavať - čl. 3 bod 3.4.4 zmluvy. Z uvedených ustanovení vyplýva, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky (VOP), a teda niektoré z náležitostí, ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluvy o spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti sú vo VOP. Výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte zmluvy nasledovne: výška anuitnej splátky 36,70 EUR, termín splatnosti 1. anuitnej splátky 15.11.2012, počet anuitných splátok 36, periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky mesačne, v 15. deň kalendárneho mesiaca. Z uvedeného teda vyplýva, že počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Informáciu, že splácanie spotrebiteľského úveru prebieha formou mesačných anuitných splátok a že rozdelenie splátok na istinu a úroky úveru obsahuje amortizačná tabuľka, banka klientovi poskytuje už v rámci poskytovania informácií pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ by mal samotný text zmluvy obsahovať podrobný rozpis splátok istiny a úrokov za celé obdobie splatnosti úveru, znamenalo by to neúmerné rozšírenie rozsahu zmluvy čo by neprispelo k jednoduchosti, zrozumiteľnosti a prehľadnosti zmluvnej dokumentácie. Napríklad pri spotrebiteľskom úvere s lehotou splatnosti 9 rokov, by splnenie tejto požiadavky znamenalo rozpísanie každej zo 108 mesačných splátok v členení na časť pripadajúcu na istinu a časť pripadajúcu na úroky. Výška, počet a termíny splátok poplatkov, u ktorých sú tieto údaje a povinnosť ich úhrady zrejmé už v čase uzatvorenia zmluvy, sú uvedené v samotnom texte zmluvy. Ostatné poplatky a ich výška sú uvedené v sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou všeobecných obchodných podmienok, a tým aj súčasťou zmluvy. Z povahy jednotlivých poplatkov vyplýva, že nie je možné vopred stanoviť počet, koľkokrát bude klient daný poplatok povinný zaplatiť, pretože uvedené bude závisieť od toho, koľkokrát danú službu banky využije. Zároveň, termín splatnosti poplatku vyplýva zo zásad spoplatňovania, ktoré sú súčasťou sadzobníka, a ktoré stanovujú, kedy je ktorý poplatok splatný. Prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia zmluva neuvádza, nakoľko na základe zmluvy o pôžičke nevznikajú nesplatené zostatky s rôznymi úrokovými sadzbami.V prospech argumentácie banky svedčí aj rozsudok Európskeho súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej, v zmysle ktorého: 1) Článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/ EHS (ďalej len „smernica“) v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, 2) Článok 10 ods. 2 písm. h) a písm. i) smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, 3) Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Ako uviedla generálna advokátka v bode 55 svojho stanoviska a Súdny dvor v bode 48 rozsudku, cieľom tohto ustanovenia je zaručiť, aby spotrebiteľ poznal deň, v ktorý je splatná každá splátka úveru. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení - čl. 34 uvádza, že žalobca nepredložil žiadne VOP a že nepredložil ani sadzobník poplatkov, s čím nie je možné stotožniť sa, pretože samotný súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku - čl. 18 konštatuje, že žalobca VOP predložil a taktiež predložil aj sadzobník poplatkov, pričom táto skutočnosť je uvedená v čl. 4 odôvodnenia rozsudku. Žalobca predmetné dôkazy významné pre súdenú vec predložil, no súd ich nehodnotil a nevykonal, hoci ich mal v dispozícii. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 Civilného sporového poriadku rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe žalobcu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.
3. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nebolo.
5. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
6. Predmetom nároku žalobcu, po zastavení konania v časti o sumu 60 eur, bolo zaplatenie istiny 719,52 eura, úroku 87,10 eura, úrokov z omeškania (sankčných poplatkov) 14,54 eura, úroku vo výške 19,90 % ročne z nezaplatenej istiny od 22.5.2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne z nezaplatenej istiny a úrokov od 12.3.2014 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobca sa nároku na zaplatenie dlhu domáhal zo záväzkového vzťahu, z úverovej zmluvy č. 15745 uzavretej medzi stranami sporu 12.11.2012, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému peňažné prostriedky vo výške 1.000 eur. Žalovaný vykonal úhrady v celkovej výške 440,40 eura, ktoré boli započítané na istinu 280,48 eur, na úroky 159,92 eura.
7. Súd prvej inštancie, po zastavení konania v časti sumy 60 eur, žalobe čiastočne vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 559,60 eur s 8 % ročným úrokom z omeškania od 6.12.2016 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. S prihliadnutím k rozsahu odvolania žalobcu bola predmetom prieskumu odvolacieho súdu časť výroku súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti, v ktorej súd žalobcovi nepriznal žalobou uplatnený nárok v časti príslušenstva pohľadávky (úrokov a poplatkov) a trov konania z dôvodu, že zmluva neobsahovala zákonom predpísané náležitosti a preto súd považoval úver za bezúročný a bez poplatkov.
8. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka 18) musí obsahovať tieto náležitosti výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
9. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.
10. V danej veci bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená úverová zmluva dňa 12.11.2012, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 1.000 eur. Úver sa žalovaný zaviazal zaplatiť v mesačných anuitných splátkach v počte 36 po 36,70 eura pri dojednanej úrokovej miere 19,9 %, p.a. ZoSÚ vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom takejto právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany záväzkovo-právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Ustanovenie § 9 ods. 2 ZoSÚ stanovuje podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia, teda s rozčlenením jednotlivých čiastok, nestačí uviesť len celkovú výšku splátok. Zo základného gramatického výkladu § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ je zrejmé, že požiadavka na to, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola ako náležitosť uvedená výška, počet a termíny splátok sa vzťahuje osobitne ako k istine, tak k úrokom, ako aj k iným poplatkom. Zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle citovaného ustanovenia musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok ako istiny, tak aj úrokov, ako aj iných poplatkov, aby bolo zrejmé, koľko z každej splátky sa započítava na istinu, koľko na úroky a koľko na poplatky. Podľa názoru súdu zákonodarca pristúpil k prijatej právnej úprave po predchádzajúcich skúsenostiach, kedy bolo bežné, že veriteľ si započítaval splátky najprv na úroky, poplatky a rôzne sankcie a až naposledy na istinu (nebolo to v rozpore s ustanoveniami Obchodného zákonníka), čo ale spôsobovalo neprimerané zadlžovanie spotrebiteľov a narastanie ich dlhu. Pre spotrebiteľa (dlžníka) je dôležité, aby sa splátka započítala proporcionálne na všetky zložky, t.j. istinu a aj úroky a nie v prevažnej miere najprv na úroky a poplatky a až neskôr na istinu, pretože takýto spôsob započítavania splátky zvyšuje celkovú cenu plnenia. Predložená úverová zmluva zo dňa 12.11.2012 takýto konkrétny splátkový kalendár neobsahovala. Takáto informácia je významná pre spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o jeho možnosť zhodnotiť na základe predloženého splátkového kalendára výhodnosť poskytnutého úveru, posúdenie, či požadovaný úrok za úver je pre neho prijateľný, resp. aby spotrebiteľ bol schopný posúdiť celkovú výšku odplaty požadovanej žalobcom za poskytnutý úver. Podstatným v danom prípade je to, že pokiaľ zákon kladie dôraz na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa OZ musí obsahovať aj ďalšie náležitosti - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, musí to obsahovať samotná zmluva. Ak žalobca tvrdí, že predloží spotrebiteľovi na požiadanie amortizačnú tabuľku, niet dôvodu, aby spotrebiteľovi nepredložil tabuľku, ktorá by zrozumiteľne uvádzala prehľad splátok (v zmysle zákona) pri uzatváraní samotnej zmluvy. Rovnaký právny názor vyslovil aj NS SR v svojom rozsudku zo dňa 29.11.2017 sp. zn. 7Cdo 128/2016 a 7Sžo 61/2015 z 28.06.2016.
11. Je pravdou, ako na to poukazuje žalobca v odvolaní, že v rozhodnutí Súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15 o návrhu na začatie prejudiciálne v konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda rozhodnutím z 19.12.2014 a ktorý súvisí s konaním žalobcu proti Kláre Bíróovej súdny dvor uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú ustanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení z článku 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.
12. Otázka priameho účinku právnych noriem EÚ sa vo všeobecnosti týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú právnu normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku Smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto prípade veriteľ proti spotrebiteľovi) v zásade platí zákaz priameho (horizontálneho) účinku spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe jednotlivci.
13. Uznané vnútroštátne výkladové metódy vytvárajú právny rámec pre realizáciu povinností súladného výkladu vnútroštátnych noriem s právom EÚ. To ale neznamená, že tieto metódy môžu viesť k akémukoľvek výsledku, len aby bol dosiahnutý cieľ smernice. Súdny dvor už sám stanovil medze, ktoré súladný výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. Súdny dvor tieto medze prehľadne zhrnul vo veci C-212/04 rozsudok Súdneho dvora z 04.07.2006 keď uviedol, že povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem (proti zákonu) vnútroštátneho práva (aj rozsudok C-105/03 zo 16.06.2005, C-268/06 z 15.04.2008). Vzhľadom na explicitné znenie zákona v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov by súdy, ak by vyložili toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny a úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná bez poplatkov doslova „zlomili“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradili Smernicou (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko ale nejde o priamy účinok Smernice, ale účinok nepriamy, takýto postup nie je možný preto, lebo by išlo o výklad práva contra legem. Na to, aby bolo možné vykladať zákon v súlade so
Smernicou je potrebné ZoSÚ novelizovať a zosúladiť s textom Smernice, inak by bola porušená zásada právnej istoty (výkladom contra legem). Následkom citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ je nová legislatívna zmena od 01.05.2018 (vykonaná novelou zák. č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení zákon o bankách), kde sa uvádza, že vzhľadom na toto rozhodnutie sa upravuje náležitosť zmluvy tak, že sa nahrádza rozčlenenie pojmom frekvencia. Je teda evidentné, že zákonodarca pristúpil k legislatívnej zmene a súd nemôže vykladať sporné ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch rovnako v prípade dvoch rôznych znení zákona len z dôvodu, aby vyhovel požiadavke žalobcu. Požadovaný výklad sporného ustanovenia bude možný pri posudzovaní zmlúv uzavretých po účinnosti spomenutej novely (aby neodporoval princípu zákazu retroaktivity). Podstatným je, že znenie zákona č. 129/2010 Z.z. v dotknutom ustanovení sa dostalo do konfliktu so smernicou, čo sa zistilo až po vydaní uvedeného rozsudku Súdneho dvora EÚ. Eurokonformný výklad nemôže nahradiť znenie zákona a správne na takúto situáciu zareagoval zákonodarca a prijal novelu sporného ustanovenia.
14. K argumentu žalobcu, že predložil VOP a taktiež predložil aj sadzobník poplatkov, no súd ich nehodnotil a nevykonal, hoci ich mal v dispozícii, je na mieste konštatovať, že uvedené tvrdenie je vytrhnuté z kontextu a opomína relevantné súvislosti. V napadnutom rozsudku v odôvodnení v bode 34. (č.l. 43) je uvedené, že „VOP boli na dôkaz súdu predložené navyše bez podpisu žalovaného“, z čoho je zrejmé, že všeobecné obchodné podmienky boli predložené a súd ich hodnotil, pričom ďalej v napadnutom rozsudku v odôvodnení v bode 34. (č.l. 43) je uvedené, že „Obchodný zákonník v ustanovení § 273 okrem VOP rozoznáva aj iné úverové podmienky, s odlišným významom pre zmluvné strany ako VOP a s inou záväznosťou pre účastníkov zmluvy. V konaní na dôkaz žiadne predložené neboli,“ čo je potrebné interpretovať tak, že z právneho hľadiska sa v praxi vyskytujú ako všeobecné obchodné podmienky tak aj obchodné podmienky pre konkrétny produkt, pričom v prejednávanom prípade neboli predložené obchodné podmienky pre konkrétny produkt. Čo sa týka sadzobníka poplatkov, je potrebné uviesť, že v napadnutom rozsudku v odôvodnení v bode 4 (č.l. 38) je uvedené, že „Žalobkyňa, reagujúc na výzvu v predchádzajúcom bode v podaní z 18.3.2015, uviedla nasledovné:“, čo je potrebné vyhodnotiť ako voľné zhrnutie vyjadrenia žalobcu, kde potom nasleduje informácia „V prílohe žalobkyňa zasiela sadzobník poplatkov,“, pričom vo vyjadrení žalobcu označeného ako odpoveď na výzvu (č.l. 16) je skutočne uvedené, že v prílohe zasiela sadzobník poplatkov, avšak takýto listinný dôkaz nebol k uvedenému podaniu pripojený. Z uvedeného dôvodu je správny záver súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku v odôvodnení v bode 34 (č.l. 43), ktorý znie „predložený nebol ani Sadzobník, preto ho súd nehodnotí“.
15. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v rozsahu napadnutom v odvolaní, vo výroku III. a IV. potvrdil.
16. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný. Vzhľadom na to, že žalovanému žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva podľa čl. 4 ods. 2 CSP.
17. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).