Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3To-63-2018.pdf
PDF · 74.19 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/63/2018
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slavoja Sendeckého a sudcov JUDr. Alojza Palaja a JUDr. Jozefa Ryanta, v trestnej veci obžalovaného L. F. pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., na verejnom zasadnutí dňa 27. júna 2018 o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu vo Veľkom Krtíši zo dňa 31.01.2018 sp. zn. 9T/42/2017, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného L. F. z a m i e t a.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši zo dňa 31.01.2018 sp. zn. 9T/42/2017 bol obžalovaný L. F. uznaný za vinného z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
25.12.2014 o 22.30 h riadil osobné motorové vozidlo Ford Escord RS 2000 EČ: P. J. vo X. M. z ulice Boženy Nemcovej na ulicu P. O. Hviezdoslava, kde bol kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia PZ Veľký Krtíš, obžalovaný sa na Obvodnom oddelení PZ Veľký Krtíš podrobil dychovej skúške prístrojom Dräger Alcotest 7410ARFM-0141 25. 12. 2014 o 23.21 h, v dychu mal 0,96 mg/l alkoholu čo v prepočte znamená 2,00 promile alkoholu, opakovanou dychovou skúškou uvedeným prístrojom 25. 12. 2014 o 23.21 h vdychu obvineného bolo zistené 0,89 mg/l alkoholu, čo v prepočte znamená 1,85 promile alkoholu.
Za to mu bol uložený podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1 Tr. zák. mu bol výkon trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov a podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zák. mu bol uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 2 roky.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný L. F.. V písomných dôvodoch odvolania uviedol, že s rozhodnutím prvostupňového súdu sa nestotožňuje, pretože on sa žiadneho protiprávneho konania nedopustil. Zdôraznil, že to, že neriadil motorové vozidlo, mu dosvedčila jeho bývalá manželka, ako aj jeho brat a nepriamo aj jeho otec a aj ďalší svedok Z. M., ktorí boli bezprostredne (okrem jeho otca) pri tom, kedy sa auto mohlo pohnúť z ulice B. Nemcovej vo X. M. na ulicu P. O. Hviezdoslava, čo je v podstate 500 m. Aj napriek týmto skutočnostiam súd vyhodnotil tieto dôkazy v jeho neprospech, keď neuveril jeho obrane, ktorá korešpondovala s výpoveďami štyroch svedkov, ale všetkých svedkov vyhodnotil ako nevieryhodných s poukazom na príbuzenský pomer, vyživovaciu povinnosť, ako aj rozporuplnosť, pričom podľa jeho názoru dôležitým faktorom v prípade svedka M. bolo to, čo uviedol v súčasnej dobe pred orgánmi činnými v trestnom konaní. Naproti tomu jedinými nepriamymi dôkazmi, ktoré mali svedčiť proti jeho osobe, boli výpovede L. a U. M., ktorí mali pozorovať celú situáciu z balkóna ich bytu, avšak je zrejmé, že v tom čase bola tma a je preto otázne, či vozidlo bolo dosť osvetlené a okrem toho malo aj tmavé sklá. Podľa jeho názoru nevieryhodnou
výpoveďou je výpoveď U. M., ktorá tvrdila, že najskôr mala všetko vidieť, ako si sadol do motorového vozidla a neskôr uviedla, že celú situáciu sledovala sporadicky, pretože sa vracala k dieťaťu do bytu, ktoré plakalo a v podstate videla len odchádzajúce svetlá motorového vozidla. Vyslovil presvedčenie, že takýto svedkovia proste produkovali len svoje pocity a je nelogické, že by niekto vydržal len v pyžame stáť na balkóne 15 minút a sústavne pozorovať dianie, ktoré bolo na ceste. Ak súd hodnotil dva druhy dôkazov, ktoré sú viacmenej protichodné, tak to, že vylúčil všetky dôkazy obhajoby je nelogické a nezákonné s tým, že ak skutočne vyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a vo svojich súvislostiach, tak sa jedná len o emočný prístup súdu k veci samej, kde súd mohol byť vnútorne presvedčený o tom, že mal viesť motorové vozidlo, avšak žiadny dôkaz o tomto vykonaný nebol, ktorý by ho jednoznačne usvedčoval. V prípade dvoch druhov dôkazov mal súd konštatovať a riadiť sa zásadou ,,in dubio pro reo“. Ak v danom konaní boli vykonané dôkazy len výsluchom obvineného a výsluchmi svedkov bez produkovania ďalších dôkazov, tak je zrejmé, že v tomto smere obžaloba neuniesla dôkazné bremeno a preto rozsudok súdu prvého stupňa považuje za prekvapivý a odôvodnený nezákonným spôsobom s aplikáciou určitých fikcií a presvedčení súdu, ktoré nemajú oporu v zákone, ani vo vykonaní dôkazov na hlavnom pojednávaní. Obhajkyňa obžalovaného (ktorý sa verejného zasadnutia nezúčastnil a z účasti sa vopred ospravedlnil) zotrvala na obsahu odvolania a poukázala na rozpory svedkov, najmä U. M. a L. M. z prípravného konania a z hlavného pojednávania, z obsahu ktorých vyplýva, že tieto sa nezhodujú. Navrhla obžalovaného spod obžaloby oslobodiť. Na verejnom zasadnutí krajský prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť, pretože prvostupňové rozhodnutie považoval za správne a zákonné. Krajský súd v Banskej Bystrici na základe podaného odvolania primárne zistil, či nie je daný dôvod pre jeho zamietnutie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. (odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou) a nie je daný dôvod pre zrušenie rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., a preto postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného L. F. nie je dôvodné. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa správne zistil, že obžalovaný L. F. dňa 25.12.2014 o 22.30 hod. vykonával v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky činnosť, pri ktorej mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, čím spáchal prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že v danom prípade je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že predmetný skutok uvedený v napadnutom rozhodnutí sa stal spôsobom popísaným v rozsudku a že ho spáchal obžalovaný a z jeho konania tam nastal aj uvedený následok. Krajský súd si v celom rozsahu osvojil skutkové závery prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa dostatočným spôsobom rozanalyzoval dôkaznú situáciu a predmetné rozhodnutie obsahuje aj úvahy, ktorými sa súd spravoval pri hodnotení dôkazov, ako aj pri právnych úvahách na to nadväzujúcich. V tomto smere preto odvolací súd nepovažuje za potrebné podrobne opakovať dôvody, ktoré viedli prvostupňový súd k presvedčivému rozhodnutiu. V súvislosti s obsahom podaného odvolania odvolací súd konštatuje, že dôvody odvolania obžalovaného sú v podstate tie isté, ktoré uvádzal v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní, čo súd prvého stupňa zvážil a naň aj adekvátnym spôsobom reagoval. Je síce pravdou, že svedkovia, ktorých vymenoval obžalovaný v dôvodoch písomného vyhotovenia odvolania na hlavnom pojednávaní vypovedali v tom smere (najmä svedkyňa U. F. a L. F.), že v predmetný deň auto nešoféroval obžalovaný, ale svedok L. F., avšak z obsahu trestného oznámenia Z. M. a výpovede svedka L. M. vyplynulo, že to bol práve obžalovaný L. F., ktorý dňa 25.12.2014 o 22.30 hod. po slovnom nedorozumení s U. F. viedol motorové vozidlo Ford Escord z ulice B. Nemcovej smerom na ulicu Poľnú vo X. M.. Obsahy týchto dôkazov sa bez akýchkoľvek pochybností zhodovali najmä v tom smere, že motorové vozidlo riadil obžalovaný a aj keď svedok Z. M. neskôr upravil svoje tvrdenie uvedené v trestnom oznámení zo dňa 26.12.2014, a to až dňa 03.01.2015 v tom zmysle, že už nemôže tvrdiť to, že v uvedený deň riadil motorové vozidlo obžalovaný a následne v tomto tvrdení zotrval aj na hlavnom pojednávaní, na druhej strane ani odvolaciemu súdu neuniklo manévrovanie tohto svedka vo výpovediach najmä v tom smere, že na jednej strane uvádzal, že si nič nepamätá a na strane druhej
zmeneným obsahom výpovede oproti podanému prvému trestnému oznámeniu sa snažil korigovať jeho obsah o tom, kto motorové vozidlo v skutočnosti šoféroval. Preto ani odvolaciemu súdu sa jeho zmena výpovede nejavila byť presvedčivá aj vzhľadom na obsah výpovede svedka L. M., ktorý výpovede nemenil a zotrval na tom, že videl obžalovaného, ako po nedorozumení s U. F. v predmetný deň riadil motorové vozidlo. V danom prípade výpoveď svedka L. M. obsahovo korešpondovala s obsahom trestného oznámenia Z. M., pričom išlo o zhodu v tom, že uvedené vozidlo šoféroval obžalovaný, a preto neskoršie tvrdenie Z. M. nevyznelo dôveryhodne. Ak obžalovaný v odvolaní dal do pozornosti určité rozpory vo výpovediach L. M. a U. M., ide o nezrovnalosti nie podstatné, pretože uvedená svedkyňa riadiť motorové vozidlo obžalovaným nevidela
- vyjadrovala sa len k deju udalostí, ktoré skutku predchádzali. Za daných okolností ani odvolací súd nepovažoval za vierohodné výpovede svedkov L. F. a U. F., a to z tých istých dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia. Súd prvého stupňa nepochybil ani pri úvahách o druhu a uloženom treste, pretože vychádzal z ustanovenia § 34 ods. 1 Tr. zák. a nasl. Trest uložený prvostupňovým súdom, a to trest podmienečný vo výmere 2 mesiacov s odkladom jeho výkonu na 18 mesiacov, ako aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 2 roky spĺňa tak individuálnu, ako aj generálnu prevenciu a je potrebný na to, aby sa obžalovaný v budúcnosti vyvaroval akejkoľvek protispoločenskej činnosti. Vzhľadom k tomu, že odvolanie obžalovaného dôvodné nebolo, odvolací súd ho v zmysle § 319 Tr. por. zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.