Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13Cob-219-2017.pdf
PDF · 165.63 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/219/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Mesto Žilina, so sídlom Námestie obetí komunizmu 1, 011 31 Žilina, IČO: 00 321 796, proti žalovanému: Žilinská parkovacia spoločnosť, s.r.o., so sídlom Košická 2, 010 01 Žilina, IČO: 36 407 470, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Michalom Krnáčom, advokátom, so sídlom P. O. XXX/XX, XXX XX Z., v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 196.152,07 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 77/2014-246 zo dňa 16.12.2016, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 77/2014-246 zo dňa 16.12.2016 p o t v r d z u j e.
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd v poradí prvým výrokom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 196.152,07 Eur spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 22.461,10 Eur od 3.4.2013 do 30.12.2013, s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 15.250,12 Eur od 1.5.2013 do zaplatenia, s 8,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 26.638,18 Eur od 2.6.2013 do zaplatenia, s 8,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 29.717,71 Eur od 30.6.2013 do zaplatenia, s 8,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 24.037,97 Eur od 4.8.2013 do zaplatenia, s 8,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 25.435,76 Eur od 1.9.2013 do zaplatenia, s 8,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 24.579,14 Eur od 8.1.2015 do zaplatenia, s 8,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 24.738,62 Eur od 6.2.2015 do zaplatenia, s 8,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 25.754,57 Eur od 13.11.2014 do zaplatenia, toto všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na samostatne podanú žalobu zo dňa 17.12.2013, doručenú okresnému súd dňa 19.12.2013, v znení upresnenia tejto žaloby a čiastočného späťvzatia podaním z 31.1.2014, doručeným okresnému súdu 4.2.2014 učinením pred vydaním platobného rozkazu v tejto veci, ktorou žalobca navrhol zaviazať žalovaného na zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 152.157,98 Eur spolu s príslušenstvom. Na odôvodnenie žalovanej peňažnej pohľadávky poukázal na Dohodu o úprave vzájomných práv a povinností týkajúcu sa Zmluvy o prevádzke parkovísk a poskytovaní služieb pri prevádzke parkovísk zo dňa 6.6.2003 v znení Dodatku č. 1 z 24.11.2003, Dodatku č. 2 zo dňa 3.5.2006 a Dodatku č. 3 zo dňa 11.9.2006 uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným. V zmysle článku 1 ods. 4 označenej Dohody sa žalovaný zaviazal žalobcovi hradiť mesačné nájomné vo výške 60 % z ceny za parkovanie bez DPH vybrané žalovaným za príslušný kalendárny mesiac, a to na základe faktúry vystavenej žalobcom. Na základe tohto dojednania vystavil žalobca za obdobie mesiacov február, marec, apríl, máj, jún a júl roku 2013 faktúry, ktoré sú špecifikované číslom, fakturovanou sumou, dňom
vystavenia a dňom splatnosti v článku I. dôvodov písomného vyhotovenia žaloby, ktoré faktúry v celkovej výške 152.157,98 Eur žalovaný nezaplatil. 2. Pred otvorením prvého pojednávania vo veci zobral žalobca žalobu podaním z 12.5.2014, upresneným podaním zo dňa 17.7.2014 (č.l. 47, 48, 53) čiastočne späť, v nadväznosti na čo okresný súd rozhodol o čiastočnom zastavení konania uznesením č.k. 19Cb 77/2014-54, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 26.9.2014. 3. Podaním zo dňa 23.9.2015, doručeným okresnému súdu 28.9.2015, učinil žalobca ďalšie čiastočné späťvzatie žaloby, o ktorom dispozitívnom úkone, ktorý žalobca učinil po otvorení prvého pojednávania veci, za súhlasu žalovaného okresný súd rozhodol čiastočným zastavením konania v časti o zaplatenie sumy 7.887,54 Eur spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 7.887,54 Eur od 1.5.2013 do 3.12.2014. Uznesenie o čiastočnom zastavení konania č.k. 19Cb 77/2014-197 zo dňa 17.5.2016 nadobudlo právoplatnosť dňa 6.12.2016. 4. Samostatne podanou žalobou doručenou okresnému súdu dňa 10.4.2015 zo dňa 7.4.2015, sp. zn. 19Cb 194/2015 žalobca navrhol žalovaného zaviazať na zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 49.317,76 Eur spolu s 8,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 24.579,14 Eur od 8.1.2015 do zaplatenia, s 8,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 24.738,62 Eur od 6.2.2015 až do zaplatenia, ako aj na náhradu trov konania. Na odôvodnenie uplatnenej peňažnej pohľadávky uviedol rovnakú argumentáciu ako vo vzťahu k návrhu vo veci sp. zn. 19Cb 77/2014 s tým rozdielom, že v danom prípade sa jedná o uplatnenie práva na zaplatenie pohľadávky z titulu výberu parkovného za mesiac november a december roku 2014. 5. Samostatne podanou žalobou doručenou okresnému súdu dňa 18.12.2014 pod sp. zn. 19Cb 164/2015, navrhol žalobca zaviazať žalovaného na zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 25.754,57 Eur spolu s 8,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 25.754,57 Eur od 13.11.2014 až do zaplatenia, ako aj na náhradu trov konania. Žalobu v skutkovej rovine odôvodnil rovnako ako vo veci sp. zn. 19Cb 77/2014 s tým rozdielom, že vo veci sp. zn. 19Cb 164/2015 uplatnil právo na zaplatenie pohľadávky z titulu výberu parkovného za mesiac september 2014. 6. Na základe návrhu žalobcu na spojenie vecí vedených pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 19Cb 77/2014, 19Cb 164/2015, 19Cb 194/2015, 38Cb 58/2015, 38Cb 25/2015, 38Cb 357/2015, 10Cb 157/2015 a sp. zn. 4C 385/2014, okresný súd rozhodol uznesením č.k. 19Cb 77/2014-134 zo dňa 26. februára 2016 tak, že spojil na spoločné konanie veci vedené pred Okresným súdom Žilina sp. zn. 19Cb 77/2014, sp. zn. 19Cb 164/2015 a sp. zn. 19Cb 194/2015 s tým, že ďalej spojené konanie bude vedené pod sp. zn. 19Cb 77/2014 a vo zvyšnej časti návrh žalobcu na spojenie vecí zamietol. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 18.3.2016. 7. Okresný súd poukázal na vykonané dokazovanie a aplikáciu Čl. 8, Čl. 15 ods. 1, 2, § 154, § 186 ods. 2 veta prvá, § 191 ods. 1, 2 CSP, § 119 ods. 1, § 120 ods. 1, 2, § 663 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 1, § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, 3, § 3d ods. 3, § 4b ods. 1, 2 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (ďalej len Cestný zákon), § 43a ods. 1, ods. 3 písm. a) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (Stavebný zákon) v znení platnom a účinnom v relevantnej dobe, § 6 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zmene vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon - ďalej len Katastrálny zákon), § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka v znení platnom a účinnom do 31.1.2013. 8. Okresný súd konštatoval, že medzi stranami sporu neboli v konaní sporné nasledovné skutkové okolnosti: uzatvorenie Zmluvy o prevádzke parkovísk a poskytovaní služieb pri prevádzke parkovísk uzatvorenej medzi žalobcom ako „Mesto Žilina“ a žalovaným ako „prevádzkovateľ“ zo dňa 6.6.2003 (č.l. 147 až 153) vrátane príloh č. 1, 2 a 3 (č.l. 154 až 156) a dodatkov ku tejto zmluve: Dodatku č. 1 zo dňa 24.11.2003, Dodatku č. 2 zo dňa 3.5.2006 a Dodatku č. 3 zo dňa 11.9.2006 (č.l. 157 až 168 - ďalej len ,,Zmluva“), uzatvorenie Dohody o úprave vzájomných práv a povinností týkajúcej sa Zmluvy o prevádzke parkovísk a poskytovaní služieb pri prevádzke parkovísk zo dňa 6.6.2003 v znení Dodatkov č. 1 až 3 zo dňa 11.2.2008 medzi žalobcom ako „Mesto Žilina“ a žalovaným ako „prevádzkovateľom“ (č.l. 2 až 3 - ďalej len ,,Dohoda“), vystavenie faktúr žalobcom na žalovaného z titulu výberu parkovného za február až júl 2013, september 2014 a november a december 2014 na základe žalovaným žalobcovi doručených oznámení o výbere parkovného za uvedené obdobia, skutočnosť realizácie jednostranného právneho úkonu započítania žalovaným (č.l. 35 spisu), skutočnosť realizácie jednostranného právneho úkonu započítania zrealizovaného žalobcom zo dňa 3.8.2015 na č.l. 123. Z uvedených medzi stranami sporu nesporných skutkových okolností, u ktorých zároveň neexistovala dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti, okresný súd podľa § 186 ods. 2 veta prvá CSP vychádzal. 9. Vzhľadom na obsah procesnej obrany žalovaného, ktorý poukazoval na skutočnosť umiestnenia parkovacích miest za parkovanie, na ktorých žalovaný vyberal parkovné a toto v dojednanom rozsahu
odvádzal žalobcovi v relevantnej dobe na parcele č. KN 1945/1 zastavaná plocha o výmere 17.070 m2 v katastrálnom území Z., ktorá parcela vlastnícky patrí tretiemu subjektu SIRS - Development, a.s., so sídlom v Žiline, z ktorej skutočnosti žalovaný vyvodzoval skutkové tvrdenie, že žalovaný v relevantnej dobe vyberal parkovné za parkovanie na parkovacích miestach umiestnených na pozemku, ktorý nepatril žalobcovi, považoval okresný súd za potrebné v tejto veci prejudiciálne vyhodnotiť, či v dôsledku prevodu vlastníckeho práva k pozemkovej nehnuteľnosti, a to konkrétne ku parcele č. KN 1945/1 zastavaná plocha o výmere 17 070 m2 v katastrálnom území Z. z vlastníctva žalobcu ako predávajúceho prevodom kupujúcemu - Slovenská autobusová doprava Žilina, a.s. na základe Kúpnej zmluvy a zmluvy o vecnom bremene zo dňa 23.4.2004, vklad ktorej bol do katastra nehnuteľností povolený 17.5.2004 pod V 1807/2004 /č.l. 72 až 73/ a následne do vlastníctva SIRS- Development, a.s., Framborská 12, Žilina, ako vyplývalo z listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie Z. (č.l. 178 spisu), kde je ako titul nadobudnutia tejto pozemkovej nehnuteľnosti uvedené vyhlásenie vkladateľa č. V 1828/07 zo dňa 19.3.2007, nadobudol tento tretí subjekt - SIRS - Development, a.s. do svojho vlastníctva i časť pozemnej komunikácie - miestnej komunikácie ulice 1. mája v rozsahu, v akom táto zasahuje na predmetnú pozemkovú nehnuteľnosť - parcelu č. KN 1945/1 zastavaná plocha, ktorá je v jeho vlastníctve. V tomto smere za určujúcu považoval okresný súd špeciálnu verejno-právnu úpravu podľa § 1 ods. 2, 3 Cestného zákona, ktorý definuje, čo tvorí pozemnú komunikáciu, ktorou sa rozumie i miestna komunikácia, ďalej úpravu § 4b ods. 1, 2 Cestného zákona, ktorý vymedzuje, čo sa považuje za miestnu komunikáciu a čo je účelom siete miestnej komunikácie a § 3d ods. 3, ktorý jednoznačne určuje vlastnícky režim miestnych komunikácií tak, že vlastníkom miestnej komunikácie je obec, všetko vo vyššie citovanom relevantnom znení. Uvedená hmotno-právna úprava bola okresným súdom hodnotená ako kľúčová pre záver, podľa ktorého v dôsledku zmeny vlastníckeho práva pozemkovej nehnuteľnosti, a to parcele č. KN 1945/1 v katastrálnom území Z., na ktorej boli ešte v čase, keď vlastníkom tejto pozemkovej nehnuteľnosti bol žalobca, umiestnené parkovacie automaty č. 214 a 215, ktorá skutočnosť v konaní medzi stranami sporná nebola, a na ktorú parc. č. KN 1945/1 v katastrálnom území Z., na Májovej ulici čiastočne zasahovala miestna komunikácia v podobe parkovacích miest, ktoré v relevantnej dobe s poukazom na § 1 ods. 3 Cestného zákona tvorili cestné teleso miestnej komunikácie - Májovej ulice, a to i v rozsahu tohto presahu, ako vyplýva z fotokópie katastrálnej mapy, tak ako je v spise na č.l. 177 (vyznačenej zelenou farbou), nedošlo súčasne ku zmene vlastníckeho práva žalobcu k telesu pozemnej komunikácie - miestnej komunikácie v rozsahu týchto presahujúcich častí určených na parkovanie a táto miestna komunikácia vrátane týchto parkovacích miest ako celok, teda ako cestné teleso v zmysle jeho definície podľa § 1 ods. 3 Cestného zákona patrila v relevantnej dobe Mestu Žilina. Pri tomto konštatovaní poukázal okresný súd na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 18/2011 z 30.8.2012, podľa ktorých: ,,Pokiaľ ide o pozemnú komunikáciu („objazdovú“ cestu), ide o samostatný predmet právnych vzťahov, ktorého úprava sa nachádza v Z.č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (Cestný zákon)“. Okresný súd ďalej uviedol, že uvedené závery a konštatovania v prejednávanej veci zároveň korešpondujú vzťahu všeobecnej úpravy vyplývajúcej z § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka definujúcej inštitút „súčasti veci“ na jednej strane a verejnoprávnej úpravy vyplývajúcej z Cestného zákona, ktorá jednoznačne vyčleňuje miestnu komunikáciu z režimu jej posudzovania ako súčasti pozemku, cez ktorý prechádza alebo na ktorom sa nachádza. To je v konečnom dôsledku v súlade so zásadou supeficies solo non cedit, ktorá nachádza vyjadrenie v § 120 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Okresný súd uzavrel, že stavba miestnej komunikácie, a tým i predmetných parkovacích miest, ktoré zasahujú na pozemok tretieho subjektu (na parcelu č. 1945/1 v k.ú. Z., patriacu vlastnícky subjektu SIRS - Development, a.s.), má samostatný právny režim, nezávislý od právneho režimu pozemku, na ktorom je umiestnená, ktorý záver vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 28Cdo 3466/2008, na ktoré poukazoval žalobca, a ktoré uvedený právny názor konštatovalo i pre prípad, ak je pozemok, na ktorom sa stavba nachádza, s touto stavbou funkčne spojený. Z uvedeného vyplýva, že miestna komunikácia - ulica 1. mája tvorená celým telesom tejto miestnej komunikácie - celým cestným telesom tejto miestnej komunikácie vrátane jej presahu na pozemok subjektu SIRS- Development, a.s. - parcelu č. KN 1945/1, je samostatnou vecou v právnom zmysle slova a sleduje vlastný vlastnícky režim nezávisle od vlastníckeho režimu pozemku, na ktorom je umiestnená. 10. Okresný súd konštatoval, že skutočnosť vlastníckeho práva žalobcu k miestnej komunikácii - ulici 1. mája vrátane presahu na parcelu SIRS - Development, a.s. č. KN 1945/1 v rozsahu parkovacích miest, ktoré sú súčasťou cestného telesa tejto miestnej komunikácie, žalobca spoľahlivo preukázal predloženým listinným dôkazom - Protokolom o prevode vlastníctva vecí, postúpením majetkových práv a záväzkov v zmysle zákona SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (č.l. 206 až 215 spisu) vrátane súpisu miestnych komunikácií podľa abecedy, v ktorom je pod položkou 178 uvedená ulica 1. mája na parcelnom č. 5789, 5790 a celý Protokol je zo dňa 1.12.1991. Skutočnosť identifikácie tejto miestnej
komunikácie v označenom súpise jej umiestnením na parcele č. 5789 a 5790 bola vzhľadom na konštatovanie o preukázaní nespornej skutočnosti presahu cestného telesa miestnej komunikácie na parcelu tretieho subjektu SIRS- Development, a.s. č. KN 1945/1 irelevantná a v nadväznosti na to bola ako irelevantná hodnotená i námietka žalovaného uvedená v rámci záverečného prednesu na pojednávaní dňa 16.12.2016, v zmysle ktorej pre úspech v tomto konaní bolo povinnosťou žalobcu preukázať nielen vlastníctvo ku komunikácii, čo vyplýva z Pasportu a ostatných predložených listín, ale aj k odstavnej ploche, ktorá v Pasporte zaznačená nie je. Na tomto mieste okresný súd zdôraznil obsah špeciálnej verejno-právnej úpravy podľa § 1 ods. 3 Cestného zákona, v zmysle ktorého pozemnú komunikáciu, ktorou je aj miestna komunikácia s odkazom na § 1 ods. 3 Cestného zákona, tvorí cestné teleso a jej súčasti, pričom cestné teleso je ohraničené vonkajšími hranami priekop, rigolov, násypov a zárezov svahov, zárubných a obkladových múrov, pätou oporných múrov a pri miestnych komunikáciach pol metra za zvýšenými obrubami chodníkov alebo zelených pásov. Z hľadiska špecifikácie miestnej komunikácie - ulice 1. mája žalobca prostredníctvom listinného dôkazu - Pasportu nepremenných parametrov miestnych komunikácií vypracovaného Žilinskou univerzitou, Stavebnou fakultou, Katedrou cestného staviteľstva z januára 2009 a predloženou Záverečnou správou z decembra 2008 preukázal, že predmetná ulica 1. mája je miestnou komunikáciou I. triedy, ktorá vyhovuje technicky všetkým druhom dopravy. Z hľadiska občiansko-právnej povahy miestnej komunikácie - ulice 1. mája v Žiline bolo potrebné podľa názoru okresného súdu vychádzať z verejno-právnej úpravy Stavebného zákona, ktorý v § 43a ods. 3 písm. a) definuje miestnu komunikáciu ako inžiniersku stavbu. Uvedené určuje povahu miestnej komunikácie ako stavby podľa Stavebného zákona, pričom v zmysle úpravy § 6 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z., sa inžinierske stavby v katastri nehnuteľností neevidujú, ale tieto stavby sú v katastri zobrazené na katastrálnej mape parcelným číslom pozemku, na ktorom je stavba postavená alebo mapovou značkou a sú označené kódom druhu pozemku a kódom spôsobu využívania pozemku. Ani uvedené podľa názoru okresného súdu nevylúčilo vyhodnotenie povahy miestnej komunikácie
- ulice 1. mája v Žiline z hľadiska jej začlenenia v rámci delenia podľa všeobecnej právnej úpravy vyplývajúcej z Občianskeho zákonníka ako nehnuteľnosti podľa § 119 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Táto nehnuteľnosť - miestna komunikácia, však nie je súčasťou pozemkovej nehnuteľnosti, na ktorej je umiestnená a má samostatný vlastnícky režim. V nadväznosti na uvedené, pokiaľ aj v relevantnom období, na ktoré sa vzťahujú žalobcom uplatnené pohľadávky, miestna komunikácia ulica 1. mája zasahovala na pozemkovú nehnuteľnosť tretieho subjektu - SIRS - Development, a.s. č. KN 1945/1, nemal tento stav za právny dôsledok nedostatok oprávnenia žalovaného na tejto miestnej komunikácii na základe Zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 6.6.2003 a v znení Dodatkov č. 1 až 3 v spojení s Dohodou zo dňa 11.2.2008 vyberať parkovné a žalovaný bol teda oprávnený vyberať parkovné i za parkovanie na parkovacích miestach v rozsahu uvedeného presahu miestnej komunikácie ulice 1. mája na pozemok subjektu SIRS - Development, a.s. parcela č. 1945/1. Skutočnosť, že žalovaný komunikoval o tejto situácii so subjektom SIRS - Development, a.s. s iným záverom a s iným výsledkom, zhodnotil okresný súd vo vzťahu k prejednávanej veci, v rámci ktorej rozhodoval o zmluvných nárokoch žalobcu uplatnených voči žalovanému na základe ich samostatného právneho vzťahu založeného označenou Dohodou a Zmluvou, za irelevantnú. Procesnú obranu žalovaného, v rámci ktorej tento poukazoval na skutočnosť, že parkovacie miesta na ulici 1. mája sú umiestnené na pozemku tretieho subjektu SIRS - Development, a.s. a vyvodzoval z toho nedostatok oprávnenia žalovaného vyberať bez náhrady parkovné za parkovanie na týchto parkovacích miestach, vyhodnotil okresný súd v pomeroch tejto prejednávanej veci ako nedôvodnú. 11. Vzhľadom na vyslovený záver nepovažoval okresný súd za opodstatnené vykonávať dokazovanie v súlade s návrhom žalovaného na doplnenie dokazovania vykonaním znaleckého dokazovania, v nadväznosti na čo tento dôkazný návrh žalovaného zamietol. 12. Okresný súd priznal žalobcovi právo na zaplatenie zmluvnej pohľadávky, tak ako vyplýva z výroku rozsudku pri zohľadnení úkonov čiastočného späťvzatia, skonštatujúc skutkovú a právnu dôvodnosť žaloby v rozsahu, ako vyplýva z výroku rozsudku, teda v celom rozsahu, ktorý zostal predmetom konania po rozhodnutí o dvoch dispozitívnych úkonoch žalobcu. 13. Pokiaľ ide o právny základ priznanej pohľadávky, v tejto časti poukázal okresný súd na úpravu podľa § 261 ods. 1 v spojení s § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Právny základ žalobcovi priznanej pohľadávky vyhodnotil v právnej rovine ako obchodnú atypickú zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka za súčasného vyhodnotenia, podľa ktorého nebola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená zmluva nájomná podľa § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka, z dôvodu absencie dojednania zmluvných strán jednoznačne vyplývajúceho z obsahu Zmluvy, jej Dodatkov a Dohody o podstatnej náležitosti nájomnej zmluvy spočívajúcej v dojednaní skutočnosti prenechania veci prenajímateľom nájomcovi na dočasné užívanie alebo branie úžitkov z nej v zmysle ustanovenia § 663 Občianskeho zákonníka. Za
takéto dojednanie nepovažoval okresný súd Dohodu zmluvných strán obsiahnutú v článku 1 bod 1, 2 Dohody zo dňa 11.2.2008. Z uvedeného dôvodu preto v právnej rovine okresný súd vo vzťahu k základu žalovanej pohľadávky aplikoval úpravu § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Okresný súd poukázal na to, že žalovaný predmetné plochy parkovacích miest nikdy sám neužíval a ani tak nemienil činiť, ale vykonával vo vzťahu k nim činnosť výberu parkovného, čo bolo účelom dojednania podľa článku 1 bod 1, 2 Dohody. Výška žalobcovi priznanej pohľadávky bola v konaní žalobcom spoľahlivo preukázaná listinnými dôkazmi - oznámeniami o výške výberu parkovného za príslušný mesiac, v nadväznosti na obsah ktorých žalobca v súlade s cenovou dohodou podľa článku 1 bod 4 Dohody z 11.2.2008 vyúčtoval dohodnutý podiel 60 % z vybraného parkovného bez DPH a na takúto sumu vystavil faktúru. Žalobca si teda splnil svoje zmluvné povinnosti, oproti čomu si žalovaný nesplnil svoju zmluvnú povinnosť zaplatiť dohodnutú cenu za poskytnuté zmluvné plnenie, v nadväznosti na čo ho okresný súd zaviazal tak, ako vyplýva z výroku tohto rozsudku. 14. Okresný súd uzavrel, že so splnením svojho záväzku je žalovaný v omeškaní. Z obsahu Dohody z 11.2.2008 vyplýva jednoznačná dohoda zmluvných strán o spôsobe platenia odplaty a o jej splatnosti, a to na základe faktúry splatnej 15 dní od jej doručenia. V súlade s takouto dohodou o splatnosti bola určená splatnosť 60 % z vybraného parkovného za mesiac február 2013 podľa faktúry č. 20130033 doručenej žalovanému 18.3.2013 (čl. 37 spisu) dňom 2.4.2013 a žalobca dôvodne uplatnil úrok z omeškania od 3.4.2013, u faktúry č. 20130099 za mesiac marec 2013 doručenej žalovanému 15.4.2013 (č.l. 38 spisu) dňom 30.4.2013 a žalobca dôvodne uplatnil úrok z omeškania od 1.5.2013, u faktúry č. 20130115 za mesiac apríl 2013 doručenej žalovanému 17.5.2013 (č.l. 39 spisu) dňom 1.6.2013 a žalobca dôvodne uplatnil úrok z omeškania od 2.6.2013, u faktúry č. 20130127 za mesiac máj 2013 doručenej žalovanému 14.6.2013 (č.l. 40 spisu) dňom 29.6.2013 a žalobca dôvodne uplatnil úrok z omeškania od 30.6.2013, u faktúry č. 20130148 za mesiac jún 2013 doručenej žalovanému 19.7.2013 (č.l. 41 spisu) dňom 3.8.2013 a žalobca dôvodne uplatnil úrok z omeškania od 4.8.2013, u faktúry č. 20130158 za júl 2013 doručenej žalovanému 16.8.2013 (č.l. 42 spisu) dňom 31.8.2013 a žalobca dôvodne uplatnil úrok z omeškania od 1.9.2013, u faktúry č. 20140204 za mesiac september 2014 doručenej žalovanému 28.10.2014 (č.l. 7 spisu) v spojenej veci sp. zn. 19Cb 164/2015 dňom 12.11.2014 a žalobca dôvodne uplatnil úrok z omeškania od 13.11.2014, u faktúry č. 20140244 za november 2014 doručenej žalovanému 23.12.2014 dňom 7.1.2015 a žalobca dôvodne uplatnil úrok z omeškania od 8.1.2015 a u faktúry č. 20140264 za december 2014 doručenej žalovanému 21.1.2015 dňom 5.2.2015 a žalobca dôvodne uplatnil úrok z omeškania od 6.2.2015, vždy až do zaplatenia. Pri absencii osobitnej dohody o sadzbe úroku z omeškania bol žalobcovi priznaný úrok z omeškania v sadzbách, ako vyplýva z výroku tohto rozsudku, ktorý bol žalobcom uplatnený dôvodne v nadväznosti na úpravu § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, pri zohľadnení uplatnenia takéhoto úroku z omeškania, pokiaľ ide o jeho sadzbu zo základov, ktoré ako pohľadávky boli pôvodne samostatne uplatnené vo veci sp. zn. 19Cb 77/2014 v zmysle podania čiastočného späťvzatia žaloby zo dňa 12.5.2014 (č.l. 47 spisu) v spojení s jeho doplnením - podaním žalobcu zo 17.7.2014 (č.l. 53 spisu). Vychádzajúc z uvedených skutkových a právnych záverov a skutočnosti, že žalobca čiastočným späťvzatím žaloby, pokiaľ ide o výšku sadzby uplatneného úroku z omeškania pri jednotlivých základoch v pôvodne samostatne vedenom konaní sp. zn. 19Cb 77/2014, a pokiaľ ide o dobu omeškania zodpovedajúcu rozdielu medzi dobou omeškania, za ktorú bol uplatnený úrok z omeškania žalobou v tejto veci a vymedzenou dobou omeškania v tejto veci po čiastočnom späťvzatí žaloby podaniami z 12.5.2014 a zo 17.7.2014, ktorým žalobca reagoval i na námietku žalovaného, pokiaľ ide o splatnosť záväzkov žalovaného, tvrdenú žalobcom, v nadväznosti na obsah dojednania o splatnosti v rámci zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, podľa okresného súdu bolo nevyhnutné vyhodnotiť ako nedôvodnú i pôvodne uvádzanú časť procesnej obrany žalovaného smerujúcu voči žalobcom uplatnenej splatnosti žalovaných pohľadávok, ktoré boli predmetom pôvodne samostatne vedeného konania pod sp. zn. 19Cb 77/2014, ako aj v ostatných dvoch spojených veciach. 15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd pri zohľadnení obsahu meritórneho rozhodnutia a úkonov čiastočného späťvzatia žaloby v tejto veci, tak ako o nich bolo rozhodované uzneseniami o čiastočnom zastavení č.k. 19Cb 77/2014-54 a č.k. 19Cb 77/2014-197. Vo vzťahu k čiastočným späťvzatiam žalovanej pohľadávky čo do istiny skonštatoval procesné zavinenie žalovaného na zastavení konania, nakoľko v rozsahu istiny, vo vzťahu ku ktorej došlo ku zastaveniu konania, bolo preukázané zrealizovanou úhradou zo strany žalovaného podľa príkazu na úhradu z 30.12.2013 v sume 22.461,10 Eur a zrealizovaným úkonom jednostranného započítania vykonaného žalovaným v rozsahu 729,60 Eur k 30.12.2013 (č.l. 33 a 35), že v uvedených častiach zanikla žalovaná pohľadávka po začatí konania. Rovnako ako v časti 7.887,54 Eur, v ktorej žalovaná pohľadávka zanikla až po začatí konania na základe jednostranného právneho úkonu započítania zrealizovaného žalobcom 3.8.2015
(č.l. 123 spisu). Vo vzťahu k pohľadávke, ktorá bola žalobcovi priznaná meritórnym rozhodnutím a vo vzťahu k pohľadávke, o ktorej čo do zastavenia konania skonštatoval okresný súd procesné zavinenie žalovaného na zastavení konania podľa § 256 ods. 1 CSP, predstavuje pohľadávku žalobcom uplatnenú ako nedôvodnú, pohľadávka, ktorá zodpovedá rozdielu percentuálnych sadzieb uplatneného úroku z omeškania v pôvodne samostatne vedenej veci sp. zn. 19Cb 77/2014, oproti sadzbám úroku z omeškania, ktoré boli žalobcovi priznané z jednotlivých základov, ako vyplýva z výroku rozsudku a pohľadávku, ktorá zodpovedá rozdielu úroku z omeškania uplatneného za dobu podľa žaloby v pôvodne samostatne vedenej veci sp. zn. 19Cb 77/2014 oproti úroku z omeškania za dobu ako vyplýva z rozhodnutia okresného súdu. To je však vo vzťahu k pohľadávke, ktorá bola meritórnym rozhodnutím žalobcovi priznaná ako skutkovo a právne dôvodná a vo vzťahu ku konštatovanému procesnému zavineniu žalovaného, časť len celkom nepatrná, v nadväznosti na ktorý záver bol žalobcovi s poukazom na úpravu Článku 4 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP priznaný nárok na náhradu trov konania žalobcovi voči žalovanému v rozsahu 100%. O konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením okresný súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, podľa § 262 ods. 2 CSP. 16. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Žalovaný poukázal na predmet žalobného nároku, vo vzťahu ku ktorému uviedol, že je sporná ulica 1. mája s parkovacími automatmi č. 214 a č. 215. Žalovaný poukázal na to, že v roku 2004, t.j. rok po uzavretí Zmluvy, žalobca predal nehnuteľnosti na ulici 1. mája, a to konkrétne parcelu č. 1945/1 zapísanú na LV č. XXXX spoločnosti Slovenská autobusová doprava. Uvedené sa nepremietlo do obsahu Zmluvy a Dohody a žalobca naďalej poberal odplatu za výber parkovného aj z tejto ulice. Slovenská autobusová doprava, akciová spoločnosť, následne nehnuteľnosť v roku 2007 predala spoločnosti SIRS - Development, a.s.. Žalovaný podľa Zmluvy a Dohody mal aj naďalej poukazovať vybraté peňažné prostriedky žalobcovi, ktorý však už nebol vlastníkom celej nehnuteľnosti. Podľa názoru žalovaného tento stav je neakceptovateľný, a preto od roku 2013 prestal poukazovať plnenie z parkovacích automatov č. 214 a č. 215 žalobcovi až do vyriešenia vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom Zmluvy a Dohody. Podľa názoru žalovaného žalobca nemôže očakávať odplatu za výber parkovného, pokiaľ ide o výber parkovného zo stavby na cudzom pozemku. Nehnuteľnosti, na ktorých má žalovaný vyberať parkovné na ulici 1. mája nepatria žalobcovi a tento preto nie je oprávnený prenajímať ich žalovanému, a tým ani brať za ne odplatu, s ktorou otázkou sa okresný súd nevysporiadal. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR zo dňa 17.2.2010 vo veci sp. zn. I. ÚS 1737/08. Žalobca preukazoval vlastnícke právo delimitačným protokolom, záverečnou správou pasportizácie nepremenných parametrov, z ktorej vyplýva, že ulica 1. mája je široká 8,5 m a dlhá 5525,0 m a povrch je betónový. Žalovaný vykonal kontrolné meranie šírky pozemnej komunikácie a zistil, že šírka cesty je 8,23 m a krajnica meria 0,37 m, čo spolu zodpovedá šírke 8,5 m, avšak bez parkovacích plôch. Parkovacie plochy na ulici 1. mája preto preukázateľne ležia na parc. č. 1945/1, ktorá nie je vo vlastníctve mesta. Okresný súd preto nemohol bez ďalšieho dokazovania posúdiť vlastnícke právo k parkovacím plochám rovnakým princípom ako k pozemnej komunikácii na ulici 1. mája, a to ani s ohľadom na charakteristiku v zmysle § 3d ods. 3 Cestného zákona. 17. Ďalšou spornou otázkou, podľa žalovaného, ktorú bolo potrebné vyriešiť, je nie zriedkavo judikovaný záver, že v prípade líniovej stavby nejde o samostatnú vec. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo 52/2002, rozhodnutie sp. zn. 22Cdo 737/2002. Podľa tejto judikatúry líniová stavba nie je samostatnou vecou, ale súčasťou príslušného pozemku ako jeho povrchová úprava. Hoci existujú aj rozhodnutia, ktoré zastávajú názor, že miestna komunikácia, prípadne parkovacia plocha je stavbou a samostatnou vecou z hľadiska občianskeho práva, nie je podľa názoru žalovaného možné prijať explicitný záver, ale je potrebné vždy skúmať stavebno-technickú a konštrukčnú povahu takejto miestnej komunikácie, ako aj to, kde končí stavba a kde začína pozemok. Podľa rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu ČR vyplýva to, že len spracovanie a stvárnenie povrchu pozemku nie je postačujúce pre to, aby takáto líniová stavba bola považovaná za samostatnú vec v právnom slova zmysle. Pokiaľ by bolo aj pripustené, že pozemná komunikácia, čo je však v rozpore s ustálenou judikatúrou, je samostatnou stavbou, naďalej ide o stavbu na cudzom pozemku a výberom parkovného na predmetnej nehnuteľnosti bez ohľadu na to, či už ide o stavbu v pravom slova zmysle alebo nie, ide o privlastňovanie si úžitkovej hodnoty z cudzej veci. Žalovaný podporne poukázal na zákon č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Cieľom tejto zákonnej úpravy bola potreba usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré prešli v rámci reformy verejnej správy na obce a vyššie územné celky a ktoré neboli, resp. nie sú doposiaľ usporiadané. Žalovaný zvýraznil, že líniovú stavbu komunikácie a vlastníctvo pozemku pod ňou nemožno oddeľovať a takúto
stavbu nemožno bez ďalšieho považovať za samostatnú vec. Na základe uvedeného preto na strane mesta dochádza k bezdôvodnému obohateniu. Podľa názoru žalovaného je tu dôvodná pochybnosť na priznanie nároku žalobcovi, pokiaľ ide o plnenie z bezdôvodného obohatenia. Žalovaný mal za to, že nemožno priznať ani celé právo žalobcovi, pretože ide o nájomné za parkovacie plochy, ktorých časť je na pozemku spoločnosti SIRS - Development, a.s.. Žalovaný je preto v postavení osoby s lepším právom k „ušlým“ majetkovým hodnotám, pretože táto osoba môže byť aj osoba odlišná od vlastníka. Ak má byť faktúra účtovný doklad, tak musí byť na nej uvedená správna výška fakturovanej sumy. Žalovaný uviedol, že ak parkovacie automaty č. 214 a č. 215 sa nachádzajú na ulici 1. mája a im zodpovedajúce parkovacie státie sa v prevažnej miere nachádza na pozemku parc. č. 1945/1 zapísanom na LV č. XXXX vo vlastníctve spoločnosti SIRS - Development, a.s. a v menšej časti zasahujú do pozemku vo vlastníctve žalobcu parc. č. 5790 a žalovaný nevie jednoznačne určiť, v akom rozsahu sa parkovanie realizuje na pozemku vo vlastníctve spoločnosti SIRS - Development, a.s. a v akom rozsahu na pozemku žalobcu, tak považoval žalovaný za relevantné vykonať navrhnuté geodetické zameranie za účelom určenia miery, v ktorej parkovacie státie zasahuje na súkromný pozemok a v tejto časti nárok žalobcu považovať za nedôvodný. Vo zvyšnej časti žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, pretože nárok vznikne až na základe riadne vystavenej faktúry, ktorú žalobca doposiaľ žalovanému nedoručil, a tým mal za to, že ide o predčasnú žalobu. Žalovaný žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. 18. K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 18.4.2017 (č.l. 285 - 289 spisu). Žalobca poukázal na obsah Zmluvy o prevádzke parkovísk a poskytovaní služieb pri prevádzke parkovísk zo dňa 06.06.2003 v spojení s dodatkom č. 1, č. 2 a č. 3, ako aj na obsah dohody o úprave vzájomných práv a povinností. Žalobca poukázal na čl. 1 bod 4 Zmluvy, z ktorého vyplýva, že plochy určené na účely parkovania a státia, pri ktorých fyzické a právnické osoby sú povinné uhrádzať cenu za parkovanie, tak ako sú špecifikované v Zmluve, sú predmetom nájmu, pričom v tomto vzťahu je mesto, prevádzkovateľ je v právnom postavení nájomcu a doba trvania nájmu je doba trvania Zmluvy. Zmluva bola so žalovaným uzavretá za účelom dosiahnutia a zabezpečenia čo najlepšieho využitia verejných parkovísk, verejných komunikácií a ostatných verejných priestranstiev na parkovanie a státie tak, aby bola zabezpečená čo najkomplexnejšia využiteľnosť plôch, plynulosť dopravnej premávky. Neoddeliteľnú súčasť Zmluvy tvorila príloha č. 1, ktorá obsahuje zoznam ulíc, na ktoré sa vzťahuje táto Zmluva a ktoré sú určené na zriadenie parkovísk a miest na státie. K obrane žalovaného v odvolaní žalobca poukázal na to, že predmetom výberu parkovaného sú plochy určené na parkovanie a státie, teda komunikácie a priestranstvá, ktoré sú v zmysle slovenskej právnej úpravy považované za samostatné veci a ktoré boli zároveň presne definované v prílohe č. 1 Zmluvy v znení jednotlivých dodatkov, ako aj Dohody o úprave vzájomných práv a povinností, označené ako menný zoznam ulíc. Vo vzťahu k plneniu si zmluvných povinností bolo preto bezpredmetné, či a koho je vlastníctvo nehnuteľností
- pozemku pod parc. č. 1945/1 zapísanom na LV č. XXXX. Žalobca predloženými listinnými dôkaznými prostriedkami, a to Protokolom o prevode vlastníctva veci, postúpením majetkových práv a záväzkov zo dňa 01. decembra 1991 v spojení s jeho prílohami a Záverečnou správou z pasportizácie nepremenných parametrov z januára 2009 v nadväznosti na príslušné ustanovenia Cestného zákona dostatočne preukázal, že cestné teleso na ulici 1. mája v Žiline je miestnou komunikáciou vo vlastníctve žalobcu
- obce tak, ako to predpokladá ust. § 3d ods. 3 Cestného zákona. Podľa § 1 ods. 3 Cestného zákona pozemnú komunikáciu, pod ktorý pojem sa v zmysle ust. § 1 ods. 2 písm. c) Cestného zákona zaraďujú aj miestne komunikácie, tvorí cestné teleso a jej súčasti. Plochy určené na parkovanie a státie motorových vozidiel na ulici 1. mája v Žiline, vo vzťahu ku ktorým je vyberané parkovné parkovacími automatmi č. 214 a 215, sú súčasťou pozemnej komunikácie vo vlastníctve obce (mesta) tak, ako to predpokladá ust. § 3d ods. 3 Cestného zákona. Z tohto ustanovenia možno jednoznačne dôvodiť, že vlastníctvo je oddelené od vlastníctva pozemku, na ktorom sa predmetná pozemná (miestna) komunikácia nachádza a prevod vlastníckeho práva pod pozemnou (miestnou) komunikáciou na tretí subjekt by nemal vplyv na vlastnícke právo k miestnej komunikácii, vrátane miest určených na parkovanie a státie motorových vozidiel, ktoré sú jej súčasťou. S poukazom na ust. § 120 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalobca uviedol, že tým dochádza k tomu, že stavba a pozemok sú dve rôzne veci a napriek faktickému spojeniu jedna nie je právne spojená s druhou a každá z nich môže mať samostatný osud. Spoločnosť SIRS - Development, a.s. je teda vlastníkom pozemku a vlastníkom miestnej komunikácie ul. 1. mája je Mesto Žilina, teda dve rozdielne osoby, ktoré sú vlastníkmi dvoch samostatných nehnuteľností. Stavba je samostatnou nehnuteľnosťou a nie je súčasťou pozemku.
19. Žalobca ďalej poukázal na ust. § 6 ods. 2 Katastrálneho zákona, § 43a ods. 3 zákona č. 50/1976 Z.z. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku. Podľa názoru žalobcu je v priamom logickom rozpore aj tvrdenie žalovaného, že dôvodom na prijatie zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri
majetkovo-právnom usporiadaní pozemkov pod stavbami bol záver, že líniová stavba - komunikácia je v zmysle zásady „superficies solo cedi“ v širšom slova zmysle spoločnou vecou. Podľa názoru žalobcu a contrario existencia zákona č. 66/2009 Z.z. preukazuje skutočnosť, že miestne komunikácie sú samostatné veci nezávislé od pozemku, na ktorom sa nachádzajú a práve uvedený zákon pomáha odstrániť a vyriešiť majetkovo-právne problémy súvisiace s ich vzájomným usporiadaním. Pokiaľ by bol prijatý nesprávne interpretovaný záver žalovaného, že miestna komunikácia nie je samostatná vec, zákon č. 66/2009 Z.z. by celkom isto pre jeho neopodstatnenosť neexistoval. Ak žalovaný poukazoval na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo 52/2002, 22Cdo 737/2002 tak z nej nie je možné vychádzať, pretože tieto prípady nie sú použiteľné na skutkové okolnosti danej sporovej právnej veci. Rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sú nepoužiteľné pre daný prípad, pretože úprava pozemných komunikácií v Českej republike je odlišná od právnej úpravy pozemných komunikácií v Slovenskej republike (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 48/2012). Je tu odlišnosť českej a slovenskej úpravy. Predovšetkým slovenské verejnoprávne predpisy jednoznačne a jasne stanovujú, že miestna komunikácia je inžinierska stavba podľa § 43a ods. 3 Stavebného zákona a rovnako jasne stanovujú, že plochy určené na parkovanie a státie motorových vozidiel na ulici 1. mája v Žiline, vo vzťahu ku ktorým je vyberané parkovné parkovacími automatmi č. 214 a č. 215, sú súčasťou miestnej komunikácie vo vlastníctve obce (mesta) tak, ako to predpokladá ust. § 3d ods. 3 Cestného zákona, čo je rozdiel oproti českému právnemu poriadku, v ktorom sa uvádza, že pozemné komunikácie sú pozemkami (§ 58 ods. 2 písm. c) českého zákona č. 183/2006 Sb., príloha vyhlášky č. 190/1996 Sb.). Žalobca sa stotožnil so záverom okresného súdu, a preto navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť s priznaním trov odvolacieho konania. 20. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 22.06.2017 (č.l. 300-302 spisu). Žalovaný zotrvával na svojich predchádzajúcich tvrdeniach a rozporoval vlastnícke právo žalobcu k nehnuteľnostiam na ulici 1. mája, a tým aj nárok na zaplatenie žalovanej sumy, keďže žalobca predal nehnuteľnosti na ulici 1. mája, konkrétne parcelu č. 1945/1 zapísanú na LV č. XXXX spoločnosti Slovenská autobusová doprava, čo sa nepremietlo do obsahu Zmluvy a Dohody a žalobca aj naďalej poberal odplatu za výber parkovného aj z tejto ulice. Následne tieto nehnuteľnosti nadobudla na základe kúpnej zmluvy do vlastníctva v roku 2007 spoločnosť SIRS - Development, a.s., a tým opätovne došlo k zmene vlastníka nehnuteľnosti na ulici 1. mája. Keďže v priebehu trvania Dohody došlo dvakrát k zmene vlastníka predmetu Dohody, t.j. nehnuteľnosti, ktorých sa Dohoda týkala, prestal žalovaný v roku 2013 žalobcovi ako nevlastníkovi uhrádzať platby za užívanie predmetných nehnuteľností. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že parkovacie automaty č. 214 a č. 215 nachádzajúce sa na spornej ulici 1. mája a im zodpovedajúce parkovacie státie, sú v prevažnej miere umiestnené na parc. č. 1945/1 zapísanej na LV č. XXXX, ktorá je vo vlastníctve spoločnosti SIRS - Development, a.s. V menšej časti sa nachádzajú aj na parcele č. 5790, ktorej vlastníkom je naďalej žalobca, a preto žalovaný žiadal vyhotovenie geometrického plánu za účelom presného určenia nároku žalobcu. Žalobca listinami predloženými pred okresným súdom odvodzoval vlastnícke právo k parkovacím plochám na ulici 1. mája na základe protokolu o prevode vlastníckych práv, postúpení majetkových práv a záväzkov, tzv. delimitačný protokol. Z tejto listiny však vyplýva len to, že predmetná ulica 1. mája uvedená pod č. 178, nachádzajúca sa na parc. č. 5789 a č. 5790, je vo vlastníctve mesta. Táto skutočnosť bola nespornou už v priebehu konania. Miestna komunikácia vo vlastníctve mesta leží len na parc. č. 5790 a nie na parc. č. 1945/1, ktorá patrí spoločnosti SIRS - Development, a.s. Keďže v hmotnoprávnej rovine napriek tomu, že sa táto skutočnosť nepremietla do zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, došlo k zmene oprávneného subjektu, žalovaný prestal uhrádzať žalobcom zasielané faktúry, pretože v týchto faktúrach boli zahrnuté aj platby za užívanie nehnuteľnosti na ulici 1. mája, ktoré už nie sú vo vlastníctve žalobcu.
21. Žalovaný opätovne poukázal na zákon č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Ako sa uvádza v dôvodovej správe k návrhu zákona č. 66/2009 Z.z., cieľom prijatia predmetného zákona bola potreba usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré prešli v rámci reformy verejnej správy na obce a vyššie územné celky a ktoré neboli, resp. nie sú doposiaľ usporiadané. Je zrejmé, že aj tento právny predpis si berie za účel zosúladiť a zjednotiť vlastníctvo pozemkov pod pozemnými komunikáciami s vlastníctvom samotných komunikácií. Je len logickým záverom, že dôvodom na takúto zákonnú úpravu bol záver, že líniová stavba - komunikácia, či už cesta alebo parkovisko je v zmysle zásady „superficies solo cedit“ v širšom slova zmysle spoločnou vecou. Znamená to podľa žalovaného, že stále existujú stavby, ktoré boli vo vlastníctve štátu a prešli podľa osobitných predpisov na obce alebo vyššie územné celky, a ktoré sú postavené na pozemkoch vo vlastníctve iných, od obce alebo vyššieho územného celku, ktorý stav považuje samotný zákon za
nesprávny a upravuje podmienky zosúladenia jednoty vlastníctva. Žalovaný mal za to, že nehnuteľnosti, na ktorých sa vyberá parkovné na ulici 1. mája nepatria žalobcovi, a preto žalobca nie je oprávnený prenajímať ich žalovanému, a tým ani brať za ne odplatu. S touto otázkou sa okresný súd nevysporiadal. Faktúra je podľa názoru žalovaného riadnym dokladom len vtedy, ak sú správne všetky údaje, ktoré sú na nej uvedené, vrátane fakturovanej sumy. Žalobca nemôže očakávať odplatu za výber parkovaného, pokiaľ ide o výber parkovného zo stavby na cudzom pozemku.
22. K doručenému vyjadreniu žalovaného zo dňa 22.06.2017 sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 2.10.2017 (č.l. 313-314 spisu). Žalobca zotrval na všetkých doterajších tvrdeniach poskytnutých z jeho strany. K poukazu na zákon č. 66/2009 Z.z. žalobca uviedol, že už z tohto zákona vyplýva, že je prípustné, aby stavba postavená na pozemku a samostatný pozemok pod stavbou boli dve rozdielne veci v právnom zmysle a aby každá z týchto vecí mala vlastný právny režim, t.j. aby mala každá svojho vlastníka. Plochy určené na parkovanie a státie motorových vozidiel na ulici 1. mája v Žiline, vo vzťahu ku ktorým je vyberané parkovné automatmi č. 214 a č. 215, sú súčasťou pozemnej komunikácie vo vlastníctve obce tak, ako to predpokladá § 3d ods. 3 Cestného zákona. Z tohto vyplýva, že pre prejednávanú vec je nepodstatné, kto je vlastníkom pozemkov pod parkovacími plochami, keďže sa samostatné parkovanie realizuje na cestnom telese a jeho súčastiach, ktoré sú nepochybne vo vlastníctve žalobcu. Akýkoľvek prevod vlastníckeho práva k pozemkom pod parkovacími plochami tak nemá vplyv na existenciu vlastníckeho práva žalobcu k plochám, na ktorých sa parkovanie realizuje. Cestný zákon v ust. § 3d ods. 3 jednoznačne stanovuje, že miestne komunikácie sú vo vlastníctve obce. Žalobca zvýraznil, že nie je možné vychádzať z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, pretože ide o odlišnú právnu úpravu, ak zákon výslovne stanovuje, že pozemné komunikácie sú pozemkami podľa § 58 ods. 2 písm. c) zákona č. 183/2006 Sb.. K totožnému názoru dospel aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo 48/2012. Pokiaľ žalobca je vlastníkom parkovacích plôch, na ktorých sa realizuje parkovanie a následný výber parkovného, neexistuje žiaden dôvod, prečo by žalobca nemal legitímne očakávať odplatu za výber parkovného v zmysle Zmluvy so žalovaným. Predmetom tohto sporu nie je stavba žalobcu na cudzom pozemku. Predmetom tohto sporu je plnenie povinností, ktoré žalovanému vyplývajú zo záväzkového vzťahu so žalobcom a ktoré sa týkajú stavby vo vlastníctve žalobcu. K poukazu žalovaného na zmenu vlastníka spornej parcely č. 1945/1 žalobca poukázal na to, že obchodná spoločnosť SIRS - Development, a.s., a to vlastník sporného pozemku parc. č. 1945/1 je majoritným spoločníkom žalovaného, kde vykonáva aj manažérsku kontrolu. Navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny s priznaním trov odvolacieho konania.
23. K doručenému vyjadreniu žalobcu zo dňa 30.03.2017 sa písomne vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 20.11.2017 (č.l. 318 spisu). Žalovaný zotrval na rozporovaní nároku na žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy vo výške 141.004,39 Eur. Žalovaný poukázal na čl. 1 Dohody, v zmysle ktorého žalobca aj ...„prenecháva prevádzkovateľovi za odplatu do užívania parkovacie plochy“, z čoho je zrejmé, že úmyslom žalobcu bolo prenechať parkovacie plochy ako nehnuteľnosti žalovanému do užívania, pričom žalobca mal za uvedené nárok na odplatu stanovenú ako 60% z vybraného parkovného na jednotlivých nehnuteľnostiach. Žalovaný poukázal na to, že v roku 2004 previedol na základe kúpnej zmluvy vlastnícke právo na Slovenskú autobusovú dopravu, ktorá skutočnosť sa nepremietla do zmluvy zo dňa 06.06.2003, ktorá spolu s dodatkami a dohodou o úprave vzájomných práv a povinností, týkajúcej sa zmluvy o prevádzke parkovísk a poskytovaní služieb pri prevádzke parkovísk, upravuje vzájomné vzťahy medzi stranami sporu. V roku 2007 došlo k ďalšiemu prevodu vlastníckeho práva k parcele 1945/1, zapísanej na LV č. XXXX, ktorú následne nadobudla do vlastníctva spoločnosť SIRS - Development, a.s.. Keďže žalobca mal uhrádzať faktúry žalovanému ako subjektu, ktorý nebol vlastníkom nehnuteľností, prestal žalovaný v roku 2013 tieto úhrady realizovať. Bol toho názoru, že žalobca ako nevlastník nemôže žalovanému prenajímať nehnuteľnosti. Zároveň žalovaný opätovne poukázal na judikatúru, a to rozhodnutia NS ČR sp. zn. 22Cdo/52/2002, sp. zn. 22Cdo 737/2002. Pokiaľ žalobca vo vyjadrení namietol relevanciu judikatúry Najvyššieho súdu ČR vo vzťahu k predmetnej veci, tak žalovaný mal za to, že žalobca pre úspech v spore musí preukázať nielen vlastníctvo ku komunikácii, ale aj odstavnej ploche, ktorá nie je naznačená v pasporte. V tomto smere považoval za potrebné predloženie ďalších listinných dôkazov zo strany žalobcu, ako aj vyhotovenie geometrického zamerania, z ktorého by bolo možné zistiť, v akej časti sa odstavné plochy nachádzajú na parc. č. 1945/1, ktorá je vo vlastníctve spoločnosti SIRS - Development, a.s. a v akej časti sa nachádzajú nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu.
24. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 30.11.2017 (č.l. 323 spisu) bolo predmetné vyjadrenie žalovaného zo dňa 20.11.2017 doručené žalobcovi na vedomie.
25. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 26. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/219/2017-327 zo dňa 4.6.2018, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia dňa 19.06.2018 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom. 27. Primárne krajský súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach na jeho skutkové, ako aj právne závery odkazuje. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné a ani žiaduce, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku opätovne zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré už odzneli v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu a je postačujúce na ne len odkázať. Krajský súd zdôrazňuje, že rozhodnutie okresného súdu posudzoval len v rozsahu odvolacích dôvodov žalovaného za aplikácie ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP a tieto vyhodnocoval len v medziach vyslovených a prijatých záverov súdom prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu, ktorým bol krajský súd viazaný v zmysle ust. § 383 CSP, pretože bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie na posúdenie predmetu súdneho sporu. 28. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného vyjadreným v podaní zo dňa 28.03.2017 krajský súd uvádza, že ani jeden z nich nebol relevantný. Nebola namieste ani argumentácia žalovaného, že by sa okresný súd nevysporiadal s podstatou námietky žalovaného uskutočnenej pred okresným súdom, a to, že nehnuteľnosti, na ktorých má žalovaný vyberať parkovné na ulici 1. mája, nepatria žalobcovi, a tým podľa názoru žalovaného žalobca nebol oprávnený ich prenajímať žalovanému a ani brať za ne odplatu. K tomuto odvolaciemu dôvodu krajský súd poukazuje na odsek 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým sa tento žalovaným namietaný odvolací dôvod v konaní pred súdom prvej inštancie riešil, aj vyhodnocoval, a to primárne vo vzťahu k vyjadreniu vlastníctva miestnej komunikácie nachádzajúcej sa na ulici 1. mája, súčasťou ktorej sú plochy určené na parkovanie a státie motorových vozidiel, kde sú umiestnené parkovacie automaty č. 214 a č. 215 ako aj vo väzbe so založeným zmluvným vzťahom medzi žalobcom a žalovaným na základe uzavretej Dohody o úprave vzájomných práv a povinností týkajúcej sa Zmluvy o prevádzke parkovísk a poskytovaní služieb pri prevádzke parkovísk zo dňa 06.06.2003 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 24.11.2003, Dodatku č. 2 zo dňa 03.05.2006 a Dodatku č. 3 zo dňa 11.09.2006, datovanej 11.02.2008 (ďalej len „Dohoda“) v spojení so Zmluvou o prevádzke parkovísk a poskytovaní služieb pri prevádzke parkovísk uzavretej na základe § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka medzi žalobcom a žalovaným dňa 06.06.2003 (ďalej len „Zmluva“). Práve pre charakter založeného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným Zmluvou a Dohodou, preukázaného vlastníctva žalobcu k miestnej komunikácii nachádzajúcej sa na ulici 1. mája v Žiline, súčasťou ktorej sú plochy určené na parkovanie a státie, potom nebolo určujúce, resp. bolo bez vplyvu vlastníctvo nehnuteľnosti pod miestnou komunikáciou, čo namietal žalovaný tak pred súdom prvej inštancie, ako aj pred odvolacím súdom. K uvedenému sa dostatočne určitým spôsobom vyjadril okresný súd v odôvodnení pod odsekom 27. odôvodnenia rozsudku. 29. Založený záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným na základe Zmluvy, Dohody, úprava práv a povinností medzi žalobcom a žalovaným, riešil režim prevádzky parkovísk zriadených na majetku patriaceho žalobcovi, t.j. na miestnych komunikáciách, u ktorých je nepochybné, že tieto v zmysle ust. § 3d ods. 3 Cestného zákona sú vo vlastníctve obce (mesta). Súčasťou vlastníctva žalobcu, do ktorého patrili miestne komunikácie, bola zaradená aj ulica 1. mája, vo vzťahu ku ktorej miestnej komunikácii plocha určená na parkovanie a státie motorových vozidiel bola obsahom úpravy práv a povinností žalobcu a žalovaného pri výbere parkovného parkovacími automatmi č. 214 a č. 215. Krajský súd kladie dôraz na obsah vyjadrených zmluvných práv a povinností medzi žalobcom a žalovaným podľa uzavretej Zmluvy a Dohody, vo vzťahu ku ktorým bolo určujúce, čo aj bolo preukázané, že majetkom žalobcu, jeho vlastníctvom je miestna komunikácia, súčasťou ktorej sú plochy určené na parkovanie a státie motorových vozidiel na ulici 1. mája v Žiline, ku ktorým, ak je vyberané parkovné parkovacími automatmi č. 214 a č. 215, tak potom uzavretá Zmluva a Dohoda medzi žalobcom a žalovaným zakladá zmluvný záväzok, a to povinnosť žalovaného odvádzať Zmluvne a Dohodou dojednanú časť vybraného parkovného žalobcovi ako vlastníkovi miestnej komunikácie, pretože na takomto zmluvnom záväzku sa žalobca a žalovaný dohodli. Pokiaľ zmluvným nárokom žalobcu a oproti tomu stojacemu zmluvnému záväzku žalovaného bolo odvádzať žalobcovi časť zmluvne dohodnutú z
výberu parkovného, tak pri posudzovaní tohto uplatneného nároku nebolo určujúce vlastníctvo pozemku pod miestnou komunikáciou na ulici 1. mája. Zmluvný záväzok žalovaného pri odvádzaní časti výberu parkovného sa týkal a mal väzbu k plochám určeným na parkovanie a státie motorových vozidiel, ktoré plochy boli súčasťou miestnej komunikácie vo vlastníctve žalobcu, čo bolo preukázané listinnými dôkazmi vykonanými pred okresným súdom. 30. Krajský súd sa stotožnil aj s vyhodnotením Zmluvy a Dohody uzavretej medzi žalobcom a žalovaným a záverom, podľa ktorého vo vzťahu k plochám určeným na parkovanie a státie motorových vozidiel nebol v postavení nájomcu, ale žalovaný mal vyberať od fyzických a právnických osôb prostredníctvom parkovacích automatov cenu za využívanie plôch na parkovanie a státie a pre takto vymedzený obsah práv a povinností bolo preto určujúce vlastníctvo miestnej komunikácie, súčasťou ktorej boli plochy určené na parkovanie a státie motorových vozidiel na ulici 1. mája, ktorá bola vo vlastníctve žalobcu. Žalovaný zabezpečoval výber parkovného a za túto činnosť mu podľa Zmluvy a Dohody patrila odplata zodpovedajúca dohodnutému percentu vybratého parkovného, ktoré žalovaný nebol povinný žalobcovi zaplatiť. Opätovne krajský súd v zhode so záverom okresného súdu vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu žalovaného zvýrazňuje, že nebolo dôležité vlastníctvo pozemku pod miestnou komunikáciou na ulici 1. mája v Žiline, ale to, že miestna komunikácia na ulici 1. mája v Žiline, ktorej súčasťou boli plochy určené na parkovanie a státie motorových vozidiel, bola vo vlastníctve žalobcu, vo vzťahu ku ktorej miestnej komunikácii - dotknutých plôch určených na parkovanie a státie motorových vozidiel boli dohodnuté zmluvné záväzky medzi žalobcom a žalovaným. 31. Krajský súd v zhode s vysloveným záverom okresného súdu, že plochy určené na parkovanie a státie motorových vozidiel, ktoré sú súčasťou miestnej komunikácie na ulici 1. mája, vo vzťahu ku ktorým parkovné je vyberané parkovacími automatmi č. 214, č. 215, ak bolo preukázané, že tieto plochy sú súčasťou miestnej komunikácie vo vlastníctve žalobcu ako mesta tak, ako to predpokladá ust. § 3d ods. 3 Cestného zákona, ktoré vlastníctvo je oddelené od vlastníctva pozemku, na ktorom sa predmetná komunikácia nachádza, potom prípadný prevod vlastníckeho práva pod touto miestnou komunikáciou na tretí subjekt nemal vplyv na vlastnícke právo žalobcu k miestnej komunikácii, a tým ani vplyv na opodstatnený nárok žalobcu súvisiaci s odvádzaným vybratým parkovným za plochy určené na parkovanie a státie, ktoré tvorili súčasť miestnej komunikácie na ulici 1. mája. Na základe tohto podstatného právneho záveru potom bol správny postup okresného súdu, ak nebol vykonaný navrhnutý dôkaz žalovaným, ktorý sa mal týkať geodetického zamerania, z ktorého malo byť zrejmé, na akej časti nehnuteľnosti a vo vlastníctve koho sú umiestnené parkovacie automaty č. 214 a č. 215 na ulici 1. mája a im zodpovedajúce parkovacie státie. Ak v zmysle ust. § 3d ods. 3 Cestného zákona v spojení s ust. § 4b ods. 1 Cestného zákona, vlastníctvo miestnej komunikácie, ktoré bolo preukázané na strane žalobcu, je oddelené od vlastníctva pozemku, súčasťou ktorej miestnej komunikácie boli plochy určené na parkovanie a státie, tak tým nebolo určujúce vlastníctvo tretej osoby k pozemku (nehnuteľnosti) pod týmito plochami, čo zodpovedá aj uzavretej Dohode medzi žalobcom a žalovaným, ak táto sa týka prevádzky parkovísk a poskytovania služieb pri prevádzke parkovísk, t.j. týka sa plôch určených na parkovanie a státie motorových vozidiel. Je potrebné zvýrazniť to, že predmetom sporu je plnenie si záväzkových povinností prevzatých žalovaným a pri ich uplatnení žalobcom nebolo zistené, že by odporovali dohodnutým zmluvným právam a povinnostiam podľa uzavretej Zmluvy a Dohody. V rámci vyvolaného súdneho sporu preto bolo nevyhnutné poskytnúť súdnu ochranu takto uplatneným oprávneným zmluvným nárokom žalobcu voči žalovanému. Ak okresný súd žalobe žalobcu vyhovel, tak jeho rozhodnutie bolo vecne správne a krajským súdom potvrdené. 32. K úplnosti krajský súd uvádza, že pokiaľ žalovaný poukazoval na české rozhodnutia, tak tieto nemohli byť použité nielen z dôvodu záverov prijatých rozhodnutím okresného súdu, ale ani z titulu odlišnosti právnych úprav, na ktorú odlišnosť poukazoval aj žalobca vo vyjadrení zo dňa 18.4.2017 (č.l. 285-298 spisu), ako i vo vyjadrení zo dňa 2.10.2017 (č.l. 313-314 spisu), čo nespochybnil žalovaný. 33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému, o výške ktorej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.