Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-30-2017.pdf
PDF · 109.66 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/30/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcov: 1. P. Z., bytom I. O., G. U. XXX, 2. D. Z., bytom I. O., G. U. XXX, proti žalovaným: 1. MILI TRADE, s.r.o., so sídlom Borovce 230, IČO: 36 255 637, 2. S. O., bytom G. XXX, obaja zast. JUDr. Martinom Jánskym, advokátom, Štúrova 13, Nitra, 3. S. Z., bytom G. - O., M. N. Y. XXXX/X, 4. L. E., bytom Y. XXX, 5. M. G., bytom O. N., J. K. XXXX/X, zast.: JUDr. Helenou Buzgóovou advokátkou, Alžbetínske námestie 2, Dunajská Streda, 6. Y. I., bytom O. N., J. K. XXXX/XX, zast.: JUDr. Helenou Buzgóovou advokátkou, Alžbetínske námestie 2, Dunajská Streda, o určenie neplatnosti zmluvy o úvere a iné, o odvolaniach žalobcov čo do výroku dopĺňajúceho rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 4C/39/2007-509 zo dňa 18.10.2016 a odvolaniu žalovaného 1/ čo do rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 4C/39/2007-468 zo dňa 12.12.2014, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 12. decembra 2014, ako aj dopĺňací rozsudok zo dňa 18. októbra 2016 p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napádaným rozsudkom č. k. 4C/39/2007-468 zo dňa 12.12.2014 súd prvej inštancie určil, že zmluva o úvere uzavretá dňa 8.8.2005 medzi žalobcami 1/ a 2/ ako dlžníkmi a žalovaným 1/ ako veriteľom o poskytnutí úveru vo výške 160.000 Sk je neplatná a doplňujúcim rozsudkom č. k. 4C/39/2007-509 zo dňa 18.10.2016 uložil žalobcom 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalovanej 1/ 1.228,17 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Rozhodnutie vo vzťahu k rozsudku č. k. 4C/39/2007-468 zo dňa 12.12.2014 odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 a 2, § 39, § 41, § 52 ods. 1,2 a 3 Občianskeho zákonníka (ďalej O.z.) v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (8.8.2005), § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (8.8.2005), § 2 písm. a) a b) a § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene zák. o obchodnej inšpekcii v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (8.8.2005) vecne potom záverom o tom, že žalobcovia 1/ a 2/ ako spotrebitelia majú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti úverovej zmluvy zo dňa 8.8.2005. Následne prvoinštančný súd podrobil jednotlivé ustanovenia zmluvy tomu či neodporujú zákonu, neobchádzajú zákon, resp. či sa priečia dobrým mravom alebo nie. Vo vzťahu k čl. I. zmluvy konštatoval, že žalobcovia 1/ a 2/ mali za obdobie 18 mesiacov zaplatiť žalovanej 1/ ako úrok za poskytnutie sumy 160.000 Sk sumu 144.000 Sk, čo predstavuje 60 % úrok ročne. Napriek tomu, že maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri úveroch nebola žiadnym právnym predpisom limitovaná a bola ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nebola neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 O.z., teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 26/2011 zo dňa 26.4.2012: „Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi
len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 O.z., ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.“ V zmysle vyššie uvedeného dospel prvoinštančný súd k záveru, že úrok vo výške 60 % ročne dojednaný v zmluve o úvere zo dňa 8.8.2005 je v rozpore s dobrými mravmi a to vzhľadom na skutočnosť, že v čase poskytnutia spotrebiteľského úveru (august 2005) bola priemerná výška úrokovej sadzby pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných bankami domácnostiam s dobou konečnej splatnosti od 1 do 5 rokov vo výške 14,36 % ročne (zdroj: Štatistické údaje uverejňované Národnou bankou Slovenska), t.j. dojednaná výška úroku viac ako 4 - násobne (teda podstatne) prevyšuje obvyklú úrokovú mieru. S poukazom na uvedené súd vyslovil, že ide o dojednanie, ktoré je absolútne neplatné a zároveň konštatoval, že i v prípade, keby nedospel k záveru o neplatnosti tohto dojednania by sa poskytnutý úver považoval v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko v predmetnej úverovej zmluve absentuje ročná percentuálna miera nákladov. Taktiež konštatoval, že zmluva o úvere zo dňa 8.8.2005 je v rozpore s dobrými mravmi aj v dojednaní o výške zmluvných pokút (čl. IV. bod 1 až 3), podľa ktorého „ak bude dlžník v omeškaní s niektorou splátkou alebo časťou splátky je veriteľ oprávnený účtovať dlžníkovi zmluvnú pokutu vo výške 5.000 Sk za každý jeden prípad omeškania z jednotlivej splátky. Pri neuvedení variabilného symbolu v jednotlivých splátkach je veriteľ oprávnený účtovať dlžníkovi čiastku 500 Sk za náklady spojené s identifikáciou platby. V prípade porušenia povinností dlžníka vyplývajúcich z čl. VII. (podľa ktorého, pre prípad nevrátenia úveru v celosti s príslušenstvom do 8.2.2007, alebo neuhradenia dvoch po sebe idúcich splátok dohodnutých podľa splátkového kalendára alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace sa navrhovatelia zaviazali ísť s osobami užívajúcimi nehnuteľnosť /byt č. XX na X. poschodí na J. K. č. XXXX/XX, O. N./ túto vysťahovať, vypratať, nepoškodiť ju a kľúče od nej odovzdať veriteľovi, a to bez nároku na náhradný byt alebo náhradné ubytovanie) je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka a tento je povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 1.000.000 Sk.“ Pri skúmaní platnosti dojednania o zmluvnej pokute z hľadiska dobrých mravov je nutné uvážiť funkcie zmluvnej pokuty (funkciu preventívnu, uhradzovaciu a sankčnú). V súvislosti s výškou zmluvnej pokuty je potrebné, aby pokuta zahŕňala všetky škody, ktoré možno rozumne v danom konkrétnom vzťahu s porušením určitej povinnosti očakávať, musí byť dostatočnou nie však premrštenou výškou. Zmluvná pokuta, ktorej výška výrazne prevyšuje výšku skutočne vzniknutej škody je neprimeraná, pre rozpor s dobrými mravmi neplatná. Pri posudzovaní primeranosti dojednanej výšky zmluvnej pokuty je treba prihliadnuť k celkovým okolnostiam úkonu, jeho pohnútkam a účelu, ktorý sledoval. Súd zmluvnú pokutu dojednanú v čl. IV bod 1, podľa ktorého za omeškanie každej jednej splátky vo výške 8.000 Sk, prípadne jej časti, má žalovaná 1/ nárok na zmluvnú pokutu vo výške 5.000 Sk, čo v prípade omeškania s úhradou celej splátky predstavuje 62,5 % dlžnej čiastky, považoval za neprimeranú a pre rozpor s dobrými mravmi za neplatnú, a to nielen s poukazom na výšku zabezpečenej pohľadávky, ale aj z dôvodu, že predmetná zmluvná pokuta nezohľadňuje závažnosť porušenia zmluvnej povinnosti. Veriteľ si totiž v zmysle uvedeného dojednania môže uplatniť zmluvnú pokutu vo výške 5.000 Sk aj v prípade, keď je dlžník v omeškaní s úhradou, čo i len časti splátky (napr. časti splátky vo výške 1 Sk) a to aj v prípade, keď je v omeškaní iba 1 deň. Za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi súd považoval aj dojednanie v čl. IV. bod 2, nakoľko súd má za to, že zjavne neprimerané a racionálne neodôvodnené požadovať od spotrebiteľa zmluvnú pokutu vo výške 500 Sk za neuvedenie variabilného symbolu. Za neprimeranú súd považoval aj zmluvnú pokutu dojednanú v čl. IV. v bode 3 zmluvy, ktorej výška výrazne prevyšuje výšku poskytnutého úveru aj dojednanej odplaty. Z rovnakého dôvodu za neplatné považoval súd aj dojednanie o sankcii za predčasné splatenie úveru (čl. V. bod 2). Tunajší súd teda má za to, že sa zmluvnými pokutami dojednanými v zmluve o úvere neobyčajne hrubým spôsobom narušila rovnováha medzi zmluvnými stranami a to v neprospech spotrebiteľov, t. j. slabších strán zmluvy. V spojení s ostatnými zmluvnými podmienkami najmä o zabezpečení úveru (čl. III.) a o sankcii za predčasné splatenie úveru (čl. V.) je tak vážne nebezpečenstvo postihu majetku spotrebiteľov v neprimeranom rozsahu. Okrem toho zmluva o úvere je v rozpore s dobrými mravmi aj z toho dôvodu, že pre rovnaké porušenie zmluvných podmienok, omeškanie so zaplatením splátky
úveru, postihuje dlžníkov (žalobcov) dvoma spôsobmi, jednak zmluvnou pokutou a jednak v čl. III. bod. 5 prevodom tých členských práv k bytu na tretiu osobu, ktoré žalobcovia previedli na žalovaného 1/ ako záruku na splatenie úveru s tým, že úver sa bude považovať za predčasne splatený a veriteľovi (žalovanému 1/) vznikne právo podľa čl. V. bodu 2 zmluvy účtovať si sankciu za predčasné splatenie vo výške 50 % až 100 % z dohodnutého navŕšenia vrátane splátok navŕšenia uhradených podľa splátkového kalendára, čo je možné považovať za šikanózny výkon práva. Podľa čl. VIII. zmluvy „V prípade úmrtia dlžníka alebo strate spôsobilosti stáva sa dlh splatný v celom jeho zostatku spolu s príslušenstvom. Spôsob vyrovnania - do 30 dní od úmrtia finančným vyrovnaním zostávajúceho dlhu. V prípade takýchto skutočností je právny nástupca, dedič, alebo zákonný zástupca a pod. povinný tieto skutočnosti veriteľovi okamžite po ich vzniku oznámiť a v lehote stanovenej veriteľom vrátiť dlžnú čiastku veriteľovi k možnosti predčasného ukončenia zmluvy, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú písomne inak.“ Súd dospel k záveru, že tento článok zmluvy odporuje zákonu tým, že určuje dedičovi dlžníka plniť povinnosti pred tým, ako sa právoplatne určí okruh dedičov, rozsah dedičstva a výška dedičského nároku dedičov s prihliadnutím na zodpovednosť dediča alebo dedičov podľa § 470 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. V čl. XI. sa zmluvné strany dohodli, že žalobcovia zaplatia žalovanej 1/ prvú splátku úveru vo výške 8.000 Sk v deň poskytnutia úveru, t. j. dňa 8.8.2005. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Podľa § 2 písm. a) zák. o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. V zmysle citovaných zákonných ustanovení je možné teda úver definovať ako odloženú platbu za poskytnutie peňažných prostriedkov. Veriteľ má prebytočné finančné prostriedky a za zhodnotenie (úroky) ich poskytne niekomu, kto ich potrebuje (dlžníkovi). V tomto duchu je poskytovanie úveru za stavu, že si z neho ešte pred jeho poskytnutím veriteľ zinkasuje nejakú jeho časť, v rozpore s ratio legis právnej úpravy úveru. V skutočnosti teda žalovaná 1/ poskytla žalobcom úver nižší ako uvedený v zmluve, a to o sumu rovnajúcu sa 1. splátke, t. j. sume 8.000 Sk. Predmetné dojednanie odporuje aj spotrebiteľskému právu, pretože sa spotrebiteľovi poskytuje úver na jeho ekonomické využitie v krátenej výške a úroky sa pritom počítali aj z neposkytnutých peňažných prostriedkov. Vzhľadom na uvedené súd konštatoval, že predmetné dojednanie je neplatné pre rozpor so zákonom. Po konštatovaní neplatnosti jednotlivých ustanovení zmluvy, prvoinštančný súd skúmal, či z objektívneho hľadiska je úverová zmluva z dôvodu neplatnosti jednotlivých klauzúl ako celok ešte udržateľná. Neprihliadalo sa pritom na výhodnosť neplatnosti zmluvy pre toho ktorého účastníka zmluvy, ale na objektívne hľadisko, či je zmluva ako celok neplatná, resp. ďalej možná a či by zmluvné strany mali vôľu na kontrakte bez neplatných klauzúl. Predmetná úverová zmluva sa skladá z 11 článkov, pričom tunajší súd dospel k záveru, že takmer niet takého článku zmluvy, ktorý by nemal vadu. Vady sa dotýkajú nielen vedľajších ustanovení, ale aj hlavných náležitostí zmluvy (čl. I.). Vzhľadom na skutočnosť, že sa vyššie uvedené vady dotýkajú aj podstatných náležitostí zmluvy a že takmer niet článku zmluvy bez vád, prvoinštančný súd berúc do úvahy povahu právneho úkonu, obsah právneho úkonu, ktorý zakladá hrubú nerovnováhu práv a povinností v neprospech slabšieho spotrebiteľa, ďalej okolnosti, za ktorých bola zmluva uzavretá a evidentnú nadvládu nad dlžníkom, dospel k záveru, že predmetná úverová zmluva je podľa ust. § 39 O.z. v spojení s ust. § 41 O.z. neplatná ako celok. Na neplatnosť zmluvy o úvere nemá vplyv skutočnosť, že žalovaná 1/ na základe neplatnej zmluvy už plnila, teda poskytla žalobcom úver vo výške 160.000 Sk a žalobcovia jej z tejto sumy vrátili len časť, a to sumu 123.000 Sk (rozdiel teda predstavuje 37.000 Sk). Plnenie z neplatného právneho úkonu je totiž bezdôvodným obohatením (§ 451 O.z.), ktoré sa musí vydať.
3. Rozhodnutie vo vzťahu k dopĺňaciemu rozsudku č. k. 4C/39/2007-509 zo dňa 18.10.2016 odôvodnil právne ust. § 225 ods.1 a 2 C.s.p. a § 457 O.z. Vecne odôvodnil rozhodnutie tým, že rozsudkom sp.zn. 4C/39/2007-468 určil, že zmluva o úvere uzavretá dňa 8.8.2005 medzi žalobcami 1/ a 2/ ako dlžníkmi a žalovanou 1/ ako veriteľom o poskytnutí úveru vo výške 160.000 Sk je neplatná, preto v prípade plnenia z neplatného právneho úkonu, právny úkon síce nastal, ale je postihnutý neplatnosťou, čo znamená, že právny úkon nemal za následok vznik práva ani povinnosti na poskytnuté plnenie. V prípade vzniku bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy O.z. v ust. § 457 upravuje jeho dôsledky tak, že stanovuje vzájomnú povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť si poskytnuté plnenia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2005, sp. zn. 4Cdo/237/2005 ).
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie sp. zn. 4C/39/2007-468 zo dňa 12.12.2014 podala odvolanie žalovaná 1/ prostredníctvom splnomocnenkyne, navrhla ho zmeniť tak, že návrh na určenie neplatnosti
úverovej zmluvy odvolací súd zamietne. Namietala, že súd nerozhodol o synalagmatickom záväzku (pozn.: bolo napravené vydaním dopĺňajúceho rozsudku). Vo vzťahu k neplatnosti zmluvy o úvere namietala, že jeho závery sú v rozpore s ostatným rozhodnutím odvolacieho súdu. Prvoinštančný súd nevykonal žiadne dokazovanie vo vzťahu k existencii platnosti zmluvy o úvere. Namietala aj existenciu naliehavosti právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy.
5. K odvolaniu žalovanej 1/ sa vyjadrili žalobcovia v tom smere, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je vecne správne, keď tento sa vyporiadal s otázkou existencie neplatnosti zmluvy o úvere ako aj s existenciou naliehavého právneho záujmu na takomto určení.
6. Proti doplňujúcemu rozsudku súdu prvej inštancie sp. zn. 4C/39/2007-509 zo dňa 18.10.2016 podali odvolanie žalobcovia. Vzniesli námietku premlčania v zmysle § 107 ods. 1 O.z. V odvolaní potvrdili, že z poskytnutej sumy 160.000 Sk, zaplatili 123.000 Sk a zostalo nezaplatených 37.000 Sk, avšak žalovaná 1/ mala právo podať žalobu o zaplatenie predmetnej sumy. Pri neplatnosti právneho úkonu sa postupuje tak, že každý je povinný si vrátiť to, čo na základe neplatnej zmluvy získal, avšak premlčacia lehota sa začína počítať odo dňa, keď nárok vznikol a nie odo dňa, keď bol právny úkon vyhlásený za neplatný.
7. K odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ sa vyjadria prostredníctvom svojej splnomocnenkyne žalovaná 1/ v tom smere, že nárok žalovaného 1/ nie je premlčaný, keď premlčacia doba podaním žaloby neplynula od podania žaloby, t. j. 13.3.2007, pričom žalobcovia sa odvolávajú voči rozhodnutiu súdu, ktorým súd vyhovel ich vlastnému návrhu. V zmysle § 457 O.z. ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Aj keby bol nárok žalovaného 1/ premlčaný, námietka žalobcov by sa nemohla uplatniť, pretože s poukazom na ust. § 107 ods. 3 O.z. si účastníci neplatnej zmluvy sú povinní navzájom si vrátiť všetko čo podľa nej dostali, pričom na námietku premlčania sa prihliadne len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný 1/ nemôže voči žalobcom uplatniť námietku premlčania, preto by boli akceptáciou námietky premlčania žalobcov títo neprimerane zvýhodnení.
8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len O.s.p.), pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenými subjektmi - t.j. stranami, v neprospech ktorých boli rozhodnutia vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiam súdu prvej inštancie, proti ktorým zákon odvolania v čase ich podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov a žalovanej 1/ nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako aj dopĺňací rozsudok sú v celom rozsahu vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre ich potvrdenie v zmysle § 387 C.s.p..
10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutých rozsudkov, konania im predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudkov, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, rozhodol vecne správne.
11. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcami uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi, ktorý vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne argumenty než tie, ktoré uviedol už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.
12. Odvolací súd v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo veci pojednávanie, nakoľko vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovať či doplniť dokazovanie, pričom predmetom odvolacieho prieskumu bolo právne posúdenie otázok, ku ktorým sa všetky sporové strany už vyčerpávajúco a dostatočne vyjadrili. Nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem.
13. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s poukazom na odvolacie dôvody sa žiada dodať iba nasledovné:
14. Vo vzťahu k rozsudku č. k. 4C/39/2007-468 zo dňa 12.decembra 2014 súd prvej inštancie určil, že zmluva o úvere uzavretá dňa 8. augusta 2005 medzi žalobcami 1/ a 2/ ako dlžníkmi a žalovaným 1/ ako veriteľom o poskytnutí úveru vo výške 160.000 Sk je neplatná sa prvoinštančný súd vyporiadal so všetkými relevantnými otázkami, ktoré odvolateľka vo svojom odvolaní namietala a snáď len k existencii naliehavého právneho záujmu treba uviesť, že žalobcovia nepochybne mali naliehavý právny záujem na určení, pretože ich postavenie sa stane istejším v prípade, ak súd žalobe vyhovie, čo sa aj v danej veci stalo. Žalobcovia nemajú inú možnosť súdnej ochrany, len podaním takejto žaloby. Žalobu na plnenie (ktorá má prednosť pred žalobou na určenie) by mohla podať len žalovaná 1/ a v danom prípade ju nepodala. Súdna prax už ustálila, že spotrebitelia, ako slabšia strana v spore z úverových zmlúv a s nimi súvisiacich zmlúv majú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmlúv (uznesenie NS SR 1M Cdo/1/2009).
15. Vo vzťahu k doplňujúcemu rozsudku č. k. 4C/39/2007-509 zo dňa 18.10.2016, ktorým bola uložená žalobcom povinnosť zaplatenia 1.228,17 eur žalovanej 1/ do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, že v danom prípade sami žalobcovia vychádzali z ust. § 457 O.z. t.j., ak je zmluva neplatná (zmluva o úvere uzavretá dňa 8. augusta 2005), je každý z účastníkov povinný vydať druhému všetko, čo podľa nej dostal. Už v žalobe, ktorá došla súdu prvej inštancie 13. marca 2007 žalobcovia podmieňovali určenie neplatnosti zmluvy o úvere uzavretej medzi nimi a žalovanou 1/, uložením im povinnosti vrátenia žalovanej 1/ toho čo na základe neplatnej úverovej zmluvy dostali a to bol zostatok nezaplatenej sumy poskytnutého úveru niekdajších 37.000 Sk, čo predstavuje 1.228,17 eur. K vznesenej námietke premlčania v odvolaní žalobcov proti dopĺňaciemu rozsudku treba uviesť, že sami žalobcovia urobili predmetom konania synalagmatický záväzok a podaním žaloby 13. marca 2007 tak došlo k pretrhnutiu premlčacej doby, pretože žalobcovia fakticky uznali pohľadávku žalovanej 1/ voči nim v žalobe podanej nimi 13. marca 2007 (§ 110 O.z. ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty) a určili si lehotu na plnenie, t. j. 15 dní od právoplatnosti rozsudku, preto logicky doposiaľ nemohlo dôjsť k premlčaniu práva žalovanej 1/.
16. Odvolací súd však nerozhodol o trovách odvolacieho konania, pretože o trovách konania ako takých je potrebné rozhodnúť komplexne a v čase rozhodovania súdu prvej inštancie tu platila právna úprava § 151 ods. 3 O.s.p. (pozn.: táto nemá ekvivalent v novej právnej úprave C.s.p., ale je možné na daný prípad použiť analógiu - ust. § 396 ods. 1 písm. c/ C.s.p.), ktorá umožňovala súdu o trovách konania rozhodnúť tak, že o týchto rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Keďže súd prvej inštancie aplikoval na trovy konania v čase jeho rozhodovania predmetné ustanovenie a v zmysle § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované, nemohol odvolací súd rozhodovať o trovách odvolacieho konania, keď o trovách konania ako takých nerozhodol súd prvej inštancie, preto bude povinnosťou súdu prvej inštancie rozhodnúť v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. a priznať stranám náhradu trov konania (tak prvoinštančného ako aj odvolacieho - tu vo vzťahu medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovanou 1/) pomeru ich úspechu vo veci.
17. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.