Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5Co-122-2018.pdf
PDF · 140.44 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/122/2018
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci žalocov: 1/ Ing. C. S., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XXXX/X, XXX XX C., 2/ RNDr. J. S., bytom B. XXXX/X, XXX XX C., nar. XX.XX.XXXX, 3/ O. S., nar. XX.X.XXXX, bytom O. XXXX/XX, XXX XX C., všetci zastúpení JUDr. Jaroslavom Kevickým, advokátom so sídlom P. C. XX, XXX XX C. proti žalovaným: 1/ Autodoprava MPH, s. r. o., IČO: 36 403 326 so sídlom Na Bystričku 34, 036 01 Martin, zastúpená JUDr. Jozefom Pliešovským, advokátom so sídlom T. X, XXX XX C., 2/ KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, IČO: 00585441 so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, zastúpená JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom so sídlom E. XX, XXX XX J., v konaní o ochranu osobnosti o náhrade nemajetkovej ujmy a o náhrade škody, o odvolaniach žalovaného 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k.15C/2/2017-131 zo dňa 29. 11. 2017, takto
rozhodol:
Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku II. a IV. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
V odvolaním nenapadnutej časti ponecháva rozsudok (výrok I. a III.) n e d o t k n u t ý.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozhodnutím konanie v časti zaplatenia sumy 13,26 eur s príslušenstvom vo vzťahu k náhrade škody zastavil. Žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ nemajetkovú ujmu vo výške 25.000,- eur a náhradu škody vo výške 1.195,37, žalobcovi 2/ nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- eur, žalobcovi 3/ nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť plnenia druhého žalovaného. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcom 1/ až 3/ priznal voči žalovaným 1/ a 2/ právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške týchto trov bude súd rozhodovať samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí bolo uplatnenie náhrady škody vo výške 1.907,93 eur a náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatnili žalobcovia 1/ až 3 / za zásah do ich súkromia a ich rodinnému života, ku ktorému malo dôjsť smrťou manželky a matky v dôsledku protiprávneho konania zamestnanca žalovaného 1/. V konaní bolo nesporne preukázané, že došlo k dopravnej nehode, že ju spôsobil zamestnanec, teda vodič žalovaného 1/, ktorý je prevádzkovateľom motorového vozidla, ktorý vyslal tohto zamestnanca, vodiča na služobnú cestu, pričom pri dopravnej nehode došlo k usmrteniu manželky a matky žalobcov 1/ až 3/ P. S.. žalovaný 1/ ako prevádzkovateľ motorového vozidla, ktoré spôsobilo dopravnú nehodu a smrť manželky a matky žalobcov 1/ až 3/ je pasívne vecne legitimovaný. V tomto prípade neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickou osobou sa dopustil vodič, t.j. zamestnanec, pričom žalovaný 1/ je zamestnávateľom a táto osoba bola použitá na výkon činnosti, pri ktorej došlo k zásahu a ním spôsobenej ujmy, ako aj škody na zdraví a na veciach zodpovedá analogicky aj táto právnická osoba. V danom prípade ide o zodpovednosť do zásahu do osobnostných práv žalobcov, ku ktorému došlo v súvislosti s dopravnou nehodou, prevádzkou dopravného prostriedku vedúceho k usmrteniu ich blízkej osoby
tak, ako v prípade škody ( majetkovej ujmy) spôsobenou touto osobitnou prevádzkou zodpovedá prevádzkovateľ vozidla. Treba analogicky (§ 853 a § 427 a nasl. OZ) vyvodiť jeho zodpovednosť v prípade škody spôsobnej touto osobitnou prevádzkou, ako aj v prípade spôsobenia nemajetkovej ujmy na osobnostných právach. Prevádzkovateľ dopravného prostriedku je ten, kto má trvalú možnosť právnej a faktickej dispozície s ním. Pritom nie je významné, či prevádzkovateľ bol alebo nebol bezprostredným pôvodcom zásahu do osobnosti. V danom prípade bol vodič, teda zamestnanec žalovaného 1/ R. D., ktorý jazdil na trase určenej žalovaným 1/ a nehodu spôsobil v rámci činnosti, ktorou plnil svoje pracovné povinnosti. V rámci trestného konania bolo preukázané, že vodič žalovaného 1/ spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zahynula manželka, matka žalobcov 1/ až 3/. Tým teda došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcov na súkromný a rodinný život a žalobcovia sa domáhajú okrem náhrady škody, aj ochrany osobnosti v zmysle § 11 a nasl. OZ so zreteľom na to, že morálna satisfakcia podľa § 13 ods. 1 OZ nie je v danom prípade postačujúca a majú žalobcovia podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri predmetnej dopravnej nehode zahynul ich najbližší príbuzný a ich úmrtie je pre nich nepochybne traumatizujúce. Čo sa týka žalovaného 2/, tak ten od začiatku namietal svoju pasívnu legitimáciu ale len vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy, nakoľko mal za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je taktiež predmetom tohto konania, nie je podľa žalovaného 2/ oprávneným nárokom podľa zákona č. 381/2000 Z. z. Zároveň poukazoval na viaceré rozhodnutia, či už NS SR a na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 20.9.2017 ( č. l. 103) doložil do konania najnovšie uznesenie NS SR č.k. 8Cdo/219/2016 a poukázal na to, že v rámci tohto rozhodnutia je uvedené, že keďže slovenské právo neupravuje takúto náhradu nemajetkovej ujmy spôsobnej obetiam usmrteným pri dopravných nehodách v rámci úpravy zodpovednosti poisteného za škodu, nie je potrebné, aby tento nárok bol v zmysle rozsudku zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného poistenia. Okresný súd sa však s týmito tvrdeniami zástupcu žalovaného nestotožnil a mal za to, že je daná pasívna legitimácia žalovaného 2/ v súvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy. V tomto smere sa plne stotožňuje s právnou argumentáciou, ako aj s rozhodnutiami, na ktoré sa odvolával zástupca žalobcov, a to na uznesenie Ústavného súdu SR ÚS III. 666/2016-36 . Aj žalovaný 1/ trval na tom, že je daná pasívna legitimácia žalovaného 2/ v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy. Čo sa týka náhrady škody, ktorú si žalobca 1/ uplatnil vo vzťahu k žalovaným 1/ , 2/ ide o škodu, ktorá bola spôsobená dopravnou nehodou žalobcovi 1/. Žalobca 1/ si uplatnil náklady súvisiace s pohrebom vo výške 947,38 eur, ďalej náklady na dopravu vo výške 49,99 eur a škodu na oblečení nebohej v celkovej výške 198,- eur. Súd mu túto náhradu škody na zdraví a nákladov súvisiacich s usmrtením jeho manželky v dôsledku dopravnej nehody priznal. Čo sa týka žalovaných 1/ a 2/, tak túto náhradu škody nespochybňovali. Spochybňovali len náhradu škody, ktorú si uplatnil žalobca 1/, a to poplatky u notára a súdny poplatok, kde poplatky u notára boli vo výške 585,06 eur a súdny poplatok vo výške 127,50 eur. Túto časť náhrady škody súd žalobcovi 1/ nepriznal. Mal za to, že tieto nie je možné zahrnúť medzi nárok na náhradu škody, konkrétne na zdraví a nákladov súvisiacich s usmrtením. Z tohto dôvodu súd vo výroku rozsudku rozhodol, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu škody vo výške 1.195,37 eur, vo zvyšku žalobu v tejto časti zamietol. Čo sa týka výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobcovia uplatnili, žalobca 1/ vo výške 25.000,- eur a žalobcovia 2/ a 3/ vo výške 5.000,- eur, tak súd im tieto náhrady nemajetkovej ujmy priznal v plnom rozsahu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je súdom určovaná voľnou úvahou s prihliadnutím na zákonné kritéria a okolností, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti. Výška náhrady nemajetkovej ujmy sa líši od prípadu k prípadu a podľa okolností prípadu. Pri rozhodovaní sa berie do úvahy niekoľko faktorov, t.j., či subjekt, ktorý zodpovedá za smrť osoby, spôsobil smrť úmyselne alebo z nedbanlivosti, do akej miery došlo k narušeniu, resp. zásahu do práva na rodinný a súkromný život, či blízka osoba mala status potomka, predka, súrodenca alebo viacero súčasne a ďalšie. Na určenie výšky nemajetkovej ujmy má do značnej miery vplyv aj finančná situácia zodpovednej osoby. V neposlednej rade súd prihliada aj na to, či pozostalí neboli morálne uspokojení v podobe odsúdenia páchateľa za trestný čin alebo verejného ospravedlnenia. Každý človek je jedinečná a neopakovateľná bytosť, pretože disponuje špecifickými vlastnosťami a schopnosťami. Nepochybne bolo preukázané, že vodič žalovaného 1/ spôsobil smrť manželke a matke žalobcov 1/ až 3/ a treba uviesť, že tento trestný čin spáchal tým spôsobom, že sa nevenoval plne vedeniu vozidla, nesledoval situáciu v cestnej premávke a nezastavil motorové vozidlo pred prechodom pre chodcov. Aj zo samotného trestného rozkazu č. k. 1T/22/2015 ( č. l. 7), ktorý bol priložený k podanej žalobe, vyplýva, že bol uznaný za vinného s tým, že pred prechodom pre chodcov nezastavil, následkom čoho, napriek následnému intenzívnemu brzdeniu na prechode pre chodcov, prednou časťou vozidla narazil z pravej bočnej strany do chodkyne P. S., ktorá prechádzala cez priechod pre chodcov z ľavej strany v smere jazdy vozidla, ktorý viedol obvinený a do jazdnej dráhy, ktorého vošla spoza osobného motorového vozidla značky
Volkswagen Tuareg, v dôsledku čoho poškodená P. S. utrpela šok z úrazu a vykrvácania a v dôsledku poranení nezlučiteľných so životom po prevode do Univerzitnej nemocnice podľahla, čím mal teda inému z nedbanlivosti spôsobiť smrť, a tento čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti uloženému podľa zákona, čím spáchal prečin usmrtenia. Súd dospel k záveru, že konaním vodiča žalovaného 1/, ktorý bol právoplatne odsúdený, ktorý naplnil skutkovú podstatu prečinu usmrtenia podľa ust. § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona tým, že spôsobil matke a manželke žalobcov 1/ až 3/ P. S. z nedbanlivosti smrť a takýto čin spáchal závažnejším spôsobom konania, teda porušením dôležitej povinnosti, t.j., že došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcov 1/ až 3/ na ochranu osobnosti, konkrétne k zásahu do práv na súkromie, ako jednou z čiastkových osobnostných práv fyzickej osoby, ktoré mu poskytuje ochranu práve § 11 OZ. Pri stanovení výšky náhrady je potrebné prihliadnuť k ďalším kritériám, ktoré sú na strane žalobcov 1/ až 3/ ako osôb blízkych, a to je intenzita ich vzťahu, vek zomrelého, prípadná existenčná závislosť na zomrelom, dopad udalostí do jeho duševnej sféry. Je potrebné prihliadnuť na majetkové pomery toho, kto tento zásah spôsobil, mieru zavinenia. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy nie je byť zábezpekou pre pozostalých, ani zdrojom obživy alebo náhradou príjmu. Náhrada nemajetkovej ujmy musí však byť primeraná, pričom rozhodujúca je tak, ako už bolo vyššie uvedené, závažnosť ujmy a okolností, za ktorých neoprávnenému zásahu došlo. Pokiaľ ide o závažnosť vzniknutej ujmy, súd je toho názoru, že vzhľadom na jej rozsah a intenzitu ide o ujmu hlbokú a nenapraviteľnú, hoci vodič žalovaného 1/, ako prevádzkovateľa skutok spáchal z nedbanlivosti. Zavinenie vodiča, prevádzkovateľa, t.j. žalovaného 1/ súd neskúmal ako jeden z predpokladov zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby, ale len okolnosť, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo, ktorá bola zistená aj rozhodnutím súdu v trestnom konaní. Na strane žalobcov súd prihliadal aj na psychickú traumu vyvolanú smrťou manželky a matky v dôsledku dopravnej nehody. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy vecou úvahy súdu, ktorý sa pri tejto ujme riadi dvoma v zákone taxatívne stanovenými kritériami, ako už bolo vyššie konštatované a z tých potom pri svojom rozhodnutí o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádza a berie ich na zreteľ. Konaním vodiča žalovaného 1/, ktorý naplnil skutkovú podstatu prečinu usmrtenia z nedbanlivosti podľa § 143 ods. 1 Trestného zákona došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu 1/, teda manžela na ochranu osobnosti, žalobcov 2/ a 3/, teda detí na ochranu osobnosti, a to konkrétne k zásahu do práva na súkromie, ako jedného z čiastkových osobnostných práv fyzickej osobnosti, ktoré mu poskytuje ochranu § 11 OZ. V posudzovanom prípade je tento zásah predstavovaný tragickou smrťou manželky a matky dvoch detí a tento zásah nenávratne popretrhal doterajšie silné citové väzby, v dôsledku čoho žalobca 1/ stratil možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život so svojou manželkou, ako najbližším rodinným príslušníkom. Práve o túto možnosť bol ochudobnený a žalobcovia 2/ a 3/ takisto stratili možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život spolu so svojou matkou a starou matkou ich detí. Podľa názoru súdu žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa ust. § 13 ods. 1 OZ by v danom prípade nepostačovala k tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková ujma na strane žalobcov, keďže ide o zásah s neodstrániteľnými následkami. Z tohto dôvodu súd priznal uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobcom 2/, 1/ až 3/ v celom rozsahu po zohľadnení všetkých zistených a preukázaných okolností, za ktorých došlo k zásahu do práv žalobcov 1/ až 3/. Žalobcovia 1/ až 3/ si v podanej žalobe uplatnili aj úrok z omeškania zo žalovaných nárokov vo výške 5,05 % ročne od 23.11.2016 do zaplatenia. Podľa názoru súdu však žalobcovia 1/ až 3/ tento nárok na zaplatenie úroku z omeškania žiadnym spôsobom nezdôvodnili a nebolo možné ho ani vyvodiť z predložených listinných dôkazov, nakoľko z nich nevyplynulo, že by boli žalovaní 1/ až 3/ vyzývaní nejakým spôsobom zaplatiť žalované nároky. Tieto neboli ani v písomnej komunikácii zo strany žalobcov pre žalovaného 1/ nejakým spôsobom vyčíslené. Z tohto dôvodu súd žalobu, čo sa týkalo uplatneného úroku z omeškania zo žalovaných súm zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku ( ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa úspechu vo veci. Podľa názoru súdu žalobcovia 1/ až 3/ mali neúspech len v nepatrnej časti, a preto im súd priznal plnú náhradu trov konania vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/.
2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalovaný 1/. V odvolaní namietal, že nie je pasívne legitimovaný a súd mal zaviazať k náhrade nemajetkovej ujmy len žalovaného 2/. Opakovane poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 474/2016 zo 17. 8. 2016, ktoré sa stotožňuje so závermi Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co 243/15, ktorý zaviazal aj KOOPERATÍVU poisťovňu uhradiť nemajetkovú ujmu poškodeným z dopravnej nehody a na rozhodnutie ústavného súdu SR III. ÚS 666/2016. Súdom priznaná výška nemajetkovej ujmy nezodpovedá kritériám hodnotiacim stupeň primeranosti zadosťučinenia s prihliadnutím na závažnosť ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostných práv poškodených osôb došlo. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy nie je byť
zábezpekou pre pozostalých, ani zdrojom obživy alebo náhradou príjmu. Priznaná náhrada je značne vysoká a v prípade ak ju bude musieť žalovaný 1/ aj zaplatiť, je pre jeho podnikateľskú činnosť likvidačná. Žalovaný 1/ žiadal odvolaniu vyhovieť nakoľko súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prípade úspechu odvolania žiadal zmeniť aj rozhodnutie o trovách, ktoré by mal hradiť len žalovaný 2/.
3. Rovnako v zákonnej odvolacej lehote podal odvolanie aj žalovaný 2/, kde namietal, že v súlade s platným právnym poriadkom a aplikačnou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k nemajetkovej ujme, resp. k jej náhrade absentuje pasívna vecná legitimácia Žalovaného 2/ ako poisťovateľa. Aplikácia eurokonformného výkladu ustanovení zákona č. 381/2001 Z. z. zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov s odkazom na argumentáciu v uznesení ÚS SR ÚS III. 666/2016, nie je správna. Súd nesprávne právna vec posúdil a nad rámec legislatívy Slovenskej republiky aplikoval eurokonformný výklad slovenských zákonov. Smernica ako právny inštitút nemá priamu záväznosť pre Slovenskú republiku a je potrebná jej implementácia. To ako bola smernica vnesená do právneho poriadku Slovenskej republiky je v kompetencii zákonodarcu a gestora zákona, ktorým je Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Ministerstvo financií Slovenskej republiky jednoznačne prejavilo názor, že nemajetková ujma nie je škodou na účely Zákona o PZP a navyše zdôraznilo, že takáto aplikácia európskych smerníc nie je v rozpore s ich poslaním, keďže voči Slovenskej republike nebo iniciované žiadne konania o zlej, resp. nesprávnej aplikácií európskych smerníc. Vo výklade a právnom posúdení nároku na nemajetkovú ujmu zastávame i po vydaní rozhodnutia ESD C-22/12 právny názor, že nemajetková ujma nie je krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, tak ako to uvádza aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach 4Cdo/168/2009 z 20. 4. 2011 a 3Cdo/301/2012 z 31. 3. 2016. Žalobcovia nedostatočne preukázali citovú väzbu medzi nebohou a nimi, v kontexte dostatočnosti satisfakcie už odsúdením žalovaného 1/ v trestnom konaní. Žalobca 3/ sa pojednávania nezúčastnil, a tak nebolo možné zistiť intenzitu jeho väzby a vzťahu k nebohej. Z predložených dôkazných prostriedkov a vyjadrení v konaní vyplynulo, že vzťah žalobcov a nebohej bol taký ako v každej riadne fungujúcej rodine, kedy dospelé dieťa opustí rodičovský dom a žije svoj vlastný život, no s rodičmi sa naďalej stretáva. Predmetom konania bola ochrana osobnosti a náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, kedy podľa ustálenej praxe je formou zadosťučinenia aj prejednanie veci, ospravedlnenie sa a nie len získanie majetkového prospechu. Zo strany žalobcov a najmä žalobcu 3/, ktorý sa pojednávania nezúčastnil je zrejmé, že popreli inštitút nemajetkovej ujmy a jej náhrady v peniazoch, svojimi výpoveďami, neúčasťou žalobcu 3/ na pojednávaní, ignoráciou zadosťučinenia formou prejednania veci. Je nepochybné, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov, najmä práva na rodinný život. Na tomto mieste považuje žalovaný 2/ za nevyhnutné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že nie je možné zamieňať náhradu nemajetkovej ujmy za kompenzáciu pokrytia následných aktivít a nákladov žalobcov. Je na mieste konštatovanie, že žalobcami uplatňovaná a súdom priznaná náhrada je v kontexte štandardnej judikatúry neprimerane vysoká. V konaní bolo preukázané, že deti nebohej nežili s nebohou v spoločnej domácnosti a mali každý svoj život. Stretávali sa tak, ako každá fungujúca rodina a v konaní neboli preukázané žiadne iné nadštandardné väzby. Nebohá bola už vo vyššom veku a napriek nepopierateľnej ľudskej strate je zrejmé, že vyrovnať sa so stratou je ľahšie u dospelých detí ako u napr. detí maloletých. Súdom priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy neprimerane vysoká a nezohľadňuje pomery nebohej. Súdom prijaté odôvodnenie priznania nemajetkovej ujmy považujeme za nedostatočné. Súd nijako nezohľadnil, že žalobca 2/ a žalobca 3/ nežili v spoločnej domácnosti s nebohou. Rovnako súd nesprávne vyhodnotil neúčasť žalobcu 3/ na pojednávaní, kedy nemohlo byť preukázaná jeho citová väzba, resp. jej intenzita k nebohej. Na záver odvolania žalovaný 2/ namietal nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení nevyporiadal s argumentáciou žalovaného 2/ o neexistencii pasívnej vecnej legitimácie a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na Ústavný súd Slovenskej republiky, kedy ignoroval rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Súd sa nedokázal v odôvodnení riadne vyporiadať ani s neúčasťou žalobcu 3/ na pojednávaní. Prvostupňový súd v rozpore so zákonom neuviedol aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie je teda podľa žalovaného 2/ nepreskúmateľné. Pritom vada konania spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozsudku je v zmysle ustálenej judikatúry vo svojej podstate porušením základného práva účastníka na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom na
uvedené žalovaný 2/ žiadal odvolací súd, aby rozsudok Okresného súdu Martin, sp. zn. 15C/2/2017 zo dňa 29.11.2017 zmenil tak, že žalobu voči žalovanému 2/ zamieta a priznáva mu náhradu trov konania. Zároveň žiadal o priznanie trov odvolacieho konania žalovanému 2/.
4. Právny zástupca žalobcov k odvolaniam žalovaného 1/ a 2/ zaslal vyjadrenie, kde uviedol, že právne otázka nároku na nemajetkovú ujmu pozostalých po dopravnej nehode blízkeho príbuzného je nielen teóriou ale aj súdnou praxou vyriešená. Svoje tvrdenie oprel o uznesenie ÚS SR III. ÚS 666/2016-36, ako aj o rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo 523/2015 z 12. 07. 2017. Výška nemajetkovej ujmy nie je neprimeraná, v porovnaní so známymi mediálnymi kauzami môže pôsobiť ako neprimerane nízka. Námietka žalovaného 2/, že žalobca 3/ sa pojednávania ani nezúčastnil, nič nemení na veci, že konaním žalovaného 1/, nepochybne došlo k zásahu do osobnostných práv aj tohto žalobcu. Dôvod, prečo sa tohto pojednávania nemohol zúčastniť, bol na pojednávaní preukázaný lekárskou správou a vzhľadom na závažnosť jeho ochorenia by bola účasť na pojednávaní vysoko riziková a pre jeho zdravie nebezpečná. Okrewsný súd správne posúdil a uvážil a riadnym spôsobom zdôvodnil výšku nemajetkovej ujmy podľa všeobecných kritérií stanovených právnou normou § 13 ods. 3 OZ. Žiadal napadnuté rozhodnutie potvrdiť.
5. K odvolaniu žalovaného 2/ sa vyjadril aj žalovaný 1/, ktorý odvolanie žalovaného 2/ kde namietal svoju pasívnu legitimáciu považuje za nedôvodné a žiadal ho zamietnuť. Rozhodnutie súdu I. inštancie o zodpovednosti poisťovne je správne. Dopravnú nehodu ako poistnú udalosť nahlásil v zákonnej lehote poisťovni - žalovanému 2/, aby hradila škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalovaný 2/ odmietol poskytnúť plnenie na základe mimosúdnej dohody. Žalovaný 2/ je pasívne vecne legitimovaný a má povinnosť nahradiť poškodeným - žalobcom spôsobenú majetkovú a nemajetkovú ujmu s poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. Ďalej žalovaný 1/ zopakoval dôvody, ktoré uviedol pôvodne v podanom odvolaní.
6. Žalovaný 2/ podal k vyjadreniu žalobcov repliku, kde poukázal na to, že čo sa rozumie škodou, resp. to čo sa z povinného zmluvného poistenia uhrádza taxatívne obsahuje ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Ide o kogentnú právnu normu. Preto ani na základe analógie nemožno pojem „škoda na zdraví" rozširovať na nemajetkovú ujmu, ktorá je systematicky zaradená do prvej časti zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Žalobcovia zastávajú názor, že pojem „škoda" treba vykladať extenzívne a teda následne, že pod predmetný pojem spadá aj nemajetková ujma za zásah do osobnostných práv pozostalých. Uvedené žalovaný 2/ nerozporuje, avšak v § 4 ods. 2 písm. a) PZP sa nehovorí o „škode" (t. j. všeobecne), ale expressis verbis o „škode na zdraví". Pojem „škoda na zdraví" je v právnej teórii jasný a v súdnej praxi ustálený. To znamená, že tento pojem nevyžaduje potrebu jeho výkladu. Inak podrobný výklad pojmu „škoda na zdraví" v súvislosti s nemajetkovou ujmou podal Najvyšší súd SR v rozhodnutí 4 Cdo 168/2009 a žalovaný 2/ má zato, že je potrebné z neho vychádzať. Uplatnenie nároku v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka logicky a systematicky nespadá pod úpravu náhrady škody a spadá pod právne prostriedky na ochranu práv na ochranu osobnosti. V tomto prípade právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje peňažnú satisfakciu, nie náhradu škody. Základným znakom je aj to, že predpokladaná ujma sa nedá nijako preukázať, a je vecou voľnej úvahy, ktorá sa neurčuje svojvoľne, ale súd prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Účelom práva na peňažné zadosťučinenie je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou, čím sa síce približuje funkcii reparačnej, aká je aj pri náhrade škody, avšak vychádza z iných predpokladov a nie je správne úplne stotožniť nárok podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Napokon úprava zakotvená v § 16 Občianskeho zákonníka jasne rozlišuje medzi náhradou škody a náhradou nemajetkovej ujmy. Nárok na nemajetkovú ujmu nie je teda nárokom na náhradu škody na zdraví a preto nemožno dospieť k záveru, že by bolo možné stotožňovať náhradu škody na zdraví s náhradou nemajetkovej ujmy. Jednotlivé náhrady uvedené v § 4 ods. 2 zákona o PZP, ktoré sa hradia poškodeným osobám pri ujme na zdraví alebo pri usmrtení, sú v zákone určené taxatívne a ani súd nie je oprávnený tento výpočet svojvoľne rozširovať. Z rozsudku C-22/12 jednoznačne vyplýva, že ESD podmienil náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám výslovnou vnútroštátnou právnou úpravou. Z doslovného znenia ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP vyplýva, že toto poistenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba „škodu na zdraví", pričom škodu na zdraví a nárok}' spôsobené zásahom do osobnostných práv Občiansky zákonník systematicky a obsahovo od seba oddeľuje. Slovenská právna úprava zatiaľ v predmetnej veci dôsledne rozlišuje medzi škodou podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka a nemajetkovou ujmou podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Je potrebné zdôrazniť, že konštantná Rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa nezmenila ani po vydaní rozsudku ESD 20 dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12 a ani po uzneseniach Ústavného súdu Slovenskej republiky. Stanovisko žalobcov vo vzťahu k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky III ÚS 666/2016 je podľa názoru žalovaného 2/ nesprávne. Žalobcovia uvádzajú, že Ústavný súd Slovenskej republiky definitívne vyriešil otázku nároku na nemajetkovú ujmu pozostalých po dopravnej nehode blízkeho príbuzného, považujeme za nepresné, účelové a deziinterpretačné. Po analýze uznesenia Ústavného súdu SR je zrejmé, že sa nezaoberal hodnotením právnej stránky veci ako takej. Ústavný súd Slovenskej republiky sa zaoberal otázkou porušenia základného práva podľá čl. 46 ods. 1 v kontexte čl 20 a označil odôvodnenie súdu za dostatočné, nehodnotil ho po stránke právnej. Domnievame sa, že Ústavný súd prekročil účel svojho poslania a vyjadril vo veci právny názor, ktorý nemôže byť pre všeobecné súdy Slovenskej republiky záväzný.
7. Rovnako žalovaný 2/ zaslal vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného 1/, kde zotrval na svojich predchádzajúcich písomných vyjadreniach k prejednávanej veci.
8. Krajský súd ako súd odvolací na základe podaných odvolaní preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušuje a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
10. Podľa ust. § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
11. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
12. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 220 ods. 2 CSP, dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť (dôvod na zrušenie v odvolacom konaní), ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom.
13. V súlade s § 220 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozsudku podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozsudku. Rozhodnutie súdu môže byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzí po skutkovej stránke predmet konania a následne podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal. Musí byť jasne a zrozumiteľne vysvetlený myšlienkový postup súdu. Závery, ku ktorým súd dospel musia byť pre adresáta prijateľné, racionálne, a v konečnom dôsledku aj spravodlivé a presvedčivé. Ak rozhodnutie súdu nemá uvedené náležitosti, je nepreskúmateľné.
14. Odvolací súd má za to, že prvostupňový súd sa dostatočne nevysporiadal s okolnosťami, ktoré ovplyvňujú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a nedostatočne odôvodnil svoje úvahy, na základe ktorých dospel k záveru, o konkrétnej výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP. Uvedená skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí odvolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne.
15. Základným zmyslom relutárnej náhrady je zmysel satisfakčný, pričom potreba finančnej satisfakcie narastá v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu, pretože vyššou mierou zavinenia je vždy neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv zosilnená (je zosilnená krivda, za ktorou má prísť zadosťučinenie). V tomto smere je možné dôjsť až k záveru, že v prípade zlého úmyslu (zámeru) na strane pôvodcu neoprávneného zásahu by mal súd svoje odsúdenie nad týmto spoločensky i právne zvlášť odsúdeniahodným správaním vyjadriť práve citeľným určením výšky peňažného zadosťučinenia. Je však potrebné zdôrazniť, že popri vyššie uvedených funkcií náhrady je potrebné skúmať aj ďalšie konkrétne okolnosti každého prípadu, a to ako právne, alebo skutkové, priťažujúce, alebo naopak poľahčujúce. Predovšetkým je potrebné zhodnotiť postoj osoby zodpovednej k spôsobenej škode; inak sa bude napr. hodnotiť snaha zodpovedného o urýchlené vyriešenie náhrady nemajetkovej ujmy, inak jeho obštrukcie, nepriznanie zodpovednosti, a to najmä vo veciach, kde je zavinenie zo strany zodpovedného úplne jasné (napr. bol v trestnom konaní odsúdený, eventuálne bol odsúdený jeho zamestnanec pod.). Okolnosti na strane osoby zodpovednej (pôvodca zásahu), tak sú a) postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a i.), b) vplyv udalosti do duševnej sféry pôvodcu
- fyzickej osoby, c) jeho majetkové pomery a d) miera zavinenia, eventuálne miera spoluzavinenia usmrtenej osoby. Je úplne zreteľné, že postoj tejto osoby môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalými; ústretové správanie, ospravedlnenie či prejavená ľútosť škodcu môže zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho ľahostajnosť, arogancia či vyjadrená bezcitnosť ju môže ešte prehĺbiť. Je nutné prihliadať aj na jeho majetkové pomery tak, aby bola daná možnosť reálneho uspokojenia priznaných nárokov. Okolnosti, ktoré je potrebné preskúmať na strane poškodeného, môžu byť podľa rozvíjajúcej sa doktríny najmä: a) intenzita vzťahu žalobcu so zomrelým, b) vek zomrelého a pozostalých, c) otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, d) prípadne poskytnutie inej satisfakcie. Pre výšku náhrady je kvalita vzájomného vzťahu kľúčová. Psychická bolesť zo straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého, mnohokrát prerastajúce až do duševného ochorenia. Pri zohľadnení veku zosnulého sa odlišuje, nakoľko je prežívaná strata novorodenca jeho rodičmi, strata rodičia jeho deťmi alebo strata osoby dôchodkového veku jeho vnúčatami. Dôležitú úlohu hrá aj pocit zodpovednosti rodičia za svoje deti. Strata osoby, na ktorej je pozostalý existenčne závislý, sa negatívne prejaví aj vo sfére osobnostného prežívania. Iná forma satisfakcie ako peňažná (napr. ospravedlnenie zodpovednej osoby) síce nemôže byť sama o sebe dostatočná, jej poskytnutie a následné posúdenie jej významu však môže prehovoriť do zníženia peňažného zadosťučinenia. (z nálezu Ústavného súdu ČR spis. zn. I. ÚS 2844/2014 zo dňa 22.12.2015).
16. Odvolací súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že pri stanovení peňažného zadosťučinenia platí v európskom deliktuálnom práve zásada, že v prípade objektívne podobných ujm, by sa mali priznávať porovnateľné sumy, keďže priznanie diametrálne odlišných výšok odškodnenia v skutkovo a právne podobných prípadoch je nielen prejavom sudcovskej svojvôle, ale i porušením práva poškodeného (príp. škodcu) na spravodlivý súdny proces. V kontexte s tejto zásady si súd dovolí poukázať na niektoré rozhodnutia súdov, ktorými bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým smrťou blízkej osoby pri dopravnej nehode.
17. Krajský súd v Žiline rozsudkom spis. zn. 7Co/578/2014 zo dňa 09.09.2015 priznal žalobcovi ako pozostalému, ktorý navždy stratil pri autonehode zavinenej nedbanlivostným protiprávnym konaním inej osoby manželku a dve maloleté deti, celkovo peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 45.000,- eur. Svoje rozhodnutie Krajský súd v Žiline odôvodnil tak, že vzal za základ svojich úvah verdikt Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej "ESĽP") v prípade Kontrová proti Slovenskej republike. V predmetnom rozhodnutí ESĽP priznal sťažovateľke nemajetkovú ujmu v sume 25.000,- eur, pričom neoprávneným zásahom (nekonaním štátnych orgánov, ktoré v konečnom dôsledku viedlo k nezabráneniu trestnému činu) do osobnostných práv sťažovateľky bolo zasiahnuté usmrtením jej oboch maloletých detí (vo veku 5 a 1 rok). Krajský súd v Žiline zvolil dotknuté rozhodnutie za východisko aj z toho titulu, že v kategóriách nemajetkovej ujmy v rodinných, emocionálnych vzťahoch je prakticky nedosiahnuteľné bližšie vymedzenie všeobecnejších kritérií. Takmer každá (aj maximálne) racionálna a logická úvaha totiž môže byť interpretovaná rozlične, možno až protichodne, resp. opačne. Napríklad nedá sa nič namietať proti konštatovaniu, že hodnota usporiadaného rodinného života, resp. hodnota žiaľu, smútku a bolesti pri narušení rodinných vzťahov úmrtím/usmrtením blízkej osoby je nevyčísliteľná v peniazoch. Uvedené konštatovanie však automaticky neznamená, že súvisiaca výška náhrady za nemajetkovú ujmu je prakticky z hľadiska hornej hranice neobmedzená. Rovnako možno z daného
konštatovania dedukovať, že nevyčísliteľnosť vedie k záveru o "nulovom" základnom východisku. Náhrada nemajetkovej ujmy priznaná ESĽP v prípade Kontrová proti Slovenskej republike za zásah do práva na súkromie, zahŕňajúce právo na rodinný život, činila 25.000,- eur. Išlo pritom o zásah spočívajúci v absolútnom rozvrátení a deštrukcii rodinného života menovanej, nakoľko došlo k súčasnému usmrteniu oboch (jediných) jej detí; deti boli zastrelené ich otcom, manželom sťažovateľky, ktorý následne spáchal samovraždu. Použitím hraničného zjednodušenia Krajský súd v Žiline konštatoval, že vo vzťahu k jednému dieťaťu by sa jednalo o čiastku 12.500,- eur. Krajský súd v Žiline ďalej v pomerovaní s okolnosťami súdenej veci zohľadnil, že pri dopravnej nehode došlo okrem usmrtenia oboch detí žalobcu aj k usmrteniu jeho manželky, teda došlo k úplnému znemožneniu naďalej napĺňať vzťah ako rodiča a dieťaťa, tak aj vzťah manžela. Vzhľadom na vykonané dokazovanie Krajský súd v Žiline ustálil, že vzťahy v rodine žalobcu boli intenzívne.
18. Krajský súd v Žiline rozsudkom spis. zn. 8Co/264/2013 zo dňa 28.10.2013 potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/256/2011-184 zo dňa 29.01.2013, ktorým bola priznaná peňažná náhrada nemajetkovej ujmy žalobkyni I. ako pozostalej manželke, maloletej žalobkyni II. ako pozostalej dcére, žalobcom III. a IV. ako pozostalým rodičom, ktorý navždy stratili v osobe usmrteného manžela, otca a syna, a to pri autonehode spôsobenej žalovaným vedúcim osobné motorové vozidlo po požití alkoholu, ktorý neprispôsobil jazdu vozidla situácii v cestnej premávke a svojim schopnostiam, pred križovatkou cez odbočovací pruh predchádzal pred ním jazdiace vozidlo vo vzdialenosti, ktorá nebola dostatočná na dokončenie predchádzania, rýchlosťou 105 km/hod., prešiel do protismeru a na prechode pre chodcov pravou časťou vozidla narazil do chodca - príbuzného žalobcov. Súd prvej inštancie ďalej svoje odvolacím súdom potvrdené rozhodnutie odôvodnil skutkovými zisteniami, že strata manžela u žalobkyne I. v čase vysokého štádia tehotnosti (pozn. čakajúc narodenie žalobkyne II.) predstavovala mimoriadne šokujúce osamotenie bez pomoci najbližšieho člena rodiny, na ktorého sa viazala silná dôvera a istota pomoci v akejkoľvek životnej situácii, o to viac v uvedenom stave. Žalobkyňa II. definitívne stratila možnosť vykonávať svoje práva k otcovi ako plnohodnotnému rodičovi vo všetkých oblastiach, v ktorých uvedený rodinný vzťah plní svoje funkcie. Žalobcovia III. a IV. prišli o svojho najstaršieho syna, s ktorým ich spájal silný emocionálny vzťah a takmer každodenná pomoc, napriek založeniu vlastnej rodiny. Žalobcovia so zomrelým príbuzným tvorili fungujúcu rodinu, ktorá predstavovala pre ich všetkých pevné rodinné zázemie, ukotvené v nebohom, vzhľadom na jeho zručnosti, schopnosti a charakterové vlastnosti. V predmetnej veci tak bolo priznané peňažné zadosťučinenie žalobkyni I. v sume 20.000,- eur, žalobkyni II. v sume 23.000,- eur a žalobcom II. a III. v sume 10.000,- eur.
19. Najvyšší súd SR rozsudkom spis. zn. 4 Cdo/139/2011 zo dňa 30.10.2012, ktorým zamietol dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Trnave spis. zn. 11Co/90/2010 zo dňa 16.03.2011, ktorým bola žalobcom I. a II., ako pozostalým rodičom po ich dcére, ktorá bola usmrtená pri dopravnej nehode spôsobenej nedbanlivostným protiprávnym konaním vodiča motorového vozidla, ktorý sa nevenoval plne vedeniu vozidla a náležite nesledoval situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho si nevšimol chodkyňu dcéru žalobcov I. a II., prechádzajúcu po prechode pre chodcov a ľavou prednou stranou vozidla do nej narazil, následkom čoho na následky zranení z tejto dopravnej nehody zomrela, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy každému vo výške 15.000,- eur. Krajský súd v Trnave pri svojom rozhodnutí vychádzal z toho, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že usmrtená dcéra žila v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi (žalobcami I. a II.), o týchto sa starala, bola hybnou silou ich domácnosti. Rodičia po tom, ako bola zranená pri dopravnej nehode ju pravidelne takmer dennodenne navštevovali v nemocnici, s jej smrťou podľa ich vlastných vyjadrení a vyjadrení svedkyne sa doposiaľ nevyrovnali, stále im chýba a keďže sa jednalo o ich dcéru, na ktorú boli najviac citovo naviazaní, keďže s nimi žila v spoločnej domácnosti a poskytovala im potrebnú starostlivosť, na ktorú sa spoliehali aj do budúcnosti. Smrťou dcéry bola narušená celistvosť ich rodiny, bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné. V dôsledku tragickej smrti dcéry pri dopravnej nehode došlo k nesmierne závažnej ujme, spočívajúcej v strate milovaného dieťaťa, čím sú žalobcovia I. a II. ochudobnení aj do budúcna o rodinný život, táto spočíva aj v citovej strate, keď smrťou dcéry stratili jej lásku a radosť s ňou prežívanú.
20. Odvolací súd za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie postráda komplexné a dôsledné zhodnotenie skutočností, ktoré je potrebné skúmať na strane poškodených pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a jeho zhmotnení v konkrétnej výške.
21. Na základe uvedených skutočností krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil podľa ust.§ 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa ust. § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie. Úlohou prvostupňového súdu bude opätovne vec prejednať, posúdiť a vyhodnotiť jednotlivé aspekty vo vzťahu k výške priznanej náhrady, rozhodnúť a svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP tak, aby bolo jeho rozhodnutie preskúmateľné, aby bolo z neho zrejmé, akými úvahami sa riadil a z akých dôkazov vychádzal pri rozhodovaní.
22. Vzhľadom na výsledok odvolacieho konania zrušil aj výrok o trovách konania, ako výrok závislý od výroku vo veci samej.
23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
24. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)