Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/10/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobkyne: D. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX/XX, XXX XX Q., právne zastúpenej: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Consumer Finance Holding a.s., sídlom Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok, právne zastúpený Beňo & partners advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Námestie sv. Egídia 93, 058 01 Poprad,o primerané finančné zadosťučinenie 336,38 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 20.11.2017 č.k. 9Csp 154/2017-37 takto jednohlasne

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 300 € a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom došlým súdu dňa 22.06.2017 sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia peňažného zadosťučinenia vo výške 336,38 €. Žalobca poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 11C/404/2015 vystupoval v postavení spotrebiteľa. Žalobou sa voči žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 336,38 €. V konaní bol úspešný, súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel rozsudkom z 11.05.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.04.2017 a vykonateľnosť dňa 14.04.2017. Žalobca poukázal na § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého - spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovené týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovených týmto zákonom a osobitnými predpismi, zodpovedá. Žalobca ako spotrebiteľ si uplatňuje satisfakciu za porušenie spotrebiteľských práv. Svoje práva musel brániť v pôvodnom konaní. Finančné zadosťučinenie požaduje vo výške 336,38 €, čo zodpovedá sume, o ktorú sa chcel žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatiť.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu dňa 15.08.2017, v ktorom uviedol, že pre priznanie finančného zadosťučinenia je potrebné, aby boli súčasne splnené tri podmienky: a) úspech žalobcu v spore, b) primeranosť, c) spôsobilosť privodiť ujmu.

4. V predmetnom prípade má žalovaný za to, že k splneniu týchto podmienok nedochádza. Žalobca doposiaľ neuviedol jediný dôkaz o tom, ako tá, ktorá podmienka zasiahla do jeho osobnej sféry, či už majetkovo alebo psychicky. Žalovaný má za to, že zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, alebo osobitnými predpismi, ktorými sú predpisy na ochranu spotrebiteľa. Žalovaný je presvedčený, že uvedený nárok nie je daný, ak dodávateľ údajne porušil všeobecnú právnu úpravu, teda nie osobitnú právnu úpravu predstavujúcu normy na ochranu spotrebiteľov, ktorými sú zákony o spotrebiteľských úveroch, o finančných službách na diaľku a pod.. Účelom týchto právnych noriem je zvýšená ochrana spotrebiteľa ako účastníka zmluvného vzťahu. Aj keď zmluva mala charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 OZ, nebol naplnený vyššie uvedený základný predpoklad uplatneného nároku na finančné zadosťučinenie, a to, žeby boli porušené práva žalobcu ako spotrebiteľa vyplývajúce z osobitných právnych noriem slúžiacich na ochranu spotrebiteľov.

5. Súd vo veci pojednával dňa 23.10.2017 za prítomnosti právnych zástupcov strán sporu. Právny zástupca žalobcu zotrval na podanej žalobe s tým, že aj porušenie predpisov o kontraktácii uvedených v občianskom zákonníku v prípade, ak jeho účastníkom bol spotrebiteľ, treba považovať za porušenie spotrebiteľského práva. Naopak, právny zástupca žalovaného zotrval na svojom písomnom vyjadrení.

6. Súd vo veci vykonal dokazovanie rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 11C/404/2015 zo dňa 11.05.2016, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/155/2016 zo dňa 27.02.2017. Odvolací súd sa stotožnil v celom rozsahu s rozhodnutím prvostupňového súdu, ktorý žalobcovi priznal zaplatenie sumy 336,38 € s príslušenstvom ako náhrady bezdôvodného obohatenia. Podstatou rozsudku prvostupňového ako aj krajského súdu je to, že v prejednávanej veci návrh na uzavretie zmluvy podal žalobca - spotrebiteľ, ktorý žiadal úver vo výške 50 000,- Sk. Až neskôr bol príslušný formulár zmluvy podpísaný žalovaným - dodávateľom, avšak s inou sumou pôžičky a s inou výškou mesačných splátok. S poukazom na § 44 ods. 2 súdy takýto prejav považovali za nový návrh na uzavretie zmluvy, ktorý pre platnosť vyžadoval písomnú akceptáciu žalobcom - spotrebiteľom. Keďže k tejto písomnej akceptácii nedošlo, zmluva o spotrebiteľskom úvere medzi účastníkmi v písomnej forme nevznikla. Následne teda, žalovaným - dodávateľom poskytnutú sumu bolo potrebné žalobcovi - spotrebiteľovi vrátiť ako bezdôvodné obohatenie, resp. v zmysle § 457 vykonať medzi nimi vyporiadanie. Keďže napriek neexistencii zmluvy o spotrebiteľskom úvere, žalobca - spotrebiteľ zaplatil žalovanému - dodávateľovi sumu prevyšujúcu sumu mu poskytnutú, bola táto suma priznaná žalobcovi ako bezdôvodné obohatenie získané žalovaným dodávateľom. Už len ako obiter dictum tohto rozhodnutia v rámci odôvodnenia na strane 7, prvoinštančný súd uviedol, že aj v prípade, ak by zmluva o spotrebiteľskom úvere bola riadne uzavretá, musela by byť bez úrokov a bez poplatkov, pretože v príslušnej zmluve by absentovalo vyjadrenie úroku v zmysle § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z.

7. Podľa § 2 písm. u) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu vzniku záväzkového vzťahu strán sporu - odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti.

8. Podľa § 4 ods.1 písm.d) zákona č. 250/2007 Z.z. - dodávateľ je povinný správne účtovať ceny pri predaji výrobkov alebo pri poskytovaní služieb.

9. Podľa § 4 ods.2 písm.a) zákona č. 250/2007 Z.z. - dodávateľ nesmie ukladať spotrebiteľovi povinnosť bez právneho dôvodu.

10. Podľa § 8 ods.1 písm.d) zákona č. 250/2007 Z.z. - obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom

uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj ak je táto informácia vecne správna vo vzťahu k cene alebo k spôsobu výpočtu ceny alebo existencie osobitnej cenovej výhody.

11. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že z jeho strany došlo k porušeniu „iba“ ustanovení všeobecného predpisu - Občianskeho zákonníka o kontraktačnom procese a nie ustanovení týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, s týmto súhlasiť nemožno. Vychádzajúc z novelizovaného ustanovenia 52 ods.2 (Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.) zákonodarcom bolo potvrdené, že Občiansky zákonník ako celok je predpisom v prospech spotrebiteľa, teda predpisom na jeho ochranu, čo je zrejmé aj z toho, že inak dispozitívne ustanovenia sú jednostranne kogentné tak, že sa od nich nemožno odkloniť v neprospech spotrebiteľa (§ 54 ods.1 - Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.). V prejednávanej veci tak existuje ako porušenie Občianskeho zákonníka, tak aj porušenie zákona č. 250/2007 Z.z. vo vyššie citovaných ustanoveniach. Vyžadovanie plnenia od spotrebiteľa v rozsahu, ktorý by bol založený platnou zmluvou o spotrebiteľskom úvere v prípade, keď k vzniku takejto zmluvy nedošlo a teda ponechanie si zaplatenej sumy aj nad poskytnutú istinu je zo strany žalovaného dodávateľa

- nekalou obchodnou praktikou,

- klamlivou obchodnou praktikou,

- nesprávnym účtovaním ceny služby,

- uložením povinnosti bez právneho dôvodu.

12. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom do 09.06.2013 - Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu.

13. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom od 10.6.2013 - Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

14. Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu zákona č. 250/2007 Z.z., či už v pôvodnom alebo terajšom znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie Zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené Zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

15. V prejednávanom prípade však možno konštatovať, že zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi (a ujma aj spôsobená bola) spočívajúcu v nezákonnom preplatení pôžičky a teda k strate finančných prostriedkov.

16. Pri výklade § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z. treba akcentovať, že zákonodarca formuloval uvedené ustanovenie tak, že ak porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu (Bez toho, aby ujma nastala alebo čo len hrozila. Postačuje spôsobilosť porušenia práva alebo povinnosti viesť k ujme spotrebiteľa.), tak základ nároku na finančné zadosťučinenie je daný (arg. „má právo“). Ani analogicky nemožno aplikovať § 13 ods.2

Občianskeho zákonníka (Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.), keďže zákon č. 250/2007 Z.z. žiadnu postupnosť satisfakčných prostriedkov neustanovuje a rovnako neustanovuje, že k právu na finančné zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľského práva spôsobom, ktorý môže privodiť ujmu spotrebiteľovi je potrebná určitá intenzita.

17. Súd má za to, že aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia, treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak podľa názoru súdu ho treba chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite.

18. Procesný súd v prejednávanej veci s prihliadnutím na vyššie uvedené dospieva k záveru, že výška nemajetkovej ujmy v prípadoch podľa § 3 ods.5 ZOS môže zodpovedať výške finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila. Ak má mať primerané finančné zadosťučinenie dostatočne satisfakčný účinok pre spotrebiteľa a zároveň výchovný a odstrašujúci účinok pre dodávateľa možno prijať argumentáciu, že primerané finančné zadosťučinenie sa môže rovnať majetkovej ujme, ktorá spotrebiteľovi hrozila alebo mu napr. až do vydania bezdôvodného obohatenia dodávateľom, bola aj spôsobená.

19. Pri určení výšky peňažného zadosťučinenia vychádzal súd aj z toho, že aj keď u dodávateľa nebol preukázaný úmysel, tak vo vzťahu k porušeným predpisom, išlo o predpisy s jednoznačných znením a výkladom, ktoré má dodávateľ ako profesionál v obchodnej oblasti ovládať.

20. Pokiaľ ide o znenie relevantného § 3 ods.5 ZOS - „Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi“ má súd za to, že nie je viazaný doslovným znením zákona a výklad podaný žalovaným nie je správny. Doslovné znenie síce jazykovým výkladom zvádza k tomu, že porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi sa musí udiať kumulatívne z dôvodu použitia zlučovacej spojky „a“ ale iba jazykový výklad však k správnemu výkladu právnej normy nestačí. Ústavný súd ČR a NSS ČR v jazykovému výkladu právnej normy uviedli - Naprosto neudržitelným momentem používání práva je jeho aplikace, vycházející pouze z jeho jazykového výkladu. Jazykový výklad představuje pouze prvotní přiblížení se k aplikované právní normě. Je pouze východiskem pro objasnění a ujasnění si jejího smyslu a účelu (k čemuž slouží i řada dalších postupů, jako logický a systematický výklad, výklad e ratione legis atd.). Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvědomující si, a to buď úmyslně, nebo v důsledku nevzdělanosti, smysl a účel právní normy, činí z práva nástroj odcizení a absurdity (Pl. ÚS 33/97). Soud [...] není absolutně vázán doslovným zněním zákonného ustanovení, nýbrž se od něj smí a musí odchýlit v případě, kdy to vyžaduje ze závažných důvodů účel zákona, historie jeho vzniku, systematická souvislost nebo některý z principů, jenž mají svůj základ v ústavně konformním právním řádu jako významovém celku. Je nutno se přitom vyvarovat libovůle; rozhodnutí soudu se musí zakládat na racionální argumentaci (Pl. ÚS 21/96). Doslovný (gramatický) výklad není jedinou metodou interpretace právní normy; není ani metodou nejspolehlivější ((1133/2007 Sb. NSS). Otrocké následování doslovného znění zákona [...] nemá v moderním právním státě opodstatnění (1940/2009 Sb. NSS). Za podstatný súd považuje výklad teleologický. Podľa učebnice Teorie práva autorů J. Boguszak, J. Čapek, A. Gerloch

- usiluje soud při teleologickém výkladu o postižení smyslu, resp. cíle právní normy v souvislosti s nejvšeobecnějšími podmínkami … v nichž se má norma realizovat. Jde tedy o hledání účelu zákonného ustanovení, a to v kontextu společenských podmínek v okamžiku provádění interpretace. Procesný súd má teda za to, že cieľom zákonodarcu nebolo obmedziť počet prípadov, pri ktorých sa spotrebiteľ môže domáhať primeraného finančného zadosťučinenia, práve naopak a preto je v citovanej právnej norme spojku „a“ potrebné vykladať vo význame „alebo“.

21. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 251 C.s.p., § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p.

22. Žalovaný v podanom odvolaní navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, prípadne žalobu zamietnuť.

23. Zvýraznil, že trvá na svojich vyjadreniach a právnej argumentácii z konania pred súdom prvej inštancie.

24. Obsahom podaného odvolania tak bola v prevažnej miere právna argumentácia uvedená vo vyjadrení žalovaného k žalobe zo dňa 14.08.2017.

25. Žalovaný však ďalej namietol, že súd prvej inštancie sa obranou žalovaného v konaní vôbec nezaoberal, žiadnym spôsobom sa nevyrovnal s obsahom písomných vyjadrení žalovaného, v ktorých poukazoval na skutočnosť, že žalobca v konaní neuviedol jediný dôkaz o tom, ako tá ktorá podmienka zasiahla do jeho osobnej sféry.

26. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené.

27. V konaní sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver.

28. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 387 ods. 1 C.s.p. sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.

29. K odvolacím námietkam týkajúcim sa právnej argumentácie vo vzťahu k prejednávanej veci treba uviesť, že s týmito sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia v celom rozsahu vyporiadal.

30. Nemožno sa stotožniť ani s ďalšími námietkami, že súd prvej inštancie sa nezaoberal obranou žalovaného, či nevyrovnal sa s obsahom písomných vyjadrení žalovaného.

31. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie podrobne rozoberal všetky argumenty žalovaného uvedené v jeho vyjadrení k žalobe (splnenie troch podmienok pre priznanie finančného zadosťučinenia, porušenie všeobecnej, nie osobitnej právnej úpravy, či neodôvodnenosť výšky uplatneného nároku).

32. Čo sa týka námietky zásahu do osobnej sféry žalobcu, odvolací súd poukazuje na tú časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorej uviedol: „Vyžadovanie plnenia od spotrebiteľa v rozsahu, ktorý by bol založený platnou zmluvou o spotrebiteľskom úvere v prípade, keď k vzniku takejto zmluvy nedošlo a teda ponechanie si zaplatenej sumy aj nad poskytnutú istinu, je zo strany žalovaného dodávateľa

- nekalou obchodnou praktikou

- klamlivou obchodnou praktikou,

- nesprávnym účtovaním ceny služby,

- uložením povinnosti bez právneho dôvodu.

33. V prejednávanom prípade však možno konštatovať, že zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi (a ujma aj spôsobená bola) spočívajúcu v nezákonnom preplatení pôžičky a teda k strate finančných prostriedkov.“ (ods. 6, ods. 7.2).

34. Napokon s výškou nemajetkovej ujmy sa súd prvej inštancie náležitým spôsobom vyporiadal v ods. 7.5 odôvodnenia svojho rozhodnutia.

35. S prihliadnutím na uvedené, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 C.s.p. rozsudok s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti ako vecne správny potvrdil.

36. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

37. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).