Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16Co-162-2018.pdf
PDF · 136.65 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/162/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu : B. H. G., a.s., so sídlom XXX XX H., D. č. X, V.: XX XXX XXX, adresa pre doručovanie : B. H. G., a.s., pracovisko Y., XXX XX Y., Z. č. X, proti žalovanému : S. Z., narodený XX.XX.XXXX, toho času na neznámom mieste, bez evidovanej adresy pobytu, o zaplatenie 2.640,87 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec číslo konania 21C/151/2016-77 zo dňa 23.11.2016, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 21C/151/2016 - 77 zo dňa 23. 11. 2016 v napadnutom výroku III., ktorým súd žalobu v časti uplatneného úroku vo výške 28,30 % ročne zo sumy 2.640,87 Eur počnúc od 17. 05. 2016 do zaplatenia zamietol, p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi zaplatiť žalobkyni 2 640,87 eur, úrok vo výške 2 229,64 eur, úroky z omeškania vo výške 55,95 eur, úroky z omeškania vo výške 1% ročne zo sumy 2 640,87 eur od 17.05.2016 do zaplatenia a poplatky vo výške 34,43 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. súd žalobu čo do uplatneného úroku vypočítaného ku dňu 16.05.2016 presahujúceho sumu 2 229,64 eur v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcom v tejto časti zastavil, výrokom III. súd zamietol žalobu čo do úroku vo výške 28,30% ročne z istiny 2.640,87 eur od 17.05.2016 do zaplatenia a výrokom IV. rozsudku súd rozhodol o trovách prvoinštančného konania a uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v plnej výške. Okresný súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalobca uzatvoril so žalovaným, ako spotrebiteľom, v postavení dlžníka, dňa 07.11.2011 Zmluvu o rýchlom poistnom spotrebiteľskom úvere pre obyvateľstvo č. XXXX XXXX XX M.. Uvedenou zmluvou bol žalovanému poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 2 882,- eur. Žalovaný sa v zmysle čl. I. bod 1. zmluvy o úvere zaviazal poskytnutý úver vrátiť, zaplatiť úrok, príslušenstvom a poplatky podľa tejto zmluvy. V zmysle čl. I. bod 2 zmluvy o úvere bol úver poskytnutý za pohyblivú úrokovú sadzbu, ktorá pozostáva zo základnej sadzby pre spotrebiteľské úvery a prirážky, t.j. v deň podpisu zmluvy o úvere v celkovej výške 28,30% ročne. V čl. IV. bod 6 zmluvy o úvere bolo dohodnuté oprávnenie žalobcu v prípade omeškania so splatením úveru alebo akejkoľvek splátky účtovať zo splatnej, ale nesplatenej sumy úveru okrem bežného úroku aj úrok z omeškania vo výške maximálne 8% ročne. V zmysle čl. IV. bod 1 zmluvy o úvere bola konečná splatnosť úveru dohodnutá na deň 07.11.2018. Žalovaný pohľadávku žalobcu vyplývajúcu z predmetnej zmluvy o úvere riadne a včas neuhrádzal. Nakoľko žalovaný naďalej porušoval podmienky zmluvy o úvere, žalobca v zmysle čl. VII. zmluvy o úvere listom zo dňa 20.03.2014 žalovanému oznámil, že vyhlásil úverovú pohľadávku za predčasne splatnú a vyzval žalovaného na splatenie predmetnej pohľadávky do 10 dní od doručenia tohto vyhlásenia žalobcu.
Úver bol vyhlásený za predčasne splatný s účinnosťou od 25.04.2014. Súd prvej inštancie uplatnený nárok žalobcu právne posúdil ako spotrebiteľský vzťah s poukazom na ustanovenie § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. k/ a § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, pričom prihliadol aj na osobitnú právnu úpravu spotrebiteľských úverov s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 3 písm. l/, 2 písm. c/, d/ a § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a skúmal obsahové náležitosti uzatvorenej zmluvy o úvere z hľadiska jej súladnosti s ustanoveniami § 9 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ až z/, v spojení s ustanovením § 11 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd nezistil rozpor uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere s uvedenou zákonnou úpravou a preto následne v odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalobca eviduje voči žalovanému nezaplatenú istinu 2 640,87 eur a žiadal zaviazať ho na zaplatenie tejto sumy. Nakoľko nárok žalobcu je preukázaný a dôvodný, súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo vyššie uvedenej výške. Žalobca si uplatnil taktiež úrok, ktorý bol dohodnutý vo výške 28,30% ročne. Žalobca žiadal priznať úrok vypočítaný ku dňu 16.05.2016 vo výške 2.323,85 Eur a od dňa 17.05.2016 úrok vo výške 28,30% zo sumy 2 640,87 Eur do zaplatenia. Podaním zo dňa 15.11.2016 zobral žalobca späť žalobu v časti úroku pôvodne vyčísleného sumou 2 323,85 eur tak a súd preto zastavil konanie čo do bežného úroku presahujúcej sumu 2 229,64 eur, pričom priznal žalobcovi voči žalovanému úrok 28,30% ročne od 07.06.2013, t.j. od doby, kedy nárok žalobcu nie je premlčaný do 25.04.2014, t.j. do účinnosti predčasnej splatnosti úveru. Vo zvyšku uplatneného úroku súd žalobu s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka zamietol, z dôvodu, že dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutého úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu. Po splatnosti dlhu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru dňom splatnosti dlhu zaniká. Záväzok dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnutý úver je hlavným záväzkovým vzťahom. Úrokový záväzkový vzťah je vedľajším a akcesorickým peňažným záväzkom k hlavnému záväzku. Splnením hlavného záväzku alebo iným spôsobom jeho zániku zaniká i akcesorický záväzok úrokový, pričom súd poukázal na závery obsiahnuté v rozhodnutí Krajského súdu Prešov sp.zn. 3Co 85/2013, 6Co/190/2014 a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obo 143/98. Súd poukázal na tú skutočnosť, že ak nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne zo stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a dlžník by úroky splácal ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo by však spotrebiteľovi neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa je vyvolané stavom absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne vracia a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi úrok splácaný spolu so splátkami úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav splátok justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne požičaných peňazí. Iný stav vzniká v prípade mimoriadneho zosplatnenia úveru, kedy veriteľovi vzniká nárok na jednorázové vrátenie nesplatenej istiny vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade veriteľ svojím právnym úkonom navodzuje stav, kedy má právo získať okamžite späť celú požičanú sumu, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Súd prvej inštancie uviedol, že keby toleroval stav, že veriteľ inkasuje úroky, ktoré mu podľa zmluvy patria výhradne za stavu držby finančných prostriedkov spotrebiteľom, pripustil by založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľov a to navyše za situácie, že si veriteľ môže nárokovať jednorázové vrátenie finančných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí pritom trpieť nijaké obmedzenie užívania svojho majetku podľa uzavretej spotrebiteľskej zmluvy. Keďže jednorázovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť naraz vrátiť sumu požičaného úveru navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa, ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. Jedná sa o výhradnú sankciu z dôvodu omeškania spotrebiteľa s vrátením dlžnej sumy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 OZ, resp. § 53 ods. 1 a 5 OZ robí absolútne neplatnou. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 a 3a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu
neplatnosti dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, bolo by to v rozpore s ustanovením Občianskeho zákonníka a vyššie uvedeného nariadenia vlády, subsidiárne § 53 ods. 4 písm. k) OZ. Súd z týchto dôvodov preto sčasti žalobu ohľadom uplatneného úroku vo výške 28,30 % ročne zo sumy 2.640,87 eur počnúc od 17.05.2016 do zaplatenia zamietol. Pokiaľ si žalobca tiež uplatňoval voči žalovanému úroky z omeškania vypočítané ku dňu 16.05.2016 vo výške 55,95 eur a od 17.05.2016 úroky z omeškania vo výške 1% ročne z istiny 2 640,87 eur do zaplatenia, tomuto nároku súd vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania v súlade s návrhom, nakoľko nárok žalobcu bol uplatnený v súlade so zákonom. Súd tiež priznal v zmysle žaloby aj poplatky vo výške 34,43 eur titulom poplatku za poistenie za obdobie od júla 2013 do mája 2014 (11x 3,13 eur). O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku a nakoľko v prejednanej veci mal žalobca úspech, pričom s prihliadnutím na jeho alternatívny petit neúspešný bol len v nepatrnej miere, súd priznal žalobcovi trovy konania vo výške 100% a vyslovil súčasne, že o výške náhrady trov po právoplatnosti rozhodnutia vydá súdny úradník samostatné rozhodnutie.
2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie a to do výroku III., ktorým súd zamietol žalobu v časti úroku vo výške 28,30 % ročne zo sumy istiny 2.640,87 eur od 17.05.2016 do zaplatenia a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca sa nestotožňuje so záverom súdu, že po vyhlásení predčasnej splatnosti zmluvy o úvere nie je oprávnený ako veriteľ požadovať úrok z úveru. Žalobca poukázal na znenia ustanovení § 261 ods. 6 písm. d/ a § 497 Obchodného zákonníka a namieta, že zmluva o úvere je odplatnou zmluvou, čo vyjadruje záväzok dlžníka platiť úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov. Bezúročná zmluva o úvere je pojmovo vylúčená. Z podstaty úveru, ako ceny za používanie peňažných prostriedkov, možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru, v tomto zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Odvolateľ v odvolaní poukázal na vzťah úroku z úveru a úrokov z omeškania a zdôraznil, že oba inštitúty treba dôsledne rozlišovať. Zatiaľ čo úrok z úveru je cena peňažných prostriedkov, ktoré poskytovateľ úveru dáva do dispozície toho, kto úver prijíma na dohodnutú dobu, úrok z omeškania je sankcia za to, že dlžník mešká so splnením peňažného dlhu. Vzhľadom na to, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ak aj funkciami, všeobecne treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok na úrok z úveru a tiež nárok na úrok z omeškania, s poukazom na ustanovenie § 369 ods. 1 ObZ). V ďalšom texte odvolania žalobca poukázal na znenie ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, § 658 ods. 1 a § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a argumentuje, že od úrokov dohodnutých podľa § 658 ods. 1, treba odlišovať úroky z omeškania v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 OZ. Pri omeškaní dlžníka s plnením peňažného dlhu veriteľ má právo nielen na dohodnuté úroky, ale aj na úroky z omeškania. Žalobca tiež poukazuje na skutočnosť, že v rozsudku citované rozhodnutia niektorých súdov Slovenskej republiky nie sú ustálenou súdnou praxou. Žalobca pri vymáhaní svojich pohľadávok disponuje rozhodnutiami súdov z celej Slovenskej republiky, ktoré nemajú problém priznať veriteľovi k predčasne splatnej pohľadávke zmluvné úroky do zaplatenia (popri úrokoch z omeškania) tak, ako to vyplýva s gramatického a logického výkladu zákonných ustanovení. Citované rozhodnutia súdov idú podľa názoru žalobcu nad rámec samotného znenia zákona (ustanovenia Obchodného zákonníka) a násilne gramaticky zákon a úmysel zákonodarcu vykladajú tak, aby bol za každých okolností zvýhodnený dlžník/spotrebiteľ. Samotná táto skutočnosť právneho a faktického zvýhodňovania spotrebiteľa spôsobuje vysoko nerovnovážne postavenie veriteľa, ktorý je aj bez tohto zvýhodňovania spotrebiteľa neistý v návratnosti požičaných finančných prostriedkov. Súdom citované rozhodnutia taktiež podľa názoru odvolateľa ad absurdum znevýhodňujú väčšinu klientov/spotrebiteľov, ktorí riadne splácajú svoje peňažné záväzky podľa podmienok, dohodnutých s bankou. Tak sa navodí situácia, že riadne splácajúci klient za rovnakých úver zaplatí nepomerne viac ako klient, ktorý zaplatí (ak vôbec), len časť úveru riadne a vo zvyšku, po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, platí len úroky z omeškania. Dohodnutý úrok z ekonomického hľadiska predstavuje cenu finančných prostriedkov, ktoré žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi a ktoré žalovaný žalobcovi nevrátil. Žalobca zároveň poukázal na skutočnosť, že povinnosť platiť úroky z poskytnutého úveru žalovanému okrem citovaných ustanovení Obchodného zákonníka vzniká tiež na základe zmluvných dojednaní v čl. I bode 1. a 2. Zmluvy o úvere a čl. IV bodu 1. Zmluvy o úvere. Nakoľko Zmluva o úvere vyhlásením predčasnej splatnosti úveru nezanikla, žalobcov nárok voči žalovanému na zaplatenie zmluvného úroku nezanikol a trvá až do úplného splatenia istiny pohľadávky. V závere odvolania žalobca zdôraznil, že podľa jeho vedomia ani Občiansky zákonník neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa ktorého by pri poskytnutí úveru veriteľ nemal voči dlžníkovi (spotrebiteľovi) v omeškaní právo na zaplatenie úrokov. Na základe uvedeného
potom žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výrok zrušil a vrátil vec prvoinštančnému súdu, respektíve rozhodol v celom rozsahu v prospech žalobcu.
3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku III. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Žalobca, ako úverový veriteľ, sa žalobou doručenou príslušnému súdu dňa 30.05.2016 domáhal voči žalovanému, ako dlžníkovi, zaplatenia sumy 2 640,87 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca uzavrel so žalovaným dňa 07.11.2011 v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov a v zmysle Všeobecných obchodných podmienok žalobcu Zmluvu o rýchlom poistnom spotrebiteľskom úvere pre obyvateľstvo č. XXXX XXXX XX M., na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 2 882,- eur. Žalovaný sa v zmysle čl. I. bod 1. zmluvy o úvere zaviazal poskytnutý úver vrátiť, zaplatiť úrok, príslušenstvom a poplatky podľa tejto zmluvy. V zmysle čl. I. bod 2 zmluvy o úvere bol úver poskytnutý za pohyblivú úrokovú sadzbu, ktorá pozostáva zo základnej sadzby pre spotrebiteľské úvery a prirážky, t.j. v deň podpisu zmluvy o úvere v celkovej výške 28,30% ročne. V čl. IV. bod 6 zmluvy o úvere bolo dohodnuté oprávnenie žalobcu v prípade omeškania so splatením úveru alebo akejkoľvek splátky účtovať zo splatnej, ale nesplatenej sumy úveru okrem bežného úroku aj úrok z omeškania vo výške maximálne 8% ročne. V zmysle čl. IV. bod 1 zmluvy o úvere bola konečná splatnosť úveru dohodnutá na deň 07.11.2018. Žalovaný pohľadávku žalobcu vyplývajúcu z predmetnej zmluvy o úvere riadne a včas neuhrádzal. Nakoľko žalovaný naďalej porušoval podmienky zmluvy o úvere, žalobca v zmysle čl. VII. zmluvy o úvere listom zo dňa 20.03.2014 žalovanému oznámil, že vyhlásil úverovú pohľadávku za predčasne splatnú a vyzval žalovaného na splatenie predmetnej pohľadávky. Žalobca evidoval ku dňu 16.05.2016 voči žalovanému pohľadávku s príslušenstvom vyplývajúcu z predmetnej zmluvy o úvere na istine 2 640,87 eur, bežných úrokoch 2 323,85 eur, úrokoch z omeškania 55,95 eur a poplatkoch 34,43 eur. Žalobca v žalobe tvrdil, že má ďalej voči žalovanému v zmysle zmluvy o úvere okrem bežného úroku v aktuálne výške 28,30% ročne aj právo na zaplatenie úroku z omeškania z dlžnej sumy istiny v súlade s čl. IV. bod 6 zmluvy o úvere, a to vo výške max. 8% ročne, pričom rozhodnutím banky bola znížená sadzba úroku z omeškania na výšku 1% ročne až do zaplatenia.
6. Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci najmä oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi
- Zmluvou o spotrebnom úvere č. XXXXXX, výzvou na zaplatenie, dokladom o doručení, výzvou - vyhlásením úveru za predčasne splatný, dokladom o doručení, vyčíslením výšky úveru a vyjadrením žalobcu (nakoľko žalovaný bol v spore nečinný) a po ich zvážení a vyhodnotení následne na podklade takto zisteného skutkového stavu zaujal právne stanovisko obsiahnuté v rozsudku, ktorým súd meritórne rozhodol.
7. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, vychádzajúc z dôvodov a rozsahu odvolania (§ 379 a 380 CSP), po preskúmaní rozsudku prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutom výroku konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvoinštančný súd rozhodol. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca, ktorý ako odvolateľ namietal vecnú správnosť v meritórnom výroku rozsudku súdu prvej inštancie, neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie, ani nežiadal doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez jeho viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolaním len spochybnil vyvodený právny názor súdu prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania a namietal dôvody a právne posúdenie veci, pokiaľ prvoinštančný súd uviedol, akými úvahami sa spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal právny názor vyslovený v meritórnych výrokoch rozsudku.
8. Súd prvej inštancie sa správne v odôvodnení rozsudku zameral predovšetkým na právne posúdenie základného zmluvného vzťahu, z ktorého uplatnený nárok vzišiel. Okresný súd správne konštatoval, že vzhľadom na postavenie zmluvných strán je nutné danú zmluvu o úvere zo dňa 07.11.2011, považovať za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ustanovení § 52 a násl. Občianskeho zákonníka. Okresný súd správne poukázal na to, že okrem tejto všeobecnej právnej normy na daný zmluvný vzťah dopadá aj
právna úprava lex specialis a to zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy. Predmetom a rámcom odvolacieho konania však bolo zodpovedanie otázky, či je z hľadiska posúdenia dôvodnosti uplatnených úrokov z poskytnutého spotrebiteľského úveru možné a nutné aplikovať na daný zmluvný vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, predovšetkým ustanovenia § 502 a § 503 Obchodného zákonníka, ktorých aplikácie sa odvolateľ dovoláva. Aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka má potom zásadný vplyv na posúdenie aj nároku veriteľa na úroky z úveru po vzniku omeškania dlžníka s vrátením sumy poskytnutého úveru.
9. Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
10. Odvolací súd sa predovšetkým vysporiadal s argumentáciou žalobcu, ktorý síce zhodne s právnym názorom vysloveným súdom prvej inštancie nespochybňuje, že daný zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je nutné posudzovať z hľadiska spotrebiteľského práva a s poukazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy, avšak argumentuje, že pokiaľ ide o omeškanie dlžníka s vrátením peňažnej sumy, ktorého právne následky sú upravené odlišne v občianskoprávnej a obchodnej úprave, táto sa spravuje ustanovením § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Odvolací súd poznamenáva, že na tento argument žalobcu, a to vzhľadom na citované zákonné ustanovenie § 52 ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka a to aj za predpokladu, ak by sa inak riadili normami obchodného práva, tak nemožno prihliadnuť. Z uvedeného zákonného ustanovenia (v znení účinnom od 1. apríla 2015) vyplýva, že spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere predurčuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka nielen na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvným podmienkami, ale aj na posúdenie všetkých iných právne relevantných skutočností z právneho vzťahu založeného touto zmluvou, i keď ide o absolútny obchod v zmysle Obchodného zákonníka. Odvolací súd v súvislosti s aplikáciou predmetného zákonného ustanovenia poukazuje na závery obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21. apríla 2015 (zhodne však aj v rozhodnutiach NS SR sp. zn. 8MCdo 13/2014, sp. zn. 3M Cdo 9/2014 a sp. zn. 3MCdo 12/2014), ktorý vyslovil, že ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozhodnutí vyslovil, že aj keď toto zákonné ustanovenie nadobudlo účinnosť 1. 04.2015, právny predpis, ktorého je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia týkajúce sa tejto novely a preto ich účinnosť sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené predo dňom účinnosti tohto zákonného ustanovenia. Odvolací súd tak s poukazom na Najvyšším súdom SR prezentované závery a vyslovený právny názor Najvyššieho súdu SR v tejto otázke, pokiaľ tieto rozhodnutia a vyslovené názory Najvyššieho súdu SR neboli doposiaľ žiadnym zákonným spôsobom spochybnené, je odvolací súd povinný na ne prihliadať a pri rozhodovaní tieto závery a právny názor Najvyššieho súdu SR, akú súdu vyššej inštancie, aj rešpektovať a pri svojej rozhodovacej činnosti náležite právne zohľadniť. Je tak nutné na daný zmluvný vzťah aplikovať výlučne občianskoprávnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku. Význam inštitútu spotrebiteľskej zmluvy a legislatívne osobitne upravených práv a povinností vo vzťahoch, v ktorých ako zmluvná strana vystupuje spotrebiteľ, spočíva vo zvýšenej miere zabezpečenia ochrany práv spotrebiteľa.
11. Podľa ustanovenia § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Podľa citovaného ustanovenia, odseku 2, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
12. Relevantné z hľadiska posúdenia správnosti úvahy prvoinštančného súdu je zodpovedanie otázky, či bol správny záver súdu, že veriteľ si po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, ktorý bol dlžník v zmysle zmluvných dojednaní povinný dovtedy uhrádzať v splátkach (ako sa to stalo v konkrétnom prípade) môže voči dlžníkovi uplatňovať popri istine súčasne úroky, ako aj úroky z omeškania, nakoľko sa dlžník preukázateľne dostal do omeškania so splnením svojho dlhu (v dôsledku čoho aj veriteľ pristúpil k svojmu jednostrannému právnemu úkonu). V konaní nebolo sporné, že žalobca, ako veriteľ listom zo dňa 20.03.2014 vyhlásil predčasnú/mimoriadnu splatnosť Zmluvu o rýchlom poistnom spotrebiteľskom úvere pre obyvateľstvo č. XXXX XXXX XX M., a to v dôsledku nesplácania poskytnutého úveru dlžníkom riadne a včas, pričom bola dlžníkovi poskytnutá dodatočná lehota na zaplatenie celého dlhu vrátane príslušenstva (do 10 dní od doručenia tohto vyhlásenia žalobcu, pričom úver bol vyhlásený za predčasne splatný s účinnosťou od 25.04.2014) a márnym uplynutím aj tejto dodatočnej lehoty na plnenie sa dlžník dostal do omeškania. V nadväznosti na uvedené je potom následne nutné vychádzať z citovaného ustanovenia § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý pre prípad omeškania dlžníka plniť peňažný záväzok riadne a včas, poskytuje veriteľovi právo od zmluvy odstúpiť, pričom z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva, že dochádza aj k modifikácii peňažného nároku veriteľa, pretože zákon ustanovuje, že pokiaľ ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení už len úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
13. Odvolací súd poznamenáva, že z tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že po vyhlásení predčasnej splatnosti celého úveru, resp. po ukončení celého zmluvného vzťahu výpoveďou zmluvy, je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka popri plnení (pričom plnenie je nutné chápať do momentu zosplatnenia celého dlhu ako súhrnnú sumu zosplatneného peňažného dlhu dlžníka, ktorý obsahuje jednak istinu, prípadné poplatky za poskytnutie peňažných prostriedkov, ako aj úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov), len zákonné sankčné mechanizmy za omeškanie dlžníka a to úrok z omeškania, pokiaľ nie je podľa Občianskeho zákonníka oprávnený požadovať od dlžníka poplatok z omeškania, pričom výška uvedených sankčných mechanizmov je vykonávacím predpisom limitovaná a nezávisí tak od svojvôle veriteľa, a dokonca ani od dohody s dlžníkom. Z dikcie uvedeného zákonného ustanovenia § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka tak nevyplýva, že by bol veriteľ oprávnený po zosplatnení celého dlhu (vrátane istiny, poplatkov a dovtedajších úrokov zosplatneného dlhu) požadovať okrem zákonom prípustných sankčných prostriedkov z omeškania dlžníka aj úroky z dlžnej sumy. Súd prvej inštancie tak vecne správne výrokom III. rozsudku zamietol žalobu v časti úroku vo výške 28,30 % ročne zo sumy istiny 2.640,87 eur od 17.05.2016 do zaplatenia a to z dôvodu, že v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru prináleží veriteľovi od doby zosplatnenia úveru len úrok z omeškania a nie už samotný úrok z úveru, pretože dlžník sa dostal do omeškania a nastupuje tak režim platenia úrokov z omeškania v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Takýto záver je logický, pretože z podstaty zmluvného úroku vyplýva, že je odplatou za užívanie finančných prostriedkov, ktoré poskytol veriteľ dlžníkovi do doby splatnosti dlhu. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo ku dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru a jednak úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi a to v neprospech spotrebiteľa. Nie je pritom rozhodujúce, či splatnosť pohľadávky nastane v dohodnutej dobe, alebo skôr, ak veriteľ využil právo požadovať splatenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej splátky podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka. Po splatnosti pohľadávky možno požadovať len úroky z omeškania. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej má veriteľ právo na zmluvné úroky aj počas doby, v ktorej je dlžníkom v omeškaní s vrátením úveru, pretože aj počas tejto doby veriteľ nemá možnosť so svojimi peňažnými prostriedkami nakladať a dlžník by mal mať povinnosť kompenzovať veriteľa za celý čas, ktorý istinu skutočne užíval až do jej faktického vrátenia veriteľovi. Sankciou za omeškanie dlžníka a jeho motiváciou čo najskôr pohľadávku zaplatiť, ale aj kompenzáciou veriteľa za nemožnosť používať istinu, sú od okamihu, ako sa dlžník dostane do omeškania, úroky z omeškania. Zo zákona (§ 565 Občianskeho zákonníka) spotrebiteľovi stratou výhody splátok vzniká voči veriteľovi nová povinnosť - zaplatiť celú pohľadávku a to naraz, teda povinnosť zaplatiť veriteľovi nesplatenú istinu a splatné úroky, výška ktorých sa ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje. Zákon pritom otázku splatnosti zvyšku pohľadávky po strate výhody splátok osobitne nerieši. Je preto nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka a túto pohľadávku považovať za jednorazovo splatnú ako celok odo dňa nasledujúceho po žiadosti veriteľa, pokiaľ sa účastníci nedohodnú inak. Nakoľko pôvodný zmluvný vzťah - a tým aj vzájomné práva a
povinnosti z neho vyplývajúce - sa zásadným spôsobom menia momentom vyhlásenia predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru, práve týmto okamihom nastupuje nová povinnosť spotrebiteľa a práve v tomto okamihu sa zastavuje zmluvne dohodnutá povinnosť spotrebiteľa platiť riadne dohodnuté úroky a spotrebiteľ je povinný vrátiť veriteľovi popri nesplatenej istine len tie úroky, ktoré boli splatné ku momentu vyhlásenia predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka - zmena v obsahu záväzku). Zmena v obsahu záväzku potom aj spôsobuje novú povinnosť dlžníka - od momentu omeškania s vrátením celej istiny vrátane kapitalizovaného úroku k vyhláseniu predčasnej splatnosti celého dlhu - platiť z takejto sumy kapitalizovaného dlhu aj úroky z omeškania v zákonnej výške. Je to povinnosť dlžníka vyplývajúca ex lege - z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak by veriteľ popri riadnych úrokoch (ako ceny peňazí) od dlžníka požadoval aj úroky z omeškania z istiny, vlastne by sa istina veriteľovi zhodnocovala duplicitne. Jedenkrát vo forme riadnych úrokov, ktoré by ako cenu peňazí požadoval veriteľ za to, že dlžník nevrátil celú istinu včas, druhýkrát vo forme úrokov z omeškania, ktoré by veriteľ požadoval z toho istého titulu, teda, že spotrebiteľ nevrátil celú istinu včas. Takejto požiadavke by súd musel odoprieť ochranu okrem vyššie uvedených dôvodov aj z titulu rozporu s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), prípadne vzhľadom na zjavné zneužitiu práva (článok 5 Civilného sporového poriadku). Odvolací súd s poukazom na argumentáciu uvedenú vyššie tak konštatuje, že niet zákonného ustanovenia, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania.
14. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje ustanovením § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, odhliadnuc od už uvedeného, že na spotrebiteľský právny vzťah v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je možné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, odvolací súd pre úplnosť považuje za potrebné zdôrazniť, že táto argumentácia žalobcu by bola nesprávna aj za predpokladu aplikability Obchodného zákonníka na nespotrebiteľský vzťah. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka je zrejmé, že toto zákonné ustanovenie upravuje otázku splácania úrokov výlučne pre prípad predčasného splatenia úveru zo strany dlžníka. Ustanovenie zakotvuje, že ak sa naplní hypotéza prvej vety (dlžník je oprávnený vrátiť peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve), dlžník nebude povinný platiť úroky pre celé úrokové obdobie dohodnutého úveru v zmysle úverovej zmluvy, ale len do obdobia, kedy peniaze vrátil. Citované znenie ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka tak upravuje výlučne splatnosť úroku len prípade predčasného splatenia úveru zo strany dlžníka v dôsledku jeho vôle zaplatiť úver predčasne (ktorá situácia v danom spore, odhliadnuc od nemožnosti aplikovať Obchodný zákonník, v danej veci ani nenastala), pričom je nevyhnutné mať na zreteli aj skutočnosť, že Obchodný zákonník splatnosť úrokov upravuje v ustanovení § 503 ods. 1 a 2, ktoré veriteľa oprávňuje na riadny úrok len do momentu vzniku záväzku vrátiť peňažné prostriedky veriteľovi, nie do momentu ich skutočného vrátenia.
15. Taktiež pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje, že úroky dojednané v zmluve o spotrebiteľských úveroch sú vyjadrením ceny peňazí, odvolací súd poznamenáva, že tento názor nijako nespochybňuje a úrok predstavuje vopred dojednanú odplatu za užívanie istiny. Odvolací súd poznamenáva, že banka, ako veriteľ, počas procesu kontraktácie určuje svoje úverové podmienky v rámci ktorých stanovuje aj odplatu za poskytnutie úveru za isté dohodnuté úverové obdobie a od každého veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úver si stanovuje za dané ohraničené úverové obdobie, na ktoré sa úverový vzťah uzatvára, do splatnosti pohľadávky. Preto práve cena za úver za úverové obdobie do splatnosti úveru vyjadruje cenu úveru a je teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií za omeškanie s plnením dlhu veriteľa. Pokiaľ sa žalobca dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav, že veriteľ a spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve, odvolací súd poznamenáva, že bol to práve veriteľ, ktorý svojim jednostranným právnym úkonom spôsobil zmenu zmluvne dojednaných podmienok a zmenu záväzku, ktorá bola vyvolaná omeškaním spotrebiteľa a viedla k predčasnému zosplatneniu úveru zo strany veriteľa. K predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo teda výlučne konaním veriteľa. Bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou v obsahu záväzku určil aj nový režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresným právnym úkonom. Predčasné zosplatnenie úveru je sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Podstatný rozdiel medzi výhodou splátok a stavom jednorazového zosplatenia úveru spočíva v tom, že veriteľ pri režime splátok nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy - istiny, ktorá sa iba postupne v pravidelných anuitných splátkach vracia a tento stav nedostatku je vykompenzovaný nárokom veriteľa na úrok z požičanej istiny. Úrok preto predstavuje cenu peňazí v
zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto voľne nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu s istinou v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Pri vyvolaní stavu predčasnosti splatenia úveru tak vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov kapitalizovaných podľa splatenia úveru. Týmto právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, ktorým má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov a v dôsledku toho odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania s požičanými peniazmi, ktoré dlžník nemá právo ďalej zadržiavať a stratil režim výhody splátok. Pokiaľ teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul zadržiavať peňažné prostriedky u seba a tieto naďalej legitímne užívať, nie je potom ani dôvod na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. Správny bol preto argument súdu prvej inštancie obsiahnutý v jeho rozhodnutí, že v opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, keď spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti plnenia a veriteľ by ďalej inkasoval úrok zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Odvolací súd k tomu dodáva, že de facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľ vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako kedy k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by boli upierané práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd by pripustením takéhoto stavu toleroval založenie hrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami dodávateľa voči spotrebiteľovi a pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na proporcionalitu práv a povinností dlžníka a veriteľa, odvolací súd poznamenáva, že tolerovaním takéhoto stavu by podporoval nielen hrubú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami v neprospech spotrebiteľa, ale aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potencionálnej nečinnosti, respektíve až zneužívať stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Odobrením takéhoto stavu a to priznaním nároku veriteľa po vyvolanej zmene obsahu záväzku požadovať od dlžníka úroky popri úrokoch z omeškania, by sa poprel celý zmysel ochrany spotrebiteľa pred nekonečným nabaľovaním istiny o ďalšie a ďalšie úroky a úroky z omeškania. Pokiaľ tak spotrebiteľ neoprávnene peňažné prostriedky zadržiava, v prípade takéhoto protiprávneho stavu patria druhej zmluvnej strane len sankcie vymedzené v ustanovení § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 a § 3a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z..
16. Pokiaľ žalobca na podporu svojich argumentov poukazuje na konkrétne články zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nevyhnutné mať na zreteli, že dohody, prípadne iné zmluvné dojednania, podľa ktorých mal spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania platiť aj ďalšie sankcie po splatnosti pohľadávky, teda úroky za poskytnutie úveru aj po predčasnej splatnosti úveru vyvolanej veriteľom, spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a sú s poukazom na zákonnú úpravu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľné. Takéto koncipovanie dojednania v spotrebiteľskej zmluve nie sú súladné s právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a takéto dojednanie v rozpore so zákonom je ako zmluvná podmienka neprijateľná a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka aj absolútne neplatná, pričom celkom jednoznačne tým, že popiera dikciu zákona, svojím dopadom na právny vzťah spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd navyše poukazuje na znenie ustanovenia § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, obsahujúceho výkladové pravidlo, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
17. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne rozhodol, boli vecne správne. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zvážení všetkých relevantných skutočností rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku III. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 ods. 1 CSP) a vyslovil, že žalovanému, ktorému by ako procesne plne úspešnej strane v odvolacom konaní inak vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, nakoľko mu celkom zjavne žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).