Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/242/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu v sporovej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, Hodžova 11, Žilina, proti žalovaným: 1. T. D., nar. XX. T. XXXX, 2. T. T., nar. X. U. XXXX, obaja D. XXXX/X, X., o 4.925,06 € s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 3 C 249/2014-70 zo 16. augusta 2017 takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zamietol žalobu o zaplatenie istiny 4.925,04 €, úrokov 307,50 €, úroku z omeškania 3,06 €, poistného 6,12 €, 15,9 % ročného úroku zo sumy 4.925,04 € a 5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 5.232,54 € a II. priznal žalovaným voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania. Vyšiel zo zistenia, že žalobkyňa ako banka a žalovaní ako spoludlžníci uzavreli 9. januára 2014 zmluvu o úvere, podľa ktorej mala žalobkyňa poskytnúť žalovaným úver 5.000 € s dohodnutou úrokovou sadzbou 15,9 %. Úver mal byť splatený 120 anuitnými splátkami po 83,44 €, pričom prvá mala byť splatná 20. januára 2014, ďalšie vždy do 20. dňa kalendárneho mesiaca a posledná mala byť splatná 20. decembra 2023. Okrem toho bola určená ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), priemerná RPMN. Poplatok za poskytnutie úveru bol 250 €. Súčasne bol dohodnutý súbor poistenia A s mesačným poplatkom 2,04 €. Úver bol žalovanej v 1. rade poskytnutý na účet, žalobkyňa si z neho strhla určitú sumu na splatenie predošlého úveru. Žalovaní však splátky riadne a včas nesplácali, preto ich žalobkyňa vyzvala na zaplatenie celého dlhu 5.248,51 € do 12. júla 2014. Právne uzavrel, že zmluva o úvere z 9. januára 2014 je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom k 9. januáru 2014, ktorá sa spravuje predpismi občianskeho práva. Po obsiahlej citácii § 2, 7, 9, 11 zákona č. 129/2010 Z. z. súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyňa pri poskytnutí úveru vedela, že žalovaní dlžia zo skôr poskytnutého úveru, teda že sú jej dlžníkmi, a napriek tomu im poskytla ďalší úver. Takýto postup nepovažoval súd za postup v súlade s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. V dôsledku toho podľa § 11 ods. 2 cit. zák. stratila právo žiadať predčasnú splatnosť úveru. Žalobkyňa tak nežalovala splatnú pohľadávku, žalovaní môžu dobrovoľne plniť v splátkach.

2. Včas podaným odvolaním sa žalobkyňa domáha zmeny tohto rozsudku a vyhovenia žalobe. Vytkla súdu prvej inštancie nesprávne skutkové zistenie, že skoršiu úverovú zmluvu so žalobkyňou (č. 60278 z 8. júla 2013) uzavrela len žalobkyňa v 1. rade, nie aj žalovaný v 2. rade. Na splatenie prvého úveru sa pritom použila suma 1.746,70 €, z čoho 1.723,80 € bola istina a 22,90 € úroky. Žalovaná pritom pôvodný úver splácala, takže k 9. januáru 2014 mala svoje záväzky z nej vyrovnané. Žiaden zákon nezakazuje banke poskytnúť klientovi viac úverov. Cieľom odbornej starostlivosti má byť preskúmať bonitu klienta a posúdiť, či je schopný plniť záväzky z úveru. Žalobkyňa si povinnosti z § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. splnila, vyžiadala si správy zo Sociálnej poisťovne a Spoločného registra bankových informácií.

Príjmy žalovaných boli 900 €, ich výdavky 73 € (splátka pôvodného úveru). Nová splátka 83,44 € bola pre žalovaných prijateľná, preto žalobkyňa povinnosť konať s odbornou starostlivosťou neporušila.

3. Žalovaní sa k odvolaniu doručenému im 28. septembra 2017 nevyjadrili.

4. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou proti rozsudku (§ 355 ods. 1 C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

5. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p. má súd v odôvodnení rozsudku uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za dokázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Súd dbá aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Náležitosti odôvodnenia podľa citovaného ustanovenia sú zárukou toho, aby bolo rešpektované právo strán na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasti práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (porov. ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR).

6. Po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že jeho odôvodnenie nielenže nie je presvedčivé, ale vykazuje také nedostatky, že o odôvodnení nemožno v podstate ani hovoriť. Súd prvej inštancie svoj záver o zamietnutí žaloby ako celku založil na tom, že žalobkyňa nekonala s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom k 1. septembru 2014. Podľa § 7 ods. 1 cit. zákona veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Z citovaného ustanovenia je teda zrejmé, že sám zákon predpokladá, že k posudzovaniu schopnosti splácať úver dochádza aj pri navýšení sumy úveru. Už z toho podľa odvolacieho súdu vyplýva, že sama okolnosť, že spotrebiteľ už čerpá určitý úver u veriteľa, neznamená automaticky neschopnosť spotrebiteľa splácať nový (navýšený) úver. Úlohou veriteľa podľa cit. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. potom je posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať nové (navýšené) splátky úveru. To ale znamená, že názor, na ktorom založil súd prvej inštancie svoj záver o porušení povinnosti žalobkyne podľa § 7 ods. 1 cit. zák., nie je správny.

7. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku potom nemožno vôbec zistiť, v čom mala vlastne spočívať neschopnosť žalovaných splácať úver, teda v čom vlastne žalobkyňa porušila svoju povinnosť. Okrem toho súd prvej inštancie vôbec neuvážil okolnosť, že postup, pri ktorom sa nový úver poskytne na splatenie alebo reštrukturalizáciu starého (dokonca nesplácaného!) úveru, zákon č. 129/2010 Z. z. priamo predpokladá v § 1 ods. 6. Dôsledkom poskytnutia takéhoto úveru ale je, že pôvodný úver sa splatí, teda záväzok žalovaných splácať ho zanikne. Už z tejto jednoduchej úvahy potom vyplýva, že tento starý úver nie je vôbec relevantným činiteľom pri posudzovaní schopnosti dlžníka splácať nový úver, pretože poskytnutím nového úveru záväzok dlžníka z pôvodného úveru zanikne. To možno vyvodiť aj z cit. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., podľa ktorého má veriteľ brať do úvahy účel spotrebiteľského úveru (napr. aj splatenie skorších úverov). Súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ustanovenie § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. celkom ignorujúc tak jeho znenie, ako aj súvislosť s ostatnými ustanoveniami cit. zákona, ako aj jednoduchú úvahu o zmyslu a účele posudzovania schopnosti splácať úver. Na druhej strane, ako to naznačuje aj žalobkyňa v podanom odvolaní, činiteľom, ktorý môže hrať úlohu pri posudzovaní schopnosti dlžníka splácať úver, môže byť napríklad jeho existujúca neschopnosť splácať skôr poskytnutý úver. Preto ak napr. dlžník nespláca úver a na jeho úhradu mu je poskytnutý nový úver, potom musí veriteľ zohľadniť okolnosť, že dlžník má problémy už so splácaním skoršieho úveru. Indíciou o porušení povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. by potom mohlo byť, ak by bol nový úver poskytnutý s vyššou mesačnou splátkou než úver pôvodný, hoci už ten mal dlžník problém splácať. V prerokúvanej veci sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal platobnou disciplínou dlžníkov - žalovaných z ich skoršieho úveru voči žalobkyni. Dôkazy na zistenie ich platobnej disciplíny pritom mal súd prvej inštancie vykonať už podľa § 295 C. s. p., keďže také dôkazy by eventuálne mohli vyznievať aj v prospech žalovaných (mohli by napr. preukázať, že im bol nový úver poskytnutý napriek

ich neschopnosti splácať úver pôvodný). Napriek svojej zákonnej povinnosti však súd prvej inštancie takéto dokazovanie nevykonal, tieto dôkazy pripojila z vlastnej iniciatívy až žalobkyňa k odvolaniu.

8. Nezrozumiteľný je potom aj záver súdu prvej inštancie o nezročnosti žalovanej pohľadávky. Súd prvej inštancie vychádzal z vlastného záveru, že žalobkyňa porušila povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., takže podľa § 11 ods. 2 cit. zák. nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Právne teda ide o to, že ustanovenie § 11 ods. 2 cit. zák. vylučuje pre tento prípad právo veriteľa žiadať pre omeškanie s niektorou splátkou splatenie celého úveru v zmysle § 565 Obč. zák. Zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu však nemožno vyvodiť záver súdu prvej inštancie, že žalovaní môžu naďalej splácať úver dobrovoľne v splátkach. Naopak, na splácanie v splátkach sa žalovaní zaviazali v samotnej zmluve o úvere a túto ich povinnosť § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. nijako neruší ani nemení. Preto aj keď by veriteľ nemohol uplatniť svoje právo podľa § 565 Obč. zák. v dôsledku aplikácie § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., môže sa na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere domáhať voči dlžníkovi vždy zaplatenia zročných splátok spotrebiteľského úveru. V prerokúvanej veci pritom zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalovaní sa zaviazali splácať žalobkyni splátky 83,44 € mesačne, pričom od apríla 2014 tieto splátky neplatia. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku (16. august 2017) by teda bolo zročných 40 splátok (posledná 20. júla 2017) v celkovej výške 3.337,60 €. Súčasťou úverovej zmluvy z 9. januára 2014 sa podľa zistenia súdu prvej inštancie stali aj všeobecné obchodné podmienky. Zo znenia čl. V ods. 3 (definícia anuitnej splátky), ale aj čl. V odd. C ods. 1 a odd. D ods. 1 všeobecných obchodných podmienok zreteľne vyplýva, že sa nimi spláca tak časť istiny, ako aj úrok z istiny. Pri anuitnom splácaní sa postupuje tak, že sa najskôr vypočíta úrok z istiny za obdobie od dátumu poskytnutia úveru, resp. poslednej splátky do splatnosti bežnej splátky a z tejto bežnej splátky sa najskôr uhradí takto vypočítaný úrok. Zvyšok splátky sa použije na zníženie (amortizáciu) istiny a ďalšie úroky sa počítajú rovnakým spôsobom z takto zníženej istiny. Z uvedeného je teda zrejmé, že ak by žalobkyňa nemohla úver predčasne zosplatniť, mala by nárok na jednotlivé splátky a v ich rámci aj nárok na úrok. V dôsledku toho by jej len na úroku nepochybne patrilo viac než ňou uplatnených 307,50 €. Pokiaľ ide o istinu, musel by súd prvej inštancie vypočítať, aká bola istinová časť splátok splatných v období apríl 2014 až 2017. Ako však už bolo uvedené, toto všetko by platilo len za predpokladu, že by vôbec obstál názor súdu prvej inštancie o porušení § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. žalobkyňou. Tento názor však nateraz obstáť nemôže, ako bolo vyššie odôvodnené.

9. Vzhľadom na to dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku vykazuje takú mieru vnútornej protirečivosti a nedostatku racionality, že nemožno vôbec hovoriť o odôvodnení v zmysle § 220 ods. 2 C. s. p. a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Vydaním napadnutého rozsudku tak došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p, čo opodstatňuje zrušenie napadnutého rozsudku v časti, ktorá nebola predmetom späťvzatia, a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vrátenie veci súdu prvej inštancie (výrok II).

10. V ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 C. s. p.) súd prvej inštancie vykoná podľa § 295 C. s. p. riadne dokazovanie dôkazmi ponúknutými žalobkyňou už v odvolaní a opätovne posúdi, či žalobkyňa splnila povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., pri ktorého výklade však bude súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v tomto uznesení (§ 391 ods. 2 C. s. p.). Súd prvej inštancie potom opätovne posúdi náležitosti zmluvy o úvere, pričom bude vychádzať z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia proti Klára Bíróová, ako aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2017. Po takomto posúdení súd prvej inštancie posúdi dôvodnosť všetkých uplatnených nárokov žalobkyne, a to tak z hľadiska zmluvy, ako aj z hľadiska zákona, a opätovne o nich rozhodne. Svoje závery potom v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 C. s. p. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

11. Toto uznesenie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 420 a 421 C. s. p. a contrario).